Zlatý fond > Diela > Spoločenský lexikon III. Praktické pokyny pre rozličné príležitosti


E-mail (povinné):

Ľudovít Michalský:
Spoločenský lexikon III. Praktické pokyny pre rozličné príležitosti

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Eva Kovárová, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 12 čitateľov

XII. Ako dosiahnuť úspechy v životnom povolaní

417. Práca a osobnosť

Veľká väčšina ľudí viac ako polovicu svojho života strávi v určitom odbore povolania, ktoré je životnou podstatou nielen jednotlivca, ale i jeho rodiny, a toto povolanie dáva mu tiež príslušné spoločenské postavenie.

Snahou každého v životnom povolaní ma byť, či je to už remeslo, obchod alebo úrad, aby v ňom dosiahol čím väčší úspech. Každý, i malý úspech, zvyšuje sebaúctu a sebavedomie, ktoré podnecuje k novým a vytrvalým snahám, bez ktorých je dosiahnutie ďalších úspechov nemysliteľné. Spoliehať sa na „šťastie“ alebo na náhodu, je znakom vysokého stupňa nevážnosti a ľahkomyseľnosti.

Mladí ľudia majú sa usilovať, aby si z výsledku svojich úspechov, podopretých zlepšenými hmotnými pomermi, čím skôr založili rodinný kozub a keď toho dosiahli, je tu rodina, ktorá je mocnou hybnou silou pre ďalšie úspechy a snahy.

Iste nie náhodou, ale na základe stáročných skúseností zaradil náš ľud medzi svoje príslovie i toto: „Práca šlachtí a je matkou života“. V skutočnosti však význam práce je ďalekosiahlejší; ona vytvára nielen charakter, ale i osobnosť. Ph. Dr. Henry C. Line vo svojom diele „The Return to Religion“ — Návrat k náboženstvu — takto píše o tomto predmete: „Osobnosť napríklad — tento tak dôležitý prvok v získavaní priateľov a v udržiavaní zamestnania, i v iných odboroch života — nie je náhodilým darom, ale výsledkom našej práce. Osobnosť môžeme chápaí ako mieru, do ktorej jednotlivec získal zvyky a znalosti, ktoré zaujímajú iných ľudí a slúžia im. Nedávno sme previedli celonárodné vyšetrovanie (pozn. v USA), ktorým sme zistili, že deti, ktoré dostávajú od rodičov vreckové peniaze ako zrejmú vec, majú slabšiu osobnosť ako deti, ktoré dostávajú peniaze len za vyčistenie topánok, prikladanie do kachieľ, ustlanie postelí a iné práce v rodine. Zistili sme, že mladí ľudia, ktorí predávajú noviny, ktorí chodia na robotu k susedom, alebo ktorí pracujú, aby si cez prázdniny zarobili peniaze, majú zpravidla silnejšiu osobnosť ako deti, ktoré nič nerobia. Dôležitosť takejto činnosti nespočíva v tom, že vynáša peniaze, ale v tom, že v mladom človeku cibrí určité blahodarné zvyky a určitý postoj k životu. Tieto zvyky premenujú človeka z prijímateľa na darcu, zo spotrebiteľa na výrobcu a zamestnávateľa. Zkrátka, vyvíjajú osobnosť…“

Usilovnosť ako i snaha, vykonať prácu čo najlepšie a najsvedomitejšie sú nesporne základnými, ale nie bezvýhradnými podmienkami životných úspechov, najmä v určitých odboroch povolania, kde sa popri spomenutých nevyhnutnostiach vyžaduje aj jemné a úhľadné osobné vystupovanie, na ktorom často veľmi mnoho záleží. To, čo rozumieme pod jemným a úhľadným vystupovaním, povedali sme na mnohých stranách tohto diela. I keď sa zdvorilosť v životnom povolaní nijako nelíši od zdvorilosti v súkromnom a spoločenskom živote, predsa vyskytuje sa v zárobkovej a úradnej činnosti veľa rozličných prípadov, na ktoré treba pamätať.

418. Ako sa má chovať podriadený?

Predstavený od svojho podriadeného (zamestnanca) vyžaduje zdatnosť a riadne a svedomité plnenie povinností. Riadnym a svedomitým plnením nerozumie sa len plnenie pridelených prác a plnenie povinností, ale aj účasť a záujem na celom úspechu práce, v úrade, v podniku, ako aj hájenie jeho vnútorných a vonkajších záujmov v rozsahu vlastnej kompetencie.

Snahou toho, kto chce vo svojom povolaní dosiahnuť skutočný úspech, musí byť vykonať viac, ako od neho požadujú, ale nemá sa s tým nikdy chvastať, lebo veď práca vraví sama a usilovnosť a nadpriemerný výkon i tak neujde pozornosti predstavených, ktorí mávajú zvyčajne veľmi dobre vyvinutý smysel pre posúdenie priemerného a nadpriemerného výkonu jednotlivca. I keď sa niekto nazdáva, že za svoju prácu nedostáva príslušnú protihodnotu, nikdy nemá prácu sabotovať, ale naopak, má svojou pracovitosťou dokázať svoju zdatnosť alebo má si hľadať miesto výnosnejšie.

Ak sa niekomu stane, že sa zmýli alebo sverenú mu prácu vypracuje nedostatočne, nikdy nemá svoje chyby skrášľovať rozličnými výhovorkami. Spoľahlivý človek, ako osobnosť, vždy stojí za každým svojím počinom a konaním a bez okolkov uzná svoju chybu. Závažné ospravedlnenie môže sa prirodzene predniesť, ale vždy skromným spôsobom. Kto sa však nemôže ospravedlniť, má radšej mlčať.

Podriadený má sa oproti predstavenému chovať vždy zdvorile, ale táto zdvorilosť nesmie klesnúť na roveň podlizačstva. Pred predstaveným má sa chovať pokojne a pri služobnom styku nemá byť nervózny, ale vecne stručný. Každé slovo, každá veta má byť dôkladne uvážená a do referátov nemajú byť nikdy vpriadané zbytočnosti a nevecnosti. Má sa chovať k svojmu predstavenému zdvorile, teda tak, ako sa treba chovať k osobe vyššie postavenej. Práve z týchto príčin má aj zamestnaná dáma v služobných miestnostiach pozdraviť svojho predstaveného. Mimo úradu, na ulici alebo v spoločnosti zdvorilý predstavený nebude od dámy čakať, aby ho pozdravila, ale on pozdraví prv.

