ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Náčrtky dľa ústneho podania)

Ústne podania treba vždy s reservou ponímať. Žiadne ústne podanie nezachová na dlhú dobu svoju pravú podstatu. Generácie, jedna za druhou nasledujúce, vždy dačo zabudnú, premenia, dľa svojich názorov upravia, mnohé popridávajú, takže po viac storočnej dobe dostane to podanie celkom iný tvar, celkom inší smysel.

Tak sa to má tiež i o pôvodu mesta Uh. Skalica. Tam, kde sa nenachádzajú makavé dôkazy povedaného, je ťažko odľúčiť bájku od pravdy, povedačky od skutočných dejín. Ja volím pri nastávajúcom popise len to, čo je skutočne pravdepodobné a čo sa dá čiastočne zistiť z prastarých pozostatkov a čo súhlasí s vývinom a dejinami okolia. A popis tento súhlasí s rôznymi úpravamy a záznamy, ktoré sa o našom meste zachovaly v súsedných mestách a hradoch. Nenáročím si ovšem neomýlnosť a pravé poňatie dejín, to ponechám povolanejším osobám a veľmi budem rád, keď niekto podá opravy uvedených dát. Ja prikročím k dielu v tej nádeji, že nájde sa historik, ktorý tu uvedené dáta, nakoľko neni sú dôkazmi potvrdené, na pravú mieru uvedie.

Teda k dielu.

Za pradávnych časov bola krajina okolo Skalice na sever, východ a juhovýchod široko-ďaleko porostlá veľkými lesmi a na juh a západ obtočená močiarmi a bahniskom. Miesto, ako by stvorené pre zbudovanie pevnosti.

V nasledujúcom podám len to, čo blahej pamäti zosnulý Andrej Radlinský, Víťazoslav Sasinek, potom páter Gregor Terlanday, pozdejšie ale Rudolf Vrchovský vyskúmali, zistili a dľa ústneho podania starých občanov sostavili.

Pri vpáde Maďarov, — dľa iných ešte skorej, vraj pri vpáde Avarov, — české kniežatá, vlastne panovníci Veľkomoravskej ríše, aby bohaté a úrodné kraje Moravy pred spustošením hájili, začali budovať po zdlžke Moravy hrady a pevnosti, ako aj válečné tábory. Takými boly: Hradisko (Uh. Hradišť), Ostrog (Uh. Ostroh), Kňazovo Selo a Ves Selo (Veselí), totiž hrad na ostrove Moravy (Kňazovo Selo) a pozdejšie i Ves Selo, Strážnica, Skalka (hrad na Skalke, Skalica), Radošin (Hrad Radošov. — Zamčisko medzi Radošovciami a Radimovom), Stráž nad Šášinou (Stráže-Belveder) a mnoho iných až ku Devínu.

Nedá sa z mlhavých časov dávnoveku určiť, či tieto hrady boly budované kniežatmi ríše, alebo jednotlivými vladykmi. Isté je len to, že hrad Kňazovo Selo (kniežacie sídlo) bolo prvým i s válečným táborom Hradiska. Kňaz sídliaci v Sele akiste uznal toho potrebu, opevniť celý kraj a prvým miestom bola vyvýšenina nad bažinami moravskej doliny v blízosti pohoria. Tam postavil pre svoje čaty opevnenú Strážnicu, to jest: strážny hrad a za ňou hneď na skalnatom výbežku pohoria Hrad na Skalke terajšiu Skalicu a zároveň nad bažinatou šášinou pri rieke Myjave Strážny hrad, ktorý mal hájiť priechod myjavskou dolinou.

Hrad Skalka bol teda pred príchodom Maďarov, — ba snáď už pred príchodom Avarov, — vybudovaný.

Na ktorom mieste bol ten prvý hrad vybudovaný, nedá sa piesne určiť. Radlinský hovorí, že tam, kde je terajšie Hradisko; iní však sú tej mienky, že tam, kde sa nachodí niekdajší Poveterňák, čomu by nasvedčovala tá mienka, že pôvodná osada nebola na terajšom mieste mesta, ale ďalej k vinohradom, asi za Pelíškovom. I hradská cesta do Strážnice sa tam tade tiahla a používa sa doteraz ako polná cesta. Isté je len to, že v rokoch 900 — až do stredoveku stál pevný hrad i s osadou tam, kde od Kalvárie až po Malý rýnok, ulice sa rozprestierajú.

Dôkazom toho je, že keď sv. Vojtech arcibiskup pražský (Adalbertus) do Vacova roku 996 tiahol, aby knieža maďarské Vajka v kresťanskom náboženstve vyučil a ho pokrstil (sv. Štefan, prvý kráľ uhorský), bola Skalka už kresťanskou obcou, lebo on tu posvätil prvý kresťanský chrám a síce na „Hradisku“ (in arce).

Nebola to ovšem terajšia pustá kapla sv. Juraja, ale bola to iná, ešte predtým na niektorom mieste hradiska vystavená, z ktorej už žiadnej pamiatky neni, ba ani nevedno, na ktorom mieste stála.

