Zlatý fond > Diela > Uhorská Skalica


E-mail (povinné):

Ferdinand Dúbravský:
Uhorská Skalica

Dielo digitalizoval(i) Robert Zvonár, Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Andrea Jánošíková, Michal Maga.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 61 čitateľov

X. Vzácny synovia mesta Skalice

Že Skalica mala i za dávnejších dôb znamenitých synov, najmä z rodov šľachtických, nedá sa popierať. Maďarská historia priamo oplýva menami skalických rodov. Avšak tí nás zaujímať nemôžu, bola to maďarská džentrická trieda, ktorá sa vždy a všade proti všetkému slovenskému stavala, ľud nemilovala, s ľudom necítila, veď on žil len v poddanstve, bol panským otrokom a tým spôsobom i menej cenným človekom, ba na skutku i ťažným hovädom. „Misera plebs contribuens!“

Že mala táto trieda chýrečných vojvodcov, diplomátov, vysoko postavených úradníkov, to ani najmenej nás neoprávňuje, aby sme tomu-ktorému chvalospevy spievali; veď si toho od nás nezaslúžia. Čo nás tam po Zayovcoch, Erdődovcoch, Fejérvárych, Vayovcoch, Migazzych, Véghlešoch, Pongrácoch, atď.

Spomeňme si len na synov mesta posledného stoletia, ktorí bárs aj všetci nepracovali na „roli dedičnej“, predsa zasluhujú spomienku spisovateľa. Avšak sú medzi nimi i pracovníci duchom i telom za národ, za domovinu, za povznesenie slovenského ľudu. Uvediem niektoré významnejšie osoby, ani nie chronologickým, ani nie alfabetickým poriadkom, lež len tak, ako sa mi namanú. Všetci tu ovšem nebudú a niektorí azdaj, ktorí si toho nezasluhujú, ale sú to synovia miesta, ktorí sa svojou pilnosťou, usilovnou prácou, k niečomu dopracovali a to všetko tak rečeno z ničoho. Húževnatosť skalickým rodákom nesmie a nemôže sa upreť. Väčšina z nich patrí ovšem kňazskému stavu. Veď Skalica mala od doby založenia gymnázia všetky podmienky k tomu, aby sa tu kňazský dorost vychovával a sotvy je na Slovensku mesto, ktoré by toľko kňazov vychovalo a odchovalo, ako Skalica. Pred pár rokami sme napočítali 65 katolíckych a 12 evanjelických žijúcich kňazov Skaličanov a teraz ich tiež nebude o mnoho menej. Neni toho kňazského rádu, v ktorom by Skaličania nemali viacero údov. Boli a sú i doposiaľ aj lekári, inženieri, pravotári, učbári zo stredu Skaličanov, avšak len výnimečne dosiahnul niektorý z nich väčšieho významu, preto že neboli našskými a utopili sa v cudzom živle, ktorý nám nebol nikdy prajným. Stalo sa to síce i s kňazmi, avšak vyčnievajú z nich mohútne stĺpy, nezapomenuteľné charaktery a vehlasní pracovníci za národ.

Podám niektoré mená zdarených a nezdarených synov mesta Skalice.

1. Konštantín Schuster

biskup vacovský. Rodom Skaličan, syn pomerne chudobného priemyselníka, z Rynkovej ulice. Priviedol to svojou usilovnosťou a húževnatou prácou často v tiesnených pomeroch až na biskupský stolec. Politikom nebol, s ňou sa nezaoberal, iba pod ministerstvom Tréfortovým zasadzoval sa za „kongruu“ a pracoval v tomto smere neúnavne.

On bol posledným biskupom, ktorý vo svojej diecésy do slovenských obcí dosadzoval kňazov, ktorí slovenskú reč úplne ovládali. Ináče však plával vo vodách vtedy tekúcich, za Slováka sa nepriznával, nenasledoval primasa Rudnaya, ktorý hovoril: „Slovan som a Slovan budem, keby som aj na pápežský stolec sa dostal“.

Rodičia mu dávno odomreli, v Skalici nemal už žiadneho blízskeho príbuzenstva, ale pred svojim úmrtím predsa nezabudnul na svoje rodné mesto a vo svojej záveti odkázal viac tisícový dar mestu a chudobe.

2. Michal Suchý (Suchiňskij)

Bol tiež len synom skalického remeselníka. Bol tiež určený pre kňazský stav, ale keď vychodil 4. triedu gymnázia, hovoril si, že než by bol zlým kňazom, bude radšej dobrým vojakom. A tým sa i stal. Bol v rakúskej armáde poddôstojníkom. V roku 1848 pridal sa s celým plukom ku maďarskej domobrane a stal sa dôstojníkom a náčelníkom menšieho oddielu delostrelectva. Bojoval proti Rakúšanom v Banáte a Sedmohradsku. Keď ale v r. 1849 prišli Rakúšanom Rusy na pomoc a títo opanovali väčšiu časť Sedmohradska, rozpoznal Suchý, že sa konec už blíži a skôr než sa Görgei poddal pri Világosi Rusom, Suchý so svojim oddielom i s koňmi a delami prešiel k Rusom, ktorí ho vďačne prijali a zariadili ho do svojho vojska, kde ako organizátor delostrelectva sa uplatnil a so stupňa na stupeň postupoval. Stal sa Rusom, svoje meno zmenil na Suchiňskij.

Rakúšania ho dali ovšem na index vlastizradcov za to, že sa pridal k Maďarom; Maďari ho dali zase na index, že utiekol so zbraňou a mužstvom k Rusom a tak čakala ho šibeň alebo dlhoročný žalár na jednej i na druhej strane, návrat do vlasti bol mu znemožnený. To ho ale netrápilo, o čom svedčí jeho dopis na svoju rodinu po 10. roku svojho úteku.

Poneváč nebol si istý, či voľakto z jeho rodiny žije, adressoval svoj dopis na mestský úrad a prosil, aby dopis bol niektorému žijúcemu členu rodiny doručený. Vtedy bol mešťanostom Skalice Fluchtbayer (pozdejšie zmaďarčený Sebesi) a notárom Michalík Lacka (pozdejšie Mihálik László, gymnaziálny riaditeľ, konečne Halász, hlavný riaditeľ gymnázií, katan revúckeho gymnázia a slovenských škôl, konečne mešťanosta skalický a naposledy pravotár). Títo páni po prečítaní dopisu dali si zavolať žijúceho stolára Suchého, bratranca pisateľa a Jozefínu Mikulec rodenú Suchý, sestru jeho a prečítali im prišlí dopis s tým pomerkovaním, že im ho vydať nemôžu, ale ako vlastizradný musia predložiť vyššej vrchnosti.