I keby predstavený choval k svojmu podriadenému zvláštnu náklonnosť, nesmie byť táto náklonnosť nikdy zneužívaná, ale naopak, má byť odplácaná zvýšenou pozornosťou, usilovnosťou a zdvorilosťou v zamestnaní i mimo zamestnania. Podriadený, i keby bol v spoločnosti spriatelený so svojím predstaveným, v úrade a tobôž v prítomnosti iných zamestnancov, nesmie si oproti predstavenému dovoliť nijaké dôvernosti. Robiť si nároky na zvláštne ohľady, alebo dožadovať sa ich len preto, že je predstavený spriatelený s rodinou podriadeného, je veľkou pliagou, ktorú treba čo najostrejšie odsúdiť. Žiaľbohu, tento zjav je veľmi častý. Aj zamestnanec, ktorý je v úrade alebo v podniku zamestnaný viac desaťročí a tvorí — ako sa vravieva — čiastku domáceho inventára, povinný je oproti svojmu predstavenému zachovať zdvorilosť a povinnú úctu, i keby bol jeho predstavený mladší. V prípade, že by nový, alebo menej skúsený predstavený žiadal od podriadeného nejakú informáciu, podriadený je povinný svedomite podať vysvetlenie a nemá dávať pociťovať svoje výhody, plynúce z lepšej znalosti vecí. Ale ani otrocky sa hrbiť nie je primerané.

Ak si podriadený tyká s predstaveným v spoločnosti, v úrade je to neprípustné s ohľadom na ostatných zamestnancov i s ohľadom na verejnosť. V takomto prípade má podriadený dať svojmu nadriadenému príslušný úradný titul, ako „pán riaditeľ“, „pán šéf“, „pán radca“ a pod. Tak isto nie je vhodné, ani slušné chvastať sa pred ostatnými kolegami „pertukamarátstvom“ so šéfom alebo pripomínať im rozličné spoločenské alebo rodinné vzťahy k nemu. Neslobodno zabúdať, že sa takýmto činom vzbudzuje u ostatných závisť, a čo znamená vzbudzovanie závisti, vysvetlili sme v dušovednej časti tohto diela.

Ak je v úradnom styku s predstaveným neprípustná akákoľvek dôvernosť, priamo smiešne a úboho pôsobí zveličená poníženosť, prejavujúca sa v lokajsky strnulom postoji, v pozore alebo v srážaní opätkov. Čo je vhodné pre uniformu, vôbec nezodpovie v občianskom živote.

Je celkom zrejmé, že podriadený bez šéfovho vyzvania nikdy si nesmie v jeho kabíne sadnúť. Keď však sedí a vstúpi do miestnosti vyššie postavená osoba, podriadený má vstať a pozdraviť. Ak vstúpi predstavený do úradnej (pracovnej) miestnosti podriadeného, podriadený je povinný ponúknuť mu stolicu. Prirodzene, neponúkne mu miesto, určené pre stránky pri písacom stole, ale kde je garnitúra kluboviek, posadí ho na čestné miesto, kde však nie je, ponúkne mu svoje pohodlné miesto za písacím stolom.

Pri vchádzaní do miestnosti, do kočiara, auta a pod., podriadený má vždy dávať prednosť svojmu predstavenému, ale ak vyzve predstavený podriadeného, aby šiel napred, povinnosťou jeho je bez zdráhania poslúchnuť, lebo podriadený je povinný svojmu predstavenému poslušnosťou a váhanie alebo prehnaná úctivosť môže sa javiť ako neúctivosť. Zdvorilostné preteky sú prípustné len u osôb seberovných, ale ani tu sú nie vhodné dlhé preteky a nesmie sa ponúkaná prednosť viac ako raz s vďakou neprijať.

„Mýliť sa je ľudské“ a môže sa stať i predstavenému, že sa dakedy pomýli, takže môže z toho úradu alebo podniku vzniknúť citeľná škoda alebo nepríjemnosť. V takomto prípade podriadený je povinný upozorniť na ňu taktným a skromným spôsobom. Ak však ide o nepatrný a nikomu neškodiaci omyl, lepšie si ho nevšímať, lebo ani jednému predstavenému nie je príjemné, ak ho podriadený opravuje. Podriadený v danom prípade len sám sebe škodí. Nepríjemné veci nikto nepočúva rád a rozumný podriadený takéto malichernosti ponecháva pre seba a neupozorňuje svojich kolegov na chyby predstaveného. Ľahko by sa mohlo stať, — a stáva sa to dosť často, — že sa nájde niekto, ktorý to pri vhodnej príležitosti prezradí predstavenému. I keby predstavený nebol bez chýb, zamestnanec nikdy nemá podlamovať jeho autoritu zlomyseľnou kritikou.

Ak sa podriadený nazdáva, že sa mu deje bezprávie, priamy, avšak zdvorilý rozhovor o príčine tohto zjavu môže často viesť k trvale dobrej shode. Je celkom zrejmé, že sa nenapraví nekorektnosť iných vlastnou nekorektnosťou. I keď čo najostrejšie odsudzujeme našepkávačstvo ako prostriedok kariéry, vždy je lepšie, ak sa podriadený postaví na stranu predstaveného a nepodporuje útoky s inej strany ani vtedy, keby boly oprávnené.

Aby podriadený dosiahol v zamestnaní želaný úspech, má vedľa svedomite vykonanej práce, usilovnosti a korektného vystupovania úzkostlivo dbať na svoj zovňajšok, najmä v styku so stránkami. Primerane k zamestnaniu má byť vždy reprezentácie schopný. Vo vyšších úradoch, v popredných obchodoch a bankách sa priamo vyžaduje reprezentačný zovňajšok. Staré, vybledlé a oriasané, tobôž pofľakované šaty sú nielen nevhodné, ale značne snižujú aj sebacit a činia vystupovanie roztržitým a neistým. Ako v úradnom vystupovaní, tak aj v súkromnom živote zamestnanec má mať ohľad na svoj dom a úrad, najmä v postavení, ktoré vyžaduje reprezentáciu, a má si i v súkromnom živote počínať tak, aby nemohly byť vyvodzované závery, nevýhodné pre úrad alebo podnik, v ktorom je zamestnaný.

