Zlatý fond > Diela > Spoločenský lexikon III. Praktické pokyny pre rozličné príležitosti


E-mail (povinné):

Ľudovít Michalský:
Spoločenský lexikon III. Praktické pokyny pre rozličné príležitosti

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Eva Kovárová, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 12 čitateľov

VIII. Spoločenské hry v byte a v prírode

272. Potreba návratu spoločenského života v rodinách

Svetová vojna a po nej nasledujúce spoločenské, hospodárske, mravné a myšlienkové prelomy a politické prevraty revolučne zasiahly do vžitých spoločenských foriem a zvyklostí vplyvom nových svetonáhľadov. Hmotný nedostatok i uvoľnené mravy ako logický následok útrap a strádaní hlboko zasiahly do celej pospolitosti a otriasly štruktúrou jej najelementárnejšej složky: rodinou.

Ostro vyhradený sebecký a triedny záujem postavil vysoké hrádze nielen medzi širšiu verejnosť, ale i medzi jednotlivých členov rodinného kozuba. Miesto lásky zaujala neláska i nenávisť, skromnosť nahradila márnomyseľnosť a nadutosť, cieľavedomú prácu štréberstvo a pochlebenstvo. Najvznešenejšie city stály sa predmetom posmeškov a najnižšie pudy vŕšily sa na odvekých mravných výdobytkoch. Aký div, že sme v tomto spoločensky a rodinne rozháranom babylone nestratili rozvahu a nervy!

Krásny pôvab predvojnového spoločenského života v rodinách nevedely dosiaľ nahradiť ani kiná, ani iné rafinované „spoločenské strediská“. Teplo rodinného kozuba nemožno nahradiť syntetickými prostriedkami. Tie sú iba klamnou ilúziou, ktorá vie oslepovať len tých, ktorí nepoznali pôvab zábavy v rodinných salónoch, kde sa viac rodín a priateľov v nenútenej a milej zábave ušľachtile zabávalo. Pod pojmom salónu nemyslíme dáky prepychový salón, ale jednu-dve izby pohostinnej rodiny. Zakiaľ vo väčších mestách ani do dneška neožily rodinné a spoločenské salóny, s potešením musíme konštatovať, že naše zdravé vidiecke mestečká idú s príkladom vopred. Rodiny začínajú oživovať v milej pohode a skutočná slovenská pohostinnosť šíri teplo rodinného kozuba.

Spomíname si na predvojnové časy, keď sa rodiny každú nedeľu schodily raz u jednej, inokedy u druhej rodiny. Stárež sa utiahla do menšej miestnosti a mládež pod ochrannými krídlami rodičov mohla sa oddať veselej a ušľachtilej zábave. Pamätáme sa, ako sme nedočkavo čakali na nedeľu, aby sme sa mohli poschodiť v daktorom pohostinnom dome. Panie maly vždy o čom rozprávať, i keď boly dni jednaké ako vajcia. Starší páni posadali si k obľúbenému dardlíku, taroku alebo mariášu, a my, mládež, zažívali sme utešené chvíle, na ktoré si ešte i dnes po mnohých rokoch radi spomíname.

Úprimne by sme dožičili mladším generáciám, aby mohly poznať utešenosť zábavy spoločnosti v rodinách, ktorým sa nijaké bary, dancingy a taverny nikdy nemôžu vyrovnať. Rodičia dospievajúcich detí mali by sa snažiť obnoviť krásny zvyk predvojnový. Urobili by nielen mládeži radosť, ale i sebe. Netreba sa obávať dákych zvláštnych výdavkov. Rádio alebo gramofon je už dnes takmer v každom dome. Niekoľko sendvičov a sopár šálok čaju alebo iné zákusky úplne postačia. Odporúčali by sme, aby sa viac známych rodín ushovorilo a striedave usporiadaly zábavy pre mládež. Uisťujem, že mali by z toho najväčší osoh rodičia, lebo by mali pred očami svoje dospievajúce deti. Mlaď by mala zasa ten úžitok, že by sa naučila spoločenskej obratností, naučila by sa vzájomne poznať a naučila by sa dávaf prednosť pôvabu rodinného kozuba pred rozličnými pochybnými zábavnými podnikmi, ktoré majú na dospievajúcu mládež velmi nedobrý vplyv. Nevravíme, že všetky, ale značná väčšina z nich. Preto veďme mládež k teplu rodinného kozuba!

273. Pani hostiteľského domu

Pani hostiteľského domu je kráľovnou spoločnosti. Nuž a čo je povinnosťou kráľovnej? Aby sa starala o blaho svojho ľudu. Práve tak sa má starať pani pohostinského domu o dobrú a veselú pohodu svojich hostí. Musí byť jej vrcholnou snahou, aby hostia, opúšťajúci jej dom alebo salón, odchádzali s príjemným pocitom, že v znamenitej nálade strávili deň alebo večer.

Pani domu musí všade byť, na všetko dozerať, aby mali hostia také pohodlie, aké im len môže poskytnúť. V takomto dome sa hostia vždy dobre cítia, čo by išlo i o najskromnejšie pohostenie. Toto pohostenie však nespočíva iba v podávaní jedál a nápojov. Vôbec nie! Vhodne usporiadaný a pestrý spoločenský večierok, zaplnený vhodne volenými spoločenskými hrami, dodá posiedke väčší pôvab ako bohatá, ale škrobená luxusná hostina.

Prvou a veľmi dôležitou povinnosťou panej domu je vhodný výber hostí, lebo len to môže zaručiť príjemnú posiedku a nerušenú zábavu. Majú byť pozvaní iba takí hostia, ktorí osobne vyhovujú hostiteľom a ostatným hosťom navzájom, lebo jediný frfľoš môže pokaziť náladu celého večera. A žiaľbohu, takých kazipetrov jesto všade dosť. V každej spoločnosti. Od najskrovnejšej po najvyššiu. Zásahom takého kaziteľa nálady nálada je naštrbená nepríjemným dojmom a citlivejší ľudia by sa v takomto prípade radšej videli doma.

Čo treba robiť, aby sa spoločnosť nerozišla s trápnym dojmom skazeného dňa alebo večera? Tu musí niekto včas zasiahnuť, aby sa vyšinutá nálada posunula na pravé koľajnice. Je to povinnosťou hostiteľky, ktorá musí zakročiť, aby trápne dojmy zmizly. Alebo ona, alebo cibreným vkusom, taktom a jemnocitom obdarený usporiadateľ spoločenských hier dá návrh na vhodnú spoločenskú hru. Záchranný pás bol hodený a tonúca nálada spoločnosti zachránená.

274. Usporiadateľ spoločenských hier

Kto má ním byť? Aká to má byť rehoľa, či čo? — naskytne sa nevdojak otázka. A skutočne, keď uvážime všetky okolnosti, nie je také ľahké byť dobrým usporiadateľom spoločenských hier. Aby nám bola otázka celkom jasná, preberieme ju od základu.

1. Usporiadateľom spoločenských hier má byť mladý muž (alebo i mladá dáma), primeraným vzdelaním a čítanosťou vynikajúci nad ostatných rovesníkov, lebo len tak si môže udržať rešpekt vo vedení spoločenskej hry.

2. Po stránke povahovej najvhodnejší je človek s letorou sangvinickou. Sangvinik je priamo predestinovaný na túto úlohu (viď Spoločenskú dušovedu, časť I., Letory).

3. Musí mať jemne vycibrený vkus, jemnocit a hlavne takt, lebo úspech spoločenskej hry záleží vždy na ňom. Musí vedieť vystihnúť, kedy načim prestať, musí vedieť rozhodnúť, ktorá spoločenská hra je v spoločnosti práve shromaždenej vhodná a ktorá nie. Musí vedieť v hre vzniklé konflikty taktným vtipom odstrániť. Musí vedieť, komu akú úlohu uložiť a podobne.

4. Nesmie v spoločnosti okrem hostiteľky nikoho zvlášť vyznačovať, ale musí dámam pred pánmi dávať prednosť. Tak isto starším dámam pred mladšími dámami. Nesmie navrhovať takú spoločenskú hru, ktorá je nad duševnú úroveň väčšiny spoločnosti, i keby si to menšina žičila. Nesmie pripustiť, aby bol niekto v spoločenskej hre zahanbený alebo vo svojej márnomyseľnosti urazený. Nesmie tvrdošijne trvať na svojom prvenstve, ak sa vyskytne niekto iný, ktorý vie spoločenské hry lepšie viesť ako on. Ak voľaktorá dáma zo spoločnosti dobre ovláda hru ním proponovanú, ochotne jej postúpi pre hru úlohu usporiadateľky. A keby sa dáma v hre i zmiatla, má ju iba vtedy upozorniť, ak by bola hra ohrozená. Ale i takéto upozornenie má sa diať taktne, šetrne a podľa možnosti vo forme jemnej.

5. Usporiadateľ musí byť krajne zdvorilý a pozorný a nikdy nesmie svoje vodcovstvo nadužívať alebo zneužívať. Musí mať vždy sústredenú pozornosť, aby tok hry neuviazol. Pred každou príležitosťou, ak sa majú hrať spoločenské hry, má svoj repertoár svedomite preštudovať, lebo usporiadateľ nesmie pri vedení hry ani na chvíľu zaváhať, ako konať a čo konať. Už pred navrhnutím spoločenských hier má si potrebné rekvizity obstarať a nemá obťažovať hostiteľov v poslednej chvíľke. Musí vedieť že hostitelia majú vážnejšiu starosť, ako v poslednej chvílke sháňať rozličné drobnosti. Pamätajme vždy na dostatočné množstvo papiera a písacích potrieb, ktoré sú pri niektorých hrách nepostrádateľné.

6. Dobrý usporiadateľ nielen vedie hru, ale v hre sa aj zúčastňuje činne. Svojím korektným pokračovaním v hre dáva príklad ostatným, ako sa má hrať.

Ostatné pokyny uvádzame v kapitole o vykupovaní záloh.

Spoločenské hry v miestnosti

275. Advokáti

Spoločnosť sadne si do polkruhu a usporiadateľ do prostriedku oproti spoločnosti. Spoločnosť sa má rozsadiť tak, aby striedave sedeli dámy a páni. Keď je už spoločnosť rozsadená, usporiadateľ obviní niektorého člena spoločnosti z trestného činu. Napríklad: „Obviňujem slečnu Anku Máčikovie, že sa trestuhodne zahľadela Ferkovi Volkovi do očú, preto sa tento nešťastník natoľko zaľúbil do nej, že ani nespí, ani neje, ani nepije. Čo chcete uviesť na svoje ospravedlnenie?“

Oslovená dáma musí mlčať, ale jej obhajoby sa má naskutku ujať pán, sediaci po jej ľavom boku, ako jej advokát. Pán obvinenú dámu vezme do obhajoby asi takto:

„Obžaloba pána verejného žalobcu voskrz neobstojí, lebo vznikla podľa mylných predpokladov. Nie je pravda, že sa Anka Máčikovie trestuhodne zahľadela tu prítomnému Ferkovi Volkovi do očú, ale je pravda, že Ferko Volko bľuskal po nej očima a sám si zavinil pánom verejným žalobcom vyslovený a poľutovaniahodný stav. Práve preto s celou rozhodnosťou odmietam obžalobu.“

Usporiadateľ, ako i advokát musia si pri výbere obžaloby i pri obhajobe počínať taktne, aby sa nedotkli takých otázok, ktoré by mohly nemilo pôsobiť na obžalovanú osobu alebo daktorého člena spoločnosti. Možností obžalôb a obhajob je nespočítateľné množstvo. V spoločnosti dobrých priateľov sú dané možnosti i voľnejších obžalôb, ale tieto nikdy nesmú sa dostať za hranicu zosmiešňovania. Dobre zvolená, vtipná obžaloba a obratná obhajoba patria medzi znamenité spôsoby spoločenskej zábavy.

Ak by obžalovaná osoba sama seba išla obhajovať alebo sused na ľavej strane zabudol by sa hneď ujať obhajoby, povinní sú položiť záloh. Ako si počínať pri výmene zálohov, uvedieme v príslušnej kapitole.

276. Bľuskanie

Bľuskanie alebo zamilované koketovanie je veselou spoločenskou hrou, pri ktorej má usporiadateľ možnosť prejaviť vtip i humor. Hra na bľuskaníe vyžaduje väčšiu spoločnosť, aspoň 7 dám a 8 pánov. Stôl sa odsunie a usporiadateľ dá spoločnosti poučenie, ako si má počínať:

„Dámy a páni! Dnes mám pre vás pripravené veselé prekvapenie. Páni, prosím, dajte stoličky do polkruhu! Výborne! Teraz prosím dámy, aby sa posadily. Ďakujem, znamenite! Pánov prosím zasa, aby sa postavili za stoličky. Veľmi dobre. Hm, ako vidím, vám, pán inžinier, ušla sa prázdna stolička. (Pozn. Ako sme vyššie spomenuli, o jednu dámu má byť menej ako pánov, zato však sa postaví toľko stoličiek, koľko je pánov, takže jednému pánovi sa ušlo stáť za neobsadenou stoličkou.) Zato nemusíte zúfale vešať hlavu. Len pekne hore hlavu a tvárte sa veselo, lebo ak sa budete tak kyslo tváriť, neviem, či bude vaša stolička obsadená. Musíte si totiž daktorú dámu prikoketovať. Bľuskajte teda veselo na dámy. Verím, že dlho nebudete sami!“

Oslovený vyberie si pohľadom daktorú dámu a snaží sa ju zamilovaným bľuskaním privolať k prázdnej stoličke. Páni, ktorí stoja za dámami, budú sa snažiť svoje dámy zadržať rukami, aby ich neopustily. Tu však usporiadateľ s celou prísnosťou zakročuje:

„Páni, postavte sa pekne do pozoru a ruky preč s ramien dám. Stojte ako sviece. Vy tam, pán doktor, nenamáhajte sa udržať milostivú paniu šepkaním. Sila ohnivých pohľadov bude mať svoj účinok. Pán inžinier! Musíte zamilovanejšie bľuskať. Nepodarilo sa vám prvú dámu prikoketovať, nuž vyvoľte si dámu inú. Radím vám úprimne, aby ste si vyvolili inú Evičku, ktorej Adam zamestnáva sa dákym ,hadom‘ a nedáva pozor na svoju dámu. Výborne! Podarilo sa vám slečnu prikoketovať, ale dajte pozor, aby vašu roztomilú korisť niektorý pán neodpozeral! — No, pravda, vy opustený chudáčik, ktorému dáma unikla. Tak vám treba, keď ste si nevedeli svoju dámu uvarovať. Zato si však nemusíte zúfať. Snažte si prikoketovať inú dámu, aby ste nemuseli stáť pri prázdnej stoličke, ako pri dakom stĺpe hanby! Sila zamilovaného bľuskania je veľmi mocná! Ukážte, že viete si krásku pričariť.“

Ak by sa stalo, že by omylom pribehla ku koketujúcemu pánovi iná dáma, ktorú nechcel privolať, pán má právo otočiť stoličkou na znamenie, že sa stal omyl. Tu si však pán musí počínať veľmi obozretne, lebo dotyčná dáma ľahko by sa mohla uraziť. Toto právo pána má sa používať len v takom prípade, ak je s dámou, ktorá sa dopustila omylu, v dobrom priateľstve a nepokladala by to za urážku. Pán v takomto prípade otočí stoličkou a povie:

„Ale, milostivá pani, to je omyl! Vás som vôbec nemienil pričariť!“

Keď sa už všetky dámy vystriedaly, páni sa posadia na stoličky a dámy prevezmú ich povinnosť prikoketovať si pána. Pravda, tu majú dámy plnú volnosť obracať stoličkami a neprijať pána, ktorý sa zmýlil, alebo ktorého naročky pošlú na miesto.

Hra môže sa kombinovať i so zálohmi, ktoré je povinný položiť hráč ktorý sa zmýlil.

277. Hra na slepú babu

1. Hra na slepú babu patrí medzi veselé hry rozjarenej spoločnosti mladých ľudí. Usporiadateľ rozostaví účastníkov hry do voľného kruhu a jednej osobe určí úlohu slepej baby. Deje sa to alebo žrebovaním alebo rozčítaním. Rozčítanie deje sa tak, že sa určí asi trojnásobná číslica, než aký je počet účastníkov a na koho pripadne vopred určená číslica, stane sa slepou babou. Usporiadateľ uviaže slepej babe oči čistou šatkou, skrúti ju niekoľko ráz, aby stratila orientáciu a dá jej do ruky varešku. Účastníci hry zmenia svoje miesta, utvoriac okolo slepej baby kruh. Keď sa tak stalo, usporiadateľ obráti sa k slepej babe:

„Tak, slepá baba, teraz napriahnite pred seba varešku a choďte dopredu. Hľadajte vareškou, ale dajte, prosím, pozor, aby ste niekomu nevypichli oko. Ostatní nech zostanú na svojich miestach. Nik sa nesmie vyhýbať, ani ten, na ktorého slepá baba ukáže vareškou. Koho raz vareška dotkne, ten musí zamraučať ako mačka a ak to nevie, môže zapištať ako myšička. Ale pekne, zreteľne. Kto by ani mraučať ani pištať nevedel, môže vydať zo seba hlások tak medzi švitorením škovránka a zamraučaním roztúženej mačičky. Ostatní sú, prirodzene, ticho. Slepá baba musí podľa hlasu uhádnuť, koho má pred sebou. Treba povedať meno poznaného a zakiaľ nedám dovolenie, nesmie si slepá baba strhnúť šatku s očú. Ak uhádne meno, pôjde do kruhu, a ten, ktorého uhádla, stane sa slepou babou. Prosím však dámy a pánov, aby mraučali alebo pišťali zreteľne a hlasite, aby nebolo treba mraučanie na žiadosť slepej baby opakovať.“

Koľko ráz vstúpi do prostriedku kruhu nový hráč, ostatní hráči si majú vymeniť miesta, aby bolo ťažšie pozorným hráčom i so zaviazanými očami pri hádaní osoby uhádnuť, kto zamraučal, ďalej, aby si nemohli pomáhať rozličnými pomôckami, podľa svetla alebo tône, podľa šramotu v susednej izbe a podobne.

