Zlatý fond > Diela > Uhorská Skalica


E-mail (povinné):

Ferdinand Dúbravský:
Uhorská Skalica

Dielo digitalizoval(i) Robert Zvonár, Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Andrea Jánošíková, Michal Maga.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 65 čitateľov

XII. Historické anekdoty, povesti a žartovné povedačky o Skalici

Temer každé mesto a každá dedina má svoje zvláštne anekdoty, ktoré sa zväčša na dajakom historickom čine zakladajú, alebo sú žartovného spôsobu, ktorý svoj pôvod v dajakom činu alebo výkonu obyvateľstva mávajú. Ani mesto Skalica neni toho prostá, ba azdaj o veľa viac takých anekdôt o nej koluje, ako bárs o ktorom inom meste.

Uvediem ich tu a objasním tak, že nikto ich ani za urážku, ani za posmech brať nebude.

1. Ako Skaličania kráľa napálili. V popise o vzniku mesta Skalice bolo hovoreno, že kráľ Béla IV. nechal mesto múrom obohnať. Občania však pripisujú toto rozhodnutie Bélovy II. slepému. Tento že vraj rozkázal tieto múry stavať a občania museli kameň, piesok a vápno dodať, základy kopať. Múr, či vlastne hradby maly byť tak široké, že pár volmi tiahnutý vôz mohol sa na nich obrátiť.

Toto im bolo priveľa a preto usnadnili si prácu tak, že postavili síce mohútne bašty a brány, ale múr postavili taký, ako ho dnes, — kde je zachovaný, — vidíme.

Keď boly hradby hotové, hlásili kráľovi, že je všetko v poriadku. Kráľ sadnul na koč a dal sa okolo mesta voziť. Skaličania mali na hornej a dolnej bašte prichystaný volový záprah a keď tam s kráľom prijeli, záprah sa musel obrátiť a kráľ bol spokojný. Bol slepý, nič nevidel len po zvuku pozoroval výkon. Aby mohli občania kráľa oklamať, museli ovšem jeho tajomníka, ktorý všade s ním bol, podplatiť. O tom sa však dozvedel kráľov spovedelník, prezradil to kráľovi a tento rozhnevaný dal dozorcov stavby, — popredných mešťanov, — k sebe zavolať, štyroch dal poviazať a rozkázal ich na štyri strany sveta do hradieb zamúrovať za trest, že ho ošialili. I v tom spáchali mešťania podvod, lebo miesto štyr dozorcov, dali zamúrovať štyroch zločincov, ktorých práve vo väzbe držali.

Tak napálili Skaličania slepého kráľa.

2. Voda horí! Na tento posmešok nemal by sa nikto hnevať, ba Skaličania mohli by byť pyšnými nad významom tohoto narčenia. Heslo je zaručene historické a povstalo z toho, že keď grófovi Pongrácovi bola Skalica ako leno odovzdaná, jeho úradníci s mestským zastupiteľstvom vymerávali chotár skalický, a keď celodennou chôdzou ustatí usadnuli v ktorejsi „búde“, pýta sa jedon úradník: „Povedzte nám, „Domini“, kde že predsa sú hranice chotára? Chodíme celý deň a nevieme ešte odkiaľ-pokiaľ siaha chotár?“

Vtedy vstal malomluvný síce, ale rozumný občan, rozprestrel ruky na východ a západ a mávnuc rukou: „Hranice naše sú (ukáže na západ) voda, (ukáže na východ) hory.“ — Teda, „voda, hory“. Tým rozumel rieku Moravu a vrchy Malých Karpát.

A v Pongrácovskej knižnici nachodí sa vraj tá zápisnica, v ktorej sa hovorí, že hranicu chotára Skalice tvoria „voda, hory“.

A z toho povstalo to narčenie, že v Skalici „voda horí“.

To je zo stredoveku.