419. Podriadený v maloobchode a priemysle

Nielen v úradoch a väčších podnikoch má podriadený (zamestnanec) dbať na korektné a vzorné vystupovanie, ale dnes už vyžaduje sa to i od obchodných a priemyselných (remeselníckych) zamestnancov. I keď dosiaľ nebol v tomto smere dosiahnutý ideálny stav, predsa pozorovať od konca svetovej vojny značné zlepšenie. Sentimentálne i výbojné vagabundstvo učňov i tovarišov (hlavne obuvníckych), ako sa nám to zachovalo v mnohých rozprávkach a anekdotách, patrí už minulosti. Vývoj remesiel odborným školením i väčšou inteligenciou kupcov a malopriemyselníkov, i keď nie v totálnom rozsahu, predsa prejavuje potešiteľné zlepšenie. Známy dešpekt, ktorý chovala verejnosť proti živnosti kupeckej a ešte väčšmi voči malopriemyslu a remeslám vôbec, nachodíme už len medzi tými vrstvami, ktoré prespaly vývoj posledných desaťročí a odborne školeného a kvalifikovaného kupca, malopriemyselníka, či remeselníka ešte vždy stavajú pod úroveň degenerovaného, neškoleného a prihlúpeho džentríckeho pisára-diurnistu. Tento je v ich očiach pánom, kupec a remeselník „troška lepším robotníkom“. Ak sa stalo, že daktorý člen takto smýšľajúcej rodiny úradníckej z nejakej príčiny šiel na remeslo alebo sa stal kupcom, takýto „nešťastník“ bol pokladaný za zneuctiteľa rodinnej „dôstojnosti“ a tradície. Hanbili sa za neho otec i súrodenci, mať i celé príbuzenstvo a nebolo zriedkavosťou, že úplne prerušili s „márnotratným synom“, ktorý premrhal „panskú tradíciu“, rodinné i spoločenské styky. A keď sa v rodine dakedy zapriadla reč o ňom, tu sa len opovržlivo pohodilo rukou, ako by išlo o nejakú odpornú vec, o ktorej sa — vraj — v slušnej a panskej rodine nesluší rozprávať.

Je pochopiteľné, že pri takomto chápaní vecí a úmyselnom podceňovaní týchto zamestnaní, pokladaných iba za nevyhnutné zlo, mal stredný stav značne obmedzené spoločenské možnosti a každá takáto snaha bola už v zárodku potlačená, čo by aj hmotný stav bol dovoľoval nepomerne lepšie spoločenské vystupovanie, ako problematickým „pánom“ s parádou na ulici. Odstránením zemianskych a džentrickych privilégií u nás, zmodernizovaním odborného školstva neporovnateľne sa zlepšily pomery, ktoré však súčasne diktujú strednému stavu aj primeranú spoločenskú cibrenosť a vyžadujú od neho korektné spoločenské vystupovanie. Už tá okolnosť, že zamestnanectvo lepšie platených kupeckých a malopriemyselných odborov bolo preskupené do nemocenských poisťovní a do penzijného ústavu súkromných úradníkov, bolo aj úradne uznané, že zamestnanec stredného stavu je postavený na roveň úradníctva. Ešte jasnejšie zdôrazňuje skutočnosť rozhodnutie našej vlády, ktorá hodlá prebytočný počet štátneho úradníctva reštringovať a kompenzovať ho arizáciou obchodných a priemyselných podnikov.

Stredný stav v minulosti bol sdružený v rozličných odborných cechoch, nahradených dnes odbornými i smiešanými živnostenskými spoločenstvami. Nie je našou úlohou kritizovať, čo bolo lepšie, či zastaralá forma cechov alebo dnešných spoločenstiev, isté je však jedno, že sa ešte vždy v nedostatočnej miere venuje pozornosť spločenskej výchove dorastu stredného stavu. Náhľady starých skostnatelých a neprimerane vzdelaných živnostníkov, s akými sa v malopriemysle a v jeho starších generáciách často stretáme, že je dôležitejšie dobre vedieť prišiť podošvu, ako sa vedieť „po pansky chovať“, v dnešných pomeroch vôbec neobstoja. Je celkom prirodzené, že snahou každého má byť čo najlepšie a najdokonalejšie ovládať všetky práce, spojené s príslušným odborom, ale práve tak je dôležité vedieť aj primerane spoločensky vystupovať. Nijaká, ani najťažšia fyzická práca nikomu neospravedlňuje hrubé a neokresané osobné a spoločenské vystupovanie. I keď uznávame, že ťažké pracovné podmienky a drsné prostredie pôsobia na jemné a útle duševné vlastnosti a spoločenské zvyklosti, pri vhodnej samokázni nemusia podľahnúť nepriaznivým vplyvom. Preteky v surovostiach a oplzlých rečiach pri trocha dobrej vôli mohly by byť pretvorené na preteky v korektnom vystupovaní.

Okrem všeobecných pravidiel spoločenského chovania, uvedeného v tomto diele, vrele odporúčame živnostenskej mládeži znamenité dielko skúseného a vzdelaného živnostníka Michala J. Hlubockého „Na cestu“, obsahujúce veľmi užitočné pokyny pre remeselnícky dorast (vyšlo r. 1932 nákladom Janka Trnovského v Novom Meste nad Váhom). Autor tohto dielka okrem mnohých cenných pokynov a rád, poučuje dorast i o potrebe spoločenského chovania. Je to jediné pôvodné slovenské dielko tohto druhu, zapodievajúce sa otázkou, ktorej sa dosiaľ venovalo veľmi málo pozornosti a ktorá ešte stále ostáva otvorená. Bolo by žiadúce, aby sa v učňovských a odborných školách popri občianskej náuke venovala náležitá pozornosť i spoločenskej výchove, a to tým viac, lebo značná čiastka dorastu nemala možnost ani doma, ani v škole osvojiť si najzákladnejšie pojmy spoločenského chovania a dobrých mravov, ktoré sú v dnešnom chápaní veľmi dôležitou složkou pri budovaní životných úspechov…

420. Kolegialita

Slová: kolega, kolegialita sa veľmi často používajú, no ešte častejšie bez akéhokoľvek významového vzťahu, ktoré majú slová znamenať. Stavovská družnosť, svornosť a úprimnosť má spoločného menovateľa v slove kolegialita, ale to, čo sa pod týmto slovom v živote často praktizuje, je pravým opakom jeho významu. A nemalo by to tak byť, lebo práve najviac ohľadu a taktu vyžaduje vzájomný pomer druhov a povolaní medzi sebou, keďže na jednej strane sú kamarátmi-kolegami, ktorí sa na každom kroku delia o radosti a strasti povolania, na druhej strane však vplyvom okolností môžu sa stať najvášnivejšími odporcami-konkurentmi, ak ide o obsadenie vyššieho, významnejšieho a lepšie plateného miesta. V takýchto situáciách sa kolegialita rozplynie ako mydlová bublina a práve vtedy by sa malo dbať na vzájomné ohľady.

