ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ňeďelnje školi sú alebo kvet a ovocja spolkou miernosťi, alebo základ, prameň a počjatok jejích. Jakje sa kďe okolnosťi — tak sa tjeto dúležitosťi sami tvorja, rjaďa a určujú. Ale istuo je, že sa oňi spoločňe preňikajú, prejímajú a ňerozlučitelním svazkom spojenje jednotu krjesacjeho sa ducha, tam je už misl prúžeňjšja, tak že sa o ňu každá potreba času, každuo híbaňje sa ducha národou snadňejšje odráža, lež tam kďe sa duch žeňje iba k centrum brucha. V ďeďine, lebo v mestečku, kďe je ňeďelňja škola luďja čujú o spolkách mjernosťi, mišljenka sa skúma, novje mišljenki a náhradi pristupujú, pomocnje živli so Silospitu (Fiziki), z prírodopisu, ze Zemepisu, z Ďejepisu, národnjeho hospodárstva atd. do známosťi prichádzajú, tak že lud aňi ňevje, jako potrebu toho sám pocíťi. Kďe je ale lud hrube ťelesní, majetní, a pri svojom krbu viživiť sa mohúci, jako je to v lepších zemách a krajoch úrodňjejších, tam je najvetšja potreba len zaháňať dlhú chvílu a požívat chitro, čo mu Boh požehnáva. Za to pijanstvo je dačo prirodzenjeho. V takom mjesťe som já teraz. Tam je najlepšje začať so Spolkom mjernosťi, a hňed v prvších mesjacoch sa stvorí Ňeďelňja Škola. Ked sa ráz na ťelesnje žádosťi hoďí úzda — duch zbavení otrovňej hri, túži potom, čo sám je, po duchovňom viražeňí, po vzďelaní sa, po známosťách: Potom pomahá ňeďelnja škola na nohi sa zobrať spolku mjernosťi; a spolok mjernosťi, zo dňa na den sa šírjaci množí z ňeďele na ňeďelu údou ňeďelnej školi. Kdo mau dlhú chvílu a život sa mu sprjekriu a sveť ho omrzeu, ňech len zarjaďi toto dvoje a hneď sa mu srdce obživí, láska k životu rožjari, radosť zo života roziskrí! Ja muožem povjedať, že som bou zahoďení na ďeďinu — ťažko som sa odrjekau meskích pohodlnosťí; ale teraz, keď som si svoj vlastní svet s luďí dobrích vistaviu, mám v ňom radosťi nebeskje. Vždi je dač novjeho, a je to radosť viďjet, jako sa živuot medzi ludom krjesi, nje život ten običajní, ale to pasuvaňje sa ducha s višími mišljenkami.

Ňeďelních škuol určeňje je zahraďiť tú medzeru, ktorá bola do teraz otvorena v duchovnom živoťe medzi ludom. Ňeďela a svjatki sa zvláštňe ustauovenje dňi k duchovnjemu prečituvaňú. Ale plašiť sa musí ten, kdo ňje len zďeďiu kresťanstvo, ale kdo ho aj pocíťiu a o ňom premíšlau, keď viďi, že práve tjeto dňi sa najvjac ťelesnosťi oddanje. Lebo robotní ďen je vjac duchovňí, keď v ňom pracuje človek; bo pri práci zaisťe bárs jak hmotnej a hrubej musí biť duch zaňeprázňení. Ňeďele a svjatki sa ale u nás vjac prepili a prebili. Či je to sláveňje ňeďele, ožralstvo, bitki, bujnosťi, prostopaše? Či to ňevjedlo z rovna k zhovaďilosťi? V robotní ďen robiu, a v ňeďelu ťelu slúžiu človek — ten vivolení král celej prírodi! Kedi že mohou duchu slúžiť — duchom ducha svojho rozohrjevať? kedi sa mohou do svojej podstatnej vlasťi pripravuvať? Neďelňje školi sú viučuvaňje ňeďelnuo, a svjatočnuo ludu v potrebních jemu známosťách. Že je to potrebnuo — o tom vari len žjaden učení pochibuvať ňebuďe. Náš obzvlášťe lud slovenskí je prehrozňe zaňedbaní, a predca ňekonečňe pružní, ohebkí, spuosobní, rozumní. Je to v historii ňevídanuo, abi jeden národ tak bou zbavení v šetkej podpori, verejnosťi ústavou, jako náš. Šťastní sme ale, že toto poznávať muožeme, lebo času je dosť k pokáňu a čas každí príhodní k napraveňú chíb ďedovskích. Ňikdaj je ňje ňeskoro — a vždi je najviší čas!

