Zlatý fond > Diela > Uhorská Skalica


E-mail (povinné):

Ferdinand Dúbravský:
Uhorská Skalica

Dielo digitalizoval(i) Robert Zvonár, Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Andrea Jánošíková, Michal Maga.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 61 čitateľov

VI. Významnejšie budovy a domy

1. Za starého veku

Na námestí nachodia sa:

1. Stará kuria, pozdejšie zariadená na mestský dom, potom na súdnu budovu, v ktorej vlastnosti doposiaľ upotrebená je, teraz je však už odsúdená na sborenie a na jej miesto bude moderná úradná budova postavená.

V tejto budove bol svojho času umiestený hrdelný súd a žaláre, ktoré na začiatku rokoch 1860 boly demolované a zmodernisované. Boly upravené len väzenia pre okresný súd. Vtedy sa tam našly podzemné kobky, tiež ešte mučirňa s nejakými nástrojmi, ktoré však boly rozvlečené a sotvy sa kde čo zachovalo.

Jak starou je táto budova, nedá sa presne určiť, ale isto je, že v stredoveku už stála a pred tým veľkým zhubným požiarom, ktorý Skalicu zničil, bola zamänskou kuriou. Potom opravená slúžila za mestský dom, a keď bol zakúpený na tento účel iný dom, zostal tam len súd. Keď Jezovítsky kláštor bol okupovaný na vojenskú nemocnicu, bolo tu na čas umiestené aj gymnázium; vo francúzskych válkach opät za čiasť vojenskej nemocnice upotrebená.

Znamenitosti neni sú v nej žiadne.

2. Zayovský dom, zvaný aj Gvadányovským. Starodávne sídlo zemänské, tiež prastará budova významná tým, že tu žil gróf Gvadányi, generál jazdy na odpočinku, maďarský básnik a spisovateľ.

Na predčelom domu je zachovalý heraldický emblem a na ľavej strane je umiestená mramorová pamätná tabuľka na pamäť Gvadányiho, ovšem maďarská. Strecha má tri výklenky; na prostrednom je ten emblem a dva bočné maly ešte na začiatku minulého stoletia vežičky, tak teda sú tie výklenky len spodnou čiasťou bývalých vežičiek. Vnútrajšok domu je už prepravený a je v ňom umiestený školský inšpektorát, ale v prízemí bol do nedávna zachovalý niekdajší rytiersky sál, ale už o jednu čiasť zkrátený. Neni už v pôvodnej kráse, ale je na byt zriadený.

Za doby kráľov Zigmunda a Matiáša Corvina, bol tento palác strediskom šľachty a mnohé politické záležitosti sa tu pojednaly a vybavily.

Zadná čiasť tohoto paláca bola pred niekoľko rokmi sborená a bola tam postavená moderne zariadená chlapecká škola v slohu Jurkovičovskom. Len škoda je, že predčelie tejto školy je obrátené do pustej Jatkovej ulice a tak možno hovoriť, že jedna okrasa mesta je zastrčená poza dvory. Ovšem až bude stará kuria prestavená, bude tvoriť s ňou moderný rad, ale proti vzorom sú predsa len šopy, vrata a zdi dvorov.

3. Dom grófov Pálffy ab Erdöd. Tento dom siahal až do Dubovej teraz Novákovej ulice a tvoril roh Námestia, Kráľovskej a Dubovej ulice. Teraz je už roztrhaný. Predčelie je obrátené na Námestie, má výstupok a je zmodernizovaný. Zadná čiasť v Kráľovskej ulici je oddelená a tvorí takrečeno dva domy; jedon poschodový a druhý prízemný, ktorý bol zbudovaný z komôr, stajní a obydlia sluhovcov. Predná čiasť je ovšem tiež poschodová a má doposiaľ skvostne zachovaný rytiersky sál, ktorého klenba spočíva na mohútnom stĺpe u prostried dvorany. Pozoruhodná pozostalosť zo stredoveku. Ostatné komnaty i na poschodiu sú už viac-menej prestavované, rozdelené a terajším požiadavkom prispôsobené.

Dom, to jest predná čiasť, patrí dr. Euženovi Mittákovi, pravotárovi; stred používa doposiaľ Spitzer, bývalý majiteľ celej zadnej čiasti, a prízemnú stavbu kúpil snaživý obchodník Valúch a provozuje tam kníhkupectvo, obchod s textilným a rukodelným zbožím.

Tieto miestnosti i celý roh Dubovej (Novákovej) ulice tvorily až vo výške poschodia ešte v r. 1864 mohútny vysoký múr, ktorý bol sborený po rozdelení celej kurie na 3 čiastky. Mohútne sklepenia, pevné a široké múry, objemné stĺpy svedčia o niekdajšej pevnosti tohoto grófskeho sídla, v ktorom bývali i kráľovia uhorskí častými hosťmi.

Dávno zaniknutá sláva! Kurie slúžia teraz len kšeftárskemu duchu a veleba i spupnosť zemianska je na veky pochovaná. Po slávnej a skvelej minulosti, — prosaický a praktický život. Pravé memento mori výnimočným rodom a každej sláve.