Najväčším ničiteľom kolegiality je snaha prevýšiť ostatných, ako i otrocký ponižujúce podlizačstvo oproti predstaveným a nadutosť voči ostatným kolegom. Snahu, vyniknúť v zamestnaní, svedomitosť a poctivosť však nesmieme do jedného koša hádzať s označenými nekorektnosťami práve tak, ako aj pracovnú horlivosť, či už vyplýva z vlastnej povahy jednotlivca alebo je diktovaná snahou dosiahnuť úspech. Nikto sa však nemá vychvaľovať svojimi úspechmi u predstavených, ani vtedy, ak bol nimi pochválený za schopnosť, presnosť a pracovitosť. Takýto človek stáva sa u ostatných kolegov neobľúbeným, nehľadiac ani na to, že je to nepekná vlastnosť, prezrádzajúca slabosť charakteru. Barmunská a dryáčnická samorekláma patri na jarmok, ale nie do styku s kolegami.

Veľmi nepríjemnými, i keď často celkom neškodnými sú tí, ktorí sa robia dôležitými; tohto žánru sú tiež ľudia, ktorí každé hnutie, každý pohyb musia sprevádzať traktátmi, chovajú sa hlučne a všetko, čo chcú, alebo môžu povedať, opakujú niekoľko ráz, aby ich výroky skutočne neušly nikomu.

Skutočná kolegialita znamená zdvorilosť a úprimnosť, solidaritu a ohľadnosť. Ba možno povedať, že popri ostatných prejavoch kolegiality veľmi významnú úlohu hrá práve ohľad. Dobrý kolega nikdy nebude na ostatných kolegov zvaľovať najťažšie a najzodpovednejšie práce. Obzvlášť má byť pritom ohľad na kolegov starších a neskúsenejších a má sa im uľahčiť práca.

Tiež v iných okolnostiach treba mat na kolegov ohľad. Ak napr. niekto vidí, že voľaktorý kolega ráta veľký stĺpec číslic, neslobodno ho oslovovaním vyrušovať. Rozhovory sa majú diať potichu, aby ostatní neboli v práci vyrušovaní. Kto sedí v miestnosti s nefajčiarom, má sa tiež zdržať fajčenia. A ak potrebuje daktorý kolega z dôležitých príčin voľný deň, povinnosťou iného — už v mene kolegiality — je ho zastúpiť. Je celkom zrejmé, že má každý svojich druhov brať v ochranu, ak sa im deje nejaká krivda, ak sa im niečo bez príčiny vyčíta alebo sú neoprávnene a bezdôvodne karhaní. Taktiež treba odstraňovať nepríjemnosti, ktoré by mohly postihnúť daktorého kolegu alebo kolegyňu a chrániť ich od ťažkých škôd. Solidarita je v styku s kolegami najvýznamnejším článkom dobrého priateľstva. Dobrý kolega vždy sa zastane svojho druha, i keby mal utrpieť pre to škodu, v podobe dohovárania so strany predstaveného. Nedostatky a chyby kolegov nemajú sa predstavenému donášať. Korektným a kolegiálnym pokračovaním je upozorniť kolegu samého na chybu, prípadne mu ju opraviť. Toto sa má diať skromne, bez vyzdvihovania vlastnej dokonalosti a neomylnosti.

Pri všetkej prívetivosti a úprimnosti nie je vždy na mieste medzi kolegami priveľmi dôverný tón. Hlavne v úrade a v pracovni, kde majú prístup aj stránky, nehodí sa všeobecné tykanie, nehľadiac na to, že i vykanie môže udržať a chrániť vzájomnú kolegiálnu shodu. Vo všetkých odboroch sú totižto ľudia, ktorí sa domnievajú, že s právom tykania automaticky získali aj právo na lajdáctvo a bezohľadnosť. S takýmito ľuďmi stretáme sa v živote veľmi často.

421. Zamestnaná žena

Akokoľvek je žena rovnoprávna s mužom nielen podľa zákona, ale aj v skutočnosti, predsa sú ešte dnes určité povolania, ktoré vykonávajú výlučne len mužovia a sú zasa povolania, kde pôsobia v prevažnej väčšine alebo výlučne len ženy. Táto okolnosť vyplýva v rozdielnosti telesnej konštitúcie a v nemalej miere tiež spočíva v duchovnej a duševnej rozdielnosti muža a ženy. Ak je veľa odvetví, v ktorých — nad akúkoľvek pochybnosť — žena svojimi zvláštnymi schopnosťami, ako obratnosťou, spoľahlivosťou, teda pre svoje rýdzo ženské vlastnosti prekonáva muža, je muž zasa pre svoje vlastnosti od prírody ďalekostrannejší a tiež v mnohých veciach má nespornú prevahu nad ženou. Hoci je to vecou celkom zrejmou, moderná žena, infikovaná človečenstvu škodlivými výstrelkami chorobného feminizmu, nechce túto skutočnosť priznať. Odvolávajú sa na to, že aj ženy sú schopné vedecky pracovať, čo dokazuje tá okolnosť, že dnes už na svete pôsobí veľké množstvo lekárok, profesoriek a advokátok, že ženy sú úspešné i v politike. Mnohé ženy v Amerike sú riaditeľkami obchodných podnikov, v USA je žena riaditeľkou štátnej mincovne a v Japonsku je doktorka Yogay Yošika rektorkou ženskej lekárskej akadémie. Hoci je to pravda, predsa nik nemôže zaprieť, že sama príroda postavila medzi muža a ženu priehradu. Nech je žena čo najlepšie pripravená a čo najsilnejšia, ostáva predsa len ovládaná svojimi nervami. Citlivosť, neschopnosť odolávať citovým hnutiam sú prevládajúcimi znakmi ženskej povahy. I keby bola žena akokoľvek vzdelaná a keď je aj mnoho slávnych žien, nikdy ani jedna z nich nedosiahla výšku Beethovenovu, Shakespeareovu alebo Descartovu. Žena zaujímala vždy miesto podružné. Výnimky, ako pani Courieová, sú veľmi vzácne.

