Zlatý fond > Diela > Náuka reči slovenskej


E-mail (povinné):

Ľudovít Štúr:
Náuka reči slovenskej

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Michal Belička, Zuzana Babjaková, Andrea Kvasnicová, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Slavomír Danko.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 62 čitateľov

O priemenčivosti slov

[143]

Skloňovanie

Posiaľ sme považovali slová osebe[144] a vystavili,[145] ako sa tvoria a tým samým význam v nich utvorený, podľa tohoto významu potom rozvrhli sme ich na rozličné rady[146] i rozložili v týchto radoch podľa významu a zvláštnej ich podoby osobitne, považovali sme teda hmotu i ducha slov v staní ich osobitnom, samostatnom. Slová ale, majúc, pravda, v stave tomto platnosť veľkú, predsa z neho do iného prejsť musia, aby prišli k svojmu určeniu. Určenie toto je vytvoriť celkovité myšlienky, alebo považujúc vec zo stanoviska hovorenia, výpovede.[147] K tomuto svojmu určeniu prídu slová tak, jestliže zo samostatnosti, osobitnosti svojej vystúpia, jedny k druhým sa nahnú a vzájomne sa k sebe naklonia. Tento prostredný stav, v ktorom sa slová pred utvorením celkovitých myšlienok nachodia, je ich skloňovanie. S týmto teda budeme mať prácu v druhom diele náuky o reči našej slovenskej. Vystavíme najprv skloňovanie mien samostatných,[148] potom prídavných, za nimi počtov,[149] tak všemien[150] a naposledok samých slovies.[151] Ostatné články reči sa neskloňujú.[152]

Skloňovanie mien samostatných

Skloňovanie týchto mien sme sedmorako rozdelili a prvému sme osvojili všetky mužské, či sa na spoluhlásku hrubú lebo mäkkú lebo polspoluhlásku alebo naostatok na samohlásku končia. Sklonenie toto má troje oddelení.[153] Do prvého idú všetky mužské životné samostatné mená na spoluhlásku sa končiace, k druhému všetky neživotné na tie samé koncovky vychádzajúce, k tretiemu na samohlásku sa končiace, všetky životné.

A. Sklonenie mien mužských

Obraz[154] prvého oddelenia prvého sklonenia

Jednotný / Množný Nom. král / králi Gen. krála / králou Dat. královi / králom Ak. krála / králou Vok. král / králi Lok. královi / králoch (ach) Inštr. králom / králmi (amí)

K tomuto oddeleniu, ako sme hore vyššie povedali, patria všetky životné samostatné mená mužského pohlavia na spoluhlásku lebo polspoluhlásku sa končiace.

Datív je ovi; Boh ale a duch, človek a čert majú obyčajne u: Bohu, duchu, človeku, čertu, a tak aj pán pred druhými menami, napr. pánu farárovi, pánu úradníkovi, pánu Rimavskjemu atď.

Vokatív u nás Slovenov je rovný nominatívu, predsa však daktoré slová majú osobitný vokatív, napr. Boh Bože, oťec otče, chlapec chlapče, človek človeče, pán paňe, hospoďin hospoďiňe.

Lokál je rovný datívu, tie ale, ktoré majú v datíve u, majú tak aj v tomto páde, napr. o Bohu, o duchu, človeku, čertu, o pánu Bohu, o pánu Slávňickom atď. Kuoňkoňi.

Nominatív množného počtu má u nás rozličné koncovky, a to i, ja (je) a, ovja, e. Prvé štyri koncovky sú pre životné osobné, piata, t. j. e pre životné neosobné. Na i vychodia slová obyčajne, napr. chlap chlapi, dráb drábi, zváč zváči, švec ševci, zloďej zloďeji. Hrubé spoluhlásky pred týmto i do mäkkých prechodia, napr. zlatňík, sedljak, pecúch, leňoch, valach, pán: zlatňíci, sedljaci, pecúsi, leňosi, valasi, páňi atď. Koncovku ja (je) majú tie slová, ktoré sa na d, n, t, l končia a ktorých ostatná sylaba je krátka, napr. sused, žid, kresťan, pohan, učeň, hosť, zať, učiťel, spasiťel, prjaťel majú: suseďja, žiďja, kresťaňja, pohaňja, učňja, hosťja, zaťja, učiťelja, spasiťelja, prjaťelja atď. Tak i luďja, ktoré v množnom počte sem patrí. Koncovka a je len skrátené ja a tým slovám na č a r vychádzajúcim sa pridáva, ktoré majú ostatnú sylabu dlhú, napr. zváč, oráč, krčmár, stolár majú zváča, oráča, krčmára, stolára, medzitým sa neradí tento východ[155] užívať aj preto, aby sa vlastné znaky nominatívu zachovali i pre vyvarovanie sa dvojzmyselnosti, napr. oráča hladali môže sa rozumieť oráča aj ako podstavník[156] v nominatíve množnom aj ako predmet v akuzatíve jednotnom a radšej nech sa miesto týchto koncoviek užíva i: zváči, oráči, krčmári, stolári atď. I slová na j vychádzajúce majú dakedy túto koncovku: rataj, zloďej, radodaj, šuhaj, mamaj majú rataja, zloďeja, radodaja, šuhaja, mamaja atď. Koncovka ovja je mravne povyšujúca, ale neprichodí zhusta v slovenčine, napr. královja, pánov ja, učiťelovja, otcovja, zaťovja. Sin má ustavične sinovja. V daktorých sa naprosto užívať nemôže, a menovito v tých nie, ktorých koncovka je príveska an, t. j. kde toto ku koreňu slova nepatrí, napr. naskrze sa nemôže povedať kresťanovja, mešťanovja, zemanovja atď. Koncovka e a i s nepremenenou predchádzajúcou hrubou spoluhláskou patrí mužským životným neosobným, prvá na mäkkú, druhá na hrubú spoluhlásku sa končiacim, tak teda budú mať kuoň, jeleň, medveď, ďaťel (l sa tu dakedy mäkko vyslovovalo), lipeň (ryba), sršeň: koňe, jeleňe, medvede, ďatle, lipňe, sršňe a had, pták, chrobák, rak, ostrovid, vuol: hadi, ptáki, chrobáki, raki, ostrovidi, voli atď. Prvé môžu tiež daktoré v tomto páde i mať a druhé, t. j. s hrubou koncovou spoluhláskou, túto na mäkkú premeniť, napr. medveďi, ďatli, sršňi, ptáci, chrobáci, ostroviďi atď., v ktorej prípadnosti sa neosobné na stupeň osobných takrečeno povyšujú, ale táto koncovka je pri neosobných životných nevlastná a im od osobných takrieknuc z milosti dakedy popustená. Vlk má vždy vlci.

Genitív množného sa končí na ou, napr. pánou, jeleňou, slonou atď., hosť ale a kuoň preskakujú v tomto páde, že majú mäkkú (jer) na konci, do sklonenia i, t. j. sklonenia kosť, a tak teda hosťí, koňí. Tak i ľuďí.

Akuzatív je u životných osobných rovný genitívu, v životných neosobných rovný nominatívu, napr. pánou, zaťou, prjaťelou, učňou, ševcou, otcou atď. a zas medveďe, sršňe, ďatle, jeleňe, ptáki, raki, voli atď. Ako ale v nominatíve tieto neosobné sa na stupeň vyšší životných osobných povyšujú, tak sa to stáva aj v tomto páde, bo reč hovorí i medveďou, sršňou, ďatlou, jeleňou, ptákou, rakou, volou atď. Medzitým táto koncovka im vlastne nepatrí a len dakedy sa im od reči popúšťa. Hosť má v tomto páde hosťí a kuoň koňe. Lud luďí.

Lokál množného končí sa na och (ach), napr. prjaťeloch, otcoch, voloch, koňoch. Pri neosobných je aj koncovka ach v úžitku, napr. volach, jeleňach, koňach atď.

Inštrumentál končí sa obyčajne na , napr. susedmí, židmí, pánmi, ostrovidmí, volmí, medveďmí atď. Ale sa končí aj na amí, napr. prjaťelamí, sedljakamí, zaťamí, medveďamí, volamí atď. Kde by sa spoluhlásky tak stretli, že by sa slovo s koncovkou vysloviť nedalo, užíva sa vždy koncovka amí, napr. sršňamí, ďatlamí; kuoň má vždy koňmí a lud luďmí.

Docela podľa tohoto sklonenia idú aj všetky tie, ktoré sa na o skončujú, ako ďedo, ujco, sváko, chmulo, lalo atď. a vlastné mená nevyznamenávajú, potom aj prímenia,[157] napr. Janko, Pavko, Miško, Jožko atď. Už hore vyššie sme videli, že toto o mali aj iné mená, že im ale časom poodfrkovalo.[158] O teda toto žiadnej premeny nerobí a jako príveske nominatívu patriace v iných pádoch tak práve odfrkuje, ako prívesky nominatívu slov cudzojazyčných v našom jazyku odpadajú, napr. Kristus gen. Krista, Julius Julia, Achilles Achilla atď. Všetky ale tieto slová majú v nominatíve množného počtu ovja a v inštrumentáli amí, tak teda v nominatíve: ďedovja, svákovja, chmulovja, lalovja a aj bikovja, v inštrumentáli: ďedamí, svákamí, chmulamí, lalamí, bíkamí atď.

Slová žňec a švec prehadzujú hlásku druhú[159] v celom skloňení, tak teda ženca, ševca, žencovi, ševcovi, žencom, ševcom, ženci, ševci, žencou, ševcou atď. Tie zas slová, ktoré v sklade svojom majú dvojhlásku uo, prvú hlásku u vo všetkých pádoch krem nominatívu a vokatívu v jednotnom utrácajú, napr. kuoň, vuol gen. koňa, vola, dat. koňovi, volovi, nom. v množnom koňe, voli atď. Slová na ňec, ďec a ťec sa končiace majú v iných pádoch tvrdú hlásku, napr. žňec, huďec, mlaťec majú v genitíve ženca, hudca, mlatca a tak po celom sklonení.

Obraz druhého oddelenia prvého sklonenia

Jednotný / Množný Nom. dvor / dvori Gen. dvora / dvorou Dat. dvoru / dvorom (am) Ak. dvor / dvori Vok. dvor / dvori Lok. dvore / dvorach (och) Inštr. dvorom / dvoramí (mi)

K tomuto oddeleniu patria všetky neživotné samostatné mená mužského pohlavia na spoluhlásku lebo polspoluhlásku sa končiace.

Genitív v jednotnom počte vychodí na a, napr. chljev chljeva, chljeb chleba, zákon zákona, kostol kostola, popol popola, sir sira, klát kláta, sud suda, svet sveta, ovos ovsa, ribňík ribňíka atď., ale sa končí aj na u, napr. pjesok pjesku, dom domu, čas času, hlas hlasu, dlh dlhu, hrjech hrjechu, hňev hňevu, krk krku, lep lepu, mak maku, beh behu, vek veku, plat platu, vrch vrchu atď. I lud ako hromadné, nevyznamenávajúc osobných jednotlivcov, v jednotnom počte k tomuto oddeleniu patrí a má gen. ludu. Daktoré majú a i u, napr. smrek smreka i smreku, potok potoka i potoku, bok boka i boku, rok roka i roku, sklep sklepa i sklepu. Najužívanejšie je v tomto páde a a majú ho slová všetky na mäkkú spoluhlásku i polspoluhlásku sa končiace, napr. dášď dášďa, kepeň kepeňa, ražeň (rožeň) ražňa, kameň kameňa, plameň plameňa, postruheň[160] postruhňa, taňec tanca, opekaňec opekanca, chljevec chljevca, kliňec klinca, plevjeňec plevjenca, veňjec venca, koňjec konca, mesjac mesjaca, klúč klúča, kuoš koša, nuož noža, raj raja, kraj kraja, háj hája, pokoj pokoja, boj boja, hnoj hnoja, roj roja atď. Ďalej majú a mená miest obyčajne, napr. Trenčín Trenčína, Londín Londína, París Parísa, Rím Ríma, Lvov Lvova, ale má hodný počet aj u: Petrohrad Petrohradu, Belehrad Belehradu, Prešporok Prešporku, Kežmarok Kežmarku, Amsterodám Amsterodámu atď.

Akuzatív a vokatív sú vždy rovné v tomto oddelení nominatívu.

Lokál trojako vychodí.[161] Najobyčajnejší je na e, napr. v chljeve, na zákoňe, v kostole, v kláťe, v suďe, na sveťe, v dome, v čase, v sklepe. Túto koncovku majú všetky spoluhlásky krem hrdelných, mäkkých a polspoluhlásky j. Jazykové d, n, t pred ňou do mäkkých prechodia. Hrdelné majú v lokáli u, napr. v pjesku, v roku, v potoku, v rohu, v pluhu, v sňehu, v mozgu, v hrjechu, v smjechu, v kožuchu. Dakedy sa tieto hrdelné do mäkkých menia a vtedy priberajú e, napr. v roce, v potoce, v roze, v kožuse,[162] čo ale vo všetkých takto sa končiacich niet v obyčaji. Slová na mäkkú a na polspoluhlásku j vychádzajúce majú i, napr. v kepeňi, na ražňi, v plameňi, na klinci, na konci, vo venci, v mesjaci, v koši, v raji, v háji, v boji, po običaji atď. Ďen má i vo dňe i v jednom dňi. V prvej prípadnosti vyznamenáva[163] svetlo, v druhej ďen. Lud má vždy v ludu i mor moru.

Nominatív množného počtu vychodí na i, napr. potoki, rohi, rozkazi, časi, hlasi, sveti, kostoli, dubi, domi, ďen dňi atď., tie ale, ktoré sa na mäkkú alebo polspoluhlásku j končia, majú e, napr. dášď dášďe, kepeň kepeňe, kameň kameňe, oheň ohňe, kliňec, klince, veňjec vence, klúč klúče, koš koše, nuož nože, kraj kraje, háj, háje, roj roje atď. Tak i peňjaz peňjaze.

Datív sa končí na om. V málo daktorých je aj koncovka am v obyčaji, napr. časam, ale lepšie, keď sa prvá aj v takýchto užíva.

Akuzatív je pri všetkých rovný nominatívu. Tie, ktoré majú v nominatíve i, majú tak aj v tomto páde, a tie, ktoré e majú, tak aj v akuzatíve, napr. časi, hlasi, potoki, rozkazi, ale kepeňe, vence, kluče, nože, háje atď.

Lokál obojaký na ach i och je obyčajný a dobrý a podobne aj inštrumentál na amí a . Pri zbehu spoluhlások, ktoré by sa s nezniesli, sa len prvá koncovka užíva, napr. mozgamí, bubnamí. Peňjaz má obyčajne len peňjazmi.

Starodávne prs nemá množného, ale len dvojný počet. N. prse, G. prsú, D. prsam, A. prse, V. prse, L. prsach, I. prsamí.

Daktoré slová v tomto sklonení ako aj v predchádzajúcom oddelení dlhú sylabu nominatívu v iných pádoch skracujú, napr. kuol, stuol, nuož, chljeb atď. majú v genitíve kola, stola, noža, chleba a tak aj v iných pádoch po celom sklonení, iné zase sylabu dlhú zadržujú, napr. buol, puost, peňjaz, smjech, hrjech, chljev, majú v genitíve buola, puosta, smjechu, hrjechu, chljeva a tak po celom sklonení. Slová na ňec alebo ňjec sa končiace mäkké ň v iných pádoch na tvrdé premeňujú, napr. brechu atď. Pred r dakedy vypadá, napr. ker kra, vjetor vetra, víchor víchra alebo víchora, najviac ale ostáva, napr. vímer, víber, káčer, jašťer, ďever (švagor) majú vímeru(a), výberu(a), káčera, jašťera, ďevera atď. Kde by sa slovo po vyhodení dobre alebo aspoň pohodlne vysloviť nemohlo, tam e vždy ostáva a v mnohých, kde by sa aj slovo bez neho vysloviť mohlo, úžitok v reči ho na mieste necháva.

