Zlatý fond > Diela > Spoločenský lexikon III. Praktické pokyny pre rozličné príležitosti


E-mail (povinné):

Ľudovít Michalský:
Spoločenský lexikon III. Praktické pokyny pre rozličné príležitosti

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Eva Kovárová, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 12 čitateľov

III. Ako si počínať v úradoch

247. Všeobecné pravidlá

Každý samostataý a svojprávny občan máva občas dočinenia s určitými úradmi. Takýto úradný styk je podmienený práve tak pravidlám slušnosti, ako iný spoločenský úkon. Ak na jednej strane nemožno schvaľovať postoj vidieckeho ľudu voči úradom, vyjadrovaný zväčša slovami: „Ľaľa, veď sú to naši sluhovia. Či ich my neplatíme?“, tak je odsúdeniahodné počínanie jednotlivých úradníkov, ktorí zachádzajú hrubo a často až brutálne s obecenstvom. Bohužiaľ, sme veľmi častými svedkami tejto pliagy, ktorá by mala byť dozornými a nadriadenými úradmi prísne potláčaná. Každému patrí príslušná česť i úcta, ale vzbudzovať ju so vztýčenou hlavou a nafúkanou tvárou a dávať pociťovať obecenstvu, že je na neho odkázané, svedčí o nízkosti charakteru a o vysokom stupni nevychovanosti. Ale ani obecenstvo nemá sa chovať neprimerane a neúctivo. Naopak. Ak cbcem od niekoho niečo dosiahnuť, vždy to ľahšie dosiahnem zdvorilosťou, ako nafukovaním sa, kto som a čo som.

Najviac netaktností dopúšťajú sa úradníci, úradujúci za priehradkami. Sme veľmi častými svedkami toho, že v čase, keď je pri priehradke najväčší nával, nezdvorilec hlučne zarazí oblôčik a pohodlne sa dá do svojej desiatej alebo olovrantu, pohodlne si vystrie obľúbené noviny, alebo s nesmierne dôležitou tvárou, pohodlnosťou lorda a s „pokojom Angličana“ číta peniaze atď. Tu nastávajú veľmi časté hádky, čo máva za následok, že dotyčný „urodzený pán“ po zaslúženej výčitke tvári sa nesmierne urazene a hádže obecenstvu peniaze, alebo papiere, ako to neurobí slušný človek ani psovi. Je povinnosťou dozorných úradníkov, aby takýchto nezdvorilcov odstránili. Veľmi často sa dá pozorovať podobná neslušnosť v nemocenských poisťovniach. Poistenci stoja vo fronte a premíňajú sa od nedočkavosti a jeho „všemohúcnosť“ si čistí nechty s takou pohodlnou pozornosťou, ako by od toho záležal blahobyt ľudstva. Ale nielen páni sa dopúšťajú takýchto odsúdeniahodných netaktností, ale pozorovať to často i pri mladých dámach, ktoré zvyčajne venujú viac pozornosti úpravnosti svojej tvári ako svojim povinnostiam. Pokladajú zvyčajne priehradku za rám, v ktorom sa majú ako krásny obraz vynímať. Pravda, proti úpravnosti nemožno nič namietať, ale nesmie sa to diať na účet trpezlivosti čakajúceho obecenstva.

Veľmi shovorčiví vidiecki ľudia bývajú zasa postrachom úradníctva. Svoje záujmy prednášajú s takou dôkladnosťou, že neraz to začnú až od Adama a pospomínajú veci, ktoré nemajú s predmetnou vecou nič spoločného. V takýchto prípadoch vydaný je úradník opravdivej skúške nervov a vysokému stupňu sebaovládania. Nie je na mieste v podobnom prípade ohriakať rozvláčnu stránku, ale slušne ju upozorniť, aby sa pridržiavala veci. Najlepšie je však dobre volenými otázkami dozvedieť sa od stránky, čo by si priala.

Značný stupeň nezdvorilosti prejavuje taký úradník, ktorý, keď stránka vojde dnu a slušne pozdraví, ani sa len nepohne a tvári sa tak zaujate, sťaby chcel vyvrátiť Pythagorovu vetu. Konečne veľkodušne podvihne hlavu a milostivo sa opýta, po čo stránka prišla. Takto sa vzdelaný úradník chovať nikdy nemá.

Ak čaká viac stránok, jednotlivci majú mať ohľad na ľudí starých a chorých, ako i na matku s deťmi. Zdvorilý muž, ak nemá práve niečo neodkladného na práci, dáva prednosť dáme. Dobre známej dáme, alebo dáme zo spoločnosti vždy.