Z osemnásteho storočia obžilo toto narčenie zvláštnym spôsobom. Mesto Skalica prenajalo svoj mestský mlyn istému „Vothovi“. Stalo sa, že keď bol v meste jarmok, naraz začali na farskej veži „šturmovať“, a hlásny vykríknul z pavlače medzi ľud: „Votha horí!“ — Skaličania tomu porozumeli ihneď, cudzí predavači a kupci ale nie. Títo sa dali do smiechu, že vraj v Skalici voda horí a preto aj „šturmujú“. Boli ovšem poučení niekoľkými údermi drábov, ale predsa po vidieku rozniesli ako posmevačku, že „v Skalici voda horí“.

A v minulého storočia poslednej polovici zase obživnulo toto narčenie tým, že ktorýsi občan kopal vo svojom dvore studňu a mal k tejto práci najatých Sudoměřičanov. Bola zima a kládli si ohníčok blízko jamy. Keď už boli hodne hlboko, naraz vystrieknul mohútny prameň čiernej smradľavej vody, tak že sotvy mohli uniknúť z hlbiny. Voda naplnila jamu a začala pretekať a keď prišla do styku s ohňom, vzňala sa a začal celý povrch horeť. Mali potom ťažkú prácu, aby zase jamu zasypali, zahádzali a tak oheň udusili. Ale sudoměřičtí robotníci rozniesli ten chýr, že v Skalici aj „voda horí“. A to majú teraz i Gbelania.

Teda, Skaličania, nemáte príčiny hnevať sa na to.

3. Zajac sudcom v Skalici. V tej dobe, keď sa protestantizmus v Skalici vzmáhal a keď ich z farského kostola vypudili, nastala škriepka a zvady, kde-že si majú protestanti svoj kostol vybudovať. Žiadali najprv, aby im z troch katolíckych kostolov bol jedon prepustený, to ale bolo odmietnuté. Bolo im viac domov núkaných, ale nemohli sa za žiadon rozhodnúť. A vtedy vystúpila jedna múdra hlava a hovorila: „Chyťme zajaca, pustíme ho uprostried rynku a kade bude utekať, pobehneme za ním a do ktorého domu vbehne, tam si zbudujeme kostol.“

Tak sa i stalo. Zajac utekal kostolnou ulicou, preskočil potok a vbehnul do poválaniska barón Révayovského domu, ktorý im už bol i tak núkaný. Vyprosili si ho teda, postavili si tam kostol, — terajší Milosrdných bratov, — a na vďaku za prajný rozsudok, umiestili obraz zajaca nad hlavným oltárom, kde sa ten obraz doposiaľ nachodí.

Teda zajac ich rozsúdil.

4. Triesku za ušama majú Skaličania. Toto neni posmešok, ale výraz opatrnosti, múdrosti a rozšafnosti, ale tiež i lakomosti Skaličanov.

Bolo už v tejto knižke spomenuté, že v Skalici bolo voľakedy vyše 100 súkenníckych dielní. Bol to vtedy mohútny cech, bohatý a široko-ďaleko vážený. Ale majstri práve preto spyšneli a od tovaryšov a učňov žiadali nadľudské práce. A vtedy sa raz v nedeľu tovaryši shromaždili „pod sklepmi“ a usniesli sa, že nebudú skorej pracovať, dokiaľ majstri neustanovia istú mieru pre všetkých rovnakú, dľa ktorej budú denne tkať, a ktorá bude závazná ako pre majstrov, tak aj pre tovaryšov.

Bol to azdaj prvý štrajk robotníctva v krajine a — pomohol.

Shromaždili sa majstri a tovaryši u lády v dome cechmajstra a dohovorili sa, že toľko a toľko piadí musí tovaryš za deň utkať a viac nesmie majster požadovať. Poneváč ale nemali všetci majstri rovnaké piade, niektorí mali dlhé prsty, niektorí krátke, a preto zo všetkých vezmú za mieru tú najstrednejšiu. Tak bolo dobre. Miera sa našla a bolo hneď aj ustrúhané drevko, ktoré malo byť v láde deponované a každý majster bol povinný podobné drevko si zaopatriť. To sa urobilo hneď na mieste a tak bola miera jednotná.

