ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pravopis nič je nie inšie ako ustálené alebo z priebehu časového do priestoru prenesené vyslovenie, t. j. pravopis má tiež vysloviť reč, ale nie v čase, lež v priestore. Podľa tohoto pravdivého pochopu pravopisu on na žiadnom inom základe stáť nemôže, len na základe vyslovenia. Pravopisy zo starých časov pochádzajúce, pravopisy takrečené etymologické,^[107] nemajú tiež žiaden iný základ ako vyslovenie. Ukazujú ony a sú nanajlepšími svedkami, ako sa reč za starodávna alebo v tom čase, keď sa do písma dostala, vyslovovala a že staré vyslovovanie bližšie bolo ku prvotnému skladu reči, sú ony pôvodného alebo staršieho skladu reči pamätníkmi. Pre tú príčinu teda, že pravopis na ničom inšom ako na vyslovovaní sa nezakladá, i my pravopis náš na tomto základe vystavíme. V predchádzajúcom oddelení^[108] vystavili sme vyslovovanie v reči našej, v tomto teda budeme sa len podľa neho riadiť a naň odvolávať.

Kde sa samohlásky vo vyslovení ťahajú,^[109] tam sa dlhá čiarka nad ne položiť musí, napr. pán, dobrú. To samé sa stať musí aj s l a r, keď tieto miesto samohlások stoja, napr. vĺča, kŕďel. V slovenčine, krem dakoľko hore vyššie menovaných slov, nikde dlhé e a o sa nevyslovuje, a preto ani dlhá čiarka nech sa nikdy nad nimi nekladie.

Dvojhlásky musia sa tak úplne, ako ich počuť, i vyslovovať, musí sa teda písať uo, ja, je, aj, au, ej, eu, iu, oj, ou, uj, uu, napr. muožem, viďja, ďjeťa, kraj, vzau, lej, viďeu, robiu, boj, sekou, kupuj, minuu atď. Dajaké skrátenie tu miesto mať nemôže, bo by to bolo na ujmu dobrému vysloveniu. Že slovenčina dvojhlásky za dlhé považuje a ony skutočne aj dlhé sú a dve dlhé v čistej slovenčine nikdy jedna za druhou nestoja,^[110] mali by sa v tých slovách, kde dvojhláska alebo dlhá samohláska v jednej sylabe stojí a za ňou zas v druhej sylabe dvojhláska prichodiť má, ostatné nie ako dvojhlásky písať, bo skutočne aj ich vyslovenie je od druhých dvojhlások trochu odchodné, napr. nemalo by sa písať vjazau, kráčau, hrjau, mišljenkou, rjekou, prácou, ale vjazav, kráčav, hrjav, mišljenkov, rjekov, prácov, lež i pre jednostajnosť s druhými^[111] i preto, aby spoluhláska v na konci zlému vysloveniu príčinu nezavdala a s f sa nemietla, lepšie bude, keď len pri prvšom ostaneme. Reč, kde môže, i sama takémuto zbehu dvoch dvojhlások sa vyhýba, napr. nehovorí mrjeu (neurčitý^[112] mrjeť), nie zaprjeu (neurčitý zaprjeť), ale mreu, zapreu atď. Vlastne i dvojhlásky ja, je, aj, ej, oj, uj mali by sa písať: ia, ie, ai, ei, oi, ui a tak teda malo by stáť miesto viďja, ďjeťa, kraj, lej, boj, kupuj: viďia, ďieťa, krai, lei, boi, kupui, lež i tu, aby vyslovenie bolo verné a sa miesto dvojhlásky dve samohlásky nečítali, lepšie bude prvého sa držať.

V prostriedku slov netreba písať dvojhlásky, bo tam sa tak nevyslovujú a vysloviť nemôžu, nie teda slouo, vraueť, miluuať, ale slovo, vraveť, miluvať. Medzitým v zloženom slove a vlastne na konci prvej čiastky dvojhláska sa vyslovuje a tak teda nech sa aj píše, napr. pounoc atď. Nepravdivej dvojhlásky y^[113] v našom nárečí niet, bo nikde, iba na hraniciach v Tatrách pri Poľsku, nepočuje sa zvuk ü, a tak teda dvojhláska táto v našom nárečí vonkoncom sa písať nemá. Druhú nepravdivú dvojhlásku ä tu i tam ešte síce slýchať a väčším právom ako y by sme ju písať mohli, že ale kamdiaľ viac kape a len čiastočná je, lepšie bude, keď sa v písaní docela vynechá.