V dopise stal totiž odstavec, že aby sa nad ním nermútili, že sa mu dobre vodí, že je už podplukovníkom a veliteľom carského pluku, ale že neni ešte vylúčeno, že by sa do svojej vlasti nevrátil, poneváč „svätý Štefan so svojim plášťom nezakryl celú uhorskú krajinu, veď že sú na ňom predsa len slovanské nápisy a tak zostaly ešte medzery, ktorými svojho času môže trebárs i na čele svojho pluku vniknuť do Uhorska“. Podpis bol Mihajlo Suchiňskij.

Pre tento vlastizradný odstavec a preto, že bol pisateľ ako vlastizradca kurrentovaný, bol dopis odoslaný do Nitry a či na ministerstvo, ale možno, že opis toho listu je zachovaný na mestskom dome.

Ďalej o Suchiňskom nebolo očuť nič, iba až v rusko-tureckej vojne, kde ako generál viedol svoje čaty proti Turkom. Vtedy som ja, pisateľ tejto knižky, bol v Orode ako vojak a mal som príležitosť prečítať si vojenskú zprávu tohoto znenia:

„Jakých vojvodcov majú Rusovia, (nasledovalo niekoľko pomenovaných generálov.) Asi na 6. či 7. mieste stálo: Generál Suchiňský je maďarský vlastizradca, zbeh, ktorý z bojišťa utiekol i so svojim mužstvom a tam sa zapredal Rusom. Vyzradil im rozpoloženie armády honvédskej, ktorá potom obkolesená, musela sa vzdať. V Rusku konal vojenské služby a bol postrachom všetkých rakúsko-uhorských poddaných. I teraz v tejto válke nebojuje ani tak proti Turkom, ako vlastne proti dobrovoľníckym uhorským legiám, ktoré ustavične prenasleduje a neuznáva ich za čiastku armády tureckej, ale za flibustierov a válečné hyény. Osman paša chystá sa na neho, a potom mu bude beda.“

Asi v tomto smysle písal válečný zprávodajca. Poneváč sa to týkalo mojho krajana, kúpil som belehradské srbské noviny a tam som sa dočítal, že maďarské legie napadli viacráz pohraničné bulharské dediny a masakrovali obyvateľstvo bez výnimky, pobili nielen mužov, ženy, ale i deti. Konečne dostali sa do závozu, boli ruským vojskom napadnutí, pobití a niekoľko dôstojníkov zajatých a v jednej z masakrovaných dedín povešaných. Teda dostali odplatu za svoje zverstvá.

Suchiňský správne jednal, jestli to bol skutočne on, ktorý trest previedol.

Ešte raz som jeho meno čítal pri boji v šipkovom priesmyku. Bol medzi tými, ktorí prenikli cez balkánske horstvo. Od tej doby každá stopa po ňom zanikla. Či vo válke padnul, či bol po nej voľakam ďaleko preložený, alebo či sa utiahol na odpočinok, o tom som nikde žiadnych zpráv nečítal, ani nič som sa dozvedeť nemohol. Teraz ovšem patrí medzi mrtvých, lebo musel by byť vyše 90-ročným starcom.

Z bližšej jeho rodiny v Skalici už nikto nežije, iba azdaj potomci po stolárovi Suchom, ktorý býval v rožnom dome za Majthényovskou kuriou.

Kto by o ních dačo vedel, bol by mi vítaným.

3. Fraňo Madva

Odtisk zo „Sokola“ 1862. VIII.

Kto nepočul o chýrečnom „Rudnianskom kňazovi“? Kto nepočul o znamenitých liečbach jeho? Veru v strednej Europe málo ľudí bude, ktorým by meno tej malej, chudobnej, no kroz Fraňa Madvu ďaleko široko preslávnej dedinky, známe nebolo. Juhoslovania požehnávajúc meno jeho, po dnes spomínajú „popa rudnianskoga“, ba i hen vo Viedni veľa rozprávať znajú „vorn Rudnoer Wunderdoktor“ i v Debrecíne po dnes nezabudli „a hires rudnói papot“.

Bol ale Fraňo Madva aj skutočne zjav obzvláštny; a čo ešte, keďby sa hneď od mlady celkovite bol oddal vede lekárstva? Bol by divy tvoril.

Fraňo Madva narodil sa v slob. a kráľ. meste Skalici, dňa 14. septembra 1786, z otca Andreja, tamojšieho mešťana a čižmára, z matky Kristiny Šédy, mešťanky skalickej.

Malé chlapča už v 4-5 rokov velikú náklonnosť ukazovalo ku knihám a vyznačovalo sa vôbec nápadnou vedochtivosťou svojou. Starostliví rodičia hovejúc pudu chlapčaťa spôsobného, zaumienili si vychovať ho ku stavu kňazskému. V predsavzatí tomto veľmi dobrotive napomáhali ich Milosrdní Bratia, samostánu skalického, lebo sotva že malý Fraňo dačo odrastol a zpevnel, vzali ho ku sebe do kláštora a dobročinne napomáhali ho, aby v školách ďalej pokračovať mohol. Dobrodenie toto ostatne chlapec obratný hojne odmieňal velebnému rádu Milosrdných, bol v lekárni ako laborant, veľmi pilne a spoľahlive pracoval. Tuná častejšie zachádzanie jeho s bylinámi liečivými, vzbudila v ňom túžbu po dokonalejšom poznaní bylín úžitočných a po známosti upotrebenia ich; a tak teda tuná v útlej mladosti svojej počal základy stavať tej vedomosti, ktorá ho svojim časom ako šťastlivého lekára do velikého chýru priviedla.

Počiatočné školy v Skalici s veľmi dobrým prospechom dokončil, gymnázialné ale z čiastky tam, z čiastky v Nitre, v Komárne a Bratislave chvalitebne vybavil podporovaný súc hmotne kroz strýka svojho Jozefa Šédy, kanonika nitrianskeho.

Po dokonaných školách nižších prijatý bol dňa 26. októbra 1805. v Nitre medzi chovancov tamojšieho semenišťa, kde i filozofiu a tiež i theologiu s veľkou pochvalou dokončiac, roku 1811 od zbožnej pamiatky biskupa nitrianskeho Jozefa Klucha za kňaza vysvätený bol.

