ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Človek žije na svete a kdekoľvek sa pohne, všade je ním otočený. Svet záleží z tých najrozličnejších vecí a predmetov, všetky tieto veci a predmety na človeka pôsobia, a to zmyslami, ktorými človek je obdarený. Zviera má tiež zmysly, ktorými i naň vrážajú predmety sveta, ale toto vrážanie docela sa delí od pôsobenia sveta na človeka. Zviera stojí na svete ako očarované, predmety ho sem i tam strkajú, vrazenie naň je silné, ale pri tom všetkom od zvieraťa len slabo pocítené, a prichádzajú mu všetky tie predmety tak ako nám vo sne, kde sami nechtiac a sami nevediac ako, medzi rozličnými predmetmi sa potácame a sem i tam strgáňame,^[25] v ktorom stave nemáme žiadnej vôle. Inakšie je pôsobenie predmetov, svet skladajúcich, na človeka. Človek si pevne na svete zastane a keď zviera na predmety takrečeno len oči vyvaľuje, človek slobodne po nich pozerá a nedá sa od nich sem i tam strkať, bo má moc a silu sám v sebe im sa naproti postaviť, ktorá z ducha pochádza; predmetov účinkovanie naňho je síce silné, ale neskĺzne sa ono po človeku tak ako po zvierati, lež do vnútornosti jeho sa vryje a človeka hlboko pohýna. Týmto hlbokým pohnutím ale predmet zvonku do hlbiny človeka sa prenesie, nie síce v svojej hmotovitosti,^[26] ale v obraze svojom, a tento obraz, keď v človekovi sa vyjaví, voláme predstavením,^[27] v ktorom je zavinutá vec vnešná (externus, äusserlich). Nie je ale dosť na predstavení tomto samom; ono z človeka zase vonka sa dostáva, a to alebo tak, že človek rozličnými čiarami vonkovský predmet^[28] napodobní, v ktorej prípadnosti rozličné kreslenie (delineatio, Zeichnung) povstáva,^[29] alebo ho istými zvukmi, ktoré sa mu k predmetu akú-takú podobnosť mať zdajú, vyráža, skadiaľ reč pochodí. Reč teda nič je nie iného ako tých najrozličnejších predstavení ľudských, predmetmi sveta v duchu spôsobených, zvukové vyrazenie. Nevyrážajú sa ale v reči predmety len hmotné (materialis), lež aj samy pocity a pomysly ducha, ktoré žiadnej rovne na svete hmotnom nemajú, a tieto s predošlými spojené skladajú reč celú. Z toho, čo sme pripomenuli, rozličnosť rečí ľudských sama od seba vyteká,^[30] lebo je to isté, že na ducha nekonečne bohatého predmety sveta a jeho vlastné pocity a pomysly rozlične pôsobia a z rozličnej stránky jeho pozornosť na seba obracajú, skadiaľ potrebno^[31] vyteká to, že sa na rozličný spôsob duchu predstavujú a práve preto aj rozlične z človeka zvukom von vymáhajú. Celkom inakšie predstavenie sveta a potrebne rozličné vyslovenie predstavenia tohoto je rozličná reč, čo sa nielen v rozličných celkom slovách, ale aj v rozličnom ich sklade a v celkom inom stroji reči objavuje. Rozličné reči prináležia rozličným plemenám ľudstva.

