Zlatý fond > Diela > Uhorská Skalica


E-mail (povinné):

Ferdinand Dúbravský:
Uhorská Skalica

Dielo digitalizoval(i) Robert Zvonár, Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Andrea Jánošíková, Michal Maga.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 61 čitateľov

III. Historická čiasť

1. Obdobie

S popisom mesta zaoberalo sa už viac vraj „znamenitých“ maďarských, ale aj našich slovenských spisovateľov; menovite maďarskí: Timon Samuel S. J. Bél Mátyáš, Bombardy, Korabinský Matej, Podhradszký Jozef a mnohí iní. Zo slovenských Víťazoslav Sasinek, Lichard, Radlinský, dr. Pavel Žiška (v maďarskom spise stojí Antonín Žiška, kaplán sv. Ondrejský!!) Lenže to, čo podávajú maďarskí spisovatelia, je celkom rozlíšne od našich spisovateľov, nijako nezodpovedá ústnemu podaniu, či tradicii zachovalej medzi ľudom. A preto treba ponímať vec tak, ako sa dá zistiť dokladmi, po prípade len pravdepodobnosti toho ústneho podania.

O starobylosti mesta svedčia tie ústne podania, ktoré sú v 1. a 2. odstavci spísané s tou výhradou, že za ich správnosť nikto ručiť nemôže. K týmto podaniam patrí ešte i toto: Prvý chrám boží mal vraj založiť Ján Prunis v r. 1021 čo by azdaj odpovedalo tej vatikánskej listine z 11. stoletia, kde sa spomína: „Ecelesia sc. Salvatoris in arce.“

Mesto samo vraj Béla II. (slepý) dal múrami opevniť. Podanie hovorí, že keď medzi Kolomanom a jeho mladším bratom Álmošom vypukly spory, tento posledný bol nútený do Poľska utiecť a jeho manželka Predslava, na tejto ceste v Skalici porodila syna Bélu. Hovorí sa, že na ceste zo Skalice do Strážnice boľastmi postihnutá, musela sa vrátiť a od tej doby menuje sa to pole „Vrátne“. On potom, až sa stal kráľom, z vďačnosti opevnil mesto a urobil ho kráľovským.

Maďarskí spisovatelia ale hovoria toto:

Je to síce pre Skaličanov veľmi lichotivým, avšak nesrovnáva sa ono s dejinami. Treba tu do povahy vziať hranice tehdajšieho Uhorska. Vtedy bola Bratislava pohraničným mestom a čo bolo od Bratislavy na sever, Malé Karpaty, Moravské pole, to nebolo ku maďarskej dŕžave pripojené. V týchto krajoch nebol vtedy maďarský živel zastúpený. V cirkevnom zastúpení bolo vraj smerodajné šaštínske proboštvo, ktoré nepodliehalo ani pod Nitru, ani pod Bratislavu, ale bolo samostatné. (Ján Marácsonyi: Hazánk szt. István korabeli határai.) Vtedy siahaly hranice Uhorska len po Váh a posledným výbežkom bola „Straža“, maďarský „Őr“, — pozdejšie „Vágőr“ pri Vrbovom. Maďari robili ovšem zájezdy na naše končiny, ale ich obsadenie a podmanenie stalo sa pozdejšie.

Hranice štátov stredovekých do konca 11. storočia boly označené širokými lesmi, alebo i bažinami, neobydlenými. Tak tomu bolo iste aj medzi Moravou. To bolo asi v tej dobe, keď pôvodná osada „na Skalke“ bola maďarskými nájezdmi zpustošená, potom tak zanechaná až do tej doby, keď Maďari i tento kraj do svojej moci dostali.

Prvý historický dokument v tejto veci je vraj dekret. Ondreja II., kráľa uhorského z roku 1217.

V tomto dekrete hovorí sa, že kraj pod menom Zakolcha daruje kráľ grófovi Tamášovi. Po jeho smrti pripadla táto držba jeho synom Sebastianovi a Alexandrovi. (Fejér: Codes Diplomaticus III. 1. str. 119.)

Druhá listina, ktorá o Skalici hovorí, je vystavená roku 1256 11. júla, v ktorej kráľ Béla IV. daruje Skalicu Kozmovi a Achilesovi, synom spomenutého Alexandra. Hranice tohoto územia boly označené takto: Od vtoku potoka Hoynicha = Chvojnica do Moravy, vedľa tejto rieky až po vtok potoka Vel ka, potom vedľa tohoto potoka až po prievoz Tozy zvaný(?), odtiaľ ku Symarút ceste (Sudoměřice), odtiaľ k Vyššiemu potoku a k dlhému poľu a tak zase k potoku Chvojnici.

Maďarské pramene, ako aj tieto údajné listiny hovoria, že tento kraj bol „pustý, holý, neobydlený“. Nuž, odkiaľ že sa našly tie mena: Chvojnica, Veľká Sudoměřice, Vyšný potok a Dlhé pole? Maďari ich veru neskomponovali a keď ich tu už našli, je dôkazom, že tento kraj bol kedysi obydlený Slovanmi. Jak krásne vedeli Maďari historiu si upravovať! Áno, v svoj prospech, na úkor Slovanov. A preto aj hovoria, že kráľ Béla slepý nemohol sa v Skalici narodiť, keď že to miesto bolo „terra rudis et deserta“ (zem pustá, neobydlená)!

Je síce pravda, že listine nútno viacej veriť ako ústnemu podaniu, ktoré sa doplňuje a vyzdobuje v prospech minulosti. Slovanské mená: Hoynicha = Chvojnica; Veliká = velecký potok; Symarút = Sudomerice; Vyšší potok; Dlhé pole, akiste Maďari našli už zakorenené a tieto sa udržaly i vtedy, keď bol kraj nimi spustošený. Nedá sa to ani mysleť, že by všetko obyvateľstvo bolo vykynožené; dajaké pozostatky, rozptýlené zostaly a tak sa názvy mohly len uchovať do tej doby, až Skalica bola znova budovaná.

Čo sa týka tých listin, tu treba upozorniť čitateľov, že ony boly zväčša spísané „Annonymusom“, zápisníkom kráľa Bély IV. (Annonymus Belae regis notarius), ktorý prvý spísal maďarskú historiu. Dokázanou vecou je, že tento „Neznámy“ spáchal celú hŕbu dokumentov, za ktoré ani zodpovednosti prijať nechcel a preto zostal „Annonymusom“ (Nemenovaným). A našli sa i maďarskí historikovia, ktorí vôbec pochybujú, že by notár Bélov bol tieto listiny sostavoval, ale že ony boly až o 100 rokov pozdejšie a zase neznámym pisateľom do historie všantročené. Následkom toho je hodnovernosť mnohých pochybná.

Ovšem, že bola táto krajina neobydlená — Maďarmi, a poneváč oni Slovákov už vtedy nepovažovali za ľudí, — tót nem ember, — jednoducho umlčali, udusili obydlenosť týchto krajov. A v tomto duchu treba ponímať celú maďarskú historiu od prvopočiatku až do konca. To rozhodne popierajú, že by v Skalici prvý kostol bol býval v roku 1021 stavaný, kdežto vatikánska listina, o ktorej inde spomínam, menuje ten kostol „Ecclesia S. Salvatoris in arce“. Tiež popierajú aj to, že Béla II. (slepý) bol na znak vďakov, Skalicu múrom opevnil, poneváč to bola zem „terra rudis et deserta“.