Akokoľvek je to zrejmé, predsa treba pripomenúť ženám, ktoré nepoznajú hranice svojej túžby po činnosti, i keď nie v neúctivej forme Rabelaisovej, Schopenhauerovej, Möbiovej, Hartmanovej a posledne i Edisonovej,[9] že výnimky, ktorých sa tak dôrazne dovolávajú, vlastne potvrdzujú pravidlo. Je známou skutočnosťou, že tam, kde vedú ženy nejaký podnik alebo väčšie oddelenie, býva tam vždy viac nedorozumení, žiarlivosti a malicherných intríg, ako tam, kde vládne mužova železná ruka. Výnimky prirodzene i tu potvrdzujú pravidlo. Napríklad: „V podnikoch alebo v oddeleniach, kde sú staršej dáme podriadené len mladšie ženy a devy, ako v daktorých veľkých korešpondenčných kanceláriách, v pisárňach, v konfekčných podnikoch a pod., býva všetko v najlepšom poriadku. Mužskej povahe sa však protiví dať si rozkazovať od ženy a obzvlášť menej vzdelaný a preto neznášanlivý zamestnanec máva vždy pre rozkazy od ženy iba pohŕdavý úsmev, lebo je nezvratnou pravdou, že bystrá žena má tisícky nepriateľov: — všetkých hlúpych mužov. Práve z týchto príčin nie je oportunné postaviť ženu na čelo väčších oddelení, kde by jej boli podriadení aj mužovia, iba ak by išlo o zvlášť vynikajúcu osobnosť, ktorú by muž potom už nechápal so ženskej stránky ako ženskú bytosť“ (Andreas).

Odsúdeniahodný zástoj osobujú si nezriedka ženy i v podradnejšom postavení, že svojím osobným vplyvom u predstaveného alebo správcu podniku zasahujú do takých vecí, ktoré sú veľmi ďaleké od ich kompetencie. Obzvlášť do osobných vecí sa primnoho miešajú, čoho následkom bývajú nízke ohovárania a intrigy najhoršej formy, častá výmena personálu, čim veľmi trpí chod úradu alebo podniku. Je známou skutočnosťou, že mnohé, na dobrých a solídnych základoch položené podniky stroskotaly pre nepravidelný chod, vyvolaný ženami, ktoré maly vplyv na vedenie podniku pomocou svojej ženskosti a zasahovaly do personálnych vecí. Práve preto obozretný šéf podniku nikdy nezasväcuje svoju ženu do personálnych otázok úradu alebo podniku.

Sú povolania, ktoré sú vyhradené jedine ženám, ako napríklad stenotypistky, telefonistky, ošetrovateľky, bony, domáci a kuchynský personál, učiteľky na dievčenských školách a ústavoch, v niektorých odvetviach umeleckého priemyslu, v predaji galantérneho tovaru a dámskych toaletných potrieb a veľa iných funkcií, ktoré zodpovedajú vlastnostiam žien a takmer bez výnimky bývajú ponechávané ženám. Vo vedení kartotéky, vo vybavovaní a vo vedení evidencie korešpondencie a podobné funkcie zastávajú bystré a schopné ženy a devy často oveľa spoľahlivejšie ako mužovia.

I keď nie je na mieste, ak sa žena činná v povolaní pri každej vhodnej i nevhodnej príležitosti snaží zdôrazniť dámu v kancelárii, v obchode a inde, na druhej strane je zasa povinnosťou zamestnaných mužov zaobchádzať so svojimi kolegyňami ako s dámami. V ich prítomnosti nemajú sa robiť dvojsmyselné poznámky a vtipy. To isté platí pre predstaveného v styku so zamestnanými ženami. Je pravda, že i zamestnaná žena je podriadená, ale vzdelaný a korektný predstavený chová sa k nej zdvorile, ale predsa ju na úkor ostatných zamestnancov mimoriadne nevyznamenáva. Podlej ničomnosti sa dopúšťa predstavený, ktorý si dovoľuje k zamestnaným ženám primnoho a určitú povoľnosť činí závislou od postupu alebo zvýšenia platu. Takíto ničomníci by mali byť skôr otrokmi stredovekej galeje, ako predstavenými.

Aj keď sa nadviažu medzi mužským a ženským osobníctvom nežnejšie putá, dôvernosť nepatrí do kancelárie. Musí sa totižto zásadne a prísne rozlišovať a deliť od seba súkromný život a povolanie.

Žena v povolaní a v zárobkovej činnosti má často na kolegov blahodarný vplyv, lebo svojím pôvabom, veselou mysľou a chuťou k životu vzpružuje ostatných a dodáva im väčšiu chuť do práce. Tiež v tomto smysle stáva sa žena v moderných povolaniach činiteľom, ktorý by bol ťažko nahraditeľný, s výhradou, ako to hovorí Andreas a mnohí iní, že žena má byt vždy len tam, kde skutočne patrí.

. Ako sa má chovať predstavený

Príslovie hovorí, že komu dal Pán Boh úrad, dal mu vraj aj rozum. V našom smysle, kto sa stal predstaveným, musí mať k tomu aj určité predpoklady. Pojem „šéf“ vo svojom základnom význame znamená hlavu, čiže najvyššiu osobu, ktorá rozkazuje a ktorá je najzdatnejšou a má dávať svojim podriadeným alebo zamestnancom znalosťami a korektným vystupovaním príklad. Vedúci napr. priemyselného podniku má ovládať čo najlepšie všetky odbory duševnej a mechanickej práce v podniku. Je známou vecou, že predstavený, ktorý neovláda prakticky postup práce a výroby, stáva sa v očiach zamestnanectva smiešnym a nemožným. Práve preto predstavený v praktických povolaniach, ktorý sa od piky dopracoval k vedúcemu postaveniu, má vždy väčšie úspechy, ako z protekcie dosadený jednotlivec, ktorý nepozná každý kút podniku (úradu) a jeho mechanizmus.

Niektorí predstavení, ak sa niečo nepodarilo alebo je nedobre spravené, vinu svaľujú na zamestnancov a stavajú ich do takého svetla, ako by neboli splnili príslušné pokyny a rozkazy. Takéto výhovorky sú nielen nemiestne, ale aj smiešne, lebo práve povinnosťou predstaveného je, dbať na to, aby sa všetky rozkazy presne plnily a za neúspech nie podriadené zamestnanectvo, ale sám on nesie zodpovednosť.