Jedno zas plemeno môže sa na viacej kmeňov rozchodiť a z týchto každý bude mať, pravda, s inými rečami kmeňov plemena toho pokrvne príbuznú reč, ale predsa od nich odchodnú a svoju zvláštnu. Všetky tieto reči vytiekli z jedného stoku^[32] a pochádzajú z toho samého názoru (Anschauung, intuitus) sveta,^[33] ale v priebehu času po rozličnom premiesťovaní sa kmeňov a konečnom ich umiesťovaní tak môžu ďaleko od seba odstúpiť, že len bystrejšiemu a ozbrojenému oku ako pokrvné reči sa ukážu, nepozorlivému ale a obecnému oku celkom rozličnými sa byť zdajú. Veľká táto premena má svoj základ v prvotnom ešte nerozvití a v neúplnosti prastoku^[34] tých rečí a v ustavičnej tvorivej živosti ducha, ktorý, pokiaľ kmeň telesne nevymrie, nikdy s rečou docela nezastane a sa nezatarasí a táto jeho tvorivosť napomáha sa premiesťovaním a konečným umiesťovaním kmeňov, lebo vždy iné a iné alebo aspoň odchodné predmety kmene otáčajú a duch nikdy nestojaci novými vzpruhami v rozvíjaní svojom popchnutý býva. A pri všetkom tomto silne tiež pôsobí na kmeň susedstvo s druhými novými národmi, nemálo na reč susedov svojich účinkujúce. Takto, hľa, sa stáva, že reči pokrvných národov tak ďaleko sa od seba odrazia, že ich len, ako hovorím, bystrejšie a ozbrojenejšie oko ako príbuzné a z jedného stoku vyteklé pozná, čo jasno na rečiach indoeurópskych vidíme. Veky a veky prestáli, pokiaľ sa reči tieto ako pokrvné poznali, čo sa stalo len v našich novších mnohoskúmavých časoch.^[35] Že ale kmene tieto rečami svojimi tak ďaleko sa od seba uchýlili, nezovieme ich ani viacej kmeňmi, ale rozličnými národmi, ako aj reči ich nevoláme nárečiami, ale rečami, a to všetkým právom.

Čo sa s prvonárodom^[36] a s prvostokom reči stalo, môže sa to samé prihodiť i s jedným výhonkom toho prvonároda, kmeňa jeho, alebo z príčiny hore spomenutej lepšie rieknuc, národa, t. j. môže sa jeden takýto prvonároda výhonok na viacej haluzí v priebehu času rozrásť a reč jeho rozlične rozviť, čo keď sa stane, vyjavia sa v jednom národe všelijaké rozmanitosti, ktoré — lebo omnoho bližšie sebe stoja jako rozličnosti prvonároda, v ohľade čistom na národ, t. j. keď sa rozpadnutie jeho a každé oddelenie z tohoto rozpadnutia pochádzajúce do povahy berie — zovú sa kmeňmi a ich rozmanitosti rečné volajú sa nárečiami. Ako pri kmeňoch prvonároda, tak tie samé príčiny môžu aj v jednom národe rozvitie rozmanitosti spôsobiť, a tak teda neúplné ešte rozvitie najstaršej, obecnej reči národa, ktorá sa po jeho rozchode ustavične doplňuje a ďalej rozvíja; nato rozmanitosť rečí tvoria: rozličné sa národa sem i tam ťahanie, premiesťovanie, široké sa jeho rozloženie a susedstvo i obcovanie s rozličnými inými národmi. Ale všetky tuto donesené príčiny netiahnu za sebou nevyhnutne potrebne rozvitie sa rozličných v národe nárečí, lež sú len ich povstanie napomáhajúce, bo prvotná neúplnosť reči často v národe ostáva a so slovami od cudzích národov požičanými sa vyplňuje, jako príklady takých národov skutočne pred očima máme; potom ani rozličné sa národa ťahanie a jeho premiesťovanie vonkoncom ešte nemusí rozmanitosť nárečnú spôsobiť, inakšie by Turci pri veľkej svojej rozsiahlosti a po mnohom sa premiesťovaní museli mať viacej nárečí, a predsa žiadnych nemajú, ale všade rovnakou rečou hovoria; ale ani široké rozloženie národa nemusí v ňom do rozmanitosti nárečnej prejsť, inakšie by Frankovia a mnohé druhé národy museli mať len preto, že sú široko rozložené, nárečia, a predsa ich nemajú, lež malé len rozličnorečnosti, a Gréci zas ich majú, trebárs aj neveliké miesto svojím ľudstvom zaujímali. Ktorá teda je hlavná príčina povstania nárečí u národa? Príčina hlavná, pri ktorej sú hore vyššie donesené len pomáhajúce, je bohatosť, veliká obdarenosť, vzpružnosť a živosť ducha národa, ktorý sa s prvotnou rečou nespokojuje, ale ju vždy ďalej tvorí a pri každej zadanej príležitosti vyplňuje a obohacuje, formy dávne a z prvopočiatku jedny vo svojej živosti premeňuje, všetkým predmetným i novými svojimi pomyslami a všelijakým sa hýbaním hlboko sa zaoberá, nič pomimo seba nepustí, na všetko sa upriami a potom všetko zo seba vydáva a vyslovuje. Z tohoto už ľahko vidno, že národ, ktorý má mnoho kmeňov a tak mnoho nárečí, musí byť bohato duchovne obdarovaný, a to bohatšie obdarovaný nad všetky iné národy, ktoré sú alebo celkom nie alebo aspoň nie tak ako on rozmanito v kmeňoch rozvité. Nie je národ ako národ, a práve takú rozličnosť, akú medzi jednotlivými ľuďmi bohato i chudobne duchovne obdarovanými vidíme, vidíme i pri národoch, t. j. jesú^[37] národy na ducha bohaté, citom plné, umom bystré, mysľou hlboké, vôľou mocné, druhé zas chudobné, ktorým toto alebo všetko alebo moc z toho chybí. Keby bol národ ako národ, to by mohli i Turci, Mongoli a hocakí ľudia vyviesť^[38] to, čo vyviedli napr. Gréci, Rimania, Germáni, alebo čo máme vyviesť my Slovania,^[39] a predsa oni nič z toho, ba ani tomu dačo rovného nevyviedli a ani v budúcnosti, koľkokoľvek by sa aj namáhali, nevyvedú.

