Zlatý fond > Diela > Spoločenský lexikon III. Praktické pokyny pre rozličné príležitosti


E-mail (povinné):

Ľudovít Michalský:
Spoločenský lexikon III. Praktické pokyny pre rozličné príležitosti

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Eva Kovárová, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 12 čitateľov

II. Cestovanie

225. Ako si počínať na výletoch a cestách doma i v cudzine

Sú rozličné okolnosti, ktoré nútia človeka, aby na kratší alebo dlhší čas opustil svoj dom a vydal sa na cestu. Takýmito príčinami bývajú obchodné veci, študijné cesty, výlety a letovanie. Ľudia nezvyklí častejšie cestovať, ak majú cestovať do cudziny, často sa dostávajú už pri samých prípravách na cestu do pomykova, nevediac, čo si na cestu obliecť a aké vhodné šaty a bielizeň vziať so sebou a napokon, ako sa chovať v cudzine.

Zásadou je na cesty brať vždy len to nevyhnutné a najpotrebnejšie. Nikdy nie je vhodné nabaliť plné kufry všelijakých zbytočností, ktoré sú pri cestovaní iba na prekážku. Prv, než by sme začali baliť, musíme si dobre uvážiť, či chceme na mieste svojho cieľa žiť životom spoločenským, či chceme bývať v prvotriednom hoteli alebo v penzionáte, v meste, či na vidieku, alebo chceme sa venovať iba sebe a krásnej prírode.

Kto chce i na svojich cestách, ako doma, tak i v cudzine žiť spoločensky a chce vystupovať reprezentačne, má vziať so sebou vhodnú salónnu garnitúru a viac priliehavých denných oblekov, lebo v reprezentačných lokáloch zahraničných ukazovať sa v pokrčenom cestovnom alebo športovom odeve nie je slušné a jednotlivec sa vydáva i tej hanbe, že by mohol byť personálom z miestnosti vykázaný, ako sa to už mnohým ignorantom spoločenských pravidiel stalo.

Ak ideme do reprezentačných domácich kúpeľov nielen sa liečiť, ale spoločensky žiť, musíme sa práve tak reprezentačne vystrojiť, ako keby sme išli do najprepychovejších zahraničných kúpeľov alebo letovísk. Našinec si povie: „Doma je to dobré hocijako.“ Ale je to nie správne. Nielen v cudzine máme byť „pánmi“, ale buďme „pánmi“ i doma, najmä tam, kde je väčší ruch cudzincov. Každý jednotlivec je povinný primerane k svojim hmotným pomerom reprezentovať národ. Koľko smiechu a posmechu vyvolávali spoločenské pravidlá zaznávajúci ultrademokrati a ultrasocialisti, ktorí sa v reprezentačných kúpeľoch zjavili v ťažkých horolezeckých bakančiach, ovínačkách, v žakete s kaučukovým golierom, s veľkým batohom a miškárskym klobúkom a s palicou, štítkami pobitou. Prirodzene, nechceme ani predpokladať, že by sa aj našinec vedel na slušnom mieste ukázať v takej maškaráde, ale len pripomíname si, ako sme my hľadeli na takýchto nositeľov „kultúry“ a ako ohŕňali nos nad nimi cudzinci. Práve preto musíme veľmi dbať na svoj zovňajšok, i keby sme sa na takých miestach chceli venovať iba sebe a svojmu zotaveniu.

Keď sme sa rozhodli, ako mienime svoj pobyt v kúpeľoch alebo v cudzine stráviť, podľa toho zabalíme si potrebnú garderobu. Je veľmi výhodné pred cestou zopakovať si dejiny (i kultúrne dejiny) a literatúru dotyčného národa, ktorého pohostinnosť chceme užiť. Veľmi nepriaznivé vysvedčenie by sme si vystavovali, keby sme sa pri veciach všeobecne známych prekvapene tvárili a prezrádzali tým svoju plytkosť. Rovnako je veľmi výhodné už niekoľko mesiacov vopred venovať sa štúdiu jazyka toho národa a naučiť sa aspoň najpotrebnejšie otázky a vedieť pomenovať predmety dennej potreby.

Takmer každá cestovná kancelária má množstvo rozličných prospektov, z ktorých sa môžeme dozvedieť takmer všetky podmienky pobytu vo vyvolenom mieste, ak, pravda, nejde o dáky zastrčený a s hľadiska cudzineckého ruchu bezvýznamný kút. V takýchto ilustrovaných prospektoch nájdeme poučenie o tamojších zvykoch a zvláštnostiach, ako i o spoločenských možnostiach.

Na neoficiálnu študijnú cestu do cudziny stačí mať vhodný cestovný alebo turistický odev, pri oficiálnych študijných cestách však treba pamätať i na úbory spoločenské a salónne.

Všetko si treba doma a prípadne na ceste vo vlaku preštudovať a nie na mieste hútať a všelijako sa pritom tváriť. Ak si mienime obzrieť nejaké pamätihodnosti, preštudujeme si o nich príslušnú literatúru, lebo sprievodcovia cudzincov v nádeji dobrého prepitného opradú takéto pamätné miesta príhodami, ktoré sa nikdy nestaly.

Služobníctvo a hotelový personál cudzincov odhadúva podľa ich batožiny. Preto, ak cestujeme do cudziny, neberme so sebou staré a neúhľadné kufry minulého storočia, ale nepoškodené a elegantné. Prísť do lepšieho hotela ovešaný kuframi nie je najlepšou vizitkou. Hotelový personál vidí v takom počínaní lakomosť a podľa toho sa i k hosťovi chová — neochotne.

Kto chce cestovať do cudziny, veľmi dobre urobí, keď si v cestovnej kancelárii zaopatrí priamy cestovný lístok a zaistí si pri dlhšom cestovaní aj spacie miesto. V takomto prípade treba si do príručného kufríka pribaliť pyžamu, uteráky, mydlo, kefku na zuby, krém na zuby a ústnu vodičku, ako i hrebeň.

Veľmi dôležitá je rozpočtová stránka cesty a pobytu v cudzine. Nikdy sa nevydávajme na cestu s takou sumou, ktorá práve vystačuje, lebo musíme počítať s nepredvídanými okolnosťami (nehoda, choroba a pod.). Pri terajšom cestovaní do cudziny je, pravda, peňažná hotovosť silne obmedzená a väčšinu potrieb možno kryť poukázkami, ktoré možno zakúpiť v cestovných kanceláriách. Ináč v časoch neobmedzeného cestovného ruchu a neobmedzených valutových opatrení je najvýhodnejšie si vziať so sebou iba menšiu peňažnú čiastku a zbytok složiť v cestovnej kancelárii a vyzdvihnúť si akreditívy, ktoré možno zmeniť na rozličných miestach. Toto je vhodné najmä pri dlhších a nákladnejších cestách. Ináč, ak sa zdržujeme na jednom mieste, ako v letovisku alebo v kúpeľoch, možno si dať peniaze poslať poštovou poukážkou.

226. Cestovanie pešo

Cestovanie pešo má nielen svoj pôvab, ale i úžitok, lebo človek, ktorý prejde pešo určitý kraj, má možnosť nadobudnúť oveľa viac skúseností ako pri cestovaní vlakom, autom, lietadlom a pod. Má však i veľmi blahodarný účinok na organizmus, ktorý sa trvalejším pobytom v panenskej prírode zotavuje, svalstvo silnie a celková odolnosť tela sa zvyšuje.

I pri cestovaní pešo je potrebná určitá plánovitosť v príprave i v rozdelení jednotlivých etáp cesty. Prv, než by sme sa vydali na dlhšiu túru, treba si preštudovať mapy, turistickú literatúru, vzťahujúcu sa na jednotlivé kraje, ako i národopisnú literatúru. Priatelia prírodných vied majú si zasa prečítať príslušné diela o flóre a faune a pod.

Pri cestovaní pešo musíme predovšetkým dbať na to, aby naša obuv bola silná, nepremokavá a čiastočne okovaná, ale nie príliš voľná alebo veľmi priliehavá. K horolezeckým túram, pravda, treba si vziať horolezeckú výstroj a ťažké okované alpinky.

Teplota odevu je závislá na ročnom čase, v ktorom hodláme cestu podniknúť. Výhodné je sobrať so sebou nepremokavý plášť alebo hubertus, aby sme boli v nepohode a v nečase chránení. Nie je dobre nabaliť batoh rozličnými nepotrebnými vecami, lebo zbytočne unavujú. Prepínať v pochodovaní a „hltať“ kilometre nie je cieľom cesty. Ak sa cítime unavenými, odpočiňme si a osviežme sa, lebo ináč by nám bola cesta utrpením, nie pôžitkom. Majme so sebou vždy príručnú lekárničku s najpotrebnejšími obväzmi, tinktúrami, dezinfekčnými a utišujúcimi liekmi, ako i náplasťami, aby sme si mohli zranenie hneď ošetriť. Denne si obliekajme čistú bielizeň a kúpme sa, lebo cestovaním v horúčavách sa telo potí a pot s prachom tvorí na koži celé vrstvy. Po dvojdennej silnejšej túre venujme jeden deň odpočinku a vtedy si môžeme bielizeň vyprať alebo dať vyprať. Potraviny nosme so sebou len do takých krajov, kde máme oprávnenú obavu, že by sme nemohli nič kúpiť. Bohužiaľ, takýchto miest je u nás ešte veľmi veľa i v turistických krajoch.

