ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na všetko to, čo som o besnej voďe, alebo pálenom v Úvoďe povedau, bi mohou aj najvetší korhel a ožralec povedať, že to všetko plaťí len o tom, kdo mnoho píje pálenjeho; lebo to som sám skusiu, že najsurovejší ožralci sa tím vimlúvali, že oni len málo pijú, a že proťi posilňeňú sa ňemuože ňikdo ňič mať. Za to aj Spolki mjernosťi, že sa ňepotrebnje, lebo tím, čo málo pijú, že to ňeškoďí, a tí čo privikli k tomu že sa odvráťiť ňedajú. Že ale všetko toto je len reč daromná, a že je najvetšja potreba Spolkou mjernosťi, to prú, ako bi k samjemu pripomenutjemu predmetu pristúpiu dokázať musím.

Hovorí sa, že pálenka zahrjeva, za to, keď sa iďe do huor, na cestu ďalšú atd. v zime, píje sa pálenka. Kolko ráz sa ale stalo, že tí, čo sa besnej vodi napili, v horách zamrzli, a ti, čo s ňimi boli — ňepijúc pálenjeho, ešťe aj tích zamrznutích pálenkárou domou dovjezli alebo doňjesli. Keď som študuvau v Braťislave (Prešporku) — jednej tuhej zimi prileťela pravdivá povesť o dvoch sklenároch z Pezinku do Braťislavi idúcich. Jedna ďjeučica išla za ňimi a tá povesť tú stvrdila. Sklenári so svojimi noškami sa posilňiť a spolu do cesti pálením rozohrjat chceli: napili sa a nabrali si aj do skleňičjek. Po cesťe idúc vždi vjac prezabuvali, a za to, sa aj vždi podla ích nazdávanja besnou vodou rozohrjevali; kim ňeomdleli, a jako običaj majú podoprjac sa na svoje hrubje na konci silním železním klincom opatrenje palice trošku si na boku cesti odpočívali. A tak boli aj najďení, celkom stuhnutí — bez života. — Inďe zas išjeu jeden cudzíňec s jednim paholkom, ktorí bou do mestečka v tuhej zime od svojho gazdu poslaní — spátkom k ďeďiňe. Paholok si upíjau zo skleňice — cudzinec ňje; na konci milí paholok celí prezjablí odpočinok hladau, a zostau len za malú chvilku seďeť; ale o peť minúť ňevládau vstať — iba cudzinec s velkou prácou ho celjeho zmrzljeho do ďeďini dovjedou, kďe sa mu potom s usilovnosťou a potrebnou pri tom opatrnosťou a múdrosťou pomohlo. A ťisíc je takích príkladou, ktorje muožeme poznať ako z knižjek, tak i zo samjeho života.

Kdo buďe mať ešťe dosť smelosťi k tvrdzeňú, že pálenka zahrjevá? Záhreva pekná — keď špik a krú a kosťi stuhnú a živuot človeka, jako bublina skape. Ale je to spolu prirodzení následok. Pálenka je nápoj lihoví, špiritusoví; to jest, je v ňom tá moc, ktorá sa ňemuože stroviť a v pomoc i silu ťelu potrebnú premeňiť, ale sa muože len spáliť. Keď tento plameň pekelní ale do krvi sa dostaňe, teda zastaňe mjesto sile životnej, ktorá v krvi prebíva. Na chvílu rozpáli aj to, čo ňemá biť rozpálenuo: kreu, špiki, mozog, žili; a potom zaňehá mdlobu, slabosť, ospalosť. Čím vjac tlklo srdce pri piťí tej besňice, tím chladňejšje zostáva o chvilu. Smrť človeka ale je ostidnuťja krve. Keď teda príďe z vonku zima, z dnuká je už všetko mdluo, čože muože inšje nasleduvať, jako práve smrť? Za to v zime zamrznutí luďja — sú obeť pálenskjeho. Najvjac skuhrú na zimu pálenoví korhelja: lebo oňi na mjesto ťeplej krve, ktorá dnuká zahrjeva, majú stuďenú pálenku, ktorá len tedi zahrjeva, keď horí. Keď sa tedi tá besňica chiťí v žilách ožralca — tedi mu je najťeplejšje: ale Pán Boh chráň každjeho pred touto skúškou ohňa pekelnjeho.

Pálenka teda ňezahrjéva! „Ale posilňuje“ povje pálenku piť navíknutí jej obranca. Pálenka posilňuje, keď človek aňi tolko sili ňemá v sebe, abi sa zime zvonku obrániť mohou! Už bi síce dosť bolo na tom, čo som povedau k dokázaňú, že pálenuo ňeposilňuje: ale ešťe muožem zo skutočnjeho života duokaz na to privjesť. Ňje len že opilec pálenoví najmeňej urobí, ale že aj o svoje statki prichádza, máme príkladou každoďenních vjac jako dosť. A mislíte, že keď ožralec pálenoví sebe samjemu dobre a svedomiťe ňerobí, že ten samí buďe jako nájemňík injemu robiť svedomiťe, pilňe a horlivo? Ó — tu sa míliťe. Jako som já založiu spolok mjernosťi v Hlbokom, prišjeu doňho aj istí hospodár. Tento išjeu rúbať z povinnosťi sjahi do huor. Prišli po tej istej roboťe aj z druhej ďeďini sedljaci do hori. Ale hneď za patámi jejich prišli aj nehanebnje ženi, ktorje sa z predávaňja tej istej bezbožnej otrovi živja, a ponúkali ju sedljakom. On ích zahnau od seba; tam ti druhí ho vismjevali a skljenku za skljenkou do hrdla svojho vljevali „uviďíme hovorjac, čo narobíš bez pálenjeho“ a pri tom posmechi naňho aj na mňa „ktorí som vraj darmo luďí zavjedou“ kidali. Medzitím on len pracuvau — a tamti pili — a posmechi robili; až aňi sa ňenazdáli — úd spolka mjernosťi so svojou sekerou rozohrjati, čerství, veselí prišjou k ňím, a pítau sa čo vikonali? On mau svoj ďjel zrobení, a tam ti s gramblaveními rukámi oduchujúc prsti skrehlje sotva čjastečku malú svojej práce odbavili. „No,“ pítau sa on: „ktorí sme vjac narúbali?“ „Veru je to pravda,“ uznávali všecci; ale spolku mjernosťi úd — navracuvau sa s veselosťou domou!

Ale pre Boha, jako bi sili dodávala otrova? Mdlobu a ňemoc, ospalosť a omračenosť, chorobu a ostudnú ňechuť — ano, toto donáša palenuo, ale ňje posilňeňje. Pri koseňí lúk sa píjalo v Hlbokom pálenuo; ale to sami viznávajú teraz moji Farňíci, že nje jeden na mjesto, abi bou kosiu, pod kopou strjezvími nakosenou sena vispávau. Je to posilňeňje — keď sa na mjesto do bujnej trávi s kosou hoďí do kopi sena a spí!? Ňje to — ňje posilňeňja v palenom.

„Mi ťažko robíme — čím že sa posilňíme, to je lahko hovoriť Pánom, ktorí ťažko ňerobja,“ takjeto odpoveďe dávajú leňiví proroci. Ale čo mi povjeťe na toto: naši Otcovja ťažšje roboti robili, keď hori kolčuvali a v role, na ktorích vi teraz pohodlňe len sejeťe a žňeťe obravali, a pálenjeho ňeznali! Čo mi odpovjeťe na to, keď Vám povjem, že v pounočnej Americe od roku 1826 od kedi sa tam Spolki mjernosťi uvjedli, ďivokje a jako večnje hori v polá obracuvanje bívajú, a to šetko bez pálenjeho? Keď Vám povjem, že vojsko Pounočno-Amerikánsko na skrze ňepije tejto besnice? Čo povjeťe, keď Vám pripomenjem, že sa bez pálenjeho taká práce vikonáva, o jakej aňi Vi, aňi Otcovja Vaši aňi len pomisleť ňemohli, a sice, že sa po mori plaviť — velribi chitať — zabíjať a obrábať muožu a to všetko na večních vodách, k piťú ňespuosobních po morách sa robí! Lebo sa už velice mnohí kapitánovja na morskích loďách, ktorí ňeprijímajú do službi žjadneho, ktorí bi pálenuo, alebo rozoliš, alebo jakíkolvek lihoví nápoj píjau.

