ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol postavený za panovania kráľa Mateja (Matyáša) Corvina v r. 1460. Hlavnú zásluhu o stavbe tohoto kostola má Ján Filipec, biskup Veľko-Varadinský, rodom Moravan z Prostějova, ktorého bol král Matyáš so sebou z Čiech priviedol a v Uhorsku ho nastolil. Dľa tehdajšieho obyčaja polatinštil si tento biskup svoje meno na „Joannes de Pruis“, menovali ho ale tiež „de Prostensis“. Bol on veľkým humanitou a vykonal mnoho dobra nielen pre Skalicu, ale tiež i pre celú krajinu. Uchýlil sa po čase do kláštora Františkánov v Uhorskom Hradišti, kde aj zomrel a tam pochovaný je.

Zároveň s kostolom bola tiež stavaná:

Kapla sv. Anny. Teda mýlne sú názory a povedačky, žeby ona bola bývala prvým a dávnym chrámom v Skalici, ako som to už na inom mieste spomenul. Istým je, že ona bola skorej dostavená, nežli farský kostol, čo je samozrejmé, poneváč tu sa budovala krypta pre vznešené rody, ktoré vtedy Skalicu obývali. O tom som sa sám presvedčil, keď v roku 1863/4, bola krypta otvorená a prístup voľný a tam som mal príležitosť nápisy na peciach a výklenkoch prečítať.

Veď stavba kostola vyžadovala prácu dlhších rokov, nežli kapla a nútna potreba bolo tohoto chrámu Pána, aby mohly byť bohoslužby konané, keď už inde miesta nebolo. Veď kapla sv. Juraja, — jestli totiž v tej dobe ešte neporušená stála, — nemohla všetkým veriacim miesta poskytnúť.

Farský kostol bol pôvodne vystavený v gotickom slohu, aký v tých časoch ovládal celý vzdelaný svet. Keď ale v roku 1639 dňa 10. mája a potom zase 5. septembra 1729 vyhorel a sa rozvalil, bol dľa románskeho renaisačného slohu znova vybudovaný a len sanctuarium zostalo staré, gotické, ako stojí ešte i dnes. I veža bola vtedy zvýšená, s pavlačou opatrená a tak vyzerá dnes ako miešanina slohu goticko-romanského.

Pod kostolom nachodí sa 13 kryptý; najväčšia u prostried kostola slúžila rodine grófov Pállfy ab Erdőd za posledné miesto odpočinku. Ktoré rody a vôbec kto je v ostatných pochovaný, nemožno zistiť, bo náhrobné kamene sú tak zodrané, že ani litierky sa nedá z nich prečítať.

V kostole bolo ešte v rokoch 1860. 12 oltárov; teraz je ich len 9. Každý cech mal svoj oltár i zástavu pri ňom; to teraz ovšem už zaniklo.

Avšak je tu ešte jedna pamätihodná hrobka a síce pred Marianskym oltárom a nad ňou je umiestený veľký obraz s nápismy, ktorý znázorňuje prepadenie katolíkov luteránmi v Turolúke. A tu hraje ústne podanie so skutočnosťou svoju potmešilú hru. Občania skalickí sú na mnoho ešte doposiaľ tej mienky, ktorú vyslovil aj časopis „Slovensko“ údajne dľa senických a holíčskych záznamov, že tu vraj leží biskup Bársony, zabitý pri vzbure na Turolúke.

A to neni pravda! I ja som použil tie isté pramene ako „Slovensko“ a priniesol som v besednici „Slobody“ tie údaje ako hodnoverné, bez toho, žeby som bral ohľad na ten obraz. Teraz ovšem preskúmania obrazu presvedčilo mňa a presvedčí aj každého Skaličana o tom omýle.

Pre lepšie pochopenie podávam tú zprávu „Slovenska“, z ktorej som i ja čiastku reprodukoval a s tunajším ústnym podaním doplnil. Že vraj:

„Keď Husitov prenasledovali v Čechách, prišli do Uhor a hlavne okolo Myjavy začali rozširovať svoje učenie. V tejto válke bojovali medzi sebou Husiti a katolíci. Ľudia česko-bratského vyznania boli násilne prinútení k cirkve rim. kat. Vyzývali ich, aby sa dobrovoľne stali katolíkmi a keď nechceli, predvolávali ich a keď prvý predvolaný dostal 8 palíc, potom sľúbil, že sa obráti, druhý 4 palice a ostatní i bez palíc boli hotoví pristúpiť k cirkvi rim. kat. Na čo boli všetcia po dvoch a dvoch vedení a v kostole pri sv. omši a kázni pokrstení. V tejto válke Husiti zabili katolíckeho biskupa Bársonyiho, ktorý bol práve na vyzitačnej ceste v okolí Myjavy. Ale katolíci si jeho mŕtvolu zachránili a doviezli ju do Skalice, kde bola pochovaná najprv v kaple sv. Anny a neskôr prenesená do farného chrámu, kde mu hrobku postavili na pravom boku u malého oltára a tam je umiestená až doposiaľ. Je tam tiež maľovaný obraz, ktorý znázorňuje to prepadnutie biskupa. Tento obraz bol z farného kostola odstránený, ale teraz je tam zase umiestený.

Niektorí ľudia pracovali na tom, aby bol biskup vyhlásený za svätého. Ale to by sa mohlo stať len tak, keď by rodina Majthýňovcov, z ktorej on pochádzal, vymrela. A preto každý najstarší syn musel sa vždy venovať kňazskému stavu, kláštorníckemu, alebo rytierskemu.

V Skalici Majthýňovci vymreli, ale ich rodina žije dosiaľ v Rovensku, kde majú svoj zámok. Keďby sa teraz voľakto o to staral, bárs ešte rod žije, mohol byť biskup Bársonyi ako mučedlník vyhlásený za blahoslaveného“.

Avšak to je len bájka, ktorá bola z času na čas podávaná a okrašlovaná a tak sa vžila do života Skaličanov, že doposiaľ v ňu veria.

Či bol rod Bársonyich s rodom Majthényovcov spriaznený, o tom nemám dôkazov; ale nápisy na obraze dokazujú, ako sa vec skutočne má. Podávam tu plný opis tých záznamov.

Na spodku maľby, stojí červenými literami nápis:

Pod maľbou sú nápisy v štyroch stĺpcoch a síce sú to básne:

Prvý stĺpec zneje:

Druhý stĺpec zneje:

Tretí stĺpec zneje:

Štvrtý stĺpec zneje:

Pod týmito štyrmi stĺpcami nasleduje v dlhých riadkoch nasledujúci popis:

„Venerabilis frater salutem et apostolicam benedictionem intimo nos moerore affecit immane facinus quod adversus fraternitatem tuam orthodoxe religionis in amplificationem egregie incumbentem nec non in Germanum fratrem suum in eundem Scopum trenue. Conspirantem iniquissimi homines perpetuarunt, cum laborantibus enim in vinea Domini die nocruque laboramus.“

Ďalej však je nápis tak poškodený, že len jednotlivé slová sú viditeľné, z ktorých sa celý smysel nedá ustáliť. Lakovanie obrazu sa totiž v spodnej čiasti odprýštilo a s ním zmiznuly i litery.

Avšak ten nápis môže zaujímať len historika; nám je smerodajný ten nápis, ktorý sa v ľavom boku obrazu na bielom poli nachodí. A ten zneje:

Georgius Bársony, Episcopus Varadiensis, Praeposit. Scaepus S. C. Rg. Maestatis Consil. Praesentat sue Maestatis Mandantum ad perlegendum.

Joannes Bársony, Sac. C. Rg. Maestatis Prothon in brachio vulneratur.

Episcopu in terram prosternitur et crudelisime rusticanis Armis caeditur, toto corpore, et in capite lethariter vulneratur.

Joannes Bársony in terram decussus, divissime tractatur et occiditur.

G. Lenczovicz, Abbas et Custos et Canon. Scep. Furia rusticanorum in medium equorum impelli et lethariter vulneratur.

R. P. F. Nedeczky, S. J. oppugat et vulneratur.

Parochus Miavensis F. Silesius crudeliter tractatur.

Corpus mactati in carpentum ob iisdem iniicitur.

*

Dľa tohoto nápisu bol Juraj Bársony, biskup varadinsky, prepošt spišský, vyslaný a poverený s vyšetrovaním. Ján Bársony, generál, bol vtedy ranený. Biskupa na zem shodili a ukrutne so sedliackymi zbraňmy na celom tele a na hlave zranili.

Ján Bársony bol na zem povalený, divočiským spôsobom dobitý a zomrel.

G. Lenčovič, opát a kanovník, custos spišský, bol vzburou sedliakov u prostried jazdcov povalený a ťažko zranený, zomrel.

Páter F. Nedecký, jezuita, bol trýznený a zranený, zomrel.

Farár myjavský, F. Slezák (Silesius) bol ukrutne trýznený.

Zohavené mrtvoly boly tu v hrobke pochované.

(Totiž tých štyroch, ktorí padli pod ranami vzbúrencov).

Teda v hrobke ležia 4 mrtvoly:

1. Ján Bársony generál, pán hradu Bráneckého, brat biskupa Juraja Bársonya.

2. G. (Juraj) Lenčovič, opát a kanovník spišský.

3. Pat. F. (František) Nedecký, jezuita, ich sprievodčí.

4. F. (František) Slezák (Silesius), vtehdajši farár myjavský.

Toto dokazujú tie nápisy.

Povedačky o tom vyhlasovanie za blahoslavených možno že zodpovedajú pravde, totiž: že boly robené pokusy, ktoré sa však nemohli týkať biskupa, o čom však dát nemáme, to by mohla rodina Majhényovcov, ktorá vraj je spriaznená, podať. Skutkom je, že vždy jeden mužský člen bol kňazom, alebo vstúpil do rytierskeho rádu Johanítov, alebo Maltézov. Posledný skalický Majthényi bol Johanitom.

S týmto sú dáta o tej hrobke vybavené. Dôkladné vypracovanie tejto stati ponechávam povolanejšímu historikovi.

*

Pri vchode do kostola pod vežou je umiestený nápis:

Z tohoto nápisu dá sa vypočítať, letopočet 1890, dátum renoracie a opravy, za doby Frant. Mezei, prepošta-farára skalického.

Na pravom boku sanctuaria zvonku nachodí sa zamúrovaný kameň s latinským nápisom, ktorý hovorí: „Zastav sa pútniče a obetuj modlitbu za toho, ktorý tu bol koňmi pošľapaný.“

Na začiatku devatenásteho stoletia boly ešte za kaplou Sv. Anny pri samom kostole postavené drevené búdy, krámy, ktoré predtým boly používané za prezatímnu školu, ktorá ovšem preto, že nevyhovovala, bola premiestená k Paulínom, a miestnosti boly dané do prenájmu kramárom. Tieto búdy boly pre nebezpečie požiaru odstránené pred 1848. rokom.

Za kostolom, kde sa nachodí teraz park, ako tam, kde vedľa bývalej Buzinkayovskej residencie vybudovaná zahrada, bol cintorín, kam sa pochovávali občania skalickí do roku 1760, kedy bol terajší cintorín vybudovaný. Teda mimo cintorína pri Sv. Jure, kde sa ešte dľa matrík do r. 1750 pochovávalo, bol toto druhý cintorín pre občanstvo. Tretí sa nachodil pre „extravillanov“, predmešťanov, obyvateľov mimo hradieb, na trávnikoch za fortňou, teraz sa to menuje „pod agátmi“.

Kapla sv. Anny bola vraj obkolesená múrom. O tom zprávnych dát nemám. Krátkosť času, v ktorom tento spisok musím zostaviť, nedovolovala hlbšie bádanie. To bude úlohou, kto tento spisok na úplnú monografiu mesta Skalice doplní.

Pred kaplou na terajšom námestí boly umiestené „obilné jamy“, a povrch sa často prepadáva, keď už trámy prehnijú. Potom sa jednoducho jama zasype a preto je to námestie v tejto čiastke tak hrbolovité. Tieto jamy boly vo stredoveku podmienkou výživy opevneného mesta, kam sa zvyšné obilie ukládalo, poneváč nebolo vonkajších sýpok, a keď už aj boly, majiere a stodoly, tie neboly pred nepriateľom isté, a tak je odôvodnená potreba vnútrajších obilných jám.