Slovanský národ prevyšuje z tohoto ohľadu všetky druhé národy a je národ v opravdivom zmysle kmeňovitý a tak aj národ veľmi bohatým duchom obdarovaný, živosti i čerstvoty plný, svieži, tvorivý. Na živosť a čerstvotu národa slovanského ukazuje celý jeho doterajší život, hoc on bol len počiatkom života národa tohoto, ale najmä ukazuje na to jeho nekonečne bohatá, svieža, najrozmanitejšia národná poézia, ktorá je ako more všetkých druhých poézií, do ktorého sa poézia východná, klasická, romantická len ako potôčky vlievajú a tam v jeden prúd ticho a vážne, ale pritom velikánsky tekúci spájajú, z ktorého večného šumu môže sa vypočúvať harmónia sveta. Táto poézia sveta, ako ju všetkým právom nazvať môžeme, očakáva, pravda, ešte len veľkých duchov, ktorí ju vo večne pekných výtvoroch vystavia, ale už teraz takrieknuc v svojom len prirodzenom stave je ohromná a svedectvo jasné o velikej bohatosti ducha slovanského dávajúca.

Ako národ slovanský je nad iné národy kmeňovitý, tak aj reč slovanská je hlavne nárečná^[40] a môže sa bezpečne pre svoju nekonečnú bohatosť, pre svoju rozvitosť a rozmanitosť nazvať rečou rečí. Čo sa po iných rečiach len rozhodené nachodí, to je všetko skopené^[41] v reči rečí, v jazyku slovanskom. Je v slovančine určitosť, plnosť a ľahkotvorivosť indickej, bohatosť, rozmanitosť a hybkosť gréckej, dôkladnosť a prísnosť rímskej, dojímavosť a ľahkosť franskej,^[42] hlbokosť nemeckej, sladkosť a spevavosť talianskej reči, takže sa povedať môže, že v nej všetko sa objíma a k jednému celku veľkorečnému spojuje.^[43] Po tejto reči veľmi bohatej a rozmanitej ako výtvore najväčšom národa nášho z časov, keď ešte jeho duch bol neuvedomený, nazval sa aj národ náš Slovanmi, t. j. ľuďmi nad všetko hovornými, slovnými, slov a rečí plnými, spevnými.^{[45][46][47][48]} A druhých rečí mnohé tie pekné vlastnosti, o ktorých sme povedali, že v reči našej sú spojené, rozhodené sú po nárečiach našich slovanských, takže nie jedno lebo dve, ale všetky nárečia vystavujú to, čo iné reči pekného a znamenitého majú, a ony len všetky robia a skladajú reč rečí.