V naších Slovenskích mestečkách, je veliká pracovitosť, spuosohnosť, remeslivosť, obchoďivosť: ale ňjeto v ňích višjeho prjemislu vipočtuvanosťi, známosťi behu vecí, sveta, vinálezkou, pre túto svoju povahu ňevábi luďí naších svet. Ešťe sa bojá roďičovja sinka svojho zveriť vlnám sveta a života. Čo sa doma naučí, to mu doma chljeb dáva. Bars sa svetom viberje — teda sa skoro vracja, a ňemuože si privlastniť zbehlosťi a spuosounosťi obchodňíckej prjemiselnej. Len daktorje kraje Tatránske robja vínimku, ale aj tje pomali padajú, lebo čím vjac sa šíri prjemislnosť tím lacňejšje prichádzajú tovari tím ktorí jích užívajú. Tak na príklad Bukovčanje svojími kobercami a zimními pančuchámi volakedi lepšje kupectvo mali — jako teraz. A to prečo? Ňič pre inšje, jako že oňi, alebo tí od ktorích takje prekupujú ňepokročili v umeňí; medzi tím Tirolčanje lepšje a lacňejšje sa naučili robiť koberce, za to s ňimi ňemuožu trh vidržať. Potom sa takí chuďjak sťažuje na zlje časi! Ja veru — zlje časi a vždi horšje idú na sprostích luďí. Ale to je ňje Pan Boh príčina, lež lud, ktorjemu sa ťaží učiť, misljeť, so svetom pokračuvať. Kdo Boha poslúcha — osvecujúc všemožňe ducha svojho, ten dostáva aj požehnaňje.

Takú skúšenosť som urobiu na Brezovej, kďe ňič nebolo tak počuť, jako sťažuvaňje si na kupectvo; ale v Ňeďelnej škole, jakú som tam skrze šlechetnjeho a víbornjeho Učitela pána Karla Sucháča založiu, sa o tíchto dúležitosťách obšírňe a duokladňe hovorilo. Luďja tam sa najpílňejší jakích som já poznau. O jednej hoďiňe zpou-noci už robja, a robja až do hlbokej noci. Remeslo a kupectvo je jejich víživa. A predca ze dňa na ďen hlbje padali. Židou nebolo pred 30 rokmi aňi 3 roďini, i ťje bjedne a chudobnje. Od tedi je už snaď aj 40 roďin a vetšina z ňích bohatstvom uplívajúca. Jako to išlo som tam visvetluvau na pr. Do Peště choďí velkuo množstvo vozou — s tovarom, ktorí bi sa na treťiňe, a tak s treťinou vídavku bou na mjesto dodau. Pri tom kupčiu každí pre seba, a poňevádž ňje každí mohou dostatočním kapitálom ubudnuť ku kupectvu pusťiu sa so židom do požičávaňja, a tak sa veci pošinuli k záhube luďí naších, že velkuo množstvo luďí pracuje len na židou — atd. Údovja ňeďelňej školi híkali ňejedon ráz, ked som ím pred očima tjeto óhladi visvetluvau. Navrhuvau som ím tedi, abi vedno kupčili, a inje radi. Mladší daktorí sa chiťili mojích návrhou — a jako počujem, — iďe ím dobre — a druhí sa zas po jejích šlapajách berú. Pri tom sa ohlasujú novje nálezki, snadňejšje spuosobi, chemickje všakovje vímisli vírobki prjemiselnje usnadnujúce, a tím samím lacnotu jích napomáhajúce, tak že takáto škola ňeďelnja, zvlášť keď sa aj peňažiťe zmuože, nemjernich dobrích následkou plná biť, a stať sa muože a musí. A mestečká naše, nič tak nepotrebujú, jako ňeďelňje takjeto školi. V mestečkách je mláďež spuosobňejšja, schopňejšja ale aj k vístupkom, a rozkošam, hrám a ku zvoďeňí náklonňejšja, jako na ďeďinách: kolkje tu úžitki pre mravňí, společenskí, náboženskí, obecní, kupeckí živuot mestečjek viťekať musja? V každom mestečku, k tomu je vjac mužou učeních, tito bez ťažkosťi pri svojom úraďe a povolaňí muožu vzjať istje odďjeli známosťi a ludu svojmu tak ku šťesťú pomáhať. Potrebnuo je to — o tom aňi pochibuvať sa ňemuože; možnuo je — ňech je len vuola. Teraz je spisou dosť v každom možnom odďjele ludskích zaňeprázňení, tje sa muožu pre školu takú zakúpiť, zvlašťe novini, jakích je pre každí stau ludstva teraz dosť a mnoho dobrích držať, tím všetkím sa živuot ojarí a ušlechťí k velkej radosťi tích, čo ňelutujú prácu k dobrjemu obecnjemu prevedenú.

Naše mestečká budú vždi vjac padať, keď sa duchom ňeosvjeťa. Lebo hlavňje mestá, jako Prešporok, Pešť vihotovujú o moc lepšje a lacňejšje tovari, naši malo-remeselňíci, malo-kupci, malo-kramári ale stojac na tom stupňi, na ktorom stáli ďedovja jejích, nemuožu vidržat trh a cenu s ťimí, ktorí sa osvjeťili novejšími známostmi a nálezkamí v ríši remesjel, umeňja a prjemislu. Ňje som ja zúfalí obnovuvaťel sveta, aňi ňemislím, že bi sa tento zlí stav len tak jako z dlaňe zfúknuť dau: ale to mám za dogma, že je čas, abi každí, kdo len bár jakú malú a ňepatrnú službu koná medzi luďmi našími na ích osvjeťeňí pracuvau. Zato smelo povjem, že aňi ochrannje spolki, ktorje len pole otvárajú domácej leňivosťi, židovskej lsťi, verejnej ňemravnosťi, aňi zúfalje všakovje státno politickje doktríni a maxími ňje sa v stave pre materiálno i duchovnuo šťesťja krajini to vikonať, čo osvjeťeňja a rozšireňja známosťi medzi luďom istotňe vikoná. Len ale ňech sa svedomito tje prostrjedki dovolujú, napomahajú, rozširujú, a do života uvádzajú, ktorími sa interes za špekuláciu kupeckú, za potrebnje k fabrikátom a obchodňíctvu známosťí v ludu zbudzuje; a tje prostrjedki sa istotňe viučuvaňje, menovito v prázdnich hoďinách ňeďelních ludu známosťi a vedomosťí sem spadajúcich oďeluvanje.^[10] Dokonalejšje fabrikáti sa víťazstvo duchovnej prevahi; keď sa ted a chce cesta zameziť cudzím fabrikátom, musí sa otvoriť vlastnjemu duchu cesta, abi mohou vjest do boja a v zápas s duchamí, a prjemiselnosťou iních luďí. Len rovnje cesti sa najlepšje, a lječeňja to jeďinuo pomahá, ktoruo lječi pramen ňemoce, ale ňje to, ktoruo pri príležitosťi istej ňemoce inšje skúški a próbi pre svoje poučeňja, alebo napospol pre svoj osobní zisk robí; lebo takuo šarlatanstvo — len do horšjeho stavu uvedje stav celjeho ťela.

Neďelnje školi budú istotňe cestu kljesňiť budúcim, lepším, prjemiselňejším časom. Z ňeďelních škuol sa ale rozšíri medzi luďom slovenskím, najme pospolitím, kde toho najvetšja je potreba na pospol aj vetšja známost historická, mravná, prírodná, technická atd. Komu bi sa zdalo jedno lebo druhuo mestečko už civilizovaňejším, vicibreňejším, a tak na podobnú ňeďelňú školu svoju potrebu ňemajúcim, ten, jestli toto len za kepeň svojej vlastnej leňivosťi a naňičhodnosťi ňemá je na omílu. Znám ja tu civilizuvanost naších mestečjek, alebo aj daktorich královskích a baňskích mjest! Znajú ju aj iní prídobre, lež abi sa dali presvedčiť, že je im ňje potrebná ňeďelná škola. U vetšini záleží celá ta civilizacia v pár complementoch, v širokoústom rozprávaňú o všetkich vecách, a o tích najvjac, o ktorich sa najmeňej rozumje a vje, trochu velkomeskich hrjechou a ňemravou nasleduvaňja — a máme obraz takej civilizacie. Panuje ináč všetko to aj tam, čo menujeme ňeznámosťou, povrchnosťou, proletárnosťou. Tje ale víminki, mužovja totiž naozaj osvjeťení, civilizuvaní, dobrí a statoční, jakí sa na každom mjesťe a v každom mesťe a mestečku nachoďja, ňebudú na prekážku a na odpor; lebo bár oňi tak daleko ňeďelnej školi nepotrebujú pre seba, (bár to ňikdi ňeškoďí aj vjac veďeť ako vjeme) potrebujú ju pre svojích, potrebujú ju už pre samuo verejnuo vzďelaňja, akjeho dobrje následki každí zakusuje. — Ja ňeznám mestečka na Slovensku, v ktorom bi ňeďelná škola ňebola alebo potrebná alebo možná. Skaďjal že to iďe, že sa tje naše mestečká napospol plnje darobních klebjet, ohovárok, malicherních roztržitosťí, zvád, posmechou? Len z taďjal, že ňemajú o čom inšom hovoriť, čím iním misel zaňeprazdňuvať. Neďelnje školi sú ale možnje všaďe, rozumje se kďe ích má kdo zakladať. Že sa oňi po mestečkách naších ňezakladali, ňjeto ďivu; čas dobre na luďí dozerá. Na čo prú sami ňeprichádzali luďja, k tomu nás teraz všetkích čas už núťi a žeňje. Ale mi za to, že sme to prú ňerobili, ňebuďeme zatvrďilí a tak ňeživotňe duoslední, abi sme sa aj teraz spjerali času a potrebám ludu nášho, lež uznajme si spoločňe, že sa prú málo robilo, a pre nás je čas, abi sme vjac pracuvali. Len si ňevimíšlajme prekážki, ňemožnosťi a príčini našej ňerobotnosťi na novom poli účíkovaňja: ale vítajúc a pozdravujúc ten ďen krásni obecnjeho sa ducha ludu nášho prebudzuvaňja, chitajme sa kďe kdo co muože uchiťiť z roboti národnej do práce a zamesknaňja. Ale abi ňemisleu dakto, že z leňivosťi karhám dakoho, ňje, to ňerobím, bo dobro vjem, že sa mnoho robí, lež chcem nadškrtnúť, abi sa vídatňejšje robilo. Skumaňje, škrupuluvaňje, seďeňje, čítaňje, písaňje, na ďeťi a ženu sa staraňje — to sa veru všetko roboti; ale čože z tích celích robuot živuot má? Víkonňe praktické zasahujme do života Neďelňími školami a spolkámi mjernosťi. To dá síce vjac roboti a aj mrzutosťi, jako len k. p. kázať, lebo inštancie písať, lebo súďiť, lebo čo já vjem čo robiť: ale to aj ňesje zas veru vjac požehnaňja, jako samuo, holuo rečnuvaňje a kázaňja. Spojiť oboje — je prauďivuo viplňuvaňje povolaňja kňazkjeho.

Keď som na Brezovej založiu ňeďelňú školu, a napomínau jedneho ďeďinskjeho prjaťela svojho, abi aj on robiu z toko ohladu dačo, povjedau mi: „Počkaj, ňech len príďeš na ďeďinu, šak uviďíš, že sa to ňedá na ďeďiňe; na Brezovej to iďe, ale inďe ňje.“ Ňeveriu som tomu aňi tedi, ale som aspoň svoju ňeveru ňevijaviu. Misleu som si, že je lud a človek všaďe len luďom a človekom. Ďeďini naše majú ťjež potrebu ňeďelních škuol. Já som ňikďe ňeviďeu horších gazdou, hospodárou, jako v Uhrách; a predca aj sami moji farňíci si mislja, že nad ňích ňjeto. U nás bi sa raďi zdvihli fabriki, a ešťe len aňi k obrábaňú zeme dosť ludu ňemáme, ešťe ani len polnje hospodarstvo sa ňevje vjesť a tajnje pokladi zeme vidobívať. Pán Doctor Vildner z Maithensteinu vidau pred pár rokmi kňižku vo Vjedňi, v ktorej dokázau, že v Uhrách na jednu štverečnú mílu len 2600, v Čechách ale 4204 obivaťelou sa počitá. A že sa tam lepší gazdovja, to jest, že na menšom kuse zeme vjac dorobja, jako naši, dokázau tak, keď zrovnau, kolko Čechi a kolko Uhorsko pšeňice vidajú. U nás sa praj 2,300,000 meríc a v Čechách, ktorá krajina ledvaj štvrtú čjástku Uhorska robí l,892,800 meríc pšeňice dorobí. Pri tom istuo je, že zahradňíctvo, šťepárstvo, stromárstvo a inje článki hospodárstva domáceho a polnjeho dokonalejšje sa tam jako u nás opatrujú a obstarávajú. Toto všetko len preto som dovjedou, abi sa tá naša pícha, že sme hospodárovja a že extra Hungariam non est vita trochu začervenala, a že veru aj ďeďini maju potrebu na ňeďelnje školi, že aj naši sedljaci a gazdovja muožu sa dač poučiť aj od takjeho, ktorí sám sa na poli ňečičrje a s hrudou zemskou ňepasuje, ale predca čo inďe a jako robja vje.

Ňech mlčím o potrebe tej, že na ďeďinách ňje je dostatočná aňi škola pre ďjetki, aňi kostuol k dokonaljemu vikoreňeňú tích hrozních hlúposťí, ňemravnosťí, zlích običajou! Že je potrebná ňeďelňja škola, ktorá sprostredkuje učeňje a náboženstvo so životom. Zo školi víďe chlapec, v ktoréj pár mesjacou zimních bou — na pole, medzi chasu prostopašnú, potom keď prepásou pár rokou ožeňí sa, začňe na svoju ruku gazduvať, a ňemá žjadnej višej nauki. Do kostola iďe, jestli medzitím do ruk bezbožníkou ňepadou, ale málo všetkjemu rozumje. Ňeďelňja ale škola otvorí takej misli zaňedbanej aj samuo náboženstvo a kostuol večmi rozhojňí jeho misel, pochopi, mišljenkami, túžbou po višom vzďelaňí, až časom spuosobňejším sa staňe aj odťažeňejšje misljeť a ducha svojho k všeobecňejším mišljenkam povišuvať. Já som aspoň skúsiu že sedljaci, ktorí pílno viučovaňje školskuo navšťevujú, ti aj o moc krásňejšje, čisťejšje kázňe chápu, lež tí, čo len v jakejsi patriarchalskej píche, keď o ňích pár sprostích luďí v ďeďiňe hovorí, že sú oňi múdri, si žijú; ale opravdovej múdrosťi života ňemajú. Ďeďini teda tjež majú potrebú na ňeďelnje školi, pravda, že sa ím inšje musja predkladať známosťi, jako v mestečkách, a aj samí spuosob predkladaňja musí sa ďeliť od meskjeho. Ale však to sa samo sebou rozumje, a to ťjež každí veďjet muože, čo jeho lud potrebuje.

Ňeďelnje školi ale majú ťjež svoje prekážki: v mestečkách osoblivosťami, na ďeďinách s chudobou a všaďe so zlosťou a hlúposťou bojujú. Njeto na sveťe ňič horšjeho, jako napoloučení človek. Tito polovičjaci v mestečkách majú najširšje hubi — a klebetnje domi sa jejich hradi z ktorích bojujú proťí dobrím vecám. V ďeďinách ňjeto aňi tolko prekážok ňeďelňím školám, jako v mestečkách, len že je iná odpornosť, a to síce tá, že Neďelňja škola ňemuože biť bez kňihovňi, a tato bez peňazí. Musí tedi dlho kňaz osvecuvať luďí ďeďinskích, až sa stanú schopními dať pár groší na duchovňú zábavu. Gajdošovi a Židovi dá skuor jako daň, a na kňižku dať je aj tomu najbohatšjemu sedljakovi (jestli že ňje z tích, čo okusili ňječo z osveti duchovnej) najťažšja vec. V mestečkách sa skuor na kňihovňu pár zlatích zožeňje; a s počjatkom lepším sa aj silňejšje kroki spojenje. Brezovská Neďelňja škola má rjadnich kňíh a pri tom každí rok ešťe aj v pokladňici peknje peňjaze zostanú, bars aj na užitočňje ústavi, pri príležitosťi rozličních sbjerok svoje obeťe donáša a dáva. Tam to išlo medzi mnohími prekážkami a predca teraz jako počujem više 150 skutočních údou už počituje. V Hlbokom následkom spolku mjernosťi neďelňja škola sa zmáha o moc snadňejšje.

Pri zakladaňí neďelních škuol sú napomoci všetci lepší ludja, lebo ňjeto aňi tej najmenšej ďeďinki, ktorá bi ňemala pár luďí viznáčujúcich sa srdcom, duchom, láskou k známosťám nad iních. Tito sa prví pri tom, kdo ích k osvete privádza. Horlivost ale a stálost tá láme klebetnje prekážki. Najpožehnaňejšje je, aňi ňepočuvať hlúposťi a hňeď skutkom započať: jako keď sa loď po valnom Dunaji pusťí, ňedbá na gágajúce husi po brehách dunajskích, ale leťí pomedzi brehami až do vln černomorskích. Keď silno sa začína predsebavzaťja dobruo — teda sa aj podarí; kdo ale ešťe aňi ňepočau, už načúva, čo bi na to ten lebo ten rjekou, ten ňeviveďje ňič, iba že pár sto zlatích z úradu svojim ďeťom nazhromažďí, ktorje oňi potom za pár mesjacou prehajdákajú.

O Neďelních školách bi som mohou písať mnoho; ale dosť je na tom, čo som už napísau pre tích, čo vuolu majú; a ti čo vuole ňemajú, krem toho aňi to, čo som málo úprimňe pohovoriu, uprimňe ňeprímu. Ešťe pripomeňjem pomocnje daktorje spisi, ktorje velice víbornje a príhodnje sa k prednášaňjam ňeďelňím jak v mestečkách, tak v ďeďinách. „National Oeconomie“ od Say-a poskituje vela predmetou ktorje sa s nadchnuťím počúvajú; ale však cudzojazičnje kňihi z tíchto ohladou sa v každom kňíhkupectve na ukážku. V našom jaziku menoviťe v nárečí Českom sú víbornje kňihi a spisi: Preslove, Amerlingove, Kodimove z novejších; zo starích časou je víborná kňiha o Povere od Michalka, Kampeho „Vynalezeňí Ameriky“ a mnohje inje. Pri tom znameňití „Časopis pro lid“ v Brňe vichádza vidávaní P. Díblom, ten sa muože vzjať k čítaňú. Sú znameňitje „Starožitnosťi Slovanské“ od P. F. Šafárika, podla ktorích sa muože ludu známosť o predkoch jejich uďeliť. Čítanka Kollárova ťjež dobre poslúží. Časopis povestní českí „Květy“ obsahuje mnoho peknjeho a zábavnjeho, ten sa muože čítať. Slovenskje Národnje Novini a Orol Tatránski, jako naše, rozumje sa bi ňesmeli chibjeť, aňi kňihi proťi pálenjemu. Ale čím vjac bi som misleu, tím vjac bi som narátau spisou preužitočních. Abi sa ale ňjekdo ňenalakau, že je toho mnoho, pripomínam, že je to všetko len magadzín a komora, do ktorej sa muože, keď sa buďe chcjeť ísť pre potravu duchovnú našmu ludu potrebnú. Zo všetkjeho sa buďe muocť aspoň dačo vzjať — a už to samuo buďe velikí krok k osvieťeňú misli ludu nášho.

Neďelnje školi takjéto sú bezmjerňe mnohje po Čechach a Morave; ňemeckje mlčaňím pominúc, kďe sú velice dokonale zrjaďeňje. Ale aj u nás v Uhorsku sa už mnohje založenje a s prospechom veďenje. Ja tuto aspon daktorje pripomeňjem, abi Proroci naši ďeďinskí a malomeskí, čo vravja, že to ňikďe ňje, oči otvorili a čjerno na bjelom viďeli. V liptovskom Svatom Mikuláši, v Ratkovej, v Tisovci, v Uhrovci, na Brezovej, v Pešti^[11] v Skalici (sa teraz zakladá) v Prjetrži^[12] a aj na iních mjestach. Ja som ťjež požjadaní z vjac mjest, abi som moju skúšenosť a menoviťe zrjaďeňje Neďelňej školi Brezovskej písemňe zďeliu, ktorá žjadost bola už vjac ráz mi predložená. Pri tejto teda príležitosťi pre obťižnosť mnohjeho odpisuvaňja — zďelujem s mnohovážnim Obecenstvom slovenskím, a tak aj s timi čo ma o to požjadali, aj zákoni a celuo zrjaďeňje Neďelnej školi Brezovskej, pod číslom II. k pojednaňú tomuto jako prílohu pripojenuo, kďe ešťe aj tje náhledi ktorje som behom tohoto pojednávanja ňepodotkou — laskaví Čtenár najďe.

Zákoni Neďelnej školi Hlubockej sa v dačom ďelja od brezovskích, ostatňe na tom obecenstvu mnoho ňezáleží, záleží len na tom každjemu prjaťelovi ludstva a obzvlášť národa Slovenskjeho, že som slovom aj skutkom dokázau, že jak Spolki mjernosťi, tak Školi Neďelnje sú ňje len potrebnje ale aj možnje. Mňe inšje neostáva, jako abi som laskavjeho Čťenára prepusťiu a za prehljadnuťja ňedokonalosťi pojednaňja tohto požjadau. Lebo vihovárať sa ňebuďem, že som toto ňepísau pre márnu chváli žjadosť, jako je to običaj u istích luďí. Jestli je čo chvaliťebnjeho v tomto predsevzaťí; to sa mi aj bez hladaňja ňevezme; a jestli ňje to, teda mu pred hanou aňi takje lári fári ňeobráňa!