Zlatý fond > Diela > Spoločenský lexikon III. Praktické pokyny pre rozličné príležitosti


E-mail (povinné):

Ľudovít Michalský:
Spoločenský lexikon III. Praktické pokyny pre rozličné príležitosti

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Eva Kovárová, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 12 čitateľov

XV. Smrtný prípad v rodine

445. Všeobecné pokyny

Po radostných chvíľach života prichodí nám zaoberať sa i poslednými vecami človeka, rozlúčivšieho sa so životom a opustivšieho všetko pozemské… Smrť v rodine prináša pozostalým okrem zármutku, bolesti a starosti, tiež rozličné povinnosti. Ak nie je pri smrti prítomný lekár, má byť hneď zavolaný, aby vystavil smrtný list. Najbližší príbuzní majú zvečnelému zatlačiť oči a v prípade potreby podviazať hlavu. Tieto smutné povinnosti majú sa diať bez prítomnosti detí, na ktoré môže takýto úkon zapôsobiť hlbokým duševným otrasom. Zosnulému katolíkovi dáva sa do ruky krížik alebo ruženec a v záhlavie sa postaví kríž medzi dve horiace sviece. V miestnosti, kde je mŕtvola, majú sa záclony úplne stiahnuť, aby denné svetlo neprenikalo. K smrteľnej posteli sa postaví kropáč so svätenou vodou, aby ju mohli smútoční návštevníci použiť a pokropiť nebohého. V izbe, kde zvečnelý leží, chodí sa úplne potichu a v celom dome má sa zachovať úplné ticho. Úcta pred majestátom smrti vyžaduje i od susedov, aby zachovali ticho a nerušili pochmúrne chvíle hrou na klavíri, rádiu alebo gramofone.

Prístup k mŕtvole je dovolený všetkým príbuzným, priateľom a známym, ktorí sa naposledy chcú s nebohým rozlúčiť. Členovia rodiny striedave bedlia pri smrteľnej posteli nebohého, zakiaľ nie je jeho mŕtvola odvezená z domu. Vo veľkých bytoch býva smrtná izba smútočne vyzdobená čiernym súknom a vedľa nej sú dva salóny. V jednom prijíma návštevníkov vzdialenejší príbuzný zosnulého, v druhom zasa prijíma návštevnice príbuzná alebo priateľka pozostalých. V predsieni bývajú vyložené kondolenčné hárky, do ktorých sa návštevníci podpisujú. Najbližší príbuzní v týchto smútočných chvíľach stránia sa prijímania kondolenčných návštev.

Vykonaním všetkých nevyhnutných úkonov, ako je umytie mŕtvoly, preoblečenie, prevoz, obstaranie rakvy, uloženie do rakvy a pod., najlepšie je poveriť pohrebný ústav, ktorý všetko včas a presne obstará. Pozostalým ostáva už len na starosti o smrti vyrozumieť príbuzných, priateľov a známych. Najbližší príbuzní, pokiaľ sú v mieste majú byť vyrozumení poslom, telefonicky, telegraficky alebo listom; všetkým ostatným sa rozošlú tlačené smrtné oznámenia v čiernom orámovaní. Ak sa pohrebnej spoločnosti odovzdajú potrebné adresy, sama sa postará o ich odoslanie. Úmrtné oznámenia majú obsahovať presné udanie dňa, hodiny a miesta pohrebu ako i čas zádušnej sv. omše. Na parte (smrtnom oznámení) má byť (obzvlášť vo väčších mestách) tiež adresa domu smútku, aby prijímatelia vedeli, kde adresovať písomný prejav sústrasti.