4. Dom Majthényovský. Práve naproti Pálfyovskému domu na rohu Kráľovskej a Žabí (teraz Komenského) ulice stojí poschodový dom práve s tak tromi výklenkami ako Zayovských dom. I na tomto dome boly až do začiatku 1860 rokov dve baňaté vežičky, v strednom výklenku bol tiež voľakedy heraldický znak, z ktorého neni už ani poznatkov.

Tento dom bol za starých časov majetkom barónov Fejérváry, potom prešiel do majetku rodiny Majthényovcov. Posledný Majthényi tu sídlil ešte v roku 1866.

Tento dom voľakedy tiež závodil s inými šľachtickými kuriami, ale teraz už neposkytuje žiadne významnejšie čiastky, je to všetko prepravované. Avšak spôsob stavby je dosť zaujímavý a poukazuje tiež na stredovek.

5. Dom Jedličkovský v Kráľovskej ulici, roh Dubovej (Novákovej) ulice. Prastará stavba, ktorá v minulom storočiu prináležala rodu Jedličkov, pánov Koválova. Posledný známy člen tohoto rodu bol biskupským vikárom v Trnave a zomrel nedávno ako ostrihomský kanovník (Pavel Jedlička de Kis Kováló).

Tento dom je jedon z najstarších stavieb Skalice. Komu prináležal pred Jedličkovci, neviem udať s istotou, avšak hovorí sa, že bol to „kráľovský dom“.

Ešte v roku 1864 videl som sám v jeho dvore štvorhranný kameň akoby z krypty, s nápisom M. X. X. teda 1020. Kam sa ten kameň podel, nemožno vypátrať, pravdepodobne pozdejší majiteľ, žid Grünwald, ho voľakam zašantročil. Avšak je tam ešte kamenná lavka, ktorá bola v dávnom veku okennou daskou starého hradu skalického a je len podložená kameňmi, aby slúžila za lavku vo dvore. Aj iné kamene boly tu nashromaždené, avšak boly akiste ku stavaniu upotrebené. Skalický spôsob starožitnosti nivočiť.

Všetky domy v Kráľovskej ulici boly stánkami vysokej maďarskej šľachty, ktorá tu sídlila v dobe kráľa Zigmunda, Matyása, Ľudvika Veľkého, tiež i nasledovných panovníkov, avšak teraz neposkytuje ani jedon, mimo starých múrov, prehľad niekdajšej slávy. Treba však pripomenúť dom č. 2. vedľa Františkánov, tak zvané:

6. Pusté. Bol to voľakedy dom kráľovský, vlastne treba povedať, že na jeho mieste stal ten kráľovský dom. Terajšia stavba pochodí z rokov 1860 — 61 a je obyčajným privátnym domom.

O tomto mieste sa hovorí, že tu sa mal narodiť kráľ Béla II. (slepý), čo však nijako sa nedá dokázať. Skutočnosťou je, že ten dom bol kráľovským, potom mestským a možno že i opačne. V tom dome mali schôdze mnohí vysokopostavení úradníci kráľovskí, bol on akožto ríšskou kancelláriou počas tu najvyšieho pobytu kráľov. Akým spôsobom ten dom spustnul, nemožno zistiť, pravdepodobne bol pri tom veľkom požiari zničený, potom ako mestský majetok znova vystavený sťa privátny dom a daný do prenájmu. Potom zase zničený, vlastne len shumplovaný a po dlhé roky pustým srúcaniskom, a preto ten doposiaľ jestvujúci názov „Pusté“.

V rokoch 1850 — 60 bola tam umiestená akási putika, veď to bola vtedy len stará chalupa; potom zase opustený, srúcanisko, až konečne v r. 1860 — 61 bol znova v terajšej podobe postavený a na byty upravený, potom mestskému lekárovi dr. Felbertovi predaný a teraz je majetkom jednoho roľníka. Druhý „kráľovský dom“, ktorý prestal hlásať svoje historicky skvelé časy. „Sie transit gloria mundi!“

7. V Potočnej (Masarykovej) ulici je tiež mnoho šľachtických sídel, sú ale už k nepoznaniu prestavené. Tu sídlili Migazzych, Hubáczych, Véglessych, Hatványich, Országovci, pozdejšie Farkašovci, Pettykovci, Papánkovci, Tóthovci, Matuškovci, Koreskovci a Boh vie, kto všetko iní. Spomenutia hodný je dom Pettkovský na rohu Malého rynku. Tiež stará stavba, ktorej pravé krýdlo smerom k bývalým mestským jatkám bolo po požiari srúcané a na spáleništi dalo mesto vystaviť krámy pre obchodníkov. Je to dom poschodový, s výstupkom v prvom poschodí a rozdelenou strechou akoby na dva domy. Dačo znamenitého v sobe nechová, iba mohútne sklepy. Bývalé mestské krámy boly odpredané a majiteľom domu prestavané a ku domu pripojené.

8. Bývalé mestské jatky. Bolo ich päť vedľa seba. Stĺpová chodba je zamúrovaná, ku prednej fronte veža pristavaná a celá budova slúži za skladište hasičského náradia a služobnej miestnosti pre hasičskú stráž.