Z mesta, či z obilných jám, a či ako iní hovoria, od kláštora jezovítov bola z ohľadu zabezpečenia zásobovania potravinami mesta, ako i pre nedpredvídanú záchranu obyvateľstva vybudovaná chodba pod zemou, vraj ku „Františkovi“ pod vinohrady.

Dávam prednosť tej domienke, že Jezovítsky kostol bol nad ňou budovaný. Dôkaz môže byť tento:

František Príkaský, pekár, majiteľ Pettykovského domu na rohu Malého námestia a Potočnej (Masarykovej) ulice má pivnicu a búdu v „Propastiach“ po Jezuitoch. V tejto pivnice je východ doposiaľ zachovaný z tejto chodby. Teda ako mali Karmelíti podzemnú chodbu do karmelítskej zahrady, do letoviska či sanatoriuma, mohli mať i Synovia Jesu spojený podzemný východ do svojej pivnice, najmä, keď tu chodba už jestvovala a bolo ju treba len spojiť. Kde je začiatok tejto chodby, neni k nájdeniu, poneváč je to všetko zamúrované. (Viď Jezovítsky kláštor!)

Kostol sv. Michala podržal si doposiaľ i tú zaujímavosť, že na veži (na pavlači) sú doposiaľ dvaja strážnici, ktorí zamieňave vykonávajú bezpečnostnú službu a bedlia nad bezpečnosťou mesta tým, že nosia kontrolné hodinky so sebou (predtým hlásali každú hodinu z veže s „Pochválen pán Ježiš Kristus“ na každom rohu pavlače) a počas požiaru vyvesia poplašnú zástavu, v noci s laternou v tú stranu, kde požiar zúri, a hlaholom zvonov dávajú znamenie, jak silný je ten požiar. Počet úderov na zvon oznamuje veľkosť požiaru.

Bolo už spomenuté, že v múroch kostola sa nachodí ten „Beránok Boží“ a tiež i staroslovanský nápis z prvého kostola „in arce“, — v hrade, — a pravdepodobným je, že i viacej kameňov (kvádrov) z hradu bolo použitých ku stavbe.

Malá vežička nad sanctuariumom bola vybudovaná pri obnove kostola a zvončok v nej slúži ku označeniu „pozdvihovania“ pri veľkej omši. Má na svojej veternej zástave vykovaný rok 1642.

Zachovala sa doposiaľ i starodávna obyčaj, že hlásnik na veži vyvoláva každú zomretú osobu v meste a predmestiach a zvoní „umieračkom“, na dieťa jeden odstavec, na ženskú osobu dva, a na mužskú tri odstavce, takže obyvatelia môžu sa každý deň dozvedeť, kto a kde zomrel.

Chvalitebná kontrola.

Tiež takou je i nočná služba hlásnikov. Každý má svoj pridelený rayon a musí ho každú hodinu preísť, pri čom spieva po ceste primeranú pieseň, ktorá začína s „Pochválen Pán Ježiš Kristus! Uderila (toľká a toľká) hodina“, — a potom pokračovanie na každú hodinu zvlášť, až na raňku zavznie: „Vstaniž vzhúru, duše věrná“, atď.?^[2]

Vnútrajšok trojloďového chrámu s jeho pološerom je úchvatný pre návštevníka. I otrnulá duša cíti povznesenie, keď sa ocítne pred sanctuariumom. Okná s farbistými sklenenými maľbami, mohútny priestor a výška klenby, počet oltárov, umelecké drevorezby, všetko to účinkuje na človeka hlbokým dojmom. A keď zavzní mohútny organ odbornou a povolanou rukou narábaný, vtedy objaví sa celá velebnosť tohoto chrámu Pána, kde voľakedy nebolo rozdielu medzi „katolíkmi“ a príslušníkmi „pod obojí“. O tomto je v inom odstavci reč.

Tento bol založený za panovania kráľa Mateja Corvina roku 1467, teda o niekoľko rokov pozdejšie ako farský kostol. Zakladateľmi boli: gróf Czobor de Sasvár, L. barón Tárczay a zemän Kropácsi de Berencs. Avšak „Historia ordinis Minorum“ na 19. strane odvoláva sa na údajne najstaršie monumenty a documenty a dovozuje, že kláštor, či vlastne Františkánsky dom už predtým i s kaplou v Skalici jestvoval. Ale jaké sú to monumenty a documenty, to neuvádia ani schematismus tohoto rádu, ani neni udané, kde by sa nachodily.

Schematismus hovorí len toto:

„Conventus Szakolczaensis ad Beatam Virginem Matrem Dolorosam, in Archi-Dioecesi Strigoniensi, Comitatu Nitriensi, existit ab anno 1467. Fundatores nominantur: Comes Czobor de Sasvár, L. Baro-Tarczay et nobilis Kropácsi de Berencs. Ecclesia, prout ex antiquissimis monumentis, exipsaque ejus structura apparet, jam antea existebat, quam a. 1448 die 21 novembris supplicantibus fratribus, Andreas Brunnensis, tit. Eppus Nicopolitanus et suffraganeus Archiepiscopi Olomucensis consekravit. Existit in hoc conventu „Collegium Seraphicum“ pro juvenibus Ordinem nostrum aspirantibus, anno 1901 erectum, in quo alumni 25. Provinciae oblati, ex eleomosynis totius Provinciae educantur, frequentantes locale Gymnasium.“

A viac nič. Akiste by sa dačo mohlo nájsť v tej bohatej bibliotéke kláštora, keďby k prezretiu dajakého odborníka pripustili. Veď aj kostolný nápis nad sanctuariumom zneje len na rok 1467, a preto nemožno bez dokladov veriť na jeho škoršie jestvovanie, (r. 1448.)

Nápis tento zneje:

Rok reštaurácie: 1856.

Pod týmto nápisom:

In hoc sanctuario rex Mathias I. Pios filios beati Patriarchae assisimatis jus sit servire Jesu in Justitia annuente Paulo II. papa.

Teda tiež len rok 1467.

Ohľadom na zakladateľov hovorí Historia ordinis Minorum St. Francisci z r. 1759 zretedelne:

„Cum autiquissima documenta et monumenta, tam in pariete, quam in pergamena, ac Testimonia virorum omni exceptione majorum, evidenter demonstrarent, Illustrissimam Familiam Czoborianam esse, et fuisse Confundatricem hujus Conventus Szakolczensis de Compassione B. V. Mariae, Ord. Min. Reformatorum Provinciae S. S. Salvatoris in Hungaria, et alteram familiam Confundatricem Kropácsianam, totaliter extinctam esse constat: Ven. Deffinitorium, non potuit, nec voluit non anuere piae, ac justae petitioni Illust. D. D. Čomitis Adami Czobor de Czobor szt. Mihály… et facto debito examine veritatis, et plena ac matura deliberatione, statuit praefatum Illustr. de Comitem Adamum Czobor, declarare, agnoscere, et honorare tamquam verum et legitimum Successorem, antiquorom Fundatorum, hujus nostri Conventus Szakolczensis, cum omnibus praerogativis, Suffragiis participatione meritorum, quae Ordo noster impertiri consuevit, adeoque Ipsum ejusque legitimos Successores, tamquam Fundatores, saepe mentionati Conventus vigore praesentis scripti declaratos haberi, propria manuum subscriptione ect. Datum in Conventu nostro Szakolczensi, die 1. Aug. Anno 1680. Fr. Ambrosins Ivankovics Custos sup. et cet.“

*

Z toho vysvitá, že kláštor Františkánov založený k pocte boľastnej P. Márie je dielom vyšej pomenovaných rodín a uznáva sa im táto zásluha, tiež i pre ich potomkov a nasledovníkov.

Kostol bol pôvodne v gotickom štýle stavaný a kláštor mal len ten zadnejší trakt s krížovou chodbou, teda od sakristie na pravo a potom do zadu k mestským múrom. Keď ale kostol i s kláštorom 10. mája 1639 vyhorel, musel byť prestavovaný, taktiež i po druhom požiari, ktorý 5. septembra 1729 celú Skalicu zničil, takže len srúcaniny i z tohoto kláštora zostaly, bol on už potom v terajšej podobe vystavený. Z kostola zostalo len sanctuarium neporušené a stojí podnes v pôvodnej gotickej podobe, kdežto celá predná čiasť musela byť znova vystavená. A ešte pozdejšie bola pri vchode v ľavo pristavaná kapla božieho hrobu.

Mimo toho v nádvorí kostola nachodí sa od neznámeho založená a postavená kalvária, pod ktorou je vraj dárca pochovaný. U prostried nádvoria ohradený kamenný kríž a v pravom kúte kostnica, ktorá je na kaplu sv. Jána Nepom. upravená. Do tej kostnice sa prebytočné kosti z krypty ukladaly. Nápis na nej, ktorý ešte v 1870. rokoch bol nad kostnicou viditeľný, zmiznul; je zabielený.

Za hlavným oltárom je kapla, nad ňou oratorium. V tejto kaple bol vchod do kláštorskej krypty, ktorý je však teraz dlaždiciami zakrytý, taktiež v lodi kostola nachodiace sa krypty sú pod dlažbou.

V kostole bol pochovaný generál gróf Quadányi, maďarský básnik, ktorý v Skalici býval na námestí v gróf Zayovskom dome. Jeho mrtvola však bola exhumovaná a odvezená.

Je tam tiež pochovaný jedon francúzsky generál, ktorý v Napoleonových válkach, — tuším pri Slavkove, — ťažko ranený a v Skalici zomrel. Jeho meno zistiť som nemohol, poneváč náhrobný kameň je tiež pod dlažbou. Hrobka jeho sa nachodí medzi kazateľňou a malým oltárom.

Mimo toho je v kostole ešte hrobka, — kde? nevedno, — ale mramorový kameň je pod chórom na pravom boku zazdený, lenže troška nešťastlivo, lebo začiatočné písmeny riadkov nápisu sú do piliera zamúrované. Nápis doslovne znie takto:

(Začiatočné písmeny riadkov, ktoré sú zamúrované, označujem tečkami.)

D. O. M. A.

… mo Clementis Beczenczi de Lippo, Consularii Camerae Hung. Sac. Caes. Mathis etc. Gen. Domina Christina Loranth de Inke suscepto… io prestanti et optimo juveni ex gente sua Postremo, qni vestigia velut campum prae… endace Virtutis Paterna aetate ingressus Florenty cen rosa vere efflorens nitenti improvisu concussa turbine morte prevetus juvennis immatura concidit Franciscus Loranth de dicta Inke, Praefatae Caes. Camerae Secretarius Nepoli ex sorore charis: hic penest… rem et matrem recondito, in ejusdem patrisque ipsius sororis vero suae unice diletae memoriam et desiderium Lapidem hune velut sinceri amoris et doloris hiiacintum consignari.

M. F.

Pod nápisom dvoji znak rodinný.

Pod ním:

Obiit Praefatus Paulus Beczenczii Anno 1593 die 14. septerabris aetatis Ao XXI. et Do Christina, mater ejus, mortua Ao 1577. die 4. novembris, aetatis sue Ao XXV.

Obsah je ten, že pani Chrisrina rod. Loranth de Lippo i s jejim mladistvým synom Pavlom, posledným svojho rodu, je tu pochovaná.

Pavel Beczenczi zomrel 14. septembra 1593 v 21. roku života svojho, a jeho matka Christina Loranth de Inke 4. novembra 1577 v 25. roku života svojho.

Klement Beczenczi de Lippo bol tajným komorným radcom kráľa a cisára Mathiaša a brat ženy jeho Franciscus Loranth de Inke bol komorným tajomníkom panovníka. Ten František Loranth postavil tento pomník na pamiatku svojej sestre a jej synovi, ktorí tu pochovaný sú.

