ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Kam, Janíčko, kam?

— Na jarmok.

— A ty, Juro?

— Na jarmok.

— A vy, strýčko Krivošiak?

— Na jarmok.

— A vy, tetička Mišugech?

— Na jarmok, detičky, na jarmok! — fľochne žena červenkavých, trochu vpadnutých líc. Iste jej chýbajú tie črenové a zo sviatočných má tiež už len na ukážku. Na chrbte konopná plachetka a v nej kdesi-čosi. Pod pazuchou tmavočervený kohútisko, obrátený chvostom dopredu. — Eva, Mariša, Kača, — posporí krok za dievkami, — jojój! Kdeže vy? Za mládenci?

— Ideme do mesta, — pohodia hlavami ako nesťahané hačky.

— Maľovaná cesta, čo?

— Ba blatnivá, ujčinká, blatnivá! — zazvoní do vlhkého rána smiech na dedine. Prsia sa vypnú v priliehavých kabátkoch. Faldované sukne bijú o sáry čižiem, rozsýpajúc sa veselo.

— Blato sa vystúpi a v meste zvedieť všeličo.

— Iste viac, Eva, ako u Surovcov v Škriatkovom Žlebe! Nemyslíš? — fúkne jej vyholený Jano štipľavého dymu z cigarety.

— No, zo Žlebu vidieť aspoň na dolinu, Janíčko. Ale od Kutanov nazadku iba po hnojisko!

— Ha-ha-ha, ale dostal! Bolo ti to treba? — smejú sa dievky mládencovi Zadných. Predvčerom prišiel od vojska. Z nemocnice.

— Však ja to tebe večer odplatím, počkaj, — žmurkne Jano a stisne mäsité pery, ani od bolesti.

— Ó, tej sa má kto zastať! Nenamýšľaj si! — odťahuje si počerná Mariša košíček. Nesie niečo vajec, dve homôlky tvarohu a hrudku masla. — Tá už má…

— Koho?

— Skús a zvieš!

— Mariška, Marišenka moja, — pritiera sa Jano, — povedz mi!

— Neopováž sa, Mariša, lebo… — hrozí sa Eva.

— Veď ja nič! Lebo…

— Eva by všetko povravela, čo sa robí pod Orechovím, pravda? — zamieša sa Jurko. Menší, zavalitý, vážnej tváre.

— Málo o to starosti u Zázvorov, — blysne zrakom dievča.

— Čoby len nie! Čo ty vieš? — všimne si Juro veľkých, tmavých očú. Dlhé mihalnice pripomenú mu kohosi. — Anna nejde? — pýta sa Mariše.

— Ostala doma — šiť. Mnoho nás — veľa zoderieme! A jej to ide najlepšie i na mašine.

— Pekné Holúšťa, — zdvihne Zázvor obrvy na dôraz. Ako by jej chcel odkázať. — Ani pani jej nechytí!

— Z tej i bude pani, pamätaj! — uisťuje Kačka. Sotva má preč šestnásť. Samý život a oči ako trnky. — Už to má i prorokované. Ešte vlani sušily sme seno pod Borinou. Ide tade Hosa-Iva. Jaj, tak sme sa jej naľakaly. V košíčku niesla plno všelijakých zeliniek. Pozdravíme sa jej — zastane. Prizerá sa na Annu. — Aké len máš malé ruky, dievča, — povie. — I nohy! No, z teba bude pani!

— Kača, — hrkne ju Juro, — nedoberaj! To sa ti len snilo u Klankov vo Svíbovom. Šiališ!

— Nešialim!

— Pst, na moj’ dušu! — mrkne Jano. — My o vlku…

Zpoza horného chrámu vyjde starena. Odev tmavý, ošúchaný. Na hlave ručník, uviazaný pod bradu nedbalo. Taká pani majstrová, ktorej majster všetko odnáša do krčmy. Ona je však už dávno vdovou. Nemá nikoho, len chalúpku, košíček so zelinkami a Maca, starého, čierneho kocúra.

— Hosa-Iva!

— No, Juro, neveríš? Spýtať sa jej? — hotová je Kačka.

— Ale iď!

Prejdú popri nej. Pozdravia a zrýchlia krok.

— Do mesta? Do mesta? — volá za nimi. — Lepšie pomaly, ako náhliť!

— A ty nejdeš? —- prihovorí sa jej Krivošiak.

— Po čo?

— Po čo? No, robí sa všeličo. Človek je zvedavý!

— Zvedavosť — mrzká ctnosť!

— Ale, tetička, — odváži sa Jano (bol i na fronte), — azda už dostať i cukru.

— Ba múky! — dodá Zázvor.

— Ba tabaku! Čo, strýčko Krivošiak?

— To, Katuška, to! Veru si ty za bozk jakživ nevytrpela toľko, čo ja za paklíček tabaku. Ten tvoj ujec, Adam, pašoval ho odkiaľsi zpoza Fraštáka. I teraz pašuje. Ale dostať od neho, to, Kristu… nie! Ani za milé bohy! Už som i opuchol od toho bukového.

— Neopuchneš viac! — povie Hosa-Iva, ani čo by uťal.

— To ty z tej Sibyly?

— V Sibyle je všetko! — odbočí žena na rohu ulice do Valdmannovho obchodu.

— No, ak i tabak, to je už voľačo! — pochvaľuje si Krivošiak.

— Ale je to múdra osoba! — obzerá sa Jano.

— Aké len má oči!

— Ani šidlá. Pichne ich do teba, a všetko jej povieš, čo chce.

— Bohyňa!

— Ale iďte! — stavia sa Zázvor. — Čoby to už dnes? To je len pre sprostých ľudí.

— Len by ťa ešte nepopreháňala! — hmká Kutan.

— Ale mňa?

— Teba! Čo ty vieš, čo je v takej babe? Možno i sám anciáš. Ľudia chodia za ňou zďaleka.

— Čo nás po tom, chlapci! — tíši Krivošiak.