2. Na slepú babu možno sa hrať i tak, že hráč so zaviazanými očima dostane podušku, ide dokola a položí ju niekomu na kolená a posadí sa na podušku. Komu si slepá baba sadla do náručia, musí zamraučať. Ak by hráč so zaviazanými očima položil podušku dvom susedom, posunú podušku tak, aby spočinula v náručí jedného hráča. Slepá baba nesmie rukami siahať na kolená, ale dakedy je to takmer nevyhnutné. V takomto prípade si páni prestrú na kolená kus látky, aby podľa dotyku slepá baba nevedela rozoznať, čie sú to kolená.

Aby bola hra veselšia, slepá baba sa môže opýtať: „Aké ti meno? — Ozvi sa, mačiatko! — Ako vieš mraučať, mačiatko? — Ako vieš pišťať, myšička?“ a pod.

278. Hra s nožnicami

Aby mala táto hra úspech, je dôležité, aby ju väčšina spoločnosti nepoznala. Spoločnosť posadá si do kruhu, usporiadateľ vezme do ruky nožnice a vyzve spoločnosť, aby si dobre všímala jeho pohyby, lebo všetci ho majú v tom napodobňovať. Usporiadateľ nepozorovane skríži nohy, nožnice vezme za ušká do obidvoch rúk, úplne ich roztvorí, vydvihne do výšky a zvolá: „Vysoko krížom!“ V zapätí podá nožnice susedovi. Spoločnosť, ktorá nie je zasvätená do triku, prirodzene, sleduje iba ruky usporiadateľove a nenapodobní polohu jeho nôh a tak sa stane, že pri kolovaní nožníc nik nevie usporiadateľa napodobniť. Nožnice kolujú od suseda k susedovi a usporiadateľ zavše zistí, či boly jeho pohyby dobre, alebo nedobre napodobnené. Pravda, v spoločnosti sa zavše vyskytne niekto, kto si presne všimne polohu nôh usporiadateľových a napodobní ho. Tu sa ostatní nevedia dovtípiť, prečo bol ich výkon nedobrý.

Keď sa nožničky vrátily k usporiadateľovi, pomaly a nepozorovane stlačí kolená a topánky vedľa seba a predstierajúc ľahostajnosť, zašťukne nožnice a podávajúc ich susedovi, zvolá: „Zavreté!“ Nožnice zasa kolujú, až sa vrátia k usporiadateľovi, ktorý kritizuje spoluhráčov ako predošle. Teraz si už pozornejší hráči lepšie všímajú pohyby usporiadateľa a preto i on musí obozretnejšie meniť pózy. Mnohí účastníci hry však ani teraz ešte nepochopili, prečo bol ich výkon nedobrý. Usporiadateľ zasa skríži nohy, nožnice roztvorí a podá ich hodne nízko susedovi a zvolá: „Hlboko skrížiť!“ Väčšina hráčov už teraz sleduje každý pohyb vodcu hry a napodobňuje jeho pohyby, ale vždy sa nájdu ľudia, ktorí nie a nie pochopiť, prečo režisér odsudzuje ich počínanie, keďže presne tak, ako on, podali nožnice susedom. Potom sa zasa podávajú nožnice vysoko nad hlavou v rozličných polohách, až konečne všetci spoluhráči spoznajú, v čom spočíva vtip hry. Nechápaví, ktorí ani do konca nepochopili, bývajú zvyčajne stredom veselého smiechu a vtipkovania ostatných.

279. Magické kruhy

Spoločnosť sa posadí do kruhu ako predošle a usporiadateľ vezme do ruky palicu a zvolá: „Pozor, panie a páni! Teraz budem kresliť magické kruhy, ktoré musí každý napodobniť!“ Po tomto oslovení zamrmle zaklínaciu formulu: „Hokus, pokus, čiriburi pokus!“ a začne po dlážke kresliť palicou magický, ale nie veľmi komplikovaný kruh. Pozornosť celej spoločnosti je sústredená na ťahy kresby a nevšimne si, že si usporiadateľ krížil nohy alebo zaujal nejakú zvláštnu, ale celkom ľubovolnú pozíciu. Palica koluje a každý sa snaží napodobniť kresbu čo najdokonalejšie, ale usporiadateľ neúprosne odsudzuje každého: „Nedobre!“ Po viacerých obmenách, ktoré ponechávame na dôvtip režiséra, nájdu sa i takí, ktorí pochopia význam tejto vtipnej hry, spočívajúcej nielen v napodobňovaní kresby a zaklínacej formule, ale i v postojoch usporiadateľových. Keďže je táto hra v podstate podobná hre s nožnicami, usporiadateľ nemá ju prednášať hneď po hre s nožnicami, lebo takto by veľmi ľahko spoznala spoločnosť jej význam.

280. Mimická hra

Treťou podobnou hrou je hra mimická, ktorá poskytuje spoločnosti časté výbuchy smiechu. Spoločnosť sa posadí do kola a režisér s vážnou tvárou prehovorí: „Panie a páni! Teraz bude na programe mimická hra. Každý člen spoločnosti sa musí vynasnažiť presne napodobniť mňa, ako sa budem tváriť!“ Spoločnosť napäto bude pozorovať usporiadateľovu tvár, ktorý svrašti čelo a naduje líca, pričom si nepozorovane složi päste na kolená. Každý sa bude snažiť napodobniť jeho tvárnosť, ale väčšine unikne, že má päste opreté o kolená a tak sa len znateľom hry podarí napodobniť usporiadateľa. „Panie a páni, neboli ste dosť pozorní a preto sa vám nepodarilo moju mimiku napodobniť. Ľahšie bude azda napodobniť somárske uši“ — povie, a preložiac ruku krížom, napodobni dlhé somárske uši. Hra v rozličných variáciách pokračuje až dotiaľ, zakiaľ spoločnosť nepochopila význam hry, podobný predošlým dvom hrám. Usporiadateľ má sa vynasnažiť po viacerých nezdarených pokusoch v spoločnosti, kde nikto hru nepozná, počínať si tak, aby aspoň 2-3 pozornejší mohli pochopiť význam hry, lebo nepochopená hra nezabáva, ale nudí. Preto je dobré vždy zasvätiť daktorého spoločníka do vtipu hry. Najvhodnejšie je, ak zasvätený pomocník usporiadateľov len pri každej druhej figúre napodobní usporiadateľa. Takýto trik zvyčajne privádza spoločnosť do pomykova.

281. Asentírka

Táto hra je určená iba pre pánov, panie sú iba divákmi. Pri hre je vždy smiechu dosť, ale vyžaduje dostatok miesta a väčšiu pánsku spoločnosť. Pravda, predpokladom úspechu hry je, aby okrem členov odvodnej komisie a dvoch usporiadateľových pomocníkov nebol ani jeden pán zasvätený do hry. Ak by sa predsa vyskytli daktorí páni, ktorí túto hru poznajú, stanú sa členmi odvodnej komisie, ktorú si režisér už vopred sostaví. Vymenuje plukovného lekára, pisára a seba za predsedu odvodnej komisie. Okrem toho vymenuje dvoch pánov, zasvätených do hry a ostatní páni opustia miestnosť, určenú na asentírku.

Keď páni opustili miestnosť, urobia sa rýchle prípravy. Na dvere inej izby pripne sa plachta alebo obrus tak, aby siahal až po prah. Cez prah otvorených dvier prestrie sa koberec nie širší ako šírka dvier, a to tak, aby jeho menšia čiastka ležala v odvodnej miestnosti, kým časť dlhšia v susednej miestnosti. Dvaja zasvätení páni skryjú sa za plachtu a keď odznie výrok predsedu odvodnej komisie: „Schopný!“ obratne potiahnu koberec, na ktorom odvedený stojí.

Kde je naporúdzi krep, môžu sa členovia odvodnej komisie maskovať. Keď je všetko pripravené, predvolaný je prvý regrút podľa mena. Ako vkročí dnu, tu sa hneď začne predseda komisie a plukovný lekár s regrútom zaoberať, aby odvrátil jeho pozornosť od nastrojenej pasce. Zavedú ho k stolu a popisujú mu vznešenosť poslania ako obrancu vlasti, kým pisár zapíše jeho osobné dáta. Pisár sa ho opýta na meno, vek, miesto narodenia, či je slobodný alebo ženatý, koľko má detí a pri akej vojenskej jednotke by chcel slúžiť. Takýto zápis môže byť vtipnými otázkami predsedu odvodnej komisie prešpikovaný, ale treba dbať, aby otázky neboly frivolné. Po zápise plukovný lekár, opásaný bielou zásterou, chytí „colštok“ a tlačiac regrúta k maskovaným dverám na koberec, začne ho vyšetrovať. Miesto kladivka vezme kuchynské kladivko na mäso (z dreva) a skúša, či má na rukách a nohách (lakťoch a kolenách) reflexie živé. Kuchynským lievikom načúva tlkot srdca a napokon dá sa do merania výšky. Pravda, neudáva skutočné číslice, ale fantasticky veľké, ako výška: 3 metre 88 a 9/10 milimetra; objem pŕs 5 metrov 590 tis. milimetra. Keď boly číslice zapísané, predseda odvodnej komisie zvolá: „Pán plukovník, regrút je schopný!“ a poklepe mu uznanlivo po pleci. V tej chvíli dvaja páni, skrytí za plachtou, trhnú kobercom a pán regrút voľky-nevoľky urobí nedobrovoľnú poklonu napäte čakajúcej spoločnosti.

Aby sa nestalo nešťastie, usporiadateľ má sa postarať, aby bol prestretý silnejší koberec predo dvermi, ak by regrút spadol. Ináče sa odporúča, aby ho usporiadateľ i s plukovným lekárom včas zachytili. Starší páni zásadne nemajú byť odvádzaní. V takom prípade vyhlási predseda komisie branca za neschopného a neodvedený regrút odstúpi stranou. Záleží veľmi na jemnocite a takte usporiadateľa, aby pre vtipnú poklonu vybral iba mladých ľudí. Ale i tu musí mať ohľad na vekovú hranicu a na povahu jednotlivca. Neslobodno totiž zabúdať, že sa i medzi mládežou nachodia „mladí starci“, ktorí by mohli „odvedenie“ pokladať za osobnú urážku.

Hra pokračuje dotiaľ, zakiaľ nebol i posledný regrút odvedený alebo prepustený. Usporiadateľ nesmie pripustiť, aby sa hra zvrhla v bezohľadnosť.

282. Pán župan na inšpekcii

Táto hra vyžaduje od účastníkov sústredenú pozornosť, lebo kto hrá úlohu župana, musí uhádnuť z reči vicišpánovej, kto čo o ňom rozprával. Župan sa totiž vydá na inšpekčnú cestu a zatiaľ vicišpán vypočuje žaloby a kritiky národa, ktoré potom prednáša v nafúkanej forme prichodiacemu županovi.

Podstata hry je táto: Spoločnosť vyvolí župana a vyvolený župan si určí vicišpána. Po voľbe župan odoberie sa na inšpekčnú cestu do vedľajšej izby. Kým je neprítomný, vicišpán prijíma žaloby a sťažnosti. Každý vie o ňom povedať niečo zlého alebo dobrého. Vicišpán si musí dobre zapamätať, čo mu kto povedal. Kto má slabšiu pamäť, môže si urobiť stručné poznámky o výrokoch jednotlivcov. Keď už boly všetky kritiky prednesené, usporiadateľ obradne privedie pána župana na inšpekciu a vicišpán v rozvláčnej a nabubrenej forme prednesie mu všetky kritiky tak, aby župan mohol uhádnuť, od koho ktorá kritika pochádza. Keď župan uhádol všetkých pôvodcov kritiky, zvolí sa nový župan a nový vicišpán a hra pokračuje dotiaľ, kým sa všetci spoločníci nevystriedali. Táto hra je veľmi užitočná, lebo sa pri nej navykajú jednotlivci sústreďovať pozornosť, cibria si pamäť a pritom poznávajú jednotlivcov podľa ich smýšľania. Vo vzdelanej spoločnosti máva táto hra mnoho zábavných obratov a fines.

283. Kto má silné nervy?

Dobrý a vtipný usporiadateľ spoločenských hier musí dbať na to, aby sa hry vhodne striedaly. Po hre, ktorá vyžadovala sústredenú pozornosť a napínanie pamäti, má prísť s takou hrou, ktorá spoločnosť dobre zabaví. Tu usporiadateľ zapradie rozhovor o sile nervov a vyhlási: „Mnohí páni majú obdivuhodne silné nervy, ale ja veľmi pochybujem, že by sa niekto našiel, kto by vydržal nervove pod stolom tri údery, ktoré udriem na stôl!“

Niet ani najmenšej pochybnosti, že po takejto introdukcii nájde sa pán, ktorý zapochybuje a vonkoncom ponúkne i stávku. Usporiadateľ stávku prijme a ponúkne pána so silnými nervami, aby sa uráčil pod stôl. Najvhodnejšie je voliť stôl jedálne, ktorý je silný. Ostatných hostí pošle do susednej izby. Keď už všetci opustili miestnosť, usporiadateľ dva razy silne udrie na stôl a vyjde za spoločnosťou. Pán so silnými nervami krčí sa pod stolom a čaká, kedy príde tretí úder, ale usporiadateľ sa viac o neho nestará a zabáva sa so spoločnosťou. Pán so silnými nervami sa domnieva, že si usporiadateľ sbiera sily k poslednému úderu, ale keď to trvá už veľmi dlho, konečne príde na to, že dal sa chytiť a so sladkokyslou tvárou vyrediká sa zpod stola a voľky-nevoľky musí uznať, že nevydržal pod stolom čakať na tretí úder a že jeho nervy nie sú také silné. Po ňom nasledujú ďalší páni, odstránení vo zvláštnej miestnosti, ktorí práve tak pochodia ako prvý pán.

284. Kefa v kruhu

Túto hru môžu poznať všetci účastníci spoločnosti, a keby ju nepoznali, usporiadateľ má im ju vopred vysvetliť. Vyžrebuje sa jeden hráč a ostatní sa postavia okolo neho do kruhu. Usporiadateľ poučí všetkých, aby si dali ruky dozadu a dali kefu kolovať susedovi. Hráč uprostred kruhu musí uhádnuť, u koho kefa práve je, a keď sa nazdáva, že je u určitého hráča, rozkáže mu: „Ruky dopredu!“ Kým neuhádne, u koho je kefa, ktorá stále koluje z ruky do ruky, musí stáť v kruhu a hádať. Ak naďabil na kefu, musí hráč, u ktorého bola, vstúpiť do kruhu a hádať, kde je kefa. Ak je kefa práve u hráča, ku ktorému je hľadajúci práve chrbtom obrátený, môže si dovoliť aj podopaľovať ho, že mu kefou pohladí šaty, vlasy a pod., ale takáto smelosť vyžaduje veľkú zručnosť a hbitosť. Kde sú obratní hráči, býva hra veľmi veselá, najmä ak sa dostal do kruhu človek neobratný.

285. U koho je prsteň?

Usporiadateľ pripraví si cukrový špagát v takom rozmere, aby vystačoval celej spoločnosti, postavenej do kruhu. Na špagát navlečie hladký (snubný) prsteň a špagát nitkou spojí, aby na špagátovej obruči nebol uzol. Spoločnosť vyžrebuje jedného hráča, ktorý sa postaví do kruhu. Spoločníci chytia špagátovú obruč a všetci pohybujú rukami od suseda k susedovi. Prstienok putuje z ruky do ruky a povinnosťou vyžrebovaného hráča je, uhádnuť, u koho sa kolujúci prstienok práve nachodí. Aby sa mohol presvedčiť, kde sa prsteň nachodí, udrie slabo podozrivú osobu po ruke a táto je povinná ukázať ruky. Nájdenie prsteňa je často veľmi ťažké, lebo všetci stále posunujú rukami, sťaby prsteň podávali susedovi. U koho sa prsteň našiel, musí ísť do kruhu.

286. Baránok

Usporiadateľ rozsadí spoločnosť do veľkého kruhu tak, aby bol každý člen od seba aspoň na pol kroka vzdialený.

„Panie a páni! Každému poviem nejaké zvieracie meno, a keď budem rozprávať utešenú rozprávku, ktoré zviera práve pomenujem, ten, ktorému bolo práve to zvieracie meno povedané, vydá taký zvuk, aké vydáva spomenuté zviera. Kto bude zastupovať hus, zagága; prasa zakrochce; pes zašteká, havran zakráka, koza zamečí, baránok zabľačí a podobne. Prosím, aby každý dával dobrý pozor a nezabudol napodobniť príslušné zviera.“

Po tomto úvode, ktorý si môže ľubovoľne rozšíriť pomenovaním zvierat a napodobňovaním ich hlasu, pošepká každému do ucha „baránok“, ale tvári sa pri tom, ako by iné zviera bol pomenoval. Dá sa to mimikou znamenite napodobniť. Keď už všetkým pošepol „baránka“, dá sa do rozprávky:

„Kde bolo, tu bolo, v sedemdesiatej krajine, za líškiným dúpäťom a na tri míle za vlčou tmou, kde ani vtáčik, ani letáčik nedoletí, žil raz bohatý kráľ. Tento kráľ mal nepočetné množstvo čried kráv, juncov, jalovičiek, volov i býčkov. V jeho horách sa preháňaly nespočetné množstvá jeleňov, sŕn, laniek. Ale mal on i veľký salaš. V tomto salaši baču, valachov, honelníka a len jedného baránka…

Tu sa razom celá spoločnosť rozbľačí a je po hre. Až teraz všetci zistili, že sa dali šibalovi oklamať, a je zvyčajne z toho všeobecný smiech. Úspech je však závislý na tom, ako sa vie usporiadateľ vážne tváriť a ako vie rozprávku podať alebo inú vhodnú vymyslieť.

287. Prsteň v múke

Táto hra je vhodná najmä tam, kde je zúčastnená v spoločnosti mládež. Usporiadateľ položí naprostred stola veľký tanier naplnený múkou a na vŕšok kopca opatrne položí hladkú sobášnu obrúčku tak, aby ju všetci členovia spoločnosti mohli vidieť.

„Teraz, panie a páni, pozor! Tu hľa, týmto nožom ráčte každý z kopčeka múky odhrnúť trocha, ale dajte, prosím, veľký pozor pri odhŕňaní, lebo kto shodí obrúčku, bude ju musieť ústami z taniera vytiahnuť.“ Po tomto prívete odovzdá kuchynský nôž susedovi alebo susedke, a každý si z kopčeka odhrnie trocha múky. Nôž koluje dotiaľ okolo stola, až obrúčka spadne do taniera. Usporiadateľ upozorní nemotorného hráča, aby vylovil obrúčku z taniera ústami. Tu vznikajú veľmi komické situácie, lebo hráčovi sa nielen tvár zamúči, ale múka ho stále dráždi na kýchanie a kašľanie. No zatiaľ nesmie prestať, kým obrúčku ústami nevyloví.