Iné pamätnosti kostol nemá, iba keď podotknem, že maľby a okrasy sú dielom brata Konráda Švestku, Moravana, ktorý na Slovensku mnoho kostolov obnovil a vymaľoval, ba aj ináče ako umelec-maliar dobré meno si vydobil. Bol on ľudomilom a priateľom mládeže a mnohí z nás tehdajších študentov iste s láskou na neho vzpomína práve tak, ako na p. Gregora Terlandaya, vtehdajšieho professora na gymnáziume.

Veľké nešťastí spôsobilý hore spomenuté dva požiare, pri ktorých aj pôvodná kláštorská knižnica s mnohými starými listinámi a spismi zničená bola. História ordinis Minorum St. Francisci píše o tom v roku 1759: … „Sed tractu temporis per frekventia incendia, et vel maxime Anno 1729. die 5. sept. denno (nempe conventus) una cum Ecclesia, Organo Solemni Gradualibus in membrana scriptis, et campanis incineratus est.“

Vzdor tomu však má kláštor i teraz znamenitú a obsiahlu knižnicu, v ktorej sa nachodia veľmi cenné knihy a rukopisy na pergamene zo 16. až 18. storočia, obohatená prevziatymi knihami z Pavlinskeho a Jezovítskeho kláštora, a to nielen z literatúry theologickej, historickej, ale aj dosf značný počet prvotiskov a rukopisov zo starej doby husitskej.

O tej najvzácnejšej knihe, rukopisným českým Písmom svätým z roku 1433 som už prehovoril vo stati „Česi na Slovensku“ a podotýkam len to, že na poslednom liste tejto knihy je napísané: „Týto kniehy skonaly sú sie skrze ruce Duchkovie v ten čtvrtek po sv. Františku léta tisicieho čtyrstého tridsátého třetího.“ Kúpil ju arcibiskup Kohn z Olomouca; kam sa po jeho smrti dostala, to nevedno, malo by sa údajne v kroměřížskej biskupskej knižnice hľadať, kde bola vraj uložená. Bol to úplný preklad Písma z doby husitskej a bol skutočne klasickou pamiatkou nielen československej literatúry a jazyka, ale aj svedectvom obzvláštnej piety, s ktorou táto doba pozerala na Písmo, v ktorom obsiahnutý bol „zákon boží“. Iniciálky a miniatúry boly vzácnym dokumentom československého umenia pisarského a maliarskeho, ktoré práve v XIV. storočí predstihlo svojou dokonalosťou a vyspelosťou všetky susedné štáty a tiež v XV. storočí uchovalo si svoj slovanský ráz a vysokú úroveň. Rukopis bol tiež zároveň vzácnym dokumentom stykov československých za doby husitskej a drahocennou ukážkou onej kultúrnej práce Husitov na Slovensku, ktorej výsledkom bolo prvé prebudenie Slovenska k národnému a literárnemu životu. (Frant. Sasinek: „Slovenský Letopis“ ročník II. sošit IV. strana 347.)

Je preč; zašantročená za mizerných 4000 zlatých! Ani milliony by teraz hodnotu její nevyvážily.

Nachodí sa i bez tej vzácnej knihy ešte mnohá drahocenná pamiatka v tej knihovne, ale pre laika je uzavrená a nevšímavosť mníchov nedovoľuje ani odborné prezretie a spísanie aspoň katalogu. Možno, že ho majú, ale von ho nedajú. Čo ich tam po kultúre, najmä po československej; majú oni inú starosť.

Tento Františkánsky kláštor nemal zo začiatku inej úlohy, ako vychovávať si dorost, konať bohoslužby, vypomáhať pri obradoch cirkevných a potierať husitismus, protestantismus. Až po roku 1640 zaviedli si theologické a filozofické učenie do svojich múrov, ako to „Historia“ ich rádu na strane 20. spomína, hovoriac:

„Caeterum Anno Domini 1670 antique demonstrant Tabulae in hoc Conventu institutos fuisse Fratres Novitiae, successivis demum Temporibus pro opportunitate, et necessitate temporum, Studiam jam Thevel ologicum jam Philosophicum, quandoque Novitiatum solum, vel cum Philosophico studio viguisse. Porro ab Anno 1699 continno floret Studium St. Theologiae, et quidem a pluribus jam annis una cum Canonistico.“

Teda až do roku 1699 bolo nepretržite pestované bohoslovectvo.

Keď roku 1773 bol Jezovítsky rád rozpustený, bolo ich gymnázium po niekoľko rokov vedené Pavlínmi, potom po rozpustení i tohoto rádu bolo toto gymnázium na istú dobu pre nedostatok učobných síl zatvorené a konečne opät otvorené, bolo v r. 1801 do Františkánskeho kláštora preložené, avšak vyučovanie bolo Františkánom až v r. 1807 sdôverené. Po roku 1849 bola im výučba síce zase odňatá, ale gymnázium zostalo v kláštore ubytované v tom oddelení za kostolom, ktoré má svoj osobitný východ, kde zostalo až do tej doby, než bývalé Jezovítske kollegium bolo základne opravené.

Františkáni si potom zariadili na to miesto konvikt „Collegium Seraphicum“. Činnosť terajších Františkánov obmedzujú sa len na bohoslužbu, výpomoc v pastorálke a katechésy v ľudových školách, a — pohodlnému životu.

Kláštor Jezovítsky popisovať bez gymnáziuma, alebo opačne, to je nemožnosťou; súvisia jedno s druhým ako bielko so žĺtkom vo vajci.

O vzniku skalického gymnázia sú rôzne náhľady a preto sa nedá rok založenia presne zistiť. Tu v meste panuje ten názor, že rodina Czoborovská, gymnázium v roku 1659 založila, ktoré potom Juraj Lippay, arcibiskup ostrihomský odovzdal Jezovítom.

To však je veľmi pochybné. Dľa listiny Františkánskeho rádu, ktorú som citoval v odstavci tohoto rádu, vysvitá, že síce uznávajú sa zásluhy rodiny Czoborskej ohľadom Františkánskeho kláštora, avšak o gymnáziume neni ani zmienky. Ba aj vývody pát. quardiana Ambróza Ernyei, ktorý bol riaditeľom gymnázia v r. 1850, sú pochybné, že vraj Jezovíti už v r. 1659 vyučovali na gymnáziume, keď v jeho zprávach od roku 1791 do 1861 doslovne znie: „Gymnasium olim majus Szakolczense inde ab anno 1659. patres Societati Jesu, qui in civitatem Szakolczensem praecipue fine erudiendae Inventutis introducti sunt, Scholas latinas usque annum 1773, quo institutum eorum abolitum est, incessanter administrarunt.“

Teda, že Jezovíti od r. 1659 do roku 1773 gymnázium vo svojich rukách mali. Toto odporuje skutočnosti.

Dľa zápisnic v archíve mesta uschovaných, ktoré pojednávajú o prijatie Jezovítskeho rádu do Skalice, vysvitá, že v zasadnutí mestského zastupiteľstva 13. júla 1659 bolo rokované o prijatie tohoto rádu do mesta a že dostali povolenie k usádleniu pod tou podmienkou, že s ich príchodom a usádlením v meste, staré mestské právo porušené nebude a mestské príjmy ukrátené nebudú.

Táto zápisnica zneje:

„Actorum causalium Liberae Regiaque Civitatis Zakolcza (teda nie Szakolcza!) pars V. 1656. 13. Julij Congregata Communitas. Ratione literarum Patris Joannis Sztankovics Jesuitae patricij Zakolczensis an debeant Jesuitae recipi in Civitatem?

Per voces itaque conclusum est:

Admitti Patres Societatis Jesu hic Zakolczae tali conditione, ut ijdem Patres ac Societas ita acceptetur, ne Introitus et remenentia eorum Libertatibus, Privilegijs, antiquis Juribus, consuetudinibus et usibus, quidpiam ex nunc vel ex tunc futuris semper temporibus non praejudicent, neque fundis intra et extra moemia hujus Civitatis, sylvis item nemoribus, moatibus Promonthoriis, Pascuis, Piskaturis ac Molindinis generaliter, neve omnibus proventibus et obventionibus Civitatis praesertim autem Educillis, lignationibus quidpiam detrimentj adferat. Super quo a Societate ejusdemque hominibus sufficiens assecuratio Civitati scriptotenus fienda ut expedietur postulat ejusdem Civitatis Communitas.“

*

Na deň 24. decembra 1659 vydržiavané mestské shromaždenie píše vo svojej zápisnici, že zo strany Jezovítov pátri Ján Sztankovics a Vencel Kubyek žiadali o to, aby mestské zastupiteľstvo vydalo im ohľadne prijatia opis tej zápisnice a ujednania z 13. júla, aby ho mohli svojim predstaveným predložiť, čo sa aj 1. januára 1660 stalo.

Citujem doslovne i tieto listiny; a síce:

1. Actor. caus. pars V. Memoriae commendatur. Quod anno 1659 die 24. decembris congregata fuit propter literas inclytae Camerae Hungaricae ratione taxae regiae civitatis scriptas. Communitas, finitis publicis negotiis tandem adm. Rnd. pater Joannis Sztankovics Societatis Jesu Sacerdos, cum Magistro Venczeslao Kubyek ejusdem Societatis Jesu Congregationem dictae Communitatis ingressus, brevibus verbis causam sui adventus exposuit instititque, ut affectus et aeceptacio Societatis pristina in hanc Civitatem nunc etiam roboretur, Nullo itaque ex eandem Commtinitate in hoc dissentiente, denuo conclusum est, ut eadem Societas admittatur, ita tamen ut prioris conclusionis (jul. 13.-án) puncta publice praedicto patri et magistro perlegantur: quibus perlectis nihil ab iidem in contrarium est huic dictum, solummodo copia actorum istorum ad communicandum cum superioribus Societatis petita est.“

2. Anno 1659 die ultima Decembris concessit amplissimus senatus sub sigillo Civitatis praefectas conclusiones Patribus Societatis Jesu extradarj, quae expeditae sunt in hac forma: „Nos Judex, Magister Civium et Jurati Liberae Regiaque Civitatis Zakolczensis Significamus per Praesentes: Ouod per Adm. R. patrem Joannem Sztankovics Sacerdotem ac R. Venczeslaum Kubyek magistrum Societatis Jesu debito modo requisisti infrascriptae conclusionis atque consensus communitatis Civitatis hujus Zakolczensis, in negotio Receptionis Patrum Societatis ejusdem in praedictam Civitatem factae, copiam cum sigillo nostro authentico extradari curavimus in hoc modo. Anno 1659 die 13. Julii congregata Communitate, ratione literarum Patris J. Sztankovics… conclusum est, admitti patres ect. (viď predošlý akt). — In cujus rei fidem praesentes literas nostras Civitatis sigillo authentico muniamus. — Datum Zakolczae prima Januarii Anno Domini 1660.“

Tu načím poznamenať, že už predtým jednotliví údovia Spoločnosti Ježišovej počas veľkých sviatkov z Trnavy sem prichodili na základe predošlého povolenia, čiastočne vo farskom kostole, čiastočne v kaple Sv. Anny bohoslužby vykonávali.

Dňa 27. júla 1660 zaoberala sa mestská rada znova s vyslancami rádu Frant. Lyppay a V. Kubyek, keď Lippay v mene spoločnosti mestskej rade sa poďakoval za prijatie rádu do mesta, zároveň však ľutoval a si sťažoval, že dľa usnesenia zo dňa 13. júla 1659 bola by spoločnosť horšia v tom, ako hocktorý mešťan, kdežto úlohou spoločnosti je všeobecné dobro podporovať a nie práva iných ukracovať a urážať.

Listina o tom je zanesená v „Liber actorum caus. 1660 die 14. Julii“, a tiež i ďalšia zo 27. júla toho roku.

Mestské zastupiteľstvo na to po dlhšej porade zmiernilo podmienky prijatia tým, že dovolilo rádu tak mestský majetok užívať, ako aj nemovitosti nadobúdať v Skalici, ako bárs v ktorom slobodnom kráľovskom meste.