Kedy sa v úradnom styku treba predstavovať a kedy nie, uviedli sme v kapitole o predstavovaní. Tu však ešte doplňujeme, že predstaviť sa i nižšiemu úradníkovi je vtedy na mieste, ak máme s ním dlhšie úradné rokovanie. V takýchto prípadoch má úradník povedať svoje meno, prípadne i hodnosť, aby ho vedela stránka vhodne titulovať. Urážať sa nad tým, ak by stránka v neinformovanosti titulovala dotyčného úradníka nižším titulom, nie je na mieste. Komu však veľmi záleží na tom, aby bol riadne titulovaný, zdvorile môže na svoj titul stránku upozorniť, ale ohriaknuť stránku: „Ja nie som oficiál, ale kontrolór!“ a podobne, je spôsob bývalých certifikatistov, ale nie dobre vychovaného úradníka.

Pri vstupe do úradnej miestnosti má každá stránka, bez ohľadu, či je to pán, alebo dáma, pozdraviť oficiálnym pozdravom „Na stráž!“ a povinnosťou úradníka zasa je pozdrav vľúdne prijať. Ak je v miestnosti viac úradníkov, pozdrav prijíma alebo vekove a postavením vyšší, alebo ten, ktorý je k stránke najbližšie. Neprijať pozdrav je veľkou neslušnosťou a známkou prázdneho povýšenectva.

Stolica sa ponúka stránke iba vtedy, ak má byť rozhovor dlhší. Úradník, ak rozpráva s osobou spoločensky vysoko postavenou alebo s dámou, nemá zostať sedieť (ako to vidíme na dennom poriadku), ale zatiaľ, zakiaľ nemusí písať alebo hľadať niečo v písomnostiach, má sa postaviť. Pri odchode treba také všeobecne vážne osoby odprevadiť až po dvere. Súkromné rozhovory však rozpriadať, ak viac stránok čaká, nie je na mieste a právom môže takéto pokračovanie vzbudiť odpor u stránok ostatných.

Nie je na mieste v prítomnosti viac stránok s jednou stránkou zachádzať veľmi blahosklonne a so sľubmi a na druhú stránku mraštiť čelo a tváriť sa povýšenecky. Takéto pokračovanie plným právom vzbudzuje u stránok oprávnené zazlievanie.

Obojstranná zdvorilosť a ohľadnosť je žiadúca ako na strane obecenstva, tak i na strane úradníctva. Pri plnení elementárnych pravidiel slušnosti a zdvorilosti môže byť úradný styk vždy korektný, čo je iste želaním všetkých slušných ľudí.

248. Pred súdom

Pred súdom, ako pred inštitúciou, prisluhujúcou spravodlivosť, treba sa chovať obzvlášť slušne, či je to žalobca, poškodený, žalovaný, obžalovaný, alebo svedkovia, prísediaci súdni znalci, alebo napokon poslucháči. Bohužiaľ, málo ľudí vie sa chovať pred súdom tak, ako to spoločenské pravidlá vyžadujú, a dávajú sa stŕhať výbuchmi hnevu a vášnivými protestmi bez rozvahy. Rozkrikovaním sa, hrubými protestmi a urážkami ešte nikto nevyhral pravotu. Naopak, takýmto nevyberaným chovaním môže procesuálna strana, alebo i svedok dostať dôkladné poučenie o slušnom chovaní v podobe disciplinárneho trestu, vymeraného sudcom. Rozvaha a sebaovládanie je pred súdom veľmi potrebné.

Kto je k súdu predvolaný v hocijakej funkcii, musí dbať na to, aby sa včas dostavil, aspoň 5-10 minút pred termínom, ustáleným v predvolaní. Prísť neskoro je veľká bezohľadnosť, ktorá môže mať za následok prehratie pravoty, stratu termínu, náhradu útrat, alebo i poriadkovú pokutu. Prv majú prísť k súdu hlavne tí, ktorí sú nie oboznámení s miestnymi pomerami. Ak si stránka nevie nájsť príslušnú súdnu sieň, má sa obrátiť na vrátnika alebo súdneho zriadenca. Väčšie súdy majú hneď pri vchode orientačnú tabuľku, podľa ktorej ľahko môžeme hľadanú súdnu sieň nájsť. Ak je s nami právny zástupca, nájsť príslušnú sieň je jeho povinnosťou.