Obraz tretieho oddelenia prvého sklonenia

Jednotný / Množný Nom. sluha / sluhovja Gen. sluhu / sluhou Dat. sluhovi / sluhom Ak. sluhu / sluhou Vok. sluha / sluhovja Lok. sluhovi / sluhách (och) Inštr. sluhom / sluhamí (sluhmí)

K tomuto skloneniu patria všetky mená mužské na samohlásku, menovite na a a o sa končiace, ostatné ale len také, ktoré vlastné mená vyznamenávajú, bo mená všeobecné na o k prvému oddeleniu patria.

Genitív sa končí na u, ale slová na a sa končiace a dakedy aj slová vychádzajúce na o, ktoré iste z prastarého a povstalo, v tomto páde ako aj v akuzatíve do sklonenia prvého ženských, t. j. sklonenia riba preskacujú, napr. sluha sluhi, družba družbu i družbi, Černo Černu i Černi, Miko Miku i Miki atď. Slová na ca vychádzajúce nemajú genitív na i, ale na u alebo len a, v ktorej prípadnosti sa tak považujú, ako keby na ec sa končili a predtým bezpochyby sa aj tak končievali. Sudca teda, zradca, obhájca, ochranca, vodca majú v genitíve sudca, zradca, obhájca, ochranca, vodca alebo aj sudcu atď.

Akuzatív všade u aj v tých, ktoré sa na a, aj v tých, ktoré sa na o končia, napr. družba družbu, Černo Černu, Miko Miku atď. Slová na ca majú krem tohoto ukončenia aj a, kde sa zas tak, ako by sa na ec končili, považujú, napr. sudca, zradca majú sudcu, zradcu, ale i sudca, zradca.

Vokatív je vždy rovný nominatívu, napr. družba družba, Černo Černo atď.

Nominatív množný je ako v mnohých iných osobných vždy ovja. Ale slová na ca môžu mať aj krátky nominatív na i, napr. zradca, ochranca majú zradcovja, ochrancovja, ale i zradci, ochranci. Vlastné mená na o aj a, bo len jednu osobu vyznamenávajú, nemôžu sa zmnožiť, jestliže sa ale viacej osôb toho samého mena vyznačiť má, je koncovka ovci, ktorá od dávneho vec (ovec) pochádza, napr. Černovci, Mikovci, Sklenkovci a osoby jedného pôvodu alebo jedného mena vyznamenáva. Tieto sa potom podľa druhých v množnom počte skloňujú.

Genitív je ou. Pri vlastných menách zadržal sa ešte u Slovenov starý genitív ovjech, kde sa ale už len zriedka ch vyhovára, napr. Miko, Černo majú genitív Mikou, Černou, ale i Mikovje, Černovje (miesto Mikovjech, Černovjech) atď. Takéto genitívy majú aj tie vlastné mená, ktoré sa na a lebo o nekončia, napr. Královje, Malekovje (miesto Královjech, Malekovjech). Kollár bol túto starú formu za maďarskú (é) vyhlásil,[164] ale docela chybne.

B. Sklonenie mien ženských

Slová ženského pohlavia majú troje sklonení.[165] K prvému patria všetky na a sa končiace a podľa toho, či hrubá lebo mäkká spoluhláska pred ním stojí, na dve oddelenia sa rozchodia, k druhému všetky tie prislúchajú, ktoré sa na u alebo ev končia, a k tretiemu tie, ktoré na spoluhlásku mäkkú alebo mäkkou byť majúcu vychodia.

Obraz prvého oddelenia prvého sklonenia

Jednotný / Množný Nom. ruka / ruki Gen. ruki / rúk Dat. ruke / rukám Ak. ruku / ruki Vok. ruka / ruki Lok. ruke / rukách Inštr. rukou / rukamí (rukami)

K tomuto skloneniu patria všetky ženské, ktoré sa na a končia a pred ním hrubú alebo strednú s, z majú.

Datív v jednotnom počte končí sa na e, za starodávna ie.[166] Z tejto príčiny jazykové d, n, t v tomto páde, ako aj v lokáli, do mäkkých prechodia, napr. brána, strana, vrana, voda, sloboda, ňehoda, dobrota, buota, žobrota majú v datíve: bráňe, straňe, vraňe, voďe, sloboďe, ňehoďe, dobroťe, buoťe, žobroťe a v tomto ich sčiastky u Slovákov hrdelné nasledujú, prechodiac k do c, h do z, ch do s, napr. múka, suka, dúha, noha, mucha, lacha majú v datíve múce, suce, dúze, noze, muse, lase. Nech užíva teda z týchto to každý, čo sa mu zdá. Lokál má vždy koncovky za roveň datívu.

Nominatív množného počtu končí sa na i, ale žjara (v českom záře)žjare i zora zore, konopa, starodávne konopja (zrovnaj[167] cannabis),[168] konope a tak aj v akuzatíve, ako keby mäkkú spoluhlásku pred koncovkou e mali.

V genitíve množnom niet vlastne žiadnej prívesky, a preto ostatná sylaba sa dĺži, napr. noha nuoh, hora huor, osoba osuob, strana strán, peta (pata) pjet, barina, barín. Pri tomto zdĺžení samohláska a do á, e do je, i do í, o do uo, u do ú prechodí. Jestliže ale sylaba pred ostatnou stojaca je dlhá, táto sa podľa všeobecného zákona slovenčiny zdĺžiť nemôže, napr. víšina, ňížina atď. bude len víšin, ňížin. Keby sa viacej spoluhlások na tento spôsob stretlo, ktoré by sa vysloviť nedali, vhadzuje sa medzi ne dlhé á alebo je, napr. sestra, karta, matka majú v genitíve sestár, karát, maták alebo sestjer, karjet, matjek. Jestliže predchádza dlhá sylaba, vhadzuje sa o, napr. dávka, zámka, opálka, čjarka, pjecka, trjeska majú v genitíve: dávok, zámok, opálok, čjarok, pjecok, trjesok atď.

Datív má dlhú koncovku ám a lokál tiež ách. Jestli ale predchádzajúca je dlhá, táto sa kráti, napr. brána, dávka, hádka majú v datíve bránam, dávkam, hádkam, v lokáli bránach, dávkach, hádkach.

Inštrumentál množného počtu má najviac všetky krátke, u daktorých ale Slovenov má predostatnú dlhú, napr. rukámi, motikámi, u iných ostatnú, napr. rukamí, motikamí. Spevnosť reči sa týmto veľmi napomáha.

Daktoré slová majú len množný počet, napr. mári. Tak aj mená daktorých krajín, napr. Uhri, Čechi, miest Benátki, Atheni, ktoré sa docela podľa druhých sem patriacich v tomto počte skloňujú.

Slová gazďiná, striná a týmto podobné sem patria, v daktorých ale pádoch od iných odstupujú; v genitíve majú gazďinej, strinej, v datíve gazďinej, strinej, v nominatíve množnom gazďinje, strinje, tak aj v akuzatíve. Slová daktoré k tomuto skloneniu patriace majú ešte posiaľ inštrumentál dvojného,[169] napr. za horáma, za vodáma vadňe láska medzi nama (národná pieseň).

Obraz druhého oddelenia prvého sklonenia

Jednotný / Množný Nom. ulica / ulice Gen. ulice / ulíc Dat. ulici / ulicam (ulicjam) Ak. ulicu / ulice Vok. ulica / ulice Lok. ulici / ulicach (ulicjach) Inštr. ulicou / ulicamí (ulicami)

K tomuto oddeleniu patria všetky slová ženského pohlavia, ktoré sa na a končia a pred ním mäkkú lebo strednú lebo mäkkou byť majúcu [spoluhlásku] majú.

Nominatív množného počtu končí sa na e, napr. práce, sadze, medze, mreže, kuše, duše, studňe, vihňe atď. Takýto nominatív majú aj tie slová, ktoré sa už mäkkú spoluhlásku teraz mať nezdajú, ktorá ale dakedy mäkká bývala, napr. ňeďele, míle, chvile. Tak i konope, ktoré medzitým, keď tento pád, potom akuzatív a genitív množný vyjmeme, k predošlému oddeleniu patrí.

Genitív je, ako aj v predošlom oddelení, bez prívesky a preto dlhý, napr. pláca plác, košela košjel, bila bíl, chvila chvíl, pijavica pijavíc, jaskiňa jaskíň, opica opíc, rohoža rohuož atď. I tu, ako aj v predošlom sklonení, a do á, e do je, i do í, o do uo, u do ú prechodí. Jestliže by na tento spôsob spoluhlásky dobre sa vysloviť nemôžúce sa zbehli, vkladá sa e, je, napr. studňa v gen. stuďjen, vihňa vihjeň, stajňa stajeň, husle husjel (husál). Daktoré a menovito dvojsylabičné, zriedka trojsylabičné, majú v genitíve í, napr. veža veží, medza medzí, sadza sadzí, koža koží, kuša kuší, duša duší, rohoža rohoží a konopí, medzitým aj tieto už zhusta mávajú genitív bez prívesky, napr. sjadz, kúš, dúš, rohuož, konuop. Jestliže sylaba pred koncovou sylabou genitívu je dlhá, nekladie sa príveska, napr. práca, pláca, ljaca, ďježa, mládza majú v genitíve prác, plác, ljac, djež, mládz atď.

Datív a lokál majú koncovky krátke i dlhé, keď ale dlhá predchodí, len krátke, napr. prácam, plácam, ďježam, mládzam, prácach, plácach, ďježach, mládzach atď.

Podľa tohoto sklonenia idú aj slová a mená ženské na ia sa končiace, napr. lalia, pivonia, Mária, Ásia atď. Daktoré sem patriace sú len v množnom v obyčaji, napr. husle, saňe, kvasňice, dvere, noselňice atď. Sem patria aj mnohé mená miest a dedín, napr. Košice, Čachťice, Bánovce, Bojňice, Čemice, Šiveťice, Našťice atď., ktoré sa tiež len v množnom skloňujú.

Obraz druhého sklonenia ženských

Jednotný / Množný Nom. cirkev / cirkve Gen. cirkve / cirkví Dat. cirkvi / cirkvam Ak. cirkev / cirkve Vok. cirkev / cirkve Lok. cirkvi / cirkvach Inštr. cirkvou / cirkvamí (cirkvami)

K tomuto skloneniu patria všetky ženské na u, napr. krú,[170] alebo na polspoluhlásku v s predchádzajúcou samohláskou sa končiace, ktorých ale je malý počet.

Genitív množného počtu končí sa na í, tam ale, kde je predchádzajúca sylaba dlhá, i odpadá a jestli by sa ostalé spoluhlásky dobre vysloviť nemohli, e sa medzi ne vsadzuje, napr. húžev v genitíve má húžev atď.

Datív a lokál majú krátke prívesky, bo za starodávna koncová hláska mäkká bývala a tak teda len: cirkvam, cirkvach, a nie cirkvám, cirkvách atď.

Daktoré sem patriace sa skloňujú len v jednotnom počte, napr. krú, mrkev atď.

Obraz tretieho sklonenia ženských

Jednotný / Množný Nom. noc / noci Gen. noci / nocí Dat. noci / nocam (nocjam) Ak. noc / noci Vok. noc / noci Lok. noci / nocach (nocjach) Inštr. nocou / nocamí (nocami)

K tomuto skloneniu patria všetky tie slová ženského pohlavia, ktoré sa na mäkkú alebo mäkkú byť majúcu spoluhlásku lebo strednú končia, za ktorými dakedy za starých časov í stávalo. I tie sem pristupujú, v ktorých táto samohláska do polspoluhlásky j poprechádzala.

Genitív jednotného počtu končí sa na i, sú ale mnohé slová, ktoré majú v genitíve e a daktoré majú obojakú koncovku: i majú napr. moc moci, radosť radosťi, kosť kosťi, miš miši, reč reči, sol soli, misel misli, hus husi, chuť chuťi atď.; e majú napr. púšť púšťe, húšť húšťe, jabloň jabloňe, višeň višňe, kaluž kaluže, rohož rohože, obruč obruče, zem zeme, oťep oťepe, kúďel kúďele, dúčel dúčele, húčel húčele, kolomaž kolomaže, mosadz mosadze, kolaj kolaje atď.; e a i majú napr. reťaz reťaze i reťazi, meď meďe i meďi, spoveď spoveďe i spoveďi, čelaď čelaďe i čelaďi, háveď háveďe i háveďi, mokraď mokraďe i mokraďi, inovať inovaťe i inovaťi, žlč žlče i žlči, maťer maťere i maťeri, tvár tváre i tvári atď.

Nominatív množný končí sa na i, tie ale, ktoré v genitíve jednotnom majú e alebo samo alebo aj s i, majú v nominatíve vždy e, napr. noc, kosť, miš, reč, hus majú noci, kosťi, miši, reči, husi, ale púšť, jabloň, obruč, kúďel, kolaj, reťaz, maťer, tvár majú púšťe, jabloňe, obruče, kúďele, kolaje, reťaze, maťere, tváre atď.

Genitív je dlhý, lež tie, ktoré majú sylabu dlhú, pred jeho koncovkou skracujú prívesku v tomto páde a tak aj v datíve i v lokáli, napr. púšť, húšť majú v genitíve púšťi, húšťi, v datíve púšťam, húšťam, v lokáli púšťach, húšťach atď. Po daktorých spoluhláskach, ktoré sa ešte ako mäkké vyslovujú, stáva v datíve a v lokáli ja miesto dlhého a, napr. radosťjam radosťjach, jabloňjam jabloňjach, obručjam obručjach atď. Ostatne býva v týchto pádoch koncovka aj docela krátka, napr. nocam nocach, radosťam radosťach, kolajam kolajach atď., a toto je lepšie slovensky.

Akuzatív je vždy taký ako nominatív množný, napr. husi, kosťi, reči, púšťe, jabloňe, obruče, kolaje, tváre atď.

Inštrumentál má prívesku amí, napr. radosťamí, obručamí, húšťamí, púšťamí, mokraďamí, mišamí atď., dakde, kde to ľahké vyslovenie dopúšťa, je aj mi, napr. vecmí, rečmí, kolajmí, ňiťmí atď.

Podľa tohoto sklonenia ide aj paňi, kde sa i na konci docela ešte zadržalo, v daktorých ale pádoch odstupuje od iných slov sem patriacich. V genitíve má paňej, v datíve paňej, v ak. paňu, vok. paňi, lok. paňej, nom. množ. paňje, ak. paňje, v iných pádoch sa s druhými zrovnáva. Keď slovo paňi pred inými menami stojí, je v jednotnom i v množnom nesklonné, napr. u paňi matki, s paňi matkou, po paňi matkách choďí atď.

V tomto a predchádzajúcom sklonení vyhadzujú daktoré, ale málo, koncové e (o) v genitíve a v iných pádoch krem akuzatívu, napr. voš gen. vši atď., cirkev, mrkev, húžev v genitíve cirke, mrkve, húžve atď.

C. Sklonenie mien nijakého pohlavia [171]

Obraz prvého oddelenia prvého sklonenia

Jednotný / Množný Nom. ďelo / ďelá Gen. ďela / ďjel Dat. ďelu / ďelám Ak. ďelo / ďelá Vok. ďelo / ďelá Lok. ďele / ďelách Inštr. ďelom / ďelamí (ďelami)

K tomuto skloneniu patria všetky slová nijakého pohlavia na o sa končiace.