Pre tú príčinu, že sme už latinské písmená^[114] na písanie našej reči vzali, píšme teda nimi i tie samé zvuky, ktoré nimi Rimania vyznačovali, nechajme teda písmenu g jeho rímsky zvuk^[115] hrubý, hrdelný, a ten zvuk, ktorý sme ním dosiaľ vyznačovali, píšme písmenom j ako Rimania a zase týmto písmenom do týchto čias u nás vyznačovaný zvuk značme písmenom í, ako sme to hore vyššie oznámili. Medzitým rímske písmená nevystačujú pre naše všetky zvuky, bo Rimania nemali tých mäkkých hlasov, ktoré my v našej reči máme, nasledovne nemali ani pre ne znakov. V týchto prípadnostiach musíme si teda, keď nechceme nové písmená do písma nášho uviesť, čo urobiť ani nemôžeme ani nechceme, pomáhať tak, že značky nad písmená u Rimanov neobyčajné načiarame, ich tak od iných písmen oddelíme i že im osobitný zvuk patrí, tým na známosť dáme. S týmito značkami sa my tým ľahšie zaobísť môžeme, že písmená tie, ktoré sa nimi poznačiť majú, sú len mäkko vyslovené hrubé zvuky, písmen teda nových nie je tak veľmi treba ako radšej znakov, bo nie sú tie mäkké písmená celkom druhé hlasy, ale hlasy medzi sebou jednaké, len odchodne od nich, t. j. mäkko vyslovené. Že ale tieto mäkké písmená predsa svoj osobitný hlas majú, musí sa okreme^[116] ich vyslovenie značiť a to sa stane čiarkami polkolečkovými navrchu,^[117] budú sa teda písať písmená mäkké nasledujúcim spôsobom: ž, š, č, ď, dž, ň, ť, napr. v slovách žjak, šjator, čihať, ďjel, džavot, ňebe, ťarcha atď. Medzi mäkkými sú i zložené písmená, ktoré zvuky dva vedno stečené^[118] vyznačujú a tak sa i písať musia. Z týchto zvukov sme už hore postavili dž a druhý taký zvuk je dz, napr. v slove medza, sadza atď.

Mäkké l je len u daktorých Slovákov v obyčají, preto, ako aj z tej príčiny, že pomaly z vyslovenia slovenského vystáva, lepšie bude, keď sa nebude okreme značiť.^[119]

Sylaby, ktoré osobitne sa vyslovujú, musia sa aj osobitne písať a zas sylaby, ktoré jedno slovo robia, píšu sa vedno. Stáva sa v našom nárečí, že sylaby a slová celkom osobitné v istých prípadnostiach s inými v jedno slovo sa spojujú, prečo aj vedno sa písať musia, napr. písať sa má: vedno (zložené z predložky v a jedno, kde ale j ako predstávka^[128] vypadá), prečo, preto, uňho, preňho, doňho, zaňho atď. (Ostatné príklady sú genitívy od on, ňeho, po skrátení ňho. Toto skrátenie sa len tak stať môže, že samohláska napredku sa ku všemenu^[129] pripojuje, ktorá sa s predložkami^[130] k nemu priráža.) Pre tú príčinu, že písmo je vyslovenie reči v priestore, veľa ráz býva, že to, čo reč vo vedne vyslovuje, na priestore sa vedno písať nemôže, zato sa musí podeliť, docela ale potrebné je, aby sa takéto podelenie^[131] držalo dobrého vyslovenia, t. j. slová musia sa pretrhnúť tam, kde sa vo vyslovení tých samých slov delia sylaby jedna od druhej. Rozdelenie teda takéto stať sa musí podľa zákona a pravidiel hore vyššie privedených, ako sa články slova dobre vyslovujú. Pri rozdelení písomnom maj teda pozor na sklad slova a koreň od prívesiek^[132] lebo predložiek, keď sa tieto čiastky aj ako rozličné sylaby vyslovujú, oddeľuj, napr. slávni, víška, pravda, belmo, chlapskí, šleptať, hrávať, povstávať, rozdeľ takto: sláv-ni, víš-ka, prav-da, bel-mo, chlap-skí, šlep-tať, hrá-vať, po-vstá-vať atď. Že ale vyslovenie vždy s týmito osobitnými tvornými čiastkami pre hore vyššie vyložené príčiny sa neznáša,^[133] krem tohoto zákona zachovať sa musia nasledujúce pravidlá:

1. Spoluhlásku medzi dvoma samohláskami pri rozdelení slova pripíš vždy k zadnej samohláske, napr. doma, hore, ráno, večer, krása, jaro, leto rozdeľ: do-ma, ho-re, rá-no, ve-čer, krá-sa, ja-ro, le-to. Keď miesto samohlásky stojí l a r, to samé sa v takých slovách urobiť musí, napr. kŕďel, plní, hŕkať, vlna rozdeliť sa má: kŕ-ďel, pl-ní, hŕ-kať, vl-na atď. Inakšie sa ale rozdeľujú slová, ktoré sa od samohlásky začínajú a ktorým sa predložka spoluhláskou ukončená predkladá.^[134] Jestli je toto spojenie obecnému povedomiu známe, rozdelí sa v tejto prípadnosti slovo na tom mieste podľa všeobecného zákona, napr. predísť, rozorať atď. rozdelí sa: pred-ísť, roz-o-rať, a nie pre-dísť, ro-zo-rať. Na iný ale spôsob sa také slová rozdelia, ak spojenie v povedomí obecnom zhynulo, napr. nerozdeľuj roz-um, ale ro-zum, ako sa vyslovuje.

2. Slová, v ktorých dve samohlásky jedna vedľa druhej stoja, pri rozdelení píš tak, aby sa tie dve samohlásky k rozličným sylabám dostali, napr. nauka, viorať, jednookí rozdeľ: na-u-k-a, vi-o-rať, jedno-o-kí atď.

3. Keď sa za samohláskou, sem aj l i r počítajúc, viacej spoluhlások nakopí, rozdeľ v písme sylaby tak, ako to obyčajný sklad v slovách tej reči a pohodlné vyslovenie žiada, alebo podľa obecného pravidla oddelené sylaby musia sa tak začínať, ako sa obyčajne slová v tej samej reči začínavajú, napr. treskot, daromní, zurval, misljeť, Ostraťice, prísni atď. rozdeľ: tre-skot (skočím), da-ro-mní (mňe, mňích). Predsa ale tento sklad mn z počiatku slov u Slovákov poriedku sa nachodí, ani nehovoria Slováci mňenja, ale si pomáhajú s predložkou do: domňenja, ani nie mnjee, ako v staroslovenčine, ale meňej atď., a preto lepšie bude rozdeliť podľa všeobecného zákona: da-rom-ní, zur-val (sklad rv z počiatku slov ťažký, preto si Slováci aj pomáhajú, hovoriac miesto českého rvať, revať atď.), mi-sljeť (sljeďiť), O-stra-ťi-ce (strapatí, strach, strážni), prí-sni (sňívať sa) atď.

V písaní slov ako celku treba sa prísne držať dobrého, pôvodného, neskrúteného vyslovenia. Jednotlivé slová často na konci inakšie sa vyslovujú, ako by sa podľa prvotného svojho skladu vyslovovať mali, čo sa preto stáva, že daktoré hlasné na konci naprosto nemôžu byť vyslovené, zato ale v písaní nemáme sa držať vynúteného vyslovenia, ale takého, aké by podľa skladu reči byť malo. Nepočuť napr. na konci hlasných h, ž, z, b, lež miesto nich na ne sa ponášajúce temné ch, š, s, p, napr. slýchame slová Boh, muž, už, lež, voz, dub vyslovovať Boch, muš, uš, leš, vos, dup, že ale prvotný sklad je v týchto slovách: Boh, muž, už, lež, voz, dub a tento sklad sa aj v nevynútenom vyslovovaní: Boha, Bohou, muža, už on, len abi, mužmí, voza, vozní, duba, dubina atď. poznáva, treba tieto a tým podobné slová tak písať, ako to dobré vyslovenie so sebou donáša. Nielen na konci, ale aj v prostriedku slov sa to samé stáva, že sa hlasné s temnými stretnúc, tie tam svoju hlasnosť tratia a jako temné pred temnými sa počujú, že ale aj tá ich hlasnosť je len ukrytá, tak ich písať príde, ako je ich prvotný sklad a dobré vyslovenie, napr. ťažkí, úzki, mladší, tuhší, nuožka, nie ťaškí, úski, mlatší, tuchší, nuoška, ale tak, ako je hore vyššie písané, bo to je ich prvotný sklad a aj dobré vyslovenie, napr. ťažoba, úzučkí, mladí, tuhí, nožička atď. Pre vyvarovanie sa teda dvojakého písania písať sa majú tieto a im podobné slová podľa dobrého vyslovovania alebo ich prvotného skladu. I s predložkami to samé sa stáva, že sa ich hlásky hlasné pred temnými stemňujú a temné pred hlasnými zhlasňujú, napr. slýchame v reči: bes pána, nat stodolou, pret karom, pot chižou a g ránu, g letu, g orechom, z Bohom, z ostatňím, cez horu atď., lež že sú tu hlasné len stemnené a temné pôsobením hlasných zhlasnené, pre odstránenie dvojakého písania písať sa majú tak, ako to písať podľa dobrého vyslovovania alebo prvotného skladu prichodí, donesené teda príklady písať sa budú: bez pána, nad stodolou, pred karom, pod chižou, k ránu, k letu, k orechom, s Bohom, s ostatnimí, ces^[135] horu atď., bo sa vyslovuje: bez Boha, nad ostrovom, pred domom, pod mostom, k samjemu, k pánovi, k Cigáňovi, k čertovi, k ťetke, s pánom, so mnou, s ťebou, ces chotár atď. Ak sa ale predložky so slovami dovedna zrastajú a v pospolitom povedomí už celkom len ako jedno slovo platia, píšu sa tieto slová tak, ako sa vyslovujú. To platí o predložkách na hlásky svoje nepatrných s a z, bo iné predložky v spojení ľahko sa rozoznávajú; nech sa teda píšu slová tieto celkom podľa vyslovenia, napr. zvazok, zrásť, spáliť, sťemňjeť, t. j. pred hlasnými hlasno, pred temnými temno. I tak tieto predložky^[136] často sa vzájomne odmeňujú.