Každý si má predvolanie dôkladne prečítať, aby nezameškal termín, alebo — kde je viac súdnych budov — aby neprišiel do inej súdnej budovy a takto zmeškal termín. Každá procesuálna strana pri vyvolávaní svojho mena má sa hneď prihlásiť. Je neopatrné i nebezpečné neprihlásiť sa, lebo kto sa neprihlási, právom môže byť pokladaný za neprítomného. Ak by sme spozorovali, že v procese, ku ktorému sme boli predvolaní, boli ostatní účastníci procesu vyvolávaní a my nie, máme právo, ba i povinnosť opýtať sa vyvolávajúceho úradníka alebo zriadenca, či nebolo na nás zabudnuté. Pri vyvolávaní mien načim dávať dobrý pozor, lebo vyvolávač často skomolí meno.

Neraz sa stáva, že z nejakej nepredvídanej príčiny (maľovanie, adaptácia a pod.) je preložená v predvolaní uvedená rokovacia sieň pod iné číslo. V takýchto prípadoch býva na dverách pôvodnej súdnej siene vyvesená vyhláška a udané číslo dverí náhradnej súdnej siene. Vtedy treba bez meškania odísť do miestnosti, udanej na vyhláške.

Kto má bez predvolania nejakú prácu na súde, povinný je riadiť sa podľa predpísaných úradných hodín a chovať sa zdvorile. Každý návštevník súdu musí sa spravovať podľa predpisov, uvedených vo vyhláške, ako zákazu fajčiť, pľuvania a pod.

Na súd sa má každý dostaviť v slušnom, podľa možnosti v tmavom obleku. Je neslušnosťou dostaviť sa pred súd v obleku potrhanom a zafľakovanom. Do súdnej siene vôbec by sa nemalo vstupovať v obleku pracovnom a neprimeranom.

Ak sa niekto nemôže dostaviť pred súd, je jeho povinnosťou hneď to oznámiť súdu, len čo zistil, že sa nebude môcť na rokovaní zúčastniť. Bolo by veľkou bezohľadnosťou súd i svedkov nechať zbytočne čakať. Súd len odôvodnené prípady uznáva a preto pre hocijakú maličkosť ostať doma môže mať nemilé následky. Súd ospravedlňuje neprítomnosť v prípade choroby, neodkladnej cesty, ktorej odloženie by mohlo mať značnú hmotnú stratu a pod. Kto sa na súdne rokovanie neodôvodnene nedostaví, môže byť potrestaný poriadkovou pokutou.

Ak sme vyvolaní, môžeme do súdnej siene vstúpiť bez zaklopania. Je prirodzené, že si pri vstupe odložíme klobúk. Palicu alebo dáždnik nosiť do rokovacej siene je nielen neslušné, ale i zakázané. Ak sa po našom vyvolaní rokuje ešte o inej veci, zostaneme v pozadí, prípadne si sadneme na lavicu, určenú pre obecenstvo.

249. Ako sa má chovať procesná strana?

Procesná strana po vyvolaní mena má ísť pred sudcovský stôl a má zaujať vykázané jej miesto. Pri príchode sudcu alebo senátu účastníci sú povinní povstať na dôkaz preukázanej pocty súdu, ako vykonávateľovi spravodlivosti. Rovnako sa musí povstať i pri vyhlásení rozsudku a pri prísahe.

Ak je niekto sudcom oslovený, má povstať. Stránky pri vypočúvaní majú vždy stáť. Výnimku tvoria ľudia chorí, alebo slabí a mrzáci, ktorým je dovolené sedieť.

Procesná strana musí sa chrániť prejavov súhlasu alebo odporu o určitom svedectve. Rovnako má sa chrániť kritiky rozsudku, začo môže sudca na mieste potrestať a v prípadoch krikľavých zaviesť proti dotyčnému i trestné pokračovanie, ak sa dopustil hrubej urážky súdu.

Zdôraznili sme, že každý sa má na súd včas dostaviť. Ak by sa však niekto oneskoril, má hneď vojsť do súdnej siene a opýtať sa zriadenca, zapisovateľa alebo i sudcu, či bol už volaný. Ak sudca niekomu vyčíta oneskorenie, procesná strana musí vyhnúť polemike so sudcom. Keby príčinou zmeškaného vyvolania bolo nesprávne určenie času sudcom, možno upozorniť sudcu hneď zdvorile na túto okolnosť. Ak vzniknú pochybnosti o tom, komu idú hodinky správne, či sudcovi alebo procesnej strane, sú rozhodujúce pre určenie času nástenné hodiny, umiestené v súdnej budove a prípadne železničný čas. Prípadné odchýlky medzi hodinami, prichádzajúcimi do úvahy, treba hneď zistiť a žiadať, aby to sudca dal do zápisnice. Ak by sa sudca zdráhal takúto okolnosť zaprotokolovať a mohla by nám z tejto okolnosti vzniknúť škoda, máme právo vec napísať na hárok papiera, podpísať a odovzdať sudcovi so žiadosťou, aby to pripojil k spisom. Takúto žiadosť sudca nesmie odmietnuť.