Majstri, alebo dielňu vedúci námestník, chodil 2-3 krát po dielne a meral od jednoho stavu k druhému a nosil tú triesku za uchom pichnutú. To sa stalo takým zvykom, že i na jarmoku a na ulici, nosili tú triesku za uchom, aby im daktorí nezbeda tovaryš kúšťok neodrezal. Bola tá trieska akýmsi posvätným pokladom a beda bola tomu tovaryšovi, ktorý predpísané piade nenatkal.

Pravzor tejto triesky nachodil sa naposledy v rukách p. Jozefa Vrchovského, súkenníka a pritom i predstaveného cechu.

Keď prišli na jarmok cudzí ľudia, hľadali skalických súkenníkov a pozerali, ktorý má tú triesku za uchom. „To je Skaličan, ten má triesku za uchom a teda aj dobré súkno.“

Zosnulý súkenník Granský z Potočnej ulice ale hovoril i to, že na tých drevkách si majstri narobili čiarok, ako husté má to tkanivo byť; teda koľko vláken na tú piaď má byť pretkaných (hustota súkna).

To je skutočne odznakom rozšafnosti, opatrnosti a obozretnosti, a keď niekto hovorí: „má triesku za uchom“, musí sa to v tomto smysle ponímať a nemôže to byť urážkou alebo výsmechom. Že je pritom tiež i lakomosti dosť, to sa samo sebou rozumie.

Súkenníctvo zaniklo, ale „trieska za ušami“ znie doposiaľ. To si už musia občania nechať ľúbiť.

5. Behá ako s virgulami. Povesť hovorí, že v skalických horách sú „zbojnícke studienky“, a že sú v nich poklady zakopané, ale ťažko je sa k ním dostať, poneváč vlastne len ten môže tie poklady vyzdvihnúť, kto z toho rodu pochodí. Ale povesť nepovedá, či ten istý má byť z rodu tých zbojníkov, alebo či z rodu okradených. Studienky sa vraj len raz do roka otvárajú a to len po čas paššiových dňov pred Veľkonocou.

S tým hľadaním mnohí už zle pochodili. Lebo zablúdili v horách, alebo ich divá zver napadla (ktorej už teraz v tomto kraji neni!), alebo vysilení hladom a smädom klesli niekde pod krovie.

Tak sa stalo aj s jedným majstrom poctivého remesla ševčovského na začiatku minulého storočia. Zadovážil si totiž u jakejsi čarodejnice (boršickej??) pruty, zvané „virgule“, ktoré mu maly ukázať to miesto, kde sa tie zbojnícke studienky nachodia. Chodil po horách, hľadal, ale nenašiel. Utrmácaný, hladom a smädom zmorený zostal kdesi ležať a tak ho našli rubači, lenže už zošialel, zbláznil sa.

A od tej doby udomácnil sa výraz: „behá ako s virgulami“, čo toľko znamená, že behá bez rozmyslu a cieľu. A máme v Skalici takých ľudí nadostač. Ovšem, že aj inde.

6. Pre nás a pre naších synov. No, toto je už urážkou, tak dehonestovať poctivých občanov! Veď terajšie pokolenie za to nemôže, že boli voľakedy takí mudrcovia na „ratúzi“, ktorí i šibenice za svoje vlastníctvo a dedovizeň uznali. To sa stalo takto:

V Holíči chytili dvoch zlodejov, ktorí tam prišli zbíjať a panská stolica ich odsúdila na smrť povrazom. Holíč mal síce tiež svoje šibenice, ale kata nemali a žiadon z poctivých občanov nechcel sa na to podujať, aby tých lotrov obesil a preto sa ujednotili, požiadať mesto Skalicu o prevedení „ortelu“. Skomponovali nasledujúci dopis:

„Cteníj saude hrdelníj a šanowníj rychtaři slawného mjesta Skalice.