V styku s vidieckym a dedinským ľuďom chovajme sa vždy skromne a nesnažme sa mu vnucovať, že sme vzdelanejší a skúsenejší, alebo že sme „pánmi“. Vidiecky človek hneď vycíti, s kým to má do roboty, i bez zvláštnych rečí. Kto sa chová sebavedome, ale skromne, chová sa vždy po pánsky. Za každú preukázanú službu zaplaťme a poďakujme sa. Nikdy nepožadujme od nikoho nič zadarmo. Nocľah si zaopatrime v turistickej chate, v nocľahárni alebo v hostinci. Iba keby bolo všetko preplnené, obráťme sa na starostu obce alebo učiteľa, ktorý nám ochotne poradí, kde by sme sa mohli na noc ubytovať.

Vstávajme vždy na úsvite, aby sme mohli užiť krásy rána a líhajme si za súmraku, aby si naše vyčerpané telo odpočinulo. Skúsenosti a dojmy svoje zaznačujme si do denníčka. Po čase nám dobre padne osviežiť pamäť na zdarilý pobyt vo vzdialených a krásnych krajoch.

227. Weekend

V posledných rokoch začal sa i u nás vžívať anglický spôsob strávenia druhého poldňa soboty a celej nedele v prírode. Takémuto stráveniu voľných chvíľ dávajú prednosť veľkomešťania, zapriahnutí celý týždeň v robote v dymom presýtených pracovniach, aby sa mohli nadýchať čerstvého vzduchu a načerpať si nové sily. Zámožnejší majú postavené svoje malé veekendové (víkendové) domčeky, ktoré im i v nepohodách poskytujú prístrešie a osvieženie. Na weekend cestúva sa vlakom, autom i pešo, podľa toho, ako je cieľ od mesta vzdialený.

Tento užitočný zvyk, ako sme toho svedkami, mládež často zneužíva rozličnými neviazanosťami v podobe k nám importovaného trampingu. Ešte šťastie, že naša mládež neklesla tak hlboko, aby nasledovala znemravňujúce cudzie vzory. Títo k nám dochodiaci „milovníci prírody“ tak veľmi milovali prírodu, že všade tam, kde sa zjavili, „strampovali“ s kurou, alebo kohútom daktorého gazdu, a kde rozložili svoj tábor, bola príroda znešvárená, ako by ju boli Tatári spustošili. Všakovým tulákom a lapikurkárom stal sa tramping opravdivým zamestnaním. Chodili z domu do domu, zaspievali nejakú sentimentálnu odrhovačku predmestskú za sprievodu mandolíny, a takto žobrali. Ale chovali sa mnohí ešte horšie, že museli neraz i žandári zakročovať proti ich rozpustilým mravom. Tramping ako zdiskreditovaná forma turistiky v kruhoch spoločensky vychovaných ľudí vôbec nemá miesta.

228. Ako sa nechovať v prírode

Mnohí vzdelaní milovníci prírody sa často pozastavovali nad tým, že podaktoré správy lesov prísno zakázaly nezamestnaným, teda i turistom vstup do lesov. K týmto opatreniam dalo podnet neviazané chovanie sa turistov, výletníkov a smutnoznámych weekendistov, počínajúcich si v prírode priamo vandalsky. Nielen že svojím krikom plašili zver, ale dopúšťali sa i pytliactva, chytajúc zajace na oká, v nebezpečných miestach zakladali ohne a ľahko mohli zničiť veľkým nákladom udržované lesné kultúry.

Príroda nám poskytuje väčšiu možnosť voľnosti, ale i tu treba rešpektovať pravidlá slušnosti, lebo človek skutočne slušný a ušľachtilý je slušný nielen v spoločnosti, ale i v prírode, čo by bol na míle vzdialený od ľudí.

Spevom môžu hučať naše hory i doliny, ale nie demosthénovským cvičením hlasiviek a hurónskym krikom.

Nikdy neplašme zver a hiezdiace vtáctvo, nešľapajme po mladých lesných kultúrach, nevyrezujme na stromy svoje mená a všakové banálne značky, neolamujme mladé stromy a netrhajme kvety. Kvet je najkrajší na koreni a kvitne nielen nám, ale aj iným, ktorí majú azda väčší smysel pre prírodu ako my. Chráňme sa aspoň trhať kvetiny, chránené pamiatkovým úradom. Pamätajme, že sú to vzácnosti, ktorých niet všade (zlatá ľalia, rozličné alpínske rastliny, plesnivec a pod.).

Ak sme s povolením správy hory založili oheň, zatiaľ neodchádzajme, zakiaľ sme sa nepresvedčili, že v pahrebe niet ani iskierky, aby sme nespôsobili lesný požiar.

Miesto nášho táborenia nesmie ostať po nás smutnou pamiatkou, prejavujúcou sa nalámanými konármi, množstvom natrhaných a zvädnutých kvetín, množstvom rozličného papiera, plechových črepov z konzerv, všakových zver plašiacich táborov atď.

Nikdy si neskracujme cesty tak, aby sme sa prebárali osiatymi alebo osadenými roľami. Ak niet iného vyhnutia, choďme vždy len brázdami, ale nikdy nie krížom cez role.

Príslovie síce vraví, že zakázané ovocie chutí, ale neskúšajme to uskutočňovať v cudzích ovocných sadoch!

229. Vo vlaku

Či sa chystáme na dlhú alebo krátku cestu, nenechávajme si odchod z domu na poslednú chvíľu. Nevyníma sa pekne bežať cez ulicu. Lístok si včas obstarajme, aby sme nemuseli cestovať bez lístka. Vyhneme tak mnohým nepríjemnostiam. Nezastavujme sa v rozhovore so známymi predo dvermi staničnej budovy, aby sme nehatili chodcov. Takisto sa nesluší v skupine postaviť sa na prostred perónu. Hneď po ohlásení vlaku pripravme všetky svoje veci a vyčkajme, až cestujúci vystúpia. Ak máme veľa batožiny, zavolajme si na pomoc nosiča, alebo prebytočnú batožinu sverme starosti železnice, ktorá ju za nepatrný poplatok dodá na výstupnej stanici. Podľa železničných predpisov každý cestujúci má právo viezť so sebou iba toľko batožiny, koľko sa zmestí nad miestom a pod miestom, ktoré zaujíma.

Cestovanie v diaľkových a preplnených vlakoch býva najlepšou skúškou dobrej vychovanosti. Po uvoľnení nástupiska, ako by boly uvoľnené všetky pravidlá slušnosti a ohľadov, každý sa lakťami, kolenami snaží čím skôr dostať do vozňa, aby sa mu ušlo miesto na sedenie. Ľudia, ktorí prísno rešpektujú i v takýchto prípadoch pravidlá spoločenského chovania, zvyčajne si pre túto vzácnu ctnosť musia postáť i niekoľko hodín. Nech ich to však nezarmucuje, lebo vedomie, že sa chovali ako gentlemani, je príjemnejšie, ako mať výčitky svedomia, že sa dopustili dákej neslušnosti.

Medzi najhrubšie priestupky proti dobrým mravom patrí tzv. obsadenie celej lavice, na ktorú sebec rozloží širák, rukavice, prevlečník, aby sa zdalo, že miesta sú obsadené. Neraz sa stáva, že sa i dvaja takíto „zdvorilci“ spoja a obsadia celé kupé. Ale keď dakto zbadá ich podlú hru, vrhajú naň nepriateľské pohľady a všakovak sa snažia jeho prítomnosť strpčiť.

Slušnosť prikazuje, aby každý obsadil len jedno miesto a aby ochotne ponúkol voľné miesta prichádzajúcim spolucestujúcim. I keď je nepríjemné cestovať v spoločnosti malých detí, skutočný gentleman pomôže matke s deťmi uložiť batožinu a netvári sa zúfalo, keby sa daktoré dieťa dalo do plaču. Nezabúdajme, že ani my sme neboli lepší! Ak by sa stalo, že by sa takejto dáme s deťmi neušlo miesto na sedenie, je našou povinnosťou ponúknuť jej svoje miesto. Vieme všetci, že matke nie je nijakým potešením cestovať s mnohými deťmi, ale má aspoň svoje drobizgy držať na uzde, aby neboly spolucestujúcim na ťarchu.

Slušnosť zakazuje bezohľadne sa vytiahnuť na lavicu vtedy, keď sú mnohí cestujúci bez miesta. Slušný človek, čo by konal akú dlhú cestu, keď spozoruje, že by pre jeho pohodlnosť iní cestujúci museli stáť, bez meškania uvoľní lavicu.

Ak je neslušné obsadzovať viac miest jednou osobou, práve tak je neslušné drsno sa dožadovať miesta. Treba sa vždy zdvorile opýtať, či je miesto voľné, a keď dostaneme priaznivú odpoveď, poďakujeme sa a sadneme si.