Okrem príslušných odborných znalostí a dokonalej zbehlosti v určitom odbore najdôležitejšou vlastnosťou má byť vyvinutý cit pre spravodlivosť voči svojim zamestnancom. Ak žiada od zamestnancov dokonalé plnenie povinností, musí byť on sám vzorom v tomto smere a tiež on má presne plniť svoje povinnosti. Sem patri predovšetkým presnosť v peňažných a platových veciach. Nič nevedie tak rýchlo k nespokojnosti, sabotáži, korupcii a všeobecnej demoralizácii, ako nepresné vyplácanie platov. Dobre a presne platení zamestnanci sú najlepšou oporou podniku a spolu navonok oveľa lepším dôkazom finančnej istoty podniku, ako všelijaké finančné operácie a opatrenia.

Rozumný a bystrý predstavený je voči svojim zamestnancom nielen spravodlivý, ale aj blahosklonný, shovievavý, trpezlivý a dožičí im okrem jednotvárneho zamestnania, ubíjajúceho v špecializácii práce ducha, aj určité rozptýlenie a zábavy. Veľké a moderné priemyselné podniky stavajú pre svojich zamestnancov hygienické byty, športové ihriská, čitárne, knižnice, klubovne, divadelné siene a pod. Klasickým uskutočňovaním týchto mimoriadnych ohľadov a záujmov zamestnanectva vynikly v netušených rozmeroch Baťove podniky, ktoré by maly slúžiť za vzor všetkým veľkým priemyselným podnikom.

Čím lepšie prosperuje podnik, tým lepšie by to mali pociťovať tiež spolupracovníci a zamestnanci, a to poskytnutím mimoriadnych prémií, remunerácií, prípadne podielu zo zisku, ako to robia mnohé dobre organizované podniky.

Predstavený nemá byť namysleným a nadutým v styku so svojím zamestnanectvom, ale má v záujme svojej autority udržať si určitý odstup. Príliš prívetivý a dôverivý tón svádza neraz k nedbalosti a neúcte. Kde bola raz kázeň porušená, tam sa veľmi ťažko dosahuje náprava. I keď nemusí predstavený v odeve vynikať nad svojimi spolupracovníkmi, predsa má dbať na svoj zovňajšok, ktorý jeho prevahu a autoritu ešte viac zdôrazní. Má úzkostlivo dbať na čistotu a poriadok nielen v kancelárskych miestnostiach, ale i v pracovniach, kde majú platiť tiež spoločenské pravidlá slušnosti práve tak, ako v styku s verejnosťou.

Hoci je kontrola práce a výkonu potrebná, nesmie sa v tomto smere zveličovať, lebo taká predimenzovaná kontrola veľmi ľahko môže vzbudiť roztrpčenie a vyvolávať náladu pre sabotáž.

Predstavený musí byť dušou úradu alebo podniku. Musia mu byť známe všetky dôležitejšie veci a sám má mať vždy pohotový program pre všetky prípady. D. Carnegie o tomto predmete povedal: „Radšej budem chodiť dve hodiny pred kanceláriou, kým tam vojdem, než aby som ta vošiel rorno, nevediac dobre, čo chcem povedať a čo mi asi odpovedia.“

Právom predstaveného je zamestnanca pre poklesky pokarhať ale má sa to vždy diať medzi štyrmi očami a nie pred ostatnými, prípadne pred jeho podriadenými, lebo takýto počin postihnutého zahanbuje a podriadených demoralizuje. Rozumný predstavený radšej raz pochváli ako desať ráz karhá.

Neúspechy nemá predstavený vždy hľadať len vo svojom podriadenom personáli, ale predovšetkým v sebe, len on riadi a spravuje celý chod úradu alebo podniku. Neraz aj neúspech má svoje výhody, lebo dáva príležitosť premýšľať o jeho príčine a o možnostiach nápravy. Veľmi priliehave to charakterizuje Ford: „Neúspech znamená len príležitosť k novému a vtipnejšiemu začiatku. Čestný neúspech nie je hanbou. Hanbou je bojazlivosť z neúspechu.“

423. Styky ako prostriedok k úspechom

Zo životnej praxe vieme, že človek, čo by bol akým vynikajúcim odborníkom a pracovníkom, bez žiadúcich známostí nevie sa v praktickom živote uplatniť a len dlhou a často veľmi tŕnistou cestou, vyčerpaním veľkého potenciálu vôle, vytrvalosti a energie, po dlhom čase dopracuje sa tam, kde iní s neporovnateľne menšími znalosťami, takrečeno rovnými nohami dosiahnu možnosti uplatnenia. Túto možnosť uplatniť sa, podporujú známosti a styky. Pod pojmom stykov rozumieme známosti s ľuďmi, ktorí priamym alebo nepriamym vplyvom môžu byť veľmi užitoční pri uskutočňovaní rozličných existenčných a životných plánov. Je nám dobre známe z dejín i zo súčasnosti, koľko vynikajúcich ľudí nemohlo sa v živote uplatniť, koľko takých ľudí umrelo v biede, o ktorých po smrti vyšlo najavo, že boli vynikajúcimi odborníkmi, akých sa veľmi málo narodí. Príčinou toho bolo, že vplyvom macošských pomerov a iných nepriaznivých okolností nebolo človeka, ktorý by bol na ich vlastnosti upozornil, urovnal im cestu a umožnil im, aby svoje nevšedné znalosti dali do služieb ľudstva.

Dnes je všeobecne uznávané, že vplyvné styky majú často väčšiu cenu, ako kapitál a vyrovnávajú sa vysokému poisteniu pre budúcnosť a často sú cennejšie, ako najistejšie životné postavenie. Ich význam rastie s prekážkami, s ktorými sa niekto stretá pri dosahovaní svojho cieľa, preto vždy, čo svet svetom stojí, vplyvné styky hraly v životných úspechoch mnohých ľudí takú vynikajúcu úlohu.

Spôsob nadväzovania stykov je taký rozmanitý, že shrnutie všetkých okolností a možností mohlo by tvoriť veľké samostatné dielo. Práve preto zdôrazníme iba hlavné zásady a naznačíme najbežnejšie možnosti, ktorými si možno získať styky, užitočné pre životné snahy a úspechy. I keď nie vždy, ale v prípadoch početných i náhoda býva vďačným prostriedkom pre získame stykov, ale pritom musíme zdôrazniť, že to, čo sa pripisuje totálne náhode, ak si povšimneme dôkladne a zblízka, nebola celkom náhoda, ale hraly tu vynikajúcu úlohu osobné vlastnosti, ako zdvorilosť, pozornosť, takt, odvaha a statočnosť. Teda vlastnosti, charakterizujúce osobnosť.