Tieto jatky prenajímalo mesto len kresťanským, no pozdejšie 4. kresťanským a 1. židovskému mäsiarovi, lebo inde predávať mäso nebolo dovolené iba pečienkárom. V súsedstve mávali pekári svoje drevené krámky.

V Potočnej (Masarykovej) ulici nachodí sa mnoho šľachtických domov, teraz ale bezvýznamných.

Až hore na samom konci za mlynom treba spomenúť:

9. Baštu, veľký štvorhran pri Fortni. Horejšia plocha je upravená na strechu a tým svojej pôvodnej plochy pozbavená. Táto bašta bola nielen čiasťou mestských hradieb, ale slúžila aj za popravisko takých zločincov, ktorých odsúdili na smrť mečom. Boli to obyčajne politickí previnilci, špehúni, zradcovia a šľachtickí previnilci, ktorých nesúdili na šibenicu, ale vždy len na ztratu hrdla.

V bašte bolo údajne obydlie mestského kata. Po zrušení hrdelného práva stála na čas prázdna, potom bola prenajatá výčapníkom a bola medzi pijanmi veľmi známou pod menom „na bašte“. Tam, kde voľakedy brúsil kat svoje meče, a kde shotovoval rôzne mučiteľské nástroje, popíjalo sa vesele a mnohí boli tam zmučení a umučení nie katanskými nástrojmi, ale — pálenskom.

10. Vrátime sa zase do vnútra mesta. Keď kráčame dolu Masarykovou ulicou, alebo i Námestím, zbadáme viac domov s výpustkami do ulice. Sú ony tak veľké, že zaujímajú celý chodník a tento im musia vyhýbať. Takých domov bolo v Skalici 13. Sú to tak zvané sudcovské domy. Za starých časov, keď mesto malo svoje hrdelné právo, pozostávalo ono z 12 sudcov a jednoho rychtára ako predsedu. Títo mali právo pri svojich domoch takové výpustky si stavať, aby boly viditeľné a aby im vraj každý vyhýbal. Možno, že to bolo nie privilégium, ale povinnosťou. Teraz ale namane sa otázka, či to sudcovské právo bolo v rodine dedičným, tak že vždy majiteľ toho domu bol sudcom, alebo či to boly domy mestské a vždy po smrti toho ktorého sudcu rodina musela sa vysťahovať a nástupcovi ho prepustiť? Pravdepodobné je to prvšie, lebo keď si uvedomíme Skalicu ako mesto kráľovské a zemianske, v ktorom všetky hodnosti a úrady boly len šľachtou zaplnené, uznáme, že to sudcovstvo muselo byť dedičné.

Sú to všetko starožitné domy, teraz ovšem už v rukách roľníckych alebo obchodníckych a len niektorý z ních je domom súkromníka. V Potočnej ulici (Masarykovej) je ich 5 s plným výstupkom a jeden s výstupkom len na poschodiu, teda polovičným. Na Námestí sú s plným výstupkom 4 a jedon s polovičným na poschodiu. V Mlynárskej ulici jedon s plným výstupkom, teda dohromady 12. Ten ostatný výstupok bol vraj tiež v Masarykovej ulici, bol ale už dávno pri obnove domu odstránený.

Terajší majitelia sudcovských domov sú:

1. Salay Ján, roľník, 2. Loveček Jozef, roľník, 3. Zatlúkal František, roľník, 4. Jančík Juľo, súkromník, 5. Polakovič Maria, roľníčka, všetci v Masarykovej ulici, 6. Bránecký Jozef, roľník, v Kollárovej (Mlynárskej ulici, 7. Jurenka Samuel, advokát, 8. Trslín Ján, kupec, 9. Riegler Henrich, professor, 10. Dr. Mitták Eužen, advokát, tieto sú na Námestí. Mimo týchto len s výstupkom na poschodiu: 11. Príkaský František, pekár v Masarykovej ul., 12. Tomola J., súkromník na Námestí. Žiadon šľachtic, žiadon sudca viacej.

Zemianske domy maly ešte jednu výsadu. Maly totiž strechy dvojité, alebo ako náš ľud to zove, strecha mala širák, to jest strecha nad strechou. Je ešte viacero domov tak zachovaných, všetko staré budovy. Alebo niesly strechu rozštiepenú, akoby to boly dva domy spojené. I takových domov je ešte niekoľko zachovaných. Tiež domy s balkónmi sa ešte niektoré zachovaly. To boly ovšem len výsady šľachty, lebo remeselníci a roľníci obývali len bočné ulice, v ktorých žiadneho tak okrášleného domu neni, a nebolo. Misera plebs podobných výsad nemala.

11. Tu treba ešte jedon starožitný a voľakedy šľachtický dom (Blaškovičovský) spomenúť. Je to poschodový dom na rohu Školskej a Rynkovnej (Sasinkovej a Radlinského) ulici. Je v Skalici známy pod menom „Reimershoferský“, alebo aj „Škarnitzlovský“.

Jozef Škarnitzel, keď totiž ku koncu 18. stoletia bol tu tlačiareň založil a synom pozdejšie odovzdal, zakúpil tento hlboko do Rynkovnej ulice siahajúci dom, umiestil tam vzadu svoju tlačiareň a predok na poschodie stavaný, prenajal na byty. Bol tento pozdejšie bočnou prestavbou na dvoje rozdelený a tvorí i teraz dva domy.