288. O čom je reč?

„Panie a páni! Teraz Vám budem rozprávať rozprávku, a to tak, že osoba alebo vec, o ktorej budem hovoriť, nepomenuje sa skutočným menom, ale dostane krycie meno. Kto sa nazdáva, že vystihol, o kom alebo o čom je reč, zúčastní sa v rozhovore, ale použije zasa len krycie meno pre osobu alebo vec. Napríklad: Mal by som rozprávať o rôsole, ale ja slova „rôsol“ neužijem, ale povedzme zemetrasenie. Tento malý príklad vás, panie a páni, poučí, ako si máte počínať pri tejto hre:

Zemetrasenie je veľmi dobrá vec, ak je studené, tuhé a sú v ňom i kolienka. Najradšej mám zemetrasenie v zime. Pravda, žabu nerád vidím v zemetrasení a myslím, panie a páni, že ani vy by ste si zemetrasenie so žabou nepriali. Po takom väčšom zemetrasení neškodí povodeň chmelu a sladu…“

Iný spôsob hry „O čom je reč“ deje sa tak, že dve dámy alebo dvaja páni odídu do susednej miestnosti a tam sa dohodnú na určitej téme s krycími heslami. Vrátia sa a začnú o predmete rozprávať. Ak niekto zo spoločnosti vystihol, o čom je reč, zapojí sa do rozhovoru, ale užíva iba krycie mená. Kto nevystihol predmet, mlčí a pozorne sleduje rozhovor, ktorý môže byť vtipný i vážny. Predmetom rozhovoru môžu byť všeobecne známe udalosti, nové vynálezy, daktorá osobnosť zo spoločnosti, historická osobnosť a pod. Hra sa skončí, ak všetci zúčastnení uhádli, o čom bola reč, a potom zasa dvaja iní sa dohovoria na novej téme a nových heslách. Hádanie sa môže sťažiť voľbou slov s niekoľkými významami. Kto sa zmýli a predčasne povie význam krycích slov, musí složiť záloh. Tak isto pochodí i ten, kto neuhádol, o čom bola reč.

289. Kuchyňa strigôňa

Predviesť v spoločnosti studenú kuchyňu strigôňa vyžaduje dlhšiu prípravu, ale ak bola príprava dobre a starostlivo urobená, môže usporiadateľ i tým najotužilejšim privodiť zimomriavky. Tu vopred upozorňujeme usporiadateľa, aby z hry vylúčil osoby, ktoré majú slabé nervy a ešte slabšie žalúdky, lebo studená kuchyňa priamo bombarduje nervy spoluhráčov. Pri vystupňovanej nálade však môže si počínať i voľnejšie, ale vždy taktne.

Usporiadateľ sa musí postarať, aby stôl, pod ktorým sa bude podávať strigôňova studená kuchyňa, bol prikrytý tak, aby obrus siahal stolovníkom až po kolená. Tu podáme niekoľko receptov na „jedlá“, ktoré si môže rozmnožiť podľa vlastnej fantázie, ktorá má tu takmer nespočítateľné možnosti. Hlavnou vecou je, aby to boli predmety, ktorých neviditeľný dotyk vzbudí čo najnepríjemnejší pocit.

Vezme rukavicu z jelenice, namočí ju do vody, naplní ju mokrými pilinami, kus mokrej špongie, namočenú žemľu, kus navlhčenej vaty, kúsok surového mäsa v podobe jazyka, kúsok čerstvej zajačej kožky, oškriabaný zemiak s nastýkanými ostrými šparákmi, oškriabanú a mokrú mrkvu veľkosti ľudského prsta, za hrsť mokrých pilín, olúpanú mäkkú uhorku a pod. Tieto predmety si usporiadateľ pripraví do umývadla, opáše sa bielou zásterou, prípadne si nasadí na hlavu kuchársku čiapku. Umývadlo položí pred seba na stolček, skrytý pod stolom a pozve spoločnosť k stolu.

„Panie a páni, ráčte si sadnúť za stôl, lebo vám zaraz poslúži studená kuchyňa strigôňa Kabulakuka. Nečudujte sa, že na stole niet ani misky, ani taniera, ba ani len vidličky. Strigôň Kabulakuk nepodáva svoju studenú kuchyňu na stole, ale podľa čarodejníckej spoločenskej náuky. Preto, prosím, ráčte dať ruky pod obrus a prosím zprava naľavo nech podáva sused susedke tie lahôdky, na ktorých si jeho čierna pekelná výsosť tak rád pochutnáva. Upozorňujem však vysokovážené panie a pánov, aby sa neodvažovali jednotlivé chody strigônskej kuchyne vynášať na svetlo božie, totiž zpod stola, ak sa nechcú vydať strašlivej pomste čierneho pána Kabulakuka. Naskutku by sa znamenitá lahôdka premenila a zvedavec by to krute odpykal. Preto, prosím, celkom blízo prisadnúť k stolu a ruky pod stolom držať… Tak je to v poriadku… Nuž a teraz začnem podávať tie znamenité lahôdky:

(Vezme mrkvu podoby ľudského prsta, namočí ju do vody a podá susedovi.) Hľa, tu je prst zvedavca, ktorý chcel poznať tajomstvo studenej kuchyne strigôňa Kabulakuka… Prosím, podávajte ho ďalej… Prst je znamenite zaprávaný v dračej omáčke… To však nič nie je… Až sa prst zvedavca vráti ku mne, nasleduje druhý chod. (Medzitým vyberie kúsok surového bravčového jazyka, namočeného do vody.)… Teraz, prosím, nasleduje jazyk druhého zvedavca, ktorý chcel ochutnať lahôdky čiernej výsosti… (Vezme rukavicu a vážne sa zatvári.)… Hľa, tu ruka človeka, ktorý siahol na kľučku kuchyne strigôňa…“

Usporiadateľ postupne vyberá kúsky, pripravené v umývadle a popísaným spôsobom ich podáva. Oškriabaný a šparákmi poprestýkaný zemiak nazve pekelným ježom, olúpanú uhorku zbojníckou obličkou a podobne. Odporúča sa však kombinovať hru skutočnými lahôdkami, ktoré pohnú slinkou, a jedlami, pri ktorých naskočia zimomriavky. Môže sa však pri vymenúvaní dákej lakôtky podať kúsok surového mäsa, ktorého dotyk zvedavca priam strhne. Po skončení strigôňovej večere načim sa postarať, aby si každý účastník mohol umyť ruky.

290. Inkognito

Vtipnou a veselou spoločenskou hrou je inkognito, alebo hádanie osobnosti. Tri osoby zo spoločnosti, dvaja páni a dáma alebo dve dámy a pán, vyjdú z miestnosti. V danom prípade bude to dáma a dvaja páni. Keď opustili miestnosť, spoločnosť sa rozhodne dať vyšlým tri známe mená. Napr.: Bismarck, Napoleon a Mária Terézia. Keď boly mená ustálené, dámu zavolajú dnu a usporiadateľ jej povie: „Milostivá pani, my vieme, že obidvaja páni tam vonku sú Bismarck a Napoleon, ale, žiaľbohu, nemôžeme vám povedať, koho vy máte predstavovať. Ráčte, prosím, ešte na chvíľu von, ale nesmiete pánom prezradiť, čo ste počuli, zato však pošlite nám jedného z tých pánov.“ Tomuto sa zasa dôverne povie, aby neprezradil ostatným, čo oni predstavujú, ale jemu samému sa zatají, koho bude on predstavovať. To isté sa opakuje i u druhého pána, takže všetci partneri poznajú úlohy obidvoch ostatných, len práve svoju úlohu nepozná ani jeden. Potom sa zavolajú všetci dnu, zahrávajú sa spolu veselo a jeden chváli činy druhého, až konečne všetci uhádnu, koho vlastne predstavovali. V hre sa pokračuje zatiaľ, zakiaľ sa všetci účastníci nevystriedali.

291. Vševedúca fľaša

Ak by spoločenská zábava mala z nejakej príčiny viaznuť, usporiadateľ prinesie pivovú fľašu a do zátky zastokne kúsok husacieho brka a vážne vyhlási:

„Panie a páni, pozor! Ajhľa, tu vám predstavujem vševedúcu fľašu, ktorá vie všetko a všetko vyzradí. Povie vám celkom presne, kto si včera alebo predvčerom zacigánil; kto rád koketuje, kto chodí nerád do kostola, kto je práve zamilovaný — no všetko vám prezradí a ukáže týmto brkom na každého, koho sa daktorý poklesok týka.“

Tu sa usporiadateľ opýta fľaše napr.: „Kto sa dnes zamiloval?“ Potom položí fľašu na dlážku, účastníci utvoria okolo flaše kruh a usporiadateľ fľašu rozkrúti. Keď fľaša zostala stáť a jej hrdlo s brkom je obrátené k daktorému účastníkovi, ten je tým, na ktorého sa otázka vzťahovala. Usporiadateľ musí dbať na to, aby sa nekládly také otázky, ktoré by mohly daktorého člena spoločnosti uraziť alebo ho vydať posmechu.

292. Stratený náprstok

Spoločnosť na chvíľu vyjde z izby a usporiadateľ skryje náprstok. Skrytý má byť tak, aby ho nebolo možno ľahko nájsť, ale nesmie byť ani tak skrytý, aby sa musel nábytok odstavovať. Potom sa spoločnosť zavolá do izby. Kto náprstok zbadá, neprezradí to, ale si sadne. Nikto si však nesmie zatiaľ sadnúť, kým náprstok nenašiel. Zvyčajne však dvaja-traja ani pri najväčšej snahe nenájdu náprstok a bezmocne behajú z kúta do kúta. Tu si už šťastní nálezcovia zavtipkujú, volajúc, ak sa k náprstku priblížili, „oheň“, ak sa vzdialili „voda“. Z takého zmäteného hľadania vznikajú veselé situácie, ale neslobodno ich hnať do nekonečnosti, aby sa nik neurazil.

293. Čo je to?

Spoločnosť sa rozdelí na dve jednaké skupiny. Jedna skupina vyjde von a tam si rozdelí po slove príslovie, porekadlo, alebo začiatok dajakej známej piesne. Keď sa každému ušlo po slove, na znamenie usporiadateľa vojdú a na nové znamenie razom a jedným dúškom vykríkne každý svoje slovo. Druhá polovica spoločnosti musí z jednotného výkriku povedať, o aké príslovie, porekadlo, alebo pieseň ide. Zvyčajne sa zvolanie opakuje päť ráz, alebo sa vopred ustáli čas, dokedy má druhá skupina uhádnuť z chaotického zvolania obsah. Ak uhádla, vymenia si úlohy. Túto hru vrele odporúčame školskej mládeži, lebo sa v nej znamenite cvičí sluch a sústreďuje pozornosť. No, ani pre dospelých nie je práve najhoršou zábavou.

294. Preteky zamračencov

Ako v predošlej hre, i tu sa spoločnosť rozdelí na dve skupiny. Usporiadateľ postaví ich tvárou v tvár a teraz musí partner partnera rozosmiať. Pravda, deje sa to rozličnými grimasmi. Kto sa usmial, je z pretekov zamračencov vylúčený a víťazom sa stáva ten, ktorý sa nezasmial.

295. Preteky s americkými orieškami

Spoločnosť sa rozdelí na viac skupín s jednakým počtom členov. Každá skupina dostane na jednom konci miestnosti stoličku a na tejto je 10 amerických orieškov. Cieľ pretekov je v tom, že každý jednotlivec musí striedavo na vidličke alebo na noži preniesť všetkých 10 orieškov na druhú stranu miestnosti tak, aby mu ani jeden oriešok nespadol. Aby si nemohol druhou rukou pomáhať, musí ju mať za chrbtom. Ak spadne niekomu orech, musí sa zohnúť a bez pomoci ruky nabrať oriešok na nôž alebo vidličku. Zvíťazí tá strana, ktorá všetkých 10 orieškov prv a dobre preniesla na druhú stranu.

296. Hra na burzu

Hra na burzu patrí medzi tie spoločenské hry, ktoré možno hrať vo väčšej spoločnosti. Pri tejto hre fungujú dvaja usporiadatelia a zvyčajne bývajú určené i dve ceny v podobe škatule cigariet, cigár, alebo bonbónov, podľa toho, kto je výhercom, pán alebo dáma. Prvý usporiadateľ očísluje toľko lístkov, koľko je členov spoločnosti. Lístky sa složia, hodia do klobúka a každý si vytiahne po jednom lístku, aby nebolo podozrenie, že lístok, na ktorý je už vopred určená výhra, bol daktorej favorizovanej osobe daný. O číslici, ktorá vyhráva prvú cenu, rozhoduje zvyčajne osoba, nezúčastnená v hre, ktorá číslicu na lístok pred započatím hry napíše, lístok svinie a prikryje pohárom na stole. Druhý usporiadateľ medzitým rozdelí vo vrecúškach každému účastníkovi hry 10 fazúľ. Druhú cenu dostane ten, kto získal najviac fazúľ. Teraz sa začne skutočne burzové kupčenie. Niekto si napr. zakladá na šťastnej trojke a preto sa snaží lístok s trojkou odkúpiť napr. za 4 fazule. Iný burzovník má zasa záujem o jeho číslicu a tu nastáva jednačka a tak sa stane, že za svoju číslicu dostane viac fazúľ, ako platil za kúpenú číslicu. Skutoční burzovníci snažia sa za pár fazuliek skúpiť čo najviac lístkov, iní zasa nahromadiť najviac fazúľ. Jedna hra môže trvať i vyše pol hodiny. Po určitom čase hlavný usporiadateľ ohlási číslo výhry 1. ceny. Ostatní si zasa srátajú svoje fazule a oznamujú výsledok svojho burzového obchodu. Kto dosiahol najviac fazuliek, dostane 2. cenu. Vo veľkej spoločnosti, kde sa jednotlivci dobre nepoznajú, je táto spoločenská hra znamenitým prostriedkom na vzájomné naväzovanie spoločenských stykov a dobrým základom pre ďalší program hier. Práve preto usporiadateľom odporúčame, aby túto hru vzali na prvom mieste do programu vo veľkej spoločnosti, aby bol úspech ďalších spoločenských hier zaistený.

297. Čie sú to očká?

Kým hra na burzu je akosi základnou hrou vo veľkej spoločnosti, kde sa jednotlivci ešte dobre nepoznajú, hra „Čie sú to očká?“ a po nej nasledujúca: „Čie sú to nôžky?“ patrí medzi záverečné hry spoločenské.

Spoločnosť sa rozdelí na dve skupiny tak, aby na každej strane bol približný počet dám a pánov. Dvaja usporiadatelia pripnú na spojovacie dvere dve plachty (obrusy) tak, aby bola vo výške očú úzka škára, cez ktorú možno iba oči vidieť. Pred škáru postaví sa dáma, pričom pán, ktorý sa prvý dostal do poradia, musí cez škáru uhádnuť, ktorej dáme patria ukázané oči. Ak pán uhádol, na pokyn usporiadateľa môže prekĺznuť do prehradenej izby a zatancuje si s dámou jedno kolo. Potom postaví druhá časť spoločnosti jednu zo svojich dám pred škáru a pán z opačnej skupiny musí zasa hádať. Takto hra pokračuje zatiaľ, kým sa všetci nevystriedali. Poznamenávame, že pri tejto hre je dovolený bozk, ale len cez škáru.

Keď sa všetci v poznávaní očí vystriedali, usporiadatelia pripnú obrus tak, aby bolo vidieť dáme iba nohy po kolená. Dáma ako predošle postaví sa predo dvere a pán musí podľa nožičiek uhádnuť, o ktorú dámu ide. Odmena za uhádnutie je podobná predošlej a pán si musí po odmenu do susednej izby.

298. Žartovný sekretár

Stolné hry s papierom a ceruzou obohacujú spoločenské hry niekoľkými žartovnými hrami, kde z náhody vznikajú nezvyčajne veselé situácie. Dobrý režisér spoločenských hier vždy si včas opatrí potrebné rekvizity k spoločenským hrám a vždy pamätá na papier a dostatočné množstvo cerúz.

Jednou z najveselších stolných hier s ceruzou a papierom je „Žartovný sekretár“. Celá spoločnosť sadne si za stôl a usporiadateľ rozdá všetkým účastníkom lístky papiera asi 20 cm dlhé a 8 cm široké, ako i ceruzu.

1. „Panie a páni, začneme hru na žartovného sekretára. Každý nech napíše na lístok, a to na horný okraj, dajakú mužskú vlastnosť. Nech sa páni neurazia, ale mužovia majú tých všakových vlastností, nectností a dakedy ctností celú hŕbu. Môžete medzi „ctnosťami“ spomenúť napr.: brutálny, silný, opitý, škamravý, nadutý a pod. Výber má každý voľný a môže túto hŕstku ctností doplniť vlastnými poznatkami. Prosím však, aby sa sused susedovi nedíval do lístku… Teraz, prosím, zahnite papier tak, aby písmo nebolo vidieť… — Výborne!

2. Zaraz nech každý podá susedovi naľavo lístok. Upozorňujem znova, že nik sa nesmie pozrieť, čo je na lístku napísané. Výmena bola znamenitá. Teraz ráčte napísať dajaké mužské meno. Nerozhoduje, či to bude dakto zo spoločnosti, alebo dajaká známa osoba. Voľba osoby je slobodná… — Napísané? V poriadku! Ráčte zasa papier zahnúť, aby nebolo písmo vidieť a podajte ho susedovi.

3. Teraz napíšte nejaké sloveso, vzťahujúce sa na ženskú vlastnosť. Môže to byť z tých najbežnejších ctností, ako: trápiť, sužovať, mučiť, frflať, milovať… No, môže to byť aj podstatné meno z tých lichotnejšich, ako: čertica, dračica, striga, bosorka a podobné.

Napísané? Prosím, zahnút a podať ďalej!

4. Páni, teraz sa budete môcť vyvŕšiť na dámach, lebo máte možnosť napísať meno hociktorej dámy zo spoločnosti. No, môže to byť zato i domovníčka, slúžka, alebo cigánka. Každému je daná možnosť napísať to, čo sa mu páči. Dámy, prosím, neškúľte pánom do papiera!

5. Prosím, zahnúť, podať ďalej a napísať dajaké miesto. Môže to byť práve tak divadlo ako stodola, kino, vrbina, kláštor alebo porodnica.

