Zlatý fond > Diela > Uhorská Skalica


E-mail (povinné):

Ferdinand Dúbravský:
Uhorská Skalica

Dielo digitalizoval(i) Robert Zvonár, Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Andrea Jánošíková, Michal Maga.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 65 čitateľov

VII. Priemysel v Uh. Skalici

Mesto Skalica bolo v stredoveku široko-ďaleko prehlásená svojim priemyslom. Toho svedkom sú tie 15 dňov trvajúce jarmoky po Všech Svätých, ktoré závodily s Lipskými „Jahres Messe“. Tak tiež i tá smluva, ktorú Skalica uzavrela s baňskými mestami, čo bolo už inde spomenuté, v r. 1645.

Priemysel v Skalici, zavedený Nemcami, pozdejšie vedený a rozšírený českými a moravskými exulantmi, vynikal svojou lacnotou a jakovosťou nad všetkými mestami západného Slovenska a Moravy, ba celého Uhorska.

Najrozšírenejšie bolo súkenníctvo. Staršie popisy Skalice hovoria, že Skalica mala vyše 100 súkenníckych dielní. Prekvitalo ono ešte i pred rokom 1848. Potom ale začalo upádať, poneváč továrnický priemysel sa vzmáhal a Skaličania nevedeli, ba ani nemohli s ním konkurovať. Mnohí súkenníci, ktorí nadobudli majetky, utiahli sa zavčasu, zachránili čo mali a čiastočne opustili Skalicu. Iní zase udržovali sa všemožne nad vodou a dorábali mimo súkna aj iné vlnené zbožie, ale neprosperovali, a tiež jedon za druhým zastavili výrobu. Ostatní, ktorí najďalej vydržali a pracovali i so ztratou, boli prinútení presťať, lebo zároveň so súkenníctvom upádala i chôva oviec, ktorá bola v Skalici a okoliu značná. Veď Dolné majiere boly samé ovčiarne a skalický „salaš“ je tým jediným, čo zostalo na pamiatku po tomto výnosnom zdroji príjmov.

Že skalické súkno malo široko-ďaleko chýrnu povesť, dosvedčuje i táto moja rozpomienka. V roku 1872 ako vojak bol som, písateľ tohoto diela, v Banáte neďaleko Orodu ubytovaný v nemeckej dedine Engelsbrunn a tam, keď som sa bol soznámil s obyvateľmi a na otázku: odkiaľ som, odpovedal, že zo Skalice, starší gazdovia ľutovali: Ach, jaká škoda je toho dobrého skalického súkna (Ach, wie Schade um das skalitschaner Tuch)! — Významné pri tom bolo i to, že nehovorili „szakolczaer“, ani „skalitzer“, ale „skaličaner“ Tuch. Teda slovenský názov mesta bol široko-ďaleko známy. Veď naši súkenníci jazdili na jarmoky až do Temešváru, do Debrecína, Segedína a Pätikostolov, nehovoriac o bližších mestách. Vtedy keď sa poberali povozmi do tak ďalekých končín, veď železníc ešte nebolo, vybrali sa i na tri mesiace na ťažkých vozoch s náhradnými kolesami a inými súčiastkami opatrení a než takú cestu, plnú nebezpečenstva podnikli, obyčajne učinili svoju poslednú záveť doma, lebo prihodilo sa, že niekedy niektorý sa ani viac nevrátil.

Z týchto súkenníckych dielní jestvovalo ešte v rokoch 1862 — 64 asi 12-13, ale boly nútené vlnu až z Holešova a moravského Valašska dovážať, keď už domácej nebolo. Konečne i tieto prestaly pracovať a súkennícky priemysel zaniknul nadobro. Poslednou dielňou bola Rudolfa Vrchovského na Horných majieroch.

To sa samo sebou rozumie, že keď tu súkenníctvo prekvitalo, musely byť v hojnom počte zastúpené aj iné k tomuto oboru prislúchajúce remeslá. Tak: postrihačstvo, valchy, papučiarstvo a pytlykárstvo. Niet po nich ani pamiatky! Halenárstvo bolo tiež v hojnom počte zastúpené.

S dôrobou súkna zároveň prekvitalo aj klobučnictvo. Ešte pred 1870. rokom bolo tu 6 klobučníkov, ktorí tiež rozvážali svoje výrobky ďaleko-široko po jarmokoch. Ale ani títo nevydržali konkurrenciu s továrňami.

Ďalej bol v Skalici hojne zastúpený garbiarsky priemysel a tiež aj hrnčiarsky, najmä tento posledný bol chýrny s jeho krásnymi výrobkami kuchyňského zbožia, kvetináčov, fajôk a nie v poslednom rade domových ozdôb (fasád) a obrazov z pálenej hliny. Ešte mnohé domy v Skalici majú svoje predčelie okrášlené týmito ozdobami, ktoré sa pekne vynímajú.

Boly tu tiež hojne zastúpení „botari“, (slovenský ševci) a čižmári a tiež i gombári.

Pošlo to všetko. Teraz už len tí remeselníci tu živoria, ktorí dorábajú veci terajšej zmodernizovanej dennej potreby. Živoria, lebo majetnejší občania a intelligencia chodí si svoje potreby do väčších mest nakupovať.

Jak zanikali spomenuté remeslá, tak zanikly aj cechy. Každý cech mal vo farskom kostole svoj oltár a svoju zástavu a bolo to krásne, keď na prôvodoch vyrukovali okolo svojej zástavy sdružení, jedon cech za druhým v peknom poriadku a za nimi roľníci so svojou zástavou, ktorú dosiaľ majú, lebo Skalica zostala a je prevážne roľníckym mestom. Zánik šľachtictva, konkurrencia v priemysle a úpad remeselníctva, životné pomery ho takým urobily a takým ostane, jestli tu niekedy nebudú vybudované továrne, alebo sústredené úradné centra.




Ferdinand Dúbravský

— spisovateľ, redaktor, učiteľ, prispieval takmer do všetkých slovenských a viacerých moravských novín, časopisov a kalendárov, knižne vydal vyše 40 titulov, písal pod pseudonymom strýčko Ferdinand Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.