Keď už tento dom tu spomínam, musím zároveň i tú Škarnitzlovskú tlačiareň do povahy vziať a ct. čitateľov na ňu upozorniť. Vyžaduje to však zvláštny odstavec.

12. Slovenská tlačiareň. Ohľadom na Slovensko stojí od sto päťdesiať rokov v čele literárneho československého pohybu u nás valne známa tlačiareň takzvaná Škarnitzlovská, teraz už Teslíková.

Knihosklad a tlačiareň Škarnitzlovská je opravdové kmenovné spojivo medzi Slovenskom, Moravou a Čechmi. Niekdajší majiteľ tejto tlačiarne Jozef Škarnitzel prisťahoval sa sem zo sesterskej Moravy a síce z Olomouca ešte v roku 1769 a založil tu svoju tlačiareň. Bola tu síce už predtým akásy malá tlačiareň istého Venceslava Šulca, ktorá bola umiestená vo veľkom hostinci na Námestí. On ju udajne prevzal v roku 1760 od Jezovitov, ktorí ju mali umiestenú vo Vayovskom dome, na ktorom mieste nachodí sa teraz gymnázialný internát. Podujímavý Jozef Škarnitzel odkúpil túto tlačiareň aj s privilegiami a rozšíril ju, presťahoval ju do domu prenajatého od rodiny Blaškovičov na rohu Lichardovej ulice a Námestia.

Po 11. rokoch odovzdal zkvetnutý závod Jozef Škarnitzel svojmu synovi Františkovi Xaverovi, sám sa ale utiahol na odpočinok do svojho rodiska Olomouca. František Xaver viedol rozkvetnutý závod plných 61 rokov a odovzdal ho dvom svojím synom Jozefovi a Františkovi v r. 1841. Starší Jozef, muž všestranne vzdelaný a podnikavý, zvelebil tento závod a tlačil od prvopočiatku temer výlučne len československé knihy. Táto tlačiareň podporovala hojne aj slovenských spisovateľov a pre toto predsa nikdy „nebuchla“, ani nie, keď Koloman Tisza začal útočiť na všetko slovenské.

Keď tlačiareň majetkove sa povzniesla, rozdelili sa bratia a mladší založil si vlastnú tlačiareň v Trenčíne, kde ale nezostal verným svojmu rodu a menu, ale zhavranel, pomaďarčil svoje meno na Sándora.

Jozef zostal verným zásadám svojho otca a čelil všetkým nátlakom. Soznam tiskopisov ním vydaných obsahuje veľké množstvo, avšak nemožno tu ani čiastočne ho podať, lebo spisok tento neni k vôli tomu sostavený.

Jozef Škarnicl zomrel v roku 1878. Po jeho smrti ujaly sa jeho štyri pozostalé dcéry závodu pod názvom „Dedičia Jozefa Škarnitzla“ a viedly ho až do roku 1897 v ktorom roku ho prevzal terajší majiteľ Jozef Teslík, ktorý pokračoval a pokračuje v zásadách Škarnitzlových, verný jeho podnikavosti.

Že táto tlačiareň upozornila na seba svojho času i samú vládu, toho dôkazom sú tie privilegia, ktoré obsiahla od vlády a panovníka, medzi nimi i právo tlačenia bankoviek.

Podávam tu doslovný opis na toto poťahujúcej sa kráľovskej listiny:

Nos

Ferdinandus Primus divina favente Clementia Austriae imperator, Hungariae et Bohemie hujus nominis Quintus, Dalmatiae, Croatiae, Slavoniae, Galiciae et Lodomeriae Rex apostolicus. Rex Lombardiae, Venetiarum et Illyriae etc.; Archidux Austriae; Dux Lothringiae, Salisburgi, Styriae, Carinthiae et Carnioliae; superioris et inferioris Silesiae, Magnus Princeps Transsilvaniae; Marchio Moraviae, Comes Habsburgi et Tirolis etc.

Momoriae

commendamus tenore Praesentium significantes, quibus expedit Universis:

Quod nos cum ad demissam Juliannae natae Stettina Francisci Xaverii condam Skarniczl viduae supplicationem, Nostrae propterea factam Majestati, quatenus Nos benignum Privilegium Typographicum pro Typographia sua in Libera Regiaque Civitate Nostra Szacolczensi habita, Eidem clementer concedere dignaremur, tum vero ex eo, quod fidelium Nostrorum Subditorum commodis benigne simul ac paterne prospicere cupiamus, hinc benignum Privilegium super antelata Typographia Eidem

