ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako sme povedali, hlásky sú základné čiastky slov, najmenej významné, ale pritom ako základné veľmi dôležité. Hlásky sa na dvoje rozchádzajú, a to na takrečené samohlásky a spoluhlásky. Obyčajne sa ten rozdiel medzi nimi kladie, že samohlásky samy sa vysloviť môžu a spoluhlásky bez iných, t. j. predchádzajúcich sú nevýslovné, odkiaľ sa i v reči našej volajú, ale toto určenie je nie docela pravdivé, bo ani samohlásky bez istého príduchu,^[74] ktorý sa k h zbližuje, vysloviť sa nemôžu, pre ktorú príčinu sa v reči gréckej samohlásky na počiatku alebo osobitne stojace vždy alebo tenkým alebo hrubým príduchom značia. Ale určenie toto, trebárs je nie docela pravdivé, bije do očú, a preto sa ho aj v gramatikách užíva. Určitejšie a pravdivejšie rečeno, samohlásky sú hlas ľahšie, čistejšie a tekúcejšie vyslovený, spoluhlásky naproti tomu hlas tvrdšie, otriasavejšie a hrubšie vyslovený, čo každý ľahko rozozná, keď napríklad a a po ňom b vysloví.

Samohlásky sú nasledujúce:

V našej reči niet žiadneho y.^[75] Tam, kde Slováci s Poliakmi hraničia, napr. v zadnej Orave, počuť ešte vyslovenie y, ale u iných Slovákov sa vonkoncom viacej neslýcha. Všetky tieto samohlásky môžu i zdĺžené byť a takto potom sylabu, v ktorej stoja, predlžujú. Ale u Slovákov niet toľko dlhých samohlások, koľko napr. u Čechov. Veľmi málo príkladov vyjmúc, dlhé e (é) a dlhé o (ó)^[76] v opravdivej slovenčine ani neprichodí a kde by prísť malo, tam sa prvé alebo inou samohláskou lebo dvojhláskou odmeňuje,^[77] alebo v je a druhé v ou sa rozpúšťa; napr. u Čechov dobré, u Slovákov dobruo, u Čechov dobrého, pekného, u Slovákov dobrjeho, peknjeho, u Čechov múžeme, u Slovákov muožeme, česky kúň, slovensky kuoň. Nachádzalo sa aj v starej češtine toto uo, ako napospol stará čeština bola omnoho bližšia k slovenčine ako terajšia, v dnešnej ale ho viac niet. Je v tomto uo zvláštna plnosť a vyokrúhlenosť hlasu.

K samohláskam sa zbližujú a sú pol-samohlásky^[78] v našom nárečí l a r, dakde čisto miesto samohlások stojace, v ktorej prípadnosti sa za pravé samohlásky považovať môžu, napr. hlbokí, prskota. Že sú ony v takýchto prípadnostiach čisté samohlásky, odnikiaľ lepšie nevidieť ako z nášho nárečia, bo sa v ňom práve tak ako samohlásky zdĺžiť môžu a spoluhlásky zdĺženia nie sú spôsobné, napr. vĺča, kĺzať, bŕkať, hŕkať. Toto niet v žiadnom slovanskom nárečí,^[79] ale je v starodávnej indickej reči, sanskrite,^[80] ktorá ako najstaršia sestra alebo matka rečí indoeurópskych najdávnejšie hlasy a podoby zachovala. Čeština v mnohých prípadnostiach, kde sa l a r ako samohlásky užívajú, kladie ešte po nich druhú samohlásku, napr. slunce, dlouhý, namiesto čoho slovenčina slnce a dlhí hovorí.

Dlhé tieto samohlásky vlastne nič sú nie inšieho ako dva razy opakovaná tá istá samohláska, tak teda hovoríme miesto ptaaci ptáci.^[81] I uo tiež je len zdvojnásobené oo, lež ako pre opakovanie toho istého hlasu, tak tiež aby sa odrazu vysloviť mohlo, prvé o prechádza do u a tým zokrúhľuje sylabu. Keď sa ale rozličné samohlásky spoja a jedným hlasom, takže sa obe počujú, sa vyslovia, povstáva dvojhláska, a síce opravdivá; neopravdivá, keď sa len jedna hláska počuje, do ktorej obe vtiekli. Opravdivé dvojhlásky v nárečí našom sú nasledujúce: uo, ja, je,^[82] ale len vtedy, keď s inou spoluhláskou predchádzajúcou lebo viacej sylabu tvoria, inakšie nie sú dvojhlásky, napr. dvojhlásky sú v slovách: kuol, vuol, puojdem, viďja, prjaťel, mljeko, pjecť atď., nie sú dvojhlásky v slovách napr. volám, volakdo, jahoda, jamka, jaseň atď., kde už do spoluhlások prechodia a tak sa aj vyslovujú, v horných ale príkladoch ich vyslovenie na samohlásku zaráža. Ďalšie dvojhlásky v nárečí našom sú:^[83] ai (aj), au, ei (ej), eu, iu, oi (oj), ou, ui (uj), ale len na konci slov, bo ich naše nárečie v samých slovách za dvojhlásky neuznáva, ale jednu z nich vždy v tejto prípadnosti, to jest i lebo u, na spoluhlásku j, v premeňuje i tak vyslovuje. O tom sa dolu nižšie presvedčíme, kde i dôležitosť tohoto obratu v reči našej uvidíme. V prostriedku slova len tam sa môžu za dvojhlásky považovať, kde na konci prvej polovice spojeného slova stoja, napr. dvojhláska, pounoc, pouvečer atď. Opravdivé teda dvojhlásky v slovenčine našej sú nasledujúce dohromady vzaté:

uo, ja, je (v jednej sylabe s predchádzajúcou jednou lebo viacej spoluhláskami), ai (aj), au, ei (ej), eu, iu, oi (oj), ou, ui (uj), uu (len na konci slov).

Neopravdivých dvojhlások, t. j. takých, kde dve samohlásky do jednej sa stekajú^[84] a len ako jedna hláska sa počujú, my Slováci nemáme, vyjmúc tu i tam v daktorých kútoch Slovenska užívané ä,^[85] v ktorom i a a, t. j. ia do jedného hlasu eekavého sa steká, napr. mässo, ríbä, husä atď., toto ale ako pokútne a krem toho hynúce do reči našej spisovnej nenáleží. Rusi majú tiež podobný hlas.^[86]

Spoluhlásky v slovenčine sú nasledujúce, ktoré, aby sme istý základ ich delenia mali, zaraz podľa stroja,^[87] ako sa vyhovárajú, usporadujeme.

Hrdelné: h, ch, k, g. ^[88]

Plnoústne: ž, š, č, dž. Medzi týmito a jazykovými stojí v prostriedku j.

Jazykové: l, r, n (ň), t (ť), d (ď), dz, s, z, c.

Perné: p, f, b, m, v.

Daktoré hlásky prechádzajú v istých prípadnostiach do iných a môžu sa hláskami prechodnými nazvať. Takéto prechodné hlásky sú nasledujúce:

Prechodné hlásky ^[89]

Hrdelné prechádzajú všetky, a to:

h prechodí do z, ž, napr. Boh, Bozi, Boží.

ch prechodí do s, š, napr. mňích, mňísi, mňíška.

k prechodí do c, č, napr. vlk, vlci, vlčí.

g prechodí do dz, ď, dž-, napr. striga, stridze, zdrúzgať, združďať, fungocem, fundžím.

Z jazykových prechádzajú nasledujúce:

n prechodí do ň, napr. víno, vo víňe.

t prechodí do c, ť, č, napr. ligotám sa, ligocem sa, svjeťim, svjeca, svječka, cesta, cesťe.

d prechodí do dz, ď, dž, napr. hoďím, hádzať, hádžem, voda, voďe, praďjem, pradza.

s prechodí do š, napr. pustím, púšťam.

z prechodí do ž, vozím, zvážam.

c prechodí do č, ovca, ovečka.

l a r neprechádzajú do iných mäkších sebe rovných, hoc aj daktorí Slováci tu i tam l mäkko vyslovujú, čo sa ale len dakde stáva a jako napospol platné v slovenskom nárečí sa povedať nemôže, r u Čechov prechádza do prskavého ř, ktorý zvuk ale Slováci docela neznajú. Perné do žiadnych iných hlások neprechádzajú a plnoústne sú tie, do ktorých iné prechodia. Príčina tohoto prechodu žiadna nie je druhá jako účinkovanie tenkého i,^[90] ktoré ako také hrubší zvuk pred sebou do tenkého premenuje,^[91] touto premenou lepšiu výslovnosť a dobrohlasnosť napomáha. Hrdelné spoluhlásky tenké i nemôže dobre vystáť, a preto ich, keď by sa predeň dostať mali, na tenšie mení, ako z príkladov hore vyššie poznamenaných sa vidí, napr. mňích, mňísi, Boh, Boží atď. Máme, pravda, mnoho slov, kde sa hrdelné h, ch, k, g, s í spojené nachodia, ale toto í nikde je nie tam korenné, lež z druhých samohlások a, e, u, o, y pochodiace. Toto ostatné my už, pravda, v reči nemáme, ale bolo dakedy, ako sa i z druhých nárečí slovanských i z nášho vlastného ešte dozvedáme, v ktorom tiež tu i tam, trebárs už len zriedka, sa vyslovuje. K potvrdeniu tohoto môžu slúžiť daktoré príklady: my Slováci hovoríme biť, i ale v slove biť vo význame esse, sein^[92] nie je korenné, lež je z y a toto zase z u pochádzajúce, o čom nás naša slovenčina presvedčí, v ktorej ešte miestami buť, bula vravíme. Priviedli sme tento príklad len k potvrdeniu toho, že i nie je všade korenné, kde sa nadhadzuje.^[93] Môže sa ďalej z tohoto ohľadu zrovnať chisť^[94] s poľským chustka, chichot^[95] s latinským cachinnus,^[96] ktoré je to samé slovo, a veľa iných. Máme teda mnoho slov, kde zaraz po h, ch, k, g i nasleduje, napr. híkať, chíriť, chiba, kívať, rázgi atď., ale nikde tuto nie je i korenné, lež miesto inej samohlásky stojí, čo aj české nárečie nám ukazuje, kde sa všade za týmito hrdelnými hláskami y píše.

