ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— No, čo? Priniesol? Je to čosi hodno? — pýta sa Srdovan farára, keď sa najbližšie sídu.

— Rád by — nejde mu to! — vypráva Svarínsky o skúsenostiach s Kumhárom. — Potom si robí z nás dobrú vôľu.

— Tušil som, zavádza.

— I sliedil za tým, lenže tu sa stopy ľahko dajú zatrieť.

— Ale potom načo vraví, keď to nevie vysliediť?

— Načo? Snaží sa dokázať, že chce…

— S tým si vy nepomôžete. Ani ja!

— To nie.

— A ja som mu dal i fľašu slivovice, — stiahne Štefan srastené obočie.

— Nech má!

— Ale nech i spraví voľačo! Ja som mu veru povedal do očú i o tom fotografovaní. Ty si si to, reku, chlape, vymyslel. Nebol som ja darmo detektívom za Čremošného. Mňa neprevedieš!

— A on čo?

— Azda sa vám prizná? Je to mazaný chlapisko.

— Zíde sa nám i tak.

— Večer bol tu Beňo. Stavil sa idúcky z mesta, kde bol na finančnom úrade, i u doktora Hôrku za ľudí. Tiež dobre pozná Kumhára, ešte z vojny. Je to vraj ľahké futro, ale odvážny chlap.

— Veď preto!

— A ten zas nemôže ani spávať od samých plánov.

— Beňo?

— Beňo… Sedliaci mu chodia na krky so všetkých strán — tu o pomoc, tu na radu. Sotva Anna vymetie smeti po jedných, druhí ich prinesú. A on pomáha tak či onak. Usadí ich do chalupy a vykladá im o racionálnom hospodárení, o čílskom liadku, o čistokrvných plemenníkoch a ošípaných. Ako by nikdy nebol robil iné. Vypráva o našej banke, cementárni, tehelni a najnovšie o elektrizácii na Lesnianskej doline. Ľudia naslúchajú a rozumujú. — No, tá cementáreň, alebo tehelňa, to ešte rozumiem — hovorí mi dnes ráno ujec Hobla — ale odrotovať celú dolinu, a že by to hnalo i sečkovice, krosná a čo všetko? Mohlo by to byť? Prečo, reku, nie? — len peňazí načim… Beňovi to však už nedá. Sbiera podpisy na podiely pre tehelňu…

— To je jeho šťastie — starosť o rodinu, dolinu a iné. Ináč bol by býval stratený… A vy čo?

— Ja? — prejde si hrsťou po drapľavej brade, — rád by ešte stavať. Však keď už bude stáť i tá tehelňa. A ja, viete, musím každý rok aspoň niečo. Načim mi pre furmanov nejaká maštaľ. I toť dvor by sa mi zišlo rozšíriť a lepšie ohradiť. Ale tu je, hľa, parcielka. I shora je moje, i zdola. Vedia — načim mi, a myslíte, chce mi ju ten Plavčisko predať? Nie! Na tom vraj stál kedysi jeho otec i jeho mať. Kdeby… Eh, sedliak je božie stvorenie, ale… My zaňho, ale on…? A vy čo robíte, pán farár?

— Čo príde. A keď stačím — píšem.

— Vyplatí sa vám to?

— Čoby! Mám však z toho radosť ako Beňo zo stavby doliny a Macho z ohrádzania vlasti. I teraz som vydal knižku, viete?

— Však som čítal, ako ju opísali, — uškrnie sa Štefan s ostrým posunkom. — Jednému je nie dosť pobožná — či sa to vraj svedčí farárovi takto písať. Druhému je nie dosť vlastenecká, keď je v nej i o biede ľudu a radostiach veľkých pánov. Tretiemu je nesrozumiteľná. Štvrtému neumelecká a či vulgárna. Divím sa, pán farár, keď vás to nenechá trpezlivosť. A to tí vaši nepriatelia?

— I priatelia! — stisne pery Svarínsky. — To je môj lós. To už tak musí byť. — Hlúpe!

— Taký je život, priateľu. Koho dvíha, koho morí. A niet v tom neraz nijakej logiky. Ale nijakej…!

— Však je tak! — prisvedčí krčmár, otvoriac hosťovi dvere do bočnej izby, kde stará mať práve utiera prach a upratuje. — Ja som sedel po šupárňach i na bratislavskej Sédrii. Sháňal som Slovenskú podvysockú gardu… Prvý pluk slovenskej slobody… a čo všetko. Bol som detektívom, pľul som krv, a čo? Šimúnovi v meste je haj — obchod mu rastie ani z vody. Mne jednostaj len financi chodia na krk. Ak nie panský Vydra, ten pehavý Pichl, ak nie Pich], tak ozrutný Krámer, ten, čo ho do toho kvasu namočili. Deň po deň musím vysvetľovať a oháňať sa, ako viem. Dôchodku niet. Keď niet groša medzi ľudom — nekupuje, nepodniká. Náš človek by si i vypil, ale keď nemá za čo — nepije! Chodí okolo krčmy, obzerá sa a mudruje. Myslíte, neviem, čo mu vŕta v hlave, keď ide popred moju záhradu alebo tu popred tento barak? Onehdy bol som v záhrade pozrieť včely, a tu počujem dve baby, ako idú z mesta. — Ej, no, vidíš ho, zázraka? Akú ti má len krásnu záhradu, ten Srdovanisko. — A veru má! — A keď prišiel k nám z Čreníc, veru nemal zeme, čo by sa mu vmestilo za paznecht. To len z nás. — Z nás veru, šľak toho trafil! — A tento dom ešte ako im je v oku. Neraz to čujem na vlastné uši… pozri ho, aký ti len dom vystavil! A ty, Jano, sotva sa ti tá chalupa drží nad hlavou. — Veru! A však to len s nás nazdŕhal. Z našich mozoľov. Keď on tie falošné kolky zamieňal, vtedy sa on — vred toho hádzal… A keď mu poviem, čo mám dlhu — neuverí.