Juliannae natae Stettina

Francisci Xaverii Skarniczl viduae, velut bene moratae et sufficientibus facultatibus provisae, ad personam duntaxat, de plenitudine potestatis et speciali gracia Nostra Caesareo-Regia clementer concedendum esse duxerimus, vigore cujus Eadem Julianna nata Stettina Francisci Xaverii condam Skarniczl vidua, donec vixerit, pro communi fidelium Nostrorum Regnicolarum usu et utilitate in antelata Libera, Regiaque civitate Nostra Szakoiczensi eandem Typographiam possidere, sustinere et exercere, ac cujuscunquae generis libros et opuscula, absque derogamine tamen specialium aliorum Privilegiorum, relate ad hunc vel illum Librum peculiariter imprimendum cuicunque, aut quibuscunque demum elementer dargitorum imprimere, eosdemque distrahere, ac cum in finem socios servare, Tyrones suscipere, eosdemque instrui facere ac pro more emancipare valeat atquae possit, ita tamen et ea conditione, ut Eadem Julianna nata Stettina Francisci Xaverii condam Skcarniczl vidua primum quidem cultiori typo se providere teneatur, dein nihil aliud proelo subjicere, jurisque publici facere praesumat, quam quod praevie revisioni Censurae per dirigens Regni Dicasterium, seu Consilium Nostrum Regium Locumtenentiale hungaricum constitutae suo modo substratum, atque accedente illius assensu, taliter authoritate publica probatum extiterit; insuper evoluto quovis Semestri omnium quarumvis typographicarum editionum quinque exemplaria, e quibus unum in sequelam benignae Resolutiones Nostrae Regiae erga demissam Statuum et Ordinum Regni Repraesentationem sub vigesima sexta Aprilis, anno millesimo, octingentesimo trigesimo sexto editae pro crudita Societate hungarica destinatum est, praedesignato Consilio Nostro Regio Locum tenenciati hungarico submittere debeat ac teneatur, demum eundis per idem Consilium Nostrum Regium Locumtenentiale hungaricum Typographias concernentibus editis, aut edendis ordinibus semel conformare sit obligata, secus praesentem gratiam et concessionem Nostrum eidem minime suffragari, quinimo dispositionibus praeviis contravenientem ipso facto benigno hoc Privilegio frustrari volumus. Quocirca Vobls fidelibus Nostris cujuscunque status, grandus, honoris, officii et praeeminentie Subditis Nostris, specialiter antelatae Liberae, Regieque Civitatis Nostrae Szakolczensis Judici, Magistro Civium, Juratisque Civibus et Senatoribus, ipsique Communitati praesentium Nostrarum notitiam quocunque modo habituris, harum serie firmiter praecipientes benigne committimus et mandamus quatenus praementionatam Juliannam natam Stettina Francisci Xaverii cond. Skarniczl viduam in exercitio Typographiae, in memorata Libera. Regiaque Civitate Nostra Szakolczensi habitae, seu publice, seu privatim nullatenus turbare, impedire molestare et prohibere praesumatis, sed Eandem hac henigna Gratia et Clementia Eidem praevio modo concessa, libere, secure, et absque omni damnomolestia et impedimento frui et gaudere permittere, ac per eos, quorum interest permitti facere modis omnibus debeatis et teneamini, seccus non facturi, harum Nostrarum secreta Sigillo Nostro, quo ut Rex Hungariae apostolicus utimur in pendenti communitarum, vigore et testimonia Literarum Privilegiatium mediante, quas post earundem perlectionem semper reddi volumus et jubemus Praesentanti.

Datum

per manus Fidelis Nostri Nobis sincere dilecti Spectabilis ac Magnifici Antonii Comitis Majláth de Székhely, Insignis Ordinis Scti Stephani Regis Apostolici Magnae Crucis Equitis, Camerarii et Actualis intimi Status Consiliarii Nostri, per Regnum Nostrum Hungariae Dapiferorum Nostrorum Regalium Magistri, Comitatus Zempliniensis Supremi Comitis, nec non per idem Regnum Nrum Hungariae Aulae R. prout et I. Ord. S. Stephani R. A. Canceilarii in Imperiati Urbe Nostra Vienna, Austriae die vigesima Mensis Januarii, anno Domini millesimo octingentesimo quadragesimo secundo (1842) Regnorum Nostrorum Hungariae, Bohemiae, et reliquorum anno septimo.

Ferdinandus m. p.

Antonius Com. Majlath, m. p.

Joannes Kövér, m. p.

(Na spodu): B. Privilegium typographicum pro Julianna nata Stettina, vidua Skarniczl.

(V zadu): Protocollatum in Libro Regio Classis I. e quod testatum veddit ut Cons. Reg. ac Registr. Archivi Directorem

Mathiam Sztankovits, m. p.

Pečať na zlatej šnôre v pozlatenej krabici s ríšskym orlom a znakmy všetkých štátov a krajin Austro-Hungariae s patričným latinským nápisom titulov Jeho Veličenstva.

*

Ako vidno používala Škarnitzlovská tlačiareň priazeň úradov a vlády a to nielen v dobe odovzdania diplomu, ale ovšem i pred tým. Táto priazeň trvala až do éry Kolomana Tiszu. Ale ani vtedy sa nevyskytly dajaké perzekúcie, bola to len nevraživosť, ktorá nemala zlých následkov. Horšie nastalo až potom.