— Kto neskúsil — nevie! Ale toť — hľa, čo sa len hrnie ľudí. Ani do kostola.

— Iba Iva ostane dnes v Lesnej!

— A pani Ganslová, — mihne Jano na dvor, kde predo dverami zobkajú si jarabaté sliepočky. Šedivá pani vedľa nich podopiera si boky a cez okuliare na končíčku červeného nosa hľadí na ulicu.

— Dobrý deň! — volajú dievčatá, osievajúc sukienkami.

— Tej sa načim pozdraviť! — privrie Jano oči furtácky. — Tá má matriku o všetkých dievkach!

— A o mládencoch azda nie?

Zpod brány so slncovou ozdobou uškľabí sa nakrivená tvár. Deravý kabát, deravejšie nohavice. Belasté, drobunké očká hľadajú, čo nestratily.

— Juro, Prepela, — volajú na chalana, — poď s nami!

— Kam? — ozve sa dutým hlasom a nakriví hlavu ešte lepšie.

— Do mesta, Juro. Do mesta! Puk-puk! — strká si Jano konček prsta do úst, ako, žebože, cigarku.

— Á, hneéď! — poskočia mu oči došikma. Tvár sa posberká ako z gumy. Pery sa roztiahnu a z prázdnych ďasien zažltia sa veľké očné zuby. — Hneéď, vieš! Len k farárovi! Ten dá…

— Ale si utri nos, Juro!

— Mne je jedno!

— A vidíte, ešte i farári ostanú dnes v dedine.

— Aspoň nám neostane prázdna.

— Však sa včera narečnili pred horným i dolným chrámom. Bude to vraj inak. Vojny už nebude. Budeme si pánmi my, Slováci. Ja im na to len — Pán Boh uslyš! — puká si z fajočky Krivošiak. — Ale mi to nejde nikam. Azda by mohlo z nás niečo i byť?

— A na obecnom dome veje zástava, bielobelasočervená. Videla si ju, Katuša?

— Ako by nevidela, keď sa dívam na ňu, ty! — zaženie sa dievča na Jana. — To som ja Tomášech kobyla…?

— Aké krásne farby! — pochvaľujú dievčatá.

— A tie naše chalúpky, biele chalúpočky, dívajú sa na to. Deti s roztvorenými očami. Či nie?

— Ľaľať, ujec Stránik, — vítajú sa jarmočníci. — I vy do mesta? Poznať hneď úradného svata, keď mu to tak pekne ide!

— Však je i cechmajstrom. — tľapne Krivošiak po starom kávovom kožuchu usmievavého sedliaka so strakatým šálom okolo krku. — Umrieš? Nedá ti pokoja. Zareční ti verše, až ti i v tej truhle pocupkajú slzy ani hrachy.

— Veď si ma len podávajte! — oháňa sa Stránik. Ale vidieť — hladká ho to. — Ej, ba očujte, takýto kostol by sa nám, luteránom, zišiel, — mykne hlavou vbok, na dolný chrám.

— Zišiel, zišiel… — zavadia oči o mohutnú budovu, postavenú na konci obce ako hrad. Cement, červenučká škridla, veža s oknami na m.

— Čož’? — pohodí Krivošiak rukou, — vojaci hovoria, kostolov vraj nebude už načim. Či tak, Jano?

— No, pri vojsku počuť všeličo.

— Reči do vetra! — pohoršuje sa cechmajster.

Zdola poduje. V starých lipách zašuchorí. Žlté lístie padá na hroby, i na bahnitú cestu. V človeku sa zachveje čosi ako na opŕchnutom živom plote bielučké bobuľky.

— Za tým plotom je najtichšie.

— To už je!

— A podívajme sa! — zastane Krivošiak pri obecnom stĺpe.

— Lesná… — čítajú ľudia na novonatretej tabuli. — Tak sme už nie Hegyipatak? Kto to tak preondial?

— Ičo Čelkech to zrazil včera a Majerech majster prefarbil. Čo je na tom?

— Veď nič!

Za Lesnou — Črenice. Zapperovský kaštieľ dvíha sa nad krovy. Blata po kolená, ale chalúpky sa smejú. V záhradkách pestré astry a strapaté chryzantémy. Čreničania pokrikujú na seba a pridávajú sa k jarmočníkom.

— A pozrite, i starý Fraštacký ide na voze.

— Sučí syn! — poťahuje Stránik trochu krivé nohy. — Ak nás vezme — vyvalí nás.

— Nedáme sa. Hohó, ujec Fraštacký, — volajú mládenci za gazdom, vychudnutým, a vraj od pestva, — len nechcete ísť naprázdno? Poberte nás!

— Čert aby vás pobral! — trhne mu kútkami úst, ako ruky opratami. Sivý popol cigary sa mu rozžeravie. — To moje kone nemôžu mať slobody, len sedliaci? No, hore sa! Ako snopy… tak! Mládenci sem — napredok! Podržíte chvost tej náručnej. Stále ním šľahá, ohava… — švihne ponad kone. Zaženie sa a ako náhodou — zasiahne dlžizným bičom tých vo voze.

— Hoho, ujec, to čo by ste dali kone do voza a nás k oju! Jojój!

Buchnát do chrbta — jeden-dva. Všetko nič! Fraštacký ani netúrne.

— Viezol by si tak farára, vyplatil by ťa!

— Čo, farára? Šli sme horšie nedávno. Oni len — Jano, Jano, kade to, kade? — Ale — vravím — tieto ohavy vždy, keď farára vezú, myslia — čerta vezú.

— Ale by si už nevošiel viac pod farskú bránu, kmotre, — žmurkne Krivošiak. — A tam bol farár sám. Tu nás je viac.

— A som vás ja volal, či vy mňa? — mrzí Fraštackého, že je to už von, čo ho potkalo so Svarínskym.