Na to vjem, že nemuože aňi slova rozumní človek povedať; a čo darobní žráč a tlacháč povje, to krem toho ňeplaťí ňič. Najvetší ale leňoch sa najvjac na ťažkú prácu uhárka. A to sprostuo — že bi ti, čo nosja čjerne kaputi ťažko ňerobili; to je ťjež len zlomislná klebeta. Každí stau a rjad má svoje ťaškje práce. Já muožem povjedať, že naša práca: seďjeť, písať na vikoreňuvaňí zlosťi, bludou, ňemravou atd. pracuvať, alebo iním spravedlnosť prisluhovať, zákoni vidávať, luďí vjesť, alebo zas iních kupectvo a obchod s cudzími krajinámi, národami, alebo práve s iními čiastkami sveta vjesť: že hovorím tjeto práce sa ťažšje, jako Vaše, ktorí hovoríťe, že seno kosiť — žať —drevo rúbať atd. je ťažká práca. Vi si pri tom pohibuvaňje robíťe, čerstuo povetrje díchaťe, potom si chutňe zjeťe; mi proti tomu svoje životi za včasu do hrobu privádzame. Čo je teda ťažšja robota? Ťažkosť roboti tedi ňeňi vímluva a ňeňi obrana pálenjeho. Každí stau a rjad má svoje ťažkosti.

Teraz ňič tak hojňe ňepočujeme — jako sťažuvanje sa na roboti, na velkje dánki, na ňedostatok: ale to všetko ňje je dostatočná príčina bjedi opravdovej terajšej, a tích vždi horsích a horších časou. Pred 50 alebo 100 rokmi boli vetšje ňeslobodi a ťažkosťi na sedljakovi, a predca boli lepšje časi, jako naši starúškovja rozprávajú. Jedinká príčina toho je rozmnožeňje sa pálenki, a piťja pálenjeho, tej besnej otrovi. „Nuž a ňepilo sa prvej pálenuo?“ opíta sa mnohí. Ňje, odpovjedam, za starích časou, aspoň len pred 200 rokmi sa ňepíjalo pálenuo;^[1] v novejších časoch len velice málo, a len ale od 30 rokou sa tá potvora pekelná ljahnuť začala. A od tedi — pozriťe sa na ďeďini, mestečká, mestá, pole, lúki, fabriki a remeslňícke cechi, a uviďíte horšje následki, jako keď Tatari a Turci krajinu našu pustošili. Turci za 200 rokou tolko bjedi ňeuvalili na krajinu túto, jako pálenuo od 30 rokou. Pomisľiťe čo buďe s naších potomkou, jestli bi táto potvora za 170 rokou ešťe žrať mala svet!

Jako schudobňjevajú naše ďeďini? Rodáci naši — prestanťe už ráz žiť len tak na zpameť, len tak z náhodi, bez virátaňja, bez počtou; ale zastaute sa v istích hoďinách nad svojím hospodárstvom a vidávajte sebe samím počti zo života; z príjmou, vídavou a z mravnjeho prospechu lebo škodi. Zlakňete sa sami seba. Úradskí, Prísažní, Richtári — ďívajte sa na uvoje ďeďini a zrátajte čo sa straťí na pálenom a pri pálenom a uviďíte, že je tento nápoj hotoví obraz pekla. Vezmime si na príklad jednu prostredňú ďeďinu, ktorá muože mať a počituvať svojich 200 roďín, čo viňesje, položme, 1200 duší. Keď vezmeme roďinu s roďinou, pri tom veselje, kršťeňje, trhi, jarmoki, oldomáše, robotňíkou poseďeňje v krčme atd. atd. teda muožme bezpečňe na jednu roďinu hoďiť jeden žajdlík. Pri tom vezmime žajdlík — lacňejšje aj drakšje sa pijo len 2 groše. 200 roďin je, to je teda každodenňe 400 groší alebo 20 zlatích. 365 dňou do roka, urobí to teda 7300 zl. a za 30 rokou 219,000 t. j. dve sto devatnásť kráť tisícou.

Teraz vezmiťe si ktorú chceťe ďeďinu, v ktorej kdo bíva, a zrátajte podla skušenosťi vlastnej: a vjem, že ňebuďeťe aňi na Pána, aňi na robotu ťažkú, aňi na ňič príčinu svojej hroznej bjedi uvaluvať — ale ju zvalíťe na tú potvoru pekelnú, ktorá Vás žrala, a na ohavnuo pálenuo. A každí mi prisvedčí pri tom počťe mojom, že som ňič ňeprehnau, ňič ňevimisleu; a jestli buďe každí zo skušenosťi svojej rátať — vjem to dobre, že hrozňejšje summi naráta.

Pri všetkom tom sme ňerátali; aňi ten interes, ktorí iďje z peňazí prepitích, aňi ten čas, ktorí sa zmrhá pri tom, lebo keď sa pálenoví piják k skleňici dostaňe, nuž už ňevje keďi odísť; hneď má dosť rečí, múdrosti, dobroti, hneď ňevje o bjeďe na nahích ďeťoch, o narjekajúcej manželke; ani sme ňerátali tú škodu, ktorú gazdovi medzi tím paholci, alebo iní sluhovja urobili; aňi sme ňerátali kolko holbí strovi, zbožja, maku, kolko vajec, kolko vjazaníc sena, otavi (mládze), slami, dreva doňjesou pálenoví sedljak židovi, len za to, abi čakau na peňjaze! Ba aňi to sme k tej summe ňepriložili, drahšje plaťí ten žajdlík židovi, keď mu ňje v peňjazoch, ale običajňe v plodoch zemskích: v zboží, v seňe, v strove atd. plaťí, pri čom o novom žid aňi za polovicu mu ňeprijíma to, čo sedljakovi Boh na roli, v zahraďe, na lúke požehnau. Keď toto všetko prirátaťe, jako prirátať musíťe, keď ňje strojnásobňenú, najmeňej zduojnásobňenú summu višje rečenú dostaňeťe.

Povážťe toto dobre, a vstúpťe do seba, pamatujúc že Vašej terajšej bjedi, príčina je ňešťastnuo pálenuo. O kolko meňej bi bolo narjekanja v tej ďeďiňe, ktora 219,000 zl. za 30 rokou na pálenom prepila, kebi ňepočitujác úrokou, ale len tú samú summu v mešcoch alebo na statkoch híbavích preukjazať mohla?!

Dlhou bi ňebolo, execucií bi ňebolo, nahoti, hladu, poválaních domou, zimi v chižach, plačou bi ňebolo; ba ňebolo bi aňi rvačjek, praňíc, ohňou, ťemňíc zaplňeních — kebi sa pálenuo ňepilo. Pítajťe sa lekárou, kolko ročňe z dosť bjednej ďeďini „Visum repertum“ to jest svedectvou o zbitích, spotvoreních, podobíjaních luďí pre pálenuo vidajú? Príkladou bi som Vám z muojho vlastnjeho okolja a to aj menoviťe dost uvjesť mohou, ale tje si každí, kde buďe túto kňižku čítať, sám zo svojej skušenosťi predstaviť buďe muocť: já tuto len z dalších krajou uveďjem príkladi, jako tá otrova luďí morí, marí, dusí a hrdúsi.