Neznám listinu a nemám možnosť ju vypátrať a tak nemôžem tvrdiť ani to, či sa ona skutočne na Skalicu poťahuje. Pridŕžam sa vysvetlenia Dra Ľud. Okánika, ktorý ako farár skalický musí mať o tom lepšie vedomosti. A či je aj pravá?

Mesta opevňovať v 12. storočí, nebolo možným, poneváč mesta v pravom smysle vtedy ešte nejestvovaly. Praha sama dostala hradby až v r. 1230 a spôsob tohoto opevnenia šíril sa zo západu na východ. Predtým bolo opevnenie len valom z hliny a zemi, po ktorom v Skalici neni ani pamiatky. Hovorí sa tuná síce ešte po dnes, že sa mohlo na nich i s vozom jazdiť.

Nechcem hovoriť, že by bolo všetko správnym, čo v ústach ľudu koluje, ale musím rozhodne zdôrazniť, že sú ešte dôkazy a je dosť dokladov na to, že v spomenutých dobách nebola tu „pustá, neobydlená zem“, ale áno pevná tvrz a čulé kresťanské mesto. Doista, že nie maďarské ale úplne slovanské.

A toho sa pridržajme. Nakoľko sú listiny k disposicií a iné viditeľné a makavé dôkazy, použijem materiál a podám verne to, čo je zistené.

*

Jak nedôslednými sú maďarskí historikovia v záležitosti popisu Skalice, vysvitá i z toho, keď popisujú r. 1217 hranice skalického léna Alexandrovi a jeho synom; uváďajú, že na východ od skalického územia hraničilo panstvo „Aba meštera“ a „Mikuláša“. Na západ a sever hraničili Česi (Bohemes), na južnej strane „scinczei = szeniczei“ a „ujvári = holíči“ mešťania.

Ako mohli byť v „Senici a Holíči mešťania“ a skalická pôda „terra rudis et deserta“, keď predsa bola Skalica skoršou baštou proti Maďarom ako Holíč a Senica? A citované slovanské mená chotára skalického odkiaľ sa vzaly? Taká „terra rudis et deserta“ predsa už dľa prírody nemohla jestvovať; bol by to ostrov v mori. Alebo prirodzená hranica, pusté pásmo medzi štámi; zpustošená a znivočená zem k hraničným účelom, avšak predtým obydlená a opevnená.

Holíč a Senica sú už ďalej vo vňutrozemi, avšak i to boly mesta pozdejšie založené, poneváč mesta sa zakladaly až v 13. storočí. Ako mohla teda listina uváďať v r. 1255 „scinczei = szeniczei“ a „ujvári = holičskí“ mešťania, keď vtedy sa hádam teprv budovaly. Iste zase listina „Annonymusová“.

A keď tí spisovatelia uváďajú, že keď Holič v XIV. století pomenovali Maďari „Ujvarom“, Nemci ale „Weisskirchenom“, a z toho vyvodia, že musel tam byť predtým „Óvár“, teda starý hrad, lebo ten je spomenutý už v r. 1255 v dekréte, kdežto v dekréte z r. 1217 o ňom zmienka neni, tak ako môžu hovoriť, že okolí Skalice bola „terra rudis et deserta“, (pustá a neobydlená)? Mohlo by to byť, že r. 1217 bolo to pohraničie „terra rudis“, nie však už v r. 1255.

„Nový hrad“ (Ujvár) nepredpodkladá „starý“. Za Boleslava I. v Čechách hovorí sa o „nova urbs“, to jest: hradu novo, či nedávno vystaveného.

O prvých obyvateľoch skalických mnoho sa nevie, ale s istotou sa môže tvrdiť, že sa často zamieňali, poneváč tento kraj veľmi mnoho trpel válkami. Boly to války Maďarov s Nemcami, zase Čechov s Maďarmi, Nemcov s Čechmi, potom vpád tatarov, bočkayovské, rákocziovské boje a iné. Skalica bola viacraz obliehaná, dobytá, spálená a samo sebou sa rozumie, že v takých pádoch obyvateľstvo sa menilo.

V roku 1273 vypukla válka medzi Maďarmi a Otokárom kráľom českým a vtedy bola Skalica a Holíč českým vojskom dobytá a obsadená a zostala aj po smrti Otokárovej (26. augusta 1278) v českej moci až do roku 1315, kedy ju Matúš Trenčanský nazpät dobyl.

Avšak medzi tým časom Skalica nijako neupadla, ba možno hovoriť, že mala skvelé časy. Maďari totiž v r. 1301 Václava, české knieža, vyvolili si za kráľa a skvelá družina s kaločským arcibiskupom Jánom Gimesi v čele očakávala ho na hraniciach, v Holíči a Skalici. Vtedy tu bolo veselo a veľké slávnosti sa odbavovaly za prítomnosti maďarských a českých pánov.

V tom čase panoval na Slovensku Matúš Trenčanský, ktorý zo začiatku podporoval Václava a bol ho tiež privítať. Pozdejšie nadržoval bavorskému Ottovi a vtedy obsadil Skalicu, (Antonín Pór: Trencsényi Csák Máté, 1888.) a zaujal veľký kus Moravy.

Kedy utratila Skalicu ako léno rodina Tomášovcov, svätojurských grófov, nevedno, ale istým je, že v 1271. roku už neboli tu pánmi.

A zase v roku 1323 mala Skalica skvelú návštevu. Bol to Ján kráľ český, keď medzi Holíčom a Hodonínom sa sišiel s Robert Karolom, kráľom uhorským, a vyjednávali spolu o pokoj. Bolo to 24. augusta spomenutého roku. A keď bol pokoj uzavretý, vtedy dostala sa Skalica pod dozor Petra župana. Od roku 1372 ale stala sa Skalica privilegovaným mestom, ktoré už dačo vážilo v krajine.

Kráľ Ludvik Veľký totiž zamiloval si Skalicu a keď sa zdržoval v Trnave, vydal 6. októbra r. 1372 listinu, ktorá označuje tieto privilégia. Hovorí sa v nej, že aby toto mesto na spôsob iných kráľovských miest bolo opevnené múrami, opevneniami a šanciami, aby ono ako hraničná pevnosť Uhorska mohlo byť lepšie zabezpečené proti nápadom nepriateľským. Teda až vtedy dostala hradby, nie za Bély II. a stala sa skutočným mestom kráľovským z poddanského. Z tej príčiny Skalicu so všetkými slobodami, privilegiami na večné veky obdaruje, a do tej doby, kým nebudú múry vybudované, je od komorných dávok a všakovej dane oslobodené. Ďalej potvrdzuje, aby mešťania tohoto mesta nikde v celej krajine za vlastné zbožie ani tridsiatku, ani iných dávok platiť nemuseli a aby tiež cudzí kupci, ktorí do Skalice na povolené stredajšie trhy prijdu so svojim zbožím, od spomenutých poplatkov oslobodení boli. Keď ale títo kupci cudzinskí cez mesto v určitých dňoch ďalej cestujú, sú povinní tie dávky zaplatiť. Konečne poznamenáva kráľ, že sú mešťania povinní ku stavbe múrov potrebné járky vykopať, vápno páliť, potrebný kameň ku stavbe lámať, ako to vykonávať sa dobrovoľne podujali.

Toto je prvá hodnoverná listina o opevnení mesta Skalice; ostatné sú všetko len nezaručené zprávy a ústne podania.