Ako v týchto príkladoch, tak i inde dobrého vyslovenia pri písme sa držať treba. Často sa zhŕknu v slovách hlásky, ktoré sa nebárs^[137] znášajú a jedna druhej pri vyslovovaní zavadzia. Jestli vyslovovanie nie je veľmi nepohodlné a hlásky sa vyslovujú, treba ich tiež celkom vypísať, napr. otcovskí, Božskí, mužskí, vzjať, vstúpiť atď. Dakedy v takýchto prípadnostiach reč si pomáha tak, že hlásky nebárs sa znášajúce alebo dovedna zlieva alebo daktorú premeňuje. Že tu ani len mak^[138] hlas vo vyslovovaní na hlásky prvotné nenaráža, majú sa tieto slová písať tak, ako sa vyslovujú, napr. račej, predca, večmi, dvacať, tricať,^[139] a nie radšej, predsa, vetšmi, dvadsať, tridsať atď. Keď sa také hlásky stretnú, ktorých vyslovovanie je veľmi nepohodlné a preto vo vyslovovaní daktorá hláska vyskakuje a takou vyskočenou hláskou slovo sa nevyštrbí, môžu sa také slová aj tak písať podľa vyslovenia, napr. môže sa písať: vlasní, zvlášni, prázni atď. Dakde ale sa i tieto hlásky vyslovujú, a preto dobre urobí aj ten, kto ich: vlastní, zvláštni, prázdni písať bude. Stáva sa ale aj to, že také spoluhlásky vedno sa zídu, ktorých úplné vyslovenie je vonkoncom nemožné, a preto sa daktoré vo vyslovení a tak aj v písaní vypustiť musia, napr. písať sa bude: meskí, mňíski, katolícki, ňemeckí, Levockí, poslucháctvo, šesnásti atď., a nie mestský, mníšski, katolícski, ňemecskí, Levočskí, poslucháčstvo, šestnásti atď. Tak robia i Česi, píšuc Český miesto Češský, katolický miesto katolicský atď. Ostatne tu mnoho na zvyk prichodí.^[140]

Z ohľadu predlžovania syláb je ten zákon podstatný v slovenčine,^[141] že dve dlhé nikde jedna za druhou nenasledujú, a tak sa ani písať nemôžu. Dvojhláska sa za dlhú berie. Podľa toho sa teda písať musí: vjažu, vráza sa, rjadni, rjadneho, šjesti, bjedam, krásam, dajú, volaňja, a nie vjažú, vrázá sa, rjadní, rjadnjeho, šjestí, bjedám, krásám, dájú, voláňja atď.

Prízvuk, bo je nepatrný, sa ani v češtine ani v slovenčine neznačí.

Čo do písania cudzích slov^[142] v reči našej, tie sa písať majú, ak už v reči našej zdomácneli, docela podľa zákonov nášho pravopisu, ak nie, píšu sa podľa zákonov pravopisu reči tej, skadiaľ prichodia, napr. podľa nášho pravopisu písať sa budú slová: simbol, silaba, katolík, kripta, majster, ďjabol atď., podľa pravopisu materinských rečí napr. departement, daguerotype, Caesar, Alexander atď. Ostatne tu dačo pevného ťažko sa dá určiť.