ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

269. Všeobecné pravidlá

Divadlo je kultúrnym stánkom vzdelaného človeka s vyspelou duševnou a estetickou kultúrou. Ak sa musíme slušne chovať v chráme božom, máme si túto vlastnosť zachovať i v kultúrnom veľchráme, ktorý nám predstavuje divadlo.

Divadelné predstavenia väčších divadiel sú zvyčajne slávnostné, a preto sa treba do divadla primerane obliecť. Dámy, sediace na náročnejších miestach, v lóžach, kreslách a pod., majú prísť do divadla v malej toalete (v lóži aj klobúk!). Páni by sa nikdy nemali ukazovať v divadle vo vychádzkových a tobôž v športových jasných šatách, ale vždy v čiernych alebo aspoň úplne tmavých. Vo veľkých divadlách, najmä na premiéry a slávnostné predstavenia majú sa páni, ktorí sedia v lóži, obliecť do fraku,^[7] a ktorí sedia v partere, do smokingu, hoci i tu by bol — najmä v prvých radoch kresiel — vhodnejší frak. Pre miesta menej náročné stačí sakosmoking (kombinovaný oblek) alebo čierne (i tmavé) sako.

Na koncertoch — okrem slávnostných a reprezentačných — nekladie sa už taký veľký dôraz na obleky, hoci podľa vzoru cudziny, ak ide o večerný slávnostný koncert, mala by sa zachovávať zásada, platná pre divadlo. Veľmi rušive pôsobí na poslucháča s vyvinutým estetickým citom, vidieť v koncertnej sieni pripestrú paletu v shromaždenom obecenstve, odiatom v rozličných vychádzkových a športových oblekoch všetkých možných — i nemožných — farebných odtieňov. Na prednášky stačí oblek vychádzkový, ak nejde o prednášku významnú.

Na tryznu treba si obliecť smoking, alebo čierne sako (i kombinovaný oblek).

Do divadelnej a koncertnej siene nikdy sa nemajú nosiť svrchníky, galoše, palice, dáždniky atď. Na uloženie týchto vecí sú zriadené šatne. Nie azda preto, aby sa lepšie naplnila divadelná pokladnica z poplatkov za uložené šatstvo, ale z príčin bezpečnostných. Podľa policajného predpisu totiž nesmú sa nosiť do divadelných a koncertných miestností také súčiastky odevu, ktoré by v prípade paniky mohly prekážať. Výnimku tvoria lóže, kde možno prísť vo svrchníku a v kožuchu, lebo lóže sú opatrené vešiakmi.

Dámy odkladajú klobúky v šatni. V lóži však nemusia klobúk odkladať a môžu si ho ponechať na hlave. Tak isto i páni odkladajú klobúky v šatni.

Ak sprevádza pán dámu do divadla alebo na koncert, povinný je sa o ňu starať cez celý večer. Jemu patrí povinnosť obstarať lístky, pomôcť pri obliekaní, postarať sa o divadelný ďalekohľad, program, občerstvenie atď. Prirodzene, musí sa starať i v prestávkach o svoju dámu, aby sa nenudila. Nikdy ju nesmie na dlhší čas nechať samotnú len preto, že si chce zafajčiť a pod.

Veľkým zlozvykom nášho obecenstva, najmä vidieckeho je: prísť na predstavenie oneskorene. V daktorých mestečkách pokladajú tento odsúdeniahodný zlozvyk za „nóbl“ chovanie. Priznávame, že v minulom storočí šľachta skutočne pokladala tento zlozvyk za panský bontón, ale dnes pozeráme na takéto spôsoby ako na ignorantstvo a bezohľadnosť. Nezabúdajme, že ctnosťou vladárov a panovníkov bola úzkostlivo zachovávaná presnosť, hoci by si mohli dovoliť viac ako povedzme „urodzený pán brat“ alebo „pani sestra z Trhanoviec“. Práve preto má byť snahou každého návštevníka divadla a koncertu, aby na začiatku predstavenia bol už na svojom mieste. Stáva sa dakedy, že z nejakej nepredvídanej príčiny sa niekto omešká. V takomto prípade má počkať do prestávky pri dverách, alebo v blízkosti na voľnom krajnom mieste. Hrmotne sa tlačiť na svoje miesto, keď je už predstavenie alebo koncert v plnom prúde, je vysoký stupeň bezohľadnosti nielen voči účinkujúcim, ale i voči obecenstvu. Daktorí nevychovanci idú tak ďaleko, že keď ich biletár upozorní, aby boli tichšie, dajú sa s ním do hlasitej hádky.