Pre lepšiu hodnovernosť podávam tu úplný text tejto listiny s vynechaním len zbytočných kráľovských titulov na začiatku a na konci listiny.

*

Nos Ludovicus, Dei gratia Rex… Significamus tenore praesentium… quod quia nos juxta officii et regiminis debitum quandam villam nostram liberam (villa libera znamená mestečko) Zakolcha nuncupatam, in confinibus regni Bohemie sitam et habitam, more et instar aliarum civitatum nostrarum reg lium muratarum instituere, numerare et aggregare, eomque muris, municionibusque et operis lapideis et moemis circumdare, firmare, munire et vallare, pro tutiori et commodiori conservatione confiniorum dicti regni nostri toto conaminis nostri nisu proponimus et mature intendimus. Ideo nos animo deliberato de Prelatorum et Baronum nostrorum ad hoc accedente consilio fidelibus civibus et hospitibus nostris de dicta Zakolcha, presentibus et futuris ad eandem undecunque commorandi causa supervenientibus, ut iidem sicuti numero, sic et fidelitate augeantur discantque sub Principe glorioso devocius famulari. Utque ab ipsis utilitatis et honoris materia lucrumque fructiferum Regie proveniat Maiestati de regie benignitatis clementia, hanc eisdem libertatis, immunitatis et gracie prerogativam duximus annuendam, et annuendo concedendam, quod iidem fideles cives et hospites nostri a solutione lucri camere nostre et ab aliis omnibus censibus et collectis ab ipsa civitate pro tempore provenientibus tam diu, donec murus et aliae munitiones ejusdem civitatis nostre circumquaque perficientur in effectu, liberi habeantur et exempti. Preterea in signum specialis nostre dilectionis ipsis fidelibus civibus nostris annuimus graciose, quod ipsi, de rebus ac bonis et mercibus ipsorum propriis ad solucionem tricesime et tributi per totum ambitum regni nostri utique non teneantur, sed a solutione eorundem immunes reddantur et absoluti, universos etiam forenses mercatores extraneos et comprovinciales ad forum ipsorum feriis quartis singulis hebdomadis ibidem celebrari consuetum cum rebus eorum mercimonialibus concurrentes et advenientes, die fori tantum et non alias, stando et remeando a solutione tricesime et tributi de rebus mercionalibus ipsorum facienda perpetuo liberos esse volumus et exemptos. Hoc dempto et excepto, si et ubi iidem mercatores forenses et extranei per eandem civitatem in die fori transitum fecerint ulteriorem, ipsos a solutione tricesime et tributi non custodimus, sed ipsos ad solutionem eorundem obnixos esse volumus et adstrictos. Nihilominus ut dicta civitas nostra de novo fundanda majori antidotorum premio dotetur et decoretur, ex superabundanti regia gracia ipsis concedimus, ut iidem cives nostri et eorum posteri omnibus eisdem libertatibus, immunitatibus, graciis, legibus et prerogativis potiantur, perpetuis temporibus et utantur, quibus alie civitates nostre regales gundent potissime et fruuntur. Nec hoc tamen silencio preterímus, ut predicti cives nostri congregati et congregandi fossata pro fundamento dicti muri effodere et aperire, cementum concremari facere, lapides pro iam inchoandi operis consumatione necessarios excidere teneantur, prout ipsimet sponte et liberaliter facturos se obtulerunt et assumpserunt nostre Majestatis, …

Datum in Tyrnavia in octavis festi beati Michaelis Archangeli, anno Domini millesimo tricentesimo septuagesimo secundo, (1372.) — Ludovicus rex, m. p.

(Obsaženo v Codex Dipl IX. tom. 4 pars, pag. 422.)

*

Že pred kráľom Ludvikom Veľkým mesto nebola obohnaté pevnými múrami, iba len hrad, (castrum) vysvitá z toho, že zneje rozkaz na vykopávaní základín ku týmto múrom okolo mesta. — Avšak jestli skutočne kráľ Béla II. bol Skalicu opevnil, je pravdepodobným, že toto opevnenie z hliny a zemi navezené valy, bolo v tých častých, hore spomenutých bojoch zničené a tak bola toho potreba, aby nové múry, ovšem už teraz vo väčších rozmeroch, boly vybudované. A táto mienka súhlasí nielen s ústnym podaním, ale tiež i s rôznymi poznámkami a listinami, ktoré sa nachodia u grófov Chorinských vo Veselí a tiež i v archíve strážnickom.

Spomenuté boje dialy sa pred r. 1217, v ktorej dobe bol kraj spustošený a preto „terra rudis et deserta“ nazvaný.

Kráľ Ludvik teda so svojou listinou, ktorú pozdejšie, 18. júla 1382 opätovne potvrdil, nielen že mesto slobodným a kráľovským učinil, ale ho aj opevnil, stav mešťanský rôznymi privilégiami obdaril a tak sebe i svojmu rodu priazeň mešťanstva zabezpečil. A tak sa stala Skalica západnou baštou krajiny a bezpečným útočišťom prenasledovaných.

Stavba mestských hradieb trvala plných 10 rokov, teda do roku 1382 a vtedy vyslalo mesto deputáciu ku kráľovi, pozostávajúcu z rychtára Albusa Michala (Fehér) a Neuremberger Konráda, mestského prísažného a požiadali ho, aby horeuvedenú listinu znova potvrdil, čo aj kráľ ako spomenuto už učinil.

Z mena prísažného konšela je videť, že tu bolo i nemecké obyvateľstvo a to väčšina, jak v mestách 1481. všade v našich zemiach.

Ten dodatok ku hore podanej listine zneje:

Ludovicus Dei gratia Hungarie (etc) Rex… ad universorum noticiam harum serie volumus pervenire, quod Michael, dictus Albus, judex et Corardus, dictus Neuremberger, civis juratus civitatis noslre de Zakolcza in suis ac universorum fidelium civium et hospitum nostrorum de eadem personis ad nostre Serenitatis accedendo presentiam, exhibuerunt nobis quasdam litteras nostras patentes, moderno sigillo nostro novo et autentico consignatas, super ipsorum libertatibus nostram Majestatem eis datis et concessis emanatas et confectas (tuto je od slova do slova citovaný vyššej podaný dokument z r. 1372). „Nostram Majestatem“ a „emanatas“ nemá smyslu, snáď je tu niečo zkomoleno.) Potom nasleduje:

Nos itaque premissis humillimis et devotis supplicationibus dictorum Michaelis judicis et Corardi jurati, civium nostrorum de predicta Zakolcza (už nie Zakolcha!) nominibus… premissas litteras nostras privilegiales… approbamus et confirmamus.

L. S. Ludovicus rex m. p.

Toto sú dáta z toho mhlistého obdobia mesta Skalice. Ovšem, že boly v mestskom archíve uschovávané všetky listiny a záznamy z predošlých dôb, avšak pri tom veľkom požiare, ktorý pohltil takmer celé mesto i s kostolom, kláštormi a mestským domom, shorely a tak musíme sa uspokojiť s pramenmi inými, pochodiacimi čiastočne z neprajnej strany.

Odteraz však je osud Skalice už známejším, poneváč ďalšie dokumenty sú zachované. Skalica od doby Ludvika Veľkého rýchlo napredovala. V dobe kráľa Zigmunda a kráľa Mateja Corvina, hrálo mesto významnú úlohu, veď obidvaja títo kráľovia častejšie a po dlhšiu dobu sa tu zdržovali.

