ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]

Od viacej rokov zabával som sa s tou myšlienkou, či by nebolo pre rozvitie duchovného života rodu nášho slovenského užitočnejšie, ba práve potrebné, aby sme sa k nárečiu nášmu prihlásili^[2] a ho pri vyššom samých seba vzdelávaní nielen v živote domácom, ale i v obecnom užívali. Ale tu zaraz, ako táto myšlienka u mňa povstala, vystúpila i tá v duchu mojom, či my skutočne máme vlastné nárečie, či je to nie len rozličnorečie češtiny, čo my slovenčinou, nárečím slovenským volávame, i vidiac, že rozhodnutie otázky prvej od tejto druhej visí,^[3] zabral som sa do skúmania slovenčiny i pretriasal som ju zo všetkých strán, bo jestliže by sa to potvrdilo a slovenčina len rozličnorečím českým bola, zbytočné by bolo chcieť slovenčinu na reč spisovnú povyšovať a to, čo vlastného záväzku a života nemá, na nohy stavať,^[4] ale zas naproti tomu, keby slovenčina naša zvláštne nárečie bola a sa v nej osobitný život bol zaviazal, život tento pestovaný, napomáhaný musel by i život duchovný kmeňa nášho mocne napomáhať, silnejšie ako čeština dosiaľ pohybovať i jeho rozvitie sa omnoho viac ako táto obľahčovať. Pristúpil som teda k rozberaniu slovenčiny i po pilnom skúmaní poznal som, že vskutku je slovenčina z každého pritom ohľadu zvláštne nárečie, v ktorom sa silný a svieži život ukrýva i len rozvitia potrebuje, a keď som toto poznal i na položenie kmeňa nášho v celej rodine našej, na vzmáhajúce sa jej túženie po živote vyššom i na iné okolnosti dostatočný ohľad vzal, za dobré a potrebné som uznal, aby sme sa k nášmu nárečiu, k slovenčine, prihlásili, ju do našich spisov a do nášho obecného života pouvádzali a ju za nástroj duchovného života nášho vyvolili. K tomuto práve teraz bol čas najpríhodnejší, bo po dlhom hlivení teraz sa k životu prebudzujeme a na jeho krídla chápeme, teraz teda, keď sa život náš opravdivý začína, bol tiež čas vyvolania do života slovenčiny našej, aby sa ona so životom naším objala a na ďalekú cestu, ktorá sa pred nami stelie i v nepriehľadnej diaľke sa tratí, s ním sa vydala: jedno druhé bude napomáhať a kmeň náš sa osvieži i opravdivo ožije!

Prv ale ešte, lež som sa celkom za slovenčinu zaujal i s ňou vystúpiť pevne si predsebavzal, predložil som vec dobrým rozmyselným priateľom,^[5] takým, ktorí vo vzbudzujúcom sa živote našom veliký údel majú, kmeňu nášmu z celého srdca prajú i sami ešte plní sviežej životnej sily len na život kmeňa nášho myslia, preň robia a pracujú, nielen na našej minulosti oči ovesujú, ale v budúcnosti kmeňu nášmu život lepší hotovia, i keď som od týchto po dlhom rozmýšľaní to heslo dostal, že i oni to za dobré uznávajú, i oni že k tomu pristupujú a ožitie sviežejšie z toho pre kmeň náš si sľubujú, pustil som myšlienku svoju, s ktorou som sa oddávna zaoberal, do behu i teraz ju tu zjavne vyslovujem i ju krajanom a spolukmeňovcom svojim srdečne porúčam.

Ku kroku tomuto ma iste veľmi pohol i príklad bratov našich katolíckych,^[6] ktorí sa už oddávna k našej slovenčine prihlásili a krokom svojím už dávno pravdu tú, že k rozvitiu duchovného života nášho české nárečie je nedostatočné, vyslovili. Krok náš je len tohoto dovŕšenie a doplnenie.