Zakiaľ protistránka podáva svoje svedectvo, nesmie byť vyrušovaná alebo prerušovaná výkrikmi a nemiestnymi poznámkami. Je to nielen neslušné, ale i trestné. Ani jedna procesná stránka nesmie sa dať strhnúť k prejavom odporu, ani v tom prípade, ak protistrana udáva nepravdivé tvrdenia. Výbuchmi hnevu sa nedajú nepravdivé tvrdenia priviesť na pravú mieru, iba chladne a rozvážne premyslenými protidôvodmi, ktoré majú byť jasné, stručné, určité a vecné. Stále zdôrazňovať svoju pravdu bez objektívneho podkladu alebo vecných argumentov nemá smyslu. Procesná stránka pri svojich vývodoch musí sa zdržať hocijakých osobných výpadov proti sudcovi, proti stránke a svedkovi. Kto si vezme právneho zástupcu alebo obhájcu, nechá hovoriť jeho a sám sa obmedzí len na to, že ho upozorní na prípadné nesprávne údaje.

Procesná stránka má dávať pozor na to, čo diktuje sudca do protokolu, aby jej prednes bol presne protokolovaný. Prípadné nepresnosti alebo nesprávnosti treba hneď opraviť.

250. Ako sa má chovať svedok

Povinnosťou každého občana je bezpodmienečne dostaviť sa na súd, ak je predvolaný ako svedok. Kto je volaný ako svedok, má sa na určitý termín presne dostaviť a vyčkať, až bude predvolaný. Zakiaľ nebol svedok vypočutý, nesmie sa zdržovať v rokovacej sieni, lebo tým sa snižuje hodnovernosť.

Ak je svedok vyvolaný, dostaví sa k sudcovmu stolu a spokojne odpovedá na jeho otázky. Svedok má udávať len také skutočnosti, ktoré na vlastné oči videl alebo vlastnými ušami počul. V takom prípade, ak chce svedok povedať niečo, čo počul v súvise s procesom od osoby inej, musí výslovne uviesť, že mu tieto okolnosti povedala osoba tretia. Svedok musí byť v každom ohľade objektívny. Nesmie zveličovať veci videné alebo počuté, nesmie nič skresľovať, alebo z vlastnej fantázie nič doplňovať. Svedok nesmie zabúdať, že podľa jeho svedectva môže byť vyhlásený pripadne nespravodlivý rozsudok. Práve preto si musí každé slovo dôkladne premyslieť a udať iba pravdu, na ktorú môže s čistým svedomím aj odprisahať. Svedok, ktorý sa veľmi nápadne chová svojím svedectom v prospech alebo v neprospech daktorej z procesných stránok, budí dojem svedka zaujatého teda nehodnoverného.

Často sa stáva, že je svedok priam atakovaný procesuálnymi stranami a ich právnymi zástupcami. V takomto prípade svedok sa nemá dávať s nimi do polemiky, ale má odpovedať iba na sudcove otázky. Ak by bol svedok hociktorou stránkou urážaný, nemá sa dávať do hádky. V danom prípade je povinnosťou sudcu, aby svedka obránil proti výpadom a keby tak neurobil, svedok má právo vyžiadať si jeho ochranu proti urážkam, ktorých sa veľmi často dopúšťajú i advokáti. Ak by sa sudca zdráhal vziať svedka do ochrany, svedok môže si podať sťažnosť u predstaveného súdu.

Ak si je svedok nie celkom istý svojich údajov, môže udať svoje svedectvo s výhradou (napr.: Pokiaľ sa pamätám… Myslím, že to bolo tak a pod.). Takýmto výhradám však musí svedok podľa možnosti vyhýbať, lebo svedectvo sa stáva neurčitým. Svedok musí všetky svoje údaje urobiť podľa najlepšieho vedomia a svedomia a nesmie nič takého tvrdiť, čo nevidel, nepočul, alebo o čom nie je sám pevne presvedčený. Ak sa v niečom zmýlil — veď zmýliť sa je ľudské! — môže svoj omyl opraviť i po svojej svedeckej výpovedi.