Potom prišly husitské války a Skalica mnoho trpela, bola aj viackrát dobytá a obsadená. O tom bude reč v inom odstavci.

2. Česi v Skalici

(Z knihy Karola Kálala: Česi na Slovenshu)

Nad samým mestom je kopec. Ktokoľvek naň vystúpne, poteší sa. Pod nohama ohradené mesto, veže a bašty, za mestom rovina k juhu, kde sa belie Holíč, rovina k západu, kde za lesom vyčnievajú hlavy Hodonína, rovina na sever, kde sa tají historická Strážnica, na východ vinorodé predhorie Malých Karpát. Tu-tam probleskuje rieka Morava, počas povodne rozlievajú sa po lúkach jazierka a bariny. Kto tam bol, zatúži znova tam a musí tam rozjímať, musí vzpomínať — — a historika hrozia tam dejiny zasypať.

Tam stával hrad a na hrade bola kráľovna Barbora Celská cez pol roka v zajatiu. V máji r. 1419, tvrdý kráľ Zigmund poslal z Budína svoju krásnu ženu na hrad skalický, aby tam v zajatiu kajala sa z manželskej nevernosti. Stráž sa jej klaňala, ale z hradu ju nepustila ani na krok. Teprv o Vianociach prijel kráľ za ňou z Brna, usmieril sa s ňou. Potom si ju odviezol na hrad brnenský.

V tej dobe bola Skalica proslulá; po celej vlasti a ďaleko za hraniciami vyprávalo sa o tajomstve kráľovských manželov. Znal ju aj Žižka a všetci „boží bojovníci“. Zigmund bol v Skalici najmenej po osemkrát, dvanásť jeho listín je tam podpísaných, a síce s dátumom 30. novembra 1390; 6. decembra 1400; 22. januára 1402; 20. februára 1419; 24. a 25. marca 1419; 7.a 8. marca 1422; 3. 5. a 8. decembra 1425.

Katolícki českí páni svolali sem na deň 19. febr. 1422 ku porade o vyplenení českého kacírstva poradu. V marci svolával odtiaľ kráľ Zigmund kniežatá a nemecké mesta na snem do Rezna. V decembri 1425, rozposlal zo Skalice viac listov o českých kacíroch.

Rozhľad s hradu skalického nabádal ľud k túžbe a láske, ale Zigmund tu najviacej preklínal; bol tu najbližšej českým kacírom. Najmä už Strážnica mu pila krv. Kňaz Bedrich zo Strážnice a Tomáš z Vizovíc boli húževnatí kacíri. V dedine Nedakoniciach na ostrove rieky Moravy nad Strážnicou založili 1421. Nový Tábor a privábili do neho z blízka i z ďaleka kňazov, vladykov a sedliakov. Veľké hnutie! Najprv oborili sa na kláštor Velehrad, dobyli ho, spálili ho aj so vzácnou knihovnou; tiež niekoľko mníchov upálili, — po príkladu kostníckom. Na strážnickom hrade vládnul Peter z Kravař, veľký kacír, ktorý poskytoval pomoc Táborom. Zigmund preklínal a vyslal uhorské vojsko — skalické vopred, — na kacírov, ktoré vraždilo a plenilo, až sa Nový Tábor úplne rozutekal. „Ale čože,“ hovoril si preklínajúci kráľ, — keď v decembri 1425 zdržoval sa v Skalici, — „oni, kacíri, nezostali nikomu dlžni.“ Zaškriepal zubami. „Ten slepáň, diablov syn, tade tiahol so svojou pekelnou rotou.“

To si pripomenul Zižkovo taženie od Strážnice cez Skalicu, Holíč, Senicu. — Rozhliadnul sa zase po silnici a znovu zaškriepal zubami. „Nikto sa im tu nepostavil v cestu, teda revali svoje: hahaha, boží bojovníci! Avšak za rok zdochnul, — ha, mama či akási ženská splodila ho kdesi pod dubom a on sa pomenoval „božím bojovníkom!“ (Aké to kráľovské slová!)

Už potom viac nikdy do Skalice neprišiel. Ale duchom zalietal sem, musel vypočuť, ako u prostried zimy 1428 tiahlo veškeré vojsko husitské: Prokop Veľký so svojmi Tábormi, Prokôpek so Sirotkami, Jan Tovačovský s Pražanmi, — od Veselia cez Strážnicu do Skalice, Holíča a ďalej.

Na podzim r. 1431 hrnulo sa tade nové vojsko husitské; zase od Strážnice do Skalice a do Holíča, nikde odporu nenachodiac. Husiti prirodzene Skalicu, mesto Zigmundové, nenávideli, a r. 1433 dobyli ho s veľkou ukrutnosťou; z mešťanov vraj len 5 nechali na žive. Usadili tu svoju posádku, tiež niečo ľudu nevojanského, a husitskí kňazi ihneď vštepovali ľudu učenie Husove. Skalica stala sa od r. 1433 mestom husitským. Avšak prišly Lipany v r. 1434 a za rok po Lipanoch vykúpil Zigmund za veľkú summu od husitov Skalicu a s ňou aj Trnavu a iné mestá. Bojác sa ešte vždy Husitov, hradby mesta opravil a opevnil a Skalica stala sa zas katolíckou.

Ale semiačko husitské, jedenraz zasiate, už nikdy sa nevyplení celkom, ako uvidíme.

Tichá a dojemná pamiatka zostala po Husitoch skalických. Vo františkánskom kláštore do nedávna prechovávali českú rukopisnú bibliu z r. 1433. Je napísaná na dobrom pergamente, formát veľkej štvrtky; iniciálky sú prevedené zlatom a za nimi vždy ešte niekoľko riadkov je zlatých, písmo je prekrásne. Titulný list chýba, ale na inom mieste je napísané, že kniha je vyhotovená r. 1433 „skrze ruce Duchka z Mníšku“, (starobylé mestečko južne od Prahy). Reholníci vedeli, že majú knihu vzácnu, preto ju opásali retiazkou a v škrieni pripjali. Sláva jeji rostla, až ju konečne kúpil arcibiskup olomoucký dr. Theodor Kohn za 4000 korún, za ktoré peniaze si dal kláštor opraviť strechy. (Nie korún, ale zlatých, hovoria františkáni.)

Hľa, pamiatku po kacíroch opatruje katolícky kláštor, (sosbieral viac kacírskych kníh, najmä po českých bratoch skalických a chová vo svojich knižniciach) za stáročia kúpi ju katolícky arcibiskup a za tie peniaze opravuje kláštor svoju strechu! Jak je ten svet zmotaný!

*

O hrade skalickom neni takrečeno žiadnych dejín. Ani Sasinek, skalický rodák, nič určitého nevedel. Ponevač neni múrov, ani základov, vyslovil domnienku, že kopec nad mestom je navezený zo žlutého piesku a že to bol len zemúň, „castrum terreum“. Ja som však presvedčený — píše Kálal, — že kopec ten je od prírody a že na ňom, na hraniciach dvoch štátov, bol hrad. V kopci sú skaly a tie bolo ťažko, ba nemožno navážať. Zbytkov z múrov neni. Jak raz začne ľud rozoberať múry, vyberie všetko do základov, majúc takto ľahšiu prácu než lámanie kameňa zo skaly. Kopec nad Skalicou je nízky a pri samom meste, tu už zvlášte bolo snadné hradné múry rozniesť. Ostatne, keďby bol v Skalici väčší historický záujem, možno, že by sa mohlo predsa základov dokopať.