Tu Wám posiláme dwou lotrou z moravy, kteríj tu zbíjawše chytenj bylj a sauce odsaudenj na šibenici maji býti povjeseníj. Ale ani kata ani pacholkow nemajíce posiláme ich ku Wám a za každyho platíme 7, id est: Sedum grošší střibrných českych pro Wašíjch Milostj kata, žeby ich na Waššiej šibenici pověšiti si neobtežoval.

Datum in castrum Holich anno domini 1710. die quarto oktobris in festo sct. Francisci Seraph.

Judex curiae:

(Podpis nečitateľný).“

Lotrov sputnali a v sprievode dvoch žoldnérov i s listom a peniazmi poslali do Skalice.

Hrdelní súd sa sešiel a nastala porada, čo tu robiť? Nevedeli sa dojednať. Až tu vystúpil jedon z rýchtárov a riekol:

„Spectabiles domini! Tito lotri neni sú Skaličania, ani Holíčania. „Naše věci sú enem pro nás a pro naše deti a potomků“ — (teda aj šibenice!) Navrhujem, pošlite tých lotrov v sprievode drábov na hranice moravské, tam nech im štvrtník vyplatí po sedmi grošoch a dá im rozkaz, aby sa nechali ve Strážnici obesiť, poneváč sú z Moravy“.

Dictum factum. Sbor súhlasil a lotrov v sprievode dvoch drábov pod vedením štvrtníka Adalberta Novackého odprevadili až ku sudoměřickému mostu, tam im štvrtník vyplatil po sedmi grošoch a rozkázal im ísť do Strážnice, tam ortel, ktorý im bol odovzdaný, oddať „saudu“ a nechať sa tam obesiť.

Či uposlúchli, o tom žiadnych poznámok neni. Len to sa vie, že títo lotri to hneď v Sudoměřiciach vyrozprávali, Strážničania, ktorí nikdy neboli so Skaličanmi v dajakom priateľskom pomere, to počuli a rozniesli, že vraj Skaličania majú šibenice pre seba a svojich synov.

Pozdejšie ujal sa ten zvyk, pýtať sa obyvateľa Skalice: „Máte už účastinu na skalickú šibenicu?“ — Čo toľko znamenalo, či je patričný skutočným občanom v Skalici, alebo len príšelcom.

A tento žart ešte podnes sa opakuje.

7. Ako sa Skaličania chránili pred cholerou. Bolo to počas veľkej choleri v rokoch 1831 a 32. Slavné mesto nariadilo, aby Bzenčania so zeleninou a Sudoměřičania s maslom, syrom atď. len na hranici smeli svoje zbožie vyložiť a Skaličania museli tiež až tam dochodiť, na 5 krokov pred predavačom zostať stáť, dľa oka vybrané zbožie muselo im byť na drevenej lopatke podané; na ktorú oni zase peniaze položili a predavač ich musel do šáflika vody hodiť vymočiť nechať. A tak sa to dialo aj opačne. Dráby dozerali a musel tam byť aj mestský „trečaf“ s vodou dovezený.

Mimo toho musely brány a fortne už o 7. hodine večer zavreté a ráno až o 6. otvorené byť. A nikto nesmel v noci ani sem, ani tam, čo Skaličanom, ktorí mali svoje majiere, salaše a stodoly vonku za mestom, veľké nesnádze robilo. A tu sa našiel jedon múdry občan menom Mitták, ktorý toto konečne prekazil. Stalo sa to tak:

Večer o 7. hodine pribehnul ku bráne a volal už z ďaleka:

„Pane štvrtníku, nedajte ešte brány zatvoriť, mám ešte holubov vonku!“

Štvrtník na to: „Ale veď holuby preletia aj nad bránou!“

„To verím“, odvetil Mitták, — „ale aj to verím, že cholera tiež nechodí na nohách, ona je v „lufte“ a tak ona tiež preletí nad zďou.“

A to sa i stalo. V Skalici strašne zúrila a vtedy sa už brány nezatvárali, len vápnom kríže sa robily na vrátach domu, v ktorom sa cholera uhniezdila. Len že aj tí, ktorí boli niekomu niečo dlžni a báli sa, že budú upomínaní, narobili si podobné kríže na dvere a mali pokoj.