— My-my-my, strýčenko, ujčenko, — piskocú ženy a dievčatá. — Ale nás pekne vezte! Veď ste hodní. Všetky vás máme rady!

Za Fraštackým voz, druhý i tretí. Veľké repné doštenáky. Prázdne! Ľudia sa hodia na ne. Hneď ich je vrchom. Vojenské rovnošaty, belásky, biele halienky, ručníky, drobnučko faldované kasanky, čižmičky a oči veselé, usmievavé, ústa žartovné, ruky vyrobené — všetko na hŕbe.

Prúd pohol sa hen zpod Vysokej. Z kopaníc… zpod pŕchnucich bukových hôr. Práve krásne zhasínajú, ako horiaca meď a či zlato. Z chalúpok, pričupených na kopcoch, roztratených po údoliach, sa pohol a priberá — priberá. Široká, pŕchnucím ovocným stromovím vrúbená hradská už je ani rozhovorený potok. Viac! — ako hukotavá rieka, čo sa valí do dediny bielych, svetličkou podtiahnutých sto a sto chalúpok. Pred nimi záhradôčky, najviac poopletané vrbinou. V oknách rozkvitnutý muškát a zelený rozmarín. Z pootvorených brán pribúdajú noví jarmočníci… až po deti, faganov. Chlapi len tak, ale ženy pristrojené svedčne. Šatky, najviac biele, kde-tu červené, turecké. Viazané na rožky i pod bradu. Rohánkam padajú po chrbte stuhy s ručníka. I na dlaň široké, kvetnaté, pestré. Kto nesie niečo, kto nič. Iba ak drží vrece pod pazuchou. Prázdne vrece. Ženy majú konopné plachetky. Niektoré vytiahly to z truhly a nesú poskladané na ruke, ako do kostola za zlého času.

— Načo vám je to vrece, ujec Hrebenár?

— Prasiatka kúpim, prasiatka, — usmeje sa gazda zbrázdenej, trojuhlastej tváre. I oči má trojuhlasto vykrojené. Len akosi nedôverčivo hľadí okolo.

— Prasiatka? Ba kieho. Dochnú! Neoddá sa! A ty, Kačka, čo s tou plachtou? — poskakujúc na pravú nohu, prekára Martin Kľučkech z Vlčích Jám švárnu Sedlárovú. V očiach žhavá noc, v lícach krv. Na vypuklých, červených perách neukojená vášeň. Muž jej je na vojne. Ona si zato žije veselo. Ako mnohé.

— Načo mi je plachetka? — zmeria si mládenca. — Uviažem ťa do nej. Čo si taký zvedavý? Radšej pozeraj voz! Hľaď, ako je tým tam! Fraštacký im dobre duše nevytrasie.

— A kto je to medzi nimi v tej novej halienke? — zdvihne hlavu mohutná ženská, Anna Paráčech, zo silného rodu podvišňovských Kuželov.

— Ty ešte nevieš? — diví sa Sedlárová.

— Čo som ja ty? Hneď človeka poznať?

— To je akýsi čudný človek, — prejde si po ústach hrsťou Jano Malek zo Svíbového. Počerný chlap. Má vraj hubu na kňaza, len mu Pán Boh omylom strčil pluh do ruky. — Hm, — rozkladá, — to je akýsi Beňo. A krstili ho Pavlom. Prišiel odkiaľsi z Ameriky, či z Trantárie. Nakúpil si majetku na kopaniciach pod Orechovím. Chalupu i role. Ale neobrába. Býva sám. Strojí sa sedliacky. Opatruje ho Eva Holúšech, vdova s hodnými dcérami, iste dobre. Ale kto je, čo je, nikto nevie bližšie. Iba ak farár, s ktorým sa kamaráti.

— A je slobodný? — obráti na ujca veľké tmavé oči počerné dievča v rohoch.

— No, iste! Môžeš si ho zaskočiť, Mariška. U Stankov na Božej Hrsti jest si tiež z čoho vyberať.

— Ó, na to ešte dosť času!

— A veru, dievčatá, len sa do toho! — potŕha si krátko podstrihnutý fúz vysoký, mocný vojačisko. Nestačil sa ani oholiť. Zato sa drží. Oči mu behajú povedome, veselo a živo pod hustým srasteným obrvím. To je Štefko, alebo Ičko Srdovan. Poznajú ho všetci i on všetkých. Skoro tak ako vševedúci sirotský Želovič. Mal vážnu národnú úlohu. A konal ju. I sedel i trpel. Ani teraz nehlivie. Včera rečnil i on pred kostolom. Hneď za farárom Svarínskym. Dnes ide do mesta, aby sa niečo nestalo. Pušku, čo má od vojska, nesie si na pleci. — Veru tak, — poštipká Marišu, — chlapci sú už doma kdektorí. Prídu i ostatní. Bude to svadieb, jojój! Farári nebudú stačiť cedule pod kameň ukladať.

— Čož’ cedule — ale čo za ne? — rozhorčuje sa Malek. — Handry! Však nič za ne nedostať. Naši Židáci od Glejárky v Čreniciach po Šimrlíka na Kozobľakoch hovoria — musíte sa učiť vysoký krát. A v meste tiež iba za vajcia a maslo, ak dostať cukru. Handry!

— Ale čo ty vieš? — mávne rukou statný sedliak, Jano Peterec, potrasúc prešedivenou vlasatou hlavou. — Už bolo i horšie na svete za tých šajnových. Nedostať cukru? Petroleja? Naši predkovia ani nevedeli, čo je to, a dobre si žili. Teraz to už bude. I svadieb, i čo na nich. A dosiaľ bolo dievok na výber, teraz bude chlapcov.

— Veru nejednej glgne, — kráča chlapským krokom Paráčová. — Však si už niektoré myslely, azda ani mládenca nepríde z vojny.