Kto nevidí v staroslovenčine plnosť a určitosť i ľahkotvorivosť starého indického jazyka? Kto nepozná dôkladnosť a prísnosť rímskeho v ruštine? Kto nepocíti dojímavosť a ľahkosť francúzštiny^[49] v poľskom nárečí a kto krem toho nenakochá sa na jeho maľbe, s ktorou prirodzené najmä predmety utešene vystavuje? Komu nepadne do očú rozmyselnosť nemecká^[50] v bohatosti češtiny na odťažené pomysly,^[51] najmä ale v právnickom jej sklade?^[52] Komu sa nezaľúbi spevavosť a sladkosť reči talianskej v srbčine^[53] a v slovinskom nárečí dalmatínskom?^[54] Málo je ešte poznatá slovenčina naša tatranská, ale keď sa v plnosti svojej ukáže, každý sa presvedčí, o čom doteraz len Slovák vie, o bohatosti, rozmanitosti, hybkosti a maľbe jej, čím najviacej medzi svojimi sestrami ku gréckej sa zbližuje. Takúto rozmanitosť, maľbu a velikú dojemnosť má i maloruské nárečie,^[55] z tohoto ohľadu k našej slovenčine najviacej podobné. Zdá sa na prvý pohľad, že sú toto celkom iné reči, a predsa, trebárs sa veľmi od seba delia, sú si blízke i jedna druhej ruku podáva. A práve toto, že sa nárečia slovanské,^[56] majúc skoro každé z nich inú stranu reči rozvitú, rečami byť zdajú a pri tom všetkom blízko jedno druhého stojac, inú a inú stranu reči ľudskej napospol v rozvitosti svojej ukazujú, dáva znať na duchu slovanskom velikú bohatosť i nekonečnú tvorivosť a tejto reči pre nás a pre svet náramnú dôležitosť. Stadiaľto ale sa tiež vidí i veľká významnosť nárečnosti reči slovanskej,^[57] v ktorej sa zdá, akoby hovor ľudský bol prerobený. Reč slovanskú bez nárečí si myslieť nemožno, ako ani národ slovanský bez kmeňov, v ktorých sú zas druhé národy takrečeno ukryté, a predsa pri všetkom tom tvoria ony len národ jeden. Máme teda slušnú príčinu vážiť si našu bohatú, mnohovýznamnú^[58] reč, v ktorej sa čuje a cíti harmónia jazykov ľudských, ale reč táto je len vo všetkých našich nárečiach vyvážená, rozvitá a vyokrúhlená. Jedno nárečie je len jeden zlomok z reči slovanskej a dakoľko nárečí tiež nevyvažujú reč našu. Vták spieva jedným hlasom, ktorý mu príroda predpísala, i je tento jeho hlas bez rozmanitosti, človek hovorí v rozličnom hlase a v rozličných slovách, ale čo je ešte tento jeho hovor proti hovoru ľudskému? Národ jeden celý nekonečne rozmanitejšie a bohatšie sa vyslovuje nad jedného človeka, a čo je ešte národ jeden nekmeňovitý proti mnohokmennému národu nášmu, čo je ešte reč jedného národa proti nárečnosti reči našej? V sto spôsoboch môžeš jedno vysloviť a všetko bude slovansky, storako môžeš ohnúť mysle svoje a vysloviť ich vždy môžeš úplne, po našský: koľká tu bohatosť, koľká hlbokosť a tvorivosť mysle slovanskej! Preto nerozlučný je duch slovanský od reči našej, a to takej, akú ju máme, preto aj k reči našej tak, ako je, rozvitej a rozmanitej sa priznať, nie ju kaličiť a sebevoľno ošklbávať, ale s ňou na svet vystúpiť, vo výtvoroch našich duchovných ju ešte ďalej rozviť a uznania jej nadobudnúť a takú ju, ako je, na počudovanie sveta vystaviť máme, i ak život náš dobre rozumieme, i vystaviť musíme!

Píšte, kmene slovanské, ktoré máte nárečia ešte čisté, nenakvasené,^[59] k vyjadreniu svojich myšlienok spôsobné, píšte v nárečiach svojich, to je požadovanie opravdivého života nášho. Náš svet, ak už rozumie sám seba, pomôže vám, jestli nenachádzate sa pri lepších vnešných okolnostiach, pomôže vám iste, veriac, že to, čo robíte, nerobíte z dajakého chvastania alebo vari z dajakého zahrávania si na samostatné v duchovnom živote stanie, ale že to robíte z vnútornej potreby, úplného sa vyslovenia a vyčrenia všetkého, čo vo vás skryté je, i aby ste rozmnožili vznešenosť a slávu ducha, ktorému zaľúbilo sa vybrať národ náš za podkladok činnosti svojej. Takto k nám volá život náš a my počúvajme hlas jeho.