Prve úradovanie jeho v Trenčíne ako kaplán ku všeobecnej spokojenosti vykonával. Tuná — slobodný už od školských prác, — oddal sa hlbšiemu študovaniu botaniky; slobodný čas svoj pravidelne hľadaním bylín po horach a hoľách považských trávieval a tajné vlastnosti ich pilne skúmaval. Tuná s výsledkami znamenitými prvýraz pokúsil sa v liečeniu nezdravých, prostriedkami domácimi.

Po dvoch rokoch z Trenčína preložený bol do Predmiera a odtiaľ do Nemšovej. Kraje to pre bylinára skutočne prebohaté; krásnu súľovskú dolinu obzvlášte rád navštevoval. Z Nemšovej poslaný bol do Teplej ako administrátor, malej to dedinke neďaleko kúpeľov Trenčianskych Teplic. Tuná otvoril sa svet nový pre vedochtivosť jeho. V kúpeľoch trenčianskych boli každoročne nie len stá a stá rozličných chorých zo všetkých strán sveta, ale i lekár vtedy v kúpeľoch bytujúci, bol človek umný a rozšafný, s ktorým o krátky čas nachodil sa Madva v priateľstve najúprimnejšom. Teraz už okrem botanických kníh aj iné lekárske spisy sebe kupovať počínal a čítanie a študovanie ich bolo mu zábavou jedinou, zábavou najmilšiou. V trudovinách jeho už tuná o nie za veľa tak ďaleko postúpil, že nezdravých hosťov teplických s veľmi dobrým prospechom liečival, a chýr jeho hosťami trenčianskymi roznášaný po svete, šíril sa zo dňa na deň viac a viac.

Konečne roku 1822 kroz kr. uh. námest. Radu za Rudnianskeho farára menovaný, r. 1825 slávnostne inštallovaný bol, kde ako farár a lekár blahonosne účinkujúc 28 rokov strávil.

Rozumie sa, že ako každá dobrá, spravodlivá a užitočná vec, tak aj Madvov spôsob liečenia, veľmi mnohých nepriateľov mal, ktorí všemožne vynasnažovali sa vedomosti jeho hlboké, za daromné pletky vyhlasovať a zásluhy jeho veliké o trpiace človečenstvo vymysleninámi a utrhačstvom zatônovať. Zvlášte lekári nitrianski prevyšovali v osočováni tomto všetkých iných nepriateľov jeho, z puhej závisti ho za nevedomca, za charlatana, za lekárskeho humlára vyhlasujúc; tak že pošťastilo sa pletichám ich previesť pri stolici, že Madva recepty pod svojim menom vydávať nesmel, ale ich iba ako odpisy vydávať mohol. A aký bol následok toho? Ten, že dôvera k „divotvornému lekárovi“ len tým viac rástla, a počet navštevovateľov Rudna množil sa zo dňa na deň viac a viacej.

Madva ani ako mak nehľadel na rozdiel stavu navštevovateľov svojich. Či pán, či sedliak, to mu všetko jedno bolo, každého rád videl a žiadon nemal u neho prednosti pred iným, „Boh neni prijímač osôb — hovorieval — a ja nástroj jeho bych mal rozdiele robiť?“ Raz jedon vysoký vojenský dôstojník M. prišiel k nemu tiež na poradu. Keď ho odbavil s radou lekárskou, vytiahnul pán M. z torby svojej návštevnú kartičku a podávajúc Madvovi, hovoril: „aby ste znali pán farár, kto u vás bol, dávam vám toto na pamiatku“. Madva vzal kartičku a prečítajúc meno a dlhé titule vysokého hosťa svojho, odvetil: „Vaša Exelencia, to je nie ani pre kuchyňu, ani pre apatéku“ — a dal mu kartičku nazad.

Druhý raz zase poslal jedon chorlavý vysoký hodnostár hyntov svoj preňho do Rudného, aby ho prišiel navštíviť a udeliť mu rady lekárskej. Madva vyslancovi hodnostárovmu odvetil: „Povedzte jeho Excelencii, že on tak ďaleko má ku mne, ako ja k nemu; on nič nezamešká, ja ale veľa zameškám, lebo ako vidíte, tuná tisíce čakajú na radu moju — a pre jednoho, nemožno mi tisíce zanedbať.“

Čo obvlášte spomenutia zasluhuje je to, že Madva sebe za lekársku radu svoju naskroze nič platiť nedal. Kucharka jeho tu i tu dostala síce dollar alebo pár dvaciatnikov, ba aj iné dary menšie, ako na pr. pár funtov kávy, cukru, rižkaše atď., ale o daroch podobných sám Madva nikdy ani slova nevedel, a prijímanie ich vždy ostro zakazoval. Obzvláštnu schopnosť mal Madva v poznávaní nemoci; diagnostika jeho skutočne bola podivu hodná. Nezdravého sa veľa nezpytoval; ale skúmal zvlášte oko jeho, potom jazyk, úderok a načúval zdýmanie sa ňadier, pár okamyhov rozmýšľal a pravidelne poznal chorobu navštevovateľa. Nepriatelia jeho raz vraj dvoch prešporčanov — zdravých ako orechy — naviedli, aby ta šli do Rudného, a vydajúc sa za nezdravých, aby si dačo predpísať dali, a potom „divotvorného lekára“ náležite vysmiali. Madva vďačne prijal pretvarujúcich sa a strašné grimassy bolesti nápodobňujúcich pánov, a keď ich náležite vyskúmal, predpísal im; ale recept do obálky zapečatil, a tak ho úlisníkom tým oddal. Ako známo recepty Madvové len v troch lekárňach čítať znali: v Prievidzi, v Bánovciach a v Topolčanoch. Recept otázočný adressovaný bol na lekáreň topolčiansku, z čiastky, že to prešporčanom v ceste bolo, z čiastky, že pán lekárnik De Grach bol vždy človek rozmaru dobrého. Keď tomuto recept oddali, povedané im bolo, aby o dobrú hodinu prišli, že liek ich dotiaľ hotový bude. A čože im Madva za liek predpísal? Zo šesť holbí muky — bryndzových halušiek, a desať holbí piva. Čo mali robiť? Volky-nevolky vyplatili recept náležite osolený, ta šli s hanbou domov.

Roku 1860 trudovinámi a prácami vyčerpaný, na klepanie srdca trpiac — zanechal faru rudniansku a odobral sa na pokoj do blízkej dedinky Sučian, kde si malý, potrebám svojim primeraný domčok kúpil, v ktorom oplakaný od ctiteľov a priateľov úprimných, dňa 20. augusta 1852 dokonal časný beh života svojho. Zomrel na hlavničku. Madva bol človek nesmierne bystroumný, pilný a pracovitý; pri tom tichý, statočný a národu svojmu od jakživa úprimne oddaný. Keď Ľudovít Štúr u neho bol, povedal mu: „Vidíte, pán brat, my sme kollegovia.“ „Ako prosím?“ pýta sa Ľudovít. „Hm“ — vetí Madva — „my oba nezdravý národ náš liečime; ja telesne, Vy duševne. No, Pán Boh nám obom pomáhaj!“ — „Uslyš pán Boh!“ vzdychnul si Ľudovít.