6. Hotové? Prosím, zahnúť a podať ďalej. Tak! A teraz môžete napísať nejakú činnosť, čo robili. Môže to byť: Objímali sa, bozkávali sa, revali, tancovali, koketovali a podobné.

7. Prosím, ďalej lístky, lebo teraz budeme písať, čo on na to povedal. Čo by mohol povedať? Milujem ťa, daj mi pokoj, zmizni mi s očú, dračica, had, nevernica, falošnica atď. Každý má svoju fantáziu a môže napísať, čo sa mu zapáči.

8. Ďalej, prosím… Hotové? Teraz napíšte, čo ona povedala. Čo by mohla povedať? Dajte mi pokoj, ohoľte sa, nestískajte ma, nenávidím vás, nechcem vás vidieť a podobne.

9. Napíšte teraz, čo z toho bolo. Čo iné by z toho mohlo byť, ako svadba, krst, pohreb, hanba, potupa, blamáž?!

10. Napokon napíšte, prosím, čo na to povedal svet. Čo svet vraví? To sa dalo čakať, tak im treba, každý začiatok je ťažký atď.“

Ak boly všetky lístky napísané a svinuté, aranžér hry ich posbiera, pomieša a po jednom prečíta. Čítanie sa musi diať tak, aby jednotlivé slová daly jednoliatosť a smysel. Z jedného lístku vyšly napr.:

Čaptavý — inžinier Janovčík — milovať — slúžka — stodola — tancovať — milujem ťa — dajte mi pokoj — krst — tak im treba.

Tieto zdanlivo nesúvislé slová dávajú tento smysel:

Čaptavý inžinier Janovčík miloval slúžku, s ktorou šiel do stodoly tancovať. On jej povedal: „Milujem ťa.“ Ona mu odpovedala: „Dajte mi pokoj.“ Bolo z toho krstenie a ľudia povedali: „Tak im treba!“ Iný príklad:

Hundravý — profesor Zabúdka — páchne špiritusom — slečna Horáková — bar — nariekať — zasmej sa — nestískajte ma — rozvod — tak to býva.

Treba čítať:

Hundravý profesor Zabúdka, páchnuci špiritusom, šiel so slečnou Horákovou do baru nariekať. On jej povedal: „Zasmej sa.“ Ona mu odpovedala: „Nestískajte ma!“ Bol z toho rozvod. Ľudia povedali: Tak to býva.

Dakedy sa stane, že na niektorom lístku javí sa nesmysel. Tu si obratný usporiadateľ pomôže zámenou jednotlivých slov. Napríklad:

Močkou páchne — doktor Zamarec — vonia mošusom — profesorka Iváková — vrbina — objímala sa — dračica — ohoľte sa — sobáš — každý začiatok je ťažký.

Usporiadateľ v tomto prípade zmení poradie jednotlivých slov takto:

Močkou páchnuci doktor Zamarec išiel s profesorkou Ivákovou, voňajúcou mošusom, do vrbiny objímať sa. On jej povedal: „Dračica“, ona jemu: „Ohoľte sa.“ Bol z toho sobáš a ľudia povedali: „Každý začiatok je ťažký.“

Takéto a tomuto podobné roztomilé nesmysly vznikajú pri hre na vtipného sekretára. Stáva sa, že niektorí netaktní páni napíšu dajakú frivolnosť, urážajúcu verejnú mravnosť. V takomto prípade sa musí usporiadateľ vynájsť a je jeho povinnosťou nevhodné a nemravné slovo zameniť iným slovom.

Po hre majú sa papiere zničiť a okrem usporiadateľa nemá ich nik zo spoločnosti prezerať.

299. Máte dobrú pamäť?

Ak je daktorá spoločenská hra nielen zábavnou, ale i užitočnou, je ňou nesporne táto hra. Človek veľa vidí a veľa vníma, ale často sa ukáže, ako si roztržite alebo nepozorne počína.

Usporiadateľ pripraví si hŕbu rozličných drobností, ktorých sa dostatok nachodí v každej domácnosti. Môžu to byť drobnosti z košíka na šitie, rozličné nástroje, písacie potreby, príbory (rozličné) a pod. Prv, než by spoločnosti ukázal tácňu s týmito domácimi rekvizitami, rozdá každému členovi spoločnosti kúsok papiera a ceruzu. Až potom prinesie alebo odkryje veľkú tácňu a povie:

„Panie a páni, máte celú minútu času obzrieť si tieto drobnosti. Ráčte si ich zapamätať. Ak prejde minúta, každý napíše, čo si z toho všetkého zapamätal.“

Po minúte zakryje tácňu šatkou a spoločnosť píše. Vyhráva ten, kto si zapamätal najviac predmetov. Usporiadateľ môže až tri razy meniť obsah tácne a prvú cenu dostane ten, kto si zapamätal najviac predmetov. Hráči, ktorí sa prvý raz zúčastnili v tejto hre, budú sa veľmi čudovať, ako málo si vedeli zapamätať. Táto hra, cvičiaca ducha a pamäť mala by byť zavedená vo všetkých školách a mohla by slúžiť za veľmi dobrý demonštračný prostriedok pri vyučovaní základných zákonov dušovedy (pamäť, pozornosť, sústredenosť, nepozornosť, rozptýlenosť atď.).

300. Hra na inzeráty

Okrem „Veselého sekretára“ veľmi zábavná je i hra na inzeráty. Usporiadateľ si počína práve tak, ako v hre na veselého sekretára, rozdá podobný papier, ceruzu a povie niekoľko slov úvodom:

„Panie a páni! Nemyslím, že by bol každý člen našej vysokováženej spoločnosti písal do novín — nemyslím články — ale drobné oznamy, ako ich každodenne vídavame na poslednej strane našich časopisov. Kdekomu sa môže prihodiť, že by chcel kúpiť klavír, stratil sa mu Dunčo, alebo — prepáčte láskave — chcel by sa oženiť pomocou inzerátu. Každá vec je dobrá, čo sa človek naučí, a práve preto odporúčam malé cvičenie, ako napísať malý oznam v akejkoľvek životnej situácii.

1. Prosím, ráčte napísať na hornú časť papiera hlavičku inzerátu, ktorý by ste si želali uverejniť. Každý nech si píše svoj inzerát v celej hre, totiž nech každý v hre sleduje svoju pôvodnú myšlienku. Kto sa chce oženiť, alebo vydať, napíše: „Ožení sa — vydá sa; kto hľadá niečo strateného, napíše: Stratil(o) sa; kto chce predávať, napíše: Predá sa; kto chce niečo kúpiť, napíše: Kúpi sa; a kto chce niečo vymeniť, napíše: Vymení sa a pod. Prosím nepozerať susedovi do inzerátu. To je porušenie inzertného tajomstva a trestá sa vylúčením z hry! Prosím, teraz titul inzerátu pekne rúče zavinúť, aby sused nevedel, čo ste písali a podajte inzerát susedovi naľavo.

2. Titul inzerátu by sme už mali a teraz načim napísať, o čo ide. Kto sa chce oženiť, alebo vydať, napíše: driečny mladý muž — černovláska; kto stratil niečo, napíše meno predmetu, alebo zvieraťa; kto chce niečo kúpiť, predať alebo vymeniť, napíše meno predmetu.

3. Prosím, lístky pozorne zavinúť a podať ďalej, lebo teraz ide o popísanie veku, vonkajšej vlastnosti, farby, veľkosti, vnútornej vlastnosti a povahy osoby alebo veci. Myslím, že mi každý rozumie, ale pre istotu ochotne poradím: Kto sa chce oženiť alebo vydať, napíše koľkoročný(á) je, opíše svoju krásu, výšku, vzdelanosť, prípadne i svoje záľuby (milovník hudby, milovnica športu a pod.). Ostatní popíšu veci, alebo predmety, o ktoré majú v inzeráte záujem.

4. Pokračujeme ďalej. Tí, ktorí túžia po siedmej sviatosti, napíšu svoje požiadavky, udajú meno, majetok, ostatní, ktorí chcú kúpiť alebo predať, uvedú patričnú sumu, a ktorí chcú niečo vymeniť, uvedú predmet, za ktorý by boli ochotní niečo vymeniť, a ktorým sa stratilo niečo, napíšu výšku odmeny.

5. Teraz, prosím, ráčte uviesť bližšie svoje podmienky. Páni napríklad: sedem detí vítaných, dámy zasa: uspokojím sa s jedným domácim priateľom, a ostatní, ktorí chcú kupovať, predávať alebo vymieňať niečo, udajú to, čo by si priali, aby bolo v inzeráte uvedené.

6. Panie a páni, nezabudnúť na značku, pod ktorou chcete mat inzerát uverejnený. Zamilovaní majú bohatú zásobu slov, ako: horím, túžim, jarný sen, Veľkú noc spolu a pod. Myslím však, že i ostatní budú vedieť nájsť na svoj inzerát vhodnú a dobre charakterizujúcu značku.

7. Napokon nesmieme zabudnúť na noviny, v ktorých chceme mať inzerát uverejnený. Dosiaľ to išlo znamenite, preto prosím inzerát dobre zavinúť a mne odovzdať.“

Usporiadateľ posbiera inzeráty do klobúka, dobre ich pomieša a po jednom číta. Pravda, musí byť i pri čítaní inzerátov rýchlym a vynaliezavým, lebo stretne sa tu s celým shlukom veselých nesmyslov.

Pripojené tri ukážky veľmi dobre poučia, aké zábavné hlúposti vyšly z dobre vedenej zábavy s inzerátmi:

1. Ožení sa — pes, počúvajúci na meno Dunčo — 25-ročný, driečny, vysoký, dobrý športovec a tanečník — s originálnou mahagónovou almarou, veľmi skladnou, vykladanou mozaikou, hneď za hotové 3200 Ks. Listy na značku „Dobrá dojka“ do administrácie „Slovenskej politiky“.

2. Vydá sa — sedempedálová harfa — s elektrickým štartérom, perovaným tandemom a dvoma tlmenými výfukmi — za angorského kocúra v cene 400 Ks. Značka: „Sen májovej noci“ — do administrácie X. Y.

3. Predá sa — černovláska — s postriebrenými švédskymi strunami, s trvalým držaním ladenia, bronzová kostra, pozlátená, s nepremokavým puzdrom — 10 perc. a útraty. — Pod značku: „Znamenitá myšiarka“ — do administrácie N. N.

Aby sa dosiahly skutočne vtipné inzeráty, odporúča sa, aby usporiadateľ sám pripravil návrhy na inzeráty nasledujúcim spôsobom: Na lístky napíše návrh inzerátu najprv pre dámy. Pravda, musí byt veľmi vynaliezavý, aby najmä vo veľkej spoločnosti mal dostatok námetov. Takiste napíše námety pre pánov a dá námety pre dámy žrebovať dámam a námety pre pánov zasa pánom. Každé nedeľné číslo veľkých denníkov poslúži mu bohatstvom námetov. Ak sa píšu inzeráty podľa žrebovania, musí sa prísne zachovať tajnosť, kto čo vyžreboval a preto hneď po vyžrebovaní jednotlivých návrhov treba žreby zničiť, lebo by hra stratila originalitu.

301. Každý chvíľu básnikom

K tejto hre stačí dlhší pruh papiera, ktorý sa bude práve tak skladať ako predošlé. Usporiadateľ napíše na papier riadok verša, napísané zavinie, aby sused nevidel, čo napísal, ale zato povie mu posledné slovo verša. Sused musí napísať druhý riadok s rýmom predošlého riadku. Tretí člen spoločnosti napíše zasa riadok, ale s iným rýmom a štvrtý člen napíše riadok so slovom, rýmujúcim sa s predošlým susedovým slovom. Takto koluje papier, až je celkom popísaný.

Napr.: Usporiadateľ napíše:

„Na kozube ohník horí.“ Z tohto povie susedovi posledné slovo „horí“, a sused musí nájsť vhodný rým, povedzme hory a pod. Vo vtipnej spoločnosti vychodia z hry veselé verše. Nech slúži ukážka za príklad:

Len jedna vec ma vždy bolí Švec diviaka tĺkom holí. Múdry mlčí, hlúpy tára, Dve kolesá máva kára. Fučka zalepí aj dušu, To je hlúposť, na môj’ dušu. Čo vám život bez radosti? Lotrom polámali kosti. Vrchy kopnia, vír sneh mece, Niekto rád len plné vrece…

Aby sa dostal takýto verš, treba vopred ustáliť počet slabík. Pravda, rýmy nie sú vždy také priliehavé, ako v uvedenom príklade, ale hra je zábavná i poučná, lebo cibrí smysel pre rým a budí záujem o poéziu.

302. Veľa vieme zo zemepisu?

Spoločnosť sedí za stolom a každý má pred sebou papier a ceruzu. Usporiadateľ vezme hodinky do ruky a povie:

„Panie a páni! Teraz budeme robiť zemepisné preteky. Ak sa nemýlim, väčšina z nás rada sa učila zemepis a so záľubou čítala cestopisy. Preto nepochybujem, že každý zo spoločnosti bude si toho ešte veľa pamätať. Prosím, ak vám dám znamenie, píšte, čo najrýchlejšie viete, všetky zemepisné pojmy, začínajúce písmenom „A“. Nerozhoduje, či to budú svetadiely, mestá, hory, rieky, štáty, len sa ich snažte čím viac napísať. - Teraz pozor! Začnite!“

Členovie spoločnosti dajú sa do písania; po minúte usporiadateľ zvolá: „Zastaviť!“ Všetci prestanú písať a usporiadateľ spolu s najlepším znalcom zemepisu (profesorom, učiteľom a pod.) najprv preskúmajú, či sú napísané skutočne zemepisné pojmy a potom spočítajú, koľko ich kto napísal. Vyhráva ten, ktorý ich napísal najviac. V tejto hre, ako i v hrách nasledujúcich, dobre je mať naporúdzi náučný slovník, aby mohly byť prípadne vzniklé spory autoritatívne urovnané.

303. Iné podobné hry

Na predošlý spôsob možno robiť preteky zo všetkých odborov ľudskej vzdelanosti. Možno napríklad na určené písmeno pomenovať literátov (rozhoduje vždy priezvisko a nie krstné meno!), básnikov, umelecké diela, pojmy z hvezdárstva, z dejín, filozofie, psychologie a pod. Všetky tieto hry majú tendenciu ušľachtilú a veľmi sú vhodné pre študentstvo.

Hry a zálohy

304. Rýmovanie

Spoločnosť si sadne za stôl alebo sa postaví dokola. Usporiadateľ začne: „Ja som básnik, ty si básnik, povedz mi rým na hus“ - a ukáže na daktorého člena spoločnosti a číta do desať. Označený hráč musí za ten čas povedať vhodný rým na „hus“, hoci: kus, Rus a pod. Ak nevie odpovedať v označenom čase (čas môže byť aj skrátený), môže byť z jedného kola vylúčený alebo je povinný složiť záloh. Ak odpovedal včas, má právo sám dať otázku podľa uvedenej formuly: „Ja som básnik, ty si básnik“ atď.

305. Jedna sparťanská

Je známe, že Sparťania boli veľmi máloreční a milovali, ako vieme, lakonickú úsečnosť. Tu môže usporiadateľ úvodom hry rozpovedať túto príhodu:

„Panie a páni, ako viete, Sparťania nemilovali veľa rečí a myslím, že ani ja by som nepochodil u nich, zato však musím vám úvodom terajšej hry povedať niečo o sparťanskej lakonickej úsečnosti.

Obyvatelia ktoréhosi ostrova v Egejskom mori trpeli veľký hlad a preto vyslali k Sparťanom posla s vrecami, aby vyprosil od nich potraviny. Posol dlho prosil, žobronil, a keď skončil, poslali ho — ináč zdvorilí a šľachetní Sparťania — domov s prázdnymi vrecami, povedajúc mu: „Začiatok sme už zabudli a koniec sme neporozumeli.“

Zúfalí ostrovania vyslali druhého posla a prikázali mu, aby bol veľmi stručný. Posol prišiel k Sparťanom s prázdnymi vrecami, roztvoril ich a prosebne zvolal: „Sú prázdne, prosím, naplňte!“ — Sparťania naplnili všetky vrecia, ale šťastnému poslovi povedali: „Nebolo treba vravieť, že sú vrecia prázdne. Sami sme to poznali. Nebolo treba prosiť, aby sme ich naplnili. Sami by sme to boli urobili. Ak prídeš po druhý raz, nevrav toľko!“

Ja však budem, panie a páni, blahovoľnejší ako Sparťania a dovolím každému odpovedať, ale len tak po sparťansky: — jedným slovom. Na každú otázku smete mi odpovedať iba: áno, nie, hej, azda, hádam, keď, veď, ako, čo, prečo, začo, počo, načo, kde, kedy a podobne. Odpoveď však musím dostať, kým narátam tri.“

Teraz dá neočakávane otázku daktorému účastníkovi:

„Vy ste sa dnes nečesali, raz, dva, tri!“

Prekvapený hráč alebo bude protestovať a povie: „Česal“, alebo sa nespamätá a neodpovie na otázku. Musí položiť záloh.

Snahou usporiadateľa musí byť rozličnými drobnými anekdotami a príhodami rozptylovať pozornosť spoluhráčov a keď je pozornosť najviac rozptýlená, bleskove položí inému otázku: „Vy sa vždy smejete! raz, dva, tri!“

Hra je veľmi dobrým prostriedkom na cvičenie sústredenosti, ak vie usporiadateľ veľa drobných bájok a čoskoro je klobúk plný záloh. Ako sa zálohy vymieňajú, uvedieme obšírne na konci tejto časti.

306. Hra s tanierom

Spoločnosť sa osadí dokola, usporiadateľ sa trochu zdvihne, postúpi na prostred kola, natiahne ruku, postaví na dlážku plechový tanier na hranu a rozkrúti ho. Vzápätí si sadne a vyvolá niekoho zo spoločnosti. Zavolaný musí skočiť a tanier chytiť, kým sa neprestal krútiť a nespadol na zem. Ak mu tanier spadol, musí položiť záloh. Ale či sa mu podarilo alebo nepodarilo tanier zachytiť, musí ho rozkrútiť znova a usporiadateľ vyvolá iného hráča. Takto ide hra veselo ďalej, až je nedostatok zálohov.