Roku 1839 na druhí svjatok Velkonočňí vracuvau sa z Mestečka Dubiska v Polsku istí zahradňík do svojej ďeďini Ňenadova a pristaviu sa na hradskej v krčme, kde otrovi pekelnej potvori, pálenjeho službu ďjablovi konali, slopajúc tú besňicu. S milím zahradňíkom sa dali títo posadlí ďjablom do rozpráuki; ale sotvi odpovjedau už bola zvada. Vidjac ale Zahradňík, že z očú jejích iskri tej potvori už šlahali, ňechau ích, a abi skuor sa sprosťiu holomkou ponáhlau sa z krčmi. Ti ale jako sršňe, viďjac že sa ích zahradňík bojí, sa hrnuli za ňím, on sa ale dau do úťeku. Ňebou bi ho žjaden dohoňiu, lebo ím leťeli kolená jako prázni mech k zemi, ale jeden vichiťiu kuol z plota a hoďiu síce len tak z pochabosťi za ňím, predca však ho trafiu tak pod nohi, že porád na zem padou. Tu sa teraz naňho tá zberba zrúťila, dala sa ho tak dlho biť — až dušu vipusťiu — zomreu ňeborák. Potvora ale pekelná, ktorej slúžili, ta ích tak rozvzťeklila, že ešťe aj s mrtvím ťelom hrosnje žarti a prozťopaše stvárali. Poškvrňeňje tak velikjeho svjatku a vražda nad človekom zpáchaná, rozbúrili okolňích luďí, že každí, kdo len trochu citu mau Právomocnosťi pomáhau až do poslednjeho z tích holomkou pochitať. V Kurimskom kraji (jako u nás Stolica, tak je asi v Čechách kraj) roku 1842 sa stau druhí tomu prvšjemu podobní príklad — kam veďje tá besná voda. Jednému susedovi v mestečku skapali perini, a podezreňje jeho padlo na jedneho, ktorjemu ale to dokázať ňebou v stave. Zavolau si teda, abi svojej podozrivosťí predca zadosť urobiu, dakolko pomahačou, rozumje sa z trídi zahoďilej ožralcou pálenovích, abi toho človeka v krčme práve sa nachádzujúceho hodňe vimláťili. Dau tímto pomahačom najprú sa hodňe opiť pálením, abi tak svoj cit ludskosťi, svoje svedomje zahlušili. Takto ďjablom podobní vivolali si miljeho človeka, ňevedjaceho o ňičom von, viťjahli ho na dvor, staďjal volki ňevolki museu s ňimi von do pola, kďe mu ruki zvjazali a tak sa ho dali palicami a kijakmi mláťiť. Darmo prosiu, darmo na milosrdenstvo božskuo ích zaklínau, ňič to všetko ňeplaťilo, až pod ranami omdljevau a docela omdleu. Na to, abi ho skrješili zapálili mu sirku pod nosom a natlkli mu kameňom klincou do pjat a chodidjel celích. Hroznou strašlivou smrťou v ranách a bolesťách bez mjerních skonau tento ňešťastňík. Ale ešťe hrozňejšje to muselo biť, lebo spisuvaťel českí, ktorí o tom píše — na konci popísaňja toho dodáva tjeto slova: „mysl lidská obracuje se s ošklivostí od takého obrazu, který se v pravdě ješťe ukrutněji přihodil, a jen pro haňbu človečenstva ode mne zmírněn byl.“^[2]

Kolkje viňesú sa stá a ťisíce z ďeďín naších na takjeto bitki a praňice? Teraz počítajťe tú škodu — a summa tá zas sa bez mjeri rozmnoží. A kďe sa následkí mravnje a duchovnje? Kďe je škoda na duši, na pocťivosťi, na statočnosťi? Ňeprehladnú propasť bjedi, pádou a zatracenstva sa otvára zrakom človeka dívajúceho sa na ten ňerjad piťja besnej vodi, pálenjeho ňešerednjeho.

Duch je najkrásňejšja koruna na hlave celej predústojnej prírodi. Spuosobnosťi jeho sú nástroje, ktorími človek, toto arciďjelo stvoreňja celjeho sám sebe slávu tvorí a k tvorci svojmu Bohu všemohúcemu sa vináša. Čo je to za dar, okom ťelesním prijímať veci, obrazi, predmeti, prírodu, blesk a slávu sveta a prenášať všetko to do duše, do misli, do obrazotvornosťi; vkladať do pamaťi, zachovávať to v komore ducha a spomínaňja! Čo je to za ňebeskí dar očuť z úst slovo, hlas, zňeňje a prenášať to až tajním záhibom duše, srdca, povedomja! Čo je to za božská milosť poznávať, cíťiť, misljeť, milovať, túžiť, modliť sa; horeť láskou k umeňú, k vlasťi, národu; vinachádzať novje veci, formi, stroje, ba práve krajíni, národi, reči, čjastki sveta; spojuvať sa s cudzími vlasťami, luďmi, národmi, zemami? Spomínať na minulosť, viďjeť veci pred sto rokmi konanje, súďiť, cíťiť, misljeť o prítomnosťi, hlaďjeť okom ducha prorockím do budúcnosťi, učiť, varuvať, prorokuvať! Tak velikje, krásne, nebeskje su toto všetko veci, ku ktorích majetnosťi človek skrze svojho ducha prísť muože.

Čo všetko utraťiš — čo ťa manželka aj ďjetki odomrú, prjaťelja zanehajú, svet opustí, statok zahiňje, do naha krutí osud vizlečje, na kraj mora, na pustí ostrou ňešťasťje zaveďje, ňech ti len duch zostaňe k šetkjemu moužeš zas príť, šetko sa ťi muože navráťiť, a ti z najhlbšej bjedi, propasťi, záhubi a zatraceňja sa ešťe k najvišej sláve šťesťja a blahoslavenstva dostáť. Ale keď sa o tje dari, ktorje som z hora virátau, pripravíš, čo bi si celí svet mau, nuž nič ňebudeš mať, a najňešťastňejší buďeš v majetnosťi toho, čo luďja za šťesťja majú.

Ulaknúť sa musí každí, kdo to pováži, čo som višje písau, dokazujúc, jako pálenuo o imanje, statki a pohodlje luďí pripravuje; ale čo je to všetko proťi tomu, keď dokážem, že aj samje dari ducha besňica tá zatracuje, spaluje, a v ňivoč na veki obracja! Počujťe drahí krajanja, Slováci! — a vedzťe, že z hlbokéj láski k Vám píšem, abi som Vás odvraťiu od toho, čo Vám duše zabíja a zatracuje.