Keď cestuje pán s dámou, čo by bol aký náruživý fajčiar, povinný je dámu zaviesť do nefajčiarskeho vozňa.

Slušnosť nakazuje, aby mal každý cestujúci ohľad na spolucestujúcich. Keby si každý vo vlaku počínal svojvoľne, podľa svojich zvykov a záľub, bolo by cestovanie vo vlaku opravdivým utrpením, akým aj dakedy skutočne býva. Najmä mládež, cestujúca v skupinách, počína si neraz tak voľne a bezohľadne, ako by okrem nej nik nemal nijakého práva. V takýchto prípadoch nerešpektujú ani základné pravidlá slušnosti, železničný vozeň pokladajú za predmestskú krčmu.

Jemné spôsoby spoločenské vyjadrujú sa najlepšie zdvorilosťou a ohľadom na iných. Cestovanie nie je nikomu zvlášť príjemné a ešte znepríjemňovať ho všakovými výstrelkami svedčí o vysokom stupni bezcitností a nevychovanosti. Voči dámam a starším osobám povinní sme práve tak slušne sa chovať, ako by sme boli v salóne. Ak vidíme, že sa im neušlo miesto, prepustíme im ho. Ak niekto nemôže sedieť smerom cesty, ochotne vymeňme s ním miesto.

Obloky nikdy neobsadzujme tak, aby sme ostatným spolucestujúcim zakryli výhľad. Ak je nám kraj dobre známy, ochotne prepustíme svoje miesto pri obloku osobe, ktorú kraj zaujíma. Obloky smieme otvárať počas cesty iba s dovolením všetkých spolucestujúcich. Ak by čo len jeden namietal niečo proti tomu, povinní sme upustiť od svojho zámeru. Na stanici, keď už vlak stojí, smieme otvoriť oblok, aby sa vozeň prevetral. Pri vyzeraní z obloka musíme si počínať veľmi opatrne. Nesmieme sa vyhýbať veľmi, lebo táto neopatrnosť už mnohým zavinila ťažké zranenia i smrť.

Na cestu vo vlaku je veľmi výhodné vziať si rukavice, lebo sadza a prach veľmi špinia ruky. Pohodlne sa odstrájať, ako doma, nie je vo vlaku prípustné. Zato však sme neraz svedkami, že takíto nevychovanci nielen že si kabát zoblečú, ale sa ešte aj vyzujú. A bývajú to práve takí ľudia, ktorí sa zvyčajne potia a rozširujú okolo seba zápach priam neznesiteľný. Cez deň neslobodno klásť nohy na sedadlo a v noci je dovolené vyložiť nohy iba vtedy, ak pod ne podložíme papier. V noci sa vo vozni má stlmiť svetlo a s ohľadu na spiacich spolucestujúcich nemáme nahlas hovoriť.

Jesť sa sluší vo vozni, obzvlášť vo vyšších triedach, iba vtedy, ak nie je k vlaku pripojený jedálny voz. Pri jedení v kupé treba si počínať tak, aby to nevzbudilo pozornosť spolucestujúcich. Rozložiť jedlá po celom sedadle je nechutnosťou. Takisto je známkou nevkusu napichovať si nožom mäso a niesť ho do úst. Mäso je najlepšie jesť vložené medzi dva chleby alebo prekrojenú žemľu. Odpadky jedál neslobodno rozhadzovať po dlážke, lež vyhodiť oblokom tak, aby sme nesiahali rukou popod nos cestujúcich, ale načim pristúpiť k obloku. Pľuvať z obloka je práve taká neslušnosť, ako pľuvať na dlážku.

Fajčiť slobodno iba vo fajčiarskych vozňoch. Vo vozňoch nefajčiarskych ani na chodbe nie je dovolené fajčiť. Ak sú vo fajčiarskom vozni prevážne dámy, sluší sa pred zapálením požiadať najbližšie sediace dámy o dovolenie. Nie je to povinné, ale slušné! Spievať, alebo sa hlučnejšie zabávať je dovolené iba v uzavretej spoločnosti, cestujúcej vo zvláštnom vozni.

230. Rozhovor vo vlaku

Človek sa snaží dlhú cestu, konanú bez známych, spríjemniť nadväzovaním rozhovoru so spolucestujúcimi. Pri dlhej ceste je vždy dostatok vhodných príležitostí na nadviazanie hovoru. K takýmto nadpriadaniam hovorov nemáme sa chovať odmietavo, iba ak by šlo o veľmi nepríjemnú osobu, ktorú môžeme odbaviť jednoslabičnými odpoveďami: hej, áno, nie. Ináč sa môžeme dávať do hovoru bez povinnosti predstavovania sa, alebo uzavierania známostí. Najčastejším podnetom k nadviazaniu hovoru bývajú otázky pohodlnej, príjemnej, alebo nepríjemnej cesty, krásnej prírodnej scenérie a pod. V hovore sa nikdy nemajú preberať nijaké súkromné záujmy, alebo rodinné tajnosti, neuvádzajú sa ani mená, ani adresy a tiež sa nehovorí o cieli cesty. Ľudia prostí a dobromyseľní však zvyčajne rozhovoria sa o svojich rodinných záujmoch a cieľoch svojej cesty bez ohľadu na to, či im je spolucestujúci známy alebo neznámy. Preberú takto nešťastný vydaj svojej dcéry, šťastné manželstvo synovo, ale vykrámia neraz i najdiskrétnejšie choroby svojej ženy atď.

Vychovaný človek nikdy o takýchto veciach nerozpráva a keby mu so strany nie práve taktného spolucestujúceho boly položené o týchto predmetoch i priame otázky, odpovedal by vyhýbavo. Hovor vo vlaku má sa týkať všeobecných vecí, ale možno niečo povedať i o sebe, ale vždy len v medziach skromnosti. Chvastať sa svojimi úspechmi, alebo svojím spoločenským postavením nie je gentlemanské. Predstavovať sa nenačim ani po viachodinovej príjemnej zábave. Ak by však osoba staršia prejavila v akejkoľvek forme prianie, mladší sa má predstaviť. Známosť z vlaku však nezaväzuje k nijakým zvláštnym spoločenským povinnostiam.

Dámy bývajú často neprístupné k nadviazaniu hovoru s mladými mužmi, hoc sa smrteľne nudia a veľmi príjemne by im padlo rozveselenie hovorom. Ak niet závažných príčin, aby pripustily rozpriadnutie hovoru, nemusia sa obávať, že sa prehrešily proti pravidlám slušnosti. Pravda, dotieravých seladónov je najlepšie odbaviť ignorovaním. Zato však v každom mužovi vidieť vreckového zlodeja je zveličenou opatrnosťou. Tu musí rozhodnúť cit — a ten mávajú dámy veľmi dobre vyvinutý, — kedy prestáva opatrnosť a začína sa nedôvera.

Každý cestujúci má sa starať o svoju batožinu a s času na čas obzrieť sa, či je na svojom mieste. Ak sa vlak blíži k výstupnej stanici, treba sa včas obliecť a pripraviť sa na odchod. Spolucestujúcim máme sa pozdraviť, i keby sme neboli s nimi predtým rozpriadli rozhovor. Pri vystupovaní treba dať prednosť osobám starým a dámam, ale len vtedy, ak svojou zdvorilosťou nezahatíme rýchly sostup. Lístok majme vždy pripravený, aby sme ho mohli odovzdať pri východe.

231. Čo máme vedieť o železničných predpisoch?

Cestujúci si musí pred nastúpením do vlaku zakúpiť platný cestovný lístok. Za deti do dovŕšenia štvrtého roku, pokiaľ neobsadia zvláštne miesto, neplatí sa cestovné ani prirážka. Ak by sa však pre dieťa do štvrtého roku vyžadovalo zvláštne miesto, ako i pre deti až do dovŕšenia desiateho roku, treba opatriť polovičný cestovný lístok.

Ak nie je na cestovnom lístku udaný smer cesty, lístok platí len pre najkratšiu cestu. Cestovný lístok možno pred nastúpením cesty prepustiť inému, ak neznie na meno, alebo pokiaľ nebola cesta nastúpená.

Lístok na jednu cestu na vzdialenosť 200 km platí dva dni, na väčšiu vzdialenosť štyri dni; zpiatočný lístok na vzdialenosť do 50 km platí dva dni, do 100 km tri dni a na väčšiu vzdialenosť päť dní.

Cestu treba nastúpiť v prvý deň platnosti; ak chce cestujúci nastúpiť cestu v iný deň platnosti lístka, musí ho predložiť dozorčiemu úradníkovi, ktorý naň urobí záznam, že je platný. Doba platnosti sa tým však nepredlžuje. Cesta musí byť skončená najneskôr o 24. hodine posledného dňa platnosti.

Pre jednotlivé sľavnené lístky platia ustanovenia, uvedené na poukážkách pre tieto lístky.

Výdajne cestovných lístkov musia byť otvorené v staniciach so slabšou prepravou aspoň pol hodiny, v staniciach s väčšou prepravou aspoň hodinu pred odchodom vlaku. Železnica môže od cestujúceho žiadať, aby mal cestovné odpočítané v drobných peniazoch.