Akuzatív a vokatív vo všetkých slovách nijakého pohlavia v jednotnom i v množnom je vždy rovný nominatívu, a to preto, že slová nijakého pohlavia sú neosobné a jako také nemôžu byť vlastne podstavníkmi, lež len predmetmi. Pád predmetný je akuzatív, podstavníkový nominatív a vokatív. V slovách nijakého pohlavia je tento predmetný pád t. j. akuzatív aj nominatívom aj vokatívom, alebo druhými slovami, je on na nominatív i vokatív prenesený.

Lokálu jednotného počtu koncovka je e, napr. sklo, peklo, maslo, slovo, jarmo majú v lokáli skle, pekle, masle, slove, jarme. Jazykové d, n, t menia sa pred touto koncovkou na mäkké, bo ona za dávna, jako až dosiaľ v českom nárečí napr. slově, je bývala, a tak teda brdo, stado, koleno, poleno, seno, mesto, cesto budú mať v brďe, staďe, koleňe, poleňe, seňe, mesťe, cesťe atď. Hrdelné ako najhrubšie majú v tomto páde hlboké u, napr. vojsko, strňisko, smeťisko, brucho, ucho, ligo atď. majú v lokáli vojsku, strňisku, smeťisku, bruchu, uchu, ligu atď.

Genitív množného počtu nemá prívesku, a preto predchádzajúca sylaba sa zdlžuje, napr. stado, blato, ďelo, meno, viko, proso, kolo, brucho majú v genitíve: stád, blát, ďjel, mjen, vík, pruos, kuol, brúch. Ako pri ženských v takýchto prípadnostiach, tak aj tu prechodí a do á, e do je, i do í, o do uo, u do ú, r prechodí do ŕ, napr. zrno zŕn, brdo bŕd, a l do ĺ, napr. jablko jabĺk. Slovo ale má slov Tam, kde by sa v tomto páde spoluhlásky zbehli, vhadzuje sa je a a, napr. sklo, hrdlo, okno, osno, jarmo majú skjel, hrďjel, okjen, osjen, jarám i okán, osán. Panstvo, královstvo, náboženstvo majú genitívy panstv, královstv, nábožjenstv, že ale slová tieto v takomto spôsobe sa ťažko vyslovujú, býva v nich a podobných genitív s príveskou ou, teda panstvou, královstvou, náboženstvou atď. V daktorých slovách na dlo sa končiacich dajedni Slovenia d vypúšťajú, napr. miesto krjedlo, sadlo, nosidlo, motovidlo vravia krjelo, salo, nosilo, motovilo. Genitív od predošlých je nosidál, motovidál alebo krjeďel, saďjel, nosiďjel, motoviďjel, od druhých krjel, sál, nosíl, motovíl podľa obecného pravidla.

Akuzatív má dlhé á, slová ale na stvo sa končiace majú len krátke a jako tu, tak aj v druhých pádoch, kde iné majú dlhé a, napr. bohatstva, panstva, biskupstva, bohatstvom, panstvom, biskupstvom, bohatstvach, panstvach, biskupstvach.

Podľa tohoto sklonenia idú aj prídavné mená neurčité, ktoré sú ešte u nás v obyčaji, napr. málo, gen. z mála, dat. k málu, ak. málo, vok. málo, lok. na mále, inštr. s málom. Tieto sa ale len v jednotnom berú. Oko a ucho ako nástroje zraku a sluchu majú ešte až dosiaľ dvojný počet, a to nom. oči, uši, gen. očú, ušú (očí, uší), dat. očam, ušam, akuz. oči, uši, vok. oči, uši, lok. očach, ušach, inštr. očima, ušima. Oká sú alebo jednotlivé alebo kolá podobu oka majúce, napr. morskje oká, a uchá sú na hrncoch.

Daktoré sú v tomto sklonení len v množnom v obyčaji, napr. krosná, vráta atď.

Obraz druhého oddelenia prvého sklonenia v nijakom pohlaví

Jednotný / Množný Nom. pole / polá Gen. pola / puol Dat. polu / polám Ak. pole / polá Vok. pole / polá Lok. poli / polách Inštr. polom / polamí

Nom. množného končí sa na dlhú, napr. srdcá, vrecá, plecá (plece), jestliže ale dlhá predchádza, kráti sa, napr. líce v nominatíve množnom líca atď. A tak aj v iných pádoch. Vajcevajcja, a tak aj v druhých pádoch: vajcjam v datíve, vajcjach v lokáli. Inštrumentál, ako aj v iných, je krátky. Takéto koncovky majú často aj iné na ce sa končiace, napr. plecja, vrecja, plecjach, vrecjach atď.

Genitív je bez prívesky, preto sa koncová sylaba dĺži, a síce spôsobom už hore vyššie naznačeným, napr. vrece, plece, more, srdce majú v tomto páde: vrjec, pljec, muor, sŕdc atď.

Ňebe (ňebo) nemá množného a plúce nemá jednotného počtu.

Obraz druhého sklonenia v nijakom pohlaví

Jednotný / Množný Nom. staveňja (je) / staveňja Gen. staveňja / staveňí Dat. staveňú / staveňjam Ak. staveňja / staveňja Vok. staveňja / staveňja Lok. staveňí / staveňjach Inštr. staveňím / staveňjami

K tomuto skloneniu patria všetky slová nijakého pohlavia, ktoré sa na dvojhlásku ja (je) skončujú. Sem patria aj tie, kde z koncovky pre predchádzajúcu dlhú sylabu j sa tratí, napr. lísťa, smrječa, buora atď.

Takéto slová, ako lísťa, smrječa, buora aj v druhých pádoch nemajú v koncovke ani dvojhlásku ani dlhú samohlásku, lež vždy krátku, napr. v datíve lísťu, smrječu, buoru, v akuzatíve i vokatíve lísťa, smrječa, buora, v lokáli lísťi, smrječi, buori, v inštrumentáli lísťim, smrječim, buorim.

Moc slov sem k tomuto skloneniu patriacich nemá množného počtu. Takéto sú napr. všetky hromadné, ktoré už v jednotnom množstvo vyznamenávajú: lísťa, smrječa, buora a mnohé druhé, napr. zdravja, šťesťja, požehnaňja, svedomja, lámaňja atď.

Obraz tretieho sklonenia v nijakom pohlaví

Jednotný / Množný Nom. káča / káčatá Gen. káčaťa / káčat Dat. káčaťu / káčatom Ak. kača / káčatá Vok. káča / káčatá Lok. káčaťi / káčatách (och) Inštr. káčaťom / káčatami (mí)

K tomuto skloneniu pristupujú všetky tie nijakého pohlavia, ktoré sa na samohlásku a končia a v nominatíve a jemu rovných pádoch v jednotnom koncovku pňa t, n, stratili.

Genitív má o sylabu viac ako nominatív a končí sa na ťa, tie ale slová, ktoré sa na ma skoncujú a v nominatíve dakedy n stratili, majú na a spoluhlásku n aj v iných pádoch zadržujú, napr. sema, vema, plema, ťema majú v genitíve semena, vemena, plemena, ťemena atď. Takéto slová majú ešte u nás Slovenov aj starú druhú prívesku no, napr. semeno, vemeno, plemeno, ťemeno, v ktorej prípadnosti sa tak ako ďelo (koleno) docela skloňujú.

Množný nominatív končí sa na , napr. ďjevčatá, kuratá, šteňatá, prasatá, orlíčatá, barančatá, mačatá, kočatá atď., je teda tvrdý a dlhý. Takéto ale slová zmenšené, plod ľudský lebo zvierat vyznamenávajúce, majú aj druhý nominatív množný na ence lebo ce vychádzajúci, podľa toho, od akého slova pochodia, tak predchádzajúce majú: ďjevčence (od ďjevčeňec, neobyčajného),[172] kurence (od kureňec, už neobyčajného), šťence (od šťeňec, ktoré sa ešte užíva), prasce (od prasec, neužívaného), orlíčence (orlíčeňec, neužívané), barance (baraňec, ešte v obyčaji), máčence (máčeňec, neobyčajné), kočence (kočeňec, tiež neužívané). Genitív v tých, ktoré sú ešte v jednotnom ako slová mužského pohlavia v obyčaji, je tak ako v mužských na o,u napr. šťencou, barancou, v iných ale, ktoré nie sú už viac v jednotnom v úžitku, je bez prívesky a preto má koncovku dlhú, tak teda: ďjevčeňjec, kureňjec, prasjec, orlíčeňjec, máčeňjec, kočeňjec atď. V druhých pádoch sa tieto všetky slová skloňujú podľa slov mužských životných neosobných na mäkkú spoluhlásku sa končiacich. Baraňec a šťeňec majú dakedy v akuzatíve, ako aj tie, barancou, šťencou, druhé ale, ako ďjevčence, prasce atď., docela nie.

Ďjeťa nemá v nominatíve množnom ďjeťatá, ale ďeťi lebo ďjetki, gen. ďeťí, ďjetok, dat. ďeťom, ďjetkam, ak. ďeťi, ďjetki, vok. ďeťi, djetki, lok. ďeťach (ďeťoch), ďjetkach, inštr. ďeťmí, ďjetkamí.

Koľká bohatosť, rozmanitosť a pritom určitosť v skloneniach našich slovenských. Rozmanito a určito môže sa v nich vysloviť a k tomu všade plno je sily a dobrohlasnosti.

Sklonenie mien prídavných [173]

Obraz prvého sklonenia

Jednotný

m. / ž. / n.[174] Nom. králov / králova / královo Gen. královho / královej / královho Dat. královmu / královej / královmu Ak. králov, královho / královu / královo Vok. králov / králova / královo Lok. královom / královej / královom Inštr. královim / královou / královim

Množný

m. / ž. / n. Nom. královi, králove / králove / králove Gen. královich / královich / královich Dat. královim / královim / královim Ak. královich, králove / králove / králove Vok. královi, králove / králove / králove Lok. královich / královich / královich Inštr. královimí / královimí / královimi (královimí)

K tomuto skloneniu patria všetky tie prídavné mená, ktoré sa na spoluhlásku končia alebo ktoré sú takrečené neurčité. Práve tak ako králov, králova, královo skloňuje sa aj matkin, matkina, matkino a iné tomuto podobné. Pre lepšiu jasnosť aj jedného takéhoto slova sklonenie predstavíme.

Jednotný

m. / ž. / n. Nom. matkin / matkina / matkino Gen. matkinho / matkinej / matkinho Dat. matkinmu / matkinej / matkinmu Ak. matkin, matkinho / matkinu / matkino Vok. matkin / matkina / matkino Lok. matkinom / matkinej / matkinom Inštr. matkinim / matkinou / matkinim

Množný

m. / ž. / n. Nom. matkini, matkine / matkine / matkine Gen. matkinich / matkinich / matkinich Dat. matkinim / matkinim / matkinim Ak. matkinich, matkine / matkine / matkine Vok. matkini, matkine / matkine / matkine Lok. matkinich / matkinich / matkinich Inštr. matkinimí / matkinimí / matkinimi (matkinimí)

V prídavných menách na in, ina, ino vychádzajúcich sa jazykové d, n, t pred touto príveskou na mäkké menia, napr. striňin, striňina, striňino, kaťin, kaťina, kaťino atď. Daktorí Slovenia hovoria aj matčin, matčina, matčino, macosin, macosina, macosino a premeňujú hrdelné pred touto príveskou do mäkkých, ako to robia aj v menách samostatných, hovoriac matke i matce, macoche i macose atď.

Akuzatív mužský jednotného počtu je králov a královho, matkin a matkinho atď., prvý je pre neživotné, druhý pre životné samostatné mená mužského pohlavia, napr. viďeu som králov palác, matkin statok, viďeu som královho sina, matkinho brata atď. Tak sa spojuje aj akuzatív množného; královich a matkinich je pre životné mužské, králove a matkine je pre neživotné, napr. poznau som královich, matkinich bratou, králove rozkazi, matkine statki. Jestliže ale neosobné životné samostatné mená majú akuzatív množný krátky, neživotným vlastný, pripojuje sa k nim tiež len akuzatív krátky prídavných, napr. viďeu som králove koňe, králove ptáki atď.

Nominatív množný mužský spolu aj s vokatívom prídavných je tiež dvojaký, na i a e sa končiaci, práve tak ako aj v moc samostatných, napr. medveďi i medveďe, sršňi a sršňe a potom ptáci a ptáki (mäkkí i hrubí). Prvý sa spojuje s nominatívom mužských osobných a pri neosobných životných s tým nominatívom, ktorý ich povyšuje, druhý s nominatívom neživotných a s takým nominatívom životných neosobných, aký im vlastne ako neosobným patrí, tak teda královi, matkini braťja, královi, matkini ptáci, ale králove, matkine dvori a králove, matkine jeleňe. Tento ostatný nominatív prídavných volávajú naše gramatiky ženský, čo je naozajstný nezmysel. On tak dobre je nie ženský, ako je nie ženský dvori a jeleňe v samostatných, ale len nominatív s inou koncovkou, bo akože by sa inakšie ako ženský s mužskými spojovať mohol. To by bola naozajstná balamutina bez myslenia, takúto ale reč sama nenarobí.

Koncovky v týchto prídavných menách sú všade krátke, a tak nom. množný královi, králove, matkini, matkine, a nie královí, královje, matkiní, matkinje, gen. množný královich, matkinich, dat. královim, matkinim a tak aj akuzatív, lokál i inštrumentál v jednotnom i množnom. Je toto veľmi pravidelné v našej slovenčine, bo niet v týchto prídavných menách určujúcich prívesiek j, ja, jo,[175] ako v druhých, a tak nemá čo s koncovkami dovedna stekať a sylabu predlžovať.

Obraz druhého sklonenia prídavných

Jednotný

m. / ž. / n. Nom. pekní / pekná / peknuo Gen. peknjeho / peknej / peknjeho Dat. peknjemu / peknej / peknjemu Ak. peknjeho, pekní / peknú / peknuo Vok. pekní / pekná / peknuo Lok. peknom / peknej / peknom Inštr. pekním / peknou / pekním

Množný

m. / ž. / n. Nom. pekní, peknje / peknje / peknje Gen. pekních / pekních / pekních Dat. pekním / pekním / pekním Ak. pekních, peknje / peknje / peknje Vok. pekní, peknje / peknje / peknje Lok. penkích / pekních / pekních Inštr. peknimí / peknimí / peknimí (pekními)

K tomuto skloneniu patria všetky určité prídavné mená na dlhú samohlásku lebo dvojhlásku vychádzajúce. I tie sem pristupujú, ktoré pred určujúcimi príveskami j, á (ja), jo mäkkú majú a potom prívesky tieto v nominatíve a vokatíve jednotnom v ženskom a nijakom pohlaví a v akuzatíve nijakého pohlavia v tom samom počte málo premieňajú a vlastne zmäkčujú, napr. Boží, Božja, Božje (miesto á, uo) nom.; Božje ak. jednotný nijakého (miesto uo). V ostatných pádoch po oboch počtoch sa žiadnej premeny nestáva. Takéto sú aj napr. vlčí, vlčja, vlčje, mačací, mačacja, mačacje, mladší, mladšja, mladšje, poludňajší, poludňajšja, poludňajšje, nočňí, nočňja, nočňje, letňí, letňja, letňje atď.

Spoluhlásky tieto mäkké ostávajú mäkkými po celom sklonení a hrubé zas vždy hrubými, bez všetkej premeny.[176] Nemení sa teda u nás ako u Čechov spoluhláska hrubá v nominatíve množného počtu v mužskom pohlaví, ale ostáva celkom bez premeny, napr. velkí pán i velkí páňi, hluchí človek, hluchí luďja, tuhí vojak, tuhí vojaci, mladí muž, mladí mužja, pekní chlap, pekní chlapi, ukrutní človek, ukrutní luďja atď.