Počet bláznou v blázňicach (blázňice sa takje domi v dobre zrjaďeních krajinách, v ktorích sa držja luďja, čo o rozum prišli, abi společnosťi ludskej na bremeno ňeboli) sa od tedi, čo sa pálenuo začalo tak hojňe piť, teda ale od 30 rokou náramňe rozmnožiu. A v tom sa všeci lekári zrovnávajú, že len rozmnožená besná voda rozmnožila aj bláznou. Ja sám znám v mestečku jednom slovenskom dvoch živích luďí, z ktorích jeden za dlho blázňiu, ale na radu, abi pálenuo ňepiu toho ňešťesťja sa zbaviu; druhí ťjež za čas tú istú radu poslúchou a blázňiť prestau, ale jako sa o čas k téj besňej voďe navráťiu, zas besňjeť sa počau. Treťjeho v tom istom mestečku som znau, ktorí z pálenjeho do besnosťi prišjeu a sinouca svojho, ktorjeho zo všetkích ostatňích najvjac milovau, zastreliu! Potom ale prišjou do ťemnice, kďe aj, prú, ako bi vírok právni bou višjeu, ňešťastnou, bjednou smrťou zomreu. Žena jeho zo zúfaňja sama o živuot sa hrozňe pripravila. V najznameňiťejšom slovenskom Kalendári Urodz. Pána Gašp. Fejérpatakyho na r. 1845 na stránke 42 — 44 sa vipisuje ťjež hrozní príklad, jako sa jeden od pálenjeho zbesňeu a Otca vredovitjeho hrdluvať a hrdúsiť sa dau. Takíchto a tímto podobních príkladou bi som Vám, Slováci, velkuo množstvo mohou narátať, ale spisok tento bi tak aj na 50 hárkou zrástou. Dosť je na tom, že pálenuo má tú pekelnú zabíjajúcu moc, že preňiká do najsubťilňejších údou ťela nášho. Najšli lekarovja pri otváraňí tích pálenovích ožralcou, že ňje len krú jejích spálená, špiki, žili, kosťi líhom, či špiritusom presjakle boli^[3] ale sám mozok, bidlo a sídlo rozumu a najútlejších povinnosťí života našho ťela bou tím samím premoklí. Tak keď ho zapálili, horeu pekelním tím svetlím plameňom. Mozok je tak sporjadaní, že keď sa k ňemu len kvapka vodi, lebo sokrvici dajakej dostaňe, teda človek už duchovňe zabití, sprostí, tupí, ostudní, ňeohrabaní zostaňe. A čo ešťe keď premokňe tou besnou vodou — od ktorej samuo hovado strečkuje, peňí sa a aj to najkrotšje zdivočje, čo ešťe len z človeka, keď jeho mozok takto prepáli? To je hrúza len pomisljeť na to. Prauda, že odrazu to ňejďe, ale vari bi lepšje bolo, kebi to razom išlo, lebo bi luďja aspon uverili, a rázom to ťjež nehali. Dosť je zle, že to pomáli iďe, a luďja predca toho ňeňehávajú.

Razom sa ňezbesnje človek od besnej vodi, lebo má takú moc od Boha danú; ale pokúšať Boha je vetší hrjech, ako zrovna zle robiť. Lebo tím hrozňejší iďe trest na sinou ňepovolních. — Najprú sa pripravuje človek pijúci pálenuo o citedlnosť, ktorú abi obnoviu pije vjac; a keď ťelo sa priviknúť zdá na tú otrovu, teda požaduje žalúdok ešťe vjac. Pri tom ale ňezabudňime na tú ňestrovitelnú povahu lihu, bo lih zostáva vždi v kosťach, v krvi, v špiku, v mozku. Telo vjac pítajúce rovná sa hlbokej studňi, do ktorej sa kameňje hádže. Kameň utomnje — ale predca v studňi na spodku zostaňe. A keď sa len prihadzuje a prihadzuje, teda sa na posledi studňa zahádže — a krištálovej občerstvujúcej vodi vjac ňevidá. Len že pri studňi je to snadnuo, že sa dá vičisťiť; ťelo ale a špik a krú a kosťi presjakle lihom sa ňedajú žjadnimi lekármi vjac viklúďiť. Pálenuo odjíma pameť. Pameť je komora duchouná, do ktorej ukladáme, viďenuo, očutuo, čitanuo, skúšenuo; radosť aj žalosť, dobruo aj zluo, poučeňje, vzďelaňje, napomenuťje, živuot, čas, premeni losou a osudou. Bez pameťi bi sme ňeveďeli či sme doma či v cudziňe, či hore, či dole, čo bolo včera, čo bolo pred chvílou, čo je vo chvíli. Človek je jako kuchar hňeď pre to, hňeď pre inšje do kuchiňe potrebnuo do komori behajúci — lebo aj on pri každom hrobe, pri každom úmisle, pri každom ciťe, slove, pomišleňí do komori svojej pameťi uťeká a tak len cíťi, mislí, robí, súďi zrovnáva. Tento dar drahí, a tak potrební, berje pálenuo. Korhel pálenoví ňevje čo robiu v svojom pálenovom omráčeňí; sú príkladi, kďe statoční ináč luďja, pod prísahou ňemohli povedať, čo urobili v opilosťi svojej. Ňedávno v Sljezku v Reinhardove prišjou sedljak pálením ocecaní domou; žena mu dohovárala; on ale uchiťiu nuož a razom ju preklau. Vispau sa dobre — a rozum jeho krom toho lihom presjaklí zmjetou sa a teraz seďí okuvaní v blázňici; kebi bou mau pameť — bou bi to urobiu? — A kebi to aj bou urobiu — a pameť mau, bou bi mohou spať? Ach ňebou bi to mohou urobiť — alebo urobjac to, ňebou bi mohou spať, lebo svoju ženu zabiť hrozňejší je skutok, lež abi snu dovoliu obleťjeť svedomje na veki zatracenuo.

Súdnosť, to jest tú povahu a vlastnosť ducha našho, pomocou ktorej vjeme rozoznať rozmaňiťje veci zmješanje do vedna, a rozďeliť ích každú na svoje mesto; pomocou ktorej vjeme rozoznať bjelo od čjerneho, dobruo od zljeho, krivuo od rovnjeho, súdnosť túto berje rozumu nášmu pálenuo. Chrámi sa pustje, otrhanje, školi prázne, domi a roďini ňešťastnje tam, kďe sa pálenuo pije. Človečenstvo aj kresťanstvo hiňje u ludu, ktorí ostrost, živosť, pameť, silu a posvaťenosť ducha utopuje v besňici.

Lež ešťe aj tu farizejská odhovorčivosť a otázok predkládavosť a ňičemná pochibuvačnosť muože sa ozvať a povedať: „ja, to je všetko možnuo, ale to len ňjekďe sa stáva, a zrjedka, a len u tích čo hrozňe mnoho pijú, zato si já muožem pohárček upiť.“

Dobre, ale povecťe mi kdo, ktorí korhel začau s holbámi? každí začau s pohárčekom: a predca od 30 rokou sa ťje pohárčeki zvíšili na mašini pálenovje, ktorje za den sta okovou navarja. Kďeže sa to všetko podje. Vipije sa. Ňepálilo bi sa dozajista — kebi sa ňevipilo. A jestli sa ňebude piť — nuž sa dozajista ňebude páliť. Však to je to zluo pri pálenom, čo pri žjádnom druhom nápoju ňjet, že aňi ten najmjerňejší piják pálenjého sa ňemuože naposledi ňemjernosťi obráňiť. Lebo palenuo samo núťi človeka, abi vjac piu. Najmenšá kvapka oslabí čivi (nervi), potom sa teda číťi potreba posilňiť sa, ale k tomu posilňeňú už ňjeto dosť predešlá mjera, ale sa musí priložiť — a tak to najprú iďe s obliznuťím, potom s poljevaňím chleba, tak s pohárčekom, až k zabiťú ťelu aj ducha. Palenuo ale dáva aj smelosťi, tak znám sám pár luďí, ktorí mi to zo žalosťoú potom rozprávali, keď vivjedli veci, za ktorje sa po vispaťí hanbili, že išli k židovi s úmislom len za 1 grajcjar vipiť — ked za grajcjar vipili, že sa sami posměluvali, aj, šak ňebuďe ňič bár ešťe za 2 vipijem. Ked za tje vipili už aňi strachu ňemali, že bi sa ím čo stalo. Potom ale — atak dále. Na maličkosť sa odvolávajú luďja, ale pomisliťe, že tá maličkosť od najútlejsjeho veku rosťje s ďeťmi. A bár bi roďič stau za djeťa do 12-ho roku, jako ňestojí,^[4] leda keď do toho veku bolo priviklo na maličkosť besňice, najďe si potom cestu aj prostrjedki, ktorími buďe muocť podla žjadosťi privikljeho na ten čas ťela aj vetšú mjeru si zaopatriť. Príkladi ale starších účinkujú na mladších. A jestli v ďeďiňe prostredňej najprú na 200 duší len jeden korhel pripadou — o 30 rokou pripadňe jích najmeňej 8, na ten samí počeť duší. Zratajte si kolko to viňesje na krajinu celú, ktorá má 10,000,000 t.j. ďesať millionou obivaťelou! V takej krajiňe buďe za 30 rokou najmeňej 200,000, t.j. dvesto kráť ťisíc opilcou! Teda dvestokráť ťisíc žebrakou na ťele aj na duši — ktorí budú len bremeno sveta tohoto. A že to tak bi išlo, kebi sa tomu prekážka ňeurobila, o tom sa presvedčíťe, jestli povážíťe, ako sa piťje tej otravi hrozňe rozmohlo a vždi vjac a vjac rozmáha. Ňedaleko Hlubokjeho v Seňici mestečku v Ňitrjanskej stolici predáva žid, už po 8 grajc. pálenuo, tak že včas trhu ho ňjekedi aj 10-16 okovou sa miňje. Čím vjac ale ho luďjá pijú, tím lacňejšje sa muože vipaluvať, lebo v počťe kupeckom, fabrikantskom, a remeslníckom, plaťí tá regula, že čím vjác sa muože tovaru dorobiť pre kupcou, tím sa muože lacňejšje dávať. Viďiťe teda, že sme už na téj cesťe, na ktorej za lacní peňjaz si zatraceňje, pád, ňešťesťje, žebrotu duchovňú i ťelesnú bjedu časnú aj večnú kúpiť buďeme museť.

Rozširuje sa hrozňe piťje pálenjého — a v krátkom čase bi sa naši potomkovjá už od toho moru aňi odvjesť ňemohli; teraz ale je ešťe času dosť, práve vdobrí čas počína boj proťi tej pekelnej potvore. Krem toho, čo je už straťenuo, vjác njeje straťenuo, a vnašej moci je vitrhnúť mnohích z koňečnej záhubi. Teraz sa časi pre spolki mjernosťi, to jest pro takje bratrstva dobrích luďí, ktorích údovja sa verním slubom zavazujú príkladom, slovom, skutkom pracuvať, a bojuvať proťi tejto otrave.

Žebi takjeto společnosťi na najvetšom stupňi potrebnje boli o tom, tak mislím, žjádon z mojích mnohovážních Čítaťelou pochibuvať ňebuďe; sú potrebnje Spolki mjernosťi lebo len skrze ňe buďe sa muocť to zluo, ktoruo z piťja pálenjého na společnosť ludskú pochádza odvráťiť, a lepšjá budúcnosť všetkim stavom pripraviť.

Spolok mjernosťi ňesmje ale stáť na záklaďe len jakjéhosi krátko trváceho závazku; najpodstatňejší záklaď jeho je doživotnuo sa odreknuťje, a odreknuťje dokonáluo pálenjeho jakjeho kolvek. Musí tedi s tím spojení biť slub svatí na spuosob prísahi, jako rukojemstvo bezpečnuo spolku sa urobiť majúce, abi aj dúvera ňeklamná vjazala všetkích údou k jednomu a jednjeho k všetkím; povedomje to svatuo, že sa svedomiťe pracuje proťi besňici oddaním. — — Lebo kebi sa to alebo len na čas urobilo, alebo len mjerno užívaňje pálenjeho dovoluvalo: tedi v prvej prípadnosťi bi aj to zluo len na čas uťíchlo — v druhej ale aňi len na čas bi ňeprestalo. Vjeme podistím, že aj ten najvetší ožralec ňeiďe do krčmi tím cjelom, abi sa ožrau, ale abi mjerno sa posilňiu, pritom ale — čítali sme už, a vjac ešťe na svojích blížnich skúsili — jaká je možnosť mjernosťi pri pálenom. Aňi najvatšá vuola ňič ňeviveďje proťi besňici. To je už ráz dokázanuo, že aňi to najmjerňejšje piťje pálenjeho ňje je k úžitku, a je podrobenuo ňebezpečenstvu — padnutja do záhubi.

Prísahi sa tuto v tomto páďe ale daktorí bojá. O tích, čo tuto bázeň iba za kepeň a zásteru, ktorou svoju leňivosť skrívajú, berú, ňebuďem tu ňič hovoriť: tím som darmo kázau. Ale muožu biť na ozaj aj ináč činní mužovjá, ktorí prísahu bi ňeschvaluvali. Prísaha je ale aj sama v sebe dobrá, aj na tomto mjesťe potrebná: lebo je mravní strážca človeka, a proťi opilstvu mocňejšje bojujúci, lež slub holí a jakuo kolvek predsebavzaťje. S rečňíctvom bár jak preňikavím sa náš lud Slovenskí iba do snárskej ríše, lúbostnjeho mišleňja a jakjehosi maluvanjeho, neskutočňjeho sveta prenáša, kde sa on sám sebe páči, v hovore, vo chvále, a považuvaní vuolu samú a činorodňí úmisel topjac a pohružujúc. Musí prestúpiť k tomu všeckjemu pero silnuo, ktoruo požeňje aj ke skutkom ducha. Ináč len kázeň napomínaňje a učeňje slíchat buďe, čím všetkím sa tolko ráz zbuďená vuola iba prenáša z času na čas, a traťjac istí ustálení punkt ňikdi nesťihňe v skutok preíť. Veť je to všetko inšje, osvjeťenje rozumu spreňiknuťím citu i srdca, a činnosť i skutok. Náš luď je ťjež k prísahe ňje náklonní: ale prečo? Snadnuo visvetleňje. Má silu nábožno-mravnú vo velkom stupňi uďelenú, svatí anďel je v ňom, ktorí po tolkích bjedach jeho — po tak ňesčítaních ranách, bojach se svetom a djablom len vždi vjac sa zmocňiu, anďel vjeri a mišleňjá na Boha: za to slovenskí luď k prísahe svatej je ťažko nakloňitelní. Ale prečo? Preto že hlboko upadou do tej ňemoci piťja pálenjeho! Však už aňi sama láska k životu, která je u Slováka vjac, jako bár u ktorjeho národa vivinutá, neuvládze ho z toho pekla vitrhnúť. Kdože ho vitrhňe, ked ho jeho vlastňí Anďel, moc mravná jakú ešťe v sebe má, vjera v Boha večnjeho ňevitrhňe? Prísaha je pokoj duše, je sloboda a sila povedomja u toho, kdo ju zachováva; a ňič zas tak ňedrží Slováka, ňič mu tak ňedodá sili v pokušeňjach, jako spomňeňje na prísahu. Zato je u Slovákou aj manželstvo šťasťnejšje, ako u iních národou, lebo je na záklaďe tej mravnej sili prísahi utvrďenuo. Ťažko iďe k prísahe, ale je to práve dobruo, lebo viďí vňej budúceho strážca svojích skutkou. Dlho premíšla, dlho sa okúňa, dlho skutki zlje ktorím bou oddaní, a proťi ktorím sa má zavjazať prísahou skušuje či sa podstatnje, a s jeho životom ňerozlučitelnje: ale potom — tím spokojňejšou mislou pristupuje. Ja som si sám tú skušenosť pri zakladaní spolku mjernosťi vidobudou k prvšej prísahe^[5] len málo ich pristúpilo, iní sa skusuvali, a mnohí (vijmúc prepitích už korhelou, alebo sebevolních lakotkárou a maškrtňíkou) sa dosjal skusujú, ňepijúc, aňi ňedávajúc tej otrovi iním piť. Tak pomáli a pomáli sa množí počet rjadnich, to jest sprisahaních Údou Spolku.

Tí ale čo prisahali majú tú víhodu a prednosť, že ňebívajú aňi pokúšaní od druhích k piťú, medzitím tí čo síce nepijú otrovi, ale k verejnjemu tomu slubu ešťe ňeprišli, bívajú pri veseljach, kršťeňjach atd. timi slovami len aspoň nám pripiťe — však sťe ešťe neprísahali, a však nemusíťe moc piť atd., zvádzaní a nebezpečenstvu vistavaní. Lebo kdo okoštuje tú besňicu, už naljau do žíl smoli pekelnej, ktorá omámuje rozum, a človeka na čas o jeho užívanje pripravuje.

Božstvo u ludu našom — musí premáhať ďjabelstvo v ňom prebívajúce; či si svedomje robíťe s toho, keď mravňú moc vivolávaťe proti moci ťela a bezbožnosťi? Najveťšja rana pre svedomje je to, keď ten, kdo bi mau užívať všetkej sili duchovnej a všetkích geniou v ludu peknje bidla majúcich, ňeháva ich pre svoje ňezreluo škrupulantsvo, alebo pre podlú leňivost — tak že potom pekelná moc ťela víťaztvu zlích mravou, zvádzaňja a hnusnjeho zapredávaňja sa cestu klesní a z ruki jeho stonásobnje duše viďjera!

Však ja nerozumjem lahkomiselnuo zachádzaňje s prísahou, ba s ošklivosťou som pár ráz viďeu, jako sa prísaha prijímala klobúk na hlave, fajka v hube, bez prípravi, ba bez napomenuťja, čo bi bola prísaha, krikom a smjechom — sa hovorilo: „no prisahaj“. A to ňebolo síce proťi páleňjemu ale vo veci ťjež svatej a dúležitej. Ňeborák prisahau v kotučoch dimu — a ňeveďeu skoro, čo hovorí. Takjeto prísahi bi prauda mnoho dobrjeho ňeuvjedli. Ňech sa len ludu visvetlí dobre cjel, a ňehá sa mu všetko na dobruo rozmišleňja, a uviďí každí jakje požehnaňje následki vikvitnú z takjeho šlechetnjeho horleňja. Vivoláme k pomoci tajne moci ludu nášho: visloboďíme lud náš zo zakljaťa ňím samím; ale musí on sám biť pri tom. Proťi hrozním jeho ďjablom puojďeme so silními jeho Anďelmi. Slovom puosobiť mravňími mocmi proťi tomu, čo lud náš rozžjerá, je povinnosť najkrásňejšja. Škrupuli v tejto veci, sa iba obmedzenosť alebo leňivosť; prvšje škrupule sa rozmelňja v prach a pjesok pri duokladňejšom skúmaní podstatnosťi; škrupule ale falošnje, ktorje leňivosť a ledajakosť vimíšla — ňje sa v svedomí, a dosť skoro sa ukazujú, jako planosť a oplanstvo. Tjeto sa účinlivosťou premuožu. Len mislime a chcime — všetko puojďe. Keď človek chce a silňe to chce, stáva sa to, najme ale keď stojí v službe ludského spaseňja a vuole Božej, jaká služba že je vikoreňuvaňje pálenjeho — som tak presvedčení, jako že Boh je. Pravda, kdo v tohoto ňeverí, aňi tam tomu ňeuverí.

Najvjac sa ale slabí ohljadajú na prekážki, jakje sa so zakladaňím Spolkou spojenje; a tu klamať ňechcem ňikoho, ale viznávam, že sa prekážki vetšje s tím spojenje, jako s holím hovoreňím, bár s tím najkrásňejším, najvímluvňejším. Sú prekážki, a čim sa Spolki mjernosťi znameňiťejšje, tím sa oňi hrozňejšje. Ale koho prekážki od dobrjeho a svatjeho predsebavzaťja odstrašujú, a komu prekážka ňje len „ku vetšej zmužilosťi podňet“: s tím mi tu ňič ňemáme, aňi jeho presvedčuvať ňebuďeme. Leňiví človek je hotoví prorok, hovorí jedno slovenskuo príslovje.

Leňiví teda si aj pri tejto dúležitosťi prekážki za vímluvu budú klásť, a ňezdareňje prorokuvať.^[6] Prú lež sa dobruo začňe — nech sa ňeprorokuje, a puojďe o vela chitrejšje. Prihljadňime že sa ale k tím prekážkam, abi sme ňehovorili o strašidlách, ktorje sme ňeviďeli.

Prekážki hlavňejšje spolku mjernosťi pochádzajú od korhelou, jak tajních, tak zjavních, a od daktorích zláštních mjestních, osobních okolnosťí. Tajní ožralci sa najpodvodňejší, lebo ím iďe o ukriťje jejích rozkoše, ktorje plášťom lsťivím mjernosťi, haňblivosťi, strjedmosťi ukrívať znajú. Pred svetom chcú biť čistí — a v súkromnosťi svojej rodja veci podla svojho ťelesňjeho chťenja. Spjeraňje ích je plnuo rozumuvaňja. Len čítajme reči farizejskje v svatom písme, a uviďíme živuo tajních korhelou proťi spolkom mjernosťi sa spjeraňje. „Mi nepíjeme, mi sme strjedmi, mi ňepotrebujeme spolkou mjernosťi, mi sme ešťe ňikomu ňič ňeprepili.“ Pri tom sa natrafja aj luďja ktorí práve svatím písmom a svatuškárstvom bojujú proťi kresťanskím spolkom strjedmosťi. Hneď čujeme že však Kristus ňezakazuvau piť pálenku, hneď zas že sám Pavel Apoštol kázau piť Timoteovi víno, a inje sprostje a hrubje ňeskladnosťi a ňerjadnosťi! Jeden mi práve povjedau, že on má desatero Božích přikázaňí, a tak že jedenásto ňepotrebuje! Darmo ale sa takjemu povje s Kristom: Buďe na ťeba žaluvať i Mojžiš v ktorom náďeju máš! Jan 5. 45. Darmo mu rozumnou silou náboženstva klásť buďeš dúležitosť spolku strjedmosťi na srdce; jeho žjadosť a pokritská misl z vonku peknou biť chťjaca mu na veki dá farizejskje víhovorki. — K tímto prichádzajú zjavní korhelja, tíchto ale odpor je slabší, lebo oňi príkladom rušja sami odpor, a aňi jích spjeraňje sa ňje tak pichlavuo a odstrkujúce. „Už mi len pri pálenom zostaňeme — ňech mladší idú do spolkou“ hovorja, pri tom sa ešťe horlivejšje se židom do vijednávaňja púšťajú a v krátkosťi keď ím žid na role, lúki, koňe, vozi atd. executiu donáša s plačom viznávajú: „ei dobre nás vedú pán Farár, kebich aj já bou pristúpiu račej do spolku mjernosťi.“ Ale že prú ňepristúpiu, ňechce aňi pozďejšje, a žjal svoj iďe na novo utopiť k židovi do plameňo-pekelnjeho nápoja — až príďe na žobrácku palicu. Medzi tím bou pár razí vibiu druhích, indi straťiu voli, koňe, vuoz, robotu, indi zas prišjeu o pocťivosť, indi ho zrádňik (mrcha ňemoc) hoďiu, pálenuo sa v ňom chiťilo, a tak ďalej. To všetko ho stálo peňjaze, česť, zdravje.

Pri tom pravda, že sa tomu, ktorí uvádza spolok, utrhá, a podla mjeri mravnosťi a vzďelaňja ludu medzi ktorím mjernosť rozširuje, sa mu aj nadáva, o ňom smjechi robja. Slabí sa tímto odstrašujú, a bars na oko sa chvastajú láskou k ludu — za chrbtom sa smejú misljac: „hej ňepuojdem ja staďjal, abi sa aj mňe takuo ňestalo.“ Ale kdo ta blížej prihljadňe k veci, a smelšou dušou preňikňe povolaňje svoje, ten sa zas posilňí. Tje šetkje odpori sa sami zňičujú; a mňe pri mojom predsebavzatú ňič tak ňepomáhalo, jako sami tí, čo tak blúzňili. Lebo strjezvi, ňeblúzni, a keď sa opije porobí aj takje veci, ktorje svet uznáva za dúvodi spolkou mjernosťi. Najhlavňejšje je abi veďeu človek svoju osobu podrjaďiť veci, povolaňú, povinosťi, mišljence. Potom mu budú chválou, ziskom, pokrmom duchovňím tje rúhaňja, útržki, posmechi, a pije z ních rozkoš sladkjeho povedomja. Veť keď sa kdo dá za správca, vodca, učiťela ludu, ňech že ňeberje z ňeho mjeru svojho svedomja a povolaňja, ňech že súd sebe zvereních ňeumelích, zlosťám a mdlobám oddaních luďí, a jako ňemluvních ďjetok ňemá za správca svojích dobre rozváženích úmislou a prác: ale to, čo poznau dobrjeho a spasitelnjeho ňech se zapreňím svojho imaňja a mena, pokoja a šťesťja časnjeho u ludu šíri a uvádza.

Veť sa úradi naše ozaj ňje to, čo hrba dreva rubačovi. Tento považuje hrbu dreva jako vírobok, z ktorjeho sa buďe muocť najesť a napiť. Úradi verejnje sa ďivadla duchou, ces ktorích prostranstva leťja svatje úmisli láski k náboženstvu, k národu, ke královi a oblečenje v postavi túžebnosťi svatích prospeť svetu a ludstvu plnje dávajú človečenstvu barvu života a trvaňja. Za to mechanickí cvik a spuosobnosť je síce dostatoční a jeďiní pri hrbe dreva, nje ale v úraďe. V úradoch podla rubriki, kďe su vipísanje povinosťi je ešťe jedno mjesto prázno, kďe má uradňík sám písať dúvodi známosťi svojej viších povinností.

Ňevjem veru, či bi aj pri najškrupulosňejšom plňeňí svojích povinnosťí sa mohou kňaz bez úrazu svedomjá ďívať na svoj lud, jako sa mu dostáva do páleňíc a tam prepíja jeho kázňe, tam na posmech obracja jeho učeňje. V kostole ích viďí a čuje vzdichať — a na ulici v opilstve na všetko zabúdzať. Rovňe musí sa zarmúťiť Pán, keď viďí lud svoj robiť, poťiť sa v práci, a predca ňič ňemá, ba samú povinnosť ledvá odbavuje! Či sa ňezarmucuje sudca, keď musí viďjeť plnje ťemnice luďí, ktorích len pálenka ta doprovoďila? Či muože s radosťou učiť Učiťel, keď vje, že ďjetki už v svojom útlom veku duše svoje doma pri roďičoch a veďením roďičou zabíjajú? Ba či samje stavi krajinskje ňesmúťa, keď viďja, že tolkje usiluvaňja, abi sedlákovi lepšje bolo, viďja skrze besnicu na vňivoč vichádzať; lebo aňi vetšja sloboda sedljakovi daná — ňebola v stave uzdraviť, čo pálenuo porušilo a rozhrízlo. A veru darmo buďeme ljetať obrazotvornosťou svojou po zúfalích jakíchsi prostrjedkoch pomuocť krajiňe, keď nevičisťíme pramen šetkjeho bohatstva, pohodlja, a života krajinskjeho — lud oddaní nápoju, v ktorom ducha zabíja. Potok sa vičisťí, stau mrzutí ludu sa vo veselší obráťi, keď sa studňička, z ktorej ťečje vičistí, a zo smeťí viprázňí.

Slováci! — zakladajťe spolki mjernosťi! Já som aj prekážki vistaviu, spolu aj napomocnje živli ukjazau. Ňelakajťe sa prekážek, ale len počňiťe, a sám spolok mjernosťi si cestu stlať, klesniť, utlačuvať buďe, k radosťi neslíchanej srdca Vášho. Čo sa ale tíče prekážek tích, ktorje visja od daktorích, zláštnich, mjestnich a osobních okolostojnosťí, tje samje naučja obraňe a pomoci.

Ňečujťe leňivích prorokou, ktorí vravja, že je spolok mjernosťi ňemožní. Možní je a od všetkích dobrích napomáhaní. Že zasahuje a dotíká se zljeho, je prirodzenuo, a spolu potrebnuo, že to istuo aj proťi sebe povzbudzuje; ale to ňjeto ňič neočekavanjeho. Na vjac mestách v okolních zemách: v Morave, v Čechach, Haliči patrnje dali dúvodi, že spolki mjernosťi sa možnje, lebo ich skutočňe každí den rozmnožuje a vždi vjác čítame v Novinách o šťastnom účinkuvaňí jejích. Že sa ale v našej vlasťi a menoviťe medzi Slovákmi horňími, kďe sa palenuo velmi pilo, a kde aňi vína aňi piva tolko, a dobrjeho jako u nás sa ňepripravuje — spolki mjernosťi šťastňe a požehnaňe zakladajú toho dúkazom ňech Vám je list Velebnjeho Pána Farára Velko Ďivinskjeho, v Trenčjanskej Stolici Pána Šťefana Závodňíka ktorí on písau, do Braťislavi mláďeži Slovenskej, jako odpoveď na prípis jemu poslaní. Medzi inšími píše tento vznešení Horlivec: „Pri opakovanom čítaňí Vášho mňe vzácneho písma tjeto otázki, vo mňe vzňikli? — Či som já oprauďive za to presaďeňja len do našej všeobecňej Slovenskej Národnej zahradi toho poza mora doneseňjeho a sladkuo ovocje prinášajúceho bratrstva strjedmosťi stromka, takíto víjau? Vašej mňe teraz listovňe preukázanej pocti v ďačnosťi zaslúžiu?

Či som ja už ňje dostatočňe za moju chatrnú prácu obdarení tím, keď ja už stá z mojích milích ovečjek pod tím z milosťi božskej prijatím a dobročinnje ratolesťi vo všetkích ovčinca muojho osadach rozťjahnutje majúcom spolku mjernosťi stromkom, pred mnohím ňenezpečenstvom škodlivjeho opilstva bezpečňe skritích celí poťešení uhljadam?

Ja okrom každoďennjeho, z čistej vďačnosťi viplívajúceho poďakuvanja ludu muojho, ešťe čúvam s radosťou, jako jeden za stálo zdravje (ktoruo sa mu skrze zdržaňje sa od jedovatjeho toho pálenjeho, ktoruo mi len besnou vodou nazívame, úplňe navráťilo); druhí za rozmáhajúce sa ďen po dňi — od toho šťastnjeho do Bratrstva strjezlivosťi v chodu, v domácom gazdoustve požehnaňje (ňjektorí po tjeto dňi vložili skrze mňa už znameňitje summi na svoje ďeťi do toho užitečnjeho Ústavu Vjedenskjeho Zaopatrovna zvanjeho); treťí za celkovú premenu v dome svojom, jako sa z domu ďjabelskích roztržitosťí, zvadi, bohaprázdnosťi a bitki stau dom Anďelskej svornosťi, pokoja, pobožnosťi a láski; štvrtí mi ďakuje za to, že z nebezpečenstva večnéj záhubi skrze slub Bratrstvu strjedmosťi urobení vitrhnuťí je, za čo všetko ešťe vrúcňejšjeho poďakuvaňja znaki občakávať muožem. Či leda takjeto nevipovedaťelnej poťechi a srdečnej vďačnosťi citi uplňe, áno desatkráte ňeoslaďja tje trpkosťi ktorje s uveďením spolku sú spojenje? A hla, keď já v takomto prešťaslivom, ano blahoslavenom stave medzi mojím ludom (ktorí nad ňičím si tak ňesťažuje, jako, že tento preužitoční Ústau Strjedmosťi aspon pred desjatími rokmi do fari uveďení ňebou) som sa nachádzau, keď já v takomto sladkom v ňutrnjeho uspokojeňja položení „že som ňje len žiu ale som žiu pre obecnuo národa muojho dobruo sa nachádzam teda k najúplňejšjemu ešťe oslaďeňú muojho duchovnjeho života, prikvitlo od Vás srďečňe vislanuo a odomňa velice váženuo písmo. Na ktoruo já Vám, milá mláďež Slovenská, odpoveď teraz dať som si ustanoviu, jakú dávať pri podobnom, povďačnjeho poďakuvaňja víjave mojím milím Farňíkom z vňutrnjeho presvedčeňja v običaji mám a to síce: Ňje mňe milá mláďež, ňje mňe patrí ten vďak ve Vašom chválopise, poňeváč som já ňič vjacej ňeurobiu len čo povinnosť stavu a povolaňja muojho odomňa požaduvala a požaduvať dokonale právo mala.^[7]

Jestli ale predca bi sa Vám a Vášmu ďenglavjemu srdcu dačo vjacej v obecnom pokračuvaňí v národnej našej vari aj spustaťenej slovenskej zahraďe odomňa urobeno biť viďelo, teda z novu volám: Nje mňe, lež tomu najvišjemu Darcovi, ňech je česť a chvála, ktorí v nás vzbudzuje misel ku obecnjemu národou dobrjemu užitočnú (1 Kor. 4, 7.) V nás má biť v šetkích teraz ten všeobecní úmisel toho všemohúceho Boha vrúcňe prosiť, abi ten už šťasťlivo zasaďení, ujatí, hojnuo ovocja prinášajúci bratrstva striezlivosťi strom, svojou svatou rosou kropiť, koreňe rozširuvať a zmáhať, ratolesťi rozťahuvať v našej národňej zahraďe ňeprestávau, abi tento muoj samotní ňezostau, časom ludskími k zljemu náchilnosťami udusení, odporními, ňepřjaťelskími vetrami vikláťení ňeoslabnul, ňevischou a naposleďi celkom viťati ňebou.

Medzi tím v tejto smutnéj mišljence ma rozveseluje Vaš — — list, verejňe mňe oznamujúci Váš peknjeho predsebavzaťja úmisel, s ktorím vi už ve svojej krásnej mladosťi ozdobení, tú vo mňe vzbudzujete radosťi plnú úfnosť, že každí pracovitosťi vašej budúcej krok k dobrjemu nášho slovenskjeho národa, obzvlášť pospolitjeho, zanedbávanjeho ludu obetuvať, a Vaše duchovnje sili na jeho šťesťje vinakladať ňepreňecháťe! K čomu vám je atd. atd. Vo Velkej Ďiviňe 14^ho Decembra 1844. Šťefan Závodňík.“

List tento muože slúžiť za obraz dokonalosťi kňazkej, hodnej všetkjeho horlivjeho a šťastnjeho nasleduvaňja. Keď je v takom kraju možní spolok a Bratrstvo mjernosťi, kďe je besňica tak mocňe zakoreňená, že sa s ňou už ďeťi nadájajú^[8] kde je pivo ňje tak dobruo jako inďe, kďe víno drahuo je: hanba bi to bola pre nás, ktorí aj pivo, aj víno máme lepšje, kebi sa tu Spolki mjernosťi nemohli zakladať. Slovom spolki mjernosťi sa možnje. To nje len na príkladoch ťisícich viďíme, ale že sa aj medzi Slovákmi možnje, to svedčja príkladi jak Velkoďiviňskej fari, tak aj Hlbockej, kďe som ja podobní spolok založiu — a abi sa celá účinlivosť takjehoto predsebavzaťja viďela, k príkladu a nasledovaňú pripojujem k pojednaňí tomuto celuo zrjaďeňja Spolku mjernosťi Hlbockjeho. Lež ešťe musím pripomenuť, že pri zakladaňí Spolku tohoto ma Preddunajskeho Okolja p. Superintendent Dústojní Pán Samuel František Stromszki opravdu otcovski a biskupski napomáhau, lebo ňje len že mňe horliví, utvrdzujúci ma v úmislu tom svatom list písau a dovoleňje k verejnjeho slubu, lebo prísahi v chrámme odbjeraňí splnomocňiu, ale aj samej Cirkvi mojej biskupskí, prekrásni v reči maťerinskej vidaní list písau, kďe jak důležitosť spolku mjernosťi, tak svatosť prísahi a rovnako aj chvalitebnosť predsebevzaťja nášho ukazuvau, ktorí list znameňiťe na misel farňíkou mojích puosobiu. Najprú sa, čo sa samo sebou rozumje, hodňe dlho misli pripravuvali, pri každej súkromnej a verejnej príležitosťi o spolku hovorilo, visvetluvalo, napomínalo; a lepšje duše, spůsobňejšje hlavi k cjelu tomu nakloňuvali. Tak sa počjatok urobiu v mesjaci Prosinci roku 1844. A jako je to všetko zrjaďenuo, mnohovážno obecenstvo muože z viťahu z Pametňice od slova k slovu prepísanjebo a na konci pojednaňja tohoto priloženjeho virozumjeť.

Ja som aspoň takto vjedou Spolok mjernosťi a tak zrjaďiu jako je to z prílohi spomenutej patrnuo; a jakje následki to má, o tom tuto hovoriť ňebuďem, bo bi mi to mohlo za vlastnú chválu biť pripočítanuo. Ale s poťešeňím sa ďívam jakje prevraťi v mravnom a spoločenskom živoťe mojích farňíkou sa urobili už skrze len málo ešťe žijúci medzi nimi Spolok mjernosťi. A Boh požehná kroki naše tak že za pár rokou muožeme sa tou naďejou poťešuvať zmizňe z ďeďini našej ožralstvo a z taďjal ťekúce bjedi. Lebo ešťe musím pripomenuť to radostnuo sa zjaveňja novích mišljenok v ludu mojom, ktoruo je Spolkom mjernosťi vzbuďenuo. Keď už pár tídňou stáu Spolok mjernosťi, prišli ko mňe daktorí horliví statoční údovja, a navrhli mi či bi nebolo dobre do Zákonov, aj ten zákon ešťe vložiť, abi žjaden ňesmeu tje „bezbožnje velikje útrati na svadbi a kršťeňja“ prevádzať. Ja som chváliu jejích horlivosť; a slúbiu že na tom pracuvať buďem, ale do zákonou to jen pozďejšje bude muocť prísť. Bárs Údovja Spolku tento zákon už plňja, áno aj iní svoje veci podla ňích rjadiť sa zdajú. Bo svadbi boli u nás, tak jako aj inďe prauďivuo ňešťesťja ludu. Dosť chudobnjeho gazdu stojí aj 300 zl. svadba. Tím sa lud náramňe do bjedi uvaluje: Spolok mjernosťi rozšíri aj z toho ohladu mjernosť a slušňosť.^[9] Naposledi — ňič inšjeho si nežjadam, jako abi tjeto slova a náhledi moje, bar ňje hlubokje a mudreckje, ale o tolko životňejšje a potrebňejšje zo samej čistej skušenosťi naváženje láskavjeho najšli povšimnuťja, a tích ktorí z povinosťi majú strážiť blaho, česť ducha, vzďelaňje, osud ludu nášho Slovenskjeho. A abi si jích lud náš hlboko do srdca vložiu jako ňepochibujem o tom, že lud náš ešťe pri všetkéj svojej odevzdanosti o besnici bohatí je na duše schopnje, duchou zapreňja spuosobních, hlavi prozretelnje, ktorje len nadvrhnuťja, nadštrknuťja potrebujú a ostatnuo hneď skutkom dokázať hotoví sú. K tomuto Anďelu dobrjemu ludu našho já túžobnje zraki moje obracjam, na tohoto sa odvolávam, v tomto možnosť v šetkjeho velikjeho viďím.

Pozdravujem Ťa s veselosťou duše mojej ti dvihajúci sa k životu dobrí duch ludu Slovenskjeho; po ťebe prestjerám ruki moje, k ťebe sa dvíham z bjed terajšjeho života našho! A touto radosťou je mnoho ťisíc srdcou naplňenuo: a čas blízki je, v ktorom táto tajná radosť nad dobrím duchom slovenskím zjavná buďe na sveťe.

Spisuvatel.