A tak teda Jezovíti až po obsiahnutiu tohoto práva sa v Skalici trvalé usádlili a zo začiatku len s pastorálkou sa zaoberali, keď si boli svoj missijný dom založili. Pri tom však vyučovali aj mládež v normálke a v gymnázialných predmetoch. Bohoslužby i na ďalej odbavovali vo farskom kostole a v kaple Sv. Anny.

Jezovíti síce dostali od mesta darom ten v l6. storočí evanjelikom odobratý, 23. apríla 1672 Jurajom Bársonyom znova ku cti najsv. Trojice vysvätený kostol (terajší kostol Milosrdných bratov), oni ale tento dar neprijali, poneváč mali už na hlavnom námestí zakúpených niekoľko meštianskych domov.

V roku 1700 postavili si tam svoju residenciu a dočasnú vlastnú kaplnku. Kostol ku cti sv. Františka s budovou spojený, bol až potom vystavený a v roku 1725 vysvätený.

Gymnázium so 6 triedami bolo dľa svedoctva „Liber Gymnasii Archiepiscopalis Collegii Szakolczensis Societatis Jesu“ v ktorom sa od 1736 — 1786 matričné dáta uváďajú, bolo 1684. roku založené, vlastne otvorené, keď totiž slávny prímas-arcibiskup ostrihomský Juraj Szelepcsényi vo svojej záveti (bod 9.) pevný základ tomuto gymnáziu 27. apríla 1684 utvoril tým, že v zástave majúce panstvo Bánovské (Trenč. župa) tomuto Jezovítskemu collegiumu zanechal, ktorý podarúnok aj rektor domu pát. Ján Fabiankovics prijal a do držby uvedený bol. Toto zastavené panstvo bolo v roku 1729 grófskou rodinou Illésházych za 90.000 zlatých vykúpené.

Listina o tom je vo „Weiser F.: Literae authenticae“ na strane 214 uvedená a zneje vo výťahu:

„In nomine Sanctissimae et individuae Trinitatis… Patris et filii et Spiritus Sancti. Amen. Ego indignissimus peccator et ingratissima Dei creatura animo et mente sanus mihi praesens et corpore tamen debitis, praemissa animae meae in manus Redemptoris sui supplici recommendatione de rebus et facultatibus, quas a Deo accepi, tale ut sequitur condo testamentum“. (Teraz nasledujú odstavce 1 do 8, ktoré sa tohoto netýkajú). Odstavec 9. však znie doslovne:

„Castellum Baán in comitatu Trenchiniensi existens habitum cum universis pertinentiis et documentis quibuslibet, lego pro Collegio Patrum Societatis Jesu Szakolczensi.“

Ostatná časť záveti, sa ďalej na tento akt nepoťahuje. Záverok je: „Actum in arce Letovicz die 27. mensis Aprilis, anno Domini millesimo sexcentesimo octuagesimo quarto, L. S. Georgius Szelepcsényi Archiepiscopus Strigon. m. p. L. S. — Marquardus Georgius L. B. de Vesnik m. p. — L. S. Henricus, Ladislaus Zialkovski de Zialkovicz m. p. L. S. Joannes Ernestus Wilibaldus Altman m. p. — L. S. Franciscus, Ferdinandus Schubeicz de Chobnje m. p. — L. S Georgius Hautpersky de Fanuth m. p.“

Mimo tohoto daru imanie spoločnosti tiež aj inými darmi sa zväčšilo. Vencel Kubyek, člen spoločnosti Ježišovej daroval v r. 1665 svoj celý nemovitý majetok spoločnosti a tiež iní. Mimo toho kupovala spoločnosť za vlastné peniaze pozemky a za čiastku 1250 zlatých zakúpila aj lekárňu, ktorej krásne náradie je ešte i teraz v úžitku v lekárni Milosrdných bratov.

Thurzó Gonzales generál Jezovítov povýšil túto residenciu na kollegium v r. 1701 a za prvého rektora vymenoval Františka Sécsiho.

Skalica tiež prispela Jezovítom so značnými darmi a na to bolo gymnázium umiestené v novozakúpenom dome medzi collegiumom a veľkým hostincom.

Základom spôsobu vyučovania v gymnáziume bolo v r. 1591 v Ríme vypracované a pápežom odobrené: „Ratio atque institutio Studiorum Societatis Jesu.“ O týchto pravidlách pojednáva obšírne zosnulý Alojs Lukavský, bývalý riaditeľ gymnázia v jeho „Értesítő“ z roku 1894/5 na strane 10. a ďalej.

Toto gymnázium so 6 triedami nestálo niako na vysokej úrovni, poneváč len v 5. a 6. triede vyučovali professori, v nižších triedach ale len magisteri, ktorí sotvy mali gymnázium odbavené a preto i sami ešte nedokonale vzdelaní. Mimo toho boli každoročne presadzovaný, tak že žiaci museli každý rok iný spôsob prednášky očúvať. A toto gymnázium slúžilo len na prípravu ku kňazskému stavu a reálne predmety sa takmer ani neučily.

Žiaci boli rozdelení na 3 triedy, a síce: 1. Scholastici Societatis, ktorí boli vychovávaní za údov spoločnosti; 2. Convictores, ktorí nenáležali do spoločnosti ale v kollegiume bývali a sa stravovali; 3. Scholastici externi, ktorí len do školy chodili, vonku bývali. Žiaci 1. a 2. triedy nesmeli sa ani s nimi stýkať, iba keď mali náboženské alebo vedecké rozhovori.

Keď sa kláštor stal collegiumom, bolo v ňom zariadené tiež seminárium pre kleríkov a nastávajúcich učiteľov.

Pomenovanie tried znelo: 1. trieda: parvistae; 2. trieda: principistae; 3. trieda: grammatistae; 4. trieda: syntaxistae; 5. trieda: poesis a 6. trieda: rhetorica.

Tento spôsob vyučovania sa v r. 1735 zmenil k lepšiemu, keď iné pravidlá boly ustanovené v „Instructio privita seu Typus cursus annui“.

V roku 1703 bolo vojskom Rákocziho Baanovské panstvo Jezuitom odobrané a gymnázium v r. 1704 zatvorené, avšak už za rok zase otvorené. Žiakov mávalo toto gymnázium vyše 100 až aj 260.

V roku 1773 bol rád Jezovítov zrušený, avšak prezatiaľ professori vo výučbe ponechaní a až po troch rokoch prevzali gymnázium Paulíni, ktorí ho držali od roku 1776 do roku 1786, avšak bolo ona zmenšené na štyri triedy. A vtedy boli aj Paulíni vypudený a gymnázium pre nedostatok professorov muselo byť zatvorené.^[3]

Až zase po 10 rokoch dekretom cisára-kráľa Františka I. bolo znova otvorené, v opravenom collegiume umiestené a 1. novembra 1794 grófom Jozefom Szapáry, tehdajším bratislavským kráľ. hlavným direktorom s veľkou slávnosťou svojmu cieľu odovzdané.

V roku 1801 nastala veľká premena. Celé kollegium bolo zabrané na vojenskú nemocnicu a gymnázium preložené do starej kurie naproti kláštoru (starý mestský dom, teraz okresný súd). Vo francúzskych vojnách totiž ranených vojakov sem do Skalice odvážali a bolo ich toľko, že nielen collegium, ale aj iné obecné domy boly zabrané a na nemocnice premenené. Nadovšetko po bitve u Slavkova bola kde jaká verejná budova, ba aj mnoho privátnych domov, k tomu cieľu zabraných a gymnázium muselo sa do františkánskeho kláštora utiahnuť, ako som to už spomenul v predošlom odstavci.

V roku 1806 vypukla veľká cholera, ktorá ani gymnázium neobešla; professori i žiaci mreli jedon za druhým.

V roku 1807 prevzali gymnázium Františkáni, po roku 1849 miešano s civilnými professormi, roku 1861 však už len civilní, mimo katechety.

Toľkoto o gymnáziume v spojení s historiou rádu Jezovítskeho. Teraz vráťme sa ku kostolu.

Kostol sv. Františka Xaverského bol postavený v r. 1724 a v nasledujúcom roku vysvätený. Nápis v kostole zneje:

Kostol tento bol najkrajším v Skalici; mimo hlavného oltára mal na každej strane po štyroch bočných oltárov s krásnymi drevenými sochami svätých skoro ľudskej velikosti a veľkými oltárnymi obrazmi, z ktorých boly význačnejšie prevziaté do kaplnky gymnázia, ostatné i s oltármi popredané alebo darované do iných kostolov i na vonok. O kráse bývalej svedčí doposiaľ bočná kaplnka so skvostnými fresco-maľbami na strope. Nad bočnými oltármi boly oratoria, na pravo pre členov rádu, na ľavo pre vzácnych poslucháčov cirkevných kázni a obradov. Veď Jezovíti boli vždy vyhlásenými kazateľmi. Pod kostolom hrobka pre členov rádu.

Sláva tohoto kostola už dávno zaniknula; teraz stojí pustý, takmer srúcanina. Veže pôvodne vysoké, štíhle, boly už dvakrát zkrátené; teraz trčia len murované pahýly do výše. Zvon, akého celé okolie, ani farský chrám, nemaly, padnul tiež za obeť militarizmu. Keď sa s ním zvonilo, počuly to i súsedné dediny. Na oratoriumoch a vežách usalašili sa holuby a keď i tieto boli vykradené a vykantrené, na ich miesto sovy a netopieri. Zo sákristie je teraz dreváreň, dlažba kostola rumom a smetiami pokrytá, chórus sboreniskom. Tu sa môže opravdu hovoriť: „Sic transit gloria mundi!“

Keď gymnázium bolo preložené do kláštora Františkánov a collegium stalo sa vojenskou nemocnicou, pozdejšie invalidnou, kostol bol zanedbávaný a pustnul. Po roku 1866, keď invalidi boli preložení, Poliaci do Lvova a Krakova, uhorskí poddaní do Trnavy, a zaujala ich miesto vojenská posádka, jedon prápor myslivcov, alebo pechoty, až tedy len občas konaly sa v tom kostole služby božie a pomaly aj to prestalo. Bol vystavený úplnej zkáze. Kto je tomu na príčine, netreba dokazovať.

Hovorí sa, že pod kláštorom bola chodba vedúca až do Strážnice. To nezodpovedá pravde. Bola chodba, viedla ale z hradu na hrad a keď bol tento kláštor budovaný, chodby už nebolo, bo ani hradu už nebolo. V Strážnici jestvuje vraj ešte kus tejto chodby. I to sa hovorí, že z kláštora viedla aj iná chodba ku sv. Františku pod vinohrady, avšak ani vchod do tejto podzemnej chodby nedá sa zistiť, ona mohla práve tak z kurie (starý mestský dom) alebo od inokiaľ viesť. Podzemná chodba jestvovala, to je isté a východ nachodí sa do teraz otvorený v bývalej Jezovítskej vinici a sklepe v „Propastiach“ v búde p. Fr. Príkaského pekára, ktorého majetkom táto vinica teraz je. O tom sa môže každý presvedčiť, lenže je ona čiastočne už zavalená, ale pri dobrej vôle dala by sa preskúmať. Pod Szurmayovskou kaplou pri tehálni dal by si tiež jedon východ tejto chodby zistiť.

Práve nedávno sa stalo, že pri dlhotrvajúcich dažďov vniknula voda i do pivníc gymnázia a bol povolaný murársky majster, aby zistil prameň, odkiaľ voda vniká. A pri tejto príležitosti našiel pod pôdou pivnice klenutie, ktoré keď prerazil, ukázalo skutočnú podzemnú chodbu, ktorej smer tiahne sa vedľa gymnaziálnej budovy. Poneváč ale nemal poverenia chodbu skúmať, zase ju zamuroval a tak stojíme pred otázkou, či je to skutočne tá spomenutá chodba do vinohradov, a či do Strážnice, alebo voľakam inde. Úloha to pre skúmateľov otvorená.