Čo sme o spojovaní sa predošlých prídavných v akuzatíve mužskom jednotného i množného počtu a v nominatíve i vokatíve množného počtu riekli, platí docela aj o týchto, ako aj o nasledujúcich.

Koncovky v týchto sú obyčajne dlhé, ako každý pozná, kto sa po sklonení pilnejšie obozrie. Prívesky určujúce j, ja, je tu stekajú vedno s koncovkami a stadiaľ pochádzajú koncovky dlhé.

Inštrumentál množného ako v týchto, tak aj v predošlých i nasledujúcich končieva sa aj na ima, napr. s pekníma koňmi, s dlhíma vlasmi atď. Je toto vlastne inštrumentál dvojného počtu, teraz už na množný prenesený. I dvojnosť je viacnosť.[177]

Obraz tretieho sklonenia prídavných

Jednotný

m. / ž. / n. Nom. krásni / krásna / krásno Gen. krásneho / krásnej / krásneho Dat. krásnemu / krásnej / krásnemu Ak. krásneho, krásni / krásnu / krásno Vok. krásni / krásna / krásno Lok. krásnom / krásnej / krásnom Inštr. krásnim / krásnou / krásnim

Množný

m. / ž. / n. Nom. krásni, krásne / krásne / krásne Gen. krásnich / krásnich / krásnich Dat. krásnim / krásnim / krásnim Ak. krásnich, krásne / krásne / krásne Vok. krásni, krásne / krásne / krásne Lok. krásnich / krásnich / krásnich Inštr. krásnimí / krásnimí / krásnimí

K tomuto skloneniu patria všetky tie prídavné mená, ktoré sa na krátku samohlásku skončujú, preto skrátenú, že predchádzajúca sylaba je dlhá, čo sa stáva podľa všeobecného zákona slovenčiny.[178] Z určujúcej prívesky j, ja, je vypadá v takýchto j. Pri tých prídavných menách, ktoré majú mäkkú pred príveskou a sem patria, práve v tých samých pádoch, ako aj v prídavných menách predošlého sklonenia, prívesky sa zmäkčujú a tak teda svježi, svježa, svježe (božje), nie svježo, svježe v akuz. nijakom, strídži, strídža, strídže, dráči, dráča, dráče, rúči, rúča, rúče atď.

Koncovky sú v týchto vždy krátke, v inštrumentáli je ale ostatná podľa slovenského spôsobu dlhá.

Sklonenie počtov [179]

Počtov najväčšia čiastka sa skloňuje ako prídavné mená, daktoré sa skloňujú aj ako samostatné.

Sklonenie základných

Jeden

Jednotný počet

m. / ž. / n. Nom. jeden / jedna / jedno Gen. jedneho / jednej / jedneho Dat. jednemu / jednej / jednemu Ak. jedneho, jeden / jednu / jedno Vok. jeden / jedna / jedno Lok. jednom / jednej / jednom Inštr. jednim / jednou / jednim

Množný

m. / ž. / n. Nom. jedňi, jedne / jedni, jedne / jedne Gen. jednich / jednich / jednich Dat. jednim / jednim / jednim Ak. jednich, jedne / jedni, jedne / jedne Vok. jedňi, jedne / jedne / jedne Lok. jednich / jednich / jednich Inštr. jednimí / jednimí / jednimí (jednimi)

Koncovky tohoto počtu sú krátke, bo nemá určujúcej prívesky prídavných. — V množnom počte znamená jedňi atď. daktorí, istí.

Dva

Množný počet

m. / ž. / n. Nom. dvaja, dva / dve / dve Gen. dvoch / dvoch / dvoch Dat. dvom / dvom / dvom Ak. dvoch, dva / dve / dve Vok. dvaja, dva / dve / dve Lok. dvoch / dvoch / dvoch Inštr. dvoma / dvoma / dvoma

Takto sa skloňuje aj oba (m.), obe (ž.), obe (n.),[180] obidvaja, obidva (m.), obidve (ž.), obidve (n.). Dvaja a obidvaja sa užíva len o mužských osobných, a neosobných životných len vtedy, keď dostávajú koncovky osobných. Tak sa užíva aj dvoch v akuzatíve. Miesto obidvaja sa užíva aj obidvojí miesto oba, obojí o mužských osobných, v druhých pádoch je v akuzatíve: obidvojích, obojích, gen. obidvojích, obojích dat. obidvojím, obojím, lok. obidvojích, obojích, inštr. obidvojimí, obojimí. V nominatíve a akuzatíve sa o neosobných životných len vtedy berie, keď sa zosobňujú. Oba sa berie ako o životných, tak aj o neživotných. Z dvojného počtu zadržalo toto slovo: nominatív dvaja, dva, dve, dve, akuzatív, krem mužského východu pre osobné dvoch, vokatív a inštrumentál.

Tri

Množný počet

m. / ž. / n. Nom. traja (trja), tri / tri / tri Gen. troch / troch (trich) / troch (trich) Dat. trom / trom (trim) / trom (trim) Ak. troch, tri / tri / tri Vok. traja, tri / tri / tri Lok. troch / troch (trich) / troch (trich) Inštr. troma / trima / trima

Traja (trja) sa užíva o mužských osobných a tak i troch v akuzatíve mužskom. O neosobných životných len vtedy, keď sa v sklonení zosobňujú.

Štiri

Množný počet

m. / ž. / n. Nom. štirja, štiri / štiri / štiri Gen. štiroch / štiroch (štír) / štiroch (štír) Dat. štirom / štirom / štirom Ak. štiroch, štiri / štiri / štiri Vok. štirja, štiri / štiri / štiri Lok. štiroch / štiroch / štiroch Inštr. štirmi / štirmí / štirmí (štirmi)

Štirja a štiroch sa tak užíva jako traja a troch. Miesto dvaja, traja, štirja sa dobre v slovenčine hovorí i dvojmí, trojmí, štirmí. Tieto štyri počty považujú sa vždy ako prídavné mená, napr. dvaja chlapci, dvoch žjen, s trima vozmi, zo štír vrchou atď.

Päť

Množný počet

Nom. pjaťi / peť Gen. pjaťich / peť Dat. pjaťim / peť Ak. pjaťich / peť Vok. pjaťi / peť Lok. pjaťich / peť Inštr. pjaťimí, pjatimi (pjaťmi), pjaťima, (pjaťma) / peť

Nominatív pjaťi a akuzatív pjaťich sa spojuje len s osobnými mužskými a so životnými neosobnými mužského pohlavia len vtedy, keď tieto v nominatíve a vokatíve koncovky osobných dostávajú, napr. pjaťi vojaci, pjaťi sluhovja, pjaťich vojakou, pjaťich sluhou, ale i pjaťi vlci (mäkké i), pjaťi medveďi, pjaťich vlkou, pjaťich medveďou. V iných ale pádoch sa pjaťi ku všetkým samostatným slovám pripojuje, napr. z pjaťich domou, z pjaťich slov, k pjaťim ženám, v pjaťich kostoloch, s pjaťimí ďelamí atď. Peť sa neskloňuje a sa len v nominatíve, akuzatíve a vokatíve v tejto forme ako samostatné slovo k slovám pripojuje a je nijakého pohlavia, napr. peť chlapcou sa hralo, peť žjen konope trhalo, peť ďjel strjelalo, peť luďí som viďeu, peť krajín som poznau, peť slov som si zapametuvau atď. Kde iný pád stáť musí, tam sa užíva forma predošlá, napr. z pjaťich ďjel jedno strelilo, z pjaťich žjen jedna zomrela, k pjaťim zlatím ešťe jeden pridau, na pjaťich ďeďinách ňjet takjeho chlapa, s pjaťima volmí do jarmaku choďiu. Veľmi zriedka sa užíva v týchto pádoch peť, napr. z peť ďjel jedno strelilo, peť kostolom dau velkje dari atď. Peť, ako sme už riekli, je nijakého pohlavia a samostatné pjaťi v nominatíve len mužského, v druhých ale pádoch spoločného pohlavia a prídavné. Peť vyznamenáva kopu jednu, pjaťi rozdeľuje a v rozdeľnosti predstavuje, práve ale preto vážnosti dodáva, napr. peť pánou drží ďeďinu je povedané bez rozoznania a uváženia ich, pjaťi páňi držja ďeďinu je povedané s väčšou vážnosťou. Na tento samý spôsob ako peť skloňujú a užívajú sa počty až do ďeveďesjat ďeveť. Všetko to, čo sme o peť povedali, platí aj o všetkých týchto počtoch. Seďemsjedmi, osem vuosmi atď. Keď sa počty skladajú,[181] ak menší počet[182] napredku stojí, on sa neskloňuje, ale len väčší, jestliže ale menší nazadku stojí, skloňujú sa oba, napr. tri a dvacjaťi, peť a dvacjaťi, sedem a peďesjaťi, ale dvacjaťi traja, dvacjaťi pjaťi, peďesjaťi sjedmi atď. Miesto štiricať sa užíva i meru a neskloňuje sa docela. Sto a ťisíc majú svoje okremné sklonenia.[183] Sto sa skloňuje ako ďelo nasledujúcim spôsobom:

Sto

Jednotný / Množný Nom. sto / stá Gen. sta / (stou) Dat. stu / stám Ak. sto / stá Vok. sto / stá Lok. stu / stách Inštr. stom / stamí

Ťisíc sa skloňuje podľa samostatných slov mužských neživotných, na mäkkú vychádzajúcich, nasledovne:

Jednotný / Množný Nom. ťisíc / ťisíce Gen. ťisíca / ťisícou Dat. ťisícu / ťisícom Ak. ťisíc / ťisíce Vok. ťisíc / ťisíce Lok. ťisíci / ťisícach (och) Inštr. ťisícom / ťisícamí

Sto a ťisíc skloňujú sa na vyložený spôsob len vtedy, keď osebe stoja a sa celkom ako samostatné, ktoré jeden celok zo sto alebo tisíc čiastok zložený vyznamenávajú, považujú, napr. gazduje od ťisíca ku stu, zo sta jeden, ňepotrebujem vaše stá, na čo sú mi vaše ťisíce, k ťisícom lahko ňepríďeš, pochovali ho s jeho ťisícamí atď. V množnom počte vyznamenávajú viacej takých zo sto alebo tisíc čiastok zložených celkov. Sto je nijakého a ťisíc mužského i nijakého pohlavia. Ťisíc ale práve tak ako peť a druhé počty môžu sa aj ako prídavné meno považovať, v ktorom páde sa skloňuje na ten spôsob ako pjaťi nasledujúcim spôsobom:

Nom. ťisíci / ťisíc Gen. ťisícich / ťisíc Dat. ťisícim / ťisíc Ak. ťisícich / ťisíc Vok. ťisíci / ťisíc Lok. ťisícich / ťisíc Inštr. ťisícimí (ťisícmi) / ťisíc

Ťisíci ako i pjaťi v nominatíve vzťahuje sa len na osobné životné mužské, v druhých ale pádoch, ako aj to, na všetky samostatné slová, napr. v ťisícich kostolach, z ťisícich stromou jeden nahali, Sloveňja bívajú v ťisícich a ťisícich ďeďinách, ale len ťisíci hosťja, ťisíci vojaci atď. Medzi ťisíc, keď sa neskloňuje, a ťisíci je ten rozdiel, že pri prvom sa všetko pod tisíc zahrnuté len ako jedna hromada považuje, pod ťisícimí ale rozumie sa toľko jednotlicov lebo jednotiek, v prvom počte je teda len nakopenie, v druhom ale rozoznávanie, napr. s ťisíc chlapmi som bojuvau a s ťisícimí chlapmí som bojuvau, v ťisíc kostoloch oslavujú kresťaňja Boha a v ťisícich kostoloch atď. Druhé je povedané s väčším výrazom. Ťisíci je síce podľa formy množný, podľa významu ale len jednotný počet. Jestliže sa množný vyjadriť chce, opakuje sa, napr. v ťisícich a v ťisícich kostolach, ťisícim a ťisícim luďom dobre urobiu. Miesto ťisíci, ktoré sa jako prídavné považuje, môže stáť aj ťisíc pred samostatnými slovami, napr. miesto z ťisícich vojakou padlo sto môže sa riecť z ťisíc vojakou padlo sto, miesto s ťisícimí chlapmí vikonau túto robotu, s ťisíc chlapmí vikonau ju atď. Ale krem nominatívu a akuzatívu sa toto ťisíc tak zriedka v druhých pádoch, ako i peť užíva. Jestliže by aj samo vo výpovedi stáť malo, ale na samostatné sa vzťahovalo, užíva sa vždy prídavné, ktoré ale v nominatíve a v akuzatíve, keď sa neskloňuje, ako samostatné sa považovať má, napr. kolko luďí tam bolo? ťisíc! kolko zlatích máš? ťisíc! Ale z kolkích kostolou vzali ňeprjaťelja pokladi? z ťisícich; ku kolkím sťe pristali? k ťisícim! kolkích sťe tam viďeli? tisícich! v kolkích ďeďinách povimjerali luďja? v tisícich! s kolkimí si bou na vojňe? s tisícimí! Jestliže sa ale zrovna nominatív a akuzatív na životné osobné vzťahuje, i tu stojí, keď osobitne stáť má, prídavné, napr. kolkí chlapi to robili? ťisíci, kolkích v tej vojňe zabili? ťisícich atď. Toto samé platí aj o druhých počtoch, ktoré sa v takých dvoch spôsoboch, ako ťisíc ťisíci, peť pjaťi, užívajú. Keď sa viac počtov vedno skladá, držia sa ony pripomenutých zákonov. V nominatíve a v akuzatíve sklonené pridávajú sa len k mužským osobným, v iných ale pádoch ku všetkým samostatným bez rozdielu, napr. ťisíci osem sto štiricjaťi pjaťi chlapi, z dve ťisícich peť sto osemďesjaťich pjaťich zlatých atď., ale ťisíc osem sto štiricať peť rokou a piramidi pretrvali tri ťisíc ďeveť sto rokou atď.

Radové počty[184] skloňujú sa jako prídavné mená docela, ale počnúc od treťí nemajú množného počtu. Keď sa tento vysloviť má, užíva slovenčina vyznačujúceho slova každí, napr. každí ďesjati, každí dvanásti, každí stí atď. Po pou majú v jednotnom tieto počty v genitíve a v lokáli ešte staré koncovky neurčitých prídavných mien, napr. za pou pjata zlatjeho, do pou šjesta sta, po pou sjedmu zlatom atď.

Počty rozmanitosť v jednote vyjadrujúce[185] sú dvojaké, samostatné a prídavné mená. Prvé sa len v dajedných pádoch skloňujú, druhé idú celkom podľa prídavných mien. Dvoje, troje má genitív dvojho, trojho, dat. dvojmu, trojmu, akuzatív a vokatív dvoje, troje, lokál dvojom, trojom, inštr. dvojím, trojím. Je tento počet nijakého pohlavia a vzťahuje sa len na mená toho samého pohlavia. Petoro a šestoro sú tiež pohlavia nijakého a tak sa neskloňujú, medzitým môžu sa stať aj mužského a vzťahovať sa na osobné, v ktorej prípadnosti takto sa skloňujú: nom. petorí, petorja, gen. petorích, dat. petorím, ak. petorích, vok. petorí, petorja, lok. petorích, inštr. petorimí. Tak aj šestoro, sedmoro, dvacatoro atď. Iné počty, rozmanitosť v jednote a zmnoženie istej koľkosti vyznačujúce,[186] skloňujú sa celkom podľa druhých prídavných mien.