Ak je sedadlo oneskoreného návštevníka na samom kraji, môže ho obsadiť vtedy, ak hrá orchester fortissimo, ale i vtedy má sa snažiť ísť čo najtichšie a nesmie rušiť ostatných poslucháčov.

Pán, sprevádzajúci dámu, ide do miestnosti napred, aby umožnil dáme voľný prístup k miestu a odvrátil pozornosť obecenstva od nej. Ak máme miesta uprostred radu, postavším spolusediacim nikdy sa nemáme obracať chrbtom, ale tvárou, nezamračene, prívetive. Musíme sa snažiť prechádzať opatrne, aby sme nešliapli nikomu na topánky. Potom sa poďakujeme aspoň najbližším susedom. Kto musí vstať, nemá sa tváriť zlostne, že bol oneskoreným návštevníkom vyrušený, a nesmie čakať, až ho oneskorený požiada, aby mu umožnil prístup k miestu, ale má vstať hneď, ako spozoroval prichádzajúceho.

Každý sa má snažiť presne zistiť, kde je jeho sedadlo, aby sa potom nemusel preplietať cez rady sedadiel a zbytočne vyrušovať presné obecenstvo, ktoré včas obsadilo svoje miesta. Rovnako nesmie si návštevník pomýliť rad a číslo svojho sedadla so sedadlom iným. Tým možno vyvolať trápne vyrušenie, ak sa oprávnený majiteľ domáha svojho miesta, čo aj po započatí predstavenia.

Pri vstávaní musíme si počínať opatrne, aby preklopovacie sedadlo nebuchlo a nevŕzgalo. Pri vstávaní alebo sadaní sedadlo podržíme rukou.

Ak pán sprevádza dámu, vždy patrí dáme lepšie miesto, prípadne miesto na pravej strane. Ak spozoruje pán, že dáma zle vidí pre rozličnosť alebo vysokú postavu návštevníka, hneď jej má ponúknuť svoje miesto, odkiaľ je lepšie vidieť na javisko. V lóžach býva vo zvyku i cudzím dámam prenechať predné miesta, ak sa predávajú číslované sedadlá jednotlive. Pán však nie je k takémuto zdvorilostnému aktu zaviazaný, ak je jeho lístok drahší. V každom prípade musí sa pán so svojou ponukou obrátiť na pána, ktorý dámu sprevádza a nikdy nie priamo na dámu. Prípadné odmietnutie sa nemá zazlievať a opakovanie ponuky by bolo zasa dotieravosťou. Tieto pravidlá sú platné i na koncerte, hoci tu nerozhoduje rozhľad, ale počúvanie.

Program, libreto, divadelný ďalekohľad, pokiaľ to kto potrebuje, má si priniesť so sebou. Vypožičiavať si ich od suseda a vopred rátať s takýmto spoluužívaním cudzieho majetku je práve také neslušné, ako nazerať do programu susedovi alebo ľuďom, sediacim o rad napred. Skutočný návštevník a milovník divadla preštuduje si už doma divadelný text i libreto a snaží sa už vopred zistiť obsadenie jednotlivých úloh, aby sa plne mohol venovať pôžitku z hry.