Kapla sv. Juraja bola až v jedenástom storočí, teda o 100 rokov pozdejšie postavená v románskom slohu a mienka stojí, že je to pôvodná „Cyrillka“. Jestli je sv. Vojtechom posvätená pôvodná kapla len bájkou, alebo bola len provizórnym chrámom, tak je skutočne táto kapla sv. Juraja prvým kresťanským chrámom v Skalici a zároveň aj najstarším staviskom mesta. Kapla však nebola pôvodne tak vysoká ako je teraz; hornejšia časť bola pozdejšie postavená, čo sa dá pohľadom zistiť a preto vyčnievala nad múry hradné. Horejšia čiasť je tehlová, a proto veľmi mladá, starý je len kamenný spodok.

V dvanástom století sa vo vatikánskych listinách spomína „Ecclesia S. Salvatori in arce“ (Chrám sv. Spasiteľa v hrade), čo je dôkazom, že prvý chrám boží nebol v meste ale v hrade a vtedy odpadávajú všetky domnienky a podania, žeby kapla sv. Anny na námestí bola najstarším kostolom mesta.

Ovšem i to je isté, že o kaple sv. Juraja nemohlo byť vtedy ani zmienky, veď v tých dobách nebol Juraj ešte svätcom.

Z tohoto prvého chrámu „sv. Spasiteľa“ zachoval sa „Beránok Boží“ vykresaný v kameni, ktorý je v múroch farského chrámu sv. Michala na ľavej strane z vonku v piliere zasadený a tiež i tá čiastka v kameni vykresaného nápisu, ktorý je dľa Sasinka nerozluštiteľný a ktorý je tiež na tej istej strane kostola umiestený, pochodí akiste z toho prvého chrámu „in arce“. (Glagolské písmo).

Povedačky, žeby kapla sv. Anny bola prvým chrámom mesta, boly iste zapríčinené tým nápisným trojuhelným kameňom nad vchodom umiesteným, na ktorom stojí: „aedific. 997“ čo je rozhodne falošným. Veď i spôsoby tých písmien svedčia, že nápis bol zhotovený v stredoveku a k vôli čomu bol na tejto kaply zazdený, neni pochopiteľným. Či nemal on byť zamúrovaný na kaple sv. Juraja? A preto že je tento nápis falošným, bol svojho času zamaltovaný. — Čitateľným bol ešte v roku 1864, keď sa kapla opravovala.

Samo sebou sa rozumie, že prvý chrám na Skalke bol slovanskej východnej kresťanskej cirkve, ktorú u nás sv. apoštolovia Cyrill a Method založili, venovaný; veď ku tejto cirkve patril i sám arcibiskup Vojtech a tak i prvý kráľ uhorský bol len v nej vyučený a pokrstený. Dokazujú to korunovačné odznaky (plášť, mešec, topánky atď.), na ktorých sa nachodia cyrillikou vyšité slovanské nápisy.

Skutočnosťou je, že hrad na Skalke stál v tej dobe na tom priestore, ktorý sa tiahne od ulíc Svätojurskej, Podhradia, Hradištskou a s druhej strany cesty na Kalváriu na priestore asi 3-4 domov. Keď sa v pozdejších dobách mesto múrom obohnalo, aby hrad — a či len zbytky jeho — tiež pojali, museli pri hradisku múr v pravom uhle zlomiť, smerom ku Kalvárii tiahnuť a tam zase v pravom uhle zlomiť a ku Bašte tiahnuť.

Za hradbami, v tom zlomenom kúte bol pozdejšie umiestený židovský cintorín, ktorý doposiaľ jestvuje, bárs sa tam už nepochováva.

Jestli skutočne pôvodný „Hrad na Skalke“ bol na tom priestore stavaný, kde sa to zove „u Poveterňáka“, a v pozdejších dobách nezachovaly sa žiadne zbytky tejto pevnosti, tomu sa nemožno čudovať, veď pred ôsmym a deviatym stoletím, boly podobné hrady len z dreva stavané, — sruby z mohutných brvien a klátov, — ako aj sám Vyšehrad bol vystavený. Až keď sa začaly hrady z kameňa stavať, vtedy pre Hrad na Skalke vyhľadali priaznivejšie a účelnejšie miesto na poslednom výbežku skaly smerom k bažinám, aby bol hrad i z tejto strany chránený. Toto je mienka všetkých skúmateľov a badateľov, ktorí čerpali svoje úsudky z niektorých starých, v zámockom archíve v Strážnici, poťažne vo Veselí nachodiacich sa dokumentov. Skalické archívy boly požiarom zničené a neostaly žiadne duplikáty. V budapeštianskych archívoch však by sa niektoré spisy o Skalici iste našly, aspoň z dôb Árpádovcov, lebo Skalica bola vtedy chýrnym mestom.

Hrad na Skalke bol dobrou záštitou kňazov zo Sela, lebo ináče by sa nebolo v tak krátkom čase, — do roku 996, — pod ním toľko rodín usídlilo, že vznikla z nich celá osada, ktorá mala už zapotreby aj vlastného chrámu božieho. A táto pevnosť na Skalke ako aj osada trvala až po dobu, keď náporom germánskych výbojných a maďarských ľúpeživých čat, pri „Bratislave zanikla Slávov sláva“.

