ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

P. S. Spisek tento dávno už k tlaču prihotovení pre mnohonásobnje príčini iba teraz na svetlo vichádza. Spisuvaťel bou tou náďejou pri spisuvaňú vedeni, že ešťe o Velikej noci z tlaču víďe, a tak hodnje službi doňesje novjemu toho času sa na krídla schopujúcemu híbaňú vo vlasťi našej — híbaňú proťipálenkovjemu. Samá mišljenka bola ešťe aj mňe samjemu nová, príkladou spolkou mjernosťi velice málo, ňeprjaťelou mnoho, čas krátki, takže vela buďe tuná k napraveňi a doplňeňí zostávať. Medzi ťím Spisek sa už prepracuvať ňemuože, keď dávno tlačit sa započau; ale predca bavjac sa tuná v Tatrách naších ňechcem premeškat príležitosťi, a aspoň daktorími ešťe poznamenaňjami pojednaňje toto prv lež sa dotlačí rozšíriť za dobruo uznávam.

Keď som já moje slovo o spolkách mjernosťi písau, ňebou bich sa nazdau, že za pár mesjacou tak hlbokuo korito si vimele prúd mišljenki tej pobožnej; lebo som viďeu ohrormnje prekážki v cestu sa klásť. Ale tuná je zas dúkaz jasní, čo muože mišljenka! Už teraz ňemáme skoro zpuosobnjeho a trochu pružňejšjeho ducha, ktorí bi dobruo toto predsebavzaťje, spolkou totiž mjernosťi ňenapomahau, ňepodporuvau alebo i sám ňeuskutečňuvau! Už sa celje Stolice ako Liptouská, Zvolenská, Šárišská, Zemplínska, Oravska, Abaujvárska a vela iních o túto vec horlivo zaujimajú; už mestá ako B. Bistrica, Sv. Mikuláš, Kubin, Bardiov atd. na čelo spolkou mjernosťi sa stavejú; už Školi, ako Prešporska, Levočská, Štjavňická, Modrjanska a inje mládež svoju k spolkom mjernosťi privádzajú! V B. Bistrici založiu p. Kuzmány, tunajší ev. farár spolok mjernosťi a urobiu aj v Sloličnom shromažďeňú motiu: a zaraz sa rozleťela mišljenka tato po celej stolici. V Lehoťe p. Sam. Chalupka a inde iní štastňe pokračujú. Ti, ktorí v mestečkách istích úradi kňazskje majú, vravja, že to len na ďeďinách je potrebnuo a možnuo, abi tak svoju ťarbavost a lenivost zakrili; ale veru sa míla, lebo sa to aj dá aj je potrebnuo aj v mestách, a ňje teda práve v istích mestečkách, ktorje i tak okolití lud pálením opájajú. Pán Kuzmány je kňaz v jednom z najkrajších a najvetších slovenskích mjest a predca založiu spolok mjernosťi; tu ňič ňepomahá víhovuorka, kde raz duch času a viššje povedomje povinnosťi tlčje na dvere života. Len robota, práca a dúfanlivuo účinkuvaňje ospravedlňuje muža: kdo sa vihovára — nuž hlasňe kričí že sa mu ňechce! V Lipt. Sv. Mikuláši založiu p. Hodža tjež Spolok mjernosťi. Daktorí si mislja, že keď sa predstavení velikím obcjam, cirkvám, ďeďinám, že je to už dost, že dosjahli cjela svuojho, že je to jejích čest aj chvála, a že majú dust na mechanickom rubrík povinnostenskích viplňuvaňú! Ale nech sa poďívajú na zpomenutjeho muža, a učja sa tej pravďe, že vo velkej obci, cirkvi atd. postavenjemu aj velkje k viplňeňú zostávajú povinnosťi. Pán Hodža s najvetšími doteraz prekážkamí v Mikuláši založiu Spolok mjernosťi v cirkvi velikej, v mesťe ludnatom, po ďeďinách zďjaleních, znašajúc najvetšje prenasleduvaňje. Ale muž, ktorí ňemá dost natovu, že velkej cirkvi slúži, ale chce aj velkje povinnosťi kresťanského kňaza viplňiť, stojí ako skala a pracuje ešťe usilovňejšje. V Sjelňici, mestečku, jako tjež v mestečku Trnouci, kde p. p. Farári Hroboň a Lehockí spolok mjernosťj založili sa lud tješ s ochotnosťou k ňím priraziu, vo Važci p. Šoltís, v Lupči p. Filadelfi , v Petre Pán Senior Plech a inďe po Liptove iní zas hned zakladajú hned pripravujú duchou k zreknuťú sa pálenjeho. V Turci p. Meša v Blatňíci, p. Lani v Ňecpaloch, kde pomoc velkú na šlechetnom, velkomislnom, opravdu slobodomiselnom, všetko peknuo a velkuo z duše napomáhajúcom Velkom. P. Viceišpanovi Just Jozefovi nachádza, spolok mjernosťí zakladajú; v Jasenovej si sám lud spol. mjern. založiu; p. Bernát v Záturčí puosobí tješ a aj inďe vetšje menšje prípravi k povstaňú proťi tej potvore stohlavej sa robja. Pan Pleban Bardiovskí Andrasčík, povestní Spisuvatel „Šenku Páleňečnjeho“ už v okolú svojom mnohje ťisíce odcudziu pálenjemu, od Zemplinskej Stolice bou požjadaní o rečení svuoj spis a stáva sa centrumom celích tích horních strán v tomto híbaňú. A Orava — tato Orava naša, nešťasná pálením je skoro celá na nohach! Tuná sa luteránski aj katolícki kňazja opravdovím otcovskím duchom vjedno spojili proťi tej nákaze palenčenej. Ale o ních obšírno hovorja jak naše národnje slovenskje, tak aj inje, menoviťe víbornje, v znameňitom duchu rediguvanje ňemeckje Pešťanskje novini, p. Glacovje! Tuná ňepripomenjem iba jednoho muža, ktorjemu predňja sluší čest aj díka, a to je Sloliční Fizikus v Orave V. Urodzení a Visoko Učení pán Doktor Baltazar Demian! Muž tento je ňje nadarmo v novinách naších Irskím Matúšom pomenuvaní, lebo ozaj robí Matúšovskje skutki za spolki mjernosťi v Orave. On hlboko nahljadou do tajnovstva bjedi ludu nášho, a zato neunaveňe ústňe i písebňe, súkremňe aj verejňe, úradňe aj mimochodňe pracuje na tom, abi sa lud náš zbaviu toho ďjabla na krk sa mu prilepivšjeho — pálenjeho. Od dávna už kričjavau On vo svojích stoličních reláciách proťi pálenjemu, a žjadau pomoc — prorokujúc skorí pád ludu. Až v najnovšom čase, keď už celá Orava na vňivoč mravňe aj ťelesňe vichádzať počala, keď už hlad aj hroznje ňemoce sa zo sudou pálenčeních a krčjem židovskích na lud ako stohlavje potvori vipelešili: Až potom zhrozili sa Slávne stavi Slolice Oravskej a pátrali po príčinách. Velice pikantní víjav sa stav pri tej priležtosťi ňedávno v stoličnom shromažďeňí. Počali toťiž daktorí hromžiť na Stoličnjeho Fizikusa, prečo vraj už prvej ňerobiu Sl. Staví pozornje na stav ňebezpeční zdravje. Ale jako sklopili hlavi tí, ktorí teraz práve tak proťi ňemu declamuvali, jako prvej proťi tomu boli, abi sa relacie jeho ňečítali, zato že latiňski a ňje maďarskí písanje boli, keď sa p. Fizikus ozvau a osvedčiu, že on už dávno pozornje robiu Staví na príčini hrozních ňemuoc ludu Oravskjeho, ale že ňebívau očúvaní. Nato sa zhrozili všetci a v okamžení ňechali čítať jeho reláciu, z ktorej sa viďelo že jeďiná pálenka je príčina aj hladu aj hrozních ňemuoc! Tu sa ztrhla veliká hádka, lebo pálenuo a kotli židouskje mali svojích zástupcou, ktorí leda bolo dačo ustanovenuo len akjesí plitkje a povrchnje navrhuvali prostrjedki. Ale najšli sa zas mužovja mravňe zapálení a ti majúc na čele zpomenutjeho p. Demiana — šťastňe prerazili, tak že sa víbor stoliční menuvau, ktorí túto dúležilosť sporjadať mau, a v skutku aj sporjadau. Jak v Stoličnom tak aj vo víborovom zasadnuťí stáu p. Doktor Demian ako skala ňepodvratná, k duokazu jasnjemu, že ňepatrí medzi tích Doktorou, ktorí len o to usilujú abi mali hodňe mnoho ztrupeleních a ňemocních luďí!

Pán Demian ale účinkuje aj ináč velice šťastňe. Pripomeňjem len daktorje jeho skutki. V Kubíňe sa počala povesť roztrušuvať, že Doktori sami kážu pálenku piť, čo lud velice ochotňe schiťiu a proťi kňazovi tunajšjemu Spolku mjernosťi zakladajúcemu, horlivjemu našjemu pánu Novákovi s ťím šarmuvať začau. Pan Doktor teda si vižjadau od p. Farára, abi po službách božích ňeďelňajších luďom v kostole pozostať kázau, čo sa aj stalo. Tuná teda p. Demian celou svojou, v tak velkom stupňi sebe vlastňou príjemnosťou a vímluvnosťou visvetluvau luďom hroznú škodlivost pálenjeho. On je v materinskom svojom jaziku ako bívalí theolog a examenuvaní candidát dokonale zbehlí, pri tom tak vážni, tak usadli, tak bohaťe viššími pohladi genius jeho nadaní, že žjadním spuosobom jeho hovor účinku sa minúť ňemuože. A v skutku aňi vtodi sa ňeminuv; lud prichádza vždi vjac k povedomú, pravdi ňím rozhlašuvanej. Šťasná Stolica takímto Geniusom Úrad Fizikusa obsaďení majúca, šťastňí knažovja takjehoto Pomocňíka v Úraďe svojom a pri rozširuvaňú královstva Kristovjeho pri boku k pomoci mat mohúci!

Iní príklad jeho ustavičnej pečlivosťi lekárskej — je zas takjehoto zpuosobu. Príduc jedon ráz do Apatjeki, viďeu, že ďjoučica dáka brala za 5 či sa 6 groší „horkjeho“. Horkuo ale ňič inšje ňebolo, ako pálenka na zelinách vistáta. Pozoruvau teda zaraz, že to bezpochibi dáko oklamávaňje svedomja sluhom zavjazanjeho buďe, a v skutku aj tomu tak bolo. Lebo Apatekár viznau, že odkedi sa spolki mjernosťi zakladajú, horkuo jeho jako zo šenku sa berje. Zato zakjazau p. Fizikus od razu horkuo k Apatjeki bez recipe doktorskjeho vidávať; a tak sa aj tomu prekazilo starostlivosťou Doktorskou pána Demiana. Vjac pekních skutkou tohoto Šlechetnjeho muža vipočituvať skromnost mi zbraňuje, ostatňe ma velice ťeší že som muža tak znameňitjeho aj poznau aj bliže ho cťiť sa naučiu! I sám som Jemu velice povďační za jeho mňe danú lekársku radu a predpis!

Lekára a kňazovja sa prirodzení s tohoto ohladu deďičovja povinnosťi zakladaňja spolkou mjernosťi, jako takí, ktorí majú človeka ťelesňe aj duchovňe opatruvať. Čas ale nás dostatočňe naučiu, že to holuo kuruvaňje tak jako to holuo kázaňje ňje je dostatočnuo človeka preporoďiť, ale že musja istje consonacie do života biť uveďenje, ktorje organismom svojím na celí organism sociálneho života ludskjeho mocňe zasjahnú a ho v nove a na novo obživja a pretvorja, a takjeto consonácie sa istotňe Spolki strjedmosťi. Každí spravedlivejší muž a každá pocťivejšja duša ich už skutočňe napomáha: o kolko teda vjac to má robiť kňaz a lekár tjeto dve corporacie mravnje ludstva, ktorje sa už svojím víhradním povolaňím živoťa a úradu k tomu ustanovenje, abi skutočními boli ťela aj duše ludskej opatrovňíkmi. Vela ích je čo sa na príkladi odvolávajú, huvorjac že to iba daktorí mladí blázňi (ako aj mňa jedon nazvau) robja. Nože — uveďjem Vám príklad ešťe jedon, ktorím vjem Vaše jaziki sa zahamujú. Tešínski Ďekan p. Joz. Paduch muž starí, zaslúžilí, zlatou cťí medailou od Jeho Jasnosťi odznačení, so svojími Collegami a Kaplanmi: pp. D-rom Buzgom, Ant. Kašičkom, Joz. Burdom a Janom Kollárom za pár mesjacou više 5000 duší získali spolku mjernosťi. U prostred najvetších bojou a odpornosťí luďí pri svatom oltárí od tohoto páleňjeho už na sveťe tomto žerúceho pekla vitrhuvali: lebo sa proťi ňim majiťelja fabrík rozolišovích, krčjém a páleňíc posprisahuvali. Ale čujťe že ďalej. Jebo Cisárska Vivíšenost, Arci Vívoda Karel, tento šedinamí prikrití cisárski hrďina — vďačňe a s otcovskou velkomiselnosťou a láskou odhoďiu zisk a užitok, ktorí mu z jeho tunajších na 100,000 duší počitujúcich Panstvou prichádzau, a naložiu svojím Administratorom a Úradňíkom celou dušou zaujímať sa a napomáhať spolki mjernosťi a predpísau zaraz velikú summu k ústaveňí dokonaljeho pivovára, abi lud zdraví napoj a to čo najlacňejšje dostávať mohou. Sláva a čest večná na zemi aj na ňebi tomuto hrďínskjemu Cisárskemu Dobroďincovi ludstva. V Haliči a Morave, v Čechách a Horvatsku, slovom v celej ríši rakúskej sa spolki mjernosťi v ustavičnom pokroku. Od jari, čo sa na Morave spolki mjernosťi šíriť počali bolo do 24. Maja više 3000 osob len v jednom Hradiskom totiž kraji pri svatom oltárí proťi pálenke sprisahaních. I sám Ťešínski General-Major Baron z Harschu spolki mjernosťi v Ťešínskom kraji postávajúce napomáha a vojsko svoje k ňím privádza viznačuvaňím tích osuob, ktorje sp. mjernosťi ruki podajú.

Mislím že na ťíchto príkladoch dost buďe mať i ten, ktorjemu sa už ozaj inak srdco ňepohína, iba keď viďí samje skali sa híbať; komu sa ale naskrze ňechce robiť — ten pravda, zamlkňe síce — ale si pomislí, hovor čo chceš, ja na ti truci ňič robiť ňebuďem! Pravda, pravda, že takímto duchom, alebo račej ňeduhom naplňeňí Vodcovja ludu sa jedna veliká prekážka ludskjeho spaseňja, veliká klada pondus na cesťe spolkou mjernosťí: ale predca ňje absolutná prekážka dobrjeho hibaňja. Najme duch terajšjeho veku, tak osamostatňiu aj samí lud pospolití, že si tento už sám berje kalich pokoja, šťesťja a spaseňja, keď mu ho otcovja duchovní ňedávajú. Já znám príkladi, kde si luďja sami, keď sa ím kňaz všetkjemu dobrjemu spjerau, založili hned čítatelskje, hned gazdovskje, hned Spolki mjernosťi. Ale ťažko bude pred Bohom i svetom odpovjedať ten, ktorí na mjesto, abi šjou k predku a vjedou lud svuoj k dokonalosťi, z pomedzi svojích krumplou, od svuojho včelína so založeníma rukamí sa len leňivo ďíva na prúd ženúcí sa k dokonalosťi. Naše je svatuo povolaňje teraz, uchopuvať sa tohoto pospolitjeho híbaňja sa, spolkou mjernosťí a ňeďelních škuol. Zme velice povďační zato aj Redakcii národních slovenskích novín, že tak horlivo tuto dvojakú dúležitost národu nášho, spolki mjernosťi a ňeďelnje školi svojími hlbokími, zapáleními a svedomito vipracuvaními článkami podpjerať, osvecuvať a porúčat za dobruo, uznáva. Ťím sa novini naše istotňe najlepšje stanú zaslúžilími o šťesťja ludu našho slovenskjeho.

Chvála Bohu večná, že muožeme už teraz tolko pomocních živlou si pred oči postaviť — k posilňeňú srdca svuojho pri tolkích ťažkosťach a odpornosťach. Len pracujme a keď nám tak aj ďalej puojďe, jako doteraz, teda za krátkí čas dostaňeme aj tich, ktorí doteraz váhali.

Konečňe ale ešťe musím dačo pripomenúť a menovito na srdco položiť všetkím terajším aj budúcim Zakladaťelom Spolkou mjernosťí, abi ráčili k duši svojej pripustiť to, čo o zpuosobe zakladaňja spolk. mjern. a menovito o prísahe rozprávám. Bár v ktorom náhladu mojom o spolk. mjern. sa muožem zmeňiť, ale v tom, abi sa tento slub mjernosťi čo najprísňejšje a najsveťejšje robiu ňikdaj sa ňezmeňím. Hlavnuo je, abi žjadon zakladajúci Spolok mjernosťi ňebou vedení tou marnosťou, abi len čím skvor povjedať mohou, že už ťisíce údou má; lebo tato marnost veďje k hladaňú takích prostrjedkou, ktorími sa velikí počet nazhromažďiť dá. Račej málo — ale stálich, ako vela, ale len v protokolle poznačeních. Práca sa tu veru veliká vižaduje, ale bez práce ňepadajú z ňebe koláče. Ňetreba lahko a bez prísného skúšaňja prijímať ňikoho, ňetreba nútiť a bezďečiť luďí, ňetreba ich oklamávať a snadnosťou a lahkosťou jakousi lákať a vábiť, alebo práve pri pohárkoch k zápisu do velikej kňihi privádzať! Jako viznať musím, že to holuo zapisuvaňje a podaňim ruki sa zavjazaňje, aňi sa mi ňepáči, ale aňi ovocja žjadanjeho ňeňesje; skutki ma o tom poučili. To rozumuvaňje formálno, že kdo na slovo svoje ňedá ňič, ten aj prísahu zruší, je len plášť akejsi falešnej bojazlivosťi; už je to len inšje každodenním zpuosobom společenskjeho života sa k dačomu priznať, a svjatočňe na istom punkťe zapreňja zastať — a Bohu veční slub urobiť! je to magnetická hora, takuoto okamžeňje, ktorá drží v silnom objaťú dušu človeka. Já bez vlastnej chváli viznať musím, že tak jako inďe tento zpuosob blahoslaveňe tak aj u mňa spasitelňe puosobiu a puosobí. V Hlbokom, kde som já spolok mjernosťí uvjedou, ňeodpli iba dvaja, s ktorích ale ešťe iba o jednom s istotou sa vje, ktori ale i tak velice ňepatrná osoba je, a o ktorom som aňi sám dlho ňeveďeu že je údom, keď sa len tak akosi bez oznámeňja, zo zvedavosťi k tím, čo prvší ráz v kostole pristupuvali — už prvej pripraveňí a skúšaňí — priplichťiu, a vraj slub za iními odríkau. Keď sa to ale len tak na podictvo žeňje a zapisuje, alebo práve krčmárom aj predávať pálenuo dovoluje, a iba osobnuo piťja zbraňuje, tam to ňemuože jednak stálo biť, jednak zljemu prekaziť. Pri onom ale prísnom, zdlhavom, svatom a svjatočnom pokračuvaňú je aj ten velikí osoh, ktorí som já sám na svoje oči už viďeu a vídam, že sa v obci, v ďeďiňe, v církvi, v mesťe skrze ťích vivoleních, bar z počjatku na počet skrovních utvoruje istá mravná sila a opinia, ktorá mocňe okolo sebe zasahuje a istí skvelí punkt v společnosťi patríčnjeho mjesta puosobí. A tu zňiká istá revňivosť; ze straní tích hotovejštích a zapreňja zpuosobňejších sa tvorí charakteričnost a viššje na sebe držaňje, ktoruo velice drasticki sa viňíma v contrasťe s druhími, nájme s ťími, čo do všetkjeho bez rozďjelu piski omočja. Mám príkladi, kde v súsednom mestečku Seňici u počestních mešťanou na roboťe bivší gazda aj paholok, tento ako úd spolku mjernosťí dostau pohár vína, medzi ťím čo tamten keď ňebou údom pálením bou odbavení. Istá teda viznačenost je následkom prísahi zloženej, ktora predca aj u druhjeho buďí úctu a aňi lehkomiselňe takjeho pokúšať ňedovoluje, kdežto povrchni slub žjadnej mravnej aromatičnosťi ňemá. To je pravda, že takíto vela trpja od vlasních svojích susedou, a sa vela raz prinúťení z kršteňja lebo svadbi odíst; je to zaisťe hrozňe porážajúco povedomja, keď viďí piják pálenoví, že jeho súsed, jemu na všetko rovní, cíťi v sebe dáku viššú povedomost — a ňepije. Tímto ale sa krjesi v duši aj najprosťejšjeho rolňíka istá hotovost tak že u mňa, kde je lud velice rozpusťení, a zato že sa dobre má uzdu rozkoše zmiselnej popúščajúci už pár raz údovja spolku, aj ja sám urazení boli, takže zme mohli aj trest svetskjeho sudca na ňích uviďeť, a predca údovja spolk. mjern. Hlbockjeho aňi jeden ešťe svuojho kroku ňeobanuvau. V povedomí dobrom majú aj moji sedljackí farňíci zadosťučiňeňje. A už toto je zisk. A tato mravná moc nám od času k času kedi dvoch kedi pjatich kedi vjac kedi meňej údou k spolku priťahuje, takže sami odporňici počínajú vravjeť; „predca len tích pribíva a nás ubíva.“

Pri takomto silnom učinkuvaňú a stálom vitrváňú veční musí bíť vzor držaní na školskú mládež. Kďe je takí horliví učitel, jako v mojej církvi, p. Dan. Mandelík, tam sa istotňe mnoho dá vikonať. Žjaci menuvanjeho p. učitela, i tí, ktorích rodičovja pijú, ňje len že sami ho ňekoštujú, ale aňi preň do krčmí ňeidú. Zo školi príme djeťa zas kňaz, a hned pri Confirmacii, hned pri Katechizmu, hned pri sobaši, uvodu atd. na dušu jeho puosobí. Tak že silnuo chťenja a vuola železná, vjera v Boha a ducha ludskjeho svatá, premuožu ozaj a na ozaj aj samje bráni pekelnje nákazi ohňivej — pálenkovej.

V Tatrách dňa 26. Aug. 1845

Hurban