232. Spacie a jedálne vozne

V diaľkových rýchlikoch a expresných vlakoch sú pripojené spacie a jedálne vozne, ktoré sú vyznačené v cestovných poriadkoch. Miesto v spacom vozni smie sa použiť len na preukaz poukážky na lôžko od spoločnosti spacích vozňov a platných cestovných lístkov pre cestu v jednakej, alebo vo vyššej triede pre ten druh vlakov, v ktorom sa platí väčšie cestovné. Deti do štyroch rokov môžu sa brať do spacích vozňov len vtedy, ak ich sprievodcovia majú cestovné lístky i poukážky na lôžka pre všetky miesta v oddieli. Za jedno alebo dve deti do štyroch rokov, ktoré sprevádza iba jedna osoba, musí sa zaplatiť polovičné cestovné a poukážka na lôžko. Za deti od štyroch do desať rokov, ak spia v jednom lôžku s dospelým, musí sa zaplatiť polovičné cestovné a plná cena poukážky na lôžko. Za dve deti v tomto veku, ak spia spolu v jednom lôžku, treba zaplatiť dva polovičné lístky a jednu poukážku na lôžko. Poukážky na lôžko vydávajú sprievodcovia vozňov. Agentúry spacích vozňov prijímajú záznamy na lôžka.

Jedálne vozne môžu použiť cestujúci všetkých tried, ale len po ten čas, ktorý je potrebný na požitie jedál. Vysedúvať v jedálnom vozni celé hodiny pri fľaštičke vína, alebo šálke čiernej kávy a iných cestujúcich nepripustiť k miestu, je veľká bezohľadnosť. Sme častými svedkami toho, že podaktorí pseudogentlemani zakúpia si cestovný lístok najnižšej triedy, ale takmer po celý čas cesty sedia v jedálnom vozni, zakiaľ ostatní cestujúci nedočkave prešľapujú s nohy na nohu. Takéto chovanie je odsúdeniahodné. Iní cestujúci si zasa pri spoločnom obede počínajú tak, ako by aspoň štrnásť dní neboli jedli. Takíto „žerotíni“ bývajú postrachom nielen spolustolovníkov, ale i obsluhujúceho personálu. V jedálnom vozni, ktorý používajú vo väčšine ľudia cibrených mravov, treba sa chovať tak, ako to vyžaduje slušnosť a takt.

233. Čo sa smie a čo sa nesmie brať do osobného vozňa

Cestujúci je oprávnený brať so sebou do vozňa zadarmo predmety ľahko prenosné, ako ručnú batožinu, ak v tom nebránia predpisy colné, daňové, finančné, policajné, alebo iných právnych úradov, alebo ak nemôžu tieto predmety poškodiť premávkové prostriedky.

Cestujúcemu prísluší pre jeho ručnú batožinu len priestor nad miestom a pod miestom, ktoré zaberá. Cestujúci si musí dozerať na ručnú batožinu, lebo železnica ručí za ručnú batožinu iba vtedy, ak zavinila škodu. Cestujúci ručí za všetku škodu, ktorá vznikne tým, že vzal so sebou ručnú batožinu do vozňa.

Sánky a lyže možno vziať so sebou do vozňov alebo oddielov tretej triedy, ale len vtedy, ak sú takéto vozne vyhradené pre zimných športovcov.

Cestujúci nesmie brať so sebou do vozňa nebezpečné predmety, najmä nabité zbrane, látky, ktoré môžu vybúšiť, látky samozápalné, horľavé, zapáchajúce, ako i predmety, ktoré by mohly cestujúcich obťažovať, alebo im byť nepohodlné. Filmy smú sa brať do osobného vozňa iba vtedy, ak sú dobre zabalené v utesnených skrinkách, kovových, alebo drevených, plechom vyložených, alebo ohňovzdorne impregnovaných.

Osoby, ktoré nosia k výkonu verejnej služby strelnú zbraň, ako i poľovníci a strelci, sú oprávnení vziať so sebou príručné strelivo. Príručným strelivom sa rozumie najviac 300 nábojov, schovaných v opaskoch na náboje, v loveckých brašnách, skrinkách, v ručných taškách a v podobných obaloch. Strážam, ktoré vedú a sprevádzajú zatknuté osoby alebo väzňov, a cestujú s nimi vo zvláštnych vozňoch alebo oddieloch, je dovolené vziať so sebou nabitú zbraň.

234. Aké živé zvieratá slobodno vziať so sebou?

Cestujúcim je zakázané brať so sebou do osobného vozňa malé zvieratá domáce, okrem mačiek, králikov, kurčiat a holubov, ako i malých spevavých vtáčat, ak sú v riadnom a neprepustnom obale. Taktiež možno so sebou brať malých psíkov. Do jedálneho a spacieho vozňa však zvieratá neslobodno brať. Psov každej veľkosti môže cestujúci vziať so sebou, ak mu železnica prikáže zvláštny oddiel. Cestujúci ďalej môže vziať so sebou do vozňa živé ryby vo vode v malých nádobách, ktoré možno ľahko umiestiť a ktoré sú tak opatrené, aby voda z nich nemohla vystrieknuť. Na zvieratá musí cestujúci sám dozerať; psi musia mať náhubok.

235. Čo máme vedieť o prerušení cesty?

Ak neustanovuje tarifa ináč, oprávňuje cestovný lístok na jednu cestu prerušiť raz cestu, pri zpiatočnom lístku (okrem nedeľného) raz pri ceste tam a raz pri ceste zpät. V stanici, kde bola prerušená cesta, načim hneď po vystúpení z vlaku predložiť cestovný lístok dozornému úradníkovi, aby mohol na lístku urobiť potrebný záznam o prerušení cesty. V neobsadenej stanici nie je dovolené cestu prerušiť a takisto nie je dovolené cestu prerušiť v stanici, kde ponecháva železnica výdajňu lístkov pri určitých vlakoch uzavretú. Ak by si cestujúci zabudol dať na cestovný lístok záznam o prerušení cesty, stráca lístok platnosť na jednu cestu, a zpiatočný lístok, na ktorý bola prerušená cesta pri ceste zpät; zpiatočný lístok, na ktorý bola prerušená cesta na ceste tam, stratí platnosť na zvyšok cesty tam.

V cestovaní možno pokračovať tiež z inej stanice, ktorá leží na tej istej železničnej ceste bližšie k cieľovej stanici.

Nepokladá sa za prerušenie cesty, ak čaká cestujúci na najbližší vlak prípojný, pokiaľ je to odôvodnené výhradne cestovným poriadkom, a to ani vtedy nie, ak prenocuje. Taktiež nemožno pokladať za prerušenie cesty prestup z vlaku, ktorý nezastavuje v cieľovej stanici, alebo v stanici, kde cestujúci hodlá cestu prerušiť, do najbližšieho vlaku tam zastavujúceho, ani prestup do vlaku nižšieho druhu, alebo do vlaku, ktorým možno dosiahnuť cieľovú stanicu prv, ako vlakom, ktorý bol pôvodne užitý.

236. Kedy sa platia doplatky?

Cestujúci, ktorý neohlási sprievodcovi, že nemá platný cestovný lístok, alebo kto to ohlási až po vyzvaní, je povinný — nehľadiac na trestné súdne stíhanie — zaplatiť z nástupnej stanice, alebo ak túto stanicu nemožno zistiť, z východnej stanice vlaku až do najbližšej stanice, kde vlak zastaví, dvojnásobné cestovné, najmenej však Ks 20.—. Ak neplatí predložený lístok pre určitú vyššiu triedu vozovú, alebo pre užitý vlak vyššieho druhu, vypočíta železnica doplatok, a to zo stanice, kde cestujúci vstúpil do vyššej vozovej triedy, alebo vyššieho druhu vlaku, až do najbližšej stanice, kde zastaví vlak pre vystupovanie. Ak by sa nedala nástupná stanica zistiť, vypočíta sprievodca doplatok od stanice, kde si cestujúci lístok kúpil.

Cestujúci, ktorý ohlási sprievodcovi bez vyzvania, že nemá cestovný lístok, je povinný zaplatiť okrem tarifného cestovného Ks 3.— prirážky. Ale ak nastúpi v stanici, v ktorej sú cestujúci odkazovaní, aby si zakúpili lístok vo vlaku, prirážka za vystavenie lístka odpadá.

Ak sa nemôže cestujúci pri odchode zo stanice preukázať platným cestovným lístkom, vypočíta železnica doplatok a to — ak sa nedá zistiť, ktorej vozovej triedy užil — za II. triedu a u vlakov, ktoré majú i I. triedu, triedu najvyššiu. Ak by lístok cestovný bol síce platný, ale znel na nižší druh skutočne použitého vlaku (lístkom pre osobný vlak cestovať v rýchliku), železnica vypočíta rozdiel ako doplatok.

Ak cestujúci pri odchode zo stanice dokáže, že chcel doplatiť, ale že mu sprievodca nevydal doplatný lístok, zaplatí za precestovanú trať a za užitú triedu ešte prirážku Ks 3.—. Túto prirážku však neplatí, ak nastúpi cestu v stanici, v ktorej sa cestovné lístky nevydávajú a cestujúci sú odkazovaní, aby platili cestovné vo vlaku.