Ale ktoréže nárečie vezmete za spisovné, povedia mnohí, najmä tí, ktorým sa krok náš neveľmi pozdáva, veď v každej stolici u vás inakšie hovoria a tak mnoho máte nárečí, a ktoré má pred iným zadržať prednosť, akože rozhodnete, a čo sa aj k jednému alebo k druhému nachýlite, všetci sa nezjednotíte v jednom, ale ostanete rozsypaní. Len neznámosť reči našej a veľká nedôvera ku kmeňu nášmu a jeho životu takto hovorí a výroky už dávno povedané, ale dobre neposúdené, opakuje. Nie je to pravda, odpovedáme my, že by u nás v každej stolici iné nárečie a medzi slovenským ľudom viacej nárečí bolo: na celom Slovensku je len jedno skutočné nárečie, lež po rozličných krajoch rozlične popremieňané a pozohybované. Najčistejšie a najvernejšie je toto nárečie zadržané tam, kde bolo najlepšie ukryté, v hlbine Tatier, najviacej sa popremeňovalo tam, kde mali naň susedné nárečia slovanské najväčšie pôsobenie, predsa ale jednota tohoto nárečia dobre sa vidí z najviacej foriem slovenčine vlastných, od iných susedných slovanských nárečí odchodných, i zo slov, ktoré všetky rozličnorečia prebehujú a všetky v jedno klbko, v slovenčinu, sa spletajú. Keď sa mala teda slovenčina na spisovnú reč povýšiť, musela sa ona vziať vo svojej pôvodnosti, vernosti a čistote a tie formy, ktoré by tam boli, akých je veľmi málo, lebo nerozvité alebo od verného stroja nášho nárečia uchýlené, museli sa podoplňovať^[7] a ponapravovať z rozličnorečí slovenských^[8] a na takýto spôsob vyplnila a vyokrúhlila sa reč naša. Krem toho z rozličnorečí slovenských, ako zo svojich vlastných haluzí, berie slovenčina, brať bude a môže i brať má slová, aby sa čím najväčšmi obohatila, k rozmanitému a úplnému sa svojich [potrieb] vysloveniu spôsobnou i docela príhodnou stala^[9] a života toho, ktorý sa medzi nami vzmáha, opravdivou a dokonalou vyslovovateľkyňou bola. Keď teda medzi nami Slovákmi je len jedno nárečie a toto v čistote svojej sa za spisovné povyšuje, je v ňom to, čo je opravdivo slovenské, vyslovené a preto Slováci ako takí všetci sú uspokojení, a následok tohoto, ako pevne veríme, bude ten, že sa všetci k svojmu vlastnému, k vernému obrazu svojej reči, prihlásia, prirazia a na jeho upevnení, rozšírení i zveličení všetci svedomito pracovať budú i ruky si všetci k jednému dielu podajú. Len stranní^[10] a málo vzdelaní budú zaliezať na pobočné cestičky, a tí, ktorí nevedia poznávať znaky času a nestoja sami v plnej činnosti za vzdelanie ľudu nášho i nenahliadajú do budúcnosti, budú sa slovenčine protiviť, ale čo sú hlasy jednotlivých proti životu národa celého? Ony ho nezastavia a život sám málo si povšimne hlasov takých! A nebolo by ani v nás viery k životu nášmu, keby sme mysleli, že sa v jednom, a síce v tom, čo je čisté slovenské, nezjednotíme, a nebolo by v nás iste sily života, keby sme sa v tom nezjednotili a všetci v jednu vôľu nespojili. Spojíme sa, to všetky znaky života nášho ukazujú!

Katolícki bratia naši, odtiahnuc sa od češtiny, nepovýšili samé čisté nárečie slovenské na reč spisovnú, ale vzali nárečie češtine najbližšie, čo sa stalo podľa domyslu^[11] nášho potrebným behom vecí, lebo krok k samému čistému nárečiu slovenskému urobený bol by sa veľkým odskočením od doterajšieho spisovného vo vážnosti stojacieho jazyka pozdával, i sami mužovia tí, čo prví sa z bratov našich katolíckych k slovenčine prihlásili, pochádzali z krajov tých, v ktorých toto nárečie českému najbližšie je v obyčaji.^[12] Týmto ale mužom patrí zásluha tá, že nám most k opravdivému životu nášmu v jeho vlastnej forme pripravili, a teraz my pevne veríme, že oni sami pri ňom len neostanú, ale ho k tomu cieľu, k akému ho pripravili, i užijú, prezeň^[13] prejdú a s nami si ruky podajúc, spolu s nami vedno na čisté naše pole, kde sa mladý život slovenský do prvých pukov rozpúšťa, prestúpia a tam spolu s nami spojenými silami pracovať budú.^[14] Smutné to boli časy pre nás, keď sme boli rozdvojení a rozpadnutí, a dlhé, predlhé: treba už i nám raz spojenia a vrúcneho, opravdivého objatia!