Spoločenský život je jedným z najzákladnejších a najprirodzenejších prostriedkov na získavanie stykov a známostí. Preto je veľmi dôležité, aby človek, ktorý má ambície vyniknúť a má k tomu zrejme aj potrebné predpoklady, vždy sa snažil vyhľadávať také spoločnosti, kde je možnosť stykov priama alebo aj nepriama. Pravda, žiť spoločensky, znamená ovládať všetky spoločenské zvyklosti, solídne a zdvorilé vystupovanie, sústredenosť, pozornosť a pohotovosť. Galantný mladý muž vo vplyvnej spoločnosti svojím korektným vystupovaním i bez násilného zdôrazňovania svojich dobrých vlastností čoskoro obráti na seba pozornosť a tu je už pôda pripravovaná pre úspešné nadviazanie stykov. Často však treba veľká vytrvalosť, ako to dosvedčuje i tento prípad:

N. N., úradník malého bankového podniku roky sa uchádzal o miesto vo veľkej banke, ale, hoci bol znamenitým odborníkom a nedosiahnuteľným bilancistom, nemohol dosiahnuť úspechu. Podával na všetky uprázdnené miesta ponuky, ale bezvýsledne. Jeho žiadosti boly stále vracané. Po rokoch neúspechov stretol sa so svojím bývalým spolužiakom a požaloval sa mu, aký je osud k nemu macošský.

„Chodievaš do spoločnosti?“ — opýtal sa ho priateľ.

„Nechodievam. Voľný čas trávim štúdiom burzovej techniky,“ odpovedal.

„To je veľká chyba, že nevyhľadávaš spoločnosť ľudí z bankových kruhov,“ poučil ho priateľ a pozval ho na večer do poprednej kaviarne, o ktorej bolo známe, že je strediskom peňažníkov. Vidiac jeho ošúchaný oblek, upozornil ho súčasne, aby sa obliekol do najlepších šiat a rozišli sa. Večer, podľa dohovoru, stretli sa v kaviarni, ktorá bola čoskoro do posledného miesta obsadená. Rozhovor priateľov niesol sa v duchu spomienok na študentské časy. Práve boli v najlepšom, keď sa poblíž ich stolíka zastavil starší pán, obzerajúc sa bezradne vôkol po voľnom mieste. Skúsenejší priateľ to spozoroval, pošepol kamarátovi, aby dotyčnému pánovi ponúkol voľné miesto pri stole. Starší pán s vďakou prijal ponúkané miesto a dal sa do nenúteného rozhovoru s dvoma priateľmi.

Krátko po tejto príhode náš nešťastný uchádzač zasa si podal prosbu na uprázdnené miesto do veľkého peňažného podniku, kde bolo podmienkou žiadosť osobne priniesť a predstaviť sa. N. N. odobral sa do dotyčného peňažného ústavu a na svoje veľké prekvapenie ocitol sa tvárou v tvár s dotyčným pánom, ktorému bol pred časom na kamarátovu radu ponúkol voľné miesto. Až teraz sa dozvedel, že dotyčný pán je šéfom osobného oddelenia veľkého bankového trustu. Riaditeľ osobného oddelenia hneď poznal „ochotného a pozorného“ mladého muža a na jeho pokyn bol hneď prijatý, hoci bolo do sto iných uchádzačov.

Ako z tohto príkladu vidieť, prvým predpokladom dobrých vzťahov je pozornosť, ochota a zdvorilosť, bez ktorých vlastností ťažko si predstaviť úspechy v živote a nadväzovanie mnohosľubných spoločenských stykov. V živote sa veľmi ľahko môže stať, že v osobe, ku ktorej sme sa nezdvorile zachovali, môžeme neskôr poznať budúceho tesťa, alebo v dáme, ktorej sme prejavili nejakú pozornosť zo zdvorilosti, neskôr môžeme poznať manželku predstaveného. Aké trápne a mrzuté je stretnutie v prvom prípade a aké príjemné v prípade druhom. Práve preto má byť jednotlivec vždv zdvorilý a ochotný, lebo nevedno, kedy a za akých okolností môžu nám tieto vlastnosti priniesť dobrý úžitok a úspech. Človek nemá sa vyhýbať ľuďom. Istý znateľ ciest k životným úspechom bol povedal: Ľudia sa nemajú strániť ľudí. Často sa človek soznámi s niekým, kto mu je nesympatický alebo z iných príčin vyhýba sa nadviazať s ním bližší styk. To je veľká chyba, lebo pritom nielen ujde priležitosť nadviazania, ale je tiež možnosť, že si prejavenej ľahostajnosti povšimne dotyčný neznámy a bude to zazlievať. Rozhodujúce a vplyvné osobnosti, ktorým sa stále vyhovuje, bývajú často veľmi citlivé a nikdy nevedia odpustiť, ak sa niekto nezachoval k nim tak, ako to ich spoločenské postavenie vyžaduje.

Účasť v klubovom živote je tiež veľmi dobrou príležitosťou pre nadväzovanie stykov a známostí. Nestačí však len nadviazať styky, ale treba ich aj náležite udržovať. Ak sa niekomu podarí nadviazať styky, nesmie vyhýbať nástupným návštevám a povinným návštevám. Nemá bez opodstatnenej príčiny odmietať pozvania a má sa podľa pomerov a možností zúčastňovať na všetkých spoločenských podnikoch. Nesmie zabúdať na meno a narodeniny osôb, na ktorých mu záleží a taktiež má blahoželať na Vianoce a Nový rok. To všetko sa musí diať vyberaným spôsobom, tak, aby nebol priezračný cieľ tejto pozornosti. Dotieravosť by ľahko mohla vyvolať opak zamýšľaného účinku.

Aktívna účasť v politickom živote býva rovnako dobrým prostriedkom na získavanie stykov a známostí s osobami, ku ktorým by jednotlivec za normálnych okolností takmer nemal ani prístup.

Praktickým výsledkom stykov je protekcia. Sama o sebe je protekcia — i keby sme to z etických a morálnych príčin odsudzovali — niečo celkom ľudského. „Bližšia košeľa, ako kabát“, v tom smysle bližší je známy, ako priateľ, ako človek cudzí a neznámy. Pokiaľ ide o protekciu v súkromnom podnikaní, nemožno proti tomu nič namietať, avšak protekciu vo verejnom živote, v štátnych a verejných úradoch, treba ako úpadkový nemrav, často veľmi blízky korupciám, čo najrozhodnejšie odmietnuť. Je totižto bežnou vecou, že pri takýchto protekčných zásahoch forsírujú sa mocnými „strýkmi“, neraz absolútne neschopní jednotlivci, často i bez predpísanej kvalifikácie, a to na úkor dobrých pracovníkov.