237. Cestovná batožina

Za cestovnú batožinu sa pokladajú iba predmety, určené pre osobnú potrebu cestujúceho na cestu a tie, ktoré sú v cestovných kufroch, cestovných košoch, batohoch, brašnách, škatuliach na klobúky a iných obaloch toho druhu. Okrem toho možno podať ako cestovnú batožinu: prenosné a vozíkové lenošky pre chorých, kočiarky pre deti; kufry so vzorkami, hudobné nástroje prenosné v debnách, obaloch a pod.; náradie pre potreby artistov a kočujúcich hercov, ak dovoľuje úprava, objem a váha týchto predmetov rýchle ich nakladať a umiestiť v batožinovom vozni; meračské nástroje do dĺžky 4 metrov, príručné náradie; bicykle, motocykle bez prívesného vozíka, nerozobrané a neprebalené, ak sú s nich sňaté voľné súčiastky (hustilky, lampy a pod.) a ak sú na motorových bicykloch nádrže na benzín a podobné látky opatrené vypúšťacími kohútkami a vyprázdnené; sánky pre jednu, alebo dve osoby, lyže, plachty, skladacie člnky (kajaky) pre jednu alebo dve osoby, složené s príslušenstvom, ak sú podané k preprave složené.

Ako batožinu prijíma železnica tiež: čerstvo zastrelenú zverinu, ktorú lovci vezú so sebou, ak sú krvácajúce čiastky zabalené tak, že nemôžu nič znečistiť, ďalej psov a malé zvieratá domáce, ktoré vezie cestujúci so sebou v klietkach, debnách a pod. obaloch, ak vyhovujú ináč ustanoveniam tarify.

238. Nosiči batožiny

Na staniciach, kde sa ukáže potreba, železnica ustanovuje nosičov, ktorí sú povinní donášať v staničnom obvode ručné i cestovné batožiny na miesta, označené cestujúcimi. Nosiči majú služobný odznak. Cestujúcemu vydajú známku. Ak nevráti cestujúci známku, železnica nie je povinná vydať batožinu, iba po hodnovernom dokázaní oprávnenosti na batožinu.

Pri batožinových výpravňách je označená tarifa, podobne i pri výdajniach a úschovniach batožiny. Za batožinu, odovzdanú nosičovi, železnica ručí ako za cestovnú batožinu, prevzatú k preprave. Nosiči sa pokladajú za zamestnancov železnice.

239. Ako sa chovať na lodi

Na lodí platia tie isté pravidlá v styku s cestujúcimi, ako na železnici, najmä v tzv. pobrežnej plavbe. Čím má loď menšie rozmery, tým väčších ohľadov treba mať na spolucestujúcich. Pri pristávaní parníka nikdy sa nemajú cestujúci shrnúť na jednu stranu lodi, pri ľahkých plavidlách sa loď veľmi nakláňa a ľahko by sa mohlo stať nešťastie. Pri veľkom návale obecenstva treba dbať, aby sa lodnému personálu vo výkone ich služby neprekážalo.

Chovanie na oceánskych lodiach závislé je vždy od toho, aký je to druh lodi a trieda, ktorou cestujeme. Zakiaľ v medzipalubí a v podpalubí sú veľmi jednoduché spoločenské formy, zatiaľ v I. triede, ktorá zodpovedá II. triede železnice, načim sa chovať tak, ako v prvotriednom hoteli, lebo veď život na palube veľmi pripomína život vo veľkom hoteli, s tým rozdielom, že sú spolucestujúci viac odkázaní na seba a preto sa vyžaduje viac ohľadov.

Oblek má byť prispôsobený počasiu a dennej dobe. K hlavnému stolovaniu treba sa vkusne a pozorne ustrojiť. V salónnej jedálni neslobodno krátko pred jedením fajčiť. Zo spoločnej čitárne nikdy sa nemajú knihy a časopisy vynášať na palubu. So spolucestujúcimi treba sa snažiť čo najzdvorilejšie vychádzať, aby sa uľahčila obmedzenosť pohybu a voľnosti. Na moderných oceánskych, ale i daktorých prepychových dunajských parníkoch sú takmer všetky možnosti spoločenského života vo vzájomnom styku cestujúcich, takže spoločensky cibrený a spoločnosť milujúci cestujúci nemusí sa vôbec nudiť, ale nesmie sa stať ani obťažným svojou zdvorilosťou a pozornosťou ostatným. V transoceánskych parníkoch prvých tried bývajú takmer denne rozliční spoločenské večierky, čaj o piatej, supé, diné a pod. Preto, kto sa chce na luxusnej lodi spoločensky stýkať, musí pamätať na salónnu garderóbu na cestu.

Kapitánovi sa cestujúci len vtedy predstavuje, ak cestuje I. triedou, alebo má prenajatú salónnu kabínu. S mužstvom a stewardmi (stejvardmi — lodnými čašníkmi) sa má zaobchodiť vždy slušne a nepotrebne sa nemajú obťažovať zbytočnými prianiami a žiadosťami. Prepitné pre mužstvo sa odovzdáva obyčajne prvému dôstojníkovi lode.

Hoci dnes už je viac znamenitých prostriedkov proti morskej chorobe, podaktorí precitlivelí ľudia jej predsa podľahnú. Preto nie je dobre prepĺňať žalúdok. Keď však boli postihnutí morskou chorobou, nech sa snažia čím viac ovládať, aby nevzbudzovali odpor u ostatných spolucestujúcich. Podľa najnovších skúseností i najcitlivejší ľudia môžu byť ochránení pred morskou chorobou. Pred stúpením na loď stačí požiť niekoľko pastiliek Sympanonu, Psychotónu a pod., ktoré s istotou zamedzia poruchy.

240. V lietadle

Moderné dopravné lietadlá sú dnes u ľudí, ktorí poznajú pravdivosť príslovia „Čas sú peniaze“, veľmi obľúbeným dopravným prostriedkom, lebo pri cene sotva presahujúcej II. triedu expresného vlaku uletia cestu skoro o dve tretiny prv, ako najrýchlejší medzinárodný rýchlik. Je však veľmi mnoho bojkov, ktorí by za tie svety nesadli na lietadlo, lebo sa obávajú, že by sa celkom iste pri prvej ceste zabili. Je to strach celkom neodôvodnený, lebo keby sme pomerne porovnali štatistiky dopravných nehôd na železniciach a autách s nehodami osobných dopravných lietadiel, ukázalo by sa, že len zlomok percenta pripadá na nešťastia dopravných lietadiel. Je celkom nesprávne posudzovať istotu lietania a častejšie nešťastia u vojenských letcov. Vojenskí letci totiž musia robiť rozličné vzdušné akrobacie, ktoré sa na dopravných lietadlách nikdy nerobia. A potom, čo je veľmi dôležité, osobné aviony vedú najvyberanejší a najskúsenejší piloti a mechanici, takže sa prihodia menšie-väčšie nešťastia stále zriedkavejšie.

Ako sa chovať v lietadle? Na túto otázku odpovedajú tieto základné pravidlá:

Pri plnej premávke dobre je si miesto v kabíne zaistiť už vopred a včas si zaopatriť potrebný cestovný lístok i osobné doklady. V cestovnom lístku je započítané i poistné vo výške, ustálenej dotyčnou leteckou spoločnosťou. Na cestu do cudziny treba mať platný cestovný pas s vízumom. Colným úradníkom treba ukázať obsah osobnej batožiny. Pri plnom obsadení lietadla nemá osobná batožina presahovať váhu 20 kg. Pri slabšej preprave je dovolená i ťažšia batožina bez zvláštneho príplatku.

Účastníci letu majú sa včas dostaviť na letisko, aspoň 10 minút pred štartom. Na let do cudziny, ak máme viac zavazadiel, treba prísť ešte prv.

Cestujúci nemajú nárok na náhradu pre oneskorenie, alebo prerušenie letu, čo by aj skutočne utrpeli tým hmotnú škodu, lebo takéto omeškania alebo prerušenia letu nastávajú zvyčajne z príčin nepredvídaných alebo bezpečnostných.

Do lietadla nemá sa vstupovať prv, zakiaľ neboli cestujúci vyzvaní na nastupovanie. Dvere kabíny nie je dovolené cestujúcim otvárať, ani počas letu z obloka kabíny nič vyhadzovať.

Fajčenie je v niektorých lietadlách dovolené, ale i vtedy má sa fajčiar obmedzovať a vždy požiadať spolucestujúcich o dovolenie.

Cestujúci, ktorí po prvé podnikli cestu na lietadle, majú ten zlý zvyk, že krikom, trhajúcim hlasivky, oznamujú spolucestujúcim svoje dojmy, snažiac sa prekričať hučiace a rachotiace motory. Takéto chovanie je neslušné. V lietadle si každý rád spracúva svoje vlastné dojmy, ktorých je vždy nadostač rýchlou zmenou krajov a nádherných scenérií. Zato však možno upozorniť známych spolucestujúcich niekoľkými slovami na nejakú zvláštnosť, ktorú si vari nevšimli.