— Ach, ľudkovia moji, musím sa vám priznať, — pozerá po všetkých Adamko Dŕžava z Rakova, najstarší po Matejovi. Očká malé, belasé ako nezábudky, okolo úst dobrácky úsmev, na chrbte kôš v plachetke a pod pazuchou obrovský belasý dáždnik s dúhovou obrubou. — Musím sa vám priznať, — opätuje, — ja som mojej Eve, čo ta išla za akéhosi Iča Kvíčalu, však viete — tiež som to oné len tak. Ona mi len — tatenko, vydám sa! — Dobre, ale za koho? Vieš čo, — rečiem, — keď hruška dozrieva, treba ju oberať. Ten Ičo Kvíčalov na tom Pántovom je v dome sám. Otec starý, mať tiež. Kdesi-čosi ostane mu majetok. Vezmi si — rečiem — toho! Ale, tatenko, — ona na to, — keď je len maličký. Akú ten len mandličku spraví na poli. — Nuž vieš, dievka moja, — rečiem, — keby bol veľký, bol by na vojne. Ale ja ti nájdem i takého, čo sa praští hlavou o somík. Len vezmem liter-dva kvitu a dovediem ti — rečiem — jedného i dvoch. Môžeš si vybrať. Lenže pôjdeš potom s ním na majery. A Ičo, keď spraví mandličku i malú, — spraví ju sebe. — No, tak si veru len tohto vezmem, ako by mala na majery chodiť — pristane Eva. Stalo sa. A má dobrého muža.

— Čo žene dobrý? — prevalí bielka Adam Župica. O čo väčší, o to suchší od Adamka. Tvár holučká, ako vyúdená. Darmo ju umývať. Robotník z klenovskej fabriky na železo. — Žene treba chlap. To hej!

— Taký ako ty! — smejú sa mu Adamkove oči nevinne.

— Ja nevravím. Ale teba to už mrzí. Azda nie?

— Čoby ma len mrzelo!

Za sto a sto chalupami otvorená krásna dolina. Širočizné hony panského poľa — dosť čo očami obsiahnuť. Oziminy už vzchodia.

— To vraj bude naše! — robia si chuť sedliaci.

— Vaše, dušičky! Čieže by i bolo? — prikyvuje prešedivenou hlavou ošúchaný Juraj Jarkovič, učiteľ z Mokradia pod Vysokou. Nos mu trochu prekvitá. Kráča i s kolegom Polevom, výpomocným z Toporca, ináč človekom od remesla.

— Pán učiteľ… pán učiteľ… — oslovujú ho sedliaci.

— Pán, pán, — uškľabí sa. — Aký pán, keď niet na galoty, ani na cigarku?

— Mali by si lepšie gazdovať, — šepcú si niektorí za chrbtom. — Čož’ im je u nás nie dobre?!

— Kde vám bude horšie, pán učiteľ? — blysne bielkami vyúdený Župica.

— Nikde, Adam! Nikde!

— A ty, Osip, tiež ideš? — volajú na štíhleho Rusa, zajatca v ošúchanej rovnošate. Kráča s gazdinou, zažitou Švihulovou z Kozobľakov. Nesie jej kôš a v ňom vykŕmeného gunára.

— Ideme kšeftovať, — mihnú sa mu biele zuby.

— Dávno vy kšeftujete! — šepocú si ľudia. — Ale už pôjdete domov. Ako len necháš Evu — ha?

Spomínajú sa ľúbostné historky… Zuzka Vieškech a Maxim, Kača Sedlárech a Ristanovič.

— Čož’ tým? — mieni tetička Šaragech. Tvrdá stvora, s dvoma kolmými vráskami nad nosom.

— Ale Milič a Beta Šiverech. Aj iní, čo sa už pobrali?!

— Ženy pôjdu za mužmi, do Ruska, do Srbska, — smejú sa Dŕžavove nezábudky.

— Poberú ich?

— Ak nemajú doma svoje. Čože vojak!?

— Však sa to len u nás porobilo, — pokyvujú si ženy.

— A čo u nich? To je už také dopustenie.

Vedľa cesty černejú sa slivky, ako zapadnuté sadzou. Doliny sa schodia s viacej strán. Shora od Bodovej, zdola od Lúčok a Jahodného. Všade sa to vlní ako pri obrovskej púti. Prúd ľudstva derie sa k mestu, Klenovu. Nad jeho krovmi pne sa štíhla baroková veža. Vystupuje nad riekou Bystrou celkom malebne z tmavého základu rozložených vrchov. Najvyšší z nich je Sivý vrch, proti Vysokej. Rozhliada sa ďaleko za kúpeľné mestečko Teplany po kraji troch starých hradov — Matúšova, Zubrova a Bašty.

— A uverte, ľudia, — zamýšľajú sa sedliaci, — čosi dnes tam bude!

— Ľahko možno. Naša Ganslová pristaví ma toť na ceste — nechoď, Martinko, nechoď, — pokašliava gazda Plavčo. Iste ho sadlo dusí. — Nechoď! Počúvni — zle sa mi prisnilo! — Ale ja už, reku, len idem.

— Čož’ by len mohlo byť? — odpľuje si starý Bolvan, Jano od Jahodného. Už je vdovcom a má blízko sedemdesiat, ale mládenec mu nechytí. Tak si vykračuje.

— Vraj Židáci sa chystajú! Ganslová, tá všetko vie, — pritiahne si strhaný Činčurák zpod Studienky širáčik na oči.

— Hosa-Iva vie viac! — rozťahuje slová, ako gumu, majster Vrúblik. Vidieť mu z tváre, vypije si rád. Zasmolenou rukou prejde si po nezriadených bielych fúzoch. — Na, tá vie. Jednako šla!

— Čoby len išla!

— Ba, Kristu, šla… — vykydne zrazu Beta Gabajech, okolo tridsaťročná, smelá dievčina. — Videla som ju pri hornej fare. Lenže sbehla kdesi pod Sady na korienky.