Pou a štvrť sa pred inými menami neskloňujú, napr. od pou roka, po pou roku, po štvrť roku, pred štvrť rokom atď.

Sklonenie všemien [187]

Všemená majú alebo svoje osobitné sklonenie alebo sa držia podľa sklonenia prídavných, tie ale, ktoré sa na spoluhlásku končia, v prípinkách pádových prívesiek[188] sa od nich delia.

Sklonenie všemien osobných [189]

Ja

Jednotný / Množný Nom. ja / mi Gen. mňa / nás Dat. mňe, mi / nám Ak. mňa, ma / nás Vok. ja / mi Lok. mňe / nás Inštr. mnou / namí

Nominatív ja je docela druhý koreň ako mňa, ale už vo všetkých indoeurópskych rečiach ako nominatív pri tomto ostatnom sa užíva. Tohoto vlastne koreň je mi (ja). Datív a tak aj akuzatív je plnší a skrátenejší.[190] Plnší sa užíva na počiatku výpovede, napr. mňe dali, mňa vivolili, po predložkách, napr. ko mňe prišli, za mňa oroduvali atď., a po slovesách a v striedku výpovede len vtedy, keď sa výraz na osobné všemená položí,[191] napr. ale chceťe mňa oklamať? chceťe mňe posmech urobiť? atď.; inakedy sa užívajú skrátené pády.

Ti

Jednotný / Množný Nom. ti / vi Gen. ťeba / vás Dat. ťebe, ťi / vám Ak. ťeba, ťa / vás Vok. ti / vi Lok. ťebe / vás Inštr. ťebou / vamí

V množnom počte t odpadlo. To, čo sme o plnšom a skrátenejšom datíve a akuzatíve povedali, platí aj o tomto i o nasledujúcom.

Seba

Jednotný / Množný Gen. seba / seba Dat. sebe, si / sebe, si Ak. seba, sa / seba, sa Lok. sebe / sebe Inštr. sebou / sebou

Všemeno toto tretej osoby nemá nominatív ani vokatív, čoho sme príčinu už hore vyššie vyložili.[192] Je ono, ako aj predchádzajúce osobné všemená, bez pohlavia a vzťahuje sa nielen na tretiu, ale aj na prvú a druhú osobu, bo aj prvá i druhá sama si môže byť osobou treťou, keď napr. prvá sama o sebe hovorí a sa sama od seba rozoznáva, a druhú, keď iný samu od seba oddeľuje, napr. ja si doprajem, ja sa chráňim od všetkjeho zljeho, ti sa varuj, ti si ňeutrhňeš atď. Pre túto príčinu majú slovesá odinuľnamerené,[193] k sebe namerené[194] a vzájomné[195] v prvej i druhej osobe toto všemeno sa: volám sa, voláš sa, bijem sa, lúbim sa atď. Množný a jednotný počet je v tomto všemene jednaký.

On

Jednotný

m. / ž. / n. Nom. on / ona / ono Gen. jeho / jej / jeho Dat. jemu / jej / jemu Ak. jeho, ho / ju / ho Vok. on / ona / ono Lok. ňom / ňej / ňom Inštr. ňím / ňou / ňím

Množný

m. / ž. / n. Nom. oňi / oni / oni, one Gen. ích (jich) / ích (jich) / ích (jich) Dat. ím (jim) / ím (jim) / ím (jim) Ak. ích (jich) / ích (jich) / ích (jich) Vok. oňi / oni / oni, one Lok. ňích / ňích / ňích Inštr. ňimí / ňimí / ňimí

V tomto všemene sú dve všemená spojené, a to: on (koreň jeho n) a staré jen (koreň jeho j a en príveska). V nominatíve a vokatíve jednotnom a množnom a vo všetkých pádoch, pred ktorými predložky stoja, je prvé všemeno, v iných druhé v obyčaji. Tak teda sa hovorí: od ňeho, od ňej, k ňemu, k ňej, zaňho, zaňu, na ňom, po ňej, s ňím, s ňou, z ňích, k ňím, za ňích, po ňích, s ňimí atď. Mohlo by sa síce myslieť, že je v takýchto j pôsobením predložiek do ň premenené, ako napr. v českom sněm miesto sjem a aj v našom sňímať miesto sjímať, ale pravdivejšie je naše vysvetlenie, bo za predložkami stojí aj tam n, kde j z počiatku všemena vypadlo, napr. od ňích, u ňích, k ňím, za ňích atď. a v týchto pádoch máme obyčajne pády bez j: ích, ím, ích atď. Premena táto sa nestáva, keď všemeno samo nestojí, ale k samostatnému slovu patrí, napr. z jeho statkou, od jej pána, po jej bratoch, od ích ďeťí atď. Tuto sa všemeno považuje ako prídavné, a preto aj daktorí Slovenia, napr. v Nitrianskej, mu i formu prídavného dali, hovoriac jehov, jehova, jehovo, jejín, jejina, jejino atď. Akuzatív nijakého v jednotnom počte je ho a nie ono, akuzatív v množnom ích sa na všetky pohlavia práve tak, ako aj v ruskom nárečí, vzťahuje. Tento akuzatív je vlastne mužských životných, že ale všemeno sa na osobné prenieslo, preniesol sa aj akuzatív osobný na iné neosobné životné i neživotné ženské i nijakého pohlavia. Česi zas akuzatív neživotných je na všetky druhé preniesli. Jestliže ale predložka pred tento pád prichodí, v mužskom osobnom a pri neosobnom, keď sa v sklonení zosobňuje, stojí síce obyčajný akuzatív za ňích, pri iných ale neosobných a neživotných mužských, ženských i nijakých stojí s predložkou akuzatív ňe: za ňe (za barani, za koňe) bou dostau tolko zlatích, za ňe (za ženi) ňestojím, pre ňe (kuratá, okná) moc vitrpím. Genitív a akuzatív mužský za predložkou skracuje sa a vedno s predložkou steká, napr. doňho, uňho, preňho, naňho a dakedy celá príveska odpadá, napr. doň, poň, zaň, naň, preň, podeň, predeň, ponadeň, ceseň atď. To, čo sa o plnšom a skrátenejšom datíve a akuzatíve pri predchádzajúcich všemenách povedalo, platí aj o tomto, predložky ale tu výnimku robia,[196] bo sa po nich pády tohoto všemena skrátené v genitíve a tiež aj v akuzatíve užívajú. Čo sa predĺženia týka, genitív, datív, akuzatív množného môžu byť i krátke i dlhé, teda ích i ich, ím i im atď. V prvom je väčší výraz.[197]

Podstatné všemeno sám[198] nasledujúcim spôsobom sa skloňuje:

Jednotný

m. / ž. / n. Nom. sám / sama / samo Gen. samjeho / samej / samjeho Dat. samjemu / samej / samjemu Ak. samjeho / samu / samo Vok. sám / sama / samo Lok. samom / samej / samom Inštr. samím / samou / samím

Množný

m. / ž. / n. Nom. sami / sami (same) / same Gen. samích / samích / samích Dat. samím / samím / samím Ak. samích / same / same Vok. sami / sami (same) / same Lok. samích / samích / samích Inštr. samimí / samimí / samimí (samimi)

Genitív, datív i akuzatív množného môže byť tiež krátky. Sám vo zmysle podstaty ničím druhým nezastúpenej vlastne ku osobným prichodí, napr. sám (ipse)[199] som tam bou, ja sám (ego ipse) som bou jeho ňeprjaťelom, samjemu sa mi tá vec ňepáčila atď., neosobným len vtedy, keď sa zosobňujú; v zmysle podstaty od iných oddelenej, samotnej užíva sa o osobných i neosobných: on sám tam stojí ako palec, ona sama len plakala, tá vŕba len sama tam stojí. Od tohoto sa ešte delí samí, samá, samuo a vyznamenáva podstatu čistú, v jej podstatnosti označenú, bytnosť tú samú, a v tomto zmysle sa užíva o všetkých predmetoch: on samí chljeb jedáva (bez mäsa), on samuo víno pije (bez vody), samí ostatní šjeu z kostola. Samí v tomto zmysle zrovnáva sa so sám v zmysle jeho druhom, oddelenosť podstaty, jej samotnosť vyznamenávajúcom. Miesto sám (ipse) kladie sa o neosobných napr. ten samí kuoň, tá samá vŕba, to samuo drevo, na samí vrchovec, na samuo dno padnuv atď. Samí, samá, samuo ako určité skloňuje sa docela podľa určitých prídavných mien.

Privlastňovacie[200] muoj, moja, moje, tvoj, tvoja, tvoje atď. skloňujú sa docela podľa neurčitých prídavných mien. Na ukážku jedno z nich sem postavíme.

Jednotný

m. / ž. / n. Nom. muoj / moja / moje Gen. muojho / mojej / muojho Dat. muojmu / mojej / muojmu Ak. muojho, muoj / moju / moje Vok. muoj / moja / moje Lok. mojom / mojej / mojom Inštr. mojim / mojou / mojim

Množný

m. / ž. / n. Nom. moji, moje / moje / moje Gen. mojich / mojich / mojich Dat. mojim / mojim / mojim Ak. mojich, moje / moje / moje Vok. moji, moje / moje / moje Lok. mojich / mojich / mojich Inštr. mojimí / mojimí / mojimí

Dvojhláska uo všade tam sa tratí, kde za spoluhláskou j bezprostredne samohláska nasleduje. Koncovky sú, ako aj u neurčitých, krátke, lež bývavajú aj dlhé. Práve takto sa skloňujú tvoj, tvoja, tvoje, svoj, svoja, svoje, náš, naša, naše, váš, vaša, vaše.

Ukazovacie[201] ten, tá, to skloňuje sa na takýto spôsob:

Jednotný

m. / ž. / n. Nom. ten / tá / to Gen. toho / tej / toho Dat. tomu / tej / tomu Ak. toho, ten / tú / to Vok. ten / tá / to Lok. tom / tej / tom Inštr. tím / tou / tím

Množný

m. / ž. / n. Nom. tí, tje / tje / tje Gen. tích / tích / tích Dat. tím / tím / tím Ak. tích, tje / tje / tje Vok. tí, tje / tje / tje Lok. tích / tích / tích Inštr. timí / timí / timí (timi)

Pády sú hneď dlhé, hneď krátke. Práve tak ako ten, tá, to skloňujú sa: tento, táto, toto, lenže tuto vždy sa to pridáva, a tak sa skloňuje aj tamten, tamtá, tamto, henten, hentá, hento. Iné ukazovacie skloňujú sa jako určité prídavné mená.

Pýtacie[202] kdo[203] (kto), čo skloňuje sa nasledujúcim spôsobom:

Jednotný

Nom. kdo čo Gen. koho čoho Dat. komu čomu Ak. koho čo Vok. kdo čo Lok. kom čom Inštr. kím čím

Z kdo (kto) vypadá d v sklonení, bo je len príveska, všemeno viacej určujúca. Srbi majú ko.[204] Množného počtu tieto všemená nemajú. Kdo sa pýta po osobách a čo po predmetoch.

Kí, ká skloňuje sa takto:

Jednotný / Množný m. / ž. / m. / ž. Nom. kí / ká / kí / kje Gen. kjeho / kej / kích / kích Dat. kjemu / kej / kím / kím Ak. kjeho / kú / kích / kje Vok. kí / ká / kí / kje Lok. kom / kej / kích / kích Inštr. kím / kou / kimí / kimí (kími)

sa užíva v slovenčine len o osobných, napr. kí čert, kjeho čerta si doňjesou, s kím paromom že si sa tárau; ká naproti sa kladie len k neosobným, napr. ká skaza, ku kej skaze si mi, kú skazu atď.

Čí, čja, čje sa skloňuje ako prídavné určité mená na mäkkú spoluhlásku pred príveskou vychádzajúce, teda jako boží, božja, božje a iné. Všemeno toto odvodzuje[205] osobu lebo predmet, s ktorým sa spája, vždy na osobu ako majiteľa. Iné pýtacie, ako ktorí, ktorá, ktoruo, kolkí, kolká, kolkuo, skloňujú sa jako určité prídavné mená a na rovný spôsob aj vzťahovacie.[206] Vzťahovacie čo skloňuje sa jako čo pýtacie; v nominatíve a v akuzatíve vzťahuje sa na osoby i predmety každého pohlavia v jednotnom i množnom počte, napr. luďja čo tam boli, z domou čo tu vistavili ňič ňebuďe, matku čo som ju tak rád mau som straťiu, z kameňja čo sem nazosípali vistavili kostol atď., v iných ale pádoch sa len na predmety neurčené, a to v jednotnom počte vzťahuje, napr. čoho sa ti bojíš bojím sa i ja, čomu Boh ňepraje z toho ňič ňebuďe, čím hrňjec navrje tím i črep páchňe atď.

Úhrnkové[207] každí skloňuje sa jako určité prídavné, ale len v jednotnom počte. Množného nemá, bo je ako hromadné už v jednotnom množné. Žjaden skloňuje sa jako jeden, ňikdo (ňikto), ňik ako kdo, a všetek má svoje zvláštne sklonenie nasledujúce:

Jednotný

m. / ž. / n. Nom. všetek / všetka / všetko Gen. všetkjeho / všetkej / všetkjeho Dat. všetkjemu / všetkej / všetkjemu Ak. všetkjeho, všetek / všetku / všetko Vok. všetek / všetka / všetko Lok. všetkom / všetkej / všetkom Inštr. všetkim, všetkím / všetkou / všetkim, všetkím

Množný

m. / ž. / n. Nom. všecci, všetkje / všetki, všetkje / všetkje Gen. všetkich / všetkich / všetkich Dat. všetkim / všetkim / všetkim Ak. všetkich, všetkje / všetki, všetkje / všetkje Vok. všecci, všetkje / všetki, všetkje / všetkje Lok. všetkich / všetkich / všetkich Inštr. všetkimí / všetkimí / všetkimí

Koncovky i krem inštrumentálu bývavajú aj dlhé.

Neurčité všemená skloňujú sa podľa iných. Čiastočky[208] k nim pripojené, či napredku, či na konci, ostávajú bez premeny. Vela a moc sa neskloňujú, ako aj mnoho, kolko, tolko a sú vlastne podľa významu príslovky. Ňič[209] skloňuje sa jako čo, lebo ňič je zložené z ňi + čo a na konci skrátené.

Skloňovanie slovies [210]

Znaki skloňovania

Prít. / Men.[211] / Neur. 1. a) jem, em, jím, m / u / ť po samohláske korennej[212] 1. b) jem, em / ou / ť po spoluhláske korennej[213] 2. ňem, ňjem / nuv (nuu) / núť 3. ím (im) / iu / iť 4. jem / eu / jeť 5. ám / au / ať 6. ujem / uvau / uvať

Obraz prvého oddelenia prvého sklonenia

Žijem

Ukazovací spôsob[214]

Prítomný čas

Jednotný / Množný I. žijem / žijeme II. žiješ / žijeťe III. žije / žijú

Minulý neúplne[215]

m. / ž. I. žiu som / žila som II. žiu si / žila si III. žiu / žila n. / sp.[216] žilo som / žili sme žilo si / žili sťe žilo / žili

Úplne minulý[217]

m. / ž. I. bou som žiu / bola som žila II. bou si žiu / bola si žila III. bou žiu / bola žila n. / sp. bolo som žilo / boli sme žili bolo si žilo / boli sťe žili bolo žilo / boli žili

Budúci[218]

I. buďem žiť / budeme žiť II. buďeš žiť / buďeťe žiť III. buďe žiť / budú žiť

Žiadajúci spôsob[219]

Prítomný čas

m. / ž. / n. I. žiu bi som / žila bi som / žilo bi som II. žiu by si / žila bi si / žilo bi si III. žiu bi / žila bi / žilo bi

Minulý

sp. / m. / ž. I. žili bi sme / bou bi som žiu / bola bi som žila II. žili bi sťe / bou bi si žiu / bola bi si žila III. žili bi / bou bi žiu / bola bi žila n. / sp. bolo bi som žilo / boli bi sme žili bolo bi si žilo / boli bi sťe žili bolo bi žilo / boli bi žili

Rozkazujúci[220]

Prítomný

I. žime II. ži / žiťe III. nach žije / nach žijú[221]

Neurčitý:[222] žiť

Menoslovie priestupné prítomné:[223] žijúc

Prídavné meno slovesné: a) prítomné:[224] žijúci, a, e; b) minulé:[225] (žití) vižití, á, uo atď.