Medzi spomenutými nárečiami slovanskými zaujíma nárečie naše slovenské znamenité miesto, nielen pre hore vyššie spomenuté pekné vlastnosti, ktorými sa vyznačuje, ale aj z mnohých druhých príčin. Ako kmeň náš je v striedku medzi druhými kmeňmi našimi usadený pod stokrídlatými Tatrami, dávnym hradom a prvosedaliskami Slovanov v Európe, tak aj nárečie naše je v striedku medzi všetkými druhými nárečiami slovanskými i môže sa predstaviť ako klbko, z ktorého nitky na všetky druhé strany nášho národa sa rozťahujú. Preto nárečie naše je ku všetkým tak blízko a jako prechod od jedného rodu nárečí k druhému. Čo je v týchto dvoch radoch nárečí slovanských, polnočnozápadnom a poludňajšovýchodnom, rozhodené, z toho mnoho sa spojené nachádza v nárečí našom, a práve mnoho z toho, čo každý rad má osobitného, ukazuje sa v slovenčine. Dá o tom svedectvo gramatika naša. Druhé nárečia naše ľahko sa naučiť, je dobrý spôsob najprv naučiť sa nárečie naše. Stadiaľto sa vidí veľká dôležitosť nárečia nášho i potreba vystavenia jeho dokonalého vo spisoch. Ale nielen z tohoto ohľadu máme písať my Slováci v našom nárečí, lež aj z tých príčin, z ktorých sme i druhým kmeňom našim radili písať v nárečiach vlastných. Naša vnútornosť, náš duch plný je pokladov v ňom zložených, s týmito musíme von, a síce tak, ako sú skryté v nás a jako hýbu ducha nášho: musíme sa my úplne, jadrne, tak, ako cítime, ako myslíme, vysloviť a vyraziť. Takto nám to pôjde zo srdca a z mysle pohnutej a pôjde zase do srdca i zachytí sa mysle. A sú ešte mnohé iné príčiny, ktoré nás k písaniu v našej plnej, milohlasnej slovenčine ponúkajú a ktoré sú v dielku mojom^[60] „Slovenské nárečie alebo potreba písania v našom nárečí“ obšírne vyvedené, na čo upozorňujem čitateľov našich. Medzi učenými mužmi našimi je teraz napospol uznané, že slovenčina tatranská je zvláštne nárečie slovanské. Dobrovský, najslávnejší doteraz skusovateľ reči našej slovanskej, ju za to uznáva a medzi iné nárečia slovanské ako zvláštne nárečie kladie. A tak sa aj vskutku vec má, i kto by o tom pochyboval, nechže príde k nám a presvedčí sa v živote samom o pravde tejto. Gramatika naša to jasne preukáže a my na stvrdenie tejto pravdy predkom^[61] daktoré znaky nárečia a najmä nášho slovenského uvádzame. Slovenčina naša má svoje vlastné zvuky,^[62] ktoré chybia druhým nárečiam, má svoje zvláštne syláb predlžovanie a skracovanie, svoj zvláštny zvukov sklad, od iných nárečí odchodné sklonenie rozličných mien i slovies, tisíc a tisíc svojich zvláštnych slov, v iných nárečiach alebo roztrúsených alebo celkom neznámych, má v mnohých slovách svoje vlastné pohlavie, svoje výpovede^[63] a husto svoj osobný sklad slov,^[64] čo ju všetko nárečím zvláštnym robí. Mnoho času ubehlo, čo sme si hore nebrali^[65] nárečie naše a zanedbávali tento drahý náš poklad, a boli to časy pre nás smutné, v ktorých sme boli odhodení od sveta i od seba samých, i kto je z nás, čo by na tie časy nepozrel so žiaľom? Ale prebudili sme sa k životu, chceme sa vymôcť z odhodenosti našej i chytáme sa slovenčiny, bo ona je tak živá, tak svieža, ako je živý, ako je svieži duch náš za životom pachtiaci. Preto buď vysvetľovateľom srdca i mysle našej, slovenčina naša, podpaľuj nás k životu a my ťa za to vystrojíme a vykrášlime najvrúcnejšími a dá boh, peknými útvormi mysle i ducha nášho, s ktorými sa ani pred svojimi ani pred svetom nezahanbíš. Krajania naši dobre ťa prijmú, ak sa už, ako veríme, vzchopili k životu; tohoto života silné zbudenie, napomoženie, úplné rozvitie spôsobiť sme hlavne chceli tebou.

