Zlatý fond > Diela > Uhorská Skalica


E-mail (povinné):

Ferdinand Dúbravský:
Uhorská Skalica

Dielo digitalizoval(i) Robert Zvonár, Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Andrea Jánošíková, Michal Maga.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 61 čitateľov

II. Vývin mesta

S pôvodnou tvrdzou, — akiste dreveným srubom — zaoberať sa je nemožným pre hmlistú minulosť a potom i z tej príčiny, že ona nemohla mať na vývin mesta žiadneho vplyvu. Zanikla skorej, než by sa vôbec bolo mesto zakladalo.

Pevný hrad na Skalke bol o veľa pozdejšie postavený. Kto len niektoré pozostatky starodávnych hradov si obzrel, iste našiel, že každý hrad mal i svoje nádvorie, ináče hradiskom (ohradeným miestom) nazvané. Tak to bolo a muselo byť i pri hrade na Skalke. Sám pôdorys do povahy prichodiacej čiasti mesta ukazuje nám, kde sa toto nádvorie rozprestieralo.

Bolo ono dosť rozsiahle a zaujímalo asi tento priestor: Od struhy pri židovskom kostole tiahlo sa pri tejto struhe ku rohu Hospodárskej ulice, potom smerom ku zákrute potoka, odtiaľ priestorom, ktorý zaujímajú domy od bývalej pálenice až ku bašte. Toto nádvorie bolo prepotrebné, lebo západným smerom hrad sa rozvinovať nemohol a stajne, zásobárne, sklady na válečný materiál, ako tiež i žoldnierske miestnosti vyžadovaly širšiu ohradu. Že tomu muselo tak byť, nasvedčuje zvláštny spôsob polohy tohoto dielu mesta s tými malými, krivoľakými uličkami.

Toto bolo prvé obdobie Skalice.

Prví usadlíci mohli sa teda len pomimo tohoto priestoru usadzovať a to sa dialo jednako podľa potoka smerom východným od nádvoria a smerom severným od struhy. Tak behom času povstala tu štvrť, ktorá sa rozprestiera od Hospodárskej ulice k Námestiu, vonkoncom tohoto Kostolnou ulicou k potoku. A vtedy vyskytla sa už potreba chrámu Pána. Spor o prvý chrám riešený nijako neni a nebude, keď že len ústne podania sa zachovaly a tie si protirečia. Avšak všetko poukazuje len k tomu, že týmto prvým chrámom nie v hradisku, ale pozdejšie vybudovanom mohla byť len kapla sv. Anny, postavená na pokraji mesta v tom smere, kde sa mesto ďalej vyvinovať mohlo, čo dokazuje i tá okolnosť, že pohrabisko mesta (cintorín) bolo umiestené ďalej za kaplou (za farským kostolom).

Ovšem pisomné dôkazy sú o tom, že kapla sv. Anny bola súčasne s hlavným farným chrámom stavaná. Poneváč ale stavba chrámu vyžadovala dlhšiu dobu, pravde podobným je, že kapla bola skorej dohotovená, aby mohla slúžiť ku sv. obradom, než bol chrám dohotovený. Veď pod kaplou sv. Anny bola umiestená krypta pre zomrelých z významnejších rodov mesta Skalice a nie pod farským kostolom. Tu sa pochovávali len významnejší členovia šľachtických rodov, kdežto pre ostatné obecenstvo bol stanovený cintorín na tom mieste za kostolom, ktorý je teraz parkovaný.

Toto mohlo byť asi druhé obdobie vývinu mesta Skalice.

Keď však začalo mesto prospievať a stalo sa strediskom obchodu a priemyslu, rozširovalo sa nielen popri potoku na východ, ale i smerom severným od Hospodárskej, Rynkovej ulice, Námestia a Kráľovskej ulice až ku potoku. A keď i to nestačilo, prešlo sa i na druhý bok potoka (Potočná ulica) a tak povstalo mesto v terajšej rozlohe.