V parte sa udáva plné meno zosnulého, vek, povolanie, jeho tituly a rády, deň smrti a podpísaní bývajú najbližší príbuzní. Ak bolo prianim zosnulého alebo jeho pozostalých, aby neboly kvetinové dary, má sa to výslovne uviesť a má sa prípadne udať, na aký dobročinný cieľ sa majú prípadné kvetinové dary venovať. Pri sostavovaní smrtného oznámenia má sa vyhýbať všelijakým otrepaným frázam a ošumelým obratom, lebo úprimný žiaľ a smútok sa nevyjadruje slovami, ale skutkami. Andreas veľmi priliehave poznamenáva: „Často čítame na smrtných oznámeniach: ,Naša vrúcne milovaná a nezabudnuteľná matka…‘ — ako by sa na matku vôbec mohlo zabudnúť, i keby nebola bývala vrúcne milovaná.“ Podobne odsudzuje uvádzanie akéhosi vysvedčenia o zosnulom, ako napríklad: „Zosnulý bol láskavým otcom a verným manželom…“

Najbežnejšou formou štylizačnou býva takto sostavené parte:

Jednoduchšou štylizačnou formou, užívanou v cudzine, je nasledujúca:

Elena Záturecká a jej syn Emil oznamujú, že im umrel manžel a otec, pán ĽUDOVÍT ZÁTURECKÝ veľkostatkár atď.

V tejto štylizácii parte uvedú sa len najpotrebnejšie údaje, vzťahujúce sa na miesto a čas pohrebu, čas zádušnej svätej omše a zakončí sa obvyklým „Trúchliaci pozostalí“.

Parte má byť rozoslané všetkým vzdialeným príbuzným, priateľom a známym, s ktorými bol nebohý v priateľskom styku, alebo s ktorými udržujú priateľské styky pozostalí. Zato však nemá sa nik pohoršovať, ak by nedostal smtrné oznámenie, lebo treba mať na mysli bolestné vzrušenie pozostalých, od ktorých nemožno neskromno žiadať, aby mysleli na všetko. I keď sme nedostali smrtné oznámenie, zúčastníme sa na pohrebe, kondolujeme pozostalým, lebo veď dávame zosnulému poslednú poctu, kde všelijaké, často malicherné aprehendovanie nemá miesta.

Smrtné oznámenie býva veľmi často uverejnené v denných časopisoch a ak je k nemu pripojená poznámka „miesto zvláštneho oznámenia“, znamená to, že pozostalí nebudú rozosielať jednotlivcom parte a preto toto oznámenie v novinách načim pokladať za také, na ktoré sú priatelia a známi oprávnení poslať výraz sústrasti.

Na písomné kondolencie, alebo osobám, ktoré poslaly veniec, pozostalí majú odpovedať a poďakovať sa za prejav sústrasti a za veniec. Takéto poďakovania môžu byť aj tlačené, na čierne obrúbenom väčšom vizitkovom formáte s nasledujúcim textom:

RODINA BYSTRICKÝCH úprimne ďakuje za prejavenú sústrasť.

alebo:

Za úprimný prejav sústrasti pri príležitosti smrti nášho manžela, otca, starého otca a tesťa p. Michala Senického, riaditeľa gymnázia v. v., dovoľujeme si vysloviť najvrelejšiu vďaku. RODINA SENICKÝCH. V Bratislave 10. decembra 1940.

Okrem týchto poďakovaní je veľmi bežným zjavom uverejniť poďakovanie v novinách. V takom prípade netreba rozosielať poďakovacie vizitky. Ku kvetinovým darom, kyticiam, vencom má sa pripojiť navštívenka, ktorá sa ponechá u kvetinára i s adresou, kde sa má kvetinový dar doručiť. Kto má a kto nemá na poctu zosnulého poslať kvetinový dar, rozhoduje vždy blízkosť príbuzenského alebo priateľského vzťahu. Za podobnú poctu pokladá sa aj dar peňažný na dobročinný cieľ ako výmena daru kvetinového. Korporácia, ktorej bol dar poskytnutý, má povinnosť dar čím skôr oznámiť pozostalým, aby mohli darcovi poďakovať. Poďakovanie môže byť písomné i osobné. Poďakovacie listy za kvetinový dar, za jeho výmenu a za kondolenciu nikdy nemajú obsahovať iné, ako to, čo úzko súvisí so smutnou udalosťou. Zdôrazňujeme to preto, lebo pri štúdiu tohto predmetu dostal sa nám do rúk poďakovací list za sústrasť, kvetinový dar a účasť, v ktorom jedna dáma z tzv. „lepších kruhov“ na konci listu oznamuje, že jej obľúbený mopslík Puči je akýsi nesvoj a má už druhý deň — hnačku. Aká to bohapustá neúctivosť k zosnulému, netreba ani zvlášť zdôrazňovať.