Kedy bol hrad založený?

Ludvik I. zvaný Veľký, panoval od roku 1342 — 1382, vrstovník Karla IV. otca vlasti, vo svojich listinách z r. 1372 a 1382 menuje len „mesto“ Skalicu a nie hradu. To však neni dôkazom, že hradu nebolo. Dr. Pavel Žiška, kňaz a rodák skalický, domnieva sa, že dal hrad vystavať, a či opraviť, lepšie (a toto je správne. Pozn. pisateľa.) opevniť, Zigmund vr. 1387 až do 1437, syn Karla IV. Avšak domnienka je, že hrad bol aj pred Zigmundom aj pred Ludvikom a dávno pred obidvoma. — A kedy zaniknúl?

V r. 1433 Husiti dobyli Skalicu. Ani Palacký, ani Sasinek nehovorí, za ktorej príležitosti. Možno, že ju dobyl Bedřich zo Strážnice, keď v tom roku vtrhnul do Uhorska, a že v Skalici skončil svoje víťazné taženie, keď bol predtým vyplenil Spiš, Liptov, Turiec a Kremnicu. Tak sa pomstil Zigmundovi a jeho obľúbenému mestu Skalice, za rok 1421.

Neni žiadnych údajov ani u Palackého, ani u Sasinka, že by boli Husité skalický hrad dobývali, ani pri dobývaní mesta 1433. Žiška iste na svojom tažení v r. 1423 hrad nepoboril, lebo tu v roku 1425 sídlil Zigmund.

V roku 1449 Pongrácz vydobyl Skalicu a stal sa kapitáňom hradu. (O tom svedčia písma rodiny grófov Pongráczov v Mnešiciach (v Trenčianskej župe) a na fare v Novom Meste nad Váhom, kde už druhý gróf Pongrácz je preboštom.) V tom roku hrad stál, teda Husitmi poborený nebol. Poneváč Pongrácz bol od roku 1449 spriatelený s Jiskrou z Brandýsa, pánom Slovenska, (Giskra von Brandeis), prepadli Huňadovci hrad a Pongrácz nemohúc sa ubrániť, 8. augusta 1450 im hrad vydal. Pravdepodobným je tiež, že akožto operný bod nepriateľov, ho zborili.

Od tohoto roku už nikdy Skalica nemenuje sa hradom, ale mestom (civitas). Pozostatkom po hrade menujú sa uličky „Pod Hradiskom“, „Hradište“, „Hradiská ulica“, a tak sa menoval aj kopec nad Skalicou do roku 1823, ktorého roku bola tam prímasom Rudnayom[1] posvätená krížová cesta. A od tej doby hovorí sa kopcu „Kalvaria“, avšak ulice pod ňou menujú sa vždy „Pod Hradiskom“.

Kapla sv. Juraja, na svahu kopca, zdá sa byť z 11. storočia. (O tom je už inde hovoreno. Pozn.). Podobné kaple bývaly pri kostoloch a cintorínoch (takzvané Cyrillky.) Že tu bol cintorín, dosvedčujú kosti v zemi. (Ovšem i farské matriky, že sa tam ešte r. 1750 pochovávalo. Pozn.) Najstarší ľudia pamätajú sa, že medzi kaplou a Kalváriou bol kopec rozkopaný a upravená tade cesta (z ulice „Pod zďou“ do poľa a k Dolným majierom).

Sasinek mieni, že hneď pri kapli, na strane k mestu, bol prvý kostol skalický. Terajší farný kostol bol založený v 15. storočí. — O tom pozdejšie.

Už 1192 dával skalický kostol poplatok pápežskej stolici, o čom maďarské kroniky nič nevedia, alebo pravde podobne vedieť nechcú, keď popierajú jestvovanie Skalice pred rokom 1217 a menujú toto miesto „pustým a neobydleným“. Teda už vtedy tu kostol bol a to sa srovnáva i s tou pápežskou bullou, ktorá hovorí: „Ecclesia S. Salvatoris in arce“, o čom je v inom odstavci reč.

Bolo by zaujímavo zistiť, či je údaj o poplatku a kostolu Sv. Salvatora správny a pravý. — To by ovšem celú maďarskú históriu o Skalici zvrtlo. Toto zistiť vo Vatikáne malo by byť úlohou daktorého kňaza, ktorý má styky s Rímom. Bez dokladu je to tvrdenie pochybné. (Odvolávam sa na Karola Kálala, ktorý o tom poplatku hovorí vo svojej knihe: „Česi na Slovensku“.)

Častý pobyt kráľa Zigmunda v Skalici tiež dosvedčuje, že mesto bez kostola nebolo. Zaniknul asi s hradom a pravdepodobne stavebného materiálu použili ku stavbe kostola nového.

(Ztadiaľ pochodí ten „Beránok boží“ a nápis na farskom kostole.)

A kedy vzniknula Skalica?

Pravdepodobne už za Rostislava a Svätopluka, a možno, že i skorej (a nie ako maďarskí spisovatelia píšu, až v 13. storočí). Tehdajšia Morava siahala až ku Malým Karpátom a čiastočne až k Váhu. Niet pochybnosti, že na rovinatom a úrodnom kraji skalickom vznikla osada v samých počiatkoch moravských dejin. Sasinek veril, že zakladateľ Skalice aj prvotného kostola stál pod berlou českomoravskou (veľkomoravskou?).

Maďarská historia spomína Skalicu Zakolcha = Zakolcza) hodne neskoro, keď hovoria, že bola Andrejom II. založená (1205 — 1235). — Hrad napred drevený — tvrz — potom murovaný vyvíjal sa pravdepodobne ako sa Morava rozdvojila do panstva českého a uhorského. Na hraniciach boly hrady a bol aj tady tiež.

Potiaľ Kálal. Teraz ale treba shrnúť celý príbeh a keď sa opreme o historické dejiny, prijdeme k nasledujúcemu výsledku:

Poznamenal som už, že bolo tu staré osídlenie, ale ďalej k vinohradom. To zaniklo za vpádu maďarského. Alebo či až tatarského? — Potom bol lepšou ochranou nežli hrad, pás pustej zemi, lesom a močiarom pokrytej. V hrad v pravom smysle slova sotvy možno veriť v tejto prechodnej dobe, musely by zostať po ňom stopy, ktorých ale nikde neni. Stará tvrz drevená — srub — nemohla zanechať žiadnych stop. A zakladacia listina bola by sa o ňom iste zmienila. Listina ako súčasný svedok musí byť pre každého správne mysliaceho človeka závažnejšou nežli pozdejšie ústne podanie vyplňujúci nedostatok dokladov výmyslami. Nemožno teda vznik terajšej Skalice skutočne klásť pred rok 1217. Je toto pravdou historicky doloženou. Ano, bola tu pred zpustošením osada a tiež i tvrz, či už „na Skalke“ alebo „za kolcami“, to nič nemení, ale to nebola ešte Skalica, iba že maďarská historia použila starý názov „Zakolcha“ troška zkomoleno na potom zbudované mesto a zachovala slovanské mená hraníc a okolia.