4. Daniel G. Lichard

Nie je síce synom mesta Skalice, avšak jeho život je tak spojený so životom mesta, že nemožno ho ani v tejto knižke opominuť. On sa narodil v Slov. Lupči (župa Zvolenská) 7. januára 1812, kde bol jeho otec evanj. farárom. Základy vzdelania dostal v dome otcovskom. R. 1821, odobral sa na štúdie do Rimavskej Soboty r. 1828, ale do Bratislavy.

R. 1936 vystúpil ponajprv na verejnosť so svojou básňou: „Čas vše mení“ a od tej doby počína jeho spisovateľská činnosť. Životopis D. G. Licharda spísal Štefan Janšák, ktorý vyšiel nákladom Pomocnej Pokladnice v Uh. Skalici r. 1912. Z tohoto popisu vynímame Skalice týkajúce sa dáta.

R. 1838 stal sa professorom v Baňskej Štiavnici, roku 1844, ale bol zvolený za farára v cirkve tu v Skalici. Tu mimo jeho spisovateľskej a kazateľskej činnosti začal v r. 1847 vydávať výborný kalendár „Domovú Pokladnicu“ a v nasledujúcom roku hospodársky časopis pod názvom: „Noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život“. Obsahove stály tieto noviny tak vysoko, že ich Lichard sám neskôr svojim „Obzorom“ nepredstihnul, iba len doplnil. Zasadil sa o utvorení Hospodárskej školy, dal sa zavádzať pokustníctvo novými plodinami a pracoval na zveľadení tunajšieho hospodárstva.

Roku 1848, keď boly Štúrové „Slovenské Národné Noviny“ zastavené, dal sa on vydávať politický časopis „Slovenský Pozorník“, avšak politika nebola jeho živlom, mal s ním veľké nesnádze, ale ešte väčšie s vládou, ktorá diktovala, čo sa smie písať a čo nie. Cenzúra bola veľmi prísna a preto Slovenského Pozorníka vyšlo iba sedem čísel.

R. 1849 bol pozvaný ku redigovaniu slovenských vládnych novín, pri ktorých vytrval až do konca, majúc zdatných pomocníkov v dr. Andr. Radlinskom, Jonášom Záborskom a dr. H. Jirečkom. Názov časopisu bol „Slovenské Noviny“ a trvaly po 12 rokov. Začaly vychodiť 13. júla 1849.

V júni r. 1851 Lichard, Záborský, J. Kollár, dr. K. Kuzmányi podali žiadosť ku vláde, aby im dovolila sbierať príspevky i členov ku založeniu „Matice Slovenskej“, literárneho to spolku. Vláda si skutočne vyžiadala stanovy, avšak Matica zdála sa byť spolkom nevhodným, poneváč nebolo na Slovensku mesta, ktoré by malo toľko intelligencie, aby ňou obsadilo všetky funkcie správy.

O úkoloch národnej výchovy má Lichard tak demokratický pojem, že sme sa mu do dnes nepriblížili, (to jest: do roku 1912). Nemožno tady všetky jeho boje a príkoria uviesť, ktoré on podniknul a snášať musel. Pracoval húževnate.

V roku 1851 volal po zakladaní svojpomocných spolkov, ktoré by dávali náhradu pri pohromách. Lichard sa snažil riešiť agrárnu otázku slovenskú v celom jej rozsahu a rozhodnul sa pre obecné sporiteľne, terajšie pomocné pokladnice, ako najprístupnejšiu formu drobného úveru.

Do roku 1855 prispieval do nových časopisov: „Život a príroda“, „Průmysel a obchod“ a „Světozor“.

Než prejdem k činnosti Lichardovej v Skalici, musím podotknúť, že v roku 1848 zachránený bol pred smrťou len zvláštnou náhodou, príchodom generála Šimuniča. Keď v októbri 1848 boli v Senici obesení Bartoň, čáčovský roľník a Bemerta, Kapitán a Svatík, bol aj ustanovený deň, kedy komisár Jesenák mal prijsť do Skalice, aby obesil bratov Lichardovcov (Daniela a Ľudevíta), jednoho mešťana, dvoch františkánov a istého penzionovaného majora, čo však prišedšie rakúske vojsko prekazilo. O tom píše Lichard vo februári 1849: „I mne sa malo voľačo stať; ako sa pred dvoma týždňami hovorilo, že Maďari idú zase hore k nám, urobili tunajší (skalickí) maďaróni katalog tých ľudí, ktorí sa hneď obesia a tu som bol ja prvý, samý prvý. No, Pán Boh vás požehnaj! Amen, Skaličania!“ Pôvodcov tohoto plánu, mladého Šimoviča (sklenára) a Kubu (kováča) vojsko cisárske lapilo a preč do áreštu odviedlo.

Zastavenie Slovenských Novín koncom r. 1860 je v živote Licharda dôležitým medzníkom. Všetky nádeje, ktoré skladal vo vládu, majúcu uskutočniť národnú rovnoprávnosť Slovákov, sklamaly. Zo sľubov daných panovníkom rôznym deputáciam, neuskutočnilo sa takmer nič a nevďak dosiahnul vrcholu rak-uhorským vyrovnaním, ktorým hodení boli Slováci na pospas maďarizácií.

Lichard vrátil sa nezlomený z Viedne s pevným presvedčením, že v budúcnosti môžu Slováci niečoho dosiahnuť, len vlastnou vnútornou silou. To bol dôležitý moment v chápaní národných úkolov, ktorý vtisknul celej ďalšej jeho činnosti zvláštny ráz. Stalo sa ono heslom časopisu „Obzoru“. Špecialisovanie na určitý obor, umožnily Lichardovi, že hospodársky program podáva o mnoho konkretnejšie ako v Slovenských Novinách.

Hneď v 3. čísle prvého ročníku vyzýva k zakladaniu hospodárskych nedeľných škôl, vysvetlujúc ich význam pre dospievajúcu mládež i dospelých. Prvá taká škola bola utvorená v Beckove roku 1865.