Pri smútočných slávnostiach, panychídach a pohreboch, ako aj pri zádušných bohoslužbách nosí sa vždy celkom čierny alebo tmavý oblek. Najbližší príbuzní, vdova, matka, alebo sestra nosia vždy hlboký smútok, ako to na príslušnom mieste ešte uvedieme. Na smútočné slávnosti väčšieho štýlu páni majú prísť vo fraku s bielou kravatou. Vo väčšine prípadov však celkom dobre zodpovedá požiadavkám i žaket s čiernou kravatou a čiernym klobúkom, prípadne cylindrom, obtiahnutým čiernym flórom a čierne rukavice. V jasných šatách prísť na smútočné slávnosti a tobôž na pohreb, je nevkusom a netaktnosťou, no v nemalej miere aj bezohľadnosťou. Ak niekto nemá čierneho alebo tmavého obleku, nech radšej ostane doma, ako by mal rušiť svetlým alebo farebným oblekom.

Vo vidieckych mestách a na dedinách býva mŕtvy vystretý v dome. Zriedkakedy sa to vyskytuje vo veľkých mestách. V izbe, v ktorej leží mŕtvy, bývajú múry obtiahnuté čiernym súknom, obloky zastreté, rakva položená na katafalk a okolo nej sú rozložené čierne svietniky s horiacimi sviecami. Keďže dnes už i v menších provinciálnych mestečkách sú pohrebné spolky a ústavy, najlepšie je v prípade smutnej potreby obrátiť sa na ne, čo sa odporúča najmä tým, ktorý v smrtných prípadoch nemajú skúsenosť.

Ak je pohreb usporiadaný z rodinného domu, krátko pred začatím obradu rakva sa uzavrie. Na zvláštnu žiadosť pozostalých môže byť rakva počas obradov v dome aj otvorená, ale takéto želania bývajú veľmi zriedkavé. Ak je cintorín veľmi vzdialený od domu, po vykonaní obradov býva rakva na povoze, k tomu určenom, odvezená i bez sprievodu, ktorý ho nasleduje v povozoch a autách na cintorín. Najčastejšie však sprievod nasleduje smútočný voz v tomto poradí: na samom predu nesie sa čiernym flórom ozdobený alebo zahalený kríž, za ním ide mládež, spolky a korporácie, ktoré uzaviera kňaz s miništrantmi a organista so spevákmi. Za nimi nasleduje smútočný voz a hneď za vozom idú najbližší príbuzní v poradí príbuzenstva alebo osobných vzťahov, priatelia a známi a sprievod uzavierajú ženy. V mnohých krajoch, kde niet smútočného voza, rakvu nesú na dvoch drúčkoch štyria mužovia, zvyčajne priatelia a známi nebohého a cestou sa v nesení viacerí vystriedajú.

Vo veľkých mestách býva rakva vystavená v umrlčom dome na cintoríne, kde sa odbaví prvá časť obradov a potom sa rakva nesie k neďalekému hrobu, alebo k rodinnej hrobke. Pri slávnostných pohreboch vynikajúcich osobností býva tzv. obrad pri dome rozdelený na dve čiastky. Prvá čiastka sa odbaví v umrlčom dome, čiernym súknom, vencami a sviecami dekorovanom, a druhá časť sa odbaví v neďalekej kaplnke na cintoríne a napokon sa pohrebné obrady skončia pri hrobe (krypte).

V daktorých krajoch je vo zvyku pohreb spojiť so zádušnou sv. omšou a liberou. V takomto prípade sa rakva po obradoch pred domom zanesie do kostola a až po skončení smútočných bohoslužieb ide sa na cintorín. Okrem toho je ešte veľa rozličných miestnych zvykov, ktoré majú však iba lokálny význam.