A vtedy obsiahlo i svoje práva, stalo sa skutočným mestom, dostalo svoje výsady a poneváč hrad na Skalke jestli totiž ešte jestvoval, nebol už dostatočným na jeho hájenie, ba bol už len tieňom bývalej pevnosti, bolo celé mesto obohnaté pevným múrom a priekopami, opatrené dvoma bránami smerom hlavnej silnice na sever strážnickou, a na juh holíčskou bránou a dvoma fortňami, na východ a na západ. Toto bolo tretie obdobie vývinu mesta Skalice. A pritom i zostalo. Lebo čo bolo ďalej von za múrmi budované, to boly len majiere pre dobytok, stodoly pre úrodu, byty pre sluhovcov, lebo toto v meste už miesta nemalo. A tiež uprchlíci z iných krajov, úskoci a vyhnanci sa len vonku za mestom mohli usadzovať. Tak povstaly predmestia. Ale ďalšieho vývinu mesto nebolo schopné, ponevač keď sa ono stalo lénom istých rodov (Pongrácovci, Štibor) slobodomyselní a slobodu používajúci obchodníci a priemyselníci opúšťali mesto a zostal v ňom len zemänský živel.

Domnievam sa, keď opevnenie neobsahovalo celý kopec Kalvárie s kopcom sv. Juraja spojeno, bolo opevnenie mestské predĺžené, aby odtiaľ — s výšiny — nemohol nepriateľ mesto odstrelovať. Ináče by hradištný val bol iste obklopoval celú Kalváriu, keďby na nej bolo staré hradisko väčších rozmerov. Starobylosť priľahlých uličiek poukazuje, že si uchovaly starý vzhľad, ktorý inde zaniknul, a nič iného. Nedá sa predsa mysleť, že ostatné ulice boly hneď založené v terajších rozmeroch.

Skalica stala sa skutočne len zemänským mestom. Najpoprednejšie rody uhorskej dŕžavy maly tu svoje sídla a ich domy a obydlia sú doposiaľ zachované, — ovšem prestavené, opravené alebo roztrhané, — ale stojá na pôvodnom mieste a ich komnaty svedčia doposiaľ o bývalej sláve rodu a mesta. Boly tu rody: grófov Pálffy ab Erdőd, grófov Zay, barónov Vay, Majhéňovci, Buzinkayovci, Migazzy, Hubáczi, Véghlessy, Tóthi, Petykovci, Kopčányi, Ország, Kardhordó, Fejérváry, ba aj istý čas člen Frangepánov atď. Kto by vedel všetky tie rody pomenovať! Dozvedel by sa viacej o tom, keďby mohol do krypty pod sv. Annou sa dostať a tam tie nápisy a tabule nad výklenkamy prečítať, ako sme to robili my študenti v 1863. či 4-tom, keď bola krypta otvorená.

Nuže, toto sa pozdejšie zase zmenilo, keď sa nasťahovali nemeckí a moravskí živnostníci a zemänské rody urobily miesto roľníkom. Avšak to už sem nepatrí, o tom pojednám pozdejšie.

Pre obecenstvo bol cintorín už spomenutý za tehdajším mestom (za kostolom). Kdežto žoldnieri a zbrojnoši hradu, boli pochovávaní „za potokom“, ako písal Sasinek, ale na ktorom mieste? To už nevedno.

V ďalšej dobe vývinu mesta, malo ono tri cintoríny a síce: 1. pri kaply sv. Juraja, do ktorého sa dľa záznamov farských matrík pochovávalo ešte v roku 1750, 2. cintorín za farským kostolom tiež asi do tej doby používaný, 3. cintorín na predmestí (pod agátmi), ktorý nevedno kedy zaniknul, ale pravdepodobne tiež v tých časoch, poneváč včulajší cintorín za kalváriou bol vybudovaný už v roku 1760, pravda v menšom rozsahu, ako je teraz.

