ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

257. Ako si počínať pri telefonovaní

Riaditeľstvo pošt a telegrafov každoročne vydáva telefonný soznam, v ktorom sú uvedené predpisy, týkajúce sa telefónneho styku. Ako to však zo skúsenosti vieme, z tisíc abonentov ani jedno percento si neprečíta tieto predpisy a takto nie je div, že sa pri telefonnom styku nezachovávajú úradné predpisy, o ľuďoch len príležitostne telefonujúcich už ani nevraviac. Ako následok toho bývajú nepríjemné a zbytočné hárky.

Tam, kde niet automatizovanej telefonnej ústredne, treba dbať na tieto pravidlá:

Ak nevieme s celou určitosťou, aké má telefonné číslo osoba, s ktorou chceme hovoriť, pozrieme do telefonného soznamu. Až potom zdvihneme s vidlice telefonného prístroja mikrotelefon (počúvadlo) a priložíme k uchu. V tej chvíli sa v ústredni rozsvieti žiarovka, ktorá svieti tak dlho, zakiaľ sa úradníčka neohlási obvyklým: „ústredňa“ alebo: „centrála“. Do toho času je trepanie na vidlicu a podobné rozčuľovanie úplne zbytočné. Nesmieme zabúdať, že každá úradníčka má stopäťdesiat čísel na stole a len obmedzený počet zapojovacích šnúr, takže pri väčšej frekvencii nemôže ani pri najlepšej vôli tak rýchle zapojiť abonenta, ako by si to on prial. Keby verejnosť lepšie poznala úmornú, vysilujúcu a nervy ničiacu prácu telefonných úradníčok, iste by zdvorilejšie pokračovala, ako pokračuje.

Ak sa nám ústredňa prihlási, povieme stručne, ale zdvorile: „prosím“ a vymenujeme číslice zreteľne. Napríklad: Máme volať číslo 52. Aby nám bolo dobre porozumené, lebo telefon často hlas skresľuje, vymenujeme každú číslicu osve, teda: „Prosím päť, dva!“ Pri trojmiestnych čísliciach: „Prosím štyri, tri, sedem.“ Pri štvormiestnych čísliciach: „Prosím dvadsať, osemdesiat sedem!“ alebo: „Tridsať, štyridsaťpäť!“ Takémuto žiadaniu príslušného čísla dávajme prednosť pred vymenúvaním čísel v stovkách a tisíckach.

Mnohí majú ten zlozvyk, že začínajú dlhými zdvorilostnými úvodmi, alebo výčitkami, že boli neskoro spojení, často však kočišskými hrubosťami kričia do telefonu a celkom zbytočne zdržujú prácu. Každá telefonná ústredňa má svojho dozorného úradníka, ktorý sleduje stále prácu a preto sa so sťažnosťou máme na neho obrátiť, ale kričať na úradníčku je vysoký stupeň nevychovanosti a surovosti.

Zakiaľ je telefon nepostrádateľnou pomôckou v styku úradnom a obchodnom, pre čisto súkromné hovory dôverného rázu sa neodporúča, lebo pri nedopatrení alebo nejakej poruche ľahko sa môže stat, že hovor vypočuje nepovolaná osoba tretia. Preto o dôverných veciach najlepšie je pohovoriť si pri návštevách. Ak sa stane, že sme boli s nepravým číslom spojení (často preto, že sme nejasne udali telefonistke číslo a pri opakovaní čísla sme ju neopravili), máme sa ospravedlniť: „Prepáčte, sme omylom spojení!“ a odzvoniť. Až po chvíli môžeme počúvadlo vziať s vidlice a žiadať si pôvodné číslo. Pri tom však nikdy nemnožme zbytočné reči. Zvyčajne je chyba u nás samých.

Ak nás telefonom volajú, alebo sami voláme, vždy napred uvedieme svoje meno, alebo meno firmy, v mene ktorej rozprávame. Je nezdvorilé vypytúvať sa: „Haló, kto tam?“, alebo „Kto hovorí?“ Po vzájomnom udaní mien treba pozdraviť a taktiež pri skončení hovoru. Nie však obvyklým: „Do videnia!“, ale „Do počutia!“ Toto je obvyklý pozdrav ľudí po telefonovaní. Mať dlhé telefonné hovory nie je na mieste najmä so strany osoby, ktorá niečo žiada. Také dlhé hovory vždy vyvolávajú mnoho nepríjemností a obyčajne to odnášajú telefonné úradníčky, prirodzene celkom nevinne, lebo nemôžu samovoľne prerušiť hovor a zapojiť ďalších oprávnených netrpezlivcov.

V súkromných veciach nie je na mieste volať niekoho v úrade, alebo v obchode k telefonu. Nesluší sa to ani mladým paniam, volajúcim svojich mužov často len preto, aby sa ponáhľali domov, lebo bude taký obed, ktorý nemôže dlho stáť, alebo z dlhej chvíle siahnu po telefóne.

Trvanie hovoru určuje obyčajne ten, kto volá, ale môže ho skrátiť i volaný odvolaním sa na naliehavú prácu, návštevu a pod. Pri hovore treba rozprávať jasne a zreteľne, ale kričať do telefonu nie je slušné. Pri telefone je dobre mať vždy naporúdzi poznámkový blok a ceruzu. Niektorí ľudia majú ten zlozvyk, že sa zmeneným hlasom zapierajú pri telefone. Takéto spôsoby sú nemiestne a často sa môže stať, že i pri zmenenom hlase môže ich volajúci poznať. Daktorí ľudia majú zasa vo zvyku obťažovať suseda, ktorý má telefon, častým volaním, alebo sa k susedovi dávajú k telefonu volať. Neslobodno zabúdať, že za telefon treba platiť a preto, keď už niet vyhnutia, treba sa tomu, koho telefón užívame, vo vhodnej forme odmeniť. Vo verejných miestnostiach prirodzene musíme za telefonný hovor platiť.

Kde je telefon automatizovaný, treba sa naučiť manipulovať s kruhovým číslovačom, ktorým si možno zapojiť žiadané čísla.