8. Skalické karkacétle (Katarrh-Zeltle). Každá krajina, ba každý vidiek má svoje zvláštne mlsnoty. Nadovšetko ženské pokolenie holduje týmto zvykom. Na príklad Španielčanky, Maďarky, Rumunky obľubujú praženú kukuricu, (maďarsky: pattogatott kukoricza); Nemkyňe majú svoje „Pfefferkuchen“; Srbkyne svoje „sladko“; Ruskyne majú radi zmrzlé mlieko žuchlať; jedným slovom každý národ má svoje zvláštnosti. To platí tiež o Slovensku. Okolo Burského lesa lúskajú „dyňové jadierka“; na východe Malých Karpát zase „oriešky“; v Trenčianskej suché slivky atď.

Skalica nemohla tiež zostať po zadu. I tu sa zadomácnil istý zvyk v tých časoch, kedy ešte neboly továrne na cukrovinky. Teraz ovšem, keď už v Skalici máme troch cukrárov, starý zvyk už neplatí.

Čo to bola za špecialita, tie „skalické karkacétle“?

To sme sa my dozvedeli za našich študentských rokoch v dobe 1860 — 1870. Skalické dievčatka, — žiadne kišasszonyky, ani nie žiadne slečny, — jednoducho „frajlenky“, keď vo sviatok a v nedeľu konaly svoje prechádzky do „hájka“, alebo „na kalváriu“, mávaly vždy plné kapsy, alebo v „škarnetlách“ zapakované „karkacétle“ a mlsily po celej ceste, kade chodily. A starí si tiež na nich pochutnávali po obede, alebo podvečer.

My chlapci zvedaví, chodili sme v hlúčkoch za frajlenkami, nadovšetko keď ešte s krinolínami blahej pamäti vyzváňaly. A tu sme kapnuli na živé.

„Frajlenko, čo to porád žuchlú?“ pýtali sme sa.

„Karkacétle, pane študent“, znela odpoveď.

„Dajte aj nám okoštovať“, žebronili sme.

„To nie, to je len pre nás dievčatá“, odvrknuly.

A tak sme chodili za nimi s dlhým nosom.

Zbadali sme ale, že vždy čosi odhadzujú. Skúmali sme príčinu toho a tu sme našli, že odhadzujú šupky z bobu.

Sto striel! Ony žuchlaly bôb (v hospodárskej terminologie máme dve sorty: koňský bôb a sviňský bôb; ktorej sorty ony žuchlaly, to sme nevedeli ustáliť) a nazvaly to „karkacétlami“!

A boli sme raz na fare v Kútoch, asi 5-6 žiakov u vdp. farára Radlinského pri obede a ku koncu hovoril ku svojej gazdinej: „Toto sú Skaličania, prines im tých skalických karkacétly“.

A ona priniesla plnú misu „koňského bobu“, ako palec veľkého, na mäkko uvareného a veru my sme ho nenechali v hanbe. Čo mohly „frajlenky“ mlsiť, to sme mohli aj my užiť.

Teraz ovšem tento obyčaj zaniknul, poneváč rôznych cukroviniek sa v každom obchode dostane, čo voľakedy nebolo.

9. Povesť o krásnej Helenke. V Kráľovskej ulici bývala zemianska rodina Szurmayovcov, v ktorom, nemohol som sa dozvedeť, avšak domnievam sa, že to bol dom Wernerovský. Szurmayovskú kaplu som opísal na inom mieste, teraz ale poprajem miesta aj tunajšej povesti, ktorá o tejto kaple koluje.

Rodina Szurmayovcov mala v 18. storočí, — hovorí sa, že na začiatku Napoleonských válok, — čo však sa neshoduje s dejinami bolo to skorej, jedinú dcérušku, krásnu devu menom Helenku. Asi v desiatom roku utratila matku a sotvy za rok, odomrel i otec, žiaľom nad ztratou manželky. Helenka zostala opustenou sirotou a čo najhoršie, nebolo nijakej záveti.