Hrad bol častejšie nepriateľmi dobytý a spustošený. Kedy vlastne úplne zaniknul, to už nikto nevie povedať, ale v Pongrácovskom rodinnom archíve v Mnešiciach a tiež i u predošlého novomestkého prebošta (teraz je tam jeho synovec preboštom) nachodia sa doposiaľ listiny, ktoré o tom pojednávajú a iste že i v mnohom inom smere vývody by nám podaly, keďby ich odborníci-znalci preskúmali. O týchto listinách písal v „Trencsín vármegyei Közlöny“ bývalý skalický rodák Imrich Hajdin, vtehdajší (1890 — 5) hlavný notár župy Trenčianskej a redaktor toho listu a sdelil, že on tým starým, latinským spisom veľmi málo rozumie a ani času k ich prezretiu nemá. Či neboly tieto „skalické dokumenty“ zavlečené do Budapešti? To už neviem.

Z hradu ostala do dnes len kapla sv. Juraja a bašta (fortňa), ktorá mala východ ku kalvárii a vidno ho doteraz. — Zbytky hradu boly zväčša použité ku stavbe jezovitského kostola. No ostaly tesané kamene a bolo ich v r. 1864 — 65 ešte hŕba za františkánskym kostolom na brehu potoka, ktoré potom boly použité ku stavbe mostu. Avšak nachodia sa ešte po domoch rozvlečené kvádre a tesané kamene. Tak nachodí sa jedon v dome u Gránskych, naproti malým školám v Potočnej teraz Masarykovej ulici; v Jedličkovskom dome na kraji Dubovej teraz Novákovej ulice viac kusov a vo viacej iných starožitných domoch.

Ono je to už starým hriechom Skaličanov, pamiatky nivočiť a roznášať, potomstvu nič na pamiatku nezanechať, čoho dôkazom je zbúranie mestských brán (Strážnica si zachovala!), fortny, bašty, zničenie karmelítskej zahrady, zpustošenie jezovítskeho, paulínskeho chrámu, sv. Juraja atď., ale poopravovať, v pôvodnej podobe zachovať, to už nie. V tomto smysle Skalica je veľmi pozadu. Za to ale „strašiakov“ máme u nás viac ako dosť a to práve takých, ktorých nie je treba a ktoré by sa maly „pre všeobecné dobro“ do poriadneho stavu priviesť.

Vývin mesta dial sa len pozvoľne až do týcto čias, keď sa ono stalo obľúbeným bydliskom vysokej a vlyvnej maďarskej šľachty. Potom ale razom mohútne zkvitla Skalica, keď aj uhorskí kraľovia sa tu častejšie a tiež i po dlhšiu dobu zdržovali a odtiaľto osudy krajiny spravovali. Boli to najviac kráľ Zigmund a kráľ Matyáš Corvin. Pri týchto priležitostiach navštívili mesto aj iné zahraničné kniežacie a panovnícke rody, a vtedy Skalica ozývala sa hurhajom šľachtických radovánok a ich zbrojnošov.

To ovšem dlhú dobu netrvalo; vojny, morové rany, požiare zapríčinili zase úpad a pozdejšie stalo sa zo šľachtického mesta priemyselné, a keď remeslá a obchod upádly, premenilo sa mesto na roľnícke, akým je aj teraz vo veľkej väčšine.

Samo sebou sa rozumie, že mesto obsiahlo od svojich panovníkov značné výsady a privilegia, nadpráva a skvelé dotacie, o čom podám dľa ešte zachovalých listín zprávy v nasledovnom odstavci.




Ferdinand Dúbravský

— spisovateľ, redaktor, učiteľ, prispieval takmer do všetkých slovenských a viacerých moravských novín, časopisov a kalendárov, knižne vydal vyše 40 titulov, písal pod pseudonymom strýčko Ferdinand Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.