Roku 1878 vypracoval podrobne stanovy hospodárskych besiedok nedeľných, ktoré majú byť školou pre dospelých. Z toho vysvitá, že nikto pred nim ani po ňom nezdôraznil tak nútnosť organizovanej mimoškolskej výchovy, ako on. Na svoj vlastný náklad vydal r. 1867 lacného „Malého Gazdu“. Po troch rokoch nasledovala „Malá Gazdina“. R. 1875 vydal „Malého Účtovníka“.

Tiež i hospodárska škola v Lipt. Hrádku je úzko spojená s Lichardom.

R. 1865 narádza v augustovom čísle: „Zakladajme sporiteľnice“. V ďalšom čísle narádza zakladanie „Vzájomných pomocníc“ a volanie jeho nevyšlo na zmar. Do roku 1875 ohlašuje vo svojom „Obzoru“ a „Slovenskom Kalendári“ celkom 25 akciových sporiteľní, 13 obilných syparní a 44 pomocných pokladníc, z ktorých mnohé udržujú sa až do dnes.

Z obnosov určených každoročne krajinským rozpočtom na podporu hospodárskej literatúry, nedostával „Obzor“ nič. Lichard prestal konečne spoliehať na cudziu pomoc a tak sa stalo, že behom 20 rokov utratil v propagovaní tej svojpomocnej myšlienky a vydávaní spisov svojim nákladom skoro celý rodinný majetok.

Nezbýva nám, iba obdivovať jeho telesnú a duševnú silu. Bárs pre pľúcnu chorobu musel sa vzdať professorstva a pri účinkovaní ako kňaz, zastával funkciu redaktorstva 13 rokov vo Viedni a 20 rokov u nás v Skalici. Ešte väčší obdiv budí duševná energia a sviežosť, ktorá ho neopúšťala do posledného okamihu. R. 1881 ohlasuje „dvadsiaty, hádam ostatný ročník „Obzoru“. Bol na úklonku sedemdesiateho roku. Okuliarov nikdy nepotreboval, ani sadzači sa nemohli žalovať na nečitateľné písmo jeho.

Že i v Skalici založil „Pomocnú Pokladnicu“, uviedol som už v inom odstavci. Skaličania vedia si oceniť jeho prácu pre ľud a národ vykonanú, ovšem len tí starší. Bol on priekopníkom v hospodárskom živote, podstúpil mnohé kruté boje s maďarskou vládou a keď aj on po čas svojho plodného života nezvíťazil, zvíťazila jeho plodná myšlienka, jeho snahy, jeho práca a žertva za milovaný slovenský ľud. Nebolo pod slnkom prekážky, ktorá by bola vyrazila Licharda z nastúpenej dráhy; nebolo nezdaru, ktorý by ho bol sklonil. Ešte 15. novembra 1882 vyšlo 32. číslo „Obzoru“, zredigované na smrteľnej postely, — o dva dni pozdejšie vypustil Lichard svoju šľachetnú dušu.

Nedožil sa uskutočnenia ani čiastky svojich ideálov. Keď by tak teraz vstal a mohol pozreť na naše školy, na naše hospodárske podniky, na našu slobodu, iste by povedal: „nežil som nadarmo, moje semä prinieslo úžitok!“

Jednou z hlavných príčin, prečo Lichard nepreniknul, je silná vrstva aristokratického náteru tehdajšej slovenskej vzdelanej spoločnosti. Turč. Sv. Martin bol vždy nepriateľom Skalice a všetkého, čo zo Skalice pochodilo. A väčšia čiastka prác Lichardových pochodila predsa len zo Skalice.

Vďačná budiž mu pamäť!

5. František Víťazoslav Sasinek

Narodil sa r. 1830 a síce 11. decembra. Otec jeho menoval sa tiež František a matka bola Anna rod. Tichá a keď jej bol muž odomrel, vydala sa za Imricha Blaháča. Obidvaja boli remeselníkmi a to čižmármi.

Vychodil skalické gymnázium a ako chudobný žiak, dľa vtehdajšieho obyčaja, chodieval každú sobotu po „kantáciach (spievankách)“ po zámožnejších rodinách a cez prázdniny pracovával pri tesároch, alebo pomáhal otčimovi pri čižmárskom remesle. Po skončenej tretej triede obsiahnul zo základiny Šédyho 60 zlatové štipendium a to mu pomohlo, aby skončil i 4. triedu. A teraz mu nastala pravá odyssea.

Dostal z domu štyri groše a s tými sa vydal na ďalekú púť do Solnoku na vyššie gymnázium, ovšem že „per pedes apostolorum“, to jest: pešo. Cestou i so svojim kamarátom Polakovičom, (ktorý sa pozdejšie stal guardianom františkánskeho kláštora v Skalici a ako taký tu zomrel), kde našli dajaký kláštor, kaštiel, zemiansku kuriu, všady odspievali dajakú latinskú pieseň, začo boli pohostenými a dostali i dajaký groš na „viaticum“ (cestovné). Po dlhej púti dostal sa konečne do Solnoku, kde Františkáni učili na vyššom gymnáziume, ktorí ho láskave prijali a nezkúseného mladíka sa zaujali. I pobočné zamestnanie si v Solnoku našiel. Vodil totiž dvoch mladých chlapcov do školy a zo školy, za čo dostával mesačne jedon dvadsiatnik, vtedy veľký peniaz. Na letné prázdniny zase zatúžiac po svojom domove, vybral sa zo Solnoku opäť pešo domov, i so svojim kamarátom Palkovičom, nesúc svoje imanie v batôžku na chrbáte a vo vačku majúc jedon dvadsiatnik a tak viac o hlade ako sitý, otrhaný, ustatý prišiel domov a priniesol zase domov štyri groše, ako bol dostal na cestu.

Takú cestu vykonal dvakráť. Po skončenej šiestej triede venoval sa kňazskému stavu. Bol si totiž v Bratislave, pri návšteve tamojšieho kapucínskeho kláštora obľúbil túto reholu a vstúpil do nej. Bol za nováčka prijatý 30. augusta 1849 vo Viedeňskom Novom Meste, pri ktorej príležitosti dostal rehoľné meno Viktor (Víťazoslav). Odtiaľ bol poslaný po odbavenom noviciate do Pezinku. Z tohoto kláštora veľmi rád chodieval „na kveštu“. Je to síce obťažné, plné sebazaprenia, ale Sasinek to rád konal, lebo mal tam hojnú príležitosť spoznať kraje a ľud, obyčaje, mravy, nedostatky a túžby slovenského dedinského ľudu. A zkúsenosti tieto boly neoceniteľným pokladom duševného vývinu nášho Sasinka.