Divadelný ďalekohľad nemá byť zavesený na remenci okolo krku ako na vychádzke do hôr. Divadelný ďalekohľad je predovšetkým na to, aby sme mohli dej zo vzdialenejších sedadiel lepšie sledovať. Na koncerty sborové a orchestrálne sa ďalekohľad nenosí, lebo návštevník s ďalekohľadom ľahko môže vzbudiť dojem, že mu viac záleží na osobách, ako na hudobnom alebo speváckom výkone.

Pri prehliadke hľadiska má sa ďalekohľad používať len krátko, a nie obradne. Pozorovať stále ďalekohľadom jednu osobu alebo jednu lóžu, je veľký nespôsob. Ešte väčší nespôsob je však sledovať ďalekohľadom osoby neďaleko sediace. Ak spozoruje dáma, že je predmetom pozornosti, má sa snažiť tejto dotieravej a nepríjemnej pozornosti vyhnúť.

Mnohí návštevníci divadla (koncertu) dopúšťajú sa toho nevkusu, že v prestávke vstanú a chrbtom k javisku oprú sa o operadlo stolice a prezerajú ostatných návštevníkov. Dámam sa vôbec nepatrí príliš mnoho sa obzerať po obecenstve a zbytočne pobehúvať po hľadisku a na chodbách.

Pri predstavení každý návštevník má sedieť pokojne. Kývanie hlavou a nahýbanie napravo či naľavo ruší návštevníkov, sediacich v zadných radoch. Ešte neslušnejšie je vstávať, aby sa lepšie videlo. To je už priamo bezohľadnosť. Rovnako je neslušné opierať sa o operadlo predného sedadla alebo prekladať ruku na operadlo susedovho kresla.

Snahou každého návštevníka musí byt zachovať úplné ticho, aby predstavenie nebolo rušené zbytočným šramotom. Mnohí návštevníci divadla a koncertu však nerešpektujú toto dôležité pravidlo. Hlučne listujú v textovej knižke, šramotia s programom, vreckom s cukríkmi, stále šuškajú svoje poznámky susedom a všelijako rušia najbližších návštevníkov. — Kto má kašeľ alebo nádchu, mal by sa vyhýbať divadlu a koncertu, lebo nič nepôsobí tak rušivo, ako hlasité kašľanie, smrkanie a kýchanie. Hlasité „trúbenie“ nosa do vreckovky je nielen neprípustné, ale priamo odporné. — Každý si má dať pozor na prinesené veci, aby v nevhodnej chvíľke nespadly a nespôsobily buchot. Ak vypadne susedke dačo z ruky, pán to má zdvihnúť a podať.

Viacerí nevychovaní návštevníci majú zlozvyk, že pri predstavení žiadajú od suseda vysvetlenie, robia polohlasité — ba dakedy až hlasité — poznámky o predstavení alebo výkone daktorého herca, sú dojatí pohnutím, hlasne fikajú alebo sa smejú. Slušný a vychovaný návštevník vždy vie svoje pohnutie alebo náladu potlačiť. Podľa toho, ako sa ľudia smejú a miesta, pri ktorých sa smejú, prezrádzajú veľmi mnoho skúsenému pozorovateľovi. Dámy zvlášť by sa maly chrániť hlasitého smiechu pri nevkusných a dvojsmyselných vtipoch a žartoch; nad nevhodnými žartmi a vtipmi je najlepšie bez prejavu prejsť.

V divadelnej a koncertnej sieni stretávame sa i s takými nevychovancami, ktorí hlavou alebo rukami udávajú takt hudby, šermujú svojim susedom popod nos alebo takt nohou vydupávajú, ako nejakí pouliční harmonikári. Iní zasa bzučia si s hudbou melódiu na nemalú zlosť susedov.