Svedok má právo odoprieť sudcovi odpoveď na daktorú otázku, ale musí to sudcovi oznámiť, že na otázku nehodlá odpovedať. Takýmito otázkami sú otázky, ktoré sa vzťahujú na intímne alebo rodinné veci svedka. V každom prípade však rozhodne sudca, či má svedok na otázku odpovedať, alebo nie. Ak žiada sudca v záujme objasnenia pravdy alebo skutkového stavu odpoveď, svedok je povinný odpovedať podľa pravdy, lebo zamlčanie skutočnosti je práve takým zlom ako udávanie nepravdy.

Po sudcovi môžu procesné stránky dávať svedkovi otázky, na ktoré je svedok povinný odpovedať. Ak by sa svedok zdráhal na ich daktorú otázku odpovedať, má sa vždy obrátiť na sudcu, ktorý rozhodne, či má svedok odpovedať alebo nie. Pri otázkach stránok a ich právnych zástupcov vznikajú často prudké hádky a kontraverzie medzi nimi a svedkom, ktoré bývajú často až nechutné. Svedok sa má snažiť takýmto hádkam vyhnúť a ak daktorá stránka alebo právny zástupca zabudli na dobré vychovanie, svedok má dokázať, že sa vie slušnejšie chovať. Rozumné a rozvážne odpovede sú najlepším prostriedkom na umlčanie útočníkov.

Právni zástupci alebo obhájci, ak ich stránka bola údajmi svedka usvedčená, snažia sa rozličnými krížovými otázkami priviesť svedka alebo do pomykova, alebo všakovými úskokmi priviesť údaje svedka do rozporu s údajmi predošlými. Svedok, ktorý vypovedal pravdu, je takmer imúnny proti takýmto úskokom, ale zato má na každú otázku odpovedať s rozvahou, lebo menej skúsený svedok i pri najlepšej dobromyseľnosti môže podľahnúť advokátskej filipike.

Svedok už aj preto sa musí úzkostlivo pridŕžať pravdy, lebo môže byť na svoje údaje sprisahaný. Svedok sa nesmie zdráhať složiť prísahu, lebo takéto zdráhanie robí jeho svedectvo nehodnoverným. Po vypočutí, prípadne po prísahe môže svedok odísť, ak ho sudca nevyzve, aby ešte počkal.

V trestných procesoch po vypočutí môže byť svedok s obvineným konfrontovaný, ak je medzi obhajobou obžalovaného a medzi údajmi svedka veľký rozpor. Pri konfrontácii musí svedok sudcom určené skutočnosti obžalovanému do očú opakovať.

251. Sudca

Postavenie sudcu v tzv. „kuracích procesoch“ a v urážkach na cti nie je mnoho ráz závideniahodné, lebo povadené stránky často vytiahnu jeho trpezlivosť na škripec. Sudca, ako predstaviteľ a vykonávateľ spravodlivosti, musí zachovať svoju dôstojnosť a nikdy by sa nemal dať strhnúť výbuchom hnevu. Sudca musí byť nestranný a objektívny, či je mu daktorá stránka sympatická alebo nie. Vo chvíli, ako si obliekol sudcovský talár a sadol si za sudcovský stôl, musia prestať všetky priateľské vzťahy k procesným osobám a sodea musí sa stať v každom ohľade prísne objektívny. Ak sa od procesných stránok vyžaduje vzorné chovanie, od sudcu sa vyžaduje dvojnásobne. Sudca má konečne možnosť previnilca za osobné urážky na mieste potrestať, čo má väčší účinok, ako sa dať so stránkou do hádky, ktorá snižuje sudcovu autoritu.

V sudcovskom stave mali by zotrvať iba tí ľudia, ktorí cítia v sebe dostatok mravnej sily a úplnú nestrannosť, ktorí majú nadpriemerne vyvinutý smysel a cit pre spravodlivosť a dostatok chladnej rozvahy. Sudcovi nestačí len mechanická znalosť paragrafov a súdneho poriadku, ale má byť i dobrým znalcom ľudí. Len ľudia s takýmito dispozíciami mali by vykonávať funkciu sudcu, ktorého údelom je rozhodovať nielen v majetkových veciach, ale čo je ešte dôležitejšie, nad životom a smrťou.