Z Pezinku bol preložený do Taty, do Prešporka a do Scheibsu v Rakúsku na štúdia bohoslovecké. V deň 9. septembra 1853 bol vysvätený v Rábe za kňaza.

Ako rehoľný kňaz, obľúbený a hľadaný kazateľ a professor kleríkov, účinkoval potom striedave v Tate, Prešporku, Budíne, v Moóre a zase v Prešporku. Cez prázdniny chodil po okolitých farách slovo božie kázať, vypomáhať v duchovnej správe a jeho ľudový spôsob výmluvnosti a nevšedná horlivosť zanechaly trvácnu pamiatku medzi veriacimi.

A tu nám prichodí zmieniť sa o počiatkoch jeho spisovateľskej činnosti, ktorá ho pozdejšie priviedla k tomu, aby na inom a slobodnejšom poli podnikol požehnanú prácu za vzdelanie ľudu.

Ešte ako klerík v Prešporku složil pieseň ku Sv. Cyrillovi a Methodovi, ktorá bola uverejnená v časopise toho istého mena, v r. 1852 a ujala sa onedlho po našich kostoloch. Toto dodalo Sasinkovi chuti ku ďalšej spisovateľskej práci. Pilne dopisoval do „Katolíckych Novín“, do „Cyrilla a Methoda“, do „Priateľa školy a literatúry“. Na „Peštbudínske Vedomosti“ daroval zo svojej chudoby vtedy veľký peniaz 100 zlatých. Roku 1861 sostavil „Kresťansko-katolícky spevník“.

Pozdejšie, presvedčiac sa, že pre rôzne a nesnadné povinnosti, ktorými ho jeho rehoľná vrchnosť poverovala, nebude môcť svojmu ľudu a spisbe slovenskej tak výdatne sa obetovať, ako toho cítil potrebu, ešte v Moóre vyvinula sa v ňom myšlienka, vykonať si prepustenie z rehole za svetského kňaza, čo sa mu aj v r. 1864 podarilo. Slávnej pamäti biskup banskobystrický Štefan Moyses prijal Sasinka do svojho biskupstva a ustanovil ho za professora bohoslovia na semeništi a kazateľom kapitulského chrámu v Baňskej Bystrici.

Popri úradnej činnosti otvorilo sa tu Sasinkovej pracovitosti široké pole. Bol vyzvaný univerzitným professorom dr. Rösslerom, či by mu neobjasnil niektoré dejepisné záhady zo života sv. Štefana, prvého kráľa uhorského. Toto pohlo Sasinka, aby sa venoval dejinám počiatkov krajiny uhorskej, pri čom prišiel pomali na také výsledky vedecké, ktoré pozdejšie kritickými skúmateľmi našich dejín, ako Vámbérim, potvrdené boly. Všestranné potreby slovenského ľudu strhly potom Sasinka i do zápasov politických, keď roku 1865 kandidoval na snem v okrese povážsko-novomestskom.

Museli by sme celú knihu napísať, keď by sme chceli opísať jeho ďalšie účinkovanie a boje tak v obore jeho kňazského povolania, ako aj pri niekdajšej Matici Slovenskej. Spomenieme len jeho missionársku činnosť v Trenčiansku, kde v roku 1872 obnovil sv. missie. Ďalej jeho pobyt u kanovníka Kozáčka vo Veľkom Varadíne, u kanovnika Šimuniho v Baňskej Bystrici, v rodisku svojom Uh. Skalici, v Kútoch u Andreja Radlinského, v Prahe, v Radošovciach, potom v Kútoch u farára Pukančíka, v Marie-Celly a naposledy u Milosrdných bratov v Algersdorfe vo Štýrsku, ktorým ako domáci duchovný otec slúžil až do smrti.

Sasinek oddajúc sa celého, bez pomyslenia na vlastnú výživu, v službe cirkevnej i svetskej literatúre slovenskej, životom svojim plnil príkaz Písma svätého, ktoré celé do slovenskej reči preložil: „Ústa kňazové nech zachovávajú (pestujú) vedu“. On ju pestoval neúnavne, svedomite a nikomu k vôli neodstúpil od poznanej raz pravdy.

Jeho nesčíselné mravno-poučné i zábavné články a veršíky roztratené po kalendároch a časopisoch, jeho náboženské a vedecké diela, dejepisné knihy, výklady sv. čítania, monografie, tak rozmerom ako i počtom svedčia o jeho neúmornej práci, spisovateľskej nadanosti, spolu aj o veľkej láske k svojmu ľudu, sv. cirkvi a láske k pravde, tohoto zriedkavého muža.

Dožil sa 85. roku požehnaného života vzdor tomu, že bol r. 1907 porážkou navštívený. Zomrel nám ctihodný tento starec 17. novembra 1914. Pochovaný je nám žiaľbohu v cudzine, v Kainbachu, na cintoríne Milosrdných bratov, ktorí ho s nežnou láskou doopatrovali.

„Ktorí k spravodlivosti vyučujú mnohých, budú sa skvieť ako hviezdy na večné veky“, — hovorí Písmo sväté.

Skalica nemôže sa honosiť väčšim počtom takových synov, ako bol Sasinek a preto budiž mu večná pamäť.

6. Pavel Blaho, farár Gbelský

Pavel Blaho, narodil sa dňa 26. apríla r. 1844 v Skalici z roľníckych rodičov, Juraja Blaho a Anny Polakovič.

Pavel Blaho už za mlady javil nadanie a otec Juraj, ktorý bol známy ako „pismák“ a biblista (bola v dome stará illustrovaná Veleslavínska biblia), dal ho do školy, do nižšieho skalického gymnázia, kde vyučovali vtedy Františkáni. Skalické gymnázium bolo od r. 1848 pre neupravené pomery politické zatvorené a mladí žiaci odobrali sa do sveta. Tak dostal sa Blaho do staroslávnej Nitry, kde sa vtedy učilo nemecko-česky.

Prebudenie národné mal Blaho už z domu, ale pevného obsahu dostalo sa mu v Nitre a v Semeništi ostrihomskom, kde súčasne s Richardom Osvaldom študoval a už tam literárne pracoval. Vysvätený na kňaza bol roku 1868 2. augusta v Ostrihome. V tomto roku kaplanoval vo Sv. Ondreji blízko Budína, kde sa vtedy ešte slovensky kázalo. Tam soznámil sa s čelnejšími Srbmi a ich kňazstvom. V roku 1869 dostal sa do Holíča za kaplána, kde sotrval celých 13 rokov.