Budova kláštora už viackrát bola opravovaná a prestavovaná, až konečne doznala úplnej prestavby, keď bola za hlavné gymnazium ustanovená; kostol ale zostal i naďalej opustený a teraz nielen že hyzdí dolnú čiasť námestia, ale je aj pre životy kolem idúcich nebezpečný, keď často či už so strechy, a či s veží úlomky a štrbiny padajú, takže občas musia byť ovetrelé kusy s budovy odstraňované.

Bolo by už na čase, aby sa tu voľačo konalo. Keď je už gymnaziálná budova najkrajšou v meste, je zase súsedný kostol pravým strašiakom.

Tento kláštor dal vystaviť Juraj Szelepcsényi, arcibiskup ostrihomský pre mníchov „bosých karmelitov“, ináče „Pústovníkmi z hory Karmel“ zvaných, v roku 1608 zároveň i s kaplou Loretto. Jeho podobizeň nachodí sa v kláštore a má nasledujúci nápis: „Georgius Szeleptséni, Archi Episcopus Strigoniensis Singularissimus Carmel. Discalceat Fantor et Hujus Conventus in mente fundator 1608.“ Kostol vtedy stavaný nebol. Po smrti Szelepcsényiho, jeho nástupca primas Kolonič ho potom 15. októbra 1699 vysvätil.

Tuto sa treba pozastaviť, 1608 stavaný a 1699 vysvätený. Vec sa má asi takto. Keď evanjelici vystavili si tu vedľa kláštora na révayovskom pozemku svoj kostol, údajne terajší kostol milosrdných, ktorý im r. 1638 po veľkom požiari, ktorému i tento kostol padnul za obeť, bol katolíkmi odňatý, na krátku dobu zase vrátený a konečne roku 1671 neodvratne shabaný a ku karmelitskému kláštoru pripojený, bol znovu opravený a s kláštorom v jedon celok spojený a tak mohol potom primasom Koloničom znova vysväteným byť. Podobizeň Kolonicsová nachodí sa tiež v prvom poschodí kláštora a má nasledovný nápis:

„Leopoldus I. Comes de Kollonitz, Archiepiscopus Strigoniensis qui Fundationem Conventus nostri Szakolczensis de Georgio Szelepcsény Archi Episcopo Strigoniensis incaeptam post ejus obitum proprio aere promovit et executus est. Die 15. Oktobris Anno 1699 Obiit Viennae in Austria Die 20. Januarii Anno 1707.“

Než bol ale ten protestanský, vlastne evanjelický kostol Karmelitom odovzdaný, bol on i s domom, v ktorom evanjelický farár býval a ktorý je teraz na skladište prerobený a nachodí sa v zahrade kláštora Milosrdných bratov, najprv mestským magistrátom mníchom Pavlínom ponúknutý a síce v roku 1671, ktorí si k tomu ešte prikúpili tri susedné domy i s poľnostiami. Avšak už roku 1672, ponúkalo ho mesto Jezovítom, až konečne ostrihomský primas Leopold Kolonics proti vôli mesta a tu už usádlených troch rádov (Františkáni, Jezovíti a Paulini) zo svojej vôle 15. októbra 1700 nasťahoval sem Karmelitov a odovzdal im ten evanjelický kostol s farským domom a mestská rada bola prinútená povoliť. (Bližšie údaje vo stati: Paulinský kláštor.) V kronike cirkve evanjelickej je zaznamenané, že kľúče od tohoto kostola sú doposiaľ v ich archíve uložené. Áno, môže to byť, ale kľúče neni sú z toho znova zbudovaného kostola, ale z toho, čo bol vyhorel, poneváč novostavba bola prevedená už za režimu katolíckom. Vybudovanie kostola a kláštora v terajšej podobe, teda i postavenie bočného traktu smerom ku mestskej zdi, stalo sa v rokoch 1648 — 1654.

Roku 1708 bola na kláštoru darovaných pozemkoch zbudovaná veľká zahrada, takzvaná karmelitská. Pozemky sa rozprestieraly od kalvárskeho kopca až po „potok pri salajke“ a od ulice „za zďou“ až po terajší kanál. Tu v tej zahrade vybudovali si mníši letovisko a sanatorium, z ktorej budovy doposiaľ značná časť stojí, zahrada ovšem už dávno rozparcelovaná je. Na budove je nápis s rokom 1708. R. 1756 znova postavená.

Poneváč „bosí karmeliti“ ako pustovníci žili a s nikým stýkať sa nesmeli, vybudovali si z kláštora až do karmelitskej zahrady podzemnú chodbu, ktorá ešte i dnes jestvuje a môže sa do nej vniknúť z kláštora a je schodná až asi po malý rýnok, alebo ešte voľačo ďalej; tam je potom už zavalená.

Pod kostolom bola rozsiahla krypta, ale kto tam bol všetko pochovaný, to nemožno zvedeť, poneváč do krypty vnikla voda a je úplne zaplavená.

Na kostole z vonku nad vchodom nachodia sa dva nápisy,

1. horejší nápis zneje:

z ktorých slov dá sa sostaviť letopočet 1724, ktorý zodpovedá reštauracii kostola.

2. spodní, pod kniežacím znakom v kameni tesanom zneje:

De Liechtenstein Lux Fronti Meae exorta est. (Letopočet 1772).

3. V sakristii sa nachodí nápis:

Sacristia expensis

Excell. Rererendissimi Domini Ladislai Adalbertz Erdődi Eppisc. Supremi cons. comtus Nitriensis orent pro illo et suis

Anno 1715.

V záhrade je uložený základný kameň, pochodiaci z prvšej kostolnej stavby s nápisom: „1648 fundatum, 1654 erectum“.

V roku 1796 po zrušení karmelitského kláštora, Jozef gróf Batthyányi primas uhorský, ktorého obraz je tiež na chodbe zachovaný a má tento nápis:

„Eminentis. ac Reverendissimus Dnus, Dnus Josephus A Batthyan Presbyt. Cardinalis S. R. E. Princeps Archi Eppus Strigon. Primas Regni et Hujus Convent. Confundator Munificent“, a zpráva mesta zrenovovali tento kláštor pre Milosrdných bratov s tou podmienkou, že musia vydržiavať najmenej 6 postelí pre chorých a musí byť kláštor obsadený aspoň 6 bratmi.

V Skalici bola lekárňa založená r. 1611 a bola ako verejná lekárňa v rukách Jezovítov. Po vypudení tohoto rádu prevzalo ju mesto a umiestilo ju vo Vayovskom dome i s tlačiarňou; to je ten dom, na ktorého mieste stojí teraz internát. V r. 1797 bola cisárom-kráľom Ferdinandom odovzdaná a prenesená do Masarykovej ulice ako verejná lekárňa Milosrdným bratom, v ktorom stavu doposiaľ sa udržuje.

Rád Milosrdných bratov bol do roku 1856 sústredený v provinciu rakúsko-uhorskú, avšak dekretom sv. Stolice bola v tom roku rozdelená na dve: na rakúsko-českú a na uhorskú, čo bolo naskutku 17. VII. 1856 prevedené a preto sme sem vždy dostávali len maďarských reholníkov. Od prevratu sa to ovšem zmenilo.

Teraz je tam dočasne umiestený tiež aj chudobinec.

Povolanie a usádlenie Pavlinov (Pustovníci sv. Pavla, prvého pustovníka) v Skalici, súvisí tesne s náboženskými pohybmi 17. storočia, keď totiž mohútnenie protestantských sekt pobádalo katolícke vedúce kruhy k zakročeniu proti ním.

Nastaly vtedy prenasledovania a habanie majetkov, kostolov a škôl protestantských a to nie len inde, ale aj u nás v Skalici.

Keď totiž skalickí protestanti pod kráľom Ferdinandom II. svoje práva utratili a zase Ferdinand III. im ich prinavrátil a roku 1647 im sloboda cirkve a užívanie kostolov zákonite potvrdené bolo, začali si oni rôzne nadpráva v meste osobovať a pokoj mesta rušiť, boli v r. 1670 obžalovaní, že sú v každom povstaní súčastnení a že ich kňazi nielen v Skalici, ale aj iných hornouhorských mestách súčastňujú sa protištátnych pohybov, začalo znova ich prenasledovanie a boly im kostoly a školy shabané, kňazi ale i s učiteľmi vypudení, alebo uväznení. V roku 1671 ponúknul magistrát mesta protestantom odňatý kostol, terajší Milosrdných bratov, ktorý mal vedľa seba aj obydlie, práve do Skalice nastehovaným sa mníchom Pavlinom a títo dar prijali, v súsedstve tri domy prikúpili a tak kláštor si založili. Avšak dlho sa tomu netešili, poneváč mesto svoj sľub zrušilo a roku 1672 Jezovítom ponúklo (Annalium ordinis patrum Eremitarum S. Pauli primi Eremitae, Vol. II). Vtedy sa rozhodli Pavlini zaujať ten husitský kostol „pri potoku“ a sa tam uskrovniť. Až roku 1714 podarilo sa im od pani Huszár Jozefovej rod. Evy Madocsányi jej dom odkúpiť i s pozemkami za 4000 zl., z ktorej summy polovicu zaplatili ešte v tom roku, druhú polovicu ale prijali ako fundáciu na každomesačnú omšu za rodinu dárkyne.

Tieto údaje potvrdzujú spomenuté už annale rádu a síce na strane 97:

„Convertit postea animum Studiumque Suum P. Generalis Joannes Kéry ad ampliandam nová colonia Paulinam Rempublicam; et affulsit bona occasio, dum Calvinistae et Husitae ex civitate Szakolczensi pedem effere cogebantur. Igitur ejectis hisce possesoribus, solicitis precibus: et magna sui nominis existimatione obtinuit a dicta civitate Ecclesiam, antea ab Haereticis usuatam, et cum illa domum unam, exiquam quidem, in qua Praedicator heterodoxus residebat, sed cui temporis tractu aliae tres vicinae domus pretio comparatae, cum agris et vineis accesserunt. Super quibus assensuales, collationalesque litteras, accedente etiam approbatione Ordinarii loci, eadem civitas sacro Ordini extradidit (anno 1671).“

Potom na strane 471:

„Eodem porro hoc anno 1714 Residentia Szakolczensis commodiorem locum pro extruendo cum Ecclesia Monasterio obtinuit, beneficio per illustris Dominae Evae Madocsányi, Domini Josephi Huszár Vice Comitis Turocziensis Conthovalis. Quae ut littera inscriptionalis loquitur respiciens praecipue Divinum obsequium, et eius gloriae laudisque augmentum, suam haereditario Maternam domum cum spatio adjacente, in regia Civitate Szakolczensi, et platea Patak nuncupata, sitam cujus structura quatuor millium florenorum summam excedebat, sacrae nostre Religioni jure perennali, et suscepta in se, ac suos evictione legali cessit, et inscripsit hisce sub conditionibus: primo! ut patres dictae Residentiae eidem Dominae bis mille florenorum summam intra hunc annum exsolvere teneantur. Secundo: ut pro aliis binis millibus perpetuam subeant obligationem, singulis mensibus dicendi unam Missam pro defunetis ex familia Madocsaniana et Lorantiana, simulque pro defuncta Matre quondam sua Eva Recsiczky, Praeterea sex alias Missas pro eadem Domina Benefactrice, et suo per illustri Conjuge, ad intentionem videlicet ipsorum, donec in vivis egeriut; illisque demortuis, pro eorundem restrigerio animarum perpetuis temporibus absolvere obligentur. Super quibus instrumentum cessionale, sigillo ac subscriptione supra nominatae Dominae cedentis roboratum, patribus datum est die 5. januarii anni praesentis (1714).“

Po uzavretí tohoto kúpu vystavili Pavlini svoj kostol a nový kláštor, v ktorom bývali do roku 1776.

Na základe kráľovského dekrétu zo dňa 23. októbra 1776 museli Pavlini tento kláštor opustiť, ktorý potom pripadnul uhorskému osvetovému fondu, a museli sa presťahovať do zrušeného Jezovítskeho kláštora pod tou zaviazanosťou, že budú skalické gymnázium s vlastnými učobnými silami vydržovať, čo sa aj stalo a prior rádu Andrej Házy prevzal 11. novembra 1776 na 4 triedy redukované gymnázium.