K tomuto skloneniu patria všetky slovesá, ktoré na korennú samohlásku prívesky slovesné[226] bezprostredne pripínajú, napr. pi-u pi-ť, ču-v ču-ť, stá-u stá-ť atď., medzitým málo je takých slovies, ktoré by za roveň menosloviu i neurčitému v prítomnom čase ukazovacieho prívesky bezprostredne na koreň brali, ako napr. dau dať, dám, mau mať, mám atď., najviacej ich má v prítomnom vyplňujúce hlásky,[227] ktoré sa medzi koreň a prívesky kladú. Takéto hlásky sú je, e, jí, napr. v ži-je-m, pi-je-m, ču-je-m, du-je-m, sej-e-m, sto-jí-m, bo-jí-m sa atď. Z ohľadu týchto časov preskacujú tieto slovesá do tretieho a štvrtého sklonenia. Dám, mám a týmto podobné slovesá, ktoré ku koreňu na a sa končiacemu v prítomnom prívesku bezprostredne berú, môžu sa aj podľa piateho sklonenia skloňovať, medzitým podľa pôvodu svojho ta nepatria.

Tretia osoba množného počtu prítomného času v ukazovacom je dlhá, bo tam jedna z prívesiek s predchádzajúcou pomocnou hláskou do u sa premenila a druhá odpadla. Osoba táto v tomto čase vo všetkých slovesách má pre tú samú príčinu dlhú samohlásku na konci, a kde tejto niet, je miesto nej dvojhláska, napr. hoďja. V daktorých slovesách Slováci tretiu túto osobu krátko vyslovujú, a to v tých, ktoré sa na oja končia, napr. stoja, doja, roja sa, boja sa.

Nijaké pohlavie má v týchto časoch, kde sa menoslovie na pomoc potrebuje, prvú i druhú osobu ale len nevlastne. Ono o sebe nikdy hovoriť nemôže, a kto o sebe hovoriť nemôže alebo kto nemôže povedať ja, tomu sa vlastne nemôže povedať ani ty, bo i ja i ty osobnosť značí. V národných slovenských povestiach medzitým nadobyčajné podivné tvory nijakého pohlavia i o sebe hovoria, napr. Čudo, Čuridlo atď., i zvery a neživotné môžu sa uviesť v povestiach a napospol v reči ako hovoriace. Množný počet tých časov, kde sa pohlavie označuje, nemá z ohľadu pohlavia žiadneho rozdielu a je pre obe pohlavia i nijaké jednaký, a tiež aj osoby vo všetkých iných časoch, ku ktorým sa menoslovie na pomoc neberie, nemajú určeného pohlavia, lebo prívesky sú všemená osobné.

O rozkazujúcom [spôsobe] a jeho podľa skladu rozličných slov premene, ako i pri slovesách tejto, tak aj všetkých druhých foriem sme už hore vyššie, keď sme o jeho tvorení rozprávali, hovorili, preto tu nič o ňom nepripomíname a čitateľov na učenie tam vyložené odosielame.[228]

K tomuto skloneniu patrí aj sloveso biť (buť), čistú bytnosť vyznamenávajúce a sloveso takrečeno — pre všeobecný prímet[229] bytnosti, ktorý vyjadruje — pomocné. Ono tiež prívesky zrovna na koreň, a to samohláskový, pripína. Pre tú príčinu, že má od iných slovies sem patriacich úchylky, vystavíme tu celé jeho sklonenie.

Biť[230] (buť)

Ukazovací spôsob

Prítomný čas

Jednotný / Množný I. som / sme II. si / sťe III. je, jesto / jesú, sú (sa)

Minulý čas

m. / ž. / n. / sp. I. bou som / bola som / bolo som / boli sme II. bou si / bola si / bolo si / boli sťe III. bou / bola / bolo / boli

Budúci čas

I. buďem / buďeme II. buďeš / buďeťe III. buďe / budú

Žiadajúci spôsob

Prítomný čas

m. / ž. I. bou bi som / bola bi som II. bou bi si / bola bi si III. bou bi / bola bi n. / sp. bolo bi som / boli bi sme bolo bi si / boli bi sťe bolo bi / boli bi

Rozkazujúci spôsob

Prítomný

I. buďme II. buď / buďťe III. nach buďe / nach budú

Neurčitý: biť (buť)

Menoslovie priestupné prítomné: súc pre všetky osoby, každý počet a každé pohlavie.

Prídavné meno slovesné, na budúcnosť sa vzťahujúce: budúci, a, e (jednotný), budúci, e, e (množný)

V slovese tomto sú dva korene spojené, a to s (as, es) a bu. Z prvého koreňa je prítomný čas ukazovacieho, druhá čiastka minulého toho samého spôsobu a tak aj prítomného času spôsobu žiadajúceho. K prijatiu prívesky osobnej[231] užíva tento koreň v nárečí našom pomocnej hlásky[232] o (som), v iných druhej, napr. v českom e (sem), v srbskom a (sam),[233] v slovinskom i (sim),[234] v reči latinskej u (sum).[235] Od koreňa s pochádza aj menoslovie priestupné prítomné.[236] Ostatné všetko je z druhého koreňa bu,[237] ktorý sa ešte v svojej prvotnosti v dajedných krajoch slovenských zachoval v neurčitom, skadiaľ neskoršie byť a naposledok biť pošlo. V menosloví našom sa hlboké u do okrúhlejšieho o premeňuje, v budúcom ale a rozkazujúcom staré u ešte ostáva. Oba posledné majú vyplňujúcu hlásku d, v nárečí ale chorvátskom jej v budúcom niet, lež príveska osobná len bezprostredne na koreň pripätá: bum, buš, bu[238] atď.

Tretia osoba jednotného počtu prítomného času v ukazovacom je dvojaká: je a jesto. Druhá je úplnejšia a príveska jej to je všemeno nijakého pohlavia. Všemeno toto je tu ukazujúce a práve takú službu koná, ako napr. vo výpovediach: to je dobrí človek, to sú dobrí luďja atď. Z prvej formy je, spomenutého všemena to a zapieracej príslovky ňi povstalo sloveso tretej osoby prítomného času v jednotnom počte ňjeto, skrátené ňjet, ktoré sa, jako aj jesto, spojuje s neurčitými počtami: dosť, mnoho, málo a s druhými slovami, prvé často a druhé naveky v genitíve, napr. jesto tam mnoho luďí, jesto tam dosť kňíh? ňjet! jesto tam pekních dubou! ňjet ho vjac, zomreu; ňjet u vás hosťí? ňjeto lepšjeho človeka nad ňeho na sveťe atď. Jesto spojuje sa aj s nominatívom množným: jesto tam pekní chlapi, jesto tam visokje vrchi atď. Minulý žiadajúceho užíva sa tiež, ale s pomocou častotlivého[239] bívať tvorený: bou bi som bívau, bola bi si bívala atď.

Obraz druhého oddelenia prvého sklonenia

Ňesjem

Ukazovací spôsob

Prítomný čas

Jednotný / Množný I. ňesjem / ňesjeme II. ňesješ / ňesjeťe III. ňesje / ňesú

Minulý neúplne

m. / ž. / n. ňjesou som / ňjesla som (ňesla som) / ňjeslo som (ňeslo som) mn. ňesli sme (ňjesli sme) atď.

Úplne minulý

m. / ž. / n. bou som ňjesou / bola som ňjesla / bolo som ňjeslo sp. boli sme ňesli (ňjesli) atď.

Budúci

Jednotný / Množný I. poňesjem / poňesjeme II. poňesješ / poňesjeťe III. poňesje / poňesú

Žiadajúci spôsob

Prítomný čas

m. / ž. / n. ňjesou bi som / ňjesla bi som / ňjeslo bi som sp. ňesli bi sme atď.

Minulý

m. / ž. bou bi som ňjesou / bola bi som ňjesla n. / sp. bolo bi som ňjeslo / boli bi sme ňesli

Rozkazujúci spôsob

Prítomný

I. ňesme II. ňes / ňesťe III. nach ňesje / nach ňesú

Neurčitý: ňjesť

Menoslovie priestupné prítomné: ňesúc

Prídavné meno slovesné: a) prítomné: ňesúci; b) minulé: ňesení, á, uo atď. vo význame odinuľnamerenom.[240]

K tomuto skloneniu patria všetky tie slovesá, ktoré na korennú spoluhlásku prívesky slovesné bezprostredne pripínajú, napr. vjezť, ťjecť, vljecť, rjecť, mjesť atď. Aké premeny sa pri slovesách tejto formy v neurčitom a prítomnom čase ukazovacieho stávajú, hore vyššie sme vyložili.[241] Z ohľadu prítomného preskacujú tieto slovesá do štvrtej formy, a tak teda: vezjem, ťečjem, vlečjem, rečjem, meťjem atď., ale i muožem, bo prvá sylaba je tu dlhá. Zmäkčené tieto spoluhlásky ostávajú také vo všetkých troch osobách jednotného i množného počtu, a tak teda: ťečjem, ťečješ, ťečje, ťečjeme, ťečjete, ťečú atď. Tak i v budúcom čase: poťečjem, poťečješ, poťečje, poťečjeme, poťečjete, poťečú, i v rozkazujúcom: ťeč, nach ťečje, ťečme, ťečťe, nach ťečú atď. Tie ale, ktoré sa na d, n, t pred pripojenými hláskami v koreni končia, majú v tretích osobách v týchto časoch hrubú spoluhlásku, napr. vedú, idú, kladú, ženú, metú atď. V menosloví sa príveska u prosto ku koreňu privesiť nemôže, bo spoluhláska predchodí, pre tú príčinu vkladá sa medzi ne pre uľahčenie vyslovenia samohláska o: kládou, ňjesou, vljekou atď. V neurčitom má rásť len rásť, hoc by po pravde rástť mať malo, bo prvé t ku koreňu patrí, že ale ť sa tam už nachodí, znak neurčitého sa ani nepridáva. K tomuto skloneniu patria aj slovesá takrečené nepravidelné ísť, jesť a hnať. Hore vyššie sme už ich formy prezerali a vysvetlili,[242] tuto len samo sklonenie vystavíme:

Iďem

Ukazovací spôsob

Prítomný čas

Jednotný / Množný I. iďem / iďeme II. iďeš / iďeťe III. iďe / idú

(Daktorí Slovenia majú dlhé sylaby: iďjem, iďješ, iďje, iďjeme, iďjeťe.)

Minulý neúplne

m. / ž. / n. / sp. šjeu som / šla som / šlo som / šli sme

(Dakde na Slovensku majú šjou som, išjeu som atď.)

Úplne minulý ako v druhých[243]

Budúci

Jednotný / Množný I. puojďem / puojďeme II. puojďeš / puojďeťe III. puojďe / puojdu

Žiadajúci spôsob prítomný: šjeu bi som (šjou, išjeu bi som)

Minulý ako v iných

Rozkazujúci spôsob prítomný

Jednotný / Množný I. - / iďme II. iď / iďťe III. nach iďe / nach idú

Neurčitý: ísť (iť)

Menoslovie priestupné prítomné: idúc

Prídavné meno slovesné prítomné: idúci, a, e atď.

Jem

Ukazovací spôsob

Prítomný čas

Jednotný / Množný I. jem (jjem) / jeme (jjeme) II. ješ (jješ) / jeťe (jjeťe) III. je (jje) / jeďja

Minulý neúplne: jedou som atď. (jjeu som)

Úplne minulý ako v ostatných

Budúci: buďem jesť atď.

Žiadajúci spôsob prítomný: jedou bi som atď. (jjeu bi som)

Minulý ako v iných

Rozkazujúci spôsob

Prítomný

Jednotný / Množný I. - / jedzme II. jedz / jedzťe III. nach je (jje) / nach jeďja

Neurčitý: jesť

Menoslovie priestupné prítomné: jeďjac

Prídavné meno slovesné prítomné: jeďjaci, a, e atď.

Prídavné meno slovesné minulé: jeďení, á, uo atď.

Žeňjem

Ukazovací spôsob

Prítomný čas

Jednotný / Množný I. žeňjem / žeňjeme II. žeňješ / žeňjeťe III. žeňje / ženú

Minulý neúplne: hnau som atď.

Úplne minulý ako v iných

Budúci

Jednotný / Množný I. požeňjem / požeňjeme II. požeňješ / požeňjeťe III. požeňje / poženú

Žiadajúci spôsob prítomný: hnau bi som atď.

Minulý ako v druhých

Rozkazujúci spôsob

Prítomný

Jednotný / Množný I. - / žeňme II. žeň / žeňťe III. nach žeňje / nach ženú

Neurčitý: hnať

Menoslovie priestupné prítomné: ženúc

Prídavné meno slovesné prítomné: ženúci, a, e atď.

Prídavné meno slovesné minulé: hnaní, á, uo atď. i hnatí, á, uo (zahnatí atď.)

Mohlo by sa síce žeňjem, hnau, hnať takým právom ako berjem, brau, brať, ďerjem, drau, drať k piatemu skloneniu pretiahnuť, medzitým že aj sem patriť môže a za nepravidelné sa drží, jednajúc o takých, vystavili sme tu hneď jeho sklonenie. Práve tak sa skloňujú i berjem, brau, brať a ďerjem, drau, drať. — V tretej osobe prítomného ukazovacieho i rozkazovacieho a v budúcom predošlého spôsobu[244] je n, ako sme už aj hore vyššie povedali, hrubé: ženú, nach ženú, poženú.

Obraz druhého sklonenia

Hiňjem

Ukazovací spôsob

Prítomný čas

Jednotný / Množný I. hiňjem / hiňjeme II. hiňješ / hiňjeťe III. hiňje / hinú

Minulý neúplne

m. / ž. / n. / sp. hinuv som (hinuu som) / hinula som / hinulo som / hinuli sme

Úplne minulý: bou som hinuv atď.

Budúci

Jednotný / Množný I. zahiňjem / zahiňjeme II. zahiňješ / zahiňjeťe III. zahiňje / zahinú

Žiadajúci spôsob

m. / ž. hinuv bi som / hinula bi som n. / sp. hinulo bi som / hinuli bi sme

Minulý: bou bi som hinuv atď.