Tu redigoval „Kat. Noviny“ dočasne a začal vydávať v Skalici „Kazateľa“, slov. homiletický časopis, jediný prameň slovenských kázní, pre mladšiu, slovensky neznajúcu generáciu.

V Holíči v treťom roku svojho pôsobenia, roku 1872 založil na osnovách Lichardových „Pomocnú Pokladnicu“, ktorá svojho zakladateľa pri rozlúčke poctila veľkou podobizňou a zlatými hodinkami a po dnes ku prospechu ľudu účinkuje.

V roku 1882 odišiel za administrátora do Štepanova, potom do Smolinského. Až v 15. roku svojho kňazstva stal sa farárom v Dojči, kde v blahodárnej práci sotrval 16 rokov. Pozdvihnul zanedbanú obec kultúrne, prebudil národne a zveľadil hospodársky.

Opravil a vymaľoval kostol, postavil novú školu, hospodárstvo farské postavil na moderné základy s Františkom Nouzák-om, intelligentným Čechom árendátorom, naučili ľud racidlne obrábať zem, odvodňovať, navážať, priemyselné a technické byliny pestovať. Chudobná, kedysi od zemianov zhumplovaná dedina, začala ožívať; tam kde sa farárom predtým len kúkoľ a chrpa rodila, svážal Blaho ku závisti sprosťákov sto mandelov obilia a maku mával toľko, ako sedliaci na Hanej.

Dostačilo 16 rokov jeho pôsobenia a obec sa prebrala, zregenerovala, vychoval sa zdarný dorost, založené boly spolky a práca jeho nevyšla na zmar; s úctou vyslovujú v Dojčiu aj dnes jeho meno! V slovenčine je obec tvrdá, nezlomná!

V roku 1899 prešiel do Brockého, tam ujal sa vedenia Potr. Spolku, založil školský fond. Od roku 1905 pôsobí vo Gbeloch. Pracuje, vedie spolky ďalej a prajeme si, aby starčok dlho ešte žil ku spokojenosti svojich veriacich a svojho milovaného slovenského ľudu!

Dalo by sa ešte mnoho písať o účinkovaní tohoto zriedkavého kňaza — rodoľuba, avšak treba sa pridŕžať tej zásady: „De mortnis nisi sil bene, de vivis nisi bene, nisi male.“ (O mrtvých nič len dobré, o živých ani dobré ani zlé.) A on žije vo zdraviu a jeho skromnosť ani by nedovolila všetky jeho činy spisovať. I toto málo bez jeho vôli a vedomia podávam. Dúfam, že mi to odpustí.

7. Rudolf Vrchovský

Rudolf Vrchovský narodil sa r. 1816 20. februára a zomrel 17. marca 1901. Za mlady zdržoval sa vo Viedni, kde mal výnosný spediterský závod. V roku 1859 vrátil sa do Skalice a zakúpil na Horných majieroch bývalú továreň Ernesta Vrchovského, ktorá od roku 1848 po celých 10 rokov stála pustou a zanedbanou. A tak stal sa majiteľom poslednej súkenníckej dielne, ktorú on ale zariadil na továrňu na mlynárske pytlíky, pozdejšie aj na výrobu vlneného zbožia (šiatky, šály, odevné látky) a udržal vzdor konkurencie a rôznych nehôd a ztrát až do roku 1875. Vtedy ju musel už zatvoriť a venoval sa celkom svojmu hospodárstvu a práci pre dobro mesta a obecenstva.

Bol to muž zriedkavého rozhľadu, usilovný a húževnatý, bárs sa mu ani vo všetkom nedarilo. A bol ľudomilom, dobrodincom chúdeže s nešťastím postíhnutých. To sa dokázalo pri častých požiaroch, nadovšetko keď „Široká ulica“ vyhorela. Vtedy veľké obete priniesol pohorelcom a stal sa im opravdovým dobrodincom.

Časté požiare v Skalici vnuknuly mu tú myšlienku, založiť tu po vzoru iných mest dobrovoľný hasičský spolok, čo sa mu po mnohom namáhaní aj podarilo. A tento hasičský spolok práve v tomto roku slávil svoje 40-ročné jubileum, pri čom nezabúdal svojho zakladateľa a ovenčil jeho hrob za primeranej slávnosti.

Majúc dobro ľudu vždy pred očami, založil tu s pomocou iných tiež sporiteľňu (terajšia skalická banka), ktorej vedenie sa mu však z ruky vymyklo, keď správu na seba strhli maďarónske, nášmu ľudu neprajné živly, a tak sa tento ústav stal nie dobrodením utiskovaného ľudu, ale pevnou baštou maďarizácie.

Koľko má tunajšia evanj. a. vyz. cirkev zosnulému Vrchovskému ďakovať a jakú ztratu ona s jeho úmrtím utrpela, to vedia posúdiť len údovia tejto cirkve. Je tiež o tom zmienka na inom mieste.

Tiež mnohý chudobný žiak tunajšieho gymnázia v rokoch 1860 — 70 je zosnulému vďakom zaviazaný; on a jeho rodina podporovala takých žiakov bez rozdielu vierovyznania, a nikto nebol oslyšaný, kto sa ku tejto rodine utiekal.

Rudolf Vrchovský zasluhuje vďačnú rozpomienku.

*

Rodina Vrchovských je v Skalici usádlená od roku 1600. Prvý jej člen Václav (Vencel) bol už roku 1671 za mešťana prijatý. 1694 zase Jakub, 1770 Michal, zvaný textor, 1804 Jozef; a jeho syn, hore spomenutý Rudolf 1859, stali sa mešťanmi.

Už i na inom mieste bol som spomenul niektorých členov tejto rodiny ako dobrodincov cirkve evanjelickej, ale musím tu pripomenúť, že bol to síce naskrz rod súkennícky, ale boli všetci vzdelaní, učení a jako sa to hovorievalo: „pismáci“. Málo takých rodín v Skalici, ktoré by boly toľko dobra výkonaly pre obecenstvo, ako Vrchovských, od začiatku až do konca, nevynímajúc ani jednoho člena.

Teraz ovšem to už neide, časy a s nimi i okolnosti a majetkové pomery sa na dobro zmenily. Srdce je tu, ale ruka nevládze.

8. Pavel Jedlička, biskupský vikár trnavský

Pochodí zo zemianskeho rodu a rád sa podpisoval „Pavel Jedlička de Kis-Kováló“, ktoré dominium bola voľakedy tejto rodiny.

Narodil sa údajne na Jedličkovskej zemianskej kurie na rohu Kráľovskej a Dubovej ulice, kde tento zemiansky rod prebýval ešte do začiatkov 1870 rokov.