Poneváč ale Skalica nemala dostatočných miestností pre ľudovú školu (normálky), vláda povolila predaj Pavlínskeho kláštora mestu za 1000 zlatých a od tej doby slúži táto budova školským účelom.

Poneváč ale rád sv. Pavla bol roku 1782 rozpustený a skalické gymnázium nemalo dostatočných učobných síl, muselo byť ono zatvorené a jako privátna škola ešte do 1786 roku expaulinmi bola vedená. Vtedy vytratili sa aj ostatní Pavlini zo Skalica.

*

Kostol vystavený roku 1614. Prvý kostol husitský (českých bratov) v tomto kraji. Vypudení husité z ich domoviny, utiahli sa čiastočne i na kraje západného Slovenska. Taktiež i do Skalice a založili si tu svoj sbor. „Na brehu potoka“ postavili si sborovňu, čili kostol i so školou. V náboženských bojoch ale podľahli a k tomu ešte i požiar zničil ich sborovňu, ktorú už potom postaviť nemohli, ba ani nesmeli. Dejiny o tomto neni sú známe, poneváč spisy a listiny pri veľkom požiare shorely.

Roku 1732 však bol nielen kostol, ale tiež i kláštor (bývalá husitská škola) znovu postavený a rádu Pavlínov (bielych mníchov, ako ich ľud dľa bieleho úboru menoval) odovzdaný. O tom svedčí i nápis v kostole nad oblúkom sanctuariuma umiestený:

Títo mníši zariadili si tam škole, v ktorých bezohľadne potierali náuky protestanské a snažili sa vykoreniť všetky pozostatky husitské. Ešte v rokoch 1860 — 1870 bola v sanctuarime hore pod klenbou na rukoväti vyvesená červená zástava, ktorú niektorí občania menovali „tureckou“, ale bola to zástava husitom odňatá a jako trofea tu umiestená; kde je teraz, nemohol som zistiť.

Keď bol kláštor za panovania cisára-kráľa Jozefa II. zrušený a Pavlini vypudení, stal sa kláštor školou a je takou až doposiaľ. Kostol pomaly pustne, celý trakt vedľa kostola smerom do dvora, je úplne srúcaný.

V tomto roku srútila sa následkom prudkých a mnohých dažďov sakristia a vtedy boli nielen tieto rumy, ale aj pozostatky bočného krýdla kláštora vedľa kostola odstránené, takže zadná čiasť kostola je teraz slobodná.

I pod týmto kláštorom vo sklepoch nachodí sa akási podozrelá a zavalená chodba, ktorej smer sa nedal zistiť, keďže k tomu dostatočného prístupu neni.

Z rozsiahlej záhrady bola čiasť predaná evanjelickej cirkve, ktorá si tam vystavila svoj kostol a zvyšná plocha im slúži za zahradu.

Nad dvermi kostola bol ešte na začiatku 1860. rokov štvorriadkový nápis, ktorý však bol pri oprave kostola zamaltovaný a nebol obnovený nikým. To je už choroba skaličanov, že historické veci a nápisy sa nivočia.

Avšak v jednej triede školy predsa sa zachoval v mramori vytesaný nápis a zamurovaný nad stolcom učiteľovým. Tento zneje doslovne takto:

Franciscus Loranth, De Inke Dvor, V Imperator: Roman. Augustis S. Rudolphi II. et Mathiae Germani Hung: Boh. Regum, ab annis continuis XXVIII, in Inclyta Camera Hung. Primo Asegritis, Mox a Consilis Aedes has Funditus evexit Anno Christii M. D. C. XIV. (1614)

Hos mea Posteritas Faustos tibi Sacro Penate memori serves Nomen Honori Meo Vivo Deo ut merito sospessis, sit Deus hospes Aedibus in Nostris Sedibus Aetheresis.

Teda rok založenia 1614, a síce obetavosťou tu spomenutej rodiny Loranthovcov, ktorej dvaja poslední členovia sú pochovaní v kláštore pp. Františkánov, ako to už spomenuté je.

V kostole nachodia sa dve hrobky pred bočnými oltármi, ktoré boly pred krátkym časom otvorené. V jednej je pochovaná celá rodina Huszár-Madocsányi, ktorá svoje pozemky zpola predala, zpola darovala kláštoru, ako to už vyššej bolo spomenuté. V druhej hrobke je tiež jedna celá rodina pochovaná i s deťmi, avšak poneváč nemá nápisu a ani inde neni zaznačená, nedalo sa zistiť jej meno. Pravdepodobne budú to členovia rodiny Loranth, ktorej dvaja poslední členovia odpočívajú vo Františkánskom kostole. Táto okolnosť dá sa vysvetliť tým, že hrobka je zaplnená a viacej miesta v nej nebolo.

Tretia hrobka nachodí sa pod chórusom, ktorá slúžila mníchom za posledný odpočinok. Táto otvorená nebola.

Kláštorská knihovňa a archív prešly svojho času ku Jezovítom, potom ku Františkánom, keď títo prevzali gymnázium k sebe.

Tento hospitál bol založený pánom Vojvodom Stiborom starším asi v roku 1400 — 1410 pre šesť chudobných mešťanov na celé zaopatrenie. Avšak táto zakladajúca listina pri požiari mesta tiež i s ostatným archívom shorela. Zachoval sa len obraz, podobizna pána Stibora zakladateľa v tomto hospitáli a má nasledujúci nápis:

„Magnificus Dominus Styborius de Styborich, Vojvoda Transilvanie, Comes Posoniensis, Dominus fluvii Vágh et in Trenchin, Hunnogrod, Galgócz, Beczkó, obiit Beczkó 1424“.

(Pán Stybor zo Styborych, sedmohradský vojvoda, prešporský gróf, pán na rieke Váhu, v Trenčíne, Hunnogrode, Hlohovci, Beckove, zomrel v Beckove r. 1424.)

Avšak jeho syn už v roku 1431 nielen že obnovil túto nadáciu, ale zväčšil ju na 12 osôb, daroval k tomu cieľu svoje dominium obec Prietrž so všetkým príslušenstvom a právami, ustanovil pre tento hospitál ku pripojenom pozdejšie kostolíku kňaza a kuratiu, dotoval túto ustanovizeň, ako to zo zakladajúcej listiny, ktoré bola 4. júla 1565 cisárom a kráľom Maximilianom potvrdená a je uschuvaná v mestskom archíve pod č. 44, vysvitá.

Avšak nech hovorí sama zakladajúca listina, ktorú tu podávam:

Nos Stiborius de Stiborich, dominus et heres de Bolandos, ad universarum notitian, tam praesentimus, quam futurorum, harum serie volumus pervenire, quod considerantes inopiam et defectum pauperum vestram et miserorum hominum, Hospitati Sanctae Elisabeth, in civitate nostra Galyez^[4] per magnificum quodam dominum Stiborium felicis recordationis patrem fecit nostrum charissimum ex novo fundamentum, erectum constructum commorantium. Cupientes igitur duodecim in numero personis pauperibus vestris hominibus, in praescriptio Hospitali perpetus mansuris et habitaturis, defectium ipsorum supplere, ipsisque de victu et amictu, ac aliis ipsorum indigentiis et nocesitatibus providere villam nostram Moravicalem Przietrz dictam, ad castrum nostrum Holich spectantemet pertinentem cum omnibus utilitatibus, censibus, proventibus, usibus, montibus, vallibus, silvis, rubetis, nemoribus facuentis, pratis, terris, vestris cultis et incultis, rivulis, aquis, aquarumque de cursibus, piscaturis, et aliis emolimentis et singulis fructibus nomine quo possint nominari, sumcupati, ad praescriptam villam Przietrz spectantibus, sub suis vexis, antiquis metis et gadibus, posut ab antiquo praedessores nostros, et nos tenta et posesso fuit, cum omni jure et dominis, nil nobis, et nostris haereditis in eadem domini refernantis, praefatis duodecim personis pauperibus dedimus, contulimus et incorporavimus. Imo damus, tribuimus et conferimus perpetus tanendam, possidentibus et utifruentibus. Addimus nihilominas saepefactis duodecim personis in iam dicto Hospitali perpetue habituris, quolibet anno de censu civitatis nostrae praescripe Galicz, decem et septem florenos auri, vel tantum cum parva moneta, sie uti protune florenus auri comparari et vendi possit, mediam vestram partem pecuniarum in festo sancti Georgii Martyris. residuam vero in festo Beati Michaelis Archangeli, Ita ut vitrici eiusdem Hospitalis, eandem summam pecuniarum, in usam ipsorum panperum hominum divertere modoque meliori possunt debeant. Volumus etiam ui duo consilibus prelibatae nostrae. Galycz, providi et idonei viri, in vitricos et gubernatores iam facti Hospitalis eligantur et constituantur, qui suprascriptis pauperibus hominibus de necessitatibus ipsorum et indigentiis provideant et disponant, prout ipsis confidimus. Si vero idem vitrici seu Consules Hospitatis prae scripti civitatis nostrae praefatae Galycz. Denii et aliquo modo illititi gubernatores fore videantur, ex tunc alios duos ex Consulibus einodem civitatis nostrae Galicz. Providos et idoneos viros, in vitricis Hospitalis iam saepedicti, loco ipsorum eligere et constituere debeant, qui ipsis pauperibus hominibus ipsorum denecessitatibus providere debeart. Item volumus ut unus discretus et devotus beneque constientiae presbiter sit eiusdem hospitalis, qui iam saepefatis hominibus pauperibus divina officia peragat, eidemque Presbitero molendinum inter et in medio villarum Moravicalis et Tentonicatis Prietrz vocaturum, situm et habitatum, similiter terras arabiles prope et juxta civitatem nostram Galicz retro capellam Sti. Georgii adiacentis. Ex hortum seu pomorium circa et retro paescriptum hospitale habitum iuxta collationem patris nostri charissimi plae memoriae, secundum contenta literarum suarum, sub sigillo suo consignatarum, dedimus, contullimus effective. Imo damus, tribuimus et incorporavimus perpetuo tenendi, regendis et gubernandis praesentium literarum nostrarum vigore mediante. Dum antem eundem Presbiteris Hospitalis praescripti ab hac luce migrare contigerit, ex tunc consules praescriptae civitatis nostrae, et vititei hospivestram et miserorum hominum, Hospitati Sanctae Elisabeth, in civitate nostra Galycz^[5] per magnificum quodam dominum Stiborium felicis recordationis patrem fecit nostrum charissimum ex novo fundamentum, erectum constructum commorantium. Cupientes igitur duodecim in numero personis pauperibus vestris hominibus, in praescripto Hospitali perpetus mansuris et habitaturis, defectium ipsorum supplere, ipsisque de victu et amictu, ac aliis ipsorum indigentiis et nocesitatibus providere villam nostram Moravicalem Przietrz dictam, ad castrum nostrum Holich spectantemet pertinentem cum omnibus utilitatibus, censibus, proventibus, usibus, montibus, vallibus, silvis, rubetis, nemoribus facuentis, pratis, terris, vestris cultis et incultis, rivulis, aquis, aquarumque de cursibus, piscaturis, et aliis emolimentis et singulis fructibus nomine quo possint nominarl, sumcupati, ad praescriptam villam Przietrz spectantibus, sub suis vexis, antiquis metis et gadibus, posut ab antiquo praedessores nostros, et nos tenta et posesso fuit, cum omni jure et dominis, nil nobis, et nostris haereditis in eadem domini refernantis, praefatis duodecim personis pauperibus dedimus, contulimus et incorporavimus. Imo damus, tribuimus et conferimus perpetus tanendam, possidentibus et utifruentibus. Addimus nihilominas saepefactis duodecim personis in iam dicto Hospitali perpetue habituris, quolibet anno de censu civitatis nostrae praescripte Galicz, decem et septem florenos auri, vel tantum cum parva moneta, sie uti protune florenus auri comparari et vendi possit, mediam vestram partem pecuniarum in festo sancti Georgii Martyris residuam vero in festo Beati Michaelis Archangeli.