Hra s tanierom môže byť značne sťažená, ak dá usporiadateľ jednotlivým účastníkom mená zvierat, alebo ich označí číslicami. V tejto variácii je pri značnej sústredenosti veľa zálohov, lebo nie všetci hráči sú pozorní a iní ich musia upozorňovať, aby chytili tanier. Vtedy však už býva zvyčajne neskoro.

307. Dúchanie vaty

Spoločnosť sedí za neprestretým stolom s hladkou doskou s rukami pod stolom a úzko vedľa seba, aby medzi jednotlivými hráčmi neboly medzery. Na stôl sa položí kúštik vaty a na povel usporiadateľa všetci fúkajú do vaty. Každý hráč snaží sa vatu od seba odfúknuť na opačnú stranu, lebo pri kom vata uviazne, preletí mu cez rameno alebo hlavu, musí dať záloh. Rovnako musí položiť záloh ten, kto by rukou chcel vatu od seba odstrániť.

Hra vyvoláva veľmi komické situácie. Už aj naduté tváre, pripomínajúce veľké plechové nástroje, vyvolávajú výbuchy smiechu medzi hráčmi, ale najmä medzi členmi spoločnosti, ktorí sa v hre nezúčastnili. Jeden fučí, ako by kašu dúchal, druhý sťaby hral na pozaunu a tretí dýcha ako starý rušeň.

Keď sa nasbiera dostatok zálohov, hra sa preruší a začne sa s výmenou.

308. Miesto čísla „bum!“

Táto hra je v našich spoločnostiach známa, ale keďže naším cieľom je oboznámiť čitateľa podľa možnosti so všetkými vhodnými spoločenskými hrami, uvádzame aj túto.

Spoločnosť, rozsadená dokola, rozhodne, ktorú radovú číslicu a jej násobky neslobodno vysloviť, ale miesto nich treba povedať hlasité „bum“. Ak sa zvolí za číslicu, ktorú neslobodno vysloviť, šesť, po menovaní číslic 1 — 2 — 3 — 4 — 5 — povie sa miesto šestky „bum!“ Tak sa pokračuje i pri jej násobkoch 12, 18, 24 atď. Kto sa preriekne alebo dlho mlčí, musí dať záloh a určí sa nová číslica na „bum“ a začne sa od jednotky.

309. Furman vezie…

Spoločnosť si sadne dokola a usporiadateľ sbalí vreckovku do klbka, alebo použije mäkkú a ľahkú loptu, hodí ju do lona dámy a zvolá: „Furman vezie ananás!“ Prirodzene, môže povedať aj iné podstatné meno, začínajúce písmenom „a“, napr.: akáty, Aduša, aduty, Aničku, alumínium a pod. Dáma hodí vreckovku pánovi a pán je povinný rýchle povedať podstatné meno na „a“. Ak včas nepovedal, povinný je položiť záloh.

Ak sa slová na „a“ vyčerpaly, usporiadateľ prevezme vreckovku a hodí ju zasa inej dáme a povie: „Furman vezie babu!“ Dáma hodí zasa vreckovku inému pánovi a ten musí rýchle povedať podstatné meno na „b“. Takto pokračuje hra dotiaľ, kým nebol nasbieraný dostatok zálohov alebo pokiaľ nenudí.

Hra môže byť kombinovaná rozličným spôsobom, napríklad rozličnými porekadlami a heslami. Usporiadateľ hodí vreckovku dáme a povie: „Kto včas ráno vstáva“ — a dáma príslovie doplní: — „Boh ho požehnáva“. Dáma si vymyslí iné príslovie a povediac jeho polovicu, hodí vreckovku pánovi, napr.: „Kto inému jamu kope“ atď. Kto nevie príslovie alebo heslo dokončiť, alebo povedať nové, musí složiť záloh.

Ako si počínať pri vvykupovaní zálohov

310. Vykupovanie zálohov

Vykupovanie zálohov kladie na usporiadateľa spoločenských hier veľké požiadavky. Tu sa ukáže, či má vtip, um a vkus, ale i značnú dávku taktu a jemnocitu, aby vedel rýchle rozhodovať, čo je v ktorej situácii vhodné a čo nevhodné. On je dušou spoločnosti a preto v značnej miere naňho padá zodpovednosť za „pokazený večer“, ale úspech večera je zasa jeho úspechom. Pri vymeriavaní trestov musí veľmi dbať na to, aby neboly niektorej osobe vyznačené také tresty, ktoré by ju vzhľadom na vek, úradné postavenie, spoločenskú vážnosť, mohly vydať posmechu. Bolo by veľmi netaktné odsúdiť staršiu dámu, aby pobozkala mladého muža, telnatého staršieho pána, aby vykonával akrobacie na fľaške alebo plaziť sa po stoliciach. I keby to vyvolalo výbuchy smiechu pre komičnosť situácie, nesmie usporiadateľ dopustiť, aby boly vymeriavané jednotlivcom nevhodné a nemiestne tresty.

Usporiadateľ sa musí vystríhať pripúšťať také tresty, ktoré by mohly uraziť samoľúbosť jednotlivcov, lebo neslobodno zabúdať, že urazený samoľub nevie odpúšťať, ani zabúdať. Tu znova upozorňujeme na dušovednú časť nášho diela a zdôrazňujeme potrebu znalostí pováh iných ľudí.

Pokuty musia byť vymeriavané tak, aby ich mohol pokutovaný bez väčšej námahy splniť. Vymeraná pokuta nesmie totiž nikdy presahovať mieru telesných a duševných schopností toho, kto bol potrestaný. Treba sa vyhýbať tomu, aby niekto, kto si na sebe veľmi zakladá, „vyzeral“ smiešne, lebo nielen urazený, ale i ostatná spoločnosť stratila by náladu v obave, že pri budúcej zábave by sa mohlo prihodiť niečo podobné. Preto znova a znova zdôrazňujeme, že tu sa musí prejaviť v plnej sile a v pohotovosti rozvaha, takt a jemnocit usporiadateľov, najmä ak ide o mladého člena spoločnosti. Cholerici, ale najmä tí, ktorí nevedia dostatočne spútať svoj temperament a nevedia vhodne potláčať svoje ironické založenie, mali by tu vždy ustúpiť sangvinikom, ktorí sú pre úlohu usporiadateľa priam stvorení!

V nasledujúcich úsekoch uvedieme niekoľko rozličných pokút a lekcií, z ktorých si môže usporiadateľ vybrať. Pravda, každý vtipný usporiadateľ vie si tu uvedené pokuty doplniť a vo všelijakých obmenách podať. Pri jednej výkupke však nesmie sa nikdy opakovať už raz vymeraný trest. Utrpela by tým nezvyčajne pestrosť zábavy, ktorá býva korením dobre zdareného večera.

311. Pokyny pre usporiadateľa

Usporiadateľ už pri hre na zálohy musí mať naporúdzi vhodné náčinie: košík, hlbokú misku, cylinder a i., aby sa mohly zálohy vhodne uložiť, lebo by pôsobilo veľmi trápne, keby sa dáky cennejší skvost zapotrošil.

Ak sú všetky zálohy pohromade na vhodnom mieste, usporiadateľ prikryje ich šatkou a upozorní vhodným spôsobom spoločnosť, aby sa pripravila na výkup.

Výkup sa deje dvojakým spôsobom: alebo spoločnosť navrhuje ad hoc pokuty, alebo pokuty navrhuje spoločnosť v poradí už vopred ustálenom.

Nie je rozhodujúce, či sa podávajú návrhy tak alebo inak, usporiadateľ má právo nevhodnú pokutu odmietnuť, vyžiadať si nový návrh, alebo sám udeliť pokutu. To je výsostné a neodškriepiteľné právo.

Usporiadateľ siahne do nádobky, vytiahne určitý predmet, skrytý v pästi a zvolá: „Čo má urobiť ten, ktorého záloh držím v ruke?“

Ak bol návrh vhodný, vyzve člena spoločnosti, aby pokutu splnil a vydá mu záloh až po splnení pokuty.

312. Rozličné pokuty

Z dvoch povedaných slov urobiť verš. — Napodobniť zvierací hlas. — Všetkým dámam povedať lichôtku, všetkým pánom dáku hrubosť. — Zaspievať falošne pesničku. — Sám sebe vynadať pred zrkadlom. — Hvízdať a nezasmiať sa. — Povedať rýchle abecedu odzadu. — Všetkým členom spoločnosti dať dobré rady. — Napodobniť hudobné nástroje. — Rozpovedať svoj životopis (pravda, žartovne). — Pomenovať päť najväčších riek na svete. — Pomenovať Pythagorovu vetu. — Pomenovať najvyššie vrchy sveta. — Všetkým účastníkom nájsť nejakú chybu na obleku.

Tieto tresty patria k trestom najmiernejším, nevyžadujúcim zvláštny telesný úkon, kým nasledujúce tresty sú už ťažšie:

1. Pokutovaný musí opretý na rukách ústami zdvihnúť z dlážky mincu, ale nesmie sa telom dotknúť dlážky.

2. Pokutovaný si musí sadnúť na fľašu, natiahnuť a skrížiť nohy, takže sa len jednou pätou dotýka dlážky a musí navliecť niť do ihly.

3. Pokutovaný musí sa napiť z pohára a nesmie sa ho dotknúť rukami. (Vtipný „trestanec“ zaopatrí si slamku alebo inú trubičku a tak môže pohár vyprázdniť. Ináč si musí pomôcť zubami.)

4. Pokutovaný sa musí oprieť chrbtom o dvere, musí sa dotýkať pätami dvier a musí urobiť predklon, ale nesmie ohnúť kolená a má sa prstami dotknúť palcov nôh. Keďže hráč pritom stratí rovnováhu, usporiadateľ sa musí postarať o to, aby si pokutovaný neublížil.

5. Pokutovaný si vyhľadá dámu a usporiadateľ im dá asi 2 metre dlhú niť, ktorej konce si obidvaja dajú do úst a súkajú niť dotiaľ, kým sa im pery nestretnú, pričom si dajú bozk.

6. Ak bol hráč odsúdený stať sa živou sochou, musí sa postaviť celkom voľne a všetci ostatní môžu s ním ľubovoľne narábať. Jeden mu nakloní hlavu na stranu, druhý mu rozkáže vyplaziť jazyk, iný mu zasa jednu ruku zdvihne a druhou sa musí škrabať za uchom a pod.

7. Ktorý hráč bol odsúdený na krájanie slaniny, musí si sadnúť do kúta, naznačujúc, že krája slaninu a vraví: „Ja úbožiak sedím a krájam slaninu, kto ma rád má, nech ma vyslobodí!“ Túto formulu musí vravieť dotiaľ, kým sa nenájde vysloboditeľ. Pravda, pána môže dáma vyslobodiť bozkom a dámu pán.

8. Odčítanie týždňa deje sa tak, že pokutovaný si vyberie dámu, ktorá je ochotná sa obetovať. Obidvaja sa postavia chrbtom obrátene a usporiadateľ začne menovať dni týždňa od pondelka do nedele. Pán i dáma pri každom dni majú hlavu obrátiť k sebe. Ak sa im tváre stretly, musia si zakaždým dať bozk.

9. Poľskou spoveďou je to, že je odsúdenec posadený na stoličku, chrbtom obrátený k spoločnosti. Usporiadateľ postaví sa mu za chrbát a niekoľko ráz sa ho opýta: „Koľko ráz si robil toto?“ Pritom usporiadateľ obrátený k spoločnosti, posunkami naznačuje pitie, fajčenie, spanie, umývanie, bozkávanie. Kajúcnik má na otázky odpovedať alebo slovami „nikdy“, alebo určitou číslicou.

10. Meranie Amorovým lakťom deje sa tak, že odsúdený pán vezme dámu za ruky, složí ich dlaniami k sebe, potom ich roztiahne od seba, ako by chcel merať dĺžku rúk, pritom ju rýchle objíme a pobozká. To je jeden lakeť. Viac ako 3 lakte sa nikdy nemajú prisudzovať. Stačí jeden!

11. Posledná vôľa je veľmi žartovným trestom a zvykne sa dávať osobám obľúbeným v spoločnosti. „Umierajúci“ sadne si na stoličku, chrbtom obrátený k spoločnosti. Usporidadateľ sa postaví zaňho a opytuje sa: „Komu porúčaš toto?“ Položí viac otázok, pričom posunkami ukazuje zaucho, bozk, objatie, vyznanie lásky a pod. Keď je záveť hotová, vypláca sa dedičstvo tomu, kto bol „umierajúcim“ obdarený niečím. Dedičstvo vypláca sám „umierajúci“.

12. Predaj čerešní. Kto musí predávať čerešne, vyberie si dámu a odíde s ňou do vedľajšej izby. Tam sa dohovoria, že budú predávať červené a čierne čerešne. Červené znamenajú napr. bozky a čierne zauchá (prirodzene môžu sa dohovoriť i obrátene). Po dohovore vrátia sa do spoločnosti a ponúkajú všetkým účastníkom červené a čierne čerešne. Jeden si kúpi: kilo, druhý dve-tri. Keď už všetci nakúpili, rozdávajú sa čerešne a dáma poslúži pánom a pán dámam. Za 3 kg červených čerešní dajú sa tri bozky, za 1 kg čiernych zaucho. Je prirodzené, že je to zaucho len naznačené v podobe pohladenia, nie také, aby sa od neho v očiach iskrilo.

Okrem menovaných trestov je ešte celé množstvo iných, ktoré si má možnosť usporiadateľ alebo i sama spoločnosť doplniť celou sériou iných.

Tôňové hry

313. Všeobecné pokyny

Program spoločenskej zábavy v rodine môže byť spestrený tônistými hrami, ktoré, ak boly dobre predvedené, poskytujú dobrú zábavu. Mátožné tône s fantastickými výkonmi i pri dnešnej vyvinutej technike zvukovej a farbistej kinematografie vyvolávajú dobré účinky a výbuchy smiechu. K týmto hrám je však potrebná určitá príprava, na ktorú treba pamätať vopred. Snášanie rekvizít pred očami spoločnosti je nielen nevkusné, ale pôsobí veľmi silne na sníženie žiadúceho záujmu o hru.

1. Tônisté hry máme predvádzať len pred väčšou spoločnosťou. Treba k nim dvoch susediacich izieb, alebo to môže byť izba a priestranná, hlboká predizba. Medzi oboma izbami majú byť — podľa možnosti — široké, dvojkrídlové spojovacie dvere.

2. Vyžaduje sa silné, pohyblivé svetlo (žiarovka so svetelnosťou 60 — 100 sviečok a dobrý reflektor), ktoré možno na ľubovoľné miesto položiť alebo umiestiť.

Ďalej je potrebné mokré prestieradlo alebo kus mokrého plátna, ktorým možno zastrieť celú plochu dvier, od vrchu až po prah a taktiež na oboch stranách, aby svetlo voľne neprenikalo do hľadiska. Plachta sa má silne vypnúť a pripevniť pripínacími klinčekmi na rám dvier. Ak niet dvojkrídlových spojovacích dverí, môžu sa nahradiť hustou pokrývkou, nahradzujúcou oponu.

Okrem spomenutých opatrení má si usporiadateľ hry pripraviť do veľkého bielizňového koša všakové rekvizity, ako čižmy, topánky, rozličné kuchynské náradie a náčinie, kladivo, kliešte, kopytá z topánok, veľké nože, knihy, valec, vatrál, šnúru na bielizeň a pod. Okrem toho treba si pripraviť z kartónu ručnú pílku s veľkými zubami, veľké kladivo, kliešte, nožnice, dláto, veľkú podobu hlavy, podoby fantasticky veľkých zubov, 1-2 pohovkové podušky, 3-4 stolice, dosku na hladenie, klbko motúza atď.

Ak nemožno spojovacie dvere zatvoriť a nemáme naporúdzi vhodného koberca alebo pokrývky, ktorá by slúžila za oponu, usporiadateľ si má počínať tak, aby na javisku bolo svetlo postavené na také miesto, ktoré nevrhá tôňu na plachtu a aby sa nezjavily na nej predčasne neželateľné tône. Najlepšie je postaviť svetelný zdroj k dverám s reflektorom, obráteným naopak dvier. V tomto prípade majú v čase príprav v hľadisku horieť všetky svetlá. Odporúča sa, aby si usporiadateľ dňom pred produkciou vyskúšal intenzitu svetelného zdroja a presne označil miesto, kde bude lampa stáť a v akej výške.

Keď sú všetky prípravy hotové, spoločnosť si sadne oproti plachte a v hľadisku sa zhasnú všetky svetlá a hra sa začne. Ak sa ukazujú viaceré hry, za každou má byť krátka prestávka, ktorú treba oznámiť zacenganím a v hľadisku sa rozsvietia všetky svetlá.

Priestor, v ktorom sa zdržujú herci, t. j. improvizované javisko, má byť podľa možnosti hlboké, aby bolo možno v ňom sa voľne pohybovať a aby mohlo byť svetlo postavené ďaleko od plátna, lebo tak sú kresby tôní lepšie, nie sú skreslené a predstavitelia jednotlivých úloh nemusia sa tlačiť pri plátne. Je zrejmé, že čím je svetlo od plátna vzdialenejšie, tým musí byť svetelný zdroj silnejší. Preto má byť osvetľovacie teleso opatrené reflektorom, ktorý intenzitu svetla zvyšuje. Ak nemáme vhodný reflektor, môžeme ho nahradiť dutým zrkadlom alebo kusom jasne bieleho a hladkého papiera.

Účinkujúci musia pamätať na to, že pri týchto hrách musia vždy vystupovať z profilu a mať také držanie tela, najmä však hlavy pri každom pohybe, lebo neslobodno zabúdať, že diváci vidia iba ich tône.

314. Repertoár tônistých hier

I keď repertoár tônistých hier nie je veľmi bohatý, vtipný usporiadateľ môže ho rozšíriť vtipnými monológmi a vopred nacvičenými dialógmi, ktorými sa korení jednotlivý žartovný a fantastický výkon. Najvďačnejšími tônistými hrami sú: operácia sváka Bolebrucha, zuby deda Rypáka a povrazolezec.