Ako nazerajú mnohí sudcovia na svoje poslanie, to veľmi výstižne charakterizuje príhoda istého amerického sudcu. Pri voľbe dotyčný sudca prepadol, stal sa bankovým pokladníkom, a ako taký, veľmi prísne kontroloval bankové šeky. Jeden obchodník, rozhnevaný, že musí dlho čakať na kontrolu svojho šeku, rozčúlene zvolal: „Keď ste boli sudcom, tak dôkladne ste nezisťovali vinu na smrť odsúdeného, ako môj šek!“ Bývalý sudca mu odpovedal: „Hja, keď ide o peniaze, človek musí byť opatrnejší.“

Napokon musíme sa zmieniť i o „paniach v talároch“. Bohužiaľ, vyskytujú sa i také, ktoré vystupujú v súdnych rokovaniach tak, že ich zjavne zdôrazňovaná zaujatosť často priamo zaráža. Súdkyne nemaly by nikdy zabúdať, že neraz všakové výbuchy „spravodlivého hnevu“ vyznejú krikľavo strannícky a v očiach kritického pozorovateľa strácajú epiteton dobre vychovaných paní. Neslobodno totiž zabúdať, že čo ujde mužovi, v prípade ženy to môže veľmi kričať a potom nie div, ak sa vyskytnú hlasy dešpektu o súcosti žien v hodnosti spravodlivého a nestranného sudcu.

252. Advokát

Hoci advokát vie neraz až bezohľadne pokračovať proti strane protivnej, predsa nemá táto bezohľadnosť nikdy prekročiť medze slušnosti. Bohužiaľ, daktorí pravotári — často v nedostatku vecných argumentov — upotrebujú prostriedky, ktoré sú v protive s najzákladnejšími pravidlami spoločenského chovania. Často sme svedkami toho, že advokát ironizuje svedka, ba často zajde tak ďaleko, že priam útočí na jeho česť len preto, lebo mu svedok nevyhovuje tak, ako by si to želal. Skutočne dobrý advokát ironizuje svedka iba vtedy, ak ho pristihne pri luhaní alebo vedomom prekrúcaní skutkového stavu. Útočiť na protistranu alebo svedka len preto, aby sa mohol vytasiť svojmu klientovi úctyhodnými palmármi, alebo chcel citove podplatiť svoju stránku tým, ako vraj jej protivníkovi nabrýzgal, je známy nemrav židovských advokátov.

Advokát sa má vždy tak chovať, aby bol vzorom pravotiacim sa stránkam. Čo môžeme očakávať potom od primitívneho človeka, ak muž vysokovzdelaný nerešpektuje dôstojnosť súdu, prípadne dôstojnosť sudcu? Veríme, že prenikavé reformy, ktoré sa urobily v prospech slovenského advokátskeho stavu, prinesú aj v tomto smere zlepšenie, lebo zo súdnych siení boli odstránení tí, ktorí boli vredmi na tele nášho národa. S potešením musíme konštatovať, že mladšie advokátske generácie slovenské nenasledujú praktiky židovských advokátov.

253. Obžalovaný

Ak je niekto v trestnej veci obžalovaný, má sa na súdne rokovanie presne dostaviť, lebo v prípade neodôvodneného zameškania termínu môže sa vydať tomu nebezpečenstvu, že bude políciou alebo žandármi na súd predvedený. Ak je obžalovaný chorý, má bez meškania poslať súdu lekárske vysvedčenie, aby mohol súd včas predvolaným svedkom oznámiť odročenie procesu. Ak by niekto náročky vyhýbal rokovaniu a pre tú príčinu zmenil, alebo zatajil svoje bydlisko, súd má právo na obžalovaného vydať zatykač a ponechať ho vo väzbe až do určenia termínu nového rokovania.

Ak je obžalovaný pred súd predvolaný, najprv musí udať svoje rodné dáta. Potom sa prečíta obžalobný spis, až sa konečne začne vlastné vypočutie obžalovaného. Prvou otázkou sudcu (predsedu senátu) je, či sa obžalovaný cíti byť vinným. Obžalovaný má na sudcove otázky spokojne odpovedať a tak sa má aj hájiť. Ak sa obžalovaný aspoň čiastočne cíti byť vinným, lepšie urobí, ak to prizná, lebo neslobodno zabúdať, že súd pokladá priznanie za poľahčujúcu okolnosť, ktorá môže pri vymeraní trestu hrať veľmi dôležitú úlohu. Ak sa obvinený neprizná a je usvedčený svedkami podľa údajov obžaloby, vydáva sa sprísnenému trestu.

Obžalovaný má vždy skromne vystupovať a má podľa možnosti pravdive popísať skutkový stav, čo sa pokladá za známku účinnej ľútosti. Tvrdošijné zapieranie je odôvodnené iba v tom prípade, ak sa obžalovaný skutočne necíti byť vinným. Ale i v takomto prípade nesmie obžalovaný prekročiť medze slušnosti.