Pri cestovaní lietadlom, najmä ak sa letí v nepohode, dostávajú podaktorí cestujúci „vzdušnú“ chorobu, ktorá nie je ničím iným, ako zvyčajnou morskou chorobou, prejavujúcou sa vracaním. Pri diaľkových letoch je pamätané na túto možnosť a cestujúci dostanú po vstupe do lietadla nepremokavé vrecko. Ak cestujúci musí vracať, nech sa odvráti od spolucestujúcich a vykoná nemilú povinnosť tak, aby nevzbudil odpor u ostatných. V takýchto prípadoch steward poslúži každému cestujúcemu potrebnými informáciami.

Ak cestovanie na lodi vyžaduje od cestujúceho voči svojim spolucestujúcim zvláštne ohľady, v lietadle to platí dvojnásobne, lebo tu je priestor viac obmedzený a preto sa treba chovať vo svrchovanej miere distingvovane, skromne a taktne. Prikazuje to i okolnosť, že cestujúci lietadla tvoria počas letu akúsi osudovú spoločnosť. Sebaovládanie, nenáročnosť a potláčanie sebacitu je u každého cestujúceho povinnosťou a vtedy sa príjemnosť cestovania ešte zvyšuje.

241. Automobilista

Každý skúsený automobilista pozná, alebo by aspoň mal poznať tieto pravidlá slušnosti:

Nikdy nehnať veľkou rýchlosťou, najmä nie v meste, cez dediny, na križovatkách, v zákrutách, v hmle a na klzkých cestách. Je z toho dvojaký úžitok: vyhneme sa nebezpečenstvu šmyku, alebo srážky a priveľkou rýchlosťou skracujeme trvanlivosť svojho voza. Práve nedávno bolo dokázané, že rýchlosťou viac ako 60-kilometrovou sa na polovicu skracuje trvanlivosť motora. Každé zveličovanie škodí.

V zákrutách a na križovatkách nikdy neslobodno predbiehať. Ak je na križovatke spor o prednosť, má sa nechať prejsť voz prichádzajúci zprava, prípadne voz, idúci dolu. Nikdy nemáme predbiehať vozidlá vpravo. Rovnako dve vozidlá idúce za sebou. Ak musíme ísť úzkou ulicou blízko chodníka, treba dávať pozor, aby chodec nevbehol do cesty. Neslobodno dávať výstražné znamenie v poslednej chvíľke, aby sa chodci nepoľakali a neprišli do zmätku, ktorý býva veľmi často príčinou veľmi osudných nešťastí. Pri predchádzaní, alebo vyhýbaní načim pamätať vždy na chodcov, ktorí by mohli byť skrytí za vozidlami. Na zaprášenej a blatnatej ceste treba ísť pomaly, aby sa nerozvírily oblaky prachu, alebo aby sme nepobrýzgali chodcov. Pamätaj, že ani ty si sa vždy v aute nevozil!

Ak ti v tom nič nehatí, odvez pocestných, starcov a invalidov. Najmä v nepohode, vykonáš skutok milosrdenstva. Dopraj i deťom trocha radosti. Taká prvá cesta dedinského dieťaťa zanechá v ňom radosť a milú spomienku.

Buď solidárnym automobilistom! Ak spozoruješ, že voľaktorému automobilistovi sa na opustenej hradskej stala porucha, alebo nehoda, snaž sa mu pomôcť. Prefrknúť okolo neho s ironickým úškľabkom na perách svedčí o nízkej povahe a duševnej surovosti.

Nezneužívaj dovolenia, že na otvorenej hradskej nie si zodpovedný za zadlávenie hydiny. Nezabúdaj, že veľká nenávisť dedinčanov spočíva práve v tom, že automobilisti sú voči ich majetku bezohľadní.

Ak by sa ti stalo, že si svojou nepozornosťou spôsobil niekomu škodu, snaž sa ju na mieste vyrovnať. Ak by si niekoho srazil, či už z viny tvojej, alebo z viny iného, poskytni zranenému prvú pomoc a zavez ho do nemocnice, alebo k najbližšiemu lekárovi. Spôsobiť niekomu ťažké zranenie, alebo smrť a zbabele ufujazdiť je zvykom gangsterov, ale nie gentlemanov!

Ak ideš v noci a máž rozžaté veľké reflektory, nečakaj na druhého, aby vopred zhasol, ale urob tak ty napred. Maj však ohľad i na cyklistov a iné príležitosti. Z oslepovania iných majú radosť iba plané a surové duše, ktorých miesto by bolo skôr na galeji pri vesle, ako pri volante!

Nech je každé tvoje počínanie galantné, skromné a ušľachtilé. Buď vždy automobilistom-gentlemanom!

242. V elektrike a v autobuse

Ani jeden dopravný prostriedok nie je takým znamenitým skúšobným „kameňom“ spoločenskej vyspelosti a zdvorilosti, ako elektrická železnica, alebo ako sa všeobecne vravieva „električka“. Tu má pozorovateľ bohatý prameň pre ustaľovanie pravidiel, ako sa nechovať vo verejnosti. Platí to najmä v čase tzv. plnej prepravy a v nepohodách. Človek má mimovoľne ten dojem, ako by sa výstupom na schodíku električky ľudia boli zobliekli zo všetkých jemnejších spôsobov a mravov a zobudil sa v nich jaskynný predok so všetkými neokresanosťami a nectnosťami. Aby sme neboli zaradení medzi tých nezdvorilcov, musíme dbať na tieto pravidlá:

Pri nastupovaní do električky nikto sa nemá tlačiť lakťami, kolenami, ale treba vždy vyčkať, až cestujúci sostúpili. Dámam, ale obzvlášť matkám s malými deťmi, ľuďom chorým, mrzákom, starcom a osobám spoločensky vyššie postaveným načim ako všade i tu dať prednosť, ba v prípade potreby pomôcť im pri vystupovaní alebo sostupovaní. Dáme, ktorú sprevádza pán, vždy má pomôcť pri nastupovaní. To sa však musí diať vkusne. Zdvorilosť a ohľady vyžadujú, aby sme pomáhali i matkám s dieťaťom, alebo s viacerými deťmi, invalidom a starcom. Týmto patrí pri vystupovaní i sostupovaní vždy prednosť.

Veľmi smiešne sa vyníma, ak niekto pri vystupovaní do električky lúči sa so známymi, ako by sa chystal na transoceánsky let. Je to nielen smiešne, ale i nemiestne, lebo sa hatí vystupovanie iných.

Pri vystupovaní a nastupovaní treba chytiť pravou rukou prednú operadlovú tyč. Kto nedbá na toto pravidlo, veľmi ľahko môže spadnúť i pri najmenšej rýchlosti. Zakiaľ je električka len v začiatočnom pohybe, možno prebehnúť niekoľko krokov a nastúpiť, ale bežať za ňou opreteky je smiešne a nedôstojné. Dámy však nikdy nemajú vyskakovať alebo soskakovať s idúcej elektriky. Je to nielen neženské, ale i nebezpečné.

Vyskakovať na električku, alebo soskakovať z nej za plnej jazdy je policajne zakázané, lebo najviac nešťastí sa obyčajne takto prihodí. Lepšie je minútu i dve počkať na druhú, ako si pre nedočkavosť spôsobiť taške zranenie alebo i smrť. Soskakovať z električky za plnej rýchlosti môže si dovoliť iba ten, kto má v tom dokonalý cvik, ale i tak sa to nikomu neodporúča. Ak by však z príčin neodkladných bolo treba soskočiť s idúcej električky, dotyčný má sa najprv dobre presvedčiť, či je cesta voľná a potom skočiť dopredu smerom cesty. Lepšie však takéto akrobatické kúsky neskúšať! Časté nešťastia, končiace i smrťou, maly by byť každému výstrahou!

Pri vystupovaní nemá sa čakať na poslednú chvíľu, ale keď sa blížime k cieľu, povstaňme s lavice a choďme na najbližšiu plošinu, aby sme svojou pohodlnosťou nepredlžovali sostupovanie.

Ak pán sprevádza dámu, vystúpi prvý a podaním ruky pomôže jej pri sostupe. Cudzej dáme však pri vystupovaní musí dať pán prednosť a keď je toho potreba, i pomôcť jej pri sostupovaní.

Tam, kde chodia električky v krátkych intervaloch, treba vyhýbať nastupovaniu do preplneného vozňa a je výhodnejšie počkať na nasledujúci, ktorý obyčajne býva slabšie obsadený. Je častým zjavom, že zakiaľ je vozeň vnútri skoro prázdny, predná i zadná plošina je nabitá. Každý sa má snažiť s ohľadom na iného odstúpiť odo dvier a vstúpiť do vozňa. Pri vstupe do vozňa odsunieme dvere a pri ich zasúvaní sa najprv presvedčíme, či nejde niekto za nami. Ak nie, bez hluku ich zatvoríme. Dvere zostávajú otvorené iba vo veľkých hurúčavách.