— Čože by tá robila v meste? Pre ňu je to nie, — vykladá naguľato Malek zo Svíbového. — Ani pre farárov a rechtorov. Ale ty, biedny sedliačik, oviň si svoj chudý krček strakatým šálom a v nedeľu do kostola, v pondelok čo si múdrejšieho zavedieš, ako ísť do mesta? — A ty, Beta, — zmeria urastenú Gabajovú, — nevydáš sa? Ja by som ti vedel opichača.

— A koho?

— No, Martina Kľučkech z Vlčích Jám. Rodina mi je po sesternici. Hodný, chalan.

— Ó, to je šmatlavý, — fľochne Beta krížom a popraví si turecký ručník na hlave. — Ten by mi nevyšiel po seno na Vŕšky. A však — veru sa ja nemusím ponúkať nikomu. Za mnou chodil i Klupkech Jano, i Mišovic Adam…

— No, ten už má dvoje detí. Staršie mu chodí do školy.

— I Šiverech Jano sa mal okolo, — nedá sa Beta vyrušiť. — Ale čo z takého? On len pána sekať, a ty potom rob naňho. Ó, ja takého nechcem!

Sedliaci sa hrnú húfom. Najviac ženských. Ani husí. Čreničania prehrčia popri nich na doštenákoch. Tým je dobre. Majú obilia, a na tom sa dá dnes zarobiť.Vozia to potajme do Šibu i ďalej. Tie ich konská, ťažké štajeráky, zahadzujú sa ani levy.

— Hohó, Potočný, Čereň, Spica, Jesenák, Ženžula… hoó! — počuť krik po ceste.

Kone zastanú. Ľudia sa driapu do vozov. Gazdovia sa smejú. V ústach cigary, len im tak puká. Okrúhle klobúčiky, biele halienky, belasé prucle — tí ešte dajú na to.

— Sem sa, ženy, sem! — vtipkuje Čereň. Veselý, opálenej, inteligentnej tváre. — Predáme vás v meste, ak vás niekto kúpi!

— Keby to bola aspoň repa! — stisne gamby Potočný, odhodivší ohorok z cigary, — hio!

— Tým sú svety! — zdvíha z blata ohorok Ondrej Strunka. Vychudnutý, ošúchaný. Od vojska ho pustili. Nevidí dobre na jedno oko. — Tým je žit!

— Vojna ich podvihla, — stisne plecami vážny gazda, spravodlivý Martin Pokryváč, ako by to inak ani nemohlo byť. — Nebyť vojny — nemajú! Ani sa nevyplatia z dlžôb. Ale sú — ako vraví Žid — chičpe…

— Mnoho si myslia o sebe. A môže to byť všelijako.

— Ako?

— Nuž ako v Rusku, — zamieša sa Župica. — Bohatí môžu byť naraz chudobní, a chudobní — bohatí.

— To je tak, — prisviedča Strunka.

— Kto vám to len tak rozložil? Boli ste vy tam?

— Ale boli iní, — neuhne železiar.

— Vidíš, Adam, ty si tiež chičpe! — kára ho Pokryváč. — Nič si nedáš povedať.

— Pokryváča si vyvolíme miesto Jurinu za richtára. Čo, Gelovič? — pohodí Srdovan žebože len pre jarého gazdu, Martina, s klobúčikom tak na pol hlave.

— Tak je. Pokryváča si vyvolíme, — pozrie tento šelmovsky bokom. — On je náš ochranca, ľudkovia. Ten patrí medzi tých piatich spravodlivých, pre ktorých Pán Boh nezasype Lesnú ohňom a sírou, ako niekdy Sodomu a Gomoru. Sú tomu už roky. Prišiel som od vojska ako fíra a už to vraveli.

— Iď. Nepokúšaj! — oháňa sa Pokryváč. — Richtárom, keď chceš vedieť, bude Mišo Ferovič. Ten už na to dávno siaha.

— No, ten je hodnejší. Ten dá i vypiť v krčme, — mrká na ľudí kováč Krušina. Tiež veselý človek a povedomý majster.

— Počuj, také veci nevyprávaj, — podbehne zozadu človiečik ani sršeň. — Richtárom bude — koho vyvolí obec. Chudoba! Nech je, kto chce. Len starý, ten už nie! Ten sa nás už dosť nasdieral.

— Ale ty budeš, Ferovič, ty! — ozve sa so všetkých strán.

Znova rachot. Ľudia sa vystupujú, obzerajú po vozoch. Plné sú! To sú už Lesňania. Kone majú stredné, ale zručnejšie. Prvý prehrčí ujec Zridený, starý, ale jarý, s ružičkami v lícach. Za ním Paľo Burý. Pekný chlap i o päť krížikoch, ale nemajú ho radi. Bol chudobný, a teraz má.

— Ten už ani nespí. Len robí a robí! Ukladá cedule!

— Rob i ty!

— A čo? Čo taký človek užije? Nič, — rozhodí rukami Ferovič, ako kňaz na kancli.

— Hej, ujec Želovičech, — kričia za tretím vozom na starého pohoniča v sedliackom, s dlhými vlasmi, — ale váš kráľ je už dolu!

— A čož’?

— Ten vie rozprávať, ako bol kedysi v Burgu pre komasáciu. Nech má trochu v hlave, hneď je u Jeho Jasnosti cisára a kráľa. Syn, Juro, mu je vraj legionárom vo Francúzsku, — vraví Srdovan.

— A koľko ich to bude z našej doliny? — pýta sa Pokryváč.

— Veru dosť! — vyratujú okolo. — Juro Lučan, Mišo Mydlár, Jano Svetlý, Adam Gelovič, Martin Stanko z Mlynov… Vyše dvadsať.

— Dosť! Ba kedy sa tí dostanú domov?

Asi o sto krokov druhý húf. Vedie ho Peter Kačkin, čestný predseda všetkých figliarov na doline. Ináč šikovný majster od ihly. Na vojne nebol dlho, keď je krivý. Okolo neho je najveselšie. Iba ujčinká Šaragech čo trochu zaostáva. Vypráva objemnej Eve Súčanech, aký je ten Zúbok tam na tom Toporci len zlý sused. Nik ju však nepočúva. Eva má tiež viac starosti o to, ako nohy vliecť.