Rozkazujúci spôsob

Prítomný

Jednotný / Množný I. - / hiňme II. hiň / hinťe III. nach hiňje / nach hinú

Neurčitý: hinúť

Menoslovie priestupné prítomné: hinúc

Prídavné meno slovesné: a) prítomné: hinúci, a, e; b) minulé (zahinutí, á, uo)

K tomuto skloneniu patria všetky slovesá, ktoré medzi príveskami slovesnými a koreňom majú prípinku nu,[245] ktorá ale v prítomnom čase vždy sa málo mení, v menosloví často v tých slovesách, ktoré sa na spoluhlásku v koreni končia, vypadá a v neurčitom v daktorých tak sa končiacich tiež vzstáva. Také slovesá, ktoré túto prípinku v menosloví tratia, preskacujú v minulom do prvej formy, napr. vadňem vadou, kvitňem kvitou, sadňem sadou atď. Jestliže ale prípinku v menosloví zadržujú, ostávajú aj v minulom v tomto sklonení, napr. vadnuv, kvitnuv, sadnuv atď. (vadnuu atď.). Tak sa vec má aj s tými, ktoré sa na spoluhlásku končia a v neurčitom nu vyhadzujú. Jestliže vypadne, preskočia do prvej formy, jestli nie, v tejto ostávajú, napr. krasť a kradnúť. Daktoré ale slová vyhadzujú celkom v menosloví a v neurčitom prípinku nu, viac ju neprijímajúc, napr. žňem žau žať, staňem stau stať atď. Takéto prechodia v neurčitom a v časoch s menoslovím spojených do prvej formy. V prítomnom čase v ukazovacom majú slovesá v koreni na spoluhlásku sa končiace em: vadňem, kvitňem, padňem, samohláskou ukončené jem: miňjem, hiňjem atď., lež pňem, tňem, žňem i staňem atď. V tretej osobe tohoto času aj budúceho v ukazovacom a tak aj v tej samej osobe v prítomnom rozkazujúceho je n hrubé: vadnú, nach vadnú, uvadnú, žnú, nach žnú, zožnú atď.

Obraz tretieho sklonenia

Robím

Ukazovací spôsob

Prítomný čas

Jednotný / Množný I. robím / robíme II. robíš / robíťe III. robí / robja

Minulý neúplne

m. / ž. / n. / sp. robiu som / robila som / robilo som / robili sme atď.

Úplne minulý: bou som robiu

Budúci

Jednotný / Množný I. buďem robiť / buďeme robiť II. buďeš robiť / buďeťe robiť III. buďe robiť / budú robiť

Žiadajúci spôsob

Prítomný čas

m. / ž. robiu bi som / robila bi som n. / sp. robilo bi som / robili bi sme atď.

Minulý: bou bi som robiu atď.

Rozkazujúci spôsob

Prítomný čas

Jednotný / Množný I. - / robme II. rob / robťe III. nach robí / nach robja

Neurčitý: robiť

Menoslovie priestupné prítomné: robjac

Prídavné meno slovesné: a) prítomné: robjaci, a, e; b) minulé: robení, á, uo vo význame odinuľnamerenom.

K skloneniu tomuto prislúchajú všetky slovesá, ktoré pred príveskami majú prípinku i, napr. chiťím, chiťiu, chiťiť, nosím, nosiu, nosiť, šťepím, šťepiu, šťepiť atď. Tretia osoba množného počtu v prítomnom čase ukazovacieho spôsobu je ja. Pred koncovkou touto d, n, t mäkké ostáva: ploďja, hoňja, chiťja atď. Jestliže predchádzajúca sylaba je dlhá, z koncovky tejto j sa tratí,[246] napr. pristúpa, kláťa sa, hňjezďa sa atď. Tak aj v tretej osobe v množnom rozkazujúceho a aj budúceho ukazovacieho spôsobu, jestli je tento prítomnému rovný. I v iných osobách oboch počtov platí tento všeobecný zákon slovenčiny, teda hňjezďim sa, hňjezďiš sa, hňjezďi sa, hňjezďime sa, hňjezďiťe sa atď.

Obraz štvrtého sklonenia

Šeďivjem

Ukazovací spôsob

Prítomný čas

Jednotný / Množný I. šeďivjem / šeďivjeme II. šeďivješ / šeďivjeťe III. šeďivje / šeďivejú

Minulý neúplne

m. / ž. šeďiveu som / šeďivela som n. / sp. šeďivelo som / šeďiveli sme atď.

Úplne minulý: bou som šeďiveu atď.

Budúci: buďem šeďivjeť atď.

Žiadajúci spôsob

Prítomný

m. / ž. šeďiveu bi som / šeďivela bi som n. / sp. šeďivelo bi som / šeďiveli bi sme

Minulý: bou bi som šeďiveu atď.

Rozkazujúci spôsob

Prítomný

Jednotný / Množný I. - / šeďivejme II. šeďivej / šeďivejťe III. nach šeďivje / nach šeďivejú

Neurčitý: šeďivjeť

Menoslovie priestupné prítomné: šeďivejúc

Prídavné meno slovesné: a) prítomné: šeďivejúci, a, e atď.; b) minulé: ošeďivelí, á, uo. Tak aj zrelí, á, uo; pri ostatných, jestli ho majú, vychodí obyčajne na ní, ná, nuo atď.

K tomuto skloneniu patria všetky slovesá, ktoré medzi prívesky osobné a korene lebo pne[247] vkladajú prípinku je. Mnohé ale ju v prítomnom do í sťahujú a takéto v tomto čase do tretej preskacujú i podľa tej potom aj rozkazujúci majú, napr. visím (miesto visjem), rozk. vis, seďím (miesto seďjem), rozk. seď, mislím (miesto misljem), rozk. misli atď. Daktoré v tomto čase j tratia a e ostáva, napr. chcem, strem, mrem (zriedka chcjem, strjem, mrjem) atď. I tieto v rozkazujúcom majú chci, stri, mri atď. V menosloví napospol pri všetkých j vypadá: hliveu, zreu, streu, viseu atď.

Tretia osoba množného počtu prítomného času v ukazovacom spôsobe vychodí na ejú: hlivejú, práchňivejú, mdlejú, tie ale, ktoré z prípinky je v prítomnom j vyhadzujú, majú len ú, napr. strem strú, mrem mrú, chcem chcú, dakedy i chcejú, vrem (zavrem) vrú (zavrú) atď. Tak aj v tretej osobe množného počtu v prítomnom rozkazovacom spôsobe i v budúcom ukazovacom spôsobe.

K tomuto skloneniu patrí aj sloveso takrečené nepravidelné vjem a z neho pochádzajúce povjem, ktoré ale v menosloví a v časoch z neho povstávajúcich do piatej formy prebieha. Vjem skloňuje sa takto:

Vjem

Ukazovací spôsob

Prítomný čas

Jednotný / Množný I. vjem / vjeme II. vješ / vjeťe III. vje / veďja

Minulý neúplne

m. / ž. / n. / sp. veďeu som / veďela som / veďelo som / veďeli sme

Úplne minulý ako v iných

Budúci

Jednotný / Množný I. buďem veďjeť / buďeme veďjeť II. buďeš veďjeť / buďeťe veďjeť III. buďe veďjeť / budú veďjeť

Žiadajúci spôsob prítomný: veďeu bi som atď.

Minulý ako v druhých

Rozkazujúci spôsob

Prítomný

Jednotný / Množný I. - / vedzme II. vedz / vedzťe III. nach vje / nach veďja

Neurčitý: veďjeť

Menoslovie priestupné prítomné: veďjac

Prídavné meno slovesné prítomné: veďjaci, a, e atď.

V prítomnom čase ukazovacieho spôsobu už len v tretej osobe množného počtu d ostalo, v iných osobách množného i jednotného vypadlo, v rozkazujúcom ale, až na tretiu osobu jednotného počtu a v menosloví, tak aj časoch z neho povstávajúcich, sa zadržalo. Rozkazujúci má vedz, bezpochyby pre rozdiel od veď (veďjem).

Obraz piateho sklonenia

Volám

Ukazovací spôsob

Prítomný čas

Jednotný / Množný I. volám / voláme II. voláš / voláťe III. volá / volajú

Minulý neúplne

m. / ž. / n. / sp. volau som / volala som / volalo som / volali sme

Úplne minulý: bou som volau atď.

Budúci: buďem volať atď.

Žiadajúci spôsob

Prítomný čas

m. / ž. volau bi som / volala bi som n. / sp. volalo bi som volali bi sme atď.

Minulý: bou bi som volau atď.

Rozkazujúci spôsob

Prítomný

Jednotný / Množný I. - / volajme II. volaj / volajťe III. nach volá / nach volajú

Neurčitý: volať.

Menoslovie priestupné prítomné: volajúc

Prídavné meno slovesné: a) prítomné: volajúci, a, e; b) minulé: volaní, á, uo vo význame odinuľnamerenom

K tomuto skloneniu patria všetky slovesá, ktoré medzi korene a prívesky vkladajú a, ktoré teda sa končia v prítomnom na am, v menosloví na au, v neurčitom na ať. I tie sa môžu zo šiestej formy sem prirátať, ktoré pre zveličenie častotlivosti[248] dvojaké a spoluhláskou v spojené[249] medzi prívesky a korene vkladajú, ktoré teda vychádzajú v prítomnom na avam, v menosloví na avau, v neurčitom na avať, napr. vídavam, sedávam, zmetávam atď. Trebárs sa táto prípinka v prvej polovici po mäkkých na je premeňuje, v sklonení stadiaľ ďalší rozdiel nepovstáva, a preto aj takéto sem prirátané byť môžu, napr. choďjevam, misljevam, viljevam atď. I slovesá na úvam, úvau, úvať atď. sa končiace sem patria, napr. polúvam, lachatúvam si[250] atď. Jesliže ale prípinka ava aj v druhej polovici sa premení, sklonenie bude odchodné a tie potom do šiestej formy prestupujú. Daktoré slovesá z tých, ktoré len prostú prípinku a medzi prívesky a korene kladú, zameňujú ju v prítomnom čase, keď sa mäkké v koreni ukážu, na i lebo e, napr. hučau, hučať, kričau, kričať majú v prítomnom: hučím, kričím; mazau mazať, rezau rezať, kúsau kúsať, pásau pásať atď. majú mažem, režem, kúšem, pášem atď. Prvé preskacujú v prítomnom čase do tretieho sklonenia, druhé v tomto čase sa tak skloňujú, ako mrem, strem atď., v štvrtom, teda napr. mažem, mažeš, maže, mažeme, mažeťe, mažú atď. Tak i orem. Dajedny slová majú obojakú formu am i em, napr. hukotám i hukocem, kutám i kucem, podľa ktorej rozličnosti sa v prítomnom na obojaký hore vyššie spomenutý spôsob skláňajú. Vracjam zadržuje dvojhlásku v oboch počtoch v prítomnom; v menosloví a v neurčitom ju nemá, bo tam aj v iných je a krátke. Všeobecný zákon slovenčiny o predĺžení platí i pri všetkých týchto slovesách.

Obraz šiesteho sklonenia

Polujem

Ukazovací spôsob

Prítomný čas

Jednotný / Množný I. polujem / polujeme II. poluješ / polujeťe III. poluje / polujú

Minulý neúplne

m. / ž. / n. / sp. poluvau som poluvala som poluvalo som poluvali sme

Úplne minulý: bou som poluvau atď.

Budúci: buďem poluvať atď.

Žiadajúci spôsob

Prítomný čas

m. / ž. poluvau bi som / poluvala bi som n. / sp. poluvalo bi som / poluvali bi sme

Minulý: bou bi som poluvau

Rozkazujúci spôsob

Prítomný

Jednotný / Množný I. - / polujme II. poluj / polujťe III. nach poluje / nach polujú

Menoslovie priestupné prítomné: polujúc

Prídavné meno slovesné prítomné: polujúci, a, e atď.

K tomuto skloneniu patria tie slovesá, ktoré medzi prívesky a pne slovies[251] vhadzujú prípinku uva, ktorá sa v prítomnom na uje premeňuje, končia sa teda slovesá tejto formy v prítomnom na ujem, v menosloví na uva, v neurčitom na uvať.

Podľa vypočítaných foriem skláňajú sa všetky slovesá v slovenčine. Je naše sklonenie slovies určité a pozadŕžalo na dosť miestach staré prívesky.

Slovesá so všemenom sa alebo si spojené, t. j. odinuľnamerené, k sebe namerené, vzájomné a daktoré nasebaohraničené[252] skloňujú sa práve tak, ako slovesá vyložené, lenže sa im v každom čase ktoréhokoľvek spôsobu sa lebo si pridáva a toto sa lebo si ostáva vo všetkých osobách každého počtu a pri každom pohlaví, napr. rozkazovacieho spôsobu prítomný čas jednotný hádam sa, hádaš sa, háda sa, množný hádame sa, hádaťe sa, hádajú sa, minulý čas hádau som sa, hádala som sa, hádalo som sa atď., rozkazujúci spôsob, prítomný čas jednotný: hádaj sa, množný hádajme sa atď., neurčitý hádať sa atď. Tak i dvoriť si, hvízdať si atď.

Slovesá odinuľnamerené majú krem tohoto aj inú formu, ako sme už hore vyššie podotkli, a to, berie sa k nej prídavné meno menoslovné toho slovesa, ktoré sa má v zmysle odinuľnamerenom predstaviť a sloveso takrečené pomocné, napr. volaní som, ubití som atď. Sklonenie takejto formy je nasledujúce:

Ukazovací spôsob

Prítomný čas

Jednotný m. / ž. / n. volaní / volaná / volanuo som Množný m. / sp. volaní, volanje sme / volanje sme

Minulý neúplne: bou som volaní atď.

Úplne minulý: bívau som volaní

Budúci: buďem volaní atď.

Rozkazujúci spôsob prítomný: buď volaní atď.

Žiadajúci spôsob prítomný: bou bi som volaní atď.

Minulý: bou bi som bívau volaní

Neurčitý: biť volaní

Menoslovie priestupné prítomné: súc volaní

Reč, nechtiac v úplne minulom rozkazovacieho spôsobu a v minulom žiadajúceho spôsobu dva razy bou opakovať, berie k tomu na pomoc častotlivé sloveso z biť bívať. Prídavného zvláštneho slovesného mena v tejto forme niet, bo už samo hlavné sloveso je takým.

Neosobné slovesá majú vo všetkých časoch len tretiu osobu, t. j. vlastne nemajú žiadnej osoby, bo ako sme riekli, tá len predmety predstavuje. V tých časoch, ku ktorým sa menoslovie slovesa berie, majú osobu tretiu nijakého pohlavia, pre tú príčinu, že — ako sme už hore vyššie pripomenuli — vyjadrujú tieto slovesá činnosť vlastne len predmetom prislúchajúcu alebo takú, ktorej za žriedlo sa žiadna určitá osoba nekladie, bude teda napr. v rozkazovacom prítomnom svitá, stáva sa, svedčí sa, v minulom svitalo, stávalo sa, svedčilo sa, v úplne minulom bolo svitalo, bolo sa stávalo, bolo sa svedčilo, v žiadajúcom prítomnom svitalo bi, stávalo bi sa, svedčilo bi sa, v žiadajúcom minulom bolo bi svitalo, bolo bi sa stávalo, bolo bi sa svedčilo, v rozkazovacom spôsobe nach svitá (svitaj), nach sa stáva, nach sa svedčí, v neurčitom svitať, stávať sa, svedčiť atď. Tak sa skloňujú aj iné neosobné.

Nepravidelné takrečené slovesá sme už pri samých skloneniach obzreli a vystavili, iné, ktoré by sa k nim prirátať mohli, že majú prítomné časy od hlavnej formy odchodné, podriadili sme z ohľadu týchto časov ta, kam patria. Nemáme teda o nich nič viac hovoriť. Prídavné mená slovesné, menoslovia skloňujú sa podľa určitých mien prídavných a menovito skončujúce sa na ci, ca, ce podľa tých, ktoré majú koncovku mäkkú pred príveskou, teda podľa boží, božja, božje. Že ale v prídavných menách slovesných koncovku predchádzajúca sylaba vždy je dlhá, podľa všeobecného zákona slovenčiny koncovky ich sú vždy krátke, napr. volajúci, volajúca, volajúce, choďjaci, choďjaca, choďjace a tak aj v ďalšom sklonení.