Ak niet vo vozni miesto na sedenie a nastúpil do vozňa starec, stará žena, matka s deťmi, invalid, alebo dáma, ponúkneme im svoje miesto. Veľmi nepekne sa vyníma, keď dáma stojí a mladý „fičúr“ pohodlne sa preťahuje na sedadle. Zdvorilý človek je zdvorilý i vtedy, keď má priniesť nejakú obeť. Ba možno povedať, že skutočné gentlemanstvo nikdy sa neobíde bez určitých obetí.

Ponúknutie miesta nemusí byť sprevádzané slovami: „Ráčte si, prosím, sadnúť!“ a pod.; ak ide o osobu celkom neznámu, postačí vstať a ustúpiť. Ten však, komu bolo miesto postúpené, povinný je sa poďakovať za pozornosť. Dáma poďakuje miernym sklonením hlavy a prostým „ďakujem“. Nepoďakovať sa je nezdvorilé. Ak pán sprevádza dámu, ktorej bolo miesto postúpené, poďakuje sa taktiež miernym strhnutím klobúka. Ak pán prenechá miesto dáme, ktorú sprevádza školák, patrí miesto, ktoré sa neskôr uvoľní, tomuto pánovi a nie školákovi.

Ak je prejavom nezdvorilosti neponúknuť dáme miesto na sedenie, nie je práve pekným prejavom, ak si dáma ide zdvorilosť vynucovať pátravými pohľadmi po celej električke, aby upozornila na seba a aby jej bolo miesto uvoľnené. Každé násilné vynucovanie zdvorilosti je nezdvorilosť.

Stáva sa, že dvaja ľudia, napr. pán a dáma, ktorí patria k sebe, sú nútení sedieť oddelene. V takomto prípade odporúča sa, aby dotyčný, ktorý sedí vedľa dámy, zmenil svoje miesto s pánom sprevádzajúcim dámu. Pán sa za takúto pozornosť má vždy zdvorile poďakovať. O takúto láskavosť však možno i požiadať, najmä na dlhších tratiach, ak nejde o ľudí veľkého vekového alebo stavovského rozdielu.

Komu sa neušlo miesta, má sa chytiť vysiaceho držadla, aby pri rýchlom zastavení vozňa, alebo pri jeho rozbehu nestratil rovnováhu a nevrazil do spolucestujúcich. Opierať sa o plecia iných je neslušné. Rovnako je neslušné opierať sa o operadlo lavíc tak, aby boli tým sediaci obťažovaní.

Ak sa uvoľní miesto na sedenie, neslobodno sa vrhať naň opreteky, ale vyčkať, či si nechce sadnúť iná osoba, ktorá je od nás vekove staršia alebo ktorej sme podľa základných zásad zdvorilosti povinní úctou. Ak by nás niekto predstihol, neslobodno sa zamračene tváriť, alebo dokonca slovami prejavovať svoju nevôľu. Muži gentlemani v takom prípade vždy prenechajú miesto ženám a osobám starým.

Každý cestujúci má si odpočítať peniaze za lístok prv, než je sprievodcom vyzvaný na zakúpenie lístka. Vyžaduje to nielen zdvorilosť, ale i premávkové predpisy. V poslednej chvíľke lapať po všetkých vreckách drobné peniaze je smiešne. Ak nemôže sprievodca vydať z väčšej bankovky, netreba sa oborovať preto na sprievodcu, lebo veď je povinnosťou každého, aby mal drobné peniaze pripravené. V takomto prípade treba pri najbližšej zastávke sostúpiť a opatriť si drobné.

Je vo zvyku, že pán, sprevádzajúci dámu, platí za ňu lístok. Ak by si však dáma chcela lístok sama zaplatiť, nie je slušné násilím sa natískať. Stáva sa tiež, že dáma po zakúpení lístka chce pánovi vrátiť peniaze. Mnohí sa v takýchto situáciách dostávajú do pomykova. Preto si treba pamätať to, že ak dáma trvá na zaplatení cestovného, pán sa nemá násilne zdráhať, ale ani dáma nemá zasa tváriť sa horlivo pri vracaní peňazí. Cestovné platia páni iba veľmi dobre známym dámam, ktoré takúto úsluhu môžu prijať.

Niekde je vo zvyku dávať sprievodcovi prepitné, ktoré sa deje zvyčajne tak, že sa nepríjmu drobné. Cudzinec v takomto prípade, keď nie je si istý, či má alebo nemá dať prepitné, radšej nech dá. Zvyčajne je odkázaný na sprievodcu pri získavaní informácií, kde by mal vystúpiť.

Sprievodcovi treba vždy jasne a zreteľne povedať cieľ cesty. Najmä vidiečanom sa to odporúča. Vyhnú sa tak mnohým nepríjemnostiam, obzvlášť pri prestupovaní na iný vozeň.

Majitelia mesačných a voľných lístkov sú povinní bez výzvy ukázať lístok. Ináč cestujúci má si schovať lístok vždy na také miesto, kde ho môže ľahko nájsť, ak by bol kontrolórom vyzvaný, aby sa preukázal lístkom. Zúfale vyvracať vačky v poslednej chvíli je smiešne.

Každý cestujúci je povinný podrobiť sa dopravným predpisom. Ak by vzniklo nejaké nedorozumenie so sprievodcom, neslobodno sa s ním dávať do zvady, ale ak je právo na našej strane, treba si poznamenať číslo sprievodcu, číslo vozňa, alebo jeho traťové označenie („A“, „C“ a pod.), ako i hodinu, a písomne to oznámiť riaditeľstvu elektrickej železnice.

Balíky, kufry, neslobodno klásť na sedadlo a treba si s nimi tak počínať, aby neboly na ťarchu ostatným spolucestujúcim. Väčšie balíky a kufry majú sa ponechávať na prednej plošine a pri väčšej váhe a objemu musíme za ne platiť batožinový poplatok. Odporúča sa však s väčšími predmetmi cestovať iba v čase slabej osobnej prepravy.

Vo vozni si má každý sadnúť tak, aby zaujal čo najmenej miesta. Vyvaľovať sa na sedadle a rozťahovať sa je neslušnosť. Rovnako je neslušné mať vystretú ruku na operadle za chrbtom ostatných cestujúcich. Sedadlá električky nie sú klubovky. Taktiež je neslušné opierať sa lakťom o obrubu obloka a podopierať si rukou hlavu. Sedieť máme vždy tak, aby boly nohy zasunuté pod sedadlo a neprekážaly ostatným cestujúcim. Prekladať nohy krížom, alebo ich vystierať je neprípustné. Palicu, alebo dáždnik držme celkom pri sebe, aby nikomu nezavadzaly. Menší balík alebo kufrík môžeme mať v náručí.

V bratislavskej električke je dovolené fajčiť iba na prednej plošine. Popol treba odklepávať do popolníčkov a nie na topánky spolucestujúcich. Kto cestuje s deťmi, musí dbať, aby tieto neobťažovaly spolucestujúcich. Pri čítaní novín neslobodno sa rozťahovať, ako v kaviarni a zakrývať spolucestujúcim výhľad. I najväčšieho formátu noviny možno čítať bez obťažovania spolucestujúcich tak, že sa složia. Nakúkať niekomu cez plece do novín, alebo poškuľovať do knihy, je neslušné. Takisto nie je namieste uprene hľadieť a fixírovať oproti sediaceho. Robievajú to zvyčajne ľudia bez najmenšieho spoločenského citu a taktu.

I keď sa sídeme so známymi, nemá byť náš hovor taký hlasitý, aby boli v ňom všetci spolucestujúci účastní. Nahlas kričať meno osloveného je neslušnosťou voči nemu. Rovnako je neslušné uvádzať mená neprítomných v hocijakej súvislosti, lebo sa ľahko môže stať, že dotyčný má vo vozni známych, ktorí by mohli povedať, ako sa o ňom vravelo. Tiež o súkromných veciach nemá sa rozprávať a nemajú sa klásť také otázky, ktoré by mohly hovor preniesť na veci, nepatriace pred verejnosť. Načim vždy vyhýbať zobecnelým poznámkam, ktoré by mohli spolucestujúci prípadne na seba vzťahovať. Dôverné veci šuškať, zakrývaním si úst rukou je veľmi neslušné. Takisto je však neslušné načúvať súkromným hovorom iných.

Jesť v elektrickom vozni sa nepatrí. Pri kýchaní alebo kašľaní treba sa chovať tak, aby spolucestujúci neboli obťažovaní odporným fŕkaním slín alebo výmetkov. Pľuvať z vozňa je policajne zakázané. Slušný človek v električke neopravuje svoju toaletu, nečistí si nechty a pod. Dámy by sa maly zasa vystríhať pudrovať sa a maľovať si pery.

To, čo sme povedali o pravidlách slušného chovania v električke, platí i pre autobus, ba v zásade i pre železnice.

243. Ako sa chovať v koči

Sedadlá v koči majú svoje poradie. Čestné miesto je vždy vzadu napravo smerom jazdy, druhé miesto je na strane ľavej zadného sedadla, potom nasledujú miesta na sedadle oproti a napokon miesto pri kočišovi. Čestné miesto patrí najstaršej dáme alebo v pánskej spoločnosti najstaršiemu a spoločensky vyššie postavenému pánovi. Hostiteľ svojho hosťa vždy posadí na čestné miesto.