K operácii sváka Bolebrucha treba tieto rekvizity: 2 stolice, na ktoré sa postaví doska na hladenie bielizne a prestrie sa na ňu plachta alebo prestieradlo, a predstavuje operačný stôl, ktorý sa postaví k dverám rovnobežne s mokrou plachtou, ak má byť operácia vykonaná. Okrem toho treba ďalšie dve stoličky, jedna pre lekárske nástroje, ktorá je skrytá, a jedna pre lekára, na ktorej sedí počas monológu. Pomocník usporiadateľov má pripravený kôš s označenými už rekvizitami na strane ľavej, kým lekár má sedieť na strane pravej, prirodzene z profilu. Sváko Bolebruch je maskovaný tak, že má maskované veľké brucho z pohovkových podušiek a plačlivo má stonať, ba pri operácii revať. Zmĺkne až pri konci operácie, keď ho doktor Ricínus udrie obrovským kladivom po hlave a zašíva mu brucho cukrovým motúzom a obrovskou ihlou z kartónu.

315. Operácia sváka Bolebrucha

Osoby: Sváko Cyprián Bolebruch zo Žrútova, lekár doktor Jeremiáš Ricínus z Hladovky (má končitú bradu z krepu alebo vaty), pomocník usporiadateľov (neviditeľný).

Dejište: Ordinačná sieň doktora Jeremiása Ricínusa.

Lekár doktor Jeremiáš Ricínus z Hladovky sedí na stolici na strane pravej. Zívne si zhlboka a hlasne: „Psie to časy. Už celučký celý mesiac ani jedného pacienta. Zlámanej nohy som už nevidel vari tri roky a rozbúraných rebier ani nepamätám kedy. Tuším ľudia už ani nože nenosia. Posledného domäsiareného šuhaja som zašil vlani na fašiangy a teraz niet mi do čoho pichnúť. Národ je stále zdravší a zdravší. Už sa neukazuje ani tá — prepytujem…“

Preruší ho vzdialený bolestný ston sváka Bolebrucha, ktorý sa stále zosilňuje.

Dr. Ricínus: Hah, tuším, predsa dáky pacient. Len aby to bolo niečo väčšieho, lebo bisťubohu úplne vyjdem z cviku.

Sváko Bolebruch za neustáleho stonania zaklope na dvere.

Dr. Ricínus vstane: Ďalej!

Sváko Bolebruch prichodí s ľavej strany (plačlivo): Háh, pán doktorko Ricínusko, zle je so mnou (zastone), veľmi zle.

Dr. Ricínus: Nuž a čože sa vám stalo, sváko Bolebruch, čo?

Bolebruch: Ani sa nepýtajte, pán doktorko… Zle je so mnou (so stonom), zléééé, veľmi zléééé. Bo-bo-bo-bo-lí ma bruchóóóó!

Dr. Ricínus: Máte ho neúrekom, ako zdutá krava… Nuž a čo ste pojedli, že sa vám tak bohapuste zdulo, há?

Bolebruch: Pohafril som toho veľa. Bol som u kmotra na hodoch v Bachoriciach a tu kam ma núkajú, tam ma núkajú, aby som vraj nevravel, že nebolo ani na hodoch ponuku. Nuž, áuuu, pustil som sa do toho, jedol som, čo som videl. Všetci čerti to tam vedia, čo ma to tak zrazu posadlo, ale nevedel som, kedy prestať. (Stone.) Jáj, jaj, jaj, pomôžte mi, pán doktor Ricínus, pomôžtééé!

Dr. Ricínus: Len už toľko nerevte, ako vôl na otelení, zaraz sa podívame, čo s tými vašimi bampľami.

Bolebruch stále stone, svíja sa a Dr. Ricínus pomocou neviditeľného pomocníka prisunie k plachte operačný stôl. Kým Dr. Ricínus sa snaží dostať Bolebrucha na operačný stôl, zatiaľ neviditeľný pomocník prisunie si k operačnému stolu kôš s označenými rekvizitami a učupený pri operačnom stole čaká na začiatok operácie, oby mohol lekárovi podávať rozličné predmety.

Dr. Ricínus: Len pekne na operačný stôl, ak chcete, aby sme sa podívali na tú miškulanciu. Čo ste to teda pojedli?

Bolebruch s plačlivým stonaním vyťarbe sa na operačný stôl a za pomoci lekára ľahne si horeznak. A keď mu lekár siahne na nadmuté brucho, zvrieskne a zvolá: Ja-ja-jááááj, nešmatkajte ma, pán doktor, lebo ja som na bruchu šteklivý, ja to nevydržím, ne-vy-dr-žím!

Dr. Ricínus: Vydržím, nevydržím, aké to reči! Rozprávajte mi radšej, čo ste pojedli, aby som vedel z akého konca to začať.

Bolebruch vymenuje teraz fantastické množstvo rozličných jedál (pol barana, dve husi, štyri kačky, sedem pecňov chleba, za dve pece buchiet a pod.).

Dr. Ricínus si hladí bradu a kýva hlavou. Pristúpi k pacientovi a siahne mu na brucho. Pacient zareve a kope nohami: Nie, pán doktor, nie, ja to nevydržím, ne-vy-dr-žím!

Dr. Ricínus: Potom ľutujem, ale vám nemôžem pomôcť. Môžte ísť k olejkárovi, pôrodnej babičke, miškárovi, alebo kuršmidtovi pýtať radu. Najskôr vás však odporúčam kuršmidtovi, lebo kopete, ako zmyšená kobyla!

Bolebruch: Ach nie, pán doktorko, nezaháňajte ma! Už sa ani nepohnem, len mi, prosím, pomôžte. Po-môž-tééé!

Dr. Ricínus: Pomôžem, ale nesmiete kopať. (Vezme veľké kladivo a poklopáva ním brucho pacienta. Neviditeľný pomocník za každým úderom buchne niečím súčasne a pacient reve i kope nohami).

Dr. Ricínus: Musíme operovať. Niet inej pomoci. (Vezme veľký nôž z kartónu do pravej ruky a ľavou rukou, krytou plochou širokého noža, rozpína pacientov kabát, pod ktorým sú skryté podušky a ako krája, podušky sa zpod kabáta vytískajú). Bolebruch strašlivo reve a doktor ho tíši. Pacient si podrží podušky, aby nespadly a pomocník zpoza plachty operačného stola podáva lekárovi rozličné rekvizity a lekár ich vyťahuje z pacientovho brucha za pustého revu. Keď už i poslednú rekvizitu vytiahol (najlepšie nechať na posledok dlhú šnúru na sušenie bielizne), upozorní pacienta, aby sa ani nepohol, lebo musí brucho (ktoré je už teraz spľasnuté) zašiť, ale pacient sa hádže. Lekár, ako by pre seba: Vidím, že len dôkladná narkóza pomôže! — a uchopiac obrovské kladivo z kartónu, udrie pacienta po hlave. Pacient ziapne a mĺkvo ostane ležať bez najmenšieho pohnutia. Potom navlečie cukrový motúz do obrovskej kartónovej ihly a začne zašívať brucho, pričom robí všakové poznámky na pacienta. Keď brucho zašil (pacientovi zručne zapne kabát), pacienta začne kriesiť, ale ten sa ani nepohne.

Dr. Ricínus: Tristo mohamedánskych, azda som mu nedal väčšiu dávku narkózy, ako bolo treba? No, ale počkaj! Aká bolesť, taká masť! — Chytí kladivo do oboch rúk, buchne pacienta po hlave a pacient zavzdychne a vstane.

Pacient si pochvaľuje, že sa mu značne uľavilo, ďakuje lekárovi za zdarenú operáciu, platí a odchádza. (Opona.)

2. Táto hra sa dá meniť i tak, že prichodí viac pacientov. Jeden so zlomenou nohou, druhý so zlomenou rukou a lekár im choré údy amputuje, pripraví si z tuhého papiera podobu ruky a nohy a pri pílení pacient schová ruku, alebo nohu a lekár ukáže publiku ruku z kartónu. Veľmi zábavná je tiež operácia hlavy. Pacient si vezme obrovskú hlavu z kartónu a pripevní si ju tak, aby vrhala tieň na plachtu. Ak je obrovská hlava podobná ťahom tváre pacienta, čo sa dá veľmi ľahko spraviť, obkreslením tône hlavy účinkujúceho z profilu a vystrihnutím z kartónu, je dojem hlavy veľmi úspešný. Hlava z kartónu musí byť prestrihnutá na dve polovice uprostred hlavy a slepená papierom tak, aby ho mohla pílka z kartónu ľahko prepíliť. Konečne fantázia má v tomto smere voľné pole. Vtipný usporiadateľ môže si podľa uvedených smerníc vymyslieť aj iné podobné hry.

Pri operácii má si lekár vyhrnúť rukávy a pri vyťahovaní rekvizít z brucha pacienta môže sa i nohou oprieť o jeho brucho, v skutočnosti sa oprie o operačný stôl.

316. Zubný lekár

Pri tejto hre, práve tak ako pri predošlej, účinkujú tri osoby: zubný lekár, jeho neviditeľný pomocník a pacient. K zubnému lekárovi príde pacient s obviazanou hlavou a plačlivo sa žaluje na neznesiteľnú bolesť zubov. Obväz jeho má byť čo najväčší a na ňom má mať postavený klobúk. Po dlhom prehováraní dá sa konečne lekárom nahovoriť, sadne si na stolicu a lekár mu plombuje zuby, vytiahne obrovské zuby z kartónu, ťahá dlhočizný nerv (motúz) a dlátom a kladivom odstraňuje zubný kameň. Operačná stolica má podľa možnosti vrhať tieň do rohu improvizovaného javiska, aby neviditeľný pomocník mohol ľahko podávať všetko tak, aby ho nebolo vidieť. Úkony lekárove napodobňuje zvukom (napr. kresanie zubného kameňa a pod.). Podá lekárovi neviditeľne ťahaný obrovský zub pod kliešte, podáva mu motúz, predstavujúci nerv, a to tak, aby to budilo zdanie, že je nerv ťahaný z úst pacienta. Ako pri predošlej hre, tak i pri tejto sa rozpráva. Lekár teší pacienta a pacient strašlivo reve.

317. Povrazolezec

Doska na hladenie, alebo iná doska položí sa na dve stoličky, ktoré musia byť neviditeľné. Osvetľovacie teleso postaví sa zasa do výšky dosky, aby tôňa dosky úzko padala na napnutú mokrú plachtu a budila takto dojem vypruženého povrazu. Povrazolezec oblečie sa do trikotu (kúpacieho), alebo si oblečie krátke nohavice, aby mu bolo bosé nohy dobre vidieť. V dlhých nohaviciach efekt sa zoslabuje.

Povrazolezec začne so svojou produkciou tak, že pomaly vystúpi na dosku, ale diváci ho nesmú predbežne vidieť. Najprv sa ukáže jeho noha, kladená opatrne na dosku sťaby na povraz, a konečne sa ukáže celý a svojimi krkolomnými kúskami uvádza celú spoločnosť, ktorá nemá ani tušenia o klame, do úžasu. Posadí sa na dosku, zapáli si cigaretu, tancuje valčík, postaví sa na jednu nohu, rozpriahne ruky, nakloní sa a balansuje, obráti sa v tejto polohe na jednej nohe a pod. Na konci svojej produkcie urobí salto mortále. Soskočí s povrazu a beží smerom k svetlu a zmizne. Týmto výkonom vzbudí u poslucháčov dojem, ako by bol vyskočil a zmizol vo vzduchu.

Spoločenské hry v prírode

318. Zábavné hry

Ako spoločenské hry pri domácom kozube, tak i hry v prírode majú svoj pôvab, nehľadiac ani na zdravie, ktoré sa pobytom na sviežom vzduchu znamenite reštauruje. Radosť je pozrieť na tváre, vyfarbené do zdravej červene, a na oči, iskriace prežitou pohodou a radosťou z nej.

Je krásny nedeľný alebo sviatočný deň. Ulice mesta i mestečka sú číry prach a medzi múrmi je smutno a dusno. Kam ísť a čo robiť? — vyskytuje sa často v takýchto chvíľach otázka, lebo sa začína vkrádať do nálady človeka nuda. V robotný deň zaujme človeka práca, ale čo si počať v deň sviatočný?

Sme národom s takou utešenou prírodou, že cudzinci sú krásami nášho prírodného bohatstva uveličení. Len my sami vari nevidíme a neuvedomujeme si túto skutočnosť. Jarný a letný deň jagá sa tisícerými čarovnými krásami, lesy oboma rukami rozdávajú sladkoomamný ozón a my hlivieme medzi štyrmi clivými múrmi, alebo v lokáloch, znečistených čadom a pachom výparov. Príroda nám vystiera náruč, nuž von, do prírody! Osvieži nás na duchu i na tele.

Spoločná vychádzka väčšej spoločnosti do prírody poskytuje nám vždy milé a veselé rozptýlenie. Týždeň všednej lopoty bude hojne odmenený niekoľkohodinovým pobytom v panenskej prírode. I bez väčších príprav a výdavkov môžeme si v ktorýkoľvek slnečný jarný deň usporiadať v prírode majáles, juniáles. Netreba krčmára, netreba muzikantov a predsa môžeme sa zabaviť lepšie a nenútenejšie, ako na zábave, pripravenej s veľkým nákladom. Batôžkový bál (pik-nik) pri „konzervovanej hudbe“ (takto nazývajú Američania gramofón), alebo pri hudbe rádia, ktoré môžeme v niekoľkých minútach namontovať (pravda, s príslušnými akumulátormi), môže si mládež zatancovať, koľko jej ľúbo. Keďže však má možnosť mládež tancovať aj inde, môže byť pobyt v prírode vyplnený programom spoločenských hier v prírode. Poradie hier, ktoré prinášame, je také bohaté, že i najnáruživejší milovník pohybu môže plne ukojiť svoju záľubu.

Pri sostavovaní hier v prírode pamätali sme i na študentstvo a žiactvo, ktoré iste s radosťou privíta niekoľko dosiaľ u nás neznámych hier. Ako sme už spomenuli, pri hrách v prírode hlavný zreteľ je na pohybe. Usporiadateľ však musí pamätať na to, aby volil hry tak, aby po hre, vyžadujúcej väčší pohyb a telesnú námahu, nasledovala hra s miernejším pohybom. Najvhodnejšie je hry pohybu striedať s vhodnými spoločenskými hrami, ktoré sa dajú hrať nielen v miestnosti, ale i v prírode. Takýmito hrami sú: advokáti, hra na slepú babu (variácia 1.), pán župan na inšpekcii, u koho je prsteň?, baránok, o čom je reč?, inkognito, čo to je?, preteky zamračencov, rýmovanie, jedna sparťanská, miesto čísla bum! a furman vezie. Pri vykupovaní zálohov, ak niet vhodného miesta na sedenie, musí sa odhliadnuť od pokút, pri ktorých treba stolička. Aby bola aspoň čiastočne vyvážená telesná námaha s námahou duševnou, načim dávať prednosť pokutám slovným, ako vyrecitovať násobilku, od konca začať abecedu, rýchlo povedať Pythagorovu vetu a pod.

Usporiadateľ musí dbať na to, aby sa hráči príliš neunavili a aby sa hra nezvrhla v surovosť. Platí to najmä pri hrách s obuškami, pri hre na hada atď.

319. Hra na vtáčnika a kupca

1. Hra na vtáčnika a kupca je veľmi roztomilou hrou v prírode. Usporiadateľ vyhľadá vhodnú čistinku a prevezme úlohu vtáčnika. Kupec sa alebo sám prihlási, alebo sa vyžrebuje vyhodenou mincou alebo žrebmi. Ostatní členovia spoločnosti prevezmú úlohu vtákov. Zakiaľ kupec poodíde, aby nemohol počuť usporiadateľove pokyny, zatiaľ usporiadateľ postaví spoločnosť do radu a každému jednotlivcovi dá meno určitého vtáka (napr.: lastovička, škovránok, sova, sup, kukučka, vrabec atď). Keď už všetci členovia spoločnosti dostali mená vtákov, usporiadateľ zavolá kupca a oznámi mu, že má už sklep otvorený. Kupec príde a opytuje sa: „Hej, sváko, máte na predaj (pomenuje určitého vtáka)?“ Ak kupec uhádol meno vtáka, aké bolo už v spoločnosti dané, tu celá spoločnosť zvolá: „Tu!“ V zapätí však uhádnutý vták beží čo najrýchlejšie, aby sa nemohol dostať do moci kupca. Aby mal vták možnosť „uletieť“, kupec musí gestami predstierať platbu za vtáka a až potom sa môže vydať vtáka prenasledovať. Ak sa mu podarilo vtáka chytiť, stáva sa jeho majetkom a vták je vyradený z hry. Ak sa mu však vtáka nepodarilo chytiť, vták sa vráti do radu a dostane nové meno. Ak kupec neuhádol meno vtáka, musí sa zatiaľ vypytovať, kým neuhádne.

2. Hra môže byť sťažená a kombinovaná s výchovnou tendenciou z odboru zoológie. Kupec musí vtáka, ktorého chce kúpiť, najprv popísať. Napr.: aký je veľký, ako má sfarbené perie, aký zobák a napodobniť jeho hlas. Až potom vysloví jeho meno.

3. Ďalším sťažením hry je, že kupec musí udať o vtákovi, ktorého chce kúpiť, aké má vlastnosti, kedy sa nosí do hniezda, čím kŕmi mláďatá, kde je jeho pravlasť, kde prezimuje, či je osožný alebo škodlivý a pod. Až po tomto podrobnom opise, ktorý sa môže diať pomocou otázok usporiadateľových (profesorových, učiteľových), smie vysloviť meno dotyčného vtáka a hra pokračuje, ako sme naznačili.

4. Podobným spôsobom dá sa hra kombinovať s domácou i divou zverinou. V tomto prípade vtáčnik sa premenuje na zverinára. I túto hru možno kombinovať podľa uvedených variácií.

5. Poslednou variáciou je odbor entomologický. Usporiadateľ sa stane vládcom chrobače a pomenuje členov spoločnosti podľa mien chrobákov. Kupec sa prelieni na entomológa a musí opísať chrobáka, ktorého sa chce zmocniť, ako je to vo variáciách 2., 3. a 4.

320. Ovocinár, slniečko a mráz

Ako predošlá, tak i táto hra je nielen zábavná, ale i poučná. Pre dospelých práve tak vhodná, ako pre školskú mládež najvyšších ročníkov ľudových škôl a nižších ročníkov stredných škôl. Odporúčame ju hrať najmä pri stromkových slávnostiach.