Skalica terajšia povstala ako mesto, aké boly v tej dobe zakladané vôbec, a to zo začiatku ako mesto poddanské, na ceste obchodnej a teprv v r. 1372 sa stala mestom slobodným a kráľovským, bola ohradená a stala sa ochranou hraníc, ako aj predtým bola tvrz na Skalke ochranou proti vpádom nepriateľských, vlastne lúpeživých hord.

Toto je všetko čo možno historicky zistiť a bez sporu o nej tvrdiť. Ostatné nedá sa presne zistiť, neni po ruke dostatočných dokladov. Teprv od doby Bély IV. a potom od Ľudvika I. možno sledovať jeji dejiny.

*

Obzrime si teraz aj iné pramene, ktoré sa poťahujú na mesto Skalicu vôbec a na okolie zvlášť.

Stanislav Klíma vo svojom diele „Slovenská zem“, diel II. píše nasledovne:

Skalica, slobodné kráľovské mesto na hraniciach bývalého Uhorska a Moravy je jedno z tých najstarších, významnejších miest, jehožto chotár obnáša 10,262 kat. jutár čistej úrodnej zeme i vinohradov. Obyvateľstva má 7 — 8000 duší, práve preto je tu ľud zámožný, samorostlý, biedou o kus chleba neubitý. Na Slovensku Skalica bola prvým mestom, ktoré vyslovilo verejne neodvislosť Československej republiky. Práve tento významný dej mesta vedie nás k tomu, záveru, že tu musela historia nášho národa prúdiť so silnejšou tepnou, ako inde, že museli mať statné deti Okánikove a Blahove sebe podobných predkov a otcov.

A skutočne, medzi hradbami skalickými odohralo sa kus historie československého národa, krušnej i slávnej. Skalica svojou polohou bola predurčená k tomu, aby pádom Veľkej Moravy, rozdelený a rozdvojený národ československý spájala. Bola ona mostom nie v jednej pohrome.

Dľa ústneho podania mala stáť Skalica už za Veľkej Moravy, no historické datum z r. 1217 menuje ju len „obydlenou zemou“, tedy ani len obcou v ten čas nebola a patrila k nitrianskemu hradu (Nitravármegye monografiája str. 514), ale jej význam začal rásť následkom toho, že už r. 1235 stavala sa obchodná cesta od Skalice a Holíča smerom k Senici na Jablonicu a Byksád (Ladislav Pauliny: „Senický Denník“ rkp.). Pokojný vývin Skalice zahatily válečné časy; r. 1241 prišli do Uher Tatári a znivočili skoro celú krajinu a po tomto pliene Vojtech (Béla) IV. kráľ uhorský zamiešal sa do války s nemeckým cisárom Bedrichom a českým Otokárom, ktorý až trikrát vtrhnul do Uhorska a Skalicu i s celým Slovenskom až po Váh v moci svojej držal. (Štefan Rúčka: „Trnava“ str. 16). Pravda, vláda Česká neostala bez stopy v Skalici. Tu sa rozdvojený národ poznával a videl, že je synom jednej matky Slávy, že niet rozdielov medzi Čechom a Slovákom. No chrabrý a výbojný Otokar, keď už proti Ladislavovi IV. kumánskemu bojoval, natoľko bol neopatrným, že sa dal Rakúšanom chytiť, ktorí ho na smrť zbili. Tak dostali sa Habsburgovci r. 1278 do Rakús (Michal Semian: Kratičké historické vypsání knížat a králu Uherských str. 106) a Skalica pripadla Uhorsku, tým aj pod moc Matúša Trenčianskeho, ktorý ňou vládnul až do r. 1315.

Skalica počala rásť až za panovania Ľudvika Veľkého, lebo tento panovník chcel z nej učiniť kupecké a priemyselné stredisko.

Priemysel a obchod v tie časy mali Nemci v rukách, aby z nich niektorých dovábili i do Skalice, učinil z nej „Slobodnú a kráľovskú obec“ a osadníkom dal rozličné privilegia, predpráva. V Skalici menovite súkenníctvo prekvitalo, obzvláštne ale od roku 1645 (Nyitravármegye monografiája str. 160) keď spolu s baňskými mestami uzavrela spoločnú obchodnú smluvu, dľa ktorej cudzí obchodníci na okolí Skalice v malom a na rífy nesmeli svoj tovar predávať, len vo veľkom, tým bol domáci súkennícky priemysel na dlhé časy zabezpečený. Nemecký príliv nebol dlho znateľný v Skalici, domorodé slovenské obyvateľstvo do seba vsiaklo i túto cudzotu bez vlastného poškodenia, len čo nemecké priezviská ukazujú na pôvod mnohých už slovenských Skaličanov.

O tom, že v r. 1372 zostala Skalica slobodno-kráľovským mestom, sme už prehovorili. V „Nyitravármegye monografiája“ na str 160, je o tom pojednané, a dľa tejto monografie o päť rokov pozdejšie, teda r. 1377 obdržala Skalica čiste slovenský címer s apoštolským krížom, úradné listiny mohla červenou pečiatkou vystavovať, okrem stredy i nedele mohla mať trhy a po Všech svätých vydržiavala 15 dní trvajúci chýrečný, na široko-ďaleko známy jarmok.

Po smrti Ľudvika Veľkého v krajine povstalé zmätky a domáce boje hatily aj Skalicu v jej krásne započatom vývine. Kráľ Zigmund „pestún krajiny“, aby si zaopatriť mohol vojsko proti Turkom, založil 1385. Čechom Skalicu a celé územie až po Váh, no Mária, žena jeho, o rok vymenila všetko toto za 200,000 dukátov a tak kráľovskou donáciou dostala sa Skalica pod moc zemepánsku, pod Ctiborovcov (Sasinek: Dejiny kráľovstva Uhorského II. str. 93).

Ctibor, sedmohradský vajda, získal si lásku kráľovskú, šťastne a so zdarom vedenými bitkami proti Turkom a „kacírom“ českým. V Skalici sa rád tento na bohatstvo a moc Matúšovi Trenčianskemu sa podobajúci bohatier bavieval a dobrú pamiatku po sebe zanechal tým, že dal postaviť ku cti Sv. Alžbety mestský chudobínec, ktorému dľa darujúcej listiny z r. 1431 odovzdal dedinu Prietržku neďaleko Holíča, mlýn a z mestskej dane ročných 17 zl. (Nyitravármegye monografiája str. 516). Viď pojednania o tom v osobitnom odstavci.

Po smrti Ctiborovcov povstala veľká hádka o Skalicu a o Branč, lebo menovite na tieto majetky nároky si činil ďaleký príbuzný Ctiborovcov, Poliak Nikolajko. No Palatin Matúš Palóc odmrštil r. 1435 žalobu jeho (Ladislav Paulíny: „Senický Denník“) a tak Skalica pripadla kráľovskému äráru, poťažne Václavovi, kráľovi českému, ktorý ju nie raz Zigmundovi odňal. Zigmund kráľ Uhorský a cisár nemecký, túžil po korune českej a chcejúc ju obdržať, poneváč na lásku Čechov nemohol rátať, zaliečal sa pápežovi a vypovedal proti Čechom križiacku výpravu: v tie časy Skalica najviac trpela, lebo prechádzala z ruky do ruky. Roku 1426 sa Zigmund bavil v Skalici celý december a odtiaľ čiastočne mocou, čiastočne úplatkami a diplomatickými stykami hatil slobodu Čechov, ktorí mu nemohli zabudnúť jeho vierolomstvo, dokázané na kostnickom sneme r. 1415.