Druhé články reči krem tuto privedených sa neskloňujú. O sklonení a stupňovaní prísloviek[253] sme už hore vyššie, čo bolo, povedali.



[143] o priemenčivosti slov — o ohýbaní slov

[144] posiaľ sme považovali slová… — posiaľ sme uvažovali o slovách

[145] vystavili — určili, vyvodili

[146] rady — slovné druhy, čiastky reči

[147] výpovede — vety

[148] skloňovanie mien samostatných — skloňovanie podstatných mien

[149] počtov — čísloviek

[150] všemien — zámen

[151] … naposledok samých slovies — Štúr používa termín skloňovanie alebo sklonenie aj pre časovanie slovies; termín časovanie sa u neho nevyskytuje.

[152] ostatné články reči sa neskloňujú — totiž neohybné sú (u Štúra: neskloňujú sa) slovné druhy (u Štúra: články reči): príslovky, predložky, spojky a citoslovcia (u Štúra: výkrikníky)

[153] sklonenie toto má troje oddelení — Štúr uvádza tri vzory pri skloňovaní mužských podstatných mien (král, dvor, sluha), kým súčasné gramatiky majú štyri vzory (chlap, hrdina, dub, stroj). — V ďalšom sa vo vysvetlivkách nezmieňujeme o rozdieloch, ktoré boli medzi Štúrovým skloňovaním a dnešným stavom, lebo by to zabralo zbytočne mnoho miesta a rozdiely sú aj tak bežnému čitateľovi jasné. Týmito rozdielmi sa podrobne zaoberá príspevok K. Habovštiakovej v Štúrovom čísle časopisu Slovenská reč 1956, str. 241 — 254.

[154] obraz — vzor (pričom u Štúra termín oddelenie je takmer totožné s termínom obraz)

[155] tento východ — toto zakončenie

[156] podstavník — podmet

[157] prímenia — (v pôvodine: prjemeňja) domácke formy mužských krstných mien (hypokoristiká)

[158] odfrkuje — odpadá

[159] Slová žňec a švec prehadzujú hlásku druhú… — v týchto slovách ide o tzv. pohyblivé e v dôsledku rozličnej vokalizácie jerov.

[160] postruheň — posúch, osúch

[161] lokál trojako vychodí — lokál má trojaké koncovky

[162] v roce, potoce atď. — všetko zastaralé formy, ktoré sa neudržali v spisovnom jazyku

[163] vyznamenáva — znamená, označuje

[164] Kollár bol túto starú formu za maďarskú (é) vyhlásil — a to v Národných spievankách (viď ich reedíciu v Bratislave 1953, zväzok II, str. 548 — 549), kde uvádza príklady, ako Ondriš Sláviké, Anna Blaheje, susedovie dom, pokladajúc ich za maďarské genitívy privlastňovacie, čo je však nesprávne.

[165] Slová ženského pohlavia majú troje sklonení. — Tento celý odsek, čo nasleduje, je v pôvodine pred titulom: B. Sklonenie mien ženských. V prepise titul predsúvame pred tento odsek, lebo sa domnievame, že v pôvodine o zaradení rozhodovalo iba zalamovanie sadzby (spomenutý odsek ukončuje stranu a titul sa začína na nasledujúcej strane). — Štúr pri skloňovaní podstatných mien ženského rodu má tri oddelenia, ale v prvom oddelení sú dva vzory (ruka, ulica) a v ďalších dvoch oddeleniach po jednom vzore (cirkev, noc). Dnešná gramatika uvádza v ženskom rode päť vzorov: žena, ulica, dlaň, kosť, gazdiná.

[166] … za starodávna ie… — táto koncovka je aj v staroslovienčine, pričom spoluhlásky predchádzajúce k, h, ch sa tzv. palatalizujú (zmäkčujú), ako uvádza aj Štúr. V spisovnej slovenčine sa tieto palatalizované tvary v datíve neudržali.

[167] zrovnaj — v pôvodine skratka: zr.

[168] Cannabis (lat.) — konopa (staroslov. konoplja), slovo indoeurópskeho pôvodu, prevzaté Skýtmi z východných jazykov (Holub, Stručný slovník etymologický, str. 110). Sú však aj iné etymológie tohto slova.

[169] inštrumentál dvojného — totiž inštrumentál duálu

[170] krú — dnešné: krv (Štúrova forma žije dodnes v niektorých nárečiach)

[171] C. Sklonenie mien nijakého pohlavia. — Štúr má pri skloňovaní podstatných mien stredného rodu (nijakého pohlavia) tri oddelenia, z ktorých v prvom uvádza dva vzory (ďelo, pole) a v druhých dvoch po jednom vzore (staveňja, káča). Dnešná gramatika má tu štyri vzory (mesto, srdce, vysvedčenie, dievča).

[172] neobyčajného — dnes nezvyklého. Štúr, aby sa štylisticky neopakoval, strieda výrazy: už neobyčajného, neužívaného, neužívané, a zas v kladnom zmysle: ktoré sa ešte užíva, ešte v obyčaji. Týmito výrazmi upozorňuje v zátvorkách na tvary, ktoré sú ešte alebo už nie sú v živom jazyku.

[173] sklonenie mien prídavných — pri skloňovaní prídavných mien má Štúr vzory: králov (s podvzorom: matkin), pekní, krásni. Dnešné gramatiky zachovávajú tieto vzory: pekný, cudzí, otcov.

[174] m., ž., n. — skratky: mužský, ženský, nijaký (= stredný) rod

[175] … určujúcich prívesiek j, ja, jo… — Štúr za určujúce prívesky (prípony) pokladá starobylé tvary zámen, pomocou ktorých sa v slovančine utvorili tzv. zložené tvary prídavných mien.

[176] Nemení sa teda u nás ako u Čechov spoluhláska hrubá v nominatíve množného počtu v mužskom pohlaví, ale ostáva celkom bez premeny… — v češtine sa v týchto prípadoch (nom. mn. počtu v muž. rode) skutočne mäkčí, napr.: dobrý člověk — dobří lidé, demokratický radikál — demokratičtí radikálové, hluchý — hluší atď. Štúr ani v písme nerozlišoval slovenské pekný človek a pekní ľudia, ako je to v dnešnom pravopise.

[177] viacnosť — umelý termín pre označenie množstva, väčšieho ako jeden

[178] … čo sa stáva podľa všeobecného zákona slovenčiny — totiž podľa tzv. rytmického zákona v slovenčine

[179] sklonenie počtov — skloňovanie čísloviek. Tu sa v podstate udržali až podnes všetky tie vzory, ktoré uvádza aj Štúr.

[180] (m.), (ž.), (n.) — tieto skratky uvádzame v zátvorkách

[181] keď sa počty skladajú — keď sa číslovky skladajú

[182] menší počet — menšia číslovka

[183] okremné sklonenia — osobitné, zvláštne skloňovanie

[184] radové počty — radové číslovky

[185] počty rozmanitosť v jednote vyjadrujúce — dnešným termínom: rozčleňovacie číslovky

[186] iné počty, rozmanitosť v jednote a zmnoženie istej koľkosti vyznačujúce — podľa dnešnej terminológie: druhové číslovky (jednaký, dvojaký, jednako, dvojako atď.) a násobné číslovky (dvojnásobný atď.)

[187] sklonenie všemien — skloňovanie zámen

[188] … v prípinkách pádových prívesiek — v kmeňových príponách koncoviek

[189] osobné všemená — osobné zámená

[190] datív a tak aj akuzatív je plnší a skrátenejší — má totiž dlhšiu (mňe, mňa) a kratšiu (mi, ma) podobu

[191] … keď sa výraz na osobné všemená položí — keď sa dôraz na osobné zámená položí (= keď sa osobné zámeno zdôrazní)

[192] Všemeno toto tretej osoby nemá nominatív ani vokatív, čoho sme príčinu už hore vyššie vyložili. — Štúrova odvolávka sa vzťahuje na výklad v oddiele O určitosti slov (Náuka, str. 125 — túto časť sme nepojali do výberu): „Všemeno tretej osoby seba nemá pádov rovných (roz. priamych), lež len nakrivené (nepriame), z tej príčiny, že jestli kto stáva sa osobou treťou, stojí v odvislosti od osoby prvej a druhej a tak sám ako on v tomto vzťahu nestojí, nakrivené ale pády práve odvislosť predstavujú, jestliže ale z tejto odvislosti vystupuje, stáva sa alebo prvou alebo druhou osobou a tu potom dostanúc samostatnosť, má všemeno ho označujúce aj rovné pády.“

[193] slovesá odinuľnamerené — slovesá trpné (pasíva), napr. volám sa, píšem sa

[194] slovesá k sebe namerené — slovesá zvratné (reflexíva), napr. bijem sa, myjem sa atď.

[195] slovesá vzájomné — tzv. reciproca, napr. hádam sa, bozkávam sa atď. Štúrovo rozdelenie slovies podľa namerenosti (smeru, cieľa) sa nezaužívalo, hoci je v podstate správne. V dnešnej jazykovede sa používa v tomto zmysle intencia slovesného deja.

[196] … predložky ale tu výnimku robia. — Tu na tomto jedinom mieste používa Štúr slovo „výnimka“ (v pôvodine: víňimka), kým inde má „výminka“ (v pôvodine: víminka).

[197] v prvom je väčší výraz — rozumej: dôraz

[198] podstatné všemeno sám — toto zámeno sa v dnešných gramatikách obyčajne zaraďuje medzi ukazovacie zámená

[199] ipse (lat.) — sám; ego ipse (lat.), ja sám

[200] privlastňovacie — aj podľa dnešných gramatík sa tieto zámená nazývajú privlastňovacími

[201] ukazovacie — podľa dnešného stavu tiež ukazovacie zámená

[202] pýtacie — dnes opytovacie zámená

[203] kdo — dnešné kto. Štúr síce uvádza aj tvar kto, ale iba v zátvorke; do svojho systému uviedol iba tvar kdo.

[204] ko (po srbsky), kto

[205] všemeno toto odvodzuje — zámeno toto vzťahuje

[206] vzťahovacie vzťažné zámená

[207] úhrnkové — do ktorej kategórie zámen zahrnuje Štúr: každý, všetok, žiaden, nikto

[208] čiastočky — častice

[209] ňič — je pravdepodobné, že tvar nič vznikol spojením záporovej častice ni s nominatívnym tvarom Čto

[210] skloňovanie slovies — rozumej: časovanie slovies

[211] men. — skratka: menoslovo (= prechodník)

[212] ť po samohláske korennej — keď totiž neurčitková prípona -ť pripája sa hneď ku koreňu a koreň sa končí samohláskou, napr. ži-ť, pi-ť atď.

[213] ť po spoluhláske korennej — keď sa koreň zakončuje spoluhláskou a na tento koreň sa bezprostredne pripája neurčitková prípona -ť, napr. nies-ť, viez-ť atď.

[214] ukazovací spôsob — dnes oznamovací spôsob

[215] minulý neúplne — minulý čas

[216] sp. — skratka: spoločný (pre všetky rody: mužský, ženský i stredný)

[217] úplne minulý — predminulý alebo dávnominulý čas

[218] budúci — totiž budúci čas

[219] žiadajúci spôsob — podmieňovací spôsob

[220] rozkazujúci — rozkazovací spôsob

[221] nach žije — nech žije; Štúr používa časticu „nach“, ale niekedy (zriedkavejšie) aj časticu „nech“.

[222] neurčitý — neurčitok

[223] menoslovie priestupné prítomné — prechodník

[224] prídavné meno slovesné prítomné — činné príčastie prítomné

[225] prídavné meno slovesné minulé — trpné príčastie

[226] prívesky slovesné — tvarové prípony alebo koncovky

[227] vyplňujúce hlásky — kmeňotvorné prípony

[228] O rozkazujúcom a jeho podľa skladu rozličných slov premene ako pri slovesách tejto, tak aj všetkých druhých foriem sme už hore vyššie… hovorili… — Nejasne štylizované miesto treba rozumieť takto: O rozkazovacom spôsobe a jeho premenách podľa zloženia rozličných slov, a to pri slovesách tejto triedy i všetkých iných tried hovorili sme už hore vyššie. — Štúr sa tu odvoláva na svoje výklady o rozkazovacom spôsobe všetkých druhov slovies, podané v Náuke reči slovenskej na str. 74 — 76 (tú časť sme nezahrnuli do tohto výberu).

[229] prímet — prísudok, ktorý termín sa u Štúra pokladá za prevzatý z poľštiny (po poľsky: przymiot)

[230] biť — rozumej: byť

[231] prívesky osobnej — osobnej prípony, ktorá rozlišuje jednotlivé osoby v časovaní (-m, -š atď.)

[232] pomocná hláska — hláska, pri slovese samohláska, ktorá je medzi koreňom a osobnou príponou

[233] sam (po srbsky) — som

[234] sim (terajšie slovinské: sem) — som

[235] sum (lat.) — som

[236] od koreňa s pochádza aj menoslovie priestupné prítomné — totiž: súc

[237] ostatné všetko je z druhého koreňa bu — ako buť (nárečové), bou („v menosloví našom“), buďem, buď („v budúcom… a rozkazujúcom“)

[238] bum, buš, bu — budem, budeš, bude

[239] častotlivé — opakovacie

[240] vo význame odinuľnamerenom — vo význame trpnom, pasívnom

[241] Aké premeny sa pri slovesách tejto formy v neurčitom a prítomnom čase ukazovacieho stávajú, hore vyššie sme vyložili — totiž v Náuke reči slovenskej, kde Štúr poukazuje na rozdiely medzi neurčitkom a prítomníkom, ako: pljesť — pleťjem, vjesť — veďjem, muocť — muožem, brať — berjem, pjecť — pečjem, vljecť — vlečjem, vjezť — vezjem atď.

[242] hore vyššie sme už ich formy prezreli a vysvetlili — t. j. v Náuke reči slovenskej na str. 60 (tá časť nie je v tomto výbere)

[243] úplne minulý ako v druhých — rozumej: predminulý čas je ako v iných časovaniach

[244] v tretej osobe prítomného ukazovacieho i rozkazovacieho a v budúcom predošlého spôsobu… — rozumej takto: V tretej osobe prítomného času oznamovacieho spôsobu i v tretej osobe rozkazovacieho spôsobu a v budúcom čase oznamovacieho spôsobu…

[245] … ktoré medzi príveskami slovesnými a koreňom majú prípinku nu — ktoré medzi gramatickými príponami a koreňom majú kmeňotvornú príponu nu (vlastne -nú-)

[246] jestliže predchádzajúca sylaba je dlhá, z koncovky tejto j sa tratí… — v Štúrovom systéme sa tu prísne dodržiaval rytmický zákon, preto sa koncová dvojhláska -ja (dnešné -ia) skracovala, ak predchádzala v slove dlhá slabika (pristúpa miesto pristúpja, kláťa miesto kláťja atď.); v dnešnom systéme sa tu rytmický zákon narúša: pristúpia, klátia atď.

[247] … korene lebo pne… — ako vidno aj z tohto prípadu, Štúr zamieňal termíny koreň a peň (dnešný termín: koreň)

[248] pre zveličenie častotlivosti — pre stupňovanie opätovania (vídam — vídavam)

[249] … dvojaké a spoluhláskou v spojené — totiž: -ava-

[250] lachatúvam si — chodievam si láry-fáry

[251] pne slovies — korene slovies

[252] slovesá nasebaohraničené — slovesá podmetné, napr. bojím sa, ligotám sa atď.

[253] O sklonení a stupňovaní prísloviek hovoril Štúr v Náuke reči slovenskej na str. 94 — 99 (tú časť sme nepojali do výberu).

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.