ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V dedine Dlhoklasnej býval pred viacerými rokmi zámožný hospodár Michal Vlček a mal jedinú dcéru Betušku, ktorej matka popúšťala veľkú vôľu — no otec jej nesmel veľa rozkazovať — a preto vyrástla na žalosť svojim rodičom. Betuška bola veľmi švárna, mala pekné oči, čierne obrvy a oboma vedela kumštovno narábať, milo nimi na mládencov mihať, žmurkať, prisvedčovať privoľovať alebo odporovať. Jej vrtké nohy zaraz boli pri každej šante, blýskavé pysky sa často pomykávali smieškom, pekné šaty na nej veľa dopomáhali, že bola Betuška krásna, pripravená na pohľad všetkým, najmä mládencom vzácna tanečnica.

No doma bola z nej veľmi zlá gazdiná, nevedela uvariť polievky, ani varešku strčiť do zásmažky, nevedela si usporiadať kuchyňu, pooplakovať misy, hrnce, nevedela šiť, látať, ani piecť, ani zvárať. Nepodojila kravy, hanbila sa chodiť s plachetkou a kosákom na trávu, a keď aj dakedy šla, spala tam, málo navykášala a neskoro prišla domov. Priadla tak zle, že kadlec^[56] sa vždy hneval pri tkaní jej priadze. Po matkinej smrti mala v dome taký poriadok ako vo svinskom chlieve, o čistote tam nebolo ani chýru. Len sama Betuška bola vždycky prifrndená, dokiaľ jej trvali čisté sviatočné šaty.

Betkina lenivosť pochádzala z toho, že matka jej za svojho života veľmi povoľovala, ba ešte sama k nej vábila frajerov. Ku každým výročným sviatkom, ku každým hodom napiekla pre Betuškiných frajerov viacej koláčov, než doma zjedli. Keď cez fašiangy chodili cechovníci, dala im do cechu za svoju Betušku i toliar,^[57] dakedy aj dva zlaté, len aby k jej dcéuške doviedli muziku a v dome bolo veselo. Kedykoľvek prešiel popred obloky žid s nošou a zvolal „čipky, mriežky kúpte!“, mamička vždy kúpila dcéruške čipky, šnúrky a frndila si ju. Keď sa ukázal šafraník^[58] so škatuľami, neodišiel z jej domu bez toho, aby neutŕžil za stužky, za čačky jeden či dva zlaté, ktoré utajili pred otcom. Nebol nablízku jarmok, aby na ňom nenakúpila mamka pre Betušku galúnov,^[59] hodvábu a harasu.

Hoci gazda Vlček badal tento neporiadok, predsa nedbal, neprekazil ho. Keď boli aké hody, kde aké veselie alebo inakšia kratochvíľna príležitosť, za Betuškou sa ťahali nielen sedliacki mládenci, lež páčila sa i meštianskym synkom, ktorí často vyvolávali: „Vlčkova Betuška je krásna dievočka!“ a ubiehali sa o ňu pri tanci. Jej otca táto márna chvála tak zaslepila, že si na nej veľmi zakladal; a keď ho voľaktorý taký fičúr, vyperený sveták potľapkal po pleci, že má peknú dcéru, potom jej povoľoval ešte viacej.

Otec aj mamka mali radosť, keď sa k nej v noci vláčili frajeri, a nebránili jej, ak s nimi posedávala i do polnoci, nehanblivo (a preto hriešne) sa s nimi milkovala, vyškierala, necudne do nich zadrapkávala, usmievala sa — — V sobotu často posielala frajerom zelené perká, na pútiach im kupovávala krámske perká a od nich zasa drankala púťové, jarmočné,^[60] šiflíky, perníkové srdiečka, za čo im sľubovala i donášala na priadky orechy, lieskovce. Nuž a čím dlhšie v noci posedávala s frajermi, v nedeľu prifrndená tým väčšmi driemala, spala, drichmala v kostole, tým ochotnejšie sa vo sviatok — namiesto toho, aby šla na nešpory, na katechizmus — zasa po obede ucickaná a vyšperkovaná^[61] poberala za frajermi do šenku na muziku, aby ich potom v nedeľu večer privábila k sebe.