446. Ako sa chovať pri pohrebe a kondolencii

V kapitole o citoch altruistických (sympatických) podrobne sme rozobrali pojem sústrasti a zdôraznili sme, že pravá sústrasť sa neprejavuje plačom so zarmútenými, ale našou snahou musí byť pomôcť a odstrániť príčiny žiaľu, alebo aspoň vzbudiť v duši žiaľom zroneného silu, aby žiaľ ľahšie niesol, lebo pravý súcit a sústrasť prejavuje sa skutkom.

Vzdialenejší priatelia a známi majú v dome smútku vykonať svoju kondolenčnú návštevu v prvú nedeľu po pohrebe. Ak by pozostalých nezastihli doma, majú zanechať navštívenku s poznámkou „p. c.“, čo znamená: „na prejav sústrasti“. Bližší príbuzní a dobrí priatelia pozostalých majú sa hneď dostaviť do domu smútku, len čo sa dozvedeli o smrtnom prípade, a majú pozostalým ponúknuť svoju pomoc, ak by sa toho potreba javila.

Sústrastné návštevy a spôsob, akým sa sústrasť prejavuje, býva skutočným rigorózom taktu každého jednotlivého kondolenta. Nemiestne a netaktné prejavy sústrasti, vyjadrované bolestným výrazom umele pokrkvanej tváre, hlasité vzlykanie, hojné ronenie sĺz, ako aj príliš dotieravé potešovanie umele modulovaným „rozochveným hlasom“ sa pre takéto návštevy vôbec nehodia. Úprimný sústrastný prejav má byť stručný. Dve-tri hlboko precítené slová ozajstnej sústrasti, nemý stisk ruky vraví viac, ako všelijaké, často iba predstierané náreky, ktoré miesto toho, aby potešily — čo je vlastným významom sústrasti — ešte väčšmi rozjatria čerstvé rany hlbokého zármutku. A čo je ešte odpornejšie, vyskytujú sa aj takí ľudia, ktorí nachodia skoro sadistickú záľubu v tom, ak môžu svojím rafinovane predstieraným prejavom sústrasti vyvolať u postihnutých čo najväčšie citové pohnutie a rozrušenie. Takéto neľudské a necitné indivíduá maly by byť z domu smútku jednoducho vyhnané. Súcit a z neho vyplývajúca sústrasť je pohnútkou k ušľachtilým skutkom, predstieraná sústrasť prejavom podlej a skazenej duše, prejav pokryteckého farizejstva.

I keď priznávame, že sú ženy nesporne intenzívnejšie citové založené ako mužovia a že určité citové vzruchy senzitívnejšie zažívajú, predsa by sa malý pri pohreboch pred verejnosťou mierniť a krotiť výbuchy citových vzruchov. Často veľmi trápne pôsobia scény, vyvolané jednotlivými ženami nad otvoreným hrobom manžela alebo dieťaťa. Iste každý vie pochopiť nesmierny bôľ a žiaľ manželky nad stratou manžela, alebo žiaľ matky nad smrťou dieťaťa, ale nemá sa to prejavovať v podobe scén. Skutočne hlboký zármutok a bôľ vyjadrený je skôr v rezignovanej a tichej dôstojnosti, ako vo vášnivých výbuchoch, pôsobiacich veľmi často teatrálne.

KAR je pohrebnou hostinou, ktorú dávajú pozostalí na počastovanie z väčšej vzdialenosti prišlých príbuzných, ale povolávajú tiež najbližších domácich príbuzných a priateľov. Vo väčších mestách je kar už zriedkavosťou, ale zato vo vidieckych mestách a na dedinách je ešte celkom bežným zjavom. Kar býva alebo v smútočnom dome, alebo v oddelenej miestnosti hostinskej. Zvyčajne sa podávajú studené jedlá, obložené chlebíčky, cukrovinky, káva, čaj a víno. Pokiaľ ide o vypitie pohárika vína na pamiatku zosnulého, nedalo by sa proti tomu nič namietať, žiaľbohu, veľmi často sa stáva, že pamiatka zosnulého býva zneuctená povadivšími sa príbuznými pre pozostalosť. Na smútočnom kare nikdy by sa nemaly otázky pozostalosti pretriasať. Tomu je však veľmi ťažko zabrániť, obzvlášť ak sa „statočne“ vyprázdňujú poháriky na pamiatku zosnulého.