S jazykovými sa i už radšej ako s hrdelnými priatelí, bo sa tie hlásky už viacej s jeho tenkosťou zrovnávajú. Za jazykovými tedy môže stáť i a aj veľmi často stáva, a jazykové teda len do iných prechádzajú, keď i vo vyslovení vystane, t. j. keď sa do nich takrečeno preleje, napr. praďjem, pradza, vozím, zvážam, pusťím, púšťam. V ligocem sa atď. je tiež v c i ukryté. Ale ani tento prechod v takejto prípadnosti všade sa nestáva, napr. nehovoríme obrácení, ale obráťení, nie svjec, ale svjeť, nie chodz, ale choď atď., a ešte u nás omnoho redšie je jazykových prechod v obyčaji ako v češtine, v ktorej sa skutočne obracený, vyvešený atď. hovorí, predsa ale všade, kde by podľa takrečenej pravidelnosti táto premena sa stať mala, sa neukazuje, napr. ani Česi nehovoria propušcený, ale propuštěný, nie svec, ale svěť, nie sez, ale seď, nie choz, ale choď, trebárs je u nich obyčajné chůze, viz od vidím atď. Kto za to reč obviní, kto jej to, že ona v rozličných prípadnostiach na všeličo ohľad berie a dobrohlasnosť starostlivo si varuje, na zlú stranu vyloží? Leda ten gramatikár, ktorý z dakoľko pádov takrečené pravidlá reči odťahuje,^[97] bude predhadzovať^[98] v takýchto prípadnostiach reči, že je nepravidelná a nedôsledná, ale čo po jeho pravidlách, z ktorých si mnohé sám nastrúhal a reči nasilu nastrčiť chcel! Reč má, pravda, svoje zákony, ale pravidlá gramatikára z dakoľko pádov odtiahnuté^[99] nie sú zákonmi reči, ale len náhľady a často čisté výmysly gramatika, ktorý reč v svojej zákonitosti, v svojej veľkej tvorivosti a rozmanitosti nepostihol.^[100] Sto a sto ráz je reč tvorivejšia ako um a dômysel jedného človeka, sto a sto ráz rozmanitejšie sa ona vytvorí, ako by ju vytvoril človek jediný podľa svojich pravidielok! Reč tvorí si duch národa celého, a čo je proti géniu národa vo svojich výtvoroch mnohé veky pracujúceho dômysel človeka jedného? Sto a sto nepravidelností sa v rečiach podľa tých rečiam nastrkaných pravidielok nachodí, a predsa všetko má svoje dobré príčiny! Tak napr. v gramatikách českých stojí, že za hrubými spoluhláskami samohláska hrubá, za mäkkými mäkká nasleduje, a predsa jak mnoho ráz nárečie české nič na toto pravidlo nedáva, ale sa od neho docela odchyľuje! To sú už, pravda, podľa pravidla nepravidelnosti, výnimky, my ale istíme, že tam nič niet nezákonného, lež všetko vo svojom poriadku.

Hrubé samohlásky sú iste a, o, u, tenšie je e a najtenšie i, spoluhlásky tvrdé sú podľa gramatík českých b, p, m atď. a mäkké podľa tých samých gramatík c, č, š, ž atď., podľa čoho sa i prvé i druhé sklonenie samostatných slov v českom nárečí rozdeľuje; či ale, pýtame sa, neschádzajú sa hrubé samohlásky s mäkkými spoluhláskami a tenké samohlásky s tvrdými spoluhláskami i vo výpadoch sklonení, a či tým samým reč sa z pravidla neposmieva? Od otec, oráč, muž akože je genitív množného počtu v českom nárečí, či nie otců, oráčů, mužů, a datív či nie otcům, oráčům, mužům, a chlap, dub atď. akže má v lokatíve množného počtu, či nie chlapích, dubích atď.? Podľa pravidla gramatického by malo byť^[101] v ostatných chlapoch, duboch ako v našej slovenčine, v prvých v genitíve otcí, oráčí, muží, v datíve otcím, oráčím, mužím, ale čo reči do pravidla od gramatika nachytro urobeného?^[102] Stadiaľto sa aj to vidí, že naša slovenčina nič neviní, keď od otec, oráč, muž zaraz v jednotlivom počte otca, oráča, muža atď. tvorí. Vidieť tiež podľa predneseného ďaleké nazadostanie^[103] gramatík našich a najmä našej slovanskej za rečou, i bol by čas, aby sme reč našu už hlbšie vyskusovali. Nezatracujeme pravidlá, bo ony boli potrebným následkom pozornosti na reč obrátenej i sú znakmi počínajúceho skusovania ducha, ale mali by sme reč od nich, t. j. takých, ktoré nie sú opravdivými jej zákonmi, odopnúť a rozmanitú tvorivosť reči našej i opravdivé zákony, ktorých sa ona drží, úplne poznať a vyskusovať.