Nešťastné takéto voľné vychovanie roztopašných detí! Ako sa stáva krásnemu džbánu, že tak dlho sa s ním chodí po vodu, dokiaľ sa nerozbije — tak sa stalo krásnej, na necudnosti navyknutej a s necudníkmi posedávajúcej, napokon zvedenej Betuške. Čím voľnejšie ju otec i mater vychovávali, väčšmi vyšperkovávali za dievoctva, kým chodila pod partou, tým horšie, ohavnejšie kurviščo z nej ostalo, keď svoju drahú partu, krásny veniec nepoctivo stratila, keď sa potom skurvila. A ten, čo ju premrhal, prespal, často jej sľuboval hory-doly, maľované zlaté vrchy, aby len dosiahol u nej svoju hriešnu vôľu — ten keď počul a zbadal, že je od neho samodruhá, utiekol, ufujazdil ďaleko preč z tej dediny.

Teraz už čo si mala Betuška počať? Brucho jej rástlo, frajerov nemala, do domu nechcela prijať nijakú staršiu ženu, ktorá by jej poradila a pomohla; svoje nešťastie vyjavila jedine nedbanlivému otcovi. No jej otec ako bol majetný, tak často býval aj opitý, ožratý, preto jej ani nedal nijakú radu. A keď prišiel čas pôrodu — sama v úzkostiach a pôrodných bolestiach, ohúrená starosťami a zahrúžená v hanbe — objala otca okolo krku, pritom plakala, nariekala a volala:

„Ach, otec môj, poraďte, pomôžte mi! Porodím dieťa, no čo si s ním počnem?“

Keďže otec bol aj vtedy opitý, ešte na ňu zdupačil, okríkol ju a odsotil od seba so slovami:

„Pomôž si, ako vieš! Keď porodíš — poroď! Pre mňa za mňa decko si hoci upeč alebo uvar!“ Po týchto durných slovách sa zvalil na posteľ a zaspal.

(Ach, nešťastná Betuška, spomeň si na svoje nočné vysedávanie s frajermi, na nehanblivé besedy s nimi, na tancovačky, na tie šperky,^[62] na kratochvíle a veselé márnosti — na akú žalosť sa ti zmenili!)

Nešťastná rodička potom v najväčšom svojom súžení a zármutku zalamovala od bolesti biednymi rukami, v plači sa jej z očí valila dolu lícami slza za slzou a pritom vzdychala, v bolestiach kvílila:

„Ach, ach — ja nešťastná, však som len zle pochodila! Ach,“ vzdychala a zadŕhala sa plačom, „nešťastné dieťa, nešťastní rodičia nepoctivej dcéry! Aká bolesť, aká žalosť! Už vidím, že ma boh opustil, otec ma odvrhol, ani ma nedal odviezť na inú osadu, aby ukryl pred svetom moju hanbu. Ani falošný zvodca, ktorý ma dostal do tohto nešťastia, neprichádza, aby mi pomohol. Ach, kam len pôjdem, kde nájdem radu a pomoc? Prichádzajú na mňa čoraz väčšie bolesti, srdce mi zamiera. Ach, bože z nebeskej výsosti, zmiluj sa nado mnou!“

Takto kvílila v pôrodných bolestiach a vše sa hodila na posteľ, o chvíľu zasa vstala, chvíľu chodila hore-dolu alebo vyzerala von oknom na oblohu, ktorá akoby sa pre jej poklesok ukazovala smutná, tmavá, zamračená. Tak žalostne bez akejkoľvek pomoci pracovala k pôrodu až do polnoci a zdalo sa jej, že pozerajú na ňu všetci ľudia, že na ňu ukazujú prstom, ako za trest kľačí na cintoríne so slameným vencom na hlave (voľakedy tak trestali nepoctivú dievku). Preto sa natoľko oželela, že sa radšej zmárni, než by mala po pôrode podstúpiť taký trest, takú hanbu. Ako sa zaoberala touto hriešnou myšlienkou, na nešťastie opäť na ňu prišli bolesti a zrazu porodila dcéru tak ľahko — ako zvyčajne takéto ženy rodia — že nestratila sily a mohla chodiť. No len čo zazrela svoje dieťa, chvíľu ostala celá bez seba väčšmi od strachu a hanby než od pôrodných bolestí. A keď prišla k sebe, znovu začala vzdychať:

„Ach, ja nešťastná dcéra — dcéru som porodila pred sobášom, bez manžela, bez čepca! Ale nech za to zodpovedá môj otec, ktorý ma pred týmto nešťastím neodvracal, neštriafal, ktorý mi ani pred pôrodom neposkytol ochranu a nedal mi radu; ba ešte mi povedal, aby som porodené dieťa hoci upiekla — — Urobím to, zmárnim ho, nech za to zodpovedá otec!“

Aj tak spravila. Dieťa hodila do rozpálenej chlebovej pece a potom ako bláznivá s veľkým krikom vyšla na ulicu a vyvolávala:

„Porodila som dieťa a hodila ho do horúcej pece, ako mi otec kázal! Ach, ja nešťastná. Chyťte ma, zviažte ma, odsúďte ma, zmárnite ma!“ celá rozstrapatená zalamovala rukami a vykričiavala na seba. „Ja nešťastná, dieťa som zmárnila!“

Ľudia jej ľahko uverili, lebo už predtým podozrievali Betušku, že je ťarchavá. Keď vošli do ich domu, skutočne to bola pravda; otca našli pohrúženého ešte v korheľskom spánku, zobudili ho a na rozkaz vrchnosti odviedli ho aj s dcérou pod prísnou vartou do tuhého väzenia, kde ich dali do okov.

Keď nešťastný otec Michal Vlček sedel vo väzení, plný bolesti žalostne oplakával vlastný aj dcérin hriešny úpadok (hoci mu nemohli dokázať, že vedome kázal dieťa zamordovať):

„Ó, milostivý a milosrdný bože, odpusť mi moje ťažké hriechy, ktorým nieto počtu! Zhrešil som, že som so svojou nebohou ženou nežil v manželskej láske a vernosti, ale často v hriechu a pohoršení, že som ju neraz prenasledoval, hoci si to nezaslúžila. Zhrešil som, že som aj so ženou popúšťal Betuške vôľu, maznavo a voľne ju vychovával. Zhrešil som, že som cez prsty hľadel na jej priestupky a nekarhal som ju prísnejšie, že som do domu pripúšťal tých nočných bludárov, frajerov a najmä toho, čo sa vystatoval svojou učenosťou, múdrosťou a bohatstvom, čo Betuške namiesto panenského zeleného venca položil na hlavu slamený veniec a ju premrhal, skurvil. Ach, bože, zhrešil som, že som sa oddal opilstvu, že som nevypočul Betušku, keď vo svojom žalostnom a ubolenom stave žiadala odo mňa radu a pomoc, že som sa o ňu nestaral. Ja som vinovatý, že zamordovala dieťa a že ju teraz zato potrescú na popravisku! Ach, moja Betuška, moja nešťastná dcéruška, aká preveľká je pre nás obidvoch táto rozlučujúca posledná bolesť — Ó, milostivý bože, zmiluj sa nado mnou a odpusť mi moje ťažké hriechy!“

Takto bolestne vzdychal utrápený otec vo dne v noci, keď mu ani trúnok nechutil v tmavom väzení, kde ešte pred vynesením rozsudku smrti biedne umrel, rozlúčil sa so svetom. A nepoctivú Betušku odsúdilo právo do áreštu, do väznice, kde dovčuľ často oplakáva svoje nešťastie na výstrahu iným ženám. Teraz už — ale neskoro — uznáva, že by bola lepšie urobila, keby poklesok svojej krehkosti s poníženosťou bola vyznala vrchnosti a prosila o odpustenie viny, hoci by aj bola dostala nejaký ten trest a musela sa polepšiť, než mala tak dlho tajiť svoj hanebný poklesok, odvrhnúť od vlastného dieťaťa všetku materinskú lásku a zamordovať ho — —