— A ty sa kedy oženíš, Adam? — exámenuje Kačkin Ľuštikech mládenca. — Máš už vyše štyridsať. Mal by si sa…

— Veď, no, — uškľabí sa Adam. — Veď by som sa chcel.

— A čo? Azda si nemáš koho vziať? Taký mládenec! I majetku máš. Vieš čo? Vezmi si hen Betu Gabajech. To je dievka. A je i bohatá.

— Tú nik nechce!

— On chce len takú, ktorá má už ohlášky… — kára ho krstná Čelkech, začuvší, o čom je reč, na ľavé, lepšie ucho. — A kde ti už potom taká pôjde?

— A kravy si nechal, Adam? — pohmká si vedľa Krupica, najlepší znateľ všetkých štvornohých zvierat na doline. Neholený, a ako najčastejšie — s dierou na kolene.

— Nechal. Čože, budem azda stále pri nich?

— Toť Evu Dubcech ti nahovorím, — ukazuje Kačkin na hrdú dievku, opásanú zásterkou s perami ako dlaň. — Chcel by si ju, Adam?

— Ale iďte, — ponáhľa sa dievča.

— Ty, neutekaj! — volá za ňou z hlúčku Juro Prepela, sypúc jej bozky, — ty sa mi ľúbiš!

— Akí zázraci, — vravia si ženské za nimi. — Ten Kačkin azda ide s nimi na výstavu.

Jarmočníkov stále pribúda. Kriku tiež.

— Krtko, Cícor, Hobla, Šupák, — počuť v zástupe. — Aj vy, ujec?

— Aj! Čo má človek doma robiť?

— Ten má vraj cedúľ ako luteránska knižka, — hovoria si ľudia o Šupákovi z Božej Hrsti.

— Ale pohárik piva si nedožičí. Radšej si vypýta srvátky v niektorej chalupe.

— Ba čo to len bude? — hádajú tu i tam.

— Nič. Čo by bolo? Chlapi prídu, deti sa budú rodiť — starí mrieť, — prehodí si starosť črenická babka, Kaliniačka.

— Ale v meste, čo to bude? Židáci sa vraj chystajú.

— Len aby sa toľkýto národ nezaprel do nich! — pozrie ostro silný a krvnatý Juro Venduš z bodovských kopaníc. Záložník, došlý tiež len včera z Matúšova. — Azda sme my mali kvit v moci, a či oni? My skrývame cukor a petrolín? My sme dávali statok na úžeru?

— Už sa nás veru dosť nadrali, — bručia si sedliaci.

Vozy ženú ľudí niekde až do priekopy, kde kvitne ešte naháč a drobnuľký devätorník. Fraštackého kone vedú, ako obyčajne. Gazda stojí na voze, v rukách opraty. Mládenci, Zázvor a Kutan Zadných, sedia zpočiatku, ako páni, na samom predku. Ale jaj! Tú náručnú len počne preháňať, a to fí-fí, ani zo striekačky.

— Čo rajtáruje? Čo len rajtáruje? — okríka ju pohonič. Vidí, ako sa chlapci uhybujú, ale sa mu sval nepohne na tvári.

Tým je však z toho skoro dosť. Pozrú na seba, a náhle voz stíši — hup, už sú i dolu. Doriadení!

— Som vám nevravel? Musíte jej chvost držať! — pozrie na nich Fraštacký, ako by mu ich ozaj bolo ľúto.

Na voze ešte len teraz vypukne smiech.

— A čo? Vy ste nechali konfliša? — doháňajú ľudia mládencov.

— Ach, vred toho natiahol!

V Klenove stekajú sa húfy ako rieky do mora. Vozov, ani hnúť. Ulice, rínok, nabité. S niektorých krovov visia národné zástavy. Šiatry sa belejú. Píšťalky, trúbky, pekelný huk, haravara. Ženy s maslom, vajci, hydinou v košíkoch. Ručníčky, viazané na rožky alebo na lopatky — podľa dolín. Všade ani v mravenisku. Na mnohých miestach nemožno sa pretisnúť. Vojaci idú domov. Chodia po rínku. Vojdú do krčiem. Hľadajú svojich.

— Ty si to, švagre, Valko? — pristaví zrazu Čereň hodného vojaka, ako by ho len vymaľoval. Len vidieť — ustatý je.

— Ja, švagre, ja! Že sa ešte vidíme, — vyobjímajú sa chlapi, až im oči zvlhnú od radosti.

— Tetička Klupkech, — počuť volať. — Jano vás hľadá. Ide tiež!

— Ach, môj Bože nebeský…

— Žilovatý… Stránik… Gužvara… — a mnoho, mnoho mien nesie sa z úst do úst.

— To si ty, Evka… Mariška… Anna?

— No, Jano, keď len ideš. Mal si nám niečo kúpiť.

— To, dievčatá, to, — zastane Peterec v peknej kytici rohánok. — Nech vám kúpia, ako niekedy my našim — krásne stužky i čižmičky… — potrasú sa šediny a bystré oči zasvietia.

— Jaj, ujec, dnes je už iný svet. Vychodí to z módy!

— Čo sa tisnete ako kravy? — počuť zrazu drsný hlas v tej mele. — Tu bude treba spraviť poriadok! — hovorí žandárom s kohútím pierím na klobúkoch slúžny Becsvári. Dosiaľ ako by nič — diškuroval so starým, telnatým Kertzerom, statkárom z Lúčok a Bašty. Syn, Edo Kertzer, vyholený elegán, ináč skončený inžinier, drží na retiazke nepokojnú dogu a všíma si virvar okolo. Pred lekárňou postáva Srdovan s niekoľkými pánmi. Uzrúc Eda — pozdraví sa s ním.