Pri pohrebe najmä však na cintoríne pri hrobe dopúšťajú sa mnohí účastníci rozličných netaktností. Jednou z najväčších je, že sa daktorí diváci ktorí prišli na pohreb len preto, aby ukojili svoju túžbu po senzáciách bezohľadne tlačia k hrobu a znemožňujú prístup rodiny a oficiálnym účastníkom pohrebu. Najdotieravejšimi bývajú ludia (v prevažnej väčšine ženy), ktorí neprišli na pohreb preto, aby vzdali poslednú poctu zosnulému, alebo z inej ušľachtilej pohnútky, ale výlučne len preto, aby mali senzačný materiál pre nové klebety o tom, kto z pozostalých plakal a kto nie, kto sa tváril smutno a kto zasa bez účasti. Aký je to veľký nemrav, netreba ani prízvukovať.

Na druhý deň po pohrebe, alebo v daktorý nasledujúci deň býva za zosnulého zádušná bohoslužba, na ktorú sa majú bližší príbuzní i známi nebohého v čiernych odevoch dostaviť. Pozostalým a najbližším príbuzným patria prvé lavice, najbližšie k oltáru a ku katafalku.

Napokon ešte poznamenávame, že po skončení cirkevných obradov pri hrobe u významnejších osobností bývajú rozlúčkové prejavy zástupcov úradov, spolkov a korporácií. Tieto rozlúčkové prejavy, obzvlášť ak je prihlásených viac rečníkov, majú byť podľa možnosti čo najstručnejšie. Pridlhé a nezáživné prejavy môžu mať za následok, že sa okrem pozostalých ostatní účastníci rozídu. Po spustení rakvy do hrobu pozostalí, známi a účastníci pohrebu pripravenými lopatkami hodia na rakvu trocha hliny. Kde niet lopatiek, hádže sa hlina hrsťou. Niekde je vo zvyku, že najbližší pozostalí a príbuzní tento úkon tri razy za sebou opakujú.

Po skončení obradov a rečí, pred opustením cintorína, pozostalí pred zahŕňaným hrobom prijímajú prejavy sústrasti. Pozostalí majú ostať v tichom rozjímaní pred hrobom aspoň dotiaľ, kým nebol do dvoch tretín zasypaný.

447. Smútok

Vnútorné prežívanie smútku nad smrťou osoby nám drahej vyjadruje sa tiež formou zovnútornou, ktorá dostáva výraz v odeve a v rozličných smútočných znakoch. Od niekoľko stáročí smútočným odevom sú čierne šaty (predtým biele). Zdôraznenie vnútorného smútku odevom a príslušnými odznakmi smútočnými nazývame verejným smútkom, v ktorom nezáleží ani tak na stupni lásky, ktorú sme k zvečnelému chovali, ako na stupni príbuzenstva. Podľa toho rozdeľujeme zovnútorné zdôraznenie smútku na tri hlavné stupne: 1. na hlboký smútok, 2. na prostý smútok a 3. na polosmútok.

HLBOKÝ smútok vyjadrujú dámy čiernymi vlnenými šatami s krepovou ozdobou, malým čiernym klobúčikom, s ktorého splýva zpredu i vzadu, pripadne len vzadu dlhý čierny závoj. Topánky, pančuchy a rukavice sú z čierneho nelesklého materiálu. Skvosty z cenných kovov nahradia sa čiernymi, mdlými a nelesklými. K hlbokému smútku sú najvhodnejšie čierne kožušiny, ale pripúšťajú sa aj kožušiny inofarebné. Hlboký smútok označuje sa ináč tiež dobou krepu.

