Rozprávky poučné

V Oránii neďaleko myjavského Bukovca — ako nám voľakedy rozprával starý Baščák, ktorý sám takmer deväťdesiat rokov vyrezával lyžičky a varešky — pred pol druha sto rokmi vyrástla pekná javorová hora, pod ňou pásavali chlapci lichvu. Iba zo zábavky začali tam kriváčikmi z dlhých triesok a väčších íver rezikať lyžičky. Postupom času naučili sa pri tom remesle používať aj inakšie železné nástroje, takže sa potom sami začali volať remeselníkmi už nielen podľa kriváčika a knútľa^[41] (ako metlári), ale podľa rezbárskeho strúhadla. Doteraz sa tam toto kriváčikové remeslo tak rozšírilo, že nieto azda domu, kde by sa ním nezaoberali. Sotva by sa našiel chlap, ktorý by sa nechcel podľa neho volať „pán majster javorového remesla“.

Keď sa už takýto majster — aby zahnal hlad — chytí tohto remesla, kúpi alebo (kým si zarobí) vyverí si za jeden zlatý voz čerstvého javorového dreva a robí z neho mažiare, vahany, misy, varechy, či len samé lyžice, ktorých z toho dreva spraví dvetisíc kusov. Jednu lyžicu potom predáva za pol grajciara,^[42] dve za grajciar a na kopy — sto lyžíc predá za štyridsaťosem grajciarov. Teda z toho za jeden zlatý kúpeného dreva zarobí si šestnásť zlatých.

Keď robota ide dobre odruky a taký chlap sa chytí u iného na tovarich, urobí cez deň za jednu mecovú^[43] tanistru lyžičiek, ba i viacej — ako sa kedy obracia — a jeho denný zárobok vyjde takmer na pol zlatého. Pri hore bývajúci remeselníci všetci vospolok narobia cez rok podľa odhadu tisíc krát tisíc čiže aj milión lyžičiek, nosia ich na jarmoky — a čo odtiaľ prinesú, čo k nim dovezú priekupníci, to môže byť do roka spolu aj osemtisíc zlatých.