— Ale ich poznáte, — diví sa Svarínsky. — To by sa zišlo mne.

— Načo?

— Poznačiť. Bola by z toho kniha.

— Zasa kniha?

— A veľká, pekná, nech to ja tak poznám ako vy.

— Veď ja vám poviem, ak chcete. Ta už poznám túto dolinu ako svoju dlaň. Ešte len pozrie náš kopaničiar, už viem, čo má v žalúdku, — vypráva Srdovan o tom a zas o tom od narodenia až po hrob, kým stará mať, postávajúc, prikyvuje hlavou.

— Mali by ste to tak napísať.

— Kedysi som sa viac chytal pera. I verše som písal, ako ten Martin Jurinech, čo odišiel do tej Argentíny. I knižočku som vydal o Zbojníckej chalúpke na Vysokej. Ale neučený človek je len neučený. Keď som v škole radšej len drevo nosil a dieťa varoval pani učiteľke, ako hľadel do písma. Tak… — oprie sa o stôl na váľkovité ruky a hľadí zpod hustého obočia na Svarínskeho, ako si značí jedno-druhé.

— Zachránim z toho aspoň niečo, — usmeje sa farár. — Keď budete stačiť, prídem zas. Nech z toho po nás čo-to ostane.

— Z nášho trápenia?

— I zo smiechu, i z trápenia, Srdovan.

— To by vám tu moja mať mali vyprávať, — ohliadne sa po starene, ktorá ešte upratujúc naslúcha i nenaslúcha. — Hej, mamenka, ako vás to tatenko cvičili? Po tom sobáši? Ako si vás to prepísali na svoje meno?

— Ale iď, Ičo, — odhodí mu ruku. — Ty len vždy posmešky robiť.

— Čoby len. Ale tu pánu farárovi je to načim.

— Nuž ako? — prisadne si žena ochotne, keď to už musí byť. Pri spomienke prelietne jej svieži úsmev po tvári, hoci má starosť, a práve o muža. — Veru to bolo tak. Vo štvrtok mali sme sobáš a v sobotu, ako obyčaj, chodili mládenci s harmonikou po dedine. Už sme boli v posteli, keď tu začujem harmoniku. Vstanem, nazriem do okna a tu muž len — čo robíš? Hybaj! A ja nič. Chlapci stáli po hŕbke neďaleko a ten Potočných hral. Dobre vedel chytiť pesničku, aj som s ním rada tancovala pri muzike. Ja sa dívam, a tu naraz — fac… fac! — také mi dve vsotil. — Aby si vraj už vedela, že si vydatá!

— A ste si to, mamenka, aspoň zachovali? — zapára syn.

— Veru som! Ani ma od tých čias nevybil. Iba…

— Iba o dva týždne.

— Ale — nepleť! — buchne ho tetička do chrbta suchou päsťou ako voľakedy. — My sme dobre žili spolu. Len by si sa ty tak spravoval so svojou ženou. Choď, spýtaj sa tatenka, však je chorý, ale je ešte nažive. I teraz mi naložil — počuj, stará, ale príď hneď! Len mi toho dohánu vypýtaj od Iča a príď. Neostaň tam! Ale ja by veru i tak neostala. Chcem si ho doopatrovať verne — svedomite.

— Ako sa má? — pýta sa farár.

— Zle veru — nedobre! Ako ste ho ospovedali, už je asi na tej ceste. Ani nefajčí, ale dohánu musí mať. Inak by jednostaj len na to myslel. Takto si niekedy i sadne shrbený. V ruke drží fajočku i pohládza si ju: jaj, fajočka moja… jaj, fajočka moja! Tak sa s ňou teší v trápení.

— Však vám už len dám so dva paklíčky toho tabaku, — usmeje sa Štefan.

— Veď daj, syn môj! Však som po to prišla. Hoc ho on i nevyfajčí — nech ho má. Aspoň mu nepôjde naň chuť…

— A do truhly aby ste mu ho nezabudli vložiť! — podchytáva ju syn ďalej.

— Čož’ by len zabudla? I fajku mu ta vložím, i dohánu. Veď by sa inak azda i vrátil pre to… To, pán farár, — nakloní sa tetička k Svarínskemu, — tak sa to robilo kedysi. I fľašôčka slivovice vložila sa do rakvi. Niekedy to hrobári i vykopú pri prekopávaní… a nevylejú. Ja svojho starého tiež chcem opatriť, ako načim. Len, mňa, neviem, kto opatrí…

— Nemajte starosť, — ovinie jej Štefan ťažkú ruku okolo hrdla. — Už vás len dám vyviezť, hoci do tých Čreníc, na nejakom tom doštenáku.

Pri takomto rozhovore Svarínsky zabúda na všelijaké trampoty života. Naslúcha slovám krásnym, obrazným, neraz ako vzorčeky pri tom vyšívaní. Hľadí ľuďom do tváre, ako by si tie črty večne chcel vštepiť do pamäti. Zájde si do chalúp a snaží sa nazrieť na dno sedliackej duše. Čím ďalej, tým mu je jasnejšie, že je táto veselá bieda i zlatou baňou pre umenie. Požartuje si s mladými, pohovorí so starými. Zájde za Annou Topoľcech, Kačkou Jurinech, alebo do Stankov na Božej Hrsti — pre piesne a prípoviedