ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Onen felčiar, ktorý podľa svedectva pána Bakera… pred niekoľkými rokmi býval v pruskom Mildhaime, privandroval teraz do Uhorska, usadil sa medzi Slovákmi v istej dedine neďaleko mesta Špinopolis,^[63] cez ktoré tečie z Bielych hôr potok Trnávka. Keď tento felčiar chodieval v sobotu holiť ľudí, zachovával barbiersku obyčaj, že sa im zavďačoval všelijakými novinkami, z ktorých voľaktoré čítal, niektoré počul, na jednom mieste k nim pridal (ako tamten kalendárista onen sneh), inde ich zohol a dakde zase pricifroval.

Keď vyšiel na svetlo prvý diel tejto novej hospodárskej knižky, veľký chýr išiel o nej medzi Slovákmi — niektorí ju chválili, no postihlo ju aj to, čo sa píše v jej príhovore, že nič nie je také dobré, čo by nemalo nežičlivých protivníkov. Medzi takých patril i tento spomínaný fatinkár^[64] felčiar. Keď počul o tejto knižke všelijaké reči po domoch, kde v sobotu holieval, a cez sviatky v šenku, kde popíjal, vravieval:

„Ľudia milí, už som starší človek, mnoho krajín som prevandroval, veľa som skúsil, mnoho videl aj počul, no i to som počul, že nikdy nie je dobre hospodáriť podľa kníh. Človeče, hospodár podľa svojej hlavy, podľa svojho mešteka, komory a dobre budeš hospodáriť! Knihy sú len také papiere — nuž aký tenký je papier, tak natenko vám potečie osoh z hospodárstva. Len sa vy držte rozumu, a nie kníh — to je už ostatné, keď voľakto hospodári podľa kníh! Dávno som to čul, ešte keď som sa u rechtora učil konjugácie:^[65] Sum, es, est — ako bolo za starodávna, nech aj včuľ tak jest. V týchto rokoch zakusujeme všeličo nové — nové vymeriavanie poľa, nové muštrovačky,^[66] nové poriadky, nové presťahovačky, nové kasírovačky,^[67] nové súpisy, nové veci, nové kumšty a fígle; ustavične len všeličo nové. A vidíme, že to nemá stálosti, všetko sa predsa len vracia k starej nôte. Od malička som čúval o všelijakých takýchto zmenách, aj sám som ich veľa videl, skúsil a vždy som pri nich hovorieval: Ech, čo tam po takých fígľoch. Sum, es, est — ako predtým bolo, nech aj včuľ tak jest!“

Takéto a podobné reči často počul od tohto starého plechavého šibala pilný hospodár Juro Porvalovič, ktorému sa páčila spomínaná nová hospodárska knižka. Osmelil sa preto a povedal:

„Pán barbier, pán felčiar, poznať na vás, že ste voľakedy chodili okolo latinských škôl, keď aj konjugácie viete. Keby ste sa boli lepšie naučili latinskú reč, a to od základného fundamentu abecedy, zbadali by ste, že zle hovoríte. Ešte ste tú novú hospodársku knižku celú neprečítali, možno ste videli len titul a zopár necelých nadpisov, a už ju posudzujete, ohovárate. Vidieť na vás, že ste pozbierali len latinské otrusinky niekde medzi starými písmami a zo starých princípií.^[68] Vy ste len taká latinská trasoritka (Sciolus); ako sa tento vtáčik vystatuje iba chvostíkom a stále čvrliká len jednu nôtu, tak aj vy s vaším šedivým mrdúsikom ustavične rovnaké „sum, es, est“ estujete. Najprv si pozorne prečítajte celú knižku, najmä druhý diel a v ňom tých jedenatridsať príkladov i hospodársky katechizmus — uvedený pred mesiacom novembrom — potom poviete, že dobre je aj na starosť starý neučený rozum vyučiť a poopraviť, staré chybné hospodárstvo uviesť do lepšieho poriadku, potom poviete A, B, C, D. Naše hospodárstvo sa až potom zlepší.“

Keď si ten starý kotkodák, ten holič brád vypočul lekciu, ktorú mu vyčítal Porvalovič, vysúkol svoj pohár vína a vyšiel zo šenku, ako že ide dakam holiť. Tak sa stáva takým veľkým tlčhubom dlhého jazyka, ale krátkeho rozumu, veľkých rečí, ale malého významu. Dokiaľ im voľakto smelo nezastaví ich poveterný mlyn, dotiaľ vždycky melú dve na tri, hoci to nemá ani hlavy ani päty — stále trepú, hoc to nie je ani slané ani mastné — len sebe, len sebe, len sebe. Múdry a statočný hospodár potom okolosediacim rozprával:

„Milí susedia, neverte všetko takým ľahkovážnym pobehajom, klebetným vetroplachom. Ja som už raz prečítal Pilného hospodára, sú v ňom osožné naučenia. Nuž a že sa nám všetko všetkým nepáči? Vieme dobre, že ani my tu nemáme rovnaké hlavy, rovnakú myseľ. Všetci sme z jedného chotára, a predsa nemáme rovnako vyrobené role, neberieme z nich rovnaký úžitok. Kto len nakoľko môžete, natoľko nasledujte poučenia tejto knižky, preto vaše hospodárstva neutrpia nijakú škodu. Hoci sa v jednom chotári pritrafí to, v druhom inšie, predsa dúfam, že nás bude viacej takých, čo budú túto hospodársku knižku chváliť a ju nasledovať radšej než reči nášho starého Franca, starého Šnupáka alebo šuchtavého barbiera.

Pouvažujme trochu o tom, čo sú hospodárske knižky. Sú to okrem našej skúsenosti spísané skúsenosti našich dávnych pilných a pracovitých predkov, a to nie z jedného chotára, ani z jednej krajiny, ale z mnohých krajín a chotárov. Mohol by nám dakto do očí alebo v knižke hoc aj sto ráz haniť takú robotu a všetko v maštaliach či na roliach, čo sa zaužívalo v našom chotári, my by sme neodstúpili od našich skúseností. Skúsme teda robiť najprv podľa tejto novej hospodárskej knižky aspoň to, čo sa dá sprobovať v našom chotári. Nuž a keď sa to vydarí, zachovajme si knižku v obci pre naše dietky, nech sa z nej v škole aj doma pod kachľami zo zábavnej zvedavosti preúčajú aspoň ten malý hospodársky katechizmus, nech začínajú takto: A, B, C, D — čo bolo v hospodárstve chybné, lepšie bude.“

Zo všetkých spomenutých príkladov vyplýva: Kto je pilný a svedomitý človek, vždycky sa chytí voľajakej statočnej roboty. Môže sa venovať jednej či druhej práci, nech sa len statočne a čestne živí, pánboh ho vždy požehná. A preto kto sa nemôže obracať s pluhom, nech nezaháľa, nech pracuje ináč, nech sa živí, ako môže — hoci handrárskou píšťalkou. Nech obchoduje hoci s pípkami a fajkami, s kriváčikmi a kremeňmi, hoci so zelinkami a korienkami, nech kramárči hoci s pieskom alebo hlinkami — nech len pritom vždycky rozmýšľa, ako by a kde by mohol dačo obrátiť na svoj väčší, spravodlivý a statočný zisk, aby jeho práca nebola márna.