270. Kritika a tlieskanie

Obecenstvo má právo v prestávke kritizovať výkony hercov, výkon dirigenta a orchestra, ale táto kritika na chodbách nikdy nemá byť hlasno prednášaná. Má byť vždy úprimná, objektívna, nestranná. Kto sa necíti byť povolaným kritizovať, nech radšej mlčí, lebo nič nie je smiešnejšie a úbohejšie, ako keď niekto s dôležitou tvárou prednáša cudzie názory alebo nesprávne postrehy. Nezabúdajme, že vedieť kritizovať znamená veľmi mnoho vedieť a mať okrem estetických znalostí i veľké skúsenosti a znalosti. Vynášať neobjektívne favorizovanú hviezdu i pri podpriemernom výkone na úkor lepšieho a dokonalejšieho výkonu nie práve obľúbeného herca, je smiešne a naivné. Hlavne mládež má sa vyhýbať „odbornej kritike“, ktorá býva neraz opakom toho, čo je skutočnosťou.

Je neslušné v prestávke obliehať skutočného kritika o posudok, ale trpezlivo vyčkajme, až jeho posudok vyjde v tlači. Tu máme príležitosť porovnať náš náhľad s náhľadom kritikovým a môžeme sa z neho užitočne poučiť. A na tomto mieste pripomíname, že kto chce nejakú operu, koncert vhodne a sústredene pozorovať, má sa s predmetnou hrou ešte pred predstavením dôkladne oboznámiť a má ju svedomite preštudovať. Tu mu potom pri sústredenom pozorovaní neunikne ani detail, má možnosť posúdiť a zhodnotiť každý jednotlivý výkon účinkujúcich a bude mať z predstavenia pôžitok a úžitok.

Pri prejavoch pochvaly alebo odporu musíme byť vždy umiernení. Dámy majú tlieskať tichšie a kratšie ako páni. Dupotanie a kričanie býva zvykom búrlivej mládeže, ale ani u nej nemožno takéto prejavy pokladať za prejav vyberaného chovania.

Ak tlieska jednotlivec ešte ďalej ako iní, môže dakedy vyvolať novú búrku pochvaly. Ale ak nechce tým prejaviť zvláštnu ochotu umelcovi, mal by radšej prestať, aby nebol pokladaný za vodcu alebo člena platenej družiny. Predčasne tlieskať a zahlušiť tým pointu výkonu, je bezohľadnosť. Pri otvorenej scéne, keď už chceme účinkujúceho zvlášť vyznamenať, netlieskame dlho, ale len krátko, aby nebol porušený tok hry. Uznanie obecenstva každému hercovi a účinkujúcemu dobre padne, ale i to má mať svoje medze. Vyžadovať od speváka, tanečnice atď. viaceré opakovanie namáhavých výkonov, je do istej miery bezohľadnosť. Udychčaný výkon vyčerpaného herca nemôže poskytnúť umelecký pôžitok a len ho zbytočne indisponuje v nasledujúcich výkonoch. Ako všade, tak i v tomto prípade platí zásada: „Všetko s mierou!“

Neľúbosť alebo odpor má sa naznačiť mlčaním. Syčanie, dupotanie a hvízdanie je neslušné a je do istej miery ospravedlniteľné iba v tom prípade, ak by bolo adresované bezočivo vtieravej družine.

Pri cirkevných koncertoch v kostole sa nikdy netlieska a rovnako sa netlieska ani vtedy, ak je cirkevná hudba v koncertnej sieni alebo pri slávnostných a pietnych príležitostiach (panychídu a pod.).

*

V tejto kapitole nemôžeme nespomenúť ešte niekoľko zlozvykov, ktorých sa obecenstvo veľmi často dopúšťa.

V hľadisku ani pri predstavení ani v prestávkach neslobodno jesť. Možno si vziať cukrík alebo malé občerstvenie, najmä pri dlhých dejstvách, ale má sa to vždy diať potichu, bez mľaskania a iných rušivých zvukov. Pre občerstvenie obecenstva je bufet, ktorý býva v každom lepšom podniku.