1. Usporiadateľ vyžrebuje zo spoločnosti dámu a pána. Dáma bude predstavovať slniečko a dostane dlhý prút, pán bude predstavovať mráz. Po vyžrebovaní slniečko i mráz poodídu a usporiadateľ pošepne každému členovi spoločnosti meno určitého ovocného stromu a spoločnosť rozostaví v podobe štvoruholníka, kolesa alebo obdĺžnika v štvorstupe alebo i vo viacstupe tak, aby medzi jednotlivými členmi spoločnosti bol aspoň 1 meter vzdialenosti so všetkých strán. Keď bol sad už zriadený a všetci členovia spoločnosti pomenovaní, usporiadateľ dá znamenie slniečku i mrazu. Mráz má prichodiť so strany severnej, slniečko zasa so strany východnej a spoločnosť, predstavujúca sad, má byť obrátená na juh, čo je veľmi užitočné pre cvičenie orientácie.

Mráz sa postaví pred ovocinára a slniečko je mrazu v dosahu prúta.

Mráz: „Máš pekný sad!“

Ovocinár: „Mám, čo by si chcel?“

Mráz: „Prišiel som si po strom!“

Ovocinár: „Po aký?“

Mráz pomenuje určitý strom. Ak sa takýto strom v sade nenachodí, musí pomenovať strom iný. Ak uhádol, ovocinár sa ho opýta:

Ovocinár: „Načo je ti ten strom?“

Mráz: „Chcem ho spáliť!“

Slniečko: „Nedaj mu ho, nedaj!“

Ovocinár: „Ak nebude vedieť odpovedať na moje otázky, veru mu stromček nedám!“ — Hneď nato položí mrazu niekoľko otázok o vlastnostiach a proveniencii dotyčného stromu. Pýta sa napríklad: Kde je pravlasť tohto stromu? — Aké miluje podnebie? — Akú zem? — Ako sa má opatrovať? — V ktorom mesiaci pučí? — Kedy zakvitá? — Kedy zreje jeho ovocie? — Akú farbu má ovocie? — Akú chuť? — Ako sa v domácnosti a v priemysle zužitkuje? — Akú farbu má jeho drevo? — Čo sa z jeho dreva vyrába? — a podobne. Otázky môžu byť sťažené podrobnejším opisom (kedy sa presádza? — Ako? — a pod.).

Ak vedel mráz odpovedať na podstatné otázky, ovocinár mu stromček vydá, ale ak boly jeho odpovede nedostatočné i pri výpomocných otázkach, ovocinár sa obráti k slniečku a povie mu: „Stromček nedostane!“ Slniečko naskutku šibne mráz po chrbte a ženie ho okolo sadu 1-2-3 razy, podľa toho, aký má sad rozmery. Mráz má možnosť vybrať si ďalší strom, ale nie viac, ako tri, aby mohli byť ďalší hráči vystriedaní. Slniečko a mráz stanú si do sadu, dostanú meno ovocného stromu a noví hráči prevezmú ich úlohy. Odporúča sa, aby si usporiadateľ napísal k menu každého hráča meno stromu, ktorý dotyčný predstavuje, lebo takto je prehľad ľahší a spory sú vylúčené.

2. Ak hru prevádza žiactvo, môže byť spestrená i veršami. V tomto prípade profesor alebo učiteľ prevezme úlohu ovocinára. Môže byť však i žiak alebo študent vyššieho ročníka. Úloha slniečka bude pridelená žiačke a úloha mrazu žiakovi alebo slniečko žiakovi mladšiemu a mráz staršiemu.

Hrá sa ako prvý typ s tým rozdielom, že mráz sa postaví pred ovocinára a recituje:

Chodievam vždy a vždy od severu sám. Vo svojich pľúcach len mŕtvu zimu mám. Na čo ja dýchnem, verte mi, beda mu! Vtáčatku, kvietku, rastline i stromu. Hoj, čo to vidím tu; vari sad v kvete?! Ako sa vypína, čuj to, mrazov svete! Opojný pach nozdry mi mrazné dráždi, Hruď moja, nadmi sa a vraždi, vraždi!

Ovocinár: „Čo chceš vraždiť?“

Mráz: „Strom!“

Ovocinár: „Aký?“

Mráz pomenuje určitý strom. Ak uhádol, musí ho podrobne opísať ako vo verzii čís. 1., ak nie, musí hádať ďalej a vhodne odpovedať na otázky. Ak boly jeho odpovede nedostatočné, slniečko ho preženie okolo sadu. Aby sa mohli vystriedať všetci žiaci, môže byť výber stromkov obmedzený iba na dva stromy, prípadne na jeden. Z hry vystavení hráči sa vrátia do sadu a dostanú nové meno. Tresty naničhodného mrazu, ktorý nevedel odpovedať na otázky, môžu byť aj sprísnené. Po vytrepaní prútom môže dostať ešte pokutu, aby obskackal sad na jednej nohe a pod.

3. V hre môžu byť i úžitkové stromy. V takomto prípade ovocný sad bude premenovaný na horu, ovocinár na horára, slniečko na hájnika a mráz na drevorubača. Hrá sa podľa predošlých smerníc s týmito odchýlkami: drevorubač s hájnikom príde do hory a chce si vyťať strom, ktorý musí pomenovať. Ak sa pomenovaný strom nachodí v hore, horár mu dáva otázky na vlastnosti a úžitkovosť dreva dotyčného stromu. Ostatné ako hore.

4. Ušľachtilou premenou je i hra na záhradku. Usporiadateľ rozostaví účastníkov do podoby záhradných hriadok a každému členovi spoločnosti dá meno záhradného kvetu alebo ruže. Mráz nahradí motýľ, slniečko včielka, ktorá miesto žihadla dostane prút. Usporiadateľ je záhradníkom.

Záhradník: „Čo chceš?“

Motýľ: „Peľ.“

Záhradník: „Z akého kvetu alebo ruže?“

Motýľ pomenuje určitý záhradný kvet. Ak neuhádol, musí pomenovať iný. Ak uhádol, záhradník mu dáva otázky na vlastnosti dotyčného kvetu a keď motýľ odpovedal dobre, kvet je vyradený z hry. Ak nevedel odpovedať, včelka ho preženie prútom okolo záhrady. Podľa tohto vzoru môže sa hrať i na poľné kvetinky. Motýľ a včelka zostávajú, iba zo záhradníka stane sa majiteľ lúky.

Hra na ovocinára, slniečko a mráz môže byť zostrená pokutami, čím nadobudne hra okrem ušľachtilej tendencie i zábavnú formu. Výmena záloh deje sa na koniec a pri voľbe vhodných pokút smiech nemá konca-kraja. Usporiadateľ môže odpovede sprevádzať žartovnými otázkami, smerujúcimi na pomýlenie mrazu (drevorubača, motýľa).

321. Mačka a myš

Dvaja členovia spoločnosti, ktorí sa dobrovoľne prihlásili alebo boli vyžrebovaní, predstavujú mačku a myš. Galantný pán vždy prenechá dáme úlohu myši, ktorá je ľahšia, ako úloha mačky. Ostatní členovia spoločnosti chytia sa za ruky a utvoria veľké kolo. Na niekoľkých miestach sa kolo rozšíri vreckovkami, ktoré držia vždy dvaja účastníci za rohy, takže v kole sú väčšie a menšie medzery. Mačka musí sa snažiť chytiť myš, ktorá smie všetkými otvormi bežať, ale mačke je dovolené prebiehať iba medzerami, rozšírenými vreckovkou. Ak sa mačke dlho nepodarilo myš polapiť, vymenia si úlohy a keby ani výmena neviedla k úspechu, nahradia ich ďalší dvaja hráči. Ak sa mačke podarilo myš chytiť, celá spoločnosť zaspieva veselú pesničku. Úspešná mačka vstúpi do kola, myš sa stane mačkou a mačku predstavuje nový hráč v poradí alebo podľa žrebu.

2. Hra môže byť pre mačku sťažená tým, že účastníci pri hre nepoužívajú vreckovky, ale zaťažia mačke úlohu tak, že myši zdvihnú ruky, aby mohla ľahko prekĺznuť, kým pred mačkou tlačia ruky dolu, aby musela mačka i štvornožky podliezť, aby mohla myš chytiť na vonkajšej alebo vnútornej strane kola. Toto sťažovanie sa robieva obyčajne vtedy, ak je mačka obratnejšia ako myš.

322. Trhanie reťaze

Spoločnosť sa rozdelí na dve, počtom i silou, jednaké skupiny. V rozsahu 10 — 15 krokov proti sebe utvoria dve reťaze, chytiac sa silne za ruky. Vodca jednej skupiny sa rozbehne a pokúsi sa pretrhnúť nepriateľskú reťaz. Ak sa mu to podarí, hráč na jeho pravici stáva sa jeho zajatcom a odvedie ho do svojej reťaze, kde sa zajatec stáva ohnivkom na daktorom konci reťaze. Ak sa však útočníkovi nepodarilo reťaz pretrhnúť, sám sa stáva zajatcom a zaradený je na okraj reťaze ako nové ohnivko. Potom vysiela druhá strana svojho útočníka, aby roztrhol nepriateľskú reťaz na opačnej strane a tak sa hra striedavo hrá, až sa daktorá reťaz úplne rozpadne alebo kým hra nenudí.

323. Vojna medzi národmi

K tejto hre sa vyžaduje väčší, podľa možnosti rovný priestor (ihrisko, lúka a pod.) a malá lopta. Usporiadateľ sa v hre zúčastňuje len ako jej riaditeľ. Jednotlivých členov spoločnosti pomenuje podľa mena jednotlivých národov (napr.: Slovák, Maďar, Nemec, Francúz, Angličan, Rus, Japonec a pod.), napíše si mená hráčov, ako i mená národov, ktoré zastupujú, aby v prípade sporu boly jeho zápisy rozhodujúcimi. Za každým menom ponechá si voľné miesto na bodovanie.

Uprostred ihriska vyhľadá vhodné miesto a pätou vyvŕta jamku, do ktorej položí loptu, okolo ktorej sa členovia spoločnosti dookola postavia. Všetci musia stáť rovno a nesmú sa zohnúť alebo vystierať ruky po lopte. Keď sa všetci soskúpili okolo lopty, usporiadateľ rýchle zvolá meno niektorého národa, napr.: Rus! Hráč, reprezentujúci ruský národ, musí sa rýchle zohnúť, uchopiť loptu a zasiahnuť niektorého hráča. Musí sa ponáhlať už i preto, lebo hráči sa hneď rozbehnú na všetky strany. Ak sa mu podarilo niekoho z hráčov zasiahnuť, napr. Japonca, zasiahnutý hráč dostane pod svoje meno trestný bod. Ak však hráč nikoho nezasiahol, sám dostane trestný bod. Rovnako dostane trestný bod ten hráč, ktorý z nepozornosti siahne za loptou, alebo zabudne, aký národ reprezentuje.

Po zdarenom alebo nezdarenom útoku vráti sa lopta do jamky a spoločnosť sa znova soskupí okolo lopty a v hre sa pokračuje. Usporiadateľ môže pre zmenu vyvolať i meno člena takého národa, ktorý nie je pomenovaný v spoločnosti. V takomto prípade je veľmi žartovné, keď sa všetci hráči rozutekajú a uvedomia si, že boli oklamaní, až keď sú ďaleko od jamky, v ktorej nehnute leží lopta. Ak chce usporiadateľ takto viesť hru, musí byť jednotlivým členom spoločnosti pošepnuté meno národa a s pokutou troch trestných bodov zakázané hráčom, aby si navzájom mená nepovedali. Usporiadateľ náročky nevymenuje 2-3 hráčov, aby ostatní nevedeli, aké národy dotyční zastupujú, keďže sa počas hry i tak zvie, kto je čím. Takto spestrená hra má smysel vtedy, ak je spoločnosť veľká a viacerí sa v hre zúčastňujú iba ako diváci.

Ak niektorý hráč dostal desať trestných bodov, usporiadateľ vynesie nad ním ortiel smrti zastrelením. Hra sa preruší a usporiadateľ vymeria vzdialenosť 10-15 metrov (veľkých krokov). Odsúdenec sa postaví na jeden koniec vymeraného priestoru a na druhý koniec sa s loptou postaví ten, kto má najmenší počet trestných bodov alebo je najlepším strelcom. Strelec musí tromi povolenými bodmi zasiahnuť odsúdeného. Ak bol odsúdený zasiahnutý, je vyradený z hry, alebo musí položiť záloh a hra ďalej. Každé odstrelenie znamená sa krížikom a pri konečnej súvahe prichodí do úvahy. Odsúdenec musí pri poprave stáť rovno a nehybne. Aby sa vyhlo reflexívnym pohybom, uviažu sa odsúdencovi oči vreckovkou, alebo sa obráti k strelcovi chrbtom.

Ak strelec nezasiahol odsúdeného z troch hodov ani jedným, tu usporiadateľ sotrie odsúdenému jeden trestný bod a môže sa hrať ďalej, ale nešikovný strelec dostane trestný bod. Takto hra pokračuje ďalej, spestrená žartovnými nápadmi usporiadateľovými a prerušovaná popravami, až konečne víťazom sa stáva ten, kto má najmenej trestných bodov. Hra sa uzavrie na nemalú veselosť spoločnosti výmenou zálohov.

324. Smiem do chatrče?

Táto prastará a v celej strednej Európe známa hra vyžaduje ihrisko také, kde sú stromy. Dá sa hrať v hore, v parku a v ovocnom sade. No môže sa hrať i bez stromov, ktoré sa nahradia skalami, tehlami a pod. Zo spoločnosti sa vyžrebuje jeden hráč, kým ostatní sa postavia k jednotlivým stromom najblíž susediacim, podľa možností do väčšieho kola. Ak sú stromy husté, chatrče sa označia vreckovkami a takto sa potom vie, ktorý strom je chatrčou a ktorý nie. Strom teda predstavuje chatrč, a ten, kto stojí pri nej, predstavuje majiteľa, kým vyžrebovaný hráč nájomníka. Chodí od chatrče k chatrči a opytuje sa: „Je táto chatrč voľná?“ Opýtaný odpovie zvyčajne: „Nie je voľná, ale opýtaj sa suseda.“ Nájomníkovi sa iba vtedy povie, že je voľná, ak sa vidí, že je neobratným bežcom a vlastnou šikovnosťou nevedel by si chatrč získať. Ak dostal nájomník zápornú odpoveď, musí ísť o chatrč ďalej. Medzitým majitelia chatrčí vymieňajú si miesta navzájom a ak je nájomník dobrým bežcom, môže ľahko obsadiť voľný strom. Ktorý hráč nestačí včas dostihnúť susedovu chatrč, stáva sa nájomníkom.

2. Obmenou tejto hry je hra na nožničky. V podstate je podobná hre predošlej. Rozdiel je len v tom, že sa nehľadá voľná chatrč, ale vyžrebovaný hráč hovorí: „Krajčír, krajčír, požičaj mi nožničky!“ Hráč odpovedá: „Nemám, požičaj si u suseda!“ a medzitým rýchle si zamieňajú miesta.

325. Veľký lov

Miesto na túto hru má byť rozsiahle, kríkmi a stromami porastlé, podľa možnosti presne ohraničené, aby zverina nevybiehala z revíru. Vhodnou hranicou je potok, cesta, priekopa, kopec, určitý druh stromov, skaly a podobne. Revír má byť takto vôkol ohraničený. Aby bola hra živá, treba najmenej 16-20 hráčov. Revír má byť 100 metrov široký a 250 — 300 metrov dlhý.

Najlepší bežec spoločnosti zvolený je za revírnika a ako odznak svojej hodnosti dostane roh, trúbu, píšťalku, a keď ničoho niet naporúdzi, postačia i dlane, do ktorých môže zatrúbiť. Ostatní hráči predstavujú zverinu a na dané znamenie sa rozbehnú po celom revíre a poskrývajú sa pred revírnikom. Revírnik sa pokúsi hneď po prvom rozbehu chytiť daktorú zver, a keď sa mu to podarí, zver sa stáva lovcom a pomáha revírnikovi loviť. Aby lovca bolo možné rozoznať, má si na klobúk alebo ruku priviazať vreckovku. Dobrý bežec rýchle sa snaží ukoristiť čím viac zveriny, lebo bez pomoci lovcov, ktorí sú povinní rozkazy vykonávať, nevedel by celý revír vyloviť. Členovia spoločnosti, predstavujúci zverinu, na dané znamenie rozbehnú sa na všetky strany revíru a snažia sa skryť v najvzdialenejších kútoch. Hranice revíru však nesmú prekročiť, lebo v takomto prípade stávajú sa automaticky lovcami a pomocníkmi revírnikovými.

Lovci sú povinní všetky rozkazy revírnikove splniť a na jeho znamenie hneď sa sbehnúť k nemu, aby im mohol dať nové rozkazy. Celý revír sa dôkladne prezrie, ale vždy sa nájdu niekoľkí hráči, ktorí sa vedia tak skryť, že ich ani revírnik, ani lovci nenájdu, alebo sú takými obratnými bežcami, že sa nedajú chytiť. Všetka zverina, ktorej sa podarilo pred lovcami utiecť, vráti sa na začiatok loveckého revíru, je slobodná a pokladá sa za víťaza nad lovcami.

326. Neobracaj sa!

Spoločnosť utvorí kruh, obráti sa do jeho prostriedku a každý hráč dá ruky dozadu, pripravené na chmatnutie. Usporiadateľ alebo vyžrebovaný hráč dostane papek, obchádza kruh a častejšie upozorňuje: „Neobracať sa!“ Ak by sa niekto predsa obrátil — a takých zvedavcov býva vždy dosť — usporiadateľ šuchne ho papekom po chrbte. Ako tak obchádza kruh, nepozorovane vtisne daktorému hráčovi papek do ruky a ide ďalej, ako by sa nič nestalo. Hráč, ktorý dostal papek do ruky nenazdajky udrie ním spoluhráča na pravej strane a ženie ho patykom okolo kruhu. Prehnaný hráč snaží sa dostať na svoje miesto, kde mu už prenasledovateľ nesmie ublížiť. Usporiadateľ zaujme miesto hráča, ktorému patyk odovzdal a teraz zasa hráč s patykom obchádza kruh, upozorňuje, tresce, a napokon, podá tajne daktorému hráčovi patyk. Hrá sa dotiaľ, kým sa všetci hráči nevystriedali alebo kým nezačne hra nudiť.