— Ľad sa prelomil. Národ prehovoril v Martine, — vraví dobre hlasno temperamentný advokát, doktor Hôrka. — Čremošný, Škripec a iní sú v Prahe. Tu sa tvorí nový svet. Len ovládať ho treba. Ľud to už vie…

— Ale je to i napnuté. Do prasknutia…

— Hja, vážne časy!

— A ty, Breda, kde sa tu berieš? — priznáva sa Srdovan mladému, dobre opadnutému človeku. — Veď si čierny ani Cigán!

— Som rekonvalescent.

— No, však už nepôjdeš zpät. A čo počneš?

— Uvidím! Budem bankáriť. Ale — tak sa mi zdá — bude nás ešte treba.

— Veď sme tu!

Kto-ten zastane a počúva. Stisk sa stupňuje. Sedliaci tisnú sa najmä okolo sklepov so železom.

— Čo zháňaš, Plavčo?

— Ale pluh by mi bol načim.

— A mne nejaká platňa na sporák…

Vtom zahučí výstrel… druhý… tretí…

— No, Kriste, už je zle! — pomyslí si Plavčo na pani Ganslovú.

— Pre Pána Boha, ratujte sa, ľudia! Pobijú nás… Z okna strieľajú… Hen z hostinca!

— Kto? Kto?

— Židáci… Už ho zabili… Už leží… Svätá Panna Mária… Kačka, kde si?… Mariša… Jano… ho!

— Horí, ľudia boží. Pozrite, aký dym…

Za chvíľu je rínok, ako keď sa zrkadlo rozbije. Zmätok — ryk. Oči horia. Ľud sa vrhá do sklepov a vynáša všetko možné. Strieľajú? Nech strieľajú!

— Bagáž, — zosŕkne na uhle slúžny Becsvári. — Rozohnať!

— Pác! Už ho máš! Už leží… — nesú sa výkriky v pekelnom zmätku. — Slúžny, Becsvári! Trafili ho vlastní!

— Ide sa do Brodu pre kanóny, — volá akýsi pevný hlas.

— Jojój! Kanonen! Kanonen!

— Nebojte sa, ľudia, však sú tí už preč! Pušky pohádzali do záchodov! — kričí Juro Venduš z Bodovej.

— Prosím vás, pán Srdovan, — nevie na krok kňaz so sviatosťou. — Ochráňte ma nejak. Musím k umierajúcemu.

— Pusťte, ľudia! Len smelo, pán farár!

— Ach, ja tebe, — tlčie sedliačka Žida štetkou, — ale si ty toho hoden? Ešte som si i štetku polámala na ňom… A zaplatila som ti ju, čo?

Pod bránou leží žena. Šla mužovi s obedom. Dostala guľku. Nedýcha! Na rínku zas mládenec vystretý. Vedľa neho džbán, nový — novučký. Nevzal ho nikomu. Kúpil. Zasiahla ho guľka. Môže ho mať doma čakať! Dedinári zoberajú si mŕtvych. Nechať ich tu — to by ich nectilo. Naložia vozy, čím sa dá, a — hio!

— Pozor, ľudia, nechoďte na rínok! — upozorňuje nápadne pehavý Aduš Zuzic z Lesnej. Taký pán i nepán.

— Ale iď! Ešte i ty budeš Židov brániť? — zmerajú oči pohyblivého človiečika v koženom kabáte.

— Čože tomu! Teraz sa cez vojnu operil! — vravia si sedliaci. — Dnes je pán. Kupuje role!

— Hej, ľudkovia, sklo… — snaží sa dostať zmazaný Mišo Lagvica s krošňou niekde na istejšie miesto. Práve má namierené na Lesniansku dolinu obloky robiť, oblo-oky.

— Ej, Mišianko, tu bude pre vás roboty, — pomáha mu pod bránu svedčná Stanková z Božej Hrsti. Tu je i s Marišou. — To je pre vás práce!

— Chvalabohu!

— Podvihnite mi, pani kmotra! Podvihnite!

— Jojój, jeden sporák musíte vyložiť. Veľa vám to, pani kmotra, veľa!

— Ach! — zavzdychne si žena zhlboka a vyloží platňu z plachty.

S rínku dolieha ešte vždy rinkot železa, hlinených i sklených vecí. Na uhle stojí štíhly Beňo v novej halienke. Trochu poblednutý, ako by mu chýbalo čosi. Fúziky pristrihnuté. Oči ustaté. Nedbá na nebezpečenstvo. Netkne sa však ničoho, len hľadí a hľadí.

Vtom zahrmí v bezprostrednej blízkosti. Tie pušky na rínku? To je nič. Toto ani z dela! Beňo sa obzrie a div nepukne smiechom. Vedľa u Strussov okná otvorené. Akýsi sedliak, vysoký ani z Kužeľov, je tam v práci. Na hlave má cylinder a nohou zo stola perie do klavíra.

— Brumm… brumm… — trieska to zúfalo.

— No, ten občan si to dnes zahrá, — smejú sa okolo.

Chlapi i ženy grnačia, čo ktorí. Plachty sa roztiahnu, vrecia naplnia. Čo komu najbližšie — z toho nesie. Ujec Plavčo potreboval pluh. Nesie ho na pleci. Hrebenár vybral si za 60 kg šraub. Takých matiek. Presypal to do mecha a repetí hore dolinou, dobre nosom neoprie do zeme. Dŕžava je onakvejší. Ten si vybral kožu. Bude mať i na päť rokov celá família. Tetka Mišugech dala sa do sekaného cukru. Eva zo Žlebu nesie dvanásť tuctov šnúročiek do giat a šesťdesiat pestrých stužiek. Kača ukoristila ručníky — biele i farbisté. Cigán Baláž nevie sa natešiť bielym dámskym topánočkám, ale hodného čísla. Akýsi ujec nesie na poriadnom drúčiku rad sporákových koliesok. Bude pre celé kopanice na večné veky.