Rodina prišla, rozobrala všetko cenné, ale sirotu ani jedon nechcel prijať. Zostal jej iba holý dom a troška hábov. Asi 13-ročná Helenka zostala opustenou a keď oplakala svojich rodičov a mesto tiež sa o ňu nepostaralo, nedbalý tútor ale ani sa o ňu neobezrel, sobrala sa a išla službu hľadať. Dostala sa kdesi k rodine Dussarovskej; boli to zemania blízo okolia Skalice. Tam pestovala deti, bola ich učiteľkou a vychovávateľkou. Najstarší syn si ju obľúbil a keď dospela, vzal si ju vzdor prekážkam rodičov za manželku a vtedy sa s ňou navrátil do Skalice, aby prevzal majetok manželky.

Tu žili po niekoľko rokov blažene a pani Dussarova nebola ináče nazývaná, iba ako „krásnou Helenkou“.

Avšak prišla pohroma. Vypukly války (ľud hovorí, že napoleonské, čo ale nesúhlasí s dejinami,

Pozn. spis.) a mladý Dussar musel k vojsku ako dôstojník. Keď narukoval, manželka ho odprevadila až pod vinohrady a tam sa s ním s bôľom rozlúčila.

Dussar však bol vo válke ťažko ranený a sotvy ho domov odviezli, zomrel v náručí manželkynom. Helenka mu dala vystaviť kryptu na tom mieste, kde sa naposledy rozlúčili a postavila (a či obnovila?) tam kaplnku, kde bola už v r. 1730 založená rodinou Szurmayovskou kapla sv. Rodiny. Tam ho dala pod oltárom pochovať a keď o nedlho aj ona zomrela, vo svojej poslednej vôli zažiadala si, tiež vedľa neho pochovanou byť. A tak ležia obydvaja pod tou kaplou.

Hovorí sa, že pri kopaní tej krypty prišlo sa na starú podzemnú chodbu mesta a tak sa shoduje, že krypta bola s ňou spojená.

Terajší majiteľ toho pozemku mohol by azdaj viacej o tom povedať, údajne p. Rublik v Masarykovej ulici.

10. Skalické špecialiti. Tie sú svetochýrne. Lenže ich nikto nevie tak správne pripraviť, ako skalická sedliačka. Mnohá „panička“ sa ovšem už podučila a tiež vie ich dobre spraviť, ale už neni sú tak prirodzené, ako keď ich sedliacka gazdina spraví, poneváč panie pridávajú rôzne prípravy ku nim. Sú to:

a) skalické trdelníky, na takzvané „trdlo“ namotané, z mäkkého cesta nasúkané povrázky, nad žeravým uhlím s otáčaním na ružovo upečené, tlčenými orechami alebo mandlami, niekedy i marhuľovými jadierkami a cukrom posipané, z trdla stiahnuté a vyzerajú potom tak ako rukávy z kabane. Znamenité jiedlo, pochúťka.

b) zázvorníky. Tieto shotoviť nie každá žena vie. V Skalici je vždy len niekoľko báb (pardon! niekoľko gazdin, chcel som hovoriť), ktoré dobré, chutné, krehké zázvorníky vedia upiecť a to je ich tajomstvom, ktoré neprezradia ani za pečenú hus a preto spôsob dorábania tu ani podať nemôžem.

c) praclíky, boly svojho času znamenitou pochúťkou pri víne. Len pekári ich piekavali a to nie všetci razom, ale vždy len po poriadku, jedon za druhým. Mali potom svojich chlapcov-učňov, ktorí po uliciach chodili, na trúbelku pískali, aby obecenstvo upozornili a tak po uliciach a po domoch predávali. Jeden kus za dva krajciare. (Blažené časy, ktoré sa už nikdy nevrátia). Zavítali „pod búdy“, do hájka, „pod sklepy“ a robili dobrý obchod. Ako by aj nie! — Zmizlo to už na dobro.