327. Hra na tretieho

Hráči sa postavia do kruhu po dvoch za sebou, obrátení tvárami do stredu kruhu tak, aby boly dvojice od seba vzdialené na 2-3 kroky. Dvaja hráči sa postavia mimo kruhu a jeden z nich dostane patyk a naháňa ním druhého v kruhu i mimo kruhu. Ak sa chce prenasledovaný zachrániť pred bitkou, musí sa rýchle postaviť pred daktorú dvojicu. V tom prípade sú traja na jednej postatí a preto zadný hráč, ako tretí, musí sa rýchle rozbehnúť a hľadať si nové útočište, aby nedostal, čo mal pes dostať. Hráč s patykom ho prenasleduje, ale keď sa mu podarilo postaviť sa pred daktorú dvojicu, je zachránený. Ak je daktorý hráč papekom zasiahnutý, musí prevziať úlohu prenasledovateľa, kým prenasledovateľ sa postaví pred daktorú dvojicu a tretí z dvojice stáva sa prenasledovaným. Hra sa musí hrať veľmi rýchle, lebo pomalá hrá tratí zábavnosť a účinok.

328. Hra na vojnu

Ihrisko musí byť asi 100 metrov dlhé a 25 metrov široké. Aby hra nenudila, musí sa na nej zúčastniť aspoň 20 členov. Hra je veľmi rýchla a dobrí bežci sa majú v jednakom pomere rozdeliť medzi dva, počtom jednaké tábory. Dvaja najlepší bežci stanú sa kapitánmi nepriateľských táborov a o každého hráča hádže sa alebo žreb (písmo — hlava), alebo si ich vyberajú, až sa rozdelí celá spoločnosť. Hráči sa rozostavia na dvoch koncoch ihriska a spravia si tam méty, za ktorými je už voľné pásmo, v ktorom si obe strany zriadia zajatecké tábory. Keď boly tieto prípravy urobené, hra sa začne.

Kapitáni medzi sebou žrebujú, a kto vyhral, má prvenstvo vo vyslaní svojho bojovníka do nepriateľského tábora. Bojovník príde k nepriateľskej reťazi a vyhľadá si vhodného hráča, ktorého chce provokovať. Deje sa to tak, že hráč, ktorý ide nepriateľa vyzývať, postaví sa k nemu tak blízko, aby sa mohol dotknúť jeho vystretej ruky. Hráči provokovaného tábora totiž čakajú výzvu vystretou pravou rukou. Nepriateľ vyzve nepriateľského bojovníka tak, že mu tri razy tlapne do ruky a hneď sa dá na útek. Vyzvaný hráč ho prenasleduje, a keď sa mu ho podarí dobehnúť a dotknúť sa ho rukou, nepriateľský hráč stáva sa zajatcom hráča, ktorého vyzval. Ak nemôže prenasledovaný, bežiaci do svojho tábora dobre utekať a hrozí obava zajatia, jeho strana vyšle mu dvoch dobrých bežcov na pomoc. Tu sa musí vyzvaný hráč ponáhľať do svojho tábora, lebo sám by sa mohol stať zajatcom, lebo v tejto hre platí pravidlo: kto vybehne z tábora neskôr, môže zajať toho, ktorý opustil tábor prv. Ak sa mu podarilo ešte pred príchodom posily nepriateľa zajať, je až do svojho tábora nedotknuteľný a môže si zajatca odviesť do svojho tábora.

Obidve strany snažia sa svojich zajatcov vyslobodiť a zajatci môžu v tejto snahe napomáhať svojim priateľom tak, že im natiahnu v ústrety ruku. Ak je napr. v zajateckom tábore päť zajatcov, musí jeden z nich aspoň jednou nohou stáť v zajateckom tábore, kdežto druhou nohou vykročí z tábora smerom k záchrancovi. Tak isto vystrie pravú ruku, kým do ruky ľavej sa mu zakvačí druhý zajatec, do ktorého sa zasa nasledujúci zajatec zakvačí, tvoriac takto silne spojenú reťaz, ťahajúcu sa ďaleko do ihriska. Ak sa blíži kamarát z priateľského tábora, nemusí bežať až k zajateckému táboru. Stačí, aby sa rukou dotkol ruky zajatého druha, tým sa celá reťaz zajatcov oslobodzuje. Ak sa však reťaz pretrhne, tá čiastka zajatcov, ktorá sa odtrhla, ostáva naďalej v zajatí, ale ostatní môžu slobodne opustiť nepriateľský zajatecký tábor.

Keďže je zajatcov tým ľahšie oslobodiť, čím je ich viac a čím je dlhšia reťaz, slabí bežci sa dávajú náročky zajať, ak sú už v zajatí dobrí bežci, aby ich pomocou mohli byť v dlhej reťazi oslobodení.

Hra na vojnu sa hrá dotiaľ, kým sa hráči neunavia alebo kým nebola väčšina jednej strany zajatá, takže ostatní hráči nemôžu už bojovať proti presile nepriateľov a musia priznať svoju porážku.

329. Líška v brlohu

Jeden člen spoločnosti sa vyžrebuje a predstavuje líšku. Za jej brloh sa vyberie kus trávnika alebo malá vyvýšeninka, presne ohraničená. Všetci hráči, ako aj líška, majú papeky. Líška sa postaví do svojho brloha, kým ostatní hráči pobehúvajú okolo nej a všelijako ju dráždia. Tu líška zrazu vyrazí z brloha a udrie papekom, koho zasiahne. Pri tomto výpade smie líška skackať iba na jednej nohe. Keby skočila na obe nohy, môžu ju hráči potrestať bitkou a zahnať ju do brloha. Ale ak líška niekoho zasiahne papekom, zasiahnutý prevezme úlohu líšky. Ostatní kričia na novú líšku: „Líška, líška, huš do diery!“ a poháňajú ju papekmi do brloha. Hranice brloha však nesmie ani jeden hráč prekročiť. Aby sa líška veľmi neunavila a mohla niekoho chytiť, ohraničí si ihrisko, a kto prebehne cez hranicu, stáva sa líškou. Hbitá líška môže si dovoliť bežať i o dvoch nohách a predsa ujde úderom. To si môžu však dovoliť iba dobrí bežci a skokani.

330. Kolová hádzaná

Na ihrisku alebo lúke vyznačí sa skalami, tehlami alebo trávnymi hrudami kruh v polomere 5 — 7 metrov. Od obvodu tohto kruhu sa odmeria dokola miesto jednotlivých členov na vzdialenosť asi 5 metrov od seba. Zo spoločnosti sa vyžrebuje jeden hráč, ktorý sa musí postaviť do kruhu. Ostatní hráči sa postavia na svoje miesta už vyznačené. Ich snahou je loptou (tenisovou) zasiahnuť hráča v kruhu. Hráč v kruhu smie sa voľne pohybovať. Môže sa vrtieť, ohýbať, krútiť okolo vlastnej osi, i skákať môže, aby vyhol zásahu lopty. Naproti tomu hráči sa nesmú pri hádzaní lopty so svojich miest ani pohnúť. Zato však môžu hádzať loptu na hráča v kruhu alebo prihrať loptu zručnejšiemu hráčovi. Hráč v kruhu sa môže všelijako chrániť zásahu, ale nesmie prekročiť okruh kruhu.

Ak sa lopta zastavila v kruhu, stáva sa korisťou hráča v kruhu. Ak to hráči spozorujú, rýchle sa rozbehnú. Tu sa musí hráč v kruhu ponáhľať, aby sa rýchle zmocnil lopty. Ak má loptu v ruke, zvolá: „Stáť!“ Po jeho výzve musia všetci razom zostať stáť a obrátiť sa k hráčovi v kruhu, a ten si vezme na mušku hráča najblíž stojaceho. Teraz sa hráči môžu na mieste krútiť, zvŕtať, aby neboli zasiahnutí, ale s miesta, na ktorom boli zastavení, nesmú vyjsť. Ak bol daktorý hráč zasiahnutý, musí ísť do kruhu a jeho miesto zaujme vyslobodený hráč. Ak nebol hráč zasiahnutý loptou, pokračuje sa v hre. Stáva sa, že lopta vybehne z obvodu kruhu. Tu najbližší hráč ide po loptu a v hre sa pokračuje.

Všetci hráči musia pozorne sledovať let lopty, lebo kto včas neutečie čo najďalej od kruhu, ľahko môže byť zasiahnutý. Snahou hráča v kruhu musí byť zasa čím skôr chytiť loptu, uviaznuvšiu v kruhu, aby mohol zasiahnuť daktorého hráča a vyslobodiť sa z kruhu. Letiacu loptu však nesmie chytiť. Ak hráč sedem ráz nezasiahol spoluhráčov, musí dať záloh a vystrieda ho iný hráč.

331. Maratónske preteky s prekážkami

Ani jedna spoločenská hra v prírode nevyvolá toľko srdečného smiechu a veselej zábavy, ako maratónske preteky s prekážkami. Vodca tejto zábavnej hry musí byť dobrý bežec a skokan. Hra je najveselšia na nerovnom teréne. Najvhodnejší je terén hrbolatý a taký, kde sa nachodí množstvo všelijakých prekážok, ako kríky, skaly, priekopy, potôčky, vyvýšeniny a pod. Cieľ maratónskych pretekov sa určí vopred. Vodca pretekov si však nezvolí najbližšiu cestu k cieľu, ale behá krížom krážom, preskakuje kríky, skaly, priekopy, potoky, prediera sa cez tŕnie, hrbolcuje dolu kopcom, beží štvornožky, skáče na jednej nohe a vystrája rozličné iné šaškoviny. Ostatní členovia spoločnosti povinní sú všetky pohyby opakovať po ňom a nasledujú ho alebo jednotlive, alebo v skupinách. Ak vodca preskočí krík, musia krík preskočiť i ostatní účastníci a pod. Musí ho teda každý účastník čo najvernejšie napodobniť. Pri napodobňovaní vodcovských výkonov odohrávajú sa najkomickejšie scény a prípady, najmä pri hrbolcovaní, a dávajú mnoho príležitosti na smiech ako u hráčov, tak i u divákov. Kto sa pri týchto pretekoch svojou neobratnosťou alebo nesmelosťou oneskoril alebo nedošiel k cieľu, nedostane pokutu, lebo smiech ostatných nad jeho neobratnosťou je už dostatočným trestom.

332. Láska je slepá

Ako predošlá hra, tak i táto, patrí medzi veselé spoločenské zábavy, pri ktorých má spoločnosť príležitosť dosýta sa nasmiať. Hrá sa na lúke alebo inom priestrannom a rovnom mieste, kde niet prekážok (kríky, vyčnievajúce skaly, hrbolce, jamy). Čím viac hráčov zúčastní sa v tejto hre, tým je živšia, najmä ak je v spoločnosti toľko dám, koľko pánov. Odporúčame túto hru robiť tam, kde je veľká spoločnosť, aby hra mohla mať nielen účinkujúcich, ale aj divákov. Ak je spoločnosť menšia, rozdelí sa na dve skupiny, z nich jedna sa zúčastní na hre a druhá sleduje hru a po nej nastúpi skupina druhá.

Dámy sa postavia na jednu stranu a páni oproti nim na stranu druhú. Dámy. ktoré sa v hre nezúčastnia, zaviažu pánom oči, páni z divákov zasa zaviažu vreckovkou oči dámam. Ostatní diváci dávajú pozor, aby hráči so zaviazanými očami nevybočili za postrannú métu. Keď sa skončily prípravy, usporiadateľ dá znamenie na započatie hry zvolaním: „Amorčiatka, dopredu!“ a panie i páni s roztvoreným náručím idú si navzájom v ústrety. Páni sa snažia naprotiidúce dámy chytiť, ale dámy i páni sú rozostavení tak, aby sa roztiahnutými rukami navzájom iba prstami dotýkali. V takejto medzere je únik ľahší. Ak sa pánovi podarí chytiť daktorú dámu, môže ju objať a pobozkať. Ak sa však oba rady navzájom minú, usporiadateľ zastaví hru a účastníci si môžu strhnúť s očí šatky, aby videli, kam zablúdili, alebo ako sa odchýlili od smeru. Daktorý pán chytí dámu, ktorej sa nenazdal, iná dáma zasa dostane bozk od pána, od ktorého to najmenej očakávala. Po dvoch-troch chodoch, pri ktorých sa vždy zamieňajú miesta pánov, zasa diváci sú postavení do radov, aby sa na vlastnej škode naučili, že láska je skutočne slepá. Veselý smiech, ktorým častovali neobratných Amorkov, sa im teraz odplatí i s úrokmi.

333. Naháňanie svine

Na voľnom a rovnom mieste vyhrabe sa plytká jama v priemere 1 metra, nazvaná kotlom alebo svinským chlievom. Okolo chlieva v kruhu asi 5 — 7 krokov vyhrabú sa rovnomerne jamky. O jednu jamku však musí byť menej, ako je členov spoločnosti, lebo jeden člen, vopred vyžrebovaný, pastierik, nedostane jamku. Všetci hráči majú dlhšie a silnejšie palice (asi 120 cm). Do chlieva sa položí väčšia lopta alebo drevená guľa, ktorá predstavuje sviňu. Hráči majú svoje palice v jamkách. Pastierik vyženie sviňu na pašu, totiž vyrazí ju palicou z kotla. Ostatní hráči snažia sa sviňu zahnať palicami čo najďalej od chlieva, ale musia si pritom počínať obozretne, lebo pastierik len na to čaká, aby mohol svoju palicu stoknúť do daktorej voľnej jamky neopatrného hráča. Ak sa mu to podarí, hráč, ktorého jamku zaujal, nastúpi na jeho miesto a stáva sa jeho pastierom. Ak sa sviňa zaženie tak ďaleko, že ju pastierik nemôže nájsť, pomáhajú mu hľadať ostatní hráči, ale zaistia na ten čas svoje jamky zaklínacou formulou: „Do jamky na nesmie!“ To znamená, že pastierik zatiaľ, kým nebolo prasa nájdené, nesmie stoknúť svoju palicu do jamky hráčov. Nájdené prasa pastierik zasa vyrazí. Pri tejto hre je pravidlom, že jeden hráč smie za sebou iba tri razy sviňu pohnať svojou palicou. Kto sa proti tomuto pravidlu previní, stane sa pastierikom. Ak sa pastierikovi podarilo dostať sviňu do chlieva, dá povel: „O jamku ďalej!“ Hráči sú povinní o jamku postúpiť ďalej. Túto výmenu miesta využije pastierik a snaží sa dostať rýchle do jamky daktorého ťarbavého hráča, ktorý sa neponáhľa obsadiť uprázdnenú susedovu jamku. V tomto prípade stáva sa pastierik hráčom a hráč pastierikom.

334. Bača a vlk

1. Hráči sa postavia do radu a chytia sa hráčov, stojacich pred nimi. Páni držia dámy za boky okolo pása alebo za vreckovku, uviazanú okolo pása, dámy držia sa zasa kabátov pánov. Prvý hráč v rade, rýchly a obratný pán, prevezme úlohu baču a proti nemu sa postaví vyžrebovaný hráč, predstavujúci vlka, ktorý sa snaží ukradnúť bačovi ovce. Bača s rozpriahnutými rukami chráni svoje stádo a zavracia vlka. Hráči za bačom, predstavujúci ovce, musia sledovať a nasledovať všetky pohyby bačove a stále sa kryť za jeho chrbátom. Ak sa podarí vlkovi obehnúť baču a dotknúť sa daktorej ovce, všetky ovce, ktoré stály za touto ovcou, stávajú sa korisťou vlkovou a vypadnú z hry. Ak je spoločnosť veľká, odporúča sa utvoriť viac skupín, lebo bránenie dlhej reťaze je veľmi ťažké. Ak sa chce bača úspešne brániť vlkovým útokom, nesmie byť v reťazi viac ako 4 — 6 hráčov. 7 — 8 hráčov v reťazi obrániť je takmer nemožné, najmä ak je vlk obratný a bača pomalší.

2. Hra sa môže kombinovať i tak, že chytená ovca stane sa vlkom a vlk zasa bačom. Pri tejto obmene nie je ani jeden hráč vylúčený z hry a na každého sa ujde byť vlkom i bačom.

V niektorých krajoch túto hru menujú: Kvočka a jastrab, Vlk a ovca a pod.

335. Kríženie stopy

Hra na kríženie stopy sa veľmi podobá chytačke. Vyžrebovaný hráč chytá ostatných hráčov, a keď sa mu podarí dakoho chytiť, vymení si s ním úlohu. Ak spozoruje daktorý hráč, že prenasledovanému spoluhráčovi hrozí nebezpečenstvo chytenia, môže prenasledovateľovi skrížiť stopu. Deje m to tak, že dobrý bežec prebehne medzi prenasledovaným a prenasledovateľom. V tomto prípade je prenasledovaný zachránený, lebo prenasledovateľ nesmie ho prenasledovať a musí sa pustiť za hráčom, ktorý mu skrížil stopu. Všetci prenasledovaní si môžu pomáhať alebo si vyberú rýchleho bežca, ktorý zasahuje len vtedy, ak je daktorý hráč v nebezpečenstve a prenasledovateľovi v kritickej chvíli skríži stopu. Keďže sa prenasledovateľ v tejto hre veľa nabehá, musí sa odpočinutý hráč obetovať a dať sa chytiť. Ohľad má sa prejavovať nielen v spoločenskom živote, ale i v spoločenských hrách.

336. Hra na hada

1. Spoločnosť bez zvláštneho výberu postaví sa do radu za sebou a utvorí dlhú reťaz, hada. Všetci hráči sa musia veľmi silne držať, aby sa pri hre neodtrhli. Ak niet dosť remeňov, hráči majú si sviazať dve vreckovky a za tie sa chytia. Dámy sa môžu chytiť za opasky pánov. Hlavu hada tvorí silný a obratný muž, koniec hada majú tvoriť len obratní a hybkí mladí mužovia.

Vodca, ktorý tvorí hlavu hada, dá sa do behu. Kus beží rovno, potom sa hybko v ostrom uhle skrútí vpravo a hneď zasa vľavo, a hada ťahá za sebou. Had, ktorého články nasledujú pohyby hlavy, pri ostrom záhybe na stranu sa na konci silno vymrští a posledné články sa musia poponáhľať, aby vyrovnaly rýchlym behom veľký výkyv. Hlava musí vždy dávať pozor, aby sa hra nezvrhla a nezdivočela, lebo posledné články hada pri divej hre mohly by byť strhnuté a povláčené. Had sa často roztrhne v slabšom článku. Potom možno sostaviť nového hada. Nová, silná hlava prevezme úlohu vedúcu a hrá sa ďalej.

2. Hra na hada kombinuje sa tiež tak, že posledný článok hada tvorí mladá dáma, ktorú sa snaží hlava všemožne dosiahnuť.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.