— A vy čo, strýčko Krivošiak?

— Ja? Nuž tabak. Viete, mám ho i za košeľou, — vykračuje si, fajčiac ani Turek.

— Pozo-óor, strela vás brala! Ľudia, idete ho z cesty? To je sloboda?

počuť nôtiť. Sadla mucha na med a ujček Fraštacký trafil do pivnice. Napil sa do chuti. I domov si vezie súdoček. Aby ho niekto neodcudzil. Konečne — je jedno. Necháš to — vezme iný! Čo z toho?

Za mestom ešte horí veľký kozol slamy. Horšie sa nestalo. Ľud sa hrnie z ulíc i naproti. Po širokej roli bežia ustráchaní páni a paničky. Mieria kamsi k Bystrej, keď majú kanóny prísť.

— Stoj, pokľaknúť! Pomodlíš sa?

— Pomodlím, páni moji, pomodlím, — zachveje sa čierna briadka a placho uprú sa východné oči na podgurážených sedliakov.

— Au-vej! Au-vej! — kričia paničky.

— Pomodli sa pekne: Zdravas, Panno Mária…

— Zdra-vas, Pan-no-Má-ri-a…

— milosti plná…

— mi-lo-sti-pl-ná…

— požehnaná si medzi ženami…

— po-že-hna-ná-si-me-dzi-že-na-mi…

Ľudia chodia ako v nepríčetnom stave. Behajú! Nevedia, čo robia. Sama zem ako by vydávala zo seba akúsi čudesnú silu, prechodiacu do nervov. Tak je do večera. Tak i na druhý deň. Súdny deň! Čo má rozum, nejde. Ale dediny sú ako vymreté. Krv-nekrv, život-neživot. Jedno, druhé tiahne. — Čo? Čo?? — Akýsi duch odplaty utlačených.

— Pa-pa-pa-pa… — zrapocú strojové pušky.

— Jojój, ľudia boží, jojój — do priekopy!

— Obrneník! To sú maďarskí matrózi.

— Pozor, ľudia! Pobijú vás!

Obrneník jachá nahor a ostreľuje cesty. Guľky fičia vzduchom — sito by spravily z človeka. Cengajú babke o sporákovú liatinu. Nemohla sa jej zriecť. Prišla si po ňu. A nebyť tej koristi — umrie na mieste. Takto len padá do priekopy od strachu dolu hubou. Opodiaľ leží mŕtvy pod železnou pieckou, Meteorkou. Už ju nepotrebuje a zaplatil ju draho.

— Jój, kravička moja, Lysaňa, — hromuje gazda. — Prestrelili mi ju, zbojníci!

— Len keď nie teba, blázonko.

Ľud sa uťahuje do dolín. Nad nimi rozkladá sa Vysoká. Slávna svojou minulosťou. Na jej svahoch a v údoliach tisíce chalúpok.

— Trata-tá. Trata-tá… — ozýva sa na trúbkach. Kto-ten zas drumbľuje. A po chalupách čakajú deti, čo náš Jano a či Juro prinesie z mesta.

V dedine je pokoj. Chlapci sa vracajú z vojny. Tešia sa ženy i dievčatá.

Aspoň už kosiť nebudeme musieť. A do hory chodiť!

— Prídu i pán rechtor, — tešia susedy Kremenáčovú. — Boli sme s nimi v meste. Povedali nám.

Iba večer sa strhne čosi. Jano Drgla, sluha, hlásnik i hrobár v jednej osobe, zabudne na svoj dôstojný úrad. Vrhne sa do Tobiášovho regála a tlčie okná, až rámy vyletujú.

— Čo robíš? — krotí ho Juro Žuták, kamarát a kolega v povolaní.

— Čo nás budú Židáci strieľať?

Ešte jeden taký deň. Posledný.

— Tak čo, dievčatá? Eh, — blysne zrakom územčistý Jano Klupkech na Annu Topoľcech a Betu Zadných, — počkaly ste nás?

— Tebe sa veru frajerka vydala.

— Ktorá? — natiahne Jano tvár o polovicu.

— No, Eva Dŕžavech za Kvíčalu. Azda ti nepísali?

— To by som bol vyšiel pred pichľavé dróty, keby, — uškrnie sa, — keby som nemal ešte dve vo forote.

— Či tak?! — stavajú sa dievky jedna za druhú a odťahujú sa od Jana.

— A čia je to tá pekná slečinka hen? — ukáže na hradskú.

— Tá? To je akási Nelly Simorová. Učí deti. Páči sa ti?

— Čoby len. Pekná je, ale ako pena. Pre mňa, vojendoša, už len taká Beta, ako ty, — praští ju dobre, kam zasiahne.

— Ale iď, ty ohava. Ako ma to šľahne, — osŕka dievča a Anna sa jej smeje. — Čo si myslíš? Teraz to už bude inak, nielen dievke huknúť po zadku.

— Uvidíme, slečinky!

Ľudia sú si milí a vďační. Podá sused susedovi krčah vína.

— Na, upi si i ty. Sloboda je tu!

Iba niekde ovisne nos, keď ráno už nieto v stodole, čo sa tam večer uložilo.

— Šľak ho trafil!

— Nič to, kmotre, ľahko prišlo — ľahko išlo. V istej chalúpke, kdesi u Kuželov na Mokradí, je však veľká radosť.

— Kačo, počuj — zájde gazdiná Betka k susede, — ja ti mám peňazí. Poď, rozbalíme to.

Rozbaľujú — rozbaľujú pri blikajúcej lampe, visiacej na dróte s povaly.

— To sú iste strieborné! Alebo i zlaté?

— No, len nevykrič!

Napokon sa vykotúľa do sto sklíčok na okuliare.

— Ach, bodaj ťa! Skoro ma to stálo život, — praští gazdiná sklíčka o zem, až deti pobudí. A tej zlatej slobody, slobodienky je ešte i ráno plná-plnučká chalupa.