Z ohľadu prechodu spoluhlások ešte to musíme poznamenať,^[104] že nárečie naše, v ktorom kde menej spoluhlások prechodí ak v českom, väčšinou omnoho má príchylnosť lež toto — ako v samohláskach, tak aj v spoluhláskach — k plnším, hučnejším a výraznejším hlasom, miesto ktorých v češtine dosť husto tekúcejšie a šleptavejšie sa ukazujú. Nárečie naše v tomto ohľade stojí v prostriedku medzi tými nárečiami, ktoré mnoho, a tými, ktoré neveľa spoluhlások menia, ako ono tiež v prostriedku sa nachodí z ohľadu dlhých a krátkych samohlások medzi nárečiami slovanskými, z ktorých jedny, ako české, moc dlhých a iné, ako poľské atď., žiadnych dlhých samohlások nemajú. Tieto dve krajnosti spojuje naše nárečie slovenské v peknú rozmanitosť.

Čo ešte do daktorých jednotlivých hlások, máme o nich nasledujúce poznamenať:

V českých gramatikách stojí, že v nárečí českom vo vlastných slovách sa g nenachodí,^[105] čo je aj skutočná pravda, na naše ale nárečie sa toto celkom vztiahnuť nemôže, bo my máme dosť slov, v ktorých sa opravdivé g nachádza a tak docela ako latinské lebo grécke ? vyslovuje, napr. gnáviť, ligotať sa, gúlať, gamba, gunár, gágor, glgot, mjazga, ogrmáň, galiba atď. I z tohoto ohľadu naše nárečie stojí v prostriedku medzi nárečiami slovanskými, bo jedny majú miesto h skoro všade g, druhé zas miesto g, v druhých nárečiach obyčajné, svoje h, naše má i to i to, ako mu kde ktoré treba.

Ako g, tak Česi nemajú ani dž, my ale máme, napr. džavotať, vrndžať, hádžem atď. Miesto tohoto je u Čechov ž v obyčaji. Z jazykových Česi nemajú tiež dz, slovenčina ale ho často užíva, napr. hádzať, pradza, chuodza, mládza, medza atď. V týchto slovách odmieňajú Česi naše dz hláskou z, bo hovoria házet, příze, chůze atď. Miesto toho ale majú Česi z jazykových ř, ktorého my nemáme a ho alebo len prostým r alebo r s dvojhláskou spojeným odmieňame, napr. česky stolář, masář, v hoře, slovensky stolár, mesjar, v hore, česky řeka, přechod, slovensky rjeka, prjechod atď. I Poliaci majú ř (rz),^[106] ktoré sa nám mäkšie zdá byť lež české.

Z perných Česi nemajú f, my ale i túto hlásku máme, napr. fúkať, fujavica atď.

Ohľadom na vyšespomenutý prechod a vyslovovanie hlások sú ony hrubé a mäkké a medzi týmito v prostriedku stojace stredné.

Hrubé spoluhlásky: h, ch, k, g, l, r, n, t, d, p, f, b, m, v.

Mäkké: ž, š, č, dž, ň, ť, ď.

Stredné: s, c, z, dz.

Hrubé samohlásky: u, o, a.

Mäkká: i.

Stredná: e.

Dôležitý je krem toho rozdiel hlások v našej slovenčine na temné a hlasné, z ktorých prvé temnejšie, druhé hlasnejšie znejú:

Temné: ch k š č t s c p f

Hlasné: h g j ž dž l r dz z b m v a i u e o

Obojaké, t. j. také, ktoré hneď temnejšie, hneď hlasnejšie počuť, sú n, d.

Dôležitosť tohoto rozdielu najmä v pravopise sa ukáže.

Obyčajne kladú sa v gramatikách hlásky nasledujúcim poriadkom:

a, b, c, č, d, (ď), dz, dž, e, f, g, h, ch, i, j, k, l, m, n, (ň), o, p, r, s, š, t, (ť), u, v, z, ž.