PÁNI nosia hlboký smútok len v čase pohrebu. Ako odev pre hlboký smútok je vhodný žaket alebo frak a cylinder, obtiahnutý čiernym flórom. Pri skromnejších pomeroch stačí čierne sako s krepom na ľavom rukáve a flórom zakrytá stuha klobúka. Rukavice majú byť čierne, ako aj gombíky do košele a manžiet. Kravata má byť čierna, nelesklá. Skvosty, okrem sobášnej obrúčky, sa nenosia. Staršie príručky udávajú pokyny, ako má byť klobúk obtiahnutý v rozličných smrtných prípadoch. Tak napr. po smrti manželky alebo dieťaťa má byť klobúk (cylinder) takmer úplne, ale najmenej na 15 cm zakrytý čiernym matným súknom, za brata a švagra asi do polovice (12 cm) a za strýka asi na 8 cm.

Pri rovnošate počas pohrebu zahalí sa rukoväť šable čiernym flórom a nosí sa širšia stuha na ľavom rukáve.

Počas hlbokého smútku dámy i páni nosia čierne lemované vreckovky a používajú tak isto lemovaný listový papier a obálky, ako aj navštívenky.

V čase prostého smútku vymení dáma dlhý čierny závoj kratším. Matná vlnená látka ustupuje pomaly čiernemu hodvábu (doba čierneho hodvábu) a potom smie dáma nosiť rukavičky z hladkej kože.

PÁNI počas prostého smútku nosia čierny oblek (sako) s čiernou kravatou, čierny svrchník a čierny klobúk. V polosmútku možno nosiť i jasnejšie šaty, ale v tomto prípade nosí sa čierna páska na ľavom rukáve, alebo širšia páska na ľavej chlopni kabáta a čierna kravata.

Pri polosmútku, nazývanom tiež malým smútkom, dámy nahradzujú čierne šaty tmavopopolavými, fialovými alebo bielo-čiernymi, ktoré vyjadrujú polosmútok. Pri polosmútku sú prípustné aj skvosty, ale len perlové a ametystové.

PÁNI nosia v polosmútku šaty farby tmavopopolavej s čiernou páskou na ľavom rukáve, alebo šaty ľubovoľnej farby s páskou na rukáve alebo na ľavej chlopni kabáta.

Pri smútočnom šatení mládeže sú ustálené tieto pravidlá: deti niže dvanásť rokov nosia odev bez smútočného krepu. Odev môže byť farby čiernej, bielej a popolavej (šedivej). U detí niže štyroch rokov — s výnimkou smrti otca a matky — nebývajú smútočné šaty, lebo ešte ani samy dobre nechápu význam smútku a ich prirodzenú veselosť neobmedzí u nich ani najkrušnejší smútok v rodine.

448. Čas trvania smútku

O čase trvania smútku sa náhľady veľmi rozchádzajú, lebo rozličné vonkajšie okolnosti, medzi nimi hmotné a sociálne postavenie, veľmi vplývajú na spôsob zovnútorného vyjadrenia smútku a na jeho trvanie. Kým u nás a vôbec v strednej Európe je trvanie smútku (vo všetkých stupňoch) pri smrti daktorého z manželov dva-tri roky, zatiaľ napríklad v Nemecku je čas smútku obmedzený iba na jeden rok. Toto časové obmedzenie smútku v Nemecku iste diktuje rýchle pracovné a životné tempo, ktorého sme práve svedkami. Konečne, podľa nášho poňatia, ktoré sme viac ráz zdôraznili, skutočné prežívanie určitého pocitu (v danom prípade smútku) musí sa diať v duši a v srdci človeka. Vonkajšie demonštrovanie smútku priliehavým smútočným odevom je iba zdôraznenie vnútorného cítenia vplyvom kultúry človeka a zjemnelých jeho spôsobov v duchu spoločenskej etikety.