Ita ut vitrici eiusdem Hospitalis, eandem summam pecuniarum, in usam ipsorum panperum hominum divertere modoque meliori possunt debeant. Volumus etiam ut duo consilibus prelibatae nostrae. Galycz, providi et idonei viri, in vitricos et gubernatores iam facti Hospitalis eligantur et constituantur, qui suprascriptis pauperibus hominibus de necessitatibus ipsorum et indigentiis provideant et disponant, prout ipsis confidimus. Si vero idem vitrici seu Consules Hospitatis prae scripti civitatis nostrae praefatae Galycz. Denii et aliquo modo illititi gubernatores fore videantur, ex tunc alios duos ex Consulibus einodem civitatis nostrae Galicz. Providos et idoneos viros, in vitricis Hospitalis iam saepedicti, loco ipsorum eligere et constituere debeant, qui ipsis pauperibus hominibus ipsorum denecessitatibus providere debeant. Item volumus ut unus discretus et devotus beneque constientiae presbiter sit eiusdem hospitalis, qui iam saepefatis hominibus pauperibus divina officia peragat, eidemque Presbitero molendinum inter et in medio villarum Moravicalis et Tentonicatis Prietrz vocaturum, situm et habitatum, similiter terras arabiles prope et juxta civitatem nostram Galicz retro capellam Sti. Georgii adiacentis. Ex hortum seu pomorium circa et retro praeseriptum hospitale habitum iuxta collationem patris nostri charissimi piae memoriae, secundum contenta literarum suarum, sub sigillo suo consignatarum, dedimus, contullimus effective. Imo damus, tribuimus et incorporavimus perpetuo tenendi, regendis et gubernandis praesentium literarum nostrarum vigore mediante. Dum antem eundem Presbiteris Hospitalis praescripti ab hac luce migrare contigerit, ex tunc consules praescriptae civitatis nostrae, et vitrici hospitalis praedicti, alium bonae constientiae Presbiterum loco eiusdem constituere debunt, qui ipsis pauperibus hominibus, ut supra factum ect. Divina officia peragere debeat. In cuius rei perpetuam memoriam, praesentibus literis nostris, sigillum nostrum ex certa scientia nostra est subappensum. Datum Galycz feria quarte proxima ante festum exaltationis sanctae crucis. Anno Domini Millesimo, quadringentesimo, tricesimo primo.

Maximilian kráľ túto základinu 4/VII. 1565 potvrdil a doslovne ju vo svojej listine citoval.

A tak teda stal sa ten neobyčajný prípad, že tento chudobinec, to jest jeho chovanci, mal svojich poddaných v obci Moravská Prietrž. Túto okolnosť vyzdvihnul istý „Pius Desiderius“ vo svojej knihe: Der Credit, z roku 1832. Tam píše: „Zriedkavý prípad na svete, aby mali chovanci chudobinca, — žobráci — svojích poddaných, ktorí im museli robotovať, a svoju vlastnú dedinu. Táto skutočnosť sa stala v Skalici (Nitrianska župa), následkom založenia a dotovania sedmohradským vojvodom Stiborom. On totiž daroval chudobincu celú domänu Prietrž so všetkými právami: „wie es liegt und steht“ a so všetkým „was fleucht und kreucht“. (Ako leží a stojí, so všetkým, čo lieta a lazí.)“

Hospitál tento bol už viackráť prestavovaný a opravovaný. Kameň na dvore v schodišti zamúrovaný nesie nápis:

„A. 1646. Renovat. Vavetur fornice Obductos ut Proviso Rato Gen: D. N. J. J. O. A.“

A schod na pravej strane nesie meno „Dyonis Bajczy“.

A zase roku 1861. bol prestavený na terajšiu podobu, kdežto prv bol poschodový, potom len prízemný s výstupkom. A konečne bol začiatkom tohoto storočia na mieste starej komore, stodole a šopy pristavený bočný trakt a zariadený pre obydlie mníšek, ktoré mesto privolalo a im ošetrovanie chovancov sverilo, pri ktorej príležitosti bol počet týchto 12 na 16 zvýšený, 8 mužských a 8 ženských. Tri sestry riadia teraz tento hospitál.

V priľahlom, krásne zariadenom kostolíku koná poverený kňaz každodenne služby božie, chovanci ale štyrikráť za dňa vykonávajú tam predpísané modlitby za zakladateľa a jeho rod.

Než boly sem mníšky povolané, dostával každý chovanec na stravu dľa intencie základnej listiny 13, potom 15 a konečne 17 zlatých. Od doby prenajatia pozemkov do jednej ruky, zaopatroval ich nájomca, pozdejšie dostávali zase hotové peniaze a od tej doby čo prišly mníšky, majú tieto všetku moc v rukách. Mimo toho dostávajú chovanci šatstvo, obuv a bielizeň a sú aj ináče so všetkým potrebným zaopatrovaní.

Tento hospitál bol pôvodne len pre mešťanov stanovený; pre ostatných obyvateľov bol mestský chudobinec, takzvaný „lazaret“, ktorý ale je už kasirovaný a bol krásny rozsiahly chudobinec za Stiborským hospitálom vystavený, ktorý bol tiež mníškam sverený. Poneváč ale po prevrate pre nedostatok školských budov bol on na obchodnú školu dočasne premenený, chovanci boli u Milosrdných bratov v kláštore umiestení a títo prevzali od mníšek pečlivosť a ošetrovanie prijatých chovancov.

Teda o chudobných, práce neschopných, je v Skalici dobre postarané. Že pri tom všetkom neni sú ešte všetci spokojení, to väzí už v ľudskej povahe. Inde sú na tom chudiaci o moc horšie, a musia i nedostatok trpeť a po žobrote chodiť, pri tom ale spokojenými byť.

Pri tomto odstavci musím na dačo dôležitého upozorniť. V základnej listine je Skalica dôsledne nazývanou „Galycz“, kdežto raz spomenutý Holič, je písaný „Holich“. Teda nie Zakolcza, ale Galycz. Že tento názov bol skutočne v užívaniu, to dokazuje táto listina a možno, že ešte aj iné.

A tu musím ct. čitateľov upozorniť na „Letopis Matice Slovenskej, ročník VII. sväzok I“. Tam píše P. Z. Hostinský na 41. strane stať pod názvom „Bliskavice historické“: V. Castrum Galicz. Je to hádka o tom, kde totiž matka kráľa Bélu II. slepého mohla porodiť tohoto syna. Tu citujem niektoré odstavce tohoto článku.

1. „Dvaja výteční mužovia národu nášho, uverejnili náhľady svoje o dohadnom „hrade Holíč“. P. Sasinek za to má, že v letopisoch poľských spomínané „Castrum Galicz“, — je abo uhorska Holič, abo Skalica, v župe Nitrianskej; naproti tomu p. Záborský prevažuje ta, že Castrum Galycz sú Sečovce v župe Zemúnskej.“

Veľmi by mi to prichodilo čudné, žeby P. Sasinek nebol čítal hore uvedenú Stiborskú zakladajúcu listinu. Jestli ju čítal, tak si musel uvedomiť, že „Galycz“ v listine je len Skalica, lebo Holič je v nej itak písaný „Holichom“. Teda je zbytočným to uváďaní: alebo Holič, alebo Skalica.

2. P. Sasinek, poťažne na predmet tento píše takto: „Kde ale ležalo hlavné sídlo kniežacké Galicz? Že to nie je ono na hraniciach Poľska, Uhorska a Rutenska ležiace Castrum Galis, lebo okolo toho času Boleslav priam tamo prebýval. Nie je to tiež naddnestranský Halič, lebo v tom čase o tomto sťa o sídle kniežatskom zhola nič počuť nebolo. Slovom, neležalo ani v samom Poľsku, ktorým Boleslav vládnul, ani v Rutenii, poneváč Ladislav len až r. 1093 výboj proti nej podujal. Kde teda hľadať mesto Galicz? — Za to mám, že ono sídlo kniežatsva slovenského bola či Skalica, či Holič.“

Správne povedano. Lebo keď Stibor sa píše: pán Váhu a viac hradov a píše „in civitatem nostram Galicz“ (v našom meste Skalici), je zrejmé, že Skalica bola považovaná za kniežatské sídlo. Tým viacej, lebo predtým, i po tej tu viac-menej zdržovali sa i kráľovia uhorskí, a pred nimi iste i vládykovia. Teda zase žiadne „či Skalica, či Holič“, ale zase len Skalica.

Iste, že bol v novohradskej župe Halič a v Zemplínskej Castrum Galis, ale Stibor nevenoval svoju základinu ani tomu ani onomu, ani Holiču, ale Skalici = Galycz. Toto je predsa makavý dôkaz. A práve preto, keď maďarskí dejepisci píšu, že v r. 1200 — 1240 Skalica (Zakolcza) nejestvovala, teda nemohol sa v nej ani kráľ Béla II. narodiť, čo aj Annonymus, Bélae regis notarius tvrdí, ale spomínajú „castrum Galycz“, je to len prevrátená bunda, ktorá keď nepadne lícom, padne rubom, ako to P. Z. Hostinský správne poznamenal.

Keď vojvoda Stibor okolo roku 1400. pozná a menuje Skalicu Galyczom, iste z toho nasleduje, že toto meno bolo už skorej udomácnené a že si ho Stibor nevymyslel.

Toľkoto som uznal za dobré pripomenúť. Keď sa voľakto povolanejší tejto veci ujme a bude aj iné vladarské listiny a iné spisy skúmať, iste že najde viackráť meno Galycz miesto Zakolcza — Skalica, lebo neni mysliteľno, že by práve len Stibor toto meno bol používal. Že k tomu nestačia len listiny mesta Skalice, ale že by bolo treba aj štátne archívy v Budíne a Prahe prekutať, rozumie sa samo sebou.

a) Sv. Hurban

Dľa v kostolíku nachodiacom sa nápisu, bola táto kapla obnovená v r. 1850. Nápis zneje:

Avšak aj doba postavenia sa dá zistiť s nápisov na papieri písaných, už vyblednutých a len čiastočne čitateľných, na oltári pod obrazom prilepených. A síce pred rokom 1698.

Tento kostolík choval a možno že i doteraz v škrieni pod oltárnym obrazom chová drahocennú pamiatku a síce napodobenie sľubného prsteňa Panny Marie, dotýkaný pred hodnovernými svedkami s pravým prsteňom, čo dokumentárne potvrdzuje Joseph Cappelletus, notár apoštolského Collegiuma a sudca v biskupskom sídle Peruggia v Italii. Document zneje doslovne:

„Innotescat omnibus, et singulis hoc praeseno publicam vituris instrumentum qualiter Anno Domini Millesimo Sexcentesimo Nonagesimo Octavo Pontificatus autem Sanctissimi in Christo Patris, & D. N. D. Innocentii XII. Divina Providentia Pontificis Maximi Anno VII. die vero XIX. Mensis Aprilis presente me Notario, ac testibus infrascriptis ad hoc specialiter vocatis, habitis, afque rogatis. Annulus hic argenteus ad ipsius Sacratissimi Pronubi Annuli Beatissime V. Deipare, qui in Ecclesia Cathedrali Augustae hujus Civitatis Perusiae afferuatur figuram, et formam, et Magnitudinem, quamquam diversa materia confirmatus, huic Instrumento appensus, et sigillo ejusdem Augustae Communitatis obsignatus, et munitus per Rev. D. Jo. Carolum de Silvestris ejusdem Ecclesiae Beneficiatum, Sacratissimi ejusdem Annuli realem, et immediatum contractum habuit. Actum Perutiae in Sacello S. Josephi Ecclesiae Cathedralis, praesentibus ibidem Balthasare Cecconi et Christophoro Valentini restibus etc.

Ego Joseph Cappelletus pub. Apostolica Autoritate Notarius Collegiatus Perusinus, judexque ordinarius, et ad praesens Illustrissimi Magistratus Peruslae Actuarius de predictis rogatus interfui. In quorum fidem me subscripti, meoque folito signo signavi.

Auguste Perusie Decemviri.