Pán smie dáme ponúknuť občerstvenie iba v tom prípade, ak ju dobre pozná. Ak dáma odmietne, neslobodno ju opätovne obťažovať. Ak obstará pán občerstvenie z bufetu na jej požiadanie, pán to má zaplatiť, ale ak dáma chce rozhodne hradiť útratu — čo býva dosť zriedka — nesmie sa pán tvrdošijne vzpierať.

Ak sa dakomu pozdáva predstavenie pridlhé, neodchádza uprostred dejstva alebo čísla programu, ale vyčká prestávku a odíde nepozorovane.

Je neslušné a bezohľadné voči ostatnému obecenstvu i voči účinkujúcim pred zakončením predstavenia nie práve ticho rútiť sa k šatni a rušiť tým predstavenie. Je to veľmi mrzký zlozvyk, ktorého svedkami sme — bohužiaľ — veľmi často i v SND. Ak musí dakto napríklad včas prísť na vlak a pod., ostane stáť už v prestávke poblíž východu. Zdvorilosť a ohľad nám prikazuje vyhnúť bezohľadnému návalu v šatni. Hlavne dámy majú vyhýbať takýmto návalom a majú spokojne počkať v ústraní, až nával prestal. Pán je povinný svojej dáme vziať uložené veci zo šatne a pomôcť jej pri obliekaní. Galantný pán ochotne prepustí svoje výhodné miesto i neznámej dáme a v nedotieravej forme môže jej i pomôcť pri obliekaní. Dáma je v takomto prípade povinná poďakovať.

Personál v šatni neslobodno napádať netrpezlivými poznámkami, ale každý má spokojne vyčkať, až príde rad i na neho. Tlačiť sa cez zástup čakajúcich lakťami a kolenami je mrav nevychovaných galganov.

*

Pri dnešnom rozvoji kinematografie kino stalo sa práve takou verejnou miestnosťou, ako divadlo alebo koncertná sieň. Preto sú i pre tento druh podniku platné uvedené pravidlá. Ak sú v divadle neprípustné hlasité poznámky, prejavy nadšenia alebo odporu, v kine sú takéto prejavy smiešne a úbohé. Potlesk v kine je len vtedy ospravedlniteľný, ak sa zjaví na plátne obecenstvom obľúbená osobnosť, hlava štátu a pod. Tu sa potleskom vyjadruje úcta a oddanosť. Boli sme svedkami v Nemecku i v Taliansku, že zavše, keď sa na plátne zjavil Führer alebo Duce, obecenstvo začalo frenetický tlieskať. Kým takýto prípad je prípustný i pochopiteľný, smiešne sa vyníma potleskom prejavovať obdiv daktorej filmovej hviezde.

Hoci sa v kine tak prísne nehľadí na distingvované chovanie ako v divadle alebo na koncerte, predsa slušný človek zachová sa vždy tak, aby nebol na ťarchu ostatnému obecenstvu.

A napokon niekoľko slov na adresu zaľúbeným párom. Kino nie je na to, aby v jeho diskrétnej tme prejavovaly sa všelijaké nežnosti, ako to dosť často vidíme. Dobre vychovaná deva alebo distingvovaná dáma nepripustí zamilovaného seladóna k nijakým takým skutkom, ktoré nielen urážajú cit, ale môžu aj nebezpečne kompromitovať.

271. Umelecké výstavy a múzeá

Umelecké výstavy a múzeá mali by navštevovať iba tí ľudia, ktorí majú skutočný záujem o vystavované veci, lebo návštevník, ktorý ide na výstavu len preto, aby ho iní videli, že má kultúrny záujem, zvyčajne býva skutočným záujemcom iba na ťarchu. Ak je v kruhu známych takýto „kultúrtréger“, začína rozhovor o všetkom možnom, len nie o vystavených predmetoch alebo hovorí o nich ironicky a povýšenecky. Rovnako rušive pôsobia i tí ľudia, ktorí idú na výstavu len preto, aby bezmyšlienkovite, bez smyslu ukojili svoju túžbu po nekaždodennom pohľade. Práve preto by na takéto podniky nemali rodičia brať deti, ak nejde o veci pre ne určené a vhodné.