Celý český národ schopil sa na obranu svojho práva proti Zigmundovi. Historia zná aj šesť vpádov husitských do Slovenska (Štefan Rúčka: „Trnava“ str. 18 — 19). Prvú výpravu viedol sám Žiška r. 1423 a zašiel bez odporu až po Trnavu. Zpiatočný pochod Žiškov bol veľavýznamným a očitý svedok svedčí: „Niektorí z Uhrov vidiac, že mu (t. j. Žiškovi) nijako uškodiť nemôžu, tiahli domov — vraviac: že nie je človek, ale že je čert, čo mu tie rozumy dáva“.

Druhá výprava Husitov diala sa r. 1428 pod Prokopom Veľkým, práve keď Zigmund porazený utekal zpod srbského Golubaca. Husiti zaujali Skalicu a Senicu a prišli až po Bratislavu, odtiaľ zpät na Čachtice, Nové Mesto n/Váhom a cez Beckov a Mor. Lieskové domov (Sasinek: Dejiny kráľovstva Uhorského II. str. 119 — 120).

Tretí raz na jar v r. 1430 Kúdelník z Breznice doviedol 10.000 hláv počítajúce vojsko tým istým smerom. Pri Trnave strhla sa bitka, Zigmundovi vodcovia Ctibor a Ján Matík nedostali sa razom na tvár miesta a tak boli rozprášení. No aj Husiti mali veľké ztraty; i samého vodcu Kúdelníka tuná utratili.

R. 1431 Prokop Veľký s Hanušom Kolovratom a Prokopkom šli sa pomstiť za minulé ztraty a zašli po Trnavu, Nitru, Levice. Okolo Trenčianskych Bánoviec ztretly sa nepriateľské vojská a tam po desať dňovej ukrutnej seči prešli Husiti pri Iľave cez Váh a s veľkou korisťou vrátili sa domov.

Potom r. 1432 prišli zase svojou obvyklou cestou cez Skalicu, Senicu a Bielu Horu až k Trnave, ktorú bez boja dostali do svojich rúk. Niekoľkí z nich totižto preobliekali sa za kupcov a tak vnikli nepozorovane do mesta, v noci potom pootvárali mestské brány a ozbrojení Husiti opanovali mesto. Až do roku 1435 mali Husiti svoje hlavné stány v Trnave a v Skalici.

Konečne r. 1433 posledný raz vnikli do Uhier cez Poľsko do Spiša, prešli Turiec, Kremnicu a cez Trenčín vrátili sa domov.

Ako vidíme, Zigmund na bitevnom poli nemal žiadnych úspechov, preto použil krivých ciest, fígľov a peňazí, a podarilo sa mu Husitov, predtým jednotných, na stránky a stránočky rozpoltiť. Získal si Kališníkov a české mestá a dal sa v Jihlave r. 1436 zvoliť za kráľa českého a v auguste toho istého roku slávnostne vtiahol do Prahy.

Keď si Zigmund pokoril takýmto spôsobom Čechov, na opätovné doliehanie pápežovo vypravil vojská proti Turkom. Podarilo sa mu žoldnérov získať v Čechách a na Morave. Vodcami českých válečníkov boli: Ján Jiskra z Brandýsa a Peter Komarovský, Moravanov ale viedli Ján Talafúz a Ján Tettauer (Sasinek: Dejiny kráľovstva Uhorského str. 128). Týchto českých válečníkov mali Šoprončania na svojich lodiach previesť dolu Dunajom až k Belehradu Srbskému. No, Zigmund zomrel skôr, ako by bol mohol s výsledkom bojovať proti Turkom a v Uhrách po jeho smrti nastaly také pomery, ktoré nútily českých válečníkov, vrátiť sa od srbských hraníc do Slovenska.

Česi neprišli na Slovensko lúpiť, páliť a ničiť, čo im do cesty prišlo, ale prišli ako riadni vojaci brániť prestol kráľovský. A svojou nebývalou zbožnosťou, svojimi bohoslužbami i domorodými dobre pochopenými, svojimi spevami nábožnými, získali si razom Slovákov. Proti čomu Zigmund najviac bojoval, stalo sa, v tom vidíme odplatu za hriechy zaslúženú, že Slováci od Skalice po Váh a ďalej po Užhorod a Tisu prilnuli celým bytím a žitím svojim k Husitom.

Aj skalickí mešťania ochotne otvárali brány mestské Jiskrovi, veď už srdcia mali skôr otvorené bratskému národu, s ktorým žili v svornosti a bratskej láske. Čo že ich aj malo deliť? Reč mali jednu a tú istú, vieru jednu, nádeje jedny. Ako kedysi v Nitre, tak teraz v Skalici našla si ľúbozvučná materčina svoje jej patriace miesto i v rodinnom a verejnom živote, v chráme i na radnici mestskej.

V tých časoch, keď Ján Jiskra ovládal celé Slovensko, priateľ Hunyadovcov, Pankrác z Lipt. Sv. Mikuláša, ohrožoval majetky Jiskrové (Sasinek: „Slovenskí válečníci v Uhorsku XV. — XVII. storočia“ VII.). Prvý raz vidíme Pankráca r. 1437 po boku palatína Hédervárskeho vítaziť nad Turkami. — Tu dokázal Pankrác i veľkú chrabrosť i veľkú chytrosť, že sa pozdejšie i sám púšťal do otvoreného boja menovite proti Jiskrovi. Vo Veľkých Topolčanoch mu šťastie tak prialo, že i samého Jiskru zajal, no na zakročenie Vladislava Jagellonca musel ho prepustiť. A kde nevládal mečom, tam si pomáhal úplatkami. Tak 6000 dukátmi podplatil Jána Čápka, veliteľa skalickej posádky, a tak stal sa pánom Skalice i blízkeho hradu Branč. Kašpar Šlik z Linca r. 1445 písal Oldrichovi z Rosenberka, že sa zle vedie Holíču, „anť Pankrác hubí a nutí, žádaje abych domov chvátal, chci-li své zboží zachovati“ (Archív Český II. 407). No, Pankrác nie len na juh, i k severu do Moravy vychádzal so svojim vojskom a znepokojoval súsedov svojich natoľko, že sa konečne sobrali, mečom si vydobiť pokojného života a uderili na Skalicu takou silou, že Pankrác zutekal na Branč a odtiaľ volal o pomoc k Hunyadymu (Nyitravármegye monografiája). Skalica prešla do rúk moravských pánov, až ju kráľ Matej za 24.000 dukátov oslobodil a oddal ju grófom pezinským a svätojurským, ktorí až do r. 1462 vládli nad ňou.

Za 150 rokov stála Skalica v najužšom spojení s Českým kráľovstvom, nemožno tedy, aby za tak dlhý čas nebolo vidieť českého ducha, českej mysle na Skalici. Pre tieto časté a dlhé styky, uhorskí králi veľmi dbali o to, aby si rôznymi výhodami k sebe pripútali mesto toto v skutočnosti české. Tak rozličné výsady a privilegia dostala, alebo do obnoveného ich úžitku prišla za Zigmunda r. 1435; za Alberta r. 1439; za Mateja r. 1464; za Vladislava II. r. 1493; za Rudolfa r. 1603; za Mateja II. r. 1618 a za Ferdinanda II. r. 1624 (Nitravármegye monografiája str. 43).