Známo je z dejín, že pri Bratislave už v r. 907 bojovali Slováci v radách Maďarov, ktorí boli nimi podmanení, proti Bavarom. Ovšem Slováci z východných žúp a dolnej zemi, bo západné Slovensko nemali Maďari ešte podmanené.

Germánska soldateska vtrhla vtedy cez Moravu na naše „Moravské pole“, spustošila hrady a pevnosti, vypálila mestá a dediny a čo ona nedokonala, vybavili lúpeživí Maďari na svojich výletoch. A vtedy začali sa Germáni sťahovať na naše žírne „Moravské pole“ a zakladali si zvláštne obce: (Dimburg, Hochstetten, Schützen, Stampfen atď.) alebo opanovali už jestvujúce a ich mená zkomolili vo svojom nárečí. Tak sa stal z Devína = Deven, Teven, Teben, Theben); zo Šášiny = Sassin; zo Skalky = Skalitz; zo Strážnice = Strassnitz, z Ves Sela = Vesel, Veselí; z Ostrogu = Ostra, atď. — (Maďari nazvali Šášiny = Sásvárom a nie Sasvárom).

Skalka stala sa Skalicou. A čo zvláštne, hrad bol z nova vybudovaný a Vrchovský čerpal z akejsi starej knihy, že poneváč vtedajší pán Skalice menoval sa Sákul, dal svoje meno hradu a tak vraj povstal názov Sákulca = Szakolcza. Isto je, že ked sa kráľ Béla (nie Adalbert-Vojtech?) tu narodil, písalo sa o ňom, že „Szakolczae natus“, (narodený v Szakolczi) a tento názov stal sa úradným a bol i vtedy, keď Pongrácovci dostali ho lénom. — Toľkoto o pôvode Skalice.

Než by som však tento odstavec zakľúčil, dovoľujem si niektoré poznámky urobiť, možno, že povšimnu si toho aj iné kruhy.

Kaple bývaly v hradištiach pre obyvateľstvo z okolia, ktoré sa do hradišť v dobe nebezpečia utiekalo. Staré tieto hradiska boly značných rozmerov z tohoto dôvodu. Po obyvateľstvu predmaďarskej doby jedinými stopami sú nálezy hrobové na strániach k vinohradom, kde — na suchšom mieste — boly tiež najstaršie sídla. Po vpádu maďarskom a odtrhnutí Slovenska, hranice medzi lesom a močiarmi, medzi Moravou a Slovenskom zostaly po dlhú dobu spustošené a teprv až začiatkom 13. storočia bolo založené terajšie mesto. Zpráva o Bélovi bola by v tomto páde len povesťou, poneváč Skalica ako mesto nemohlo vtedy ešte jestvovať, preto že mest vtedy ešte nebolo. A dľa tohoto výkladu samého nesiahala vtedy, — keby bola jestvovala, — na miesto dnešnej „Kráľovskej ulice“. Kráľovská ulica dostala meno po kráľoch, ktorí sa tu častejšie zdržovali.

Vyšiel akýsi výklad o pôvodu Skalice, v ktorom sa hovorí, že pôvodný názov „Zakolcha“, o ktorom bude pozdejšie reč, bol odvozený z toho, že bolo zbudované hradisko „za kolcami“, to jest: za drevenou hradbou (palisádmi). To azdaj bolo opevnenie stavania prvého pána Skalice Tomáša, alebo plankami (palisádmi) ohradené mestečko. To oboji by sa však bolo nachodilo pod kopcom a zmiznulo to pri pozdejšom stavaniu domov, takže nezostaly zbytky po tom primitývnom opevnení, čož by bolo nemožným na nezastavenom hradisku.

A tak Uh. Skalica mohla už dávno svoje 1000-roč. jestvovanie sláviť, keďby sa dal presný rok vzniku ustáliť. To je isté, že táto oslava mohla byť hodne skorej slávená ako bolo maďarské millenium, poneváč Skalica pri zakladaní maďarského štátu už dávno bola pevným hradom slovanských kňazov (kniežat) alebo aspoň vladykov.

Azdaj snáď až r. 1996 zasvätí sa 1000-ročná pamiatka založenia prvého kresťanského chrámu na Skalke = v Skalici, a pritom oslávi sa aj pamiatka založenia mesta.

Ale — — či nebude do tej doby kapla sv. Juraja sborená? — Ozývaly sa už hlasy o tom. Inde sa opatrujú, zachraňujú a obnovujú staré pamiatky a tu v Skalici? — — Nemohla by sa táto kapla obnoviť, reštaurovať a keď nie pre náboženské výkony, teda aspoň ako muzeum zachrániť? — Zosnulý náš rodák Jozef Novák, bývalý kaplán skalický, o to pracoval, ale čo sa stalo? Nič. S jeho odchodom zo Skalice tak sa zdá, že i táto myšlienka odletela. A či skutočne opováži sa nivočiaci duch Kocúrkova túto pamiatku zničiť? —

Zachraňte, čo sa zachrániť dá.