Sú ešte aj iné skalické pochúťky, tak nakladaný homolkový starý syr, „politirované knofle“, cesnakovica a iné, ktoré Skaličanky vedia zvláštnym spôsobom pripravovať, o ktorých ale radšej pomlčím, lebo sa mi už sliny sbiehajú.

11. Kolovrátok ako striekačka. Bolo to v dobe; kde boly používané ešte prenosné malé striekačky pri požiaroch, akých byvalo v Skalici často.

Stalo sa, že akýsi kolovrátkar (verklista) prišiel s moderným kolovrátkom na vozíku umiesteným, údajne Talian a našiel si voľakde nocľah, kde nemohol svoj kolovrátok umiestiť a tak odobral sa na mestský dom a poprosil, aby mu kolovrátok tam ponechali. Stalo sa, že kolovrátkar ráno odišiel do okolitých obcí „na kveštu“ a o kolovrátok sa nepostaral.

Predpoludním pán kapitáň zbadal tu zavadzať kolovrátok a rozkázal, aby ho ukryli do hasičskej šopy. To sa tiež stalo. Chlap sa ale nevracal, akiste bol dakde „schovaný“ pre žobrotu a tu — čert nespí, — na predmestí vypuknul požiar. A tu ľudia poverení hasičstvom, vytiahli všetky striekačky a medzi nimi i kolovrátok, ktorý však nepoznali. Na mieste, v úzkom priestore dvorov zastali a teraz len hasiť.

„Šak je veliká truhla, je tam iste plno vody, len pumpujte“, volal dráb.

„Nuž, kde je tu ventil? — Ahá, tady je kluka, zatočíme“, odvetil občian hasič.

A zatočil, len že miesto vody, tento „novomódny strikač“ chrlil „Radecký-Marš“ na všeobecné gaudium okolo stojacích. — O ďalšom výkone historia mlčí.

12. „Enem po táto, keď je vyšej, neni dovolené.“ Kto sa chcel v Skalici kúpať, musel (ba i do teraz musí!) ísť na Moravu, poneváč Skalica kúpeľne nemá. Stalo sa však, že mnohých to v krútňavách Moravy zachvátilo a utopili sa. Vtedy slavná mestská rada dala na rieke Morave miesto vymerať a postavila do rečisťa výstražnú tabuľu:

„Keď voda vyšej tohoto stlpca stúpne, neslobodno sa kúpať.“ Morava je zlá voda; nenazdajky sa rozvodní a tak občas zmiznul ten stĺpec a ľudia sa kúpali a zase sa topili, poneváč stĺpec pod čiarkou, zmiznul vo vode a Morava stala sa slobodnou.

13. Mestský bubon. V Skalici sa všetko vybubnuje: Predaj, kúpa, dražba, ztrata, nález, jarmoky a rôzne udalosti. Je to pozostatok stredoveku, keď ešte naši predkovia nevedeli si prečítať pisobné vyhlasenia, ktoré boly alebo maďarsky, alebo predtým ešte nemecky spísané a na tabuli mesta vylepené.

Boly tej doby i časté požiare a hasičského spolku nebolo. Vtedy napadlo pánu kapitánovi výstrahu dať obecenstvu a nechal vybubnovať:

„Na známosť sa dáva, aby každý majiteľ domu aspoň 24 hodín pred požiarom mal pri dome nachystaný škopek vody, hák a rebrík. Kto to zanedbá, bude platiť 10 zlatých šajnov pokutu.“

A zase druhý raz:

„Kto chce ísť na hrozna do vinohradov, nech si prijde pre ceduľku na ratúz!“

A veru išli kto chcel.




Ferdinand Dúbravský

— spisovateľ, redaktor, učiteľ, prispieval takmer do všetkých slovenských a viacerých moravských novín, časopisov a kalendárov, knižne vydal vyše 40 titulov, písal pod pseudonymom strýčko Ferdinand Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.