424. Ako sa uchádzať o miesto

Hoci je zrejmé, že obsah a forma žiadosti o miesto musí byť v každom smere dokonalá, predsa sme svedkami, že mnohí uchádzači pri napísaní žiadosti počínajú si veľmi ľahkomyseľne a nedbalo. Toto konštatovanie iste potvrdí každý osobný referent štátneho úradu alebo súkromného podniku.

Žiadosť má byť vždy napísaná v dokonalej forme. Má byť napísaná na normalizovanom hárku bieleho papiera, a to vlastnoručne. Žiadosť nemusí byť dlhá. Naopak, čím je stručnejšia a obsahuje len najpotrebnejšie údaje, tým lepšie. Podpis na žiadosti nemá byť nečitateľne ozdobný, ale jasný a čitateľný. Prílohy môžu byť odpísané na stroji.

Žiadosť sa skladá z niekoľko čiastok: z vlastnej (rukou písanej) žiadosti, v ktorej žiadateľ niekoľkými vetami oznamuje, že sa uchádza o uprázdnené miesto, a podrobnosti sa uvedú v prílohách. Prílohami rozumieme rodný (krstný) list, vysvedčenie zachovalosti, ako aj prípadné vysvedčenie o predošlom pôsobení v určitom odbore. Prílohy v origináli sa nemajú nikdy prikladať, ale ich overené odpisy a napokon krátky životopis (curriculum vitae).

Najdôležitejšou čiastkou je curriculum vitae. Musí to byť nielen so stránky formálnej dokonalá práca, ale i so stránky štylistickej a jazykovej. So stránky obsahovej má to byť opravdivý diplomatický majstrovský kus, životopis má sa sostaviť tak, aby ten, ktorému bol určený, mal dojem, že žiadateľ je na uprázdnené miesto priamo stvorený. Bez skresľovania pravdy uvedú sa zo života všetky priaznivé okolnosti, z ktorých vyplýva výhodné predbežné vzdelanie a príprava pre žiadané miesto a všetky okolnosti, ktoré dosvedčujú, že žiadateľ plne zodpovedá miestu, o ktoré sa uchádza. V životopise zbytočné je uvádzať bezvýznamné okolnosti, ktoré so žiadaným miestom vôbec nesúvisia, ale treba dávať pozor, aby sa zachoval chronologický postup jednotlivých údajov. Podrobnosti, ktoré podporujú žiadosť, majú sa zvlášť vyzdvihnúť. To sa však musí diať veľmi obratne, aby sa podrobnosti vedľa seba nehromadily a čitateľ nemal dojem, že si žiadateľ robí reklamu. Všetko má byť stručné a vecné. Citové argumenty, ktorými bývaly charakterizované žiadosti v minulosti, ako bezvýznamné nemajú byť použité.

Žiadosť má byť podaná doporučene, obzvlášť, ak obsahuje pôvodné listiny alebo aj listiny súdne, alebo verejnonotársky overené a napokon, aby mal žiadateľ v ruke potvrdenie o zaslaní žiadosti.

Ak je uchádzač vyzvaný, aby sa osobne dostavil, musí až úzkostlivo dbať, aby sa choval tak, ako je to žiadúce pri obradnej návšteve. Návštevník má vystupovať skromne, ale nikdy nie vydesene a poľakane. Pri vystupovaní treba určitej sebadôvery.

Kto sa necíti dostatočne podkutý na určité miesto, nemá sa oň uchádzať a má sa zatiaľ uspokojiť s miestom skromnejším. Veľmi trápne pôsobí potom, ak sa ukáže, že žiadateľ v skutočnosti neovláda to, na čo sa podujímal. Lepšie je na skromnom mieste vynikať, ako na lepšom rmeste byť posledným. Toto platí najmä o mladých ľudoch, ktorí sa majú snažiť čim viac sa naučiť a vedieť pracovať samostatne.

O vhodné miesto v dnešných časoch môže sa žiadateľ uchádzať aj vhodným inzerátom. Uchádzač sa musí najprv presvedčiť, či noviny, v ktorých chce svoj inzerát umiestiť, sú čítané v tých kruhoch, pre ktoré je inzerát určený. Formou a obsahom nemá byť oznam ani veľmi stručný, ani rozvláčny. Má byť stručne vecný bez prepínanej osobnej reklamy.

Kto hľadá v malom oznamovateli miesto, musí toto ponúkané miesto brať s veľkou rezervou. Zveličené ponuky s fantastickými príjmami alebo zárobkovými možnosťami sú vždy veľmi podozrivé. Ak sa chce niekto uchádzať o takéto miesto, výstroji žiadosť tak, ako sme to uviedli, ale nepripojí k nej nijaké pôvodné, ba ani nie overené doklady. Tie sa osobne predkladajú až vtedy, ak je uchádzač na to priamo vyzvaný, alebo až pri nastúpeni miesta. Listy na šifrované ponuky zasielajú sa v dvojitých obálkach: do prvej obálky sa dá ponuka s príslušnými odpismi dokladov, obálka sa zalepí a napíše sa na ňu heslo alebo šifra. Táto obálka sa vloží do druhej obálky a adresuje sa na administráciu časopisu. Dnes je však už celkom bežné, že sa ponuky dávajú iba do jednej obálky, na ktorú sa okrem adresy administrácie uvedie tiež príslušné heslo. Pri ponukách „Poste restante“ stačí uviesť heslo a miesto určenia, ako je to v inzeráte uvedené. Zaujímať sa v administrácii telefonicky alebo osobne o inzerentovi je celkom zbytočné, lebo administrácia jeho adresu i tak nevydá a nie je ani oprávnená ju vydať.



[9] O slávnom vynálezcovi Edisonovi sa rozpráva táto anekdota: „Dedko,“ oslovil Edisona jeho vnuk, „je pravda, že nie ty, ale akýsi Francúz vynašiel fonograf?“ — „Nie je to pravda, kamarát,“ odpovedal Edison, „Francúz s tým nemal nič spoločného. Prvý, ktorý vynašiel mašinu na hovorenie, bol Pán Boh, lebo stvoril Evu. Po ňom som ja vynašiel stroj ešte dokonalejší, lebo ho môžem — zastaviť kedy chcem.“ Poznámka: V tomto ohľade sa Edison shoduje s Rabelaisom, ktorý už pred 300 rokmi zaujal podobný postoj voči ženám.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.