Jozef Škarnitzl vychovával si nevedomky hada na svojej hrudi. On totiž čiastočne stravoval vo svojej malej izbyčke chudobného žiaka tunajšieho gymnáziuma Jána Čerňocha a podporoval ho aj ináče. A tento chlapec Čerňoch, keď sa stal biskupom a pomocou nám nepriateľských živlov aj primasom ostrihomským, spojil sa s Kossuthovcami a Apponyiovcami a zahajil boj proti skalickej tlačiarni. Stalo sa to tak, že keď sa tady dialy porady o založení riadneho pokrokového časopisu a shromažďovali sa tu poprední, doposiaľ žijúci pracovníci za československú jednotu, medzi nimi: Šrobár, Hodža, Blaho, Štefánek, Štefánik, Bargár, Fed. Houdek a mnohí iní a založili r. 1890 „Hlas“, dľa ktorého ich nazvali „Hlasistmi“, vtedy zanevrela nielen martinská klika na nich, ale i vláda. Avšak neišlo to ešte do tuha. Ale až keď prišiel do Skalice Jehlička a Juriga a dali sa tu vydávať „Ľudové Noviny“, vtedy vláda i s primasom Čerňochom podujali tú najbezohľadnejšiu perzekúciu proti tlačiarni, redaktorom a administrátorom a processy sa len sypaly na činiteľov. A tu ukázal chudobný žiak Čerňoch svoju vďačnosť voči tlačiarni. Nastrčil ovšem svojho vikára, svätiaceho biskupa Rajnera, ale návod a práca bola jeho, lebo on sa zaviazal maďarskej vláde, že bude potierať „panslavismus“ na celej čiare. Zabudnul na dobrodenia, ktoré mu boly preukázané.

To všetko však tlačiareň nezlomilo, stojí, jestvuje a pracuje v zásadách Škarnitzlových i na ďalej a je vážnym činiteľom na literárnom poli československom. Dúfajme, že teraz, keď slovenská tlač je slobodná, bude ešte lepšie prekvitať; knižný sklad je už teraz v takej miere zväčšený, v akej doposiaľ ešte nikdy nebol.

13. Na posledné miesto uváďam Mestský dom a síce preto, že on representuje prechod medzi starými a novšími stavbami.

Starý mestský dom bol v Potočnej (teraz Masarykovej ulici), ktorý ale pri tom už inde spomenutom veľkom požiari vyhorel a tiež bol i archív, nedostatočne zabezpečený, obeťou požiara. Tam shorelo všetko to, čo mohlo dať vývod o predošlom stave mesta Skalice. Tu v meste niet o tom pamiatky, iba azdaj súkromné zápisky v rukách bádateľov, tu i v okoliu. Po tom požiari bola adaptovaná bývalá zemianska kuria na Námestí, ktorú pospolitý ľud až doposiaľ nazýva „starým ratúzom“. Je to sudcovská budova už od najstarších dôb. Až keď vo francúzskych válkach bola premenená na vojenskú nemocnicu (dočasne len), vtedy zakúpilo mesto od rodiny Kubovichovskej dom, v ktorom zasedala mestská rada a tento dom stal sa skutočným mestským domom, alebo ako tunajší ľud hovorí „novým ratúzom“.

Rodina Kubovichových vlastnila tu viacej domov, dva boly súsediace, terajší mestský dom a vedľajší. Doposiaľ sú tam zamúrované dvere, priechod z jednoho do druhého. Ovšem, zakúpený dom bol reštaurovaný, čiastočne aj prestavaný.

Nad bránou tohoto mestského domu bol umiestený veľký kamenný znak mesta s nápisom, ktorý ale vďačné mesto umiestilo na podstavec sochy Panny Marie na Námestí, ktorú dalo na znak vďakov postaviť za milostivé odvrátenie morovej rany, ktorá Skalicu pustošila.

Tento znak je opatrený nasledujúcim nápisom, ktorého však jednotlivé litery sú nezbednými rukami porúchané:

Jesu filio Honori et Tibi a… Maria posuit Trophaeum Urbs Senatus Que Illius…

Z toho nápisu dá sa vyrátať letopočet: 1742 Teda doba, v ktorej socha ešte postavená nebola, je to teda prenesený znak.

Na miesto tohoto kamenného erbu umiestilo mesto iný, troška menší, nad bránou mestského domu, ktorý ale nápisu nemá.

Aké listiny prechováva mestský archív, od koho a kedy dostalo mesto svoj znak, je už na inom mieste spomenuté. Knihu pamätných udalostí (pamätník, či denník) mesto nemá a jestli aj voľakedy podobné zápisky jestvovaly, zmiznuly, jestli azdaj neni sú dakde na povale medzi starými aktami zašantročené.

Hovorí sa všeobecne, že podobné anuále sú uschované v baniach na farskej veži a na kaply sv. Anny, ktoré sa občas, — pri opravách azdaj — doplňovaly. Býva to ovšem obyčajou v mnohých mestách a dedinách a bude iste o tom aj dačo pravdy tu v Skalici, keď že o tom všeobecne sa rozpráva.

Skalica bola svojho času veľmi bohatým mestom. Zlato a striebro bolo umiestené v mestskej pokladni, údajne v medených kotloch a železných truhlách vo sklepe pod rožnou miestnosťou a tam boly prišrúbované ku mohútnym trámom.