Obžalovaný nesmie začínať polemiky s verejným žalobcom a so sudcom alebo so svedkami. Po svojom vypočutí pozorne sleduje vypočutie svedkov. Ak má proti svedectvu nejaké námietky, môže to potichu oznámiť svojmu obhájcovi, alebo ak obhájcu nemá, môže sa prihlásiť u sudcu (predsedu senátu) a oznámiť mu svoje námietky. Obžalovaný má právo dávať otázky svedkom i súdnym znalcom. Otázky majú byť stručné a jasné. Koľko ráz je oslovený sudcom, obžalovaný má vždy povstať a stojačky odpovedať. Po skončení dokazovacieho pokračovania (ak nemá obhájcu) môže sám predniesť svoju obhajobu, alebo podľa práva posledného slova môže obhajobu svojho zástupcu doplniť. V takomto prípade však musí byť sebaobhajoba stručná.

Rozsudok sa vypočuje stojačky. Po jeho vyhlásení sudca sa opýta odsúdeného, či je s trestom spokojný. Ak prijme trest a verejný žalobca je tiež spokojný, rozsudok sa stáva právoplatným; ak trest neprijme, môže hneď ústne podať odvolanie, alebo má právo vyžiadať si tri dni na rozmyslenie. Nikto a tým mení:} obžalovaný nemá práva rozsudok kritizovať. Nepremyslenými výbuchmi a nerozvážnymi poznámkami môže si obžalovaný zaviniť zostrenie trestu v podobe trestu disciplinárneho. Proti rozsudku sú opravné prostriedky, ktoré môže odsúdený použiť, ak je s rozsudkom nespokojný.

254. Súdny znalec

Súd v niektorých odborných otázkach, vzťahujúcich sa na procesný prípad, či už civilný alebo trestný, predvolá na rokovanie súdneho znalca. Stály súdny znalec vie, ako si treba počínať, ale horšie je na tom súdny znalec príležitostný. Práve preto uvedieme niekoľko informatívnych riadkov aj o tejto otázke.

Kto má byť na súde vypočutý ako znalec, má niekoľko dní pred rokovaním vyhľadať sudcu (predsedu senátu) a vyžiadať si potrebné informácie, prípadne spisy, aby sa s otázkou, na ktorú má podať znaleckú mienku, oboznámil. Súdny znalec má si predmetnú otázku dôkladne preštudovať, lebo mienka súdneho znalca býva v prevažnej väčšine prípadov rozhodujúca pri vyhlásení rozsudku. Súdny znalec má byť nestranný a objektívny. Ak ide o vážnejší a rozsiahlejší prípad, najlepšie urobí, keď podá súdu svoju mienku písomne, i keď nebol na to súdom výslovne požiadaný, a to niekoľko dní pred rokovaním, aby si jeho znaleckú mienku mohol sudca i stránky preštudovať.

Súdny znalec býva na rokovaní častejšie atakovaný rafinovanými otázkami obhájcu a štátneho zástupcu. V takýchto prípadoch má na otázky odpovedať vecne, bez zbytočného rozčuľovania.

255. Ako koho pri súde titulovať

Ľudia, ktorí nemali v živote so súdmi dočinenia, nemajú ani poňatia, ako koho pri súdnom rokovaní titulovať. Ak niekto nevie, ako má súdnu úradnú osobu titulovať, najlepšie urobí, ak sa vopred informuje u svojho právneho zástupcu (obhájcu), alebo sa opýta súdneho zriadenca.

Úradným titulom sudcu je: „pán obvodný sudca“, „pán okresný sudca“, „pán súdny radca“, „pán hlavný súdny radca“, „pán predseda senátu“ a pod. Kto nevie titul sudcu, môže ho jednoducho osloviť „pán sudca“. Sudca, čo by bol aj predsedom hlavného súdu, sa na takéto oslovenie neurazí, lebo veď tento titul shrňuje v sebe vykonávateľa spravodlivosti. Senátneho sudcu, ktorý vedie rokovanie, treba oslovovať: „pán predseda“.

Verejnému žalobcovi patrí titul: „pán štátny zástupca“, prednostovi štátneho zastupiteľstva: „pán prokurátor“, jeho zástupcovi: “pán viceprokurátor“. Štátnym zástupcom hlavného prokurátora vravieva sa zvyčajne: „pán prokurátor“, prednostovi hlav. št. zastupiteľstva: „pán hlavný prokurátor“, verejným žalobcom najvyššieho súdu patrí titul: „pán hlavný prokurátor“, a prednostovi generálnej prokuratúry pri najvyššom súde: „pán generálny prokurátor“.