Cunctis praesens inspecturis fidem facimus, et attestamur supradictum D. Josephu Cappelletui de premissis rogatum esse Notarium pub. Perusini Collegii legalem, et authenticum, ejusque scripturis publicis in judicio, et extra hic, et ubique semper adhibitam fuisse, et de praesenti adhiberi fidem. In quorum fidem etc. Dat. Perusiae in Palatio nostro hac die XIX. mensis Martii Anni MDCXCVIII.

L. S. Josephus Cappelltus. m. p.

Teda za panovania pápeža Innocenca XII. bola táto listina vystavená. Kto ten prsteň s dokumentom obetoval kostolíku a z akej príležitosti, to nemožno rozlúštiť. Je tam síce ešte jedon nápis v polkruhu na papieri, ale ten je tak vybledlý, že nemožno ho prečítať iba jednotlivé litery. Pravdepodobným je, že niektorá rodina vrátivšia sa z rímskej púte, obetovala tento na ceste získaný poklad tomuto kostolíku. Veď v stredoveku boly častejšie púte do Ríma usporiadané a Skaličania iste brali na nich účasť. O tom sa ešte i teraz hovorí.

Ináče kostolík je dosť zanedbaný, bárs sa tam aj o sviatku sv. Urbana a po celú oktávu bohoslužby odbavujú a s processiou sa ta ide. Je to už osudom skalických pamiatok.

Pred vchodom stínia mohútne, viac sto ročné lipy a poskytujú príjemný chládok.

b) Sv. František

O tejto kaply máme už presnejšie dáta. Nápis v kostolíku zneje:

Teda kostolík bol vystavený v roku 1710 a tak skorej ako Jezovítsky kostol a síce na pamiatku zaniknutého moru a tu sa pôvodne odbavovaly poďakovacie bohoslužby za odvrátenia tejto strašnej rany, pod ktorou mesto veľmi trpelo. Keď potom bol v r. 1724 Jezovítsky kostol tiež ku cti sv. Františka Xavera vystavený, započaly sa tie bohoslužby o výročitom dni odvrátenia pliagy tam odbavovať a kostolík pod vinohradmi bol zanedbávaný a len niekedy otváraný. Avšak keď pustnul predsa ho ešte raz, v roku 1853 opravili, ale teraz je zase zanedbaný a opustený. Zosnulý prepošt Mezey slúžival tam po istú dobu sv. omšu, ale poneváč mu tam skoro nikto nechodil, zanechal aj on toho a tak je kostolík vystavený zkáze. Klenba kostolíka puká, podlaha, múry špinavé, pod chórusom hromady písku, vápna, smeti, haraburdia, jedným slovom: opustenosť.

Hovorí sa, že tento kostolík bol z milodarov a obetí postavený a nemohol by i teraz z milodarov obnovený, do poriadku privedený a aspoň po letné mesiace v nedeľu a sviatky obecenstvu prístupným učinený byť? Stojí to za rozmýšľanie.

Pred vchodom i tu stojí mohútna lipa podivného útvaru ako by na stráži. Vyzerá jej peň ako by bol z viac kmeňov dohromady zrástnutý. Mohlo by tu byť pekné zátišie.

c) Surmayovská (vraj Dusarovská) kapla

Malá, miesto dvier železnou mrežou opatrená kapla pri ceste k tehálni, založená barónom Surmaym, ako to dosvedčuje nápis nad vchodom. Nad nápisom je umiestený Surmayovský erb, dobre zachovalý. Nápis zneje:

„Jesu Christo patronoque dicat eja Surmai baron Cap. — — —“; ostatné slová neni sú už čitateľné. Avšak z nápisu dá sa vyčítať rok MDCCXXX = 1730, akiste rok vystavenia. Nad oltárnym obrazom je vidno vyobrazený kríž rytierskeho rádu.

V podlahe kaply je vidno štvorhranný otvor ako by krypta a možno, že to bola skutočne hrobka, len že obyvatelia Skalice sú zväčša tej mienky, že bol tam východ tej podzemnej chodby, ktorá končí vo sklepoch p. Františka Príkaského v „Priepasťách“. Že chodba skutočne tady viedla, dokazuje tá okolnosť, že troška ďalej za kaplou preborila sa zem pod ťažkým vozom (údajne p. Černého) a objavila sa jama, ktorá mala ďalšie pokračovanie pod zemou a dalo to mnoho práce túto jamu zase zasypať.

Bol som sa sám, ako pisateľ tohoto pojednania, presvedčiť, čo na veci je. Láskavosťou p. Príkaského bol som uvedený do jeho sklepov. Poznám modranské, sv. jurské sklepy, ale v tejto rozsiahlosti a rozvetvenia som ich nikde nenašiel iba v Stražoch. A je tam skutočne podzemná chodba, ktorá nikdy nemohla byť sklepom, lebo je úzka, nízka, tak že by sa tam žiadon súdok nedal umiestiť tak, že by mohol zostať pre človeka priechod. Sklepenie je mohútne, pevné, ako by zo žuly, ale vchod je navezenou zemou a hlinou čiastočne zatarasený a čím ďalej zvyšuje sa hŕba tejto navezenej, či vlastne nanosenej zemi, ktorá ovšem usadla sa už tak, že pod klenbou možno štvornožky sa preškriabať; až asi na 15 metrov je val vysoko pod klenbou. A toto bude ten posledný závor, poneváč prestrkované dlhé tyče doznávajú prázdnotu. Tu by bolo treba len toto umelecké zasypanie odstrániť, prehádzať, aby sa mohlo ďalej preniknúť a tak by sme sa mohli skutočne dozvedeť, kam tá chodba vedie.

Smeruje ona rovno k mestu pod výšinou vinohradskou a jestli neni pod mokrohajským potokom presiaknuta vodou, alebo prevalená, tak je iste dľa sústavy a pevnosti klenby i ďalej neporušená, až azdaj tam, kde sa za Surmayovskou kaplou prepadla. I ďalšie pokračovanie by sa dalo s dajakou námahou zistiť a len tak by sa dal východ tejto chodby v meste dosiahnuť. Chodba je, ale kedy mohla byť budovaná, to sa nedá zistiť. Odporúčam to tým kruhom, ktoré sa o zachovanie pamiatok zaoberajú.

Jestli pod Surmayovskou kaplou bola skutočne krypta, tak musí sa tam iste najsť aj pochované telo. Či to bol zakladateľ, alebo člen rodiny, dokázaly by iste pozostatky ako aj to, či tu bol skutočne východ chodby, by sa našlo.

Tápame vo tme. Kde sa nachodia o tom záznamy? Záznamy, dokumenty musely byť; kto ich má? I takové malé pamiatky ako táto kapla, mávajú často veľký historický, alebo aspoň miestopisný význam. Ale kto sa o to zaujme? V Nemecku, Italii, Francii, konajú sa vykopávky, odokrývania dávnej minulosti; u nás pod maďarským panstvom bolo to nemožné, ale teraz keď máme svoj štát, svoju slobodnú vlasť, nedalo by sa nič podniknúť? Ovšem padne na váhu peňažná otázka.

Židovská obec bola v Skalici v rokoch 1750 — 60 sriadená. Neni s tým ovšem povedano, že tu predtým židov nebolo; boli už v stredoveku tu jednotlivci, avšak bolo ich primálo na sriadenie obce. Ba aj potom, keď ich prišlo viacej, mohli len náboženskú obec sriadiť a nie samostatnú autonomnú obec v obci, ako na príklad v Břeclavě, Podivíne, Strážnici a v iných mestách, kde boli shromaždení v tak zvaných židovských štvrtiach. V Skalici nemali svojej štvrte a bývali roztrateno po meste.

V Nitrianskej župe bola skalická židovská obec prvou „kongressovskou obcou“, a takovou aj zostala.

Keď svoju náboženskú obec sriadili, na prosbu pridelilo im mesto v tom čase, keď cintoríny pri sv. Jure, za farským kostolom a na Trávnikoch boly zrušené a za kalváriou nové zbudované (1760), tiež osobitný cintorín za mestskou zďou pod hradbami a prikázalo im miesto ku stavbe synagogy v hospodárskej ulici pri hradbách na priekope tam, kde voľakedy končilo hradisko.

Cintorín bol používaný asi 150 rokov, že ale aj predtým židia v Skalici pochovávaní boli, dosvedčuje jeden už 300 rokov starý náhrobný kameň, ktorý bol na tento cintorín prenesený a stojí podnes pri ohrade. Kde boli pred založením tohoto cintora pochovávaní, odkiaľ ten kameň bol prenesený, neni teraz známo, bo žiadne zápisky o tom neni sú, ale pravdepodobným je, že mali vyhradenú čásť cintora za mestom „na Trávnikoch“.

Keď sa katolícky a evanjelický cintorín zväčšoval a opravoval, bolo židom poukázané nové miesto v zadu za „cholerickým“ cintorom (pohrabiskom, kde počas moru a veľkej cholere, občania hromadne pochovávaní boli) a cintorín pod zďou zostal opustený.

Synagoga bola údajne v r. 1760 vystavená. Je to len jednoduchá modlitebňa, bez vonkajších okras a pri nej byt pre kántora a ošetrovateľa synagogy.

O niekoľko rokov po založení cirkevnej obce bol tiež sriadený spolok „Chevra Kadisha“, ktorý bol pozdejšie do zakúpeného Ehrensteinského domu, v zadu za mestským domom, preložený a bol v ňom zariadený aj byt pre rabína. Je to poschodový dom a jediný v meste, ktorý má voľný priejazd z Radničnej ulice a Malého rynku (Paulínyi-Tóthová ul. a Námestie Hurbana Vajanského) do Jatkovej ulice. V tomto dome je tiež sriadená malá modlitebňa, v ktorej sa vo všedné dni židia ku modlitbám schádzajú, kdežto v synagoge len v sobotu a sviatky bohoslužby sa vybavujú.

Na tomto dome do prevratu bola umiestená mramorová tabula s označením spolku „Chevra Kadisha“, poneváč ale bola obava porušenia pouličnej chátry, aby krásna deska nebola azdaj rozbitá alebo pošpinená, bola dolu vzatá a v dome uschovaná.

Pamiatky z predošlých časov života tunajších židov sa nezachovaly, iba snáď po domoch rodín. Poneváč ale v posledných časoch mnoho židovských starožitných rodín sa odtiaľto vysťahovalo, tiež i rodinné pamiatky boly odnesené a čo zostalo, opatrujú si rodiny samy.

Ešte pred 50. rokmi mali židia takmer všetky obchody vo svojich rukách a bohatli. Ku koncu minulého storočia nastal obrat a teraz je skoro celý obchod až na 4-5 v rukách kresťanských.

Z rodin židovských minulej doby treba pripomenúť rodinu Sonnenfeldov, ktorá sa až na jednoho syna dala pokrstiť a prijala meno „Mezei“. Z tejto rodiny stal sa jeden člen skalickým prepoštom-farárom, bol i dlhoročným krajinským poslancom, nechal farský kostol renovovať, založil niektoré kresťanské spolky a zakúpil mnohé ozdoby pre farský kostol.

Celá táto rodina zanechala po sobe v Skalici priaznivú pamiatku; teraz tu ovšem neni už žiadny z nej.

Mala Skalica aj iné židovské rody, ktoré by mohli slúžiť i kresťanom za vzor. Nemenujem terajších potomkov tých rodín, len mená spomeniem tých starých, už dávno pochovaných, alebo vysťahovaných.

Rodiny: Ehrenšteinov, Špitzerov (Jožka), Nátzlerov, Telátkov (Timföld), Elsnerov, Wermanov, Šefránkov, atď. počítaly vo svojom stredu mnohých čelných údov ktorých dobročinnosti, obchodová spravedlnosť, mravná neúhonnosť, zanechaly svojim potomkom dobré meno. Boly tiež i mnohé „pijavice“, tieto však už zmiznuly, — až na 2-3, ktoré ešte jestvujú.

O Skalici sa môže hovoriť, že vo svojich múrov žiadnych „výstredných“ židov nemá, o čom sa mnohé iné mesta pochlubiť nemôžu.