Sústredená vnímacia schopnosť človeka za dve hodiny prehliadky je vyčerpaná, preto sa vrele odporúča návštevníkovi, aby si už vopred sostavil plán prehliadky podľa katalógu a navštívil iba určité oddelenie výstavy, alebo aby si vybral iba pozoruhodnejšie predmety a diela. Letmo prebehnúť celú výstavu nemá pri väčších podnikoch vôbec ceny, lebo to umožňuje iba povrchné pozorovanie, mýli a zanecháva trvalý dojem.

Pri pozorovaní vystavených objektov, sôch, obrazov, diagramov a pod. musíme mať ohľad na ostatných návštevníkov. Ostať veľmi dlho pri menšej veci, ak je veľká návšteva, je bezohľadnosť. Ak pozoruje niekto určitý objekt (maľbu, sochu) z väčšej vzdialenosti — ako je to pri štúdiu impresionistického obrazu — nesluší sa postaviť medzi záujemcu a pozorovaný objekt a zakryť mu rozhľad. Tak isto je neslušné postaviť sa celkom k inému pozorovateľovi, lebo na mnohých — hlavne nervóznych — ľudí pôsobí to ničivo. Ale aj ináč treba zamedziť hocijaké vyrušovanie, hlasitý rozhovor, kýchanie, kašľanie, smiech a pod. Hoci na väčšine výstav je upozornenie, že sa neslobodno dotýkať vystavených predmetov, mnohí návštevníci tento zákaz nerešpektujú a ohmatávajú vystavené objekty, čo je veľkou nedisciplinovanosťou.

O kritike sme sa už zmienili v predošlej kapitole a preto ju dodávame ešte: kritika vyžaduje určitú opatrnosť. Skutočne vzdelaný človek je objektívny a snášanlivý, preto neposudzuje ostro určité umelecké smery, v ktorých nenachodí to, čo by v nich chcel vidieť. A čo je dôležité, nikdy nekritizuje nahlas. Ak nemá pre dielo dostatok porozumenia alebo necíti k nemu umelecký vzťah, radšej mlčí, ako by mal malichernými poznámkami podceňovať to, čo sa iným návštevníkom prípadne páči. Niekoľkými „nabifľovanými“ heslami (impresionizmus, expresionizmus, kubizmus, dadaizmus a pod.) môže niekto svojej sprievodkyni zaimponovať, no znalec, ktorý si toho všimne, hneď vie, čo to za „odborného kritika“.

Ak je dakto sám, nikdy nemá vyslovovať kritiku a nemá sa ani „kriticky“ tváriť posunkami, úškľabkami a mračením. Je veľmi neslušné bezdôvodne nadpriadať na rozhovor neznámych a vnucovať im svoju kritiku, vypytovať sa ich alebo ich poučovať, hoci ho nik o to výslovne nepožiadal. Kto nevie sledovať akty bez predstieraného alebo skutočného mravného pobúrenia, lepšie urobí, ak si aktov vôbec nevšimne. Hlbšie vzdelaného človeka akt nemôže pobúriť — ak nejde o výslovne pornografickú tendenciu alebo o vyloženú pornografiu — nevidí v akte nič nemravného, ale vníma iba krásu a umenie bez zadných myšlienok.

Na výstavu nie je slušné vojsť s palicou, dáždnikom a balíkmi, ktoré sa majú odložiť v šatni. Iné je, pravda, veľtrh, kde tieto povinnosti odpadajú, ale i tu sa treba chovať slušne. Ak máme záujem, môžeme si ho dať ukázať, ale vystavovateľa zbytočne obťažovať je skoro bezočivosť.