Zlatý fond > Diela > Spoločenský lexikon III. Praktické pokyny pre rozličné príležitosti


E-mail (povinné):

Ľudovít Michalský:
Spoločenský lexikon III. Praktické pokyny pre rozličné príležitosti

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Eva Kovárová, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 13 čitateľov

I. Ako sa chovať v kostole

220. Všeobecné pravidlá

I keď každý jednotlivec — aspoň predpokladajme — dostal už v škole v hodinách náboženstva príslušné ponaučenie, ako sa treba chovať v chráme božom, predsa uvedieme tu niekoľko obecných zásad o obradoch jednotlivých náboženstiev, hlavne pre informáciu inovercov, ktorí chcú z hocijakej príčiny navštíviť chrám a bohoslužby iného náboženstva. Najčastejšie sú takýmito príležitosťami slávnostné bohoslužby na štátne a národné sviatky, svadby, smútočné obrady a pod.

ODEV má byť vždy prispôsobený vážnosti a posvätnosti chrámu božieho, starostlivo upravený, čistý a primerane slávnostný, avšak bez zbytočného prepychu. Ženské šaty musia byť bez hlbokých výstrihov, nemajú byť bez rukávov a tobôž nemajú byť prikrátke. Máme ešte v živej pamäti niekoľko príhod, že duchovný musel dámy nevhodne oblečené z kostola vykázať, lebo hlbokými výstrihmi a obnaženými rukami vzbudily všeobecné pohoršenie.

Každý sa má snažiť po zvonení zaujať v kostole svoje miesto a kto by sa predsa oneskoril, opatrne ide na svoje miesto, alebo počká v pozadí, najmä ak vstúpi do kostola vo chvíli zvlášť posvätnej (sanctus, pozdvihovanie, prijímanie atď.). Ináč sa dobre nevyníma zdržovať sa stále pri dverách, čo robievajú mnohí, aby sa mohli hocikedy vzdialiť, alebo — ako je to nie zriedkavosťou — aby si mohli pred kostolom zafajčiť.

CHOVANIE v chráme božom má byť spokojné, neškrobené a vážne. Hlučne búchať dvermi a ísť po kostole dunivým krokom defilujúceho granatiera je viac ako nespôsobné. Naproti tomu nepôsobí tiež dobre, ak ide niekto po prstoch. Len prirodzené a neumelkované chovanie je vždy priliehavé a slušné. Ak spozorujeme v blízkosti známeho, pozdravíme ho ľahkým pokynom hlavy. Významné a okázalé potriasame rúk — obzvlášť ak je už bohoslužba v prúde — načim považovať za zľahčovanie bohoslužobných úkonov. Takisto nie je na mieste hlasitý pozdrav. I keď sa máme v kostole chovať dôstojne a úctivo, no tobôž pokorne, nemáme ani v tomto smere prepínať, lebo ľahko by mohla na nás prilipnúť mienka farizejskej pretvárky. Ušľachtilý náboženský zápal vzniká v duši a preto zovnútorne prejavovaná obradnosť širokými posunkami a pod. nie je na mieste. Nábožensky hlboko založený človek vyhýba všetkým takým prejavom, ktoré by mohly vzbudiť zdanie pretvárky. Bohužiaľ, mnohí, nábožensky iba povrchne založení jednotlivci nábožnosť prejavujú iba navonok, bez úprimného vnútorného náboženského precítenia.

Pre inovercov, ktorí z nejakej príčiny navštívili kostol, alebo zúčastnia sa na bohoslužbách iného náboženského vyznania, platia tieto pravidlá:

Inoverec má konať najdôležitejšie náboženské obrady s ostatnými veriacimi, obzvlášť ak sa nachodí uprostred shromaždených veriacich, kde sa má práve tak chovať, ako ostatní. Veľmi čudne by sa vynímalo zostať uprostred kľačiacich veriacich napríklad stáť pri pozdvihovaní a pod. Kto sa z inovercov nechce takto chovať, ale na bohoslužbe sa predsa chce zúčastniť, má sa utiahnuť na stranu, aby svojím chovaním nevzbudil pozornosť a prípadne nevyvolal pohoršenie.

Turisti dopúšťajú sa často pri návšteve kostolov ako vzácnych architektonických pamiatok tej netaktnosti, že počas bohoslužby — ignorujúc základné pravidlá slušnosti o chovaní sa v kostole — prechádzajú sa po kostole a obzerajú jednotlivé vzácnosti, rušiac pobožnosť shromaždených. Týchto pokleskov sa najčastejšie dopúšťajú turisti z veľkých miest a vzbudia svojím nevyberaným a bezohľadným chovaním oprávnené pohoršenie vidieckych zbožných veriacich.

Ak vojdú turisti do kostola počas bohoslužieb, majú s prehliadkou počkať až do skončenia bohoslužieb a majú sa slušne a potichu chovať.

V kostoloch s významnými architektonickými a výtvarníckymi pamiatkami môže nám informácie poskytnúť duchovný otec alebo kostolník. Ak sme dlhší čas použili ochoty kostolníka, sluší sa jeho ochotu odmeniť peňažným darom. Duchovnému prirodzene nedávame peňažnú odmenu, ale môžeme sa mu odvďačiť tým, že vložíme do pokladničky pre milodary niekoľko mincí. Väčšiu čiastku, určenú pre kostol, môžeme však odovzdať priamo duchovnému s označením určenia daru (na organ, sviece, renováciu, ochranu umeleckých pamiatok a pod.).

221. Katolícke bohoslužby

Inoverec, zúčastnený na katolíckych bohoslužbách v neznalosti liturgických obradov, ľahko môže prísť do pomykova, ako sa pri jednotlivých obradoch chovať. Práve preto pokladáme za potrebné zaoberať sa touto otázkou podrobnejšie, aby sa z neznalosti nedopustil — čo aj mimovoľne a dobromyseľne — pohoršlivého chovania.

Ako sa vstupuje do rím.-kat. chrámu? Pri každom vchode do rím.-kat. chrámu je umiestená svätenica, kamenná alebo kovová nádoba so svätenou vodou, do ktorej sa konce prstov pravej ruky mierne namočia a návštevník sa pokrižuje. Svätenica sa používa nielen pri vstupe do chrámu, ale i pri odchode. Inoverec, ktorí nepoužije svätenice, má pri príchode a odchode zbožne pozdraviť alebo mlčky sa pokloniť.

Vstup do chrámovej lode. Po vstupe do chrámovej lode obráti sa návštevník k hlavnému oltáru, pokľakne na koleno, alebo naznačí pokľaknutie a pokrižuje sa. Inoverci môžu tento úkon nahradiť hlbším úklonom hlavy. Po pokľaknutí alebo úklone odíde sa do lavice, alebo na vhodnom mieste, kde neprekáža, zostane sa stáť. Tí inoverci, ktorí nie sú si istí v niektorých obradoch, najlepšie urobia, ak sa utiahnu do postrania, aby svojím neurčitým chovaním nebudili pozornosť ostatných veriacich. Neslobodno zabúdať, že primitívni ľudia ľahko by mohli neznalosť obradov vysvetľovať ako zámerné zľahčovanie náboženských obradov, čomu každý účastník bohoslužieb musí úzkostlivo vyhýbať. Vo veľkej väčšine kostolov majú jednotliví farníci (patróni, fundacionári atď.) svoje vyhradené lavice, často označené menom držiteľov a užívateľov. Takéto lavice sa prirodzene neobsadzujú, lebo by bolo krajne trápne ustupovať oprávnenému majiteľovi s miesta počas bohoslužieb. Preto je vhodné posadiť sa vzadu, kde sú lavice pre každého. Lavice bývajú opatrené kľakadlami a majitelia miest kľačia pri daktorých čiastkach svätej omše. Inoverec, sediaci v zadných laviciach, môže zostať sedieť, ale má si rozhodne pokľaknúť aspoň pri pozdvihovaní a prijímaní na obidve kolená. Sediačky sa iba ukloniť nie je ani trocha pekné.

Kto stojí, má si pri pozdvihovaní a prijímaní kľaknúť. Ak si niekto zo zdravotných alebo hygienických príčin[1] nemôže kľaknúť, pokľaknutie nahradí hlbším schýlením. I keď takéto nahradenie pokľaknutia nesvedčí o hlbokej a vrúcnej pobožnosti, v pozadí chrámu nemožno to pokladať za chovanie urážlivé, najmä ak ide o inoverca. Celkom iné je, ak by niekto pred hlavným oltárom alebo uprostred kľačiaceho zástupu ostal stáť. V takomto prípade inoverec má si pokľaknúť nielen pri pozdvihovaní, ale i pri sanktuse a vôbec vždy, keď si zástup kľaká. Ostať stáť uprostred kľačiaceho zástupu mohlo by vzbudiť nielen všeobecnú pozornosť, ale aj pohoršenie.

Ako si kľakať? Spomenuli sme už, že v lavici, kde je kľakadlo, má sa vždy kľaknúť na obidve kolená. Ináč na voľnom priestranstve (tí, čo stoja), muži kľakajú na jedno koleno (vždy na koleno pravé), kým ženy si majú kľaknúť na obidve kolená.

Ruky pri sv. omši nenechávajú sa voľne visieť a tobôž sa nepchajú do vačkov, ale sa složia, najmä pri modlitbe. Ruky sa složia dianiami k sebe a držia sa šikmo nahor a palce sa složia v znamenie kríža. Muži mávajú často prsty zalomené do seba a palce složené do kríža. „Mlynkovať“ palcami je veľká neslušnosť a prezrádza veľmi povrchné náboženské založenie dotyčného.

222. Iné pravidlá

Nielen v samom kostole, ale i v bezprostrednej blízkosti kostola má sa zachovať ticho. Podobne sa treba chovať i na cintoríne.

Pri pozdvihovaní dáva sa znamenie zvonom z veže. Katolíci, najmä na našom vidieku, ak ich pozdvihovanie zastihlo na ulici, pokľaknú. Bolo by veľkou netaktnosťou od inovercov, aby sa tomuto zvyku porúhali. Podobne je vo zvyku napoludnie o 12. hod. a večer o 7.-8. hodine pri zvonení katolíkom sa pomodliť. Ak je pohromade viac ľudí, má rozhovor umĺknuť, zakiaľ zvony zvonia. Muži majú strhnúť klobúky a všetci majú stáť mlčky v tichej pobožnosti so sopnutými rukami. Inoverec v takomto prípade nemá rušiť ľudí, pohrúžených v podobnej pobožnosti, ale rovnako zachová niekoľko minút úplné ticho.

Katolíci zdravia na ulici duchovného, ktorý nesie verejne chorému sviatosti umierajúcich, strhnutím klobúka a pokrižovaním sa a na vidieku je všeobecne vžitým zvykom pokľaknúť. Podobne majú muži strhnúť klobúk a pokrižovať sa, ak ide procesia s Najsvätejšou sviatosťou. Ženy sa majú aspoň skloniť a pokrižovať. Medzinárodne uznaný bontón učí, že ani inoverci nedopustia sa poklesku proti svojmu náboženstvu, ak strhnú klobúk pred monštranciou, nesenou kňazom pod baldachýnom, lebo nečinia tým vlastne ústupok cudziemu náboženstvu, ale prejavia tým verejne, že vedia, čo je takt, dobrá výchova a chápanie citov iných spolubližných.

223. Gréckokatolícke bohoslužby

Gréckokatolícke bohoslužby odbavujú sa podľa rítu staroslovienskeho a trvajú o niečo dlhšie ako bohoslužby rím.-kat. Bohoslužobný obrad sostavil Sv. Ján Zlatoústy. Cirkevná reč po dvadsať rokov bola všelijaká, len nie slovenská. Gréc.-kat. duchovní väčšinou kázali v rozličných rusko-ukrajinsko-poľských zlátaninách. Teraz konečne už nastala náprava a slovenskí veriaci východného Slovenska počúvajú kázne v reči slovenskej. Cirkevná literatúra a modlitby sú v reči staroslovienskej, knihy tlačené azbukou okrem bohoslužobných misálov, ktoré sú tlačené staroslovienskou cirkevnou cyrilikou.

Bohoslužby sú sprevádzané bez organa iba sborovým spevom. Prijíma sa pod obojím a to tak, že duchovný podáva zlatou lyžičkou do úst prijímajúcim chlieb s vínom.

Na rozdiel od rím.-kat. duchovenstva gréckokatolícke nižšie duchovenstvo nie je viazané celibátom, t. j. kňazi sa môžu ženiť.

Predpisy o chovaní sa v gréckokatolíckom kostole pri bohoslužobných obradoch a udeľovania sviatostí, okrem spomenutých výnimok, sú totožné s predpismi v rím.-kat. kostole.

224. V evanjelickom kostole

Všeobecné pravidlá o chovaní sa v katolíckom kostole platia v podstati aj pre chovanie sa v kostole evanjelickom. Evanjelické kostoly majú iba jeden oltár. Zakiaľ kalvíni odmietajú obrazy a výzdoby, evanjelici augsburgského vyznania pripúšťajú pestré maľby na skle alebo na oblokoch a do istej miery tiež i na stenách, pokiaľ znázorňujú výjavy zo života Kristovho.

Evanjelické kostoly bývajú zvyčajne otvorené iba pri bohoslužbách, pri večernej pobožnosti, pri svadbách a iných slávnostiach. Bohoslužba konáva sa iba v nedeľu a vo sviatok.

Pri vstupe do kostola muži strhnú hneď klobúk. Pokrižovať sa nie je zvykom. Než si veriaci sadne, ostane na chvíľu stáť so sklonenou hlavou a sopätými rukami, pomodliac sa krátku modlitbu. Ruky sa pri modlitbe neskladajú dlaniami k sebe, ale prsty sa striedavo preložia (ako to robievajú i katolícki muži) a palce sa skrížia.

V evanjelickom kostole sa kľaká iba pred hlavným oltárom pri prijímaní večere Pána, ktorá sa podáva obojakým spôsobom, t. j. chlieb a víno.

Bohoslužba je prostejšia ako katolícka omša a takmer úplne bez obradov. V nedeľu sa obyčajne koná iba raz bohoslužba, ale vo väčších obciach býva pred hlavnou bohoslužbou zvláštna bohoslužba pre mládež. Sama bohoslužba skladá sa zo spevu obce, z liturgie a kázne. Pri poslednej sloke vstupnej piesne vyjde duchovný pred oltár. Potom sa začnú obrady, pri ktorých kňaz vyzýva veriacich, ktorí odpovedajú v sbore; nasleduje modlitba a prečítanie úseku zo Starého zákona. Pri čítaní miesta z Písma svätého sa povstane.

Kázeň prednáša farár s kazateľnice. Po kázni spieva obec zasa pieseň, na čo duchovný pristúpi znova k oltáru, pomodlí sa a udelí požehnanie, ktoré príjmu cirkevníci po stojačky. Zaspievaním záverečnej piesne bohoslužba sa končí. Inovercom sa odporúča, aby počas kázne neopúšťali kostol, lebo by ľahko vzbudil rozruch a nemilé vzrušenie.



[1] Napr. kamenná, zablatená alebo mokrá dlážka.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.