Najčistejšie a najpeknejšie po slovensky hovorí sa vnútri v samých Tatrách, v striedku ich najzavrenejšom: v Liptove, Orave, Turci, v hornom Trenčíne, v hornej Nitre, Zvolene, Tekove, Honte, Novohrade a aj vo veľkej čiastke Gemera, kde, pravda, často pomiešaná sa užíva, a naposledok na Dolnej zemi,^[66] túto teda, chtiac čisto a dobre slovensky písať, museli sme vziať za reč spisovnú. V Nitrianskej a v dolnej Trenčianskej ponáša sa slovenčina viac-menej na nárečie české v Morave užívané, v Spiši a v Šariši ponáša sa zas na poľštinu, z týchto rozličností slovenských teda ani jedna v celosti svojej nie je súca za reč spisovnú, bo nie je ani jedna celkom pravdivá a pôvodná slovenčina. Keď sa ale nárečie naše malo na spisovné povýšiť, muselo sa ono vziať v svojej čistote a pôvodnosti a také je nárečie hore spomenuté. Keď teda chceme, ako hovorím, čisto a dobre slovensky písať, treba nám písať tak, ako sa hovorí v Liptove, Orave, Turci, Zvolene atď. Reč táto je k písaniu v slovenčine nevyhnutne potrebná, ale je aj k tomu najpríhodnejšia nielen preto, že má plné, okrúhle plnovýrazné a mnohovýznamné formy, ale aj že je medzi Slovákmi najrozšírenejšia. Druhou cestou, ak slovensky písať chceme, ísť nemožno. Docela bludné a nepravé by bolo, keby sme z viacej rozličností slovenských všelijaké formy povyberať a do jednej reči splátať chceli, bo by tak sme nestvorili nič pravdivého a skutočného, ale by sme len mali strakatinu, ktorá by ani svojich pevných zákonov ani istého rázu (charakter) nemala, a toto nado všetko iné potrebuje reč spisovná. Keby sme takúto splátaninu potrebovali, otvorili by sme tiež dokorán dvere sebevoľnosti, takže by potom každý spisovateľ to, čo sa mu najviacej pozdáva, si povyberal, podľa svojej hlavy sa spravoval, skadiaľ by dlhšia motanina povstala a nám istotne škodila. Teraz ale sa to nestane, bo reč pravdivá slovenská sama so sebou všetko donáša, čoho sa držať máme. Na tento teda spôsob sa v spisovaní našom na rozličné strany porozpadať nemôžeme, a neveríme, že by dakto z našich krajanov inou cestou ako touto kráčať a v spisovnej reči si všelijako pomáhať chcel. Túžba naša terajšia len tak horí za životom, potrebne teda sa všetci chytíme toho, v čom je duch a život náš nanajviac vyrazený, čo je najslovenskejšie. Ale v živote potrebujeme aj jednoty a túto jednotu dosiahneme^[67] v tom, čo je pravdive slovenské. Krem toho slovenčina, ktorú za spisovnú reč prijímame, je od všetkých Slovákov za najpravdivejšiu reč slovenskú uznaná i obľúbená, takže sa dačo inakšie hovoriaci Slováci, keď príležitosť majú, veľmi radi tejto reči podučia i ju prijímajú. Príčina tohoto je v plnozvučnosti, určitosti, mnohovýznamnosti i milohlasnosti opravdivej slovenčiny založená a každý sa krem toho k svojmu aj nevedomky tiahne. Slová a hovorenia spôsoby i v iných rozličnorečiach slovenských užívané každý v reči spisovnej slobodne užívať môže, bo zo všetkých záleží bohatosť slovenčiny, ale foriem držať sa musíme najplnších,^[68] najurčitejších, a také máme v slovenčine hore vyššie spomenutej. Gramatika naša vystaví teda túto opravdivú slovenčinu s pobočným ohľadom na iné rozličnorečia naše: dal by boh, aby k novému tomuto nastávajúcemu životu slovenskému, k životu sviežemu v jednote cestu šťastlivo prekliesnila!