Sudcu, štátneho zástupcu i obhájcu možno poznať podľa výložiek na talári. Sudca má na talári výložky farby fialovej, štátny zástupca farby červenej a obhájci majú zasa výložky čierne.[2] Barety sú tou istou farbou obrúbené, ako výložky. Predsedovia senátu najvyšších súdov majú golier talára široko obrúbený hermelínom, kým predseda najvyššieho súdu ma celý golier z hermelínu.

Advokáta, intervenujúceho na súde, oslovujeme alebo „pán advokát“, alebo ešte častejšie „pán doktor“.

Súdnych znalcov oslovujeme podľa toho, aké je ich postavenie, napríklad „pán doktor“, „pán profesor“, „pán inžinier“. Kto je v pochybnostiach, môže súdneho znalca osloviť jednoducho: „pán znalec“.

Súdnych kancelárskych úradníkov oslovujeme podľa toho, aký úradný titul im patrí: „pán asistent“, „pán revident“, „pán aktuár“ a pod.

256. Chovanie úradných osôb v uniforme

Službu v niektorých úradoch vykonávajú úradníci, podúradníci a zriadenci v uniforme, ako v úradoch policajných, žandári, finančná stráž a pod. Nedávno vyskytly sa zprávy, že bude úradníctvo vôbec uniformované. Podľa skúsenosti z minulosti v daktorých štátoch, kde bolo čiastočne uniformovanie zavedené (v býv. Rakúsku), sa v mnohých ohľadoch osvedčilo. Uniforma totiž kladie na jej nositeľa zvláštne požiadavky, ktorých v civilnom odeve niet. Človek uniformovaný upúta na seba pozornosť verejnosti a preto musí byť jeho chovanie vyberane zdvorilé.

V dennom živote však pozorujeme, že v mnohých ohľadoch sa uniformovaní muži nechovajú tak dôstojne, ako to ich postavenie a uniforma vyžaduje. Príslovie síce vraví, že komu dal Boh uniformu, dal mu i rozum; v našom smysle totiž všetky predpoklady, ktoré sa vyžadujú od nositeľov uniformy, ale v mnohých prípadoch väčšina tých predpokladov je iba zbožným prianím. Uniforma zvyšuje sebacit a sebavedomie. Je to celkom na mieste, ale nesmie presahovať medze, čo sa často deje na účet zdvorilosti. Najmä nižšie uniformavané kategórie (ale ani medzi vyššími to nie je zriedkavosťou) nechovajú sa tak, ako by to bolo žiadúce. Uniformovaný má prejavovať svoju prevahu nad civilom nie svojou uniformou, ale svojou ušľachtilosťou a zdvorilosťou. Pravda, policajt, ktorý je nútený zakročovať v rozličných spoločenských smetiskách, nemôže zakročovať vždy v rukavičkách, ale takéto prípady na druhej strane vyžadujú rozvahu, keď už aj o výslovnej zdvorilosti nemôže byť reči. Je však nesporné, že pekným slovom sa dá vždy viac dosiahnuť, ako hrozbami a prílišným zdôrazňovaním svojej autority. Je všeobecne známou vecou, že hrubé a netaktné zakročovanie so strany uniformovaného jednotlivca vyvoláva najprudšie srážky, ktorým by bolo možno vyhnúť. Zveličovaná ambícia uniformovaných mladíkov je často škodlivejšia, ako nejaký malý poklesok ho strany obecenstva.

Dnes, keď sa uniformovanie každého uvedomelého Slováka - gardistu vyžaduje a myšlienka národnej jednoty symbolizovaná je v gardistickej uniforme, bolo by veľmi želateľné, aby týmto otázkam bola venovaná potrebná pozornosť. Nesmie sa stať, aby nositeľ takejto uniformy vystupoval neúctivo, hrubo a tobôž nedôstojne, lebo takýto nehodný nositeľ rovnošaty dáva podnet na odsudzujúce úsudky celku. Obzvlášť vzdelanci mali by dbať, aby sa v uniforme chovali príkladne a najmä pri spoločenských zábavách a pod. boli skutočným vzorom národného výkvetu. Vždy si treba uvedomovať, že uniformu neposkytuje len práva, ale na prvom mieste vždy povinnosti.



[2] Advokáti len veľmi zriedka nosievajú talár





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.