Stalo sa však raz, že v druhom rožnom dome, ktorý teraz je majetkom Jána Trslína, ukryli sa v sklepe zlodeji a podkopali sa pod ulicu do sklepov mestského domu a práve dostali sa pod medené kotle, ktoré však nemohli dostať s miesta. Okolo idúci hlásnik započul akýsi šramot pri sklepovom okienku a zrobil krik. Za ten čas však, než sa stráž shromaždila a než bola sklepná miestnosť otvorená, unikli zlodeji vykopanou chodbou do súsedného domu a do rána, keď celá práca bola preskúmaná, po zlodejoch nebolo už ani pamiatky, iba zanechané nástroje a kopa hliny. Majiteľ domu ovšem o ničom nevedel. Na to bola pokladňa ináč umiestená.

Tú námahu by si ovšem teraz žiadni zlodeji nezrobili, veď Skalica je už len tienom niekdajšieho bohatstva a tých niekoľko grošov, čo sa v pokladne nachodia, nezaplatilo by tú námahu a veru nikto nestojí o tie rôzne protokole a dlžné záznamy, ktoré by tam našli.

Tento mestský dom je z vonku úhľadne vyzdobený, len tá fronta v uličke nezodpovedá niako tak vzácnej budove.

Nad priečelom je umiestená socha „Spravedlnosti“ s vážkami a mečom, no i so zaviazanýma očima.

2. Z novej doby

Mesto Skalica robí dojem pekného a čistého vidieckeho mesta, najmä námestie a hlavné ulice. Námestie je síce nepravidelné, ale rozsiahle, čiastočne parkované, venčené poschodovými budovami a stromoradím. Masarykova ulica tiahne sa celým mestom a pýši sa krásnou lípovou promenádou nad zaklenutým potokom. Mnohé väčšie mesto môže Skaličanom toto stromoradie závidieť. Druhé také stromoradie tiahne sa od mesta, pri bývalej dolnej bráne, ku mestskému hájku. V stromoradiach a na námestí sú umiestené lavice, takže každých 50-100 krokov môže si chodec odpočinúť.

Domy sú v hlavných uliciach úhľadné, staré stavby zmodernizované, mnohé staré domy prestavané, novo vystavané a ozdobnou fasadou opatrené. Na námestí, v Kráľovskej ulici, sú domy prevážne poschodové, a mnohé tiež i v Masarykovej ulici.

Má ovšem Skalica i svoje uličky a pokúty, kde neni ani čistota príkladná, ani stavby nie sú úhľadné, avšak to má každé mesto. Všade je dosť chudobného ľudu, ktorý nemôže krok držať s majetnejšou triedou, a správa mesta venuje vždy svoju pečlivosť hlavným uliciam a na pokútne, zadné ulice dožičí až to, čo musí a čo zbýva. V tom sa Skalici nemôže nič viacej vytýkať, ako ktorému koľvek inému mestu. Je v Skalici tiež dosť „strašiakov“, polosborenín (na pr. Jurenkovský dom!), to sa však aj inde nachodí; ani Praha, Brno, Bratislava neni sú toho prosté, nieto potom Skalica.

Mestu chýbä len rozvetvená kanalizácia a potom — kúpele. Toto je boľavý vred mesta. Kto sa chce v lete kúpať, musí hodinu cesty ísť na Moravu; v zime ale, a potom chorí ľudia po celý rok, môžu ísť do Hodonína a iných miest, aby sa mohli vykúpať. Mesto, ktorého stredom tečie potok, ktoré od severu je obkolesené potokom a výdatnými žriedlami, nemá kúpeľa. Bol síce nábeh urobený v gazdovskom liehovare, ale tam sa možno kúpať len vtedy, keď sa tam pracuje, a to je veľmi zriedka a niekedy po celý rok ani raz. Mesto vydláždené, ústavné, stromoradím opatrené, elektrickým svetlom zásobené, hospodársky čulé a nie chudobné, — nemá kúpeľa, ani nie pre starých, iba azdaj z núdze.

Z nových, alebo zo základov obnovených starých budov, ktorých sa v meste mnoho nachodí, treba spomenúť:

1. Reálne gymnázium, najväčšia a najpeknejšia budova mesta, ináče však len reštaurovaný bývalý Jezovítsky klástor spojený s domov Vayovským. O samom gymnáziume je už v inom odstavci písané a preto o ňom písať pri tejto príležitosti nie je treba. Budova je návštevy hodná, najmä telocvičná dvorana, knižnica, muzeum, totiž sberňa školských, prírodozpytných, silozpytných a lúčebných pomôcok, kapla ústavu, v ktorej sú vzácne sochy a obrazy zachránené z bývalého Jezovítskeho kostola, zasluhujú pozornosť.

2. Ľudová škola, stavaná dľa plánov Dušana Jurkoviča na dvore gróf Zayovského domu, avšak zastrčená s predčelím do zadnej ulice. Škoda tej stavby tam stáť.

3. Meštianska škola, blízo nádražia, za mestom. Rozsiahla budova s veľkým dvorom a zahradou. Táto stavba sa ovšem uplatní, až po oboch stranách cesty ku nádražiu budú postavené domy a iné budovy. Je tam už skladiste a dom staviteľa Jozefa Doležala, bude sa tam stavať aj Sokolovna a doista aj iné domy.