Za povinnosť som si držal, keď sa myšlienka o slovenčine a slovenskom živote našom v mysli mojej prijala,^[15] jej i základ položiť, na ktorom by sa ďalej stavať^[16] mohlo. A z tejto príčiny napísal som prítomnú gramatiku, ktorú vám, krajania, predkladám s tou vrúcnou žiadosťou, aby ona úžitok očakávaný priniesla. Bez nej nebolo nám veci možnej ďalej sa pohybovať, i pripílil som si^[17] v práci svojej. Vystavil som gramatiku nášho nárečia podľa zásady hore vyššie oznámenej, v tom ohľade jedine možnej a pravdivej. V gramatike je skúmavosť alebo vysvetľovanie ústrojnosti reči našej s jej skutočným vyložením spojená; nie je gramatika prítomná len takrečená praktická, t. j. náuka reči našej na dakoľko bezzákladných, ľahko nazbieraných, mechanických pravidielkach založená, ale stojí ona na vyspytovaní a vysvetlení vnútorného stroja a riadu reči našej, ktorý peknou svojou zložitosťou ducha zabáva a ktorého poznanie k hlbšiemu reči našej poznaniu privodzuje. Preto i pozorného robím čitateľa, aby nielen s jedným alebo hádam s druhým dielom gramatiky,^[18] ako to často býva, sa zaoberal, ale ju celú pilne prešiel i preskúmal, bo tak len reč našu základnejšie a úplnejšie poznať môže i celú ústrojnosť reči našej uvidí. A zaiste sa mu i odmení táto práca. Je naša slovenčina prekrásne ustrojená, je ľahkotvorivá, v tvorivosti rozmanitá a v zvukoch jadrná; je ona verný obraz sviežeho, bohato obdarovaného ducha nášho kmeňa slovenského. Každý tvor v prírode má svoj hlas osobný,^[19] má i Slovák hlas svoj, verný odtisk^[20] duše svojej, a keď sa všetko svojím hlasom ozýva, nechže sa ozve i rod náš hlasom svojím!

Odstávame^[21] teda od češtiny ako reči našej spisovnej, ale, krajania, nezabúdajme na túto našu sestru najbližšiu! Nezabúdajme ju, ale píľme sa jej^[22] všetci vzdelanejší i naďalej. Moc ona má utešeného, pekného a má moc, čo my pre život náš potrebujeme. Nezabudnime nikdy ani na vďačnosť, ktorú sme pracovitému a umnému českému kmeňu povinní; on nás v hlivení našom opatroval a nás k životu vyššiemu svojimi duchovnými plodmi pripravoval, preto vďačnosť naša nech vždy ostane k nemu svieža a vrúcna v srdciach našich. Pominuli časy českej slávy, ale nestratili sa jej skutky! A myslíme tiež, že sa bratia českí od nás neodvrátia, ale i naďalej nám blízki a v spojení duchovnom s nami ostanú. Prešiel, chvalabohu, už ten nešťastný čas neznámosti v rodine našej,^[23] niet teraz viac času k odoznávaniu, ale len k bližšiemu poznávaniu seba vzájomne. Preto sme z tohoto ohľadu mysle pokojnej.

K tebe už obraciam reč moju, mládež naša slovenská, nádeja pekná života nášho! Mladá svieža slovenčina tebe iste sviežej a života plnej sa najlepšie zaľúbi a tebe iste ona aj najlepšie pristane. Ty si povolaná vzbudzovať a kriesiť život nový na skalistých Tatrách, tebe teda i to, čo je samo plné sviežeho života, dobre poslúži a čo hlboko do duše rodákov sa zarýva, na dobrej ti pomoci bude. Ty budeš časom svojím ochraňovať poklady života nášho, ochraňuj že i tento poklad náš vzácny, aby sa nestratil alebo do miesta tmavého neupadol.

Konečne srdečne ďakujem všetkým, ktorí mi radou slovnou i písomnou a nadovšetko príneskami^[24] slovenskými gramatikálnymi pri tejto práci pomáhali, a hlavne ďakujem Tebe, statočná duša slovenská, Jonáš Bohumil Guoth, čo tam pod Kriváňom nad osudom naším pilne rozmýšľaš i všade, kde len môžeš, srdečne a ochotne bez všetkých nárokov rodu nášmu pomáhaš, ktorý si ma ustavične väčšími prácami pri diele tomto podporoval. Keď bude mať Slovensko mnoho tak starostlivých, tak vrúcnych synov, peknejšie, lepšie mu nastanú časy, ktorých my len zore vidíme, za ktorými ale, ak vytrváme, iste bude nasledovať slnko. Daj len, boh, k prácam našim pomoci svojej, lebo s ňou, ak sa i sami pochlapíme, vytrváme.