Trvanie zovnútorného zdôrazňovania smútku podľa uvedených skutočností malo by byť vlastne individuálne a závislé od toho, ako boly hlboké a úprimné vzťahy pokrvné, etické, psychicko-fyzické a sociálne medzi smútiacim a zosnulým. Etiketa však ustálila i v tomto smere určité pravidlá, ktoré každého človeka, dbalého spoločenských zvyklostí, do istej miery zaväzujú, i keby vo svojom vnútri necítil hlbšiu príčinnú súvislosť medzi vnútornými citmi a zovnútorným symbolizovaním smútku.

Podľa stredoeurópskych etiketných zvyklostí ustaľuje sa čas trvania smútku takto:

449. Ako sa chovať počas smútku

Ak má byť smútok úprimný, nestačí ho zdôrazňovať iba zovňajškom, ale má byť k nemu prispôsobený aj spôsob života. Čas hlbokého smútku u dám a čas prostého smútku u pánov oslobodzuje od hocijakých spoločenských povinností, slávností, hostín, výletov a koncertov a tobôž verejných zábav. Puritáni etikety nepripúšťajú v tomto čase ani účasť na svadbe. Naproti tomu, ak sa blíži koniec hlbokého smútku a ide o sobáš blízkeho príbuzného, pripúšťa sa účasť na svadbe. V tomto prípade nahradia sa šaty hlbokého smútku šatami svetlejšími, ale ani dáma, ani pán nemajú sa v speve a v tanci zúčastniť.

Okrem kondolenčných návštev, ktoré sa majú vykonať čím skôr, dáma v hlbokom smútku od pohrebu rátajúc šesť týždňov neprijíma spoločenské návštevy. Kondolenčné návštevy odpláca až po 6 týždňoch. Vdovy, matky a siroty nie sú povinné kondolenčné návštevy odplácať. V takýchto prípadoch postačí odovzdanie navštívenky s poznámkou „p. r.“: pour remercier — na poďakovanie.

Osoby smútku nemajú konať návštevy v prijímacie dni a hodiny, ale volia hodiny popoludňajšie v iný deň, aby sa s inými návštevníkmi nestretly. V prvej polovici smútku, ale najmä v čase hlbokého smútku, treba v domácnosti zachovať úplné ticho. Hrať na klavíri, rádiu, gramofóne a pod. je neprípustné. Výnimkou je, ak sa deti učia nejaký hudobný nástroj. Ale i v tomto prípade majú pokračovať v cvičení po pohrebe až o dva-tri týždne.

Čas polosmútku dovoľuje dáme obnoviť prijímací deň, môže sa zúčastniť na hostinách i nehlučných domácich zábavách, môže navštevovať divadlo, koncerty i kino, ale zúčastniť sa na verejnej zábave alebo na bále je neprípustné.

Ak krátko pred svadbou umrie mladoženíchovi alebo mladej neveste blízky príbuzný, svadba sa má odložiť o 1-2 mesiace, ale i po tomto čase má byť sobáš v úplnej tichosti a v najväčšej dôvernosti. Nevesta má mať biele šaty, ale ostatní príbuzní zosnulého majú si obliecť šaty farieb tmavých, tmavopopolavých alebo fialových.[12]

Vdovy, ktoré sa nehodlajú už vydať, do konca svojho života ostanú pri čiernych šatách, čo je výraz skutočnej lásky až za hrob. Vdovy dnes už na navštívenkách neoznačujú svoj stav, zato však označujú ho zjavne, nosením dvoch sobášnych obrúčok. Vdova sa smie vydať až po desiatich mesiacoch od mužovej smrti, ale etiketa predpisuje, aby sa vydala až po čase smútku. U dedinského ľudu a medzi proletariátom sa tieto pravidlá prirodzene nerešpektujú, lebo ohľady sociálne a existenčné vynucujú si výnimky, ktoré nemožno odsudzovať.

Ak sa od dám vyžaduje primerané chovanie v čase smútku, platí to i pre mužov. Ženiť sa pred prejdením hlbokého smútku je ospravedlniteľné iba v takom prípade, ak to sociálne a životné okolnosti priamo vynucujú (napr.: opustená domácnosť, drobné deti a pod.).



[12] Nikdy nie čierne.

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.