Keď odbavil svoje štúdia, stal sa kňazom arcidiecesy ostrihomskej, stal sa farárom a dekanom v Horných Orešanoch, v ktorej dobe spísal viacero podielnych kníh pre Spolok Sv. Vojtešský a medzi iným i „Životopis Dona Bosco“. Tiež pre kalendár tohoto spolku, ako aj pre iné slovenské, najmä náboženské časopisy prispieval.

Keď bol v Trnave uprázdnený stolec biskupského vikára a žiadon z tamojších kanovníkov tento stolec pre rozhárané pomery tejto kapitoly zaujať nechcel, bolo toto miesto Jedličkovi ponúknuté a on ho aj prijal. Musel mnohé ťažkosti prekonať, ale vzdoroval všetkým nepríjemnostiam a šlendriánu, začo veru nebol obľúbeným medzi tamojšími kanovníkmi a mal s ními časté potyčky.

Keď zaviedol do správy poriadok, bol odmenený tým, že bol vymenovaný za kanovníka ostrihomského, v ktorej hodnosti sotrval až do smrti.

Ačkoľvek spísal mnohé slovenské knihy a články, jeho zemianska krv mu nedovolovala, aby sa otvorene za Slováka hlásil; s úradníkmi smolenického panstva, ba i s Pállfyovci hovorieval výlučne len nemecky, aby si to s politickými úradmi nepokazil. Maďarčinu pestoval len tam, kde musel a kde úradná povinnosť vyžadovala. Politikom nebol.

A predsa zanechal po sebe vďačnú rozpomienku, nielen v Horných Orešanoch, kde mnoho dobrého vykonal, ale i na celom Pállfyckom panstve, lebo pre tamojší, na panstve odvislý ľud, mnohé úľavy a chúdeže podpory vyprostredkoval. Ľud s vďačnosťou na neho vzpomína a preto zasluhuje, aby i tu spomenutý bol.

9. Iné osobnosti

Ovšem, že Skalica mala a má aj iné znamenité osobnosti, ktoré v poslednom storočí vynikli a v živote popredné miesta zaujali, alebo svojou prácou tak sa vyznačili, že by zasluhovali vďačnú rozpomienku zo strany občanov. Tu ale neni miesta natoľko, aby sa životopisy ich tu prinášaly, ba o mnohých ani patričné dáta neni sú po ruke.

Tu máme na príklad:

a) Jozefa Nováka, kaplána skalického. Aký bol to oduševnený národovec, pracovník a borca na národa roli dedičnej. Smrť ho pred časom uchvátila ďaleko od domoviny na malej fare v Tekove.

b) Dr. Ľudevít Okánik a

c) Dr. Pavel Blaho. Kto sú títo, akú prácu vykonali a doposiaľ konajú; o koľko oni Skalicu pozdvíhli, národné povedomie v nej upevnili; o koľko oni Skalicu hmotne povzniesli a blahobyt obyvateľov rozmnožili, — o tom písať v tomto rámci neni možné, ba bolo by aj neslušným už teraz ich životopis rozoberať, keď že oni ešte i doteraz medzi nami žijú a pracujú. O nich prehovorí budúcnosť.

Mala však Skalica a má ešte mužov, ktorí síce dosiahli vysokého postavenia, ale mesto sa nimi pýšiť nemôže, iba len na toľko, že sú to deti mesta; ináče sú to zradci svojho rodu, neprajníci národa a nepriatelia vlasti. Spomenem len:

d) Jána Černocha, arcibiskupa-kardinála ostrihomského, primasa uhorskej krajiny, ktorý pochodí z chudobnej domkárskej rodiny v Skalici, ktorý mnohé dobrodenia užil počas návštevy tunajšieho gymnázia od slovenských rodín, ktorého rodičia ani slova nevedeli po maďarsky a on sa stal renegátom, šovinistom maďarským a veľkým nepriateľom všetkého slovenského, nadovšetko terajšej našej republiky. Lepšie bude o tom pomlčať.

e) Podobne účinkoval Ladislav Mihalík, pozdejšie Halász pomaďarčený. Jeho otec písal sa Michalík, pochodil z Moravy a jeho syn, — niekdajší mestský notár, potom riaditeľ tunajšieho gymnázia, stal sa v dobe, keď naše 3 slovenské gymnázia boly zatvorené, hlavným gymn. riaditeľom a zadovážil si meno „katana revúcskeho“. Keď bol potom ako pomocník zlopovestného župana Grünwald Bélu zo všetkých jemu podriadených škôl slovenčinu povyhadzoval a mnohým žiakom a učiteľom krky povykrucoval, odišiel na zaslúžený odpočinok, stal sa v Skalici mešťanostou, za krátku dobu ale nechal toho, lebo mu Skalica bola dľa jeho vlastných slov „elparasztosodott fészek“ (zosedliačeným hniezdom) a otvoril si pravotársku kancelláriu. On bol totiž za mlady složil zkúšky, advokátske, potom filosofické, mohol teda byť advokátom, i professorom. Doktorom ale nebol. Zomrel v Skalici nikým neoplakávaný.

f) Ďalej spomeniem, že v Skalici sa tiež narodil poľný podmaršálek Watterflied, ktorý si tu získal aj domovské právo. Bol on synom správcu tunajšej invalídovne a skončiac nižšie školy, bol prijatý do vojenského terezianskeho ústavu vo Viedni, kde na toľko vynikal, že ešte ako mladík stal sa dôstojníkom a postupoval tak, že to priviedol až na poľného podmaršalka a stal sa divizionárom v Sedmohradsku.

Mesto Skalica prijalo ho pri istej záležitosti do občianskeho sväzu, jeho rod ale pochodí z Nizozemska (Hollandska).

Počas svojho života navštívil Skalicu niekoľkokráť, ale od tej doby, čo v meste vojenskej posádky už neni, neukázal sa tu. Že by bol mestu, alebo jeho obyvateľom dajakú vďaku preukázal za to, že mu tu bolo občianske právo udelené, o tom som sa nikde dozvedeť nemohol.

*

Ostatné už zomrelé, alebo ešte žijúce osobnosti, ktoré sa dostali na vysoký stupeň hodnosti, tu spomínať nebudem, aby spisok zostal len monografiou mesta a nie biografiou jeho údov.




Ferdinand Dúbravský

— spisovateľ, redaktor, učiteľ, prispieval takmer do všetkých slovenských a viacerých moravských novín, časopisov a kalendárov, knižne vydal vyše 40 titulov, písal pod pseudonymom strýčko Ferdinand Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.