V archíve mestského domu nachodia sa doposiaľ nasledovné listiny výsadné i obchodné:

od kráľa Žigmunda 3, a síce z r. 1390, 1422, 1436;

od kráľa Alberta 1, a síce z r. 1439;

od kráľa Mateja Korvina 2, a síce z r. 1457 a druhá z r. 1464;

od kráľa Ľudvika Veľkého 6, a síce z r. 1490, 1493, 1515, 1524;

od kráľa Ferdinanda I. 2, a síce z r. 1527 a 1534;

od kráľa Rudolfa II. 3, a síce z r. 1534, 1556, 1557;

od kráľa Maxmiliána I. 2, a síce z r. 1565, 1568;

od kráľa Ferdinanda II. 7, a síce z r. 1588 tri z r. 1624, 1627, 1639, 1634;

od kráľa Mateja II. 1, a síce z r. 1618;

od kráľa Ferdinanda III. 2, a síce z r. 1647, 1656;

od kráľa Karola IV. 1, a síce z. r. 1668;

od kráľa Leopolda I. 7, a síce z r. 1668, 1674, 1679, 1681, 1694, 1699, 1700.

Mimo toho:

od Vojvodu Stibora z r. 1431;

od Palatina Turzo z r. 1611;

od Juraja Rákocziho z r. 1645.

Po husitských výpravách nemala Skalica dlho pokoja, lebo mešťania skrz-naskrz presiaknutí husitským duchom, pridali sa k Lutherovej reformácii, a keď sa rimská cirkev spamätala a počala ohňom i mečom protireformáciu, zas to bola Skalica, ktorá musela mnoho trpeť za slobodu presvedčenia a viery. Sotva otvorili brány mesta Rhédeymu, veliteľovi Bocskajových hajdúchov, r. 1605, Viliam Poppel a gróf Salm s cisárskym vojskom prepadli ju a podpálili (Nyitravármegye monografiája str. 618).

V hroznej a krvavej 30-ročnej válke aj Skalica si vzala svoj hodný podiel. Z vlasti vypovedaní exulanti českí po belohorskej bitke hľadali útulku aj u nás pod Tatrami a založili si svoje českobratské sbory v Skalici, v Lednici, v Púchove (Ján Mocko: „Príspevok k historii exulantov českomoravských v Uhorsku“ v Cirkevných Listoch VI. R.) Skalica hostila medzi svojimi hradbami aj posledného biskupa českobraterského, učiteľa národov Jána A. Komenského. Exulanti v Skalici menovite priemysel a obchod pilňovali takou zručnosťou, že prispeli nemalou mierou k bohatstvu týchto krajov. Cisár Ferdinand III. nariadil r. 1643 župné povstanie proti Švédom; tak sa okolo Skalice rozložilo 300,000 mužstva pod Pucheimom a vyše roka tam hlievelo, pravda hospodársky Skalicu úplne zničilo, až r. 1645 Torstenson so svojimi Švédmi zaujal ju a oslobodil od chovania tak početného vojska.

Náporu protireformačnému síce Skalica neodolala a vstúpila skoro bez výnimky do ovčínca samospasiteľnej cirkve, no, bojovný duch, slobodný let myšlienkového sveta, praktický názor na život a potreby jeho, vrelé sympatie k Čechom, ako po Husitoch zdedené dedictvo, žije a naplňuje mešťanov skalických po dnes. Hoci aj drievny vyvinutý priemysel súkennícky zničila fabrická výroba súsedného Rakúska a Moravy, zostala zlato a chlebonosná pôda úrodná, ktorú nikde inde na Slovensku tak racionálne neobrábajú, ako práve v Skalici. No, Skaličania nehľadeli len na chlieb a denné potreby svoje telesné, aj o ducha a vzdelanosť sa starali. Už okolo r. 1660 Jezuiti otvorili gymnázium v Skalici, ktoré rozšíril a vytvoril v kollegium, ostrihomský arcibiskup Szelepcsényi, keď mu daroval v závete bánovský hrad s príslušnosťami. Toto kollegium spravovali Jezuiti až do r. 1773, potom prešlo pod správu Paulínov. No, za panovania Jozefa II. boli prinútení Skaličania zatvoriť školu túto. Začiatkom XIX. stoletia prešla do rúk Františkánov a od r. 1857 sa v ňom slovensky učilo (Ján Mocko: tamže str. 258). Po maďarskom vyrovnaní sa aj do Skalice vtískala maďarčina cestou škôl, no, zato musíme byť vďační tomuto gymnáziu, že nám toľkých horlivých národovcov vychovalo; ale menovite vďačnými musíme byť meštianstvu skalickému, ktoré nebolo prístupné maďarónskym novotám, lebo to vždy ťažko nieslo, ak sa jeho synovia, prišlí do lepších úradov a skvelejšieho postavenia, zpreneverili.

Slovenský katolicizm vyrážal sa v svojej rýdzote v Skalici, tu blahodárne účinky jeho boly najviditeľnejšie. Tento duch splodil strážcov a obrancov cirkve i rodu, akí boli Fr. V. Sasinek, vzácny historik, slovenský exulant, ktorý väčšinu svojho, ľudu slovenskému posväteného života, strávil v cudzine (Karol A. Medvecký: „Krátke dejiny katolíctva na Slovensku“ str. 28), Ján Hollý, prvý slovenský básnik, ktorý študoval v Skalici, Joz. Viktorín, kaplán katolícky, štedrý podporovateľ slovenskej literatúry a pilný spisovateľ slovenský, a mnoho iných.

No, Skalica zachovala si do najnovšej doby dva mocné pyliere svojho bytia a československej vzájomnosti, dve hviezdy, jasné svietiace do temností minulých: Dr. Okánika, dekana-farára a Dr. Blahu, lekára, ktorí kat. kruhom, kat. domom, skalickým muzeumom, potravným spolkom, mliekarňou, výšivkárskym družstvom, bankou, nadovšetko ale svojou rýdzou slovenskou vernosťou a obetavosťou vydobyli Skalici svojej rodnej to zvučné meno, ktoré jej patrí, a učinili svojim pričiňovaním Skalicu mostom medzi oslobodeným, konečne už Boh dá, že na veky spojeným národom československým.

*

Tento odstavec z cudzej knihy uznal som za nutne prevziať, bo on doplňuje mnohé mezery v mojom spisku, a zase tie dáta, ktoré opakujú moje udania poslúžia k tomu, by moje stanovisko potvrdily.

Veď každý musí uznať, že k dispozícii stojace dáta v tak chúlostivých otázkach, ako je história, často si protirečia, vlastne sú s rôznych stanovísk posudzované, a tu je vždy na mieste, svoje údaje dačím podopreť, čo sa môže považovať smerodajným. Celkový prehľad udalostí konečne usnadní čitateľovi sostaviť si skutočný beh dejín, na ktoré Skalica je tak bohatá, ako málo mest na Slovensku.



[1] Jediný arcibiskup — primas, ktorý sa neostíchal vyznať sa za Slovana, keď hovoril: „Slavus sum, Slavus ero, si in sedem Pontificis essem.“




Ferdinand Dúbravský

— spisovateľ, redaktor, učiteľ, prispieval takmer do všetkých slovenských a viacerých moravských novín, časopisov a kalendárov, knižne vydal vyše 40 titulov, písal pod pseudonymom strýčko Ferdinand Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.