4. Chudobinec na predĺženej Kráľovskej ulici, v ktorom však je teraz umiestená Obchodná škola. Veľmi účelne stavaná budova so zahradou a rozsiahlým dvorom, avšak zadná čiasť neni doposiaľ upravená, takzvaná „Valcha“, sem patriaca a pripojená, čaká na nútnu výstavbu.

5. Katolícky dom. Skalica, ktorá bola pod maďarským útiskom pomimo Turč. Sv. Martina najprebudenejším slovenským mestom, a jeho súperom v národnom smysle, potrebovala i svoj národný dom, v ktorom by sa všetok národný pohyb sústredňoval. Podmienky boly tu dané, ale o tom nemohlo byť ani reči, žeby maďarská vláda, ktorá Maticu slovenskú shabala, dačo podobného v Skalici povolila. A tu bolo treba dačo vyhútať, ako k takému stredisku priísť bez toho, že by vláda mohla mať proti tomu námietky. A podarilo sa to dvom synom mesta Skalice, neohroženým bojovníkom za tú našu slovenčinu a za národ.

Dr. Ľudevít Okánik, dekan skalický a dr. Pavel Blaho, lekár zakúpili roku 1903 na námestí starobilý dom od obchodníka Šefránka, dali ho do základov srúcať, a stavali dľa plánov Dušana Jurkoviča, architekta úplne novú budovu. Aby ale mohol tento dom všestranným národným cieľom slúžiť, založil dekan Okánik „Sväto Vincentský spolok“, ktorý mal slúžiť humanným cieľom, dali tomuto novostavanému domu meno „Katolícky dom“, a pod týmto titulom vymohli vrchnostenské povolenie. A týmto spôsobom len dostalo mesto svoj národný dom.

V dome tomto je umiestená priestranná divadelná dvorana v staroslovanskom štýle postavená a maľbami slováckeho maliara Frolky vyzdobená; sú v ňom klubové miestnosti, čitáreň, na prvom poschodí muzeum pozostávajúce zo troch miestností. Dolu v prízemí veľká obchodná miestnosť, kam sa nastehoval „Gazdovský-potravný spolok“; menšia miestnosť, kde bola umiestená „Obchodná banka“, a ešte jedna miestnosť, ktorá slúžila cieľom Sv. Vincentského spolku. Hore na poschodiu rozsiahly byt, do ktorého sa nastehoval dr. Blaho. Vo dvore má potravný spolok svoje skladište, na poschodiu je ešte byt domovníka, v zadu dvora šatňa pre hercov a vchod na javisko.

Takto složený dom mohol slúžiť všetkým účelom. Hrali sa tu divadlá, konaly sa rôzne zábavy, koncerty, akademie, vydržiavaly prednášky, schôdze a nadovšetko tie chýrne „Roľnícke sjazdy“. Pravda, pod náležitým dozorom. Isté je, že vrchnosti nepriaznivým okom pozerali na tento vývoj, avšak nenašli dostatočnej príčiny ku zakročeniu, ba ani ministerstvom vyslaní špehúni dr. Pechányi nemohli nič vyňuchať, lebo tunajší predáci a vodcovia boli náramne opatrní a ostražití. Ovšem, počas války všetok život i v tomto dome odpočíval, ale teraz zase rezko sa pracuje, bárs aj tej animosity neni, aká bola pred válkou, čoho príčinou je iba rozčiepenosť v národe. Dúfajme, že i to pominie.

Predčelie budovy je ozdobné, má pavlaču, len že obrazy a nápisy musely vtedy v maďarskom štýle vyhotovené byť, čomu sa niako nedalo predísť.

Otvorenie „Katolíckeho domu“ a v ňom umiesteného „Katolíckeho kruhu“ bolo imposantné a mnohému maďarónovi bolo úzko okolo srdca. Avšak márne boly vzteky. Vtedy Skalica nebola roztrepaná na strany a stránočky, nebolo ani huckania a štvanie a preto dalo sa vtedy pracovať.

6. Pozoruhodným je „Mestský hostinec“, vybudovaný na mieste bývalej „veľkej hospody“, ktorá bola do základov sborená a terajšia budova staviteľom Milanom Harmincom postavená. Priestor bol síce troška úzky a preto sjazd do zadného dvora vypadnul hodne úzko, ale ináče celá predná stavba jak v prízemí, tak aj na poschodí dala sa účelne zariadiť. Hostinské pokoje idú až na jedon, všetko do dvora, čo je takému „hotelu“ na ujmu.

Tento hostinec s jeho predčelom, veľkými oknami a s jeho vežičkami, umiestený na najživšom mieste námestia, robí pekný dojem na každého cudzinca.

V meste nachodí sa ešte viacej ozdobných domov, avšak sú to privátne budovy, ktoré tu spomenúť nemožno.




Ferdinand Dúbravský

— spisovateľ, redaktor, učiteľ, prispieval takmer do všetkých slovenských a viacerých moravských novín, časopisov a kalendárov, knižne vydal vyše 40 titulov, písal pod pseudonymom strýčko Ferdinand Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.