Ak kočíruje sám majiteľ alebo jeho zástupca (syn, príbuzný a pod.), posadí sa dáma alebo pán vedľa neho na kozlík (bak). Staršia dáma, alebo vysokopostavený pán má byť však posadený na čestné miesto zadného sedadla. Ak vezie pána a dámu, posadí sa pán vedľa neho a dáma na čestné miesto. Ak dáma kočíruje, má byť vždy primerane oblečená a má mať silné kožené rukavice.

Ak cestujú dve osoby v nájomnej drožke, dáme, alebo staršiemu pánovi je prepustené čestné miesto. Ale ak by jeden z nich mal nepomerne vyššie spoločenské postavenie, druhý sa neposadí vedľa neho, ale naproti nemu. Ak cestuje pán s dvoma dámami, posadí ich na zadné sedadlo a sám sa posadí naproti. Podobne sa má pán zachovať, ak je v spoločnosti dámy jej spoločnica alebo priateľka, alebo ak cestuje so svojimi dospelými dcérami. Miesto sluhu je vždy na boku, alebo v prepychových kočiaroch na celkom zadných sedadlách za panstvom.

Pri vstupovaní do koča dá sa vždy prednosť dámam a spoločensky vyššie postaveným osobám. Ak by stál povoz tak, že čestné miesto je na strane výstupnej, osoba nižšie postavená alebo pán, sprevádzajúci dámu, nebude prechádzať na ľavé sedadlo cez nohy sediacej osoby, ale prejde okolo a vystúpi z opačnej strany. Zakiaľ si dáma alebo osoba vyššie postavená nesadla, nesluší sa sadnúť. Pri vystupovaní prvý síde sprievodca a pomôže dáme alebo staršej osobe, chorému a pod. pri sostupovaní.

244. V aute

Poradie čestných miest v aute je podobné ako v koči. Ak cestujeme sami v najatom aute, sadneme si dozadu na pravú stranu sedadla. Pri dlhej ceste možno si sadnúť i vedľa šoféra, ale dámam sa to neodporúča. Ak pán vedie sám svoj voz, za čestné miesto sa pokladá sedadlo vedľa riadiča. V krytom aute však sadne si pán vedľa riadiča a dáma na zadné sedadlo. Voskrz sa nesluší pána, vedúceho auto, nechať sedieť samotného, ako dákeho nájomného šoféra.

Ak cestujú tri osoby v nájomnom aute, dve si sadnú podľa poradia na zadné sedadlo a jeden na skladacie sedadlo. Ak takého sedadla nieto, osoba tretia v poradí sadne si vedľa šoféra. V plne obsadenom šesťsedadlovom aute je čestné miesto pravé sedadlo vzadu, druhé vedľa neho vľavo, tretie oproti čestnému miestu, štvrté vedľa neho a piate vedľa šoféra. Prirodzene, sú ešte aj iné možnosti rozsadenia, ale vždy treba mať ohľad na porad čestných miest.

Na dlhé cesty treba sa primerane obliecť. Proti prachu a zime sú najvhodnejšie kožené kabáty a kazajky, v zime podšité kožušinou. V otvorenom aute hlava sa chráni automobilistickou čiapkou. Ľudia citliví na oči mali by si brať do nekrytých aut ochranné okuliare. Na ruky patria silné kožené rukavice. Brať do nekrytého auta ľahké a vlajúce šaty, alebo súčiastky odevov nie je vhodné. Riadič voza, ak ide ďalej od mesta, má si vziať športovú čiapku. Viest auto v slamenom klobúku alebo v pinči (v tvrdom klobúku) nie je vkusné.

Ak niekoho vezieme vo vlastnom alebo nájomnom aute, povinní sme príslušné výdaje sami hradiť. To sa vzťahuje na plat šoféra, na pohonné látky, prepitné, mýtne a pod. Hosťovi sa však sluší, aby dal šoférovi prepitné, ak sa vezie v súkromnom aute.

Ak pán vezie dámu domov, má vždy vystúpiť a odprevadiť dámu až k domovým dverám. Zostať sedieť v aute je neslušné.

Pri najímaní autodrožky dobre je sa vopred dojednať so šoférom o cestovnom, lebo je veľmi nepekné a nezdvorilé, zvlášť v prítomnosti dám po vykonanej ceste hádať sa so šoférom o cestovné. V aute, opatrenom taxametrom, je dobre tiež sa vopred dohovoriť o príslušnej taxe.

245. Kedy kam cestovať do cudziny?

Hoci sme úprimného náhľadu, aby každý z nás letoval doma, lebo krásy našej vlasti vyrovnávajú sa krásam cudziny, predsa sú okolnosti, kedy z príčin zdravotných a klimatických nemožno vyhnúť cestám do cudziny. Naša vlasť svojimi nádhernými a cudzincami tak obdivovanými Tatrami a inými klimatickými miestami, kúpeľmi svetovej povesti, dáva každému možnosť v lete i v zime užiť príjemné zotavenie.

Do alpských zemí, poriečia horného Rýna (Reiny) cestúva sa v lete, do Dolomít, na hornotalianske jazerá na jar a v jeseni. Alpy však aj v zime bývajú hojne navštevované milovníkmi zimných športov práve tak, ako i naše Tatry.

Cestovanie do krajín Stredozemného mora môže sa diať v lete i v zime, podľa toho, aký kraj si zvolíme. Severoafrické pobrežie. Madeira a Kanárske ostrovy je vhodné navštíviť v zimnej sezóne, t. j. v čase medzi októbrom a marcom. To isté platí i pre návštevu južného španielskeho pobrežia. Na cesty do Talianska je najvhodnejší čas od konca februára do konca júna a od septembra do novembra. V zimných mesiacoch neodporúča sa tu pobyt pre takmer nepretržité dažde a v letných časoch zasa pre neznesiteľné horúčavy. V týchto časoch je väčšina hotelov, penzionátov a letovísk zavretá. Na cesty do severného Talianska alebo na cesty Stredozemným morom sú vhodné i letné mesiace, lebo sa dá takmer vždy počítať s priaznivým počasím a na mori sú i najväčšie horúčavy znesiteľné, lebo sú miernené sviežim vetríkom. Do Juhoslávie a jej pobrežných letovísk i morských kúpeľov možno cestovať celé leto. Takisto do bulharskej Varny.

Najvhodnejším časom pre cesty do Grécka alebo Malej Ázie je jar; do Egypta zasa treba voliť mesiace zimné, od októbra do konca apríla. Do Svätej zeme je najvhodnejšie cestovať v máji a v októbri.

Hoci je v tomto čase úplne bezpredmetné hocijaké cestovanie po západnej Europe, pre úplnosť uvádzame i túto časť. Na cesty do svetových miest: Berlína, Paríža a Londýna je najvhodnejšia stredná jar. V tomto čase je tiež výhodné cestovať do Bretoňska a Normandska, ktoré sú v tom čase priam zaplavené kvetmi.

Do Belgicka a Holandska možno cestovať v lete. Vtedy sa tu totiž najlepšie uplatní morské podnebie.

Najvýhodnejším časom cestovania na sever sú mesiace júl a august, lebo vtedy sa najlepšie uplatňuje severná žiara.

Pre cesty na Balkán, do Juhoslávie, Rumunska a Bulharska je najvhodnejší čas cestovania od apríla do októbra s výnimkou najhorúcejších mesiacov. Kúpeľné miesta na juhoslovanskom Jadrane, najmä v Dalmácii, sú vhodné na jar a v jeseni; v lete na kúpanie v mori.

246. Ako sa kde obliecť?

K hornotalianskym jazerám a pre balkánske zeme stačí v lete ľahký odev, lebo takmer všade je podnebie jednaké. Na cesty do zemí okolo Stredozemného mora berie sa šedivý oblek nie práve najľahší a na večer čierny spoločenský úbor. Na cestách v lete, najmä pri plavbe po mori, výhodné je vziať si plátenný odev svetlej farby. Pre každý prípad však radno je vziať si so sebou i prevlečník. Na cesty v jeseni a v zime načim si vziať zimný odev na cestu tam a zpäť. Na cestu do horného Egypta odporúča sa zaopatriť si svetlý oblek farby khaki a korkovú tropickú prilbu.

Do západnej Europy ani na cesty v zime netreba si brat do južnýcb krajov zimný odev. K návšteve svetových metropolí odporúča sa vziať so sebou salónny oblek (frak), lebo bez fraku nemožno navštíviť prvotriedne spoločenské podniky, iba ak by sa niekto uspokojil dakým zastrčeným lokálom.

Na cesty do severských štátov, najmä ak cestu podnikáme na mori, je výhodný silnejší a teplejší odev, lebo na severe i v letných mesiacoch teplota veľmi kolísa. Ľudia citliví na zimu môžu si vziať so sebou i trikotovú bielizeň a teplý svrchník. Na cestu po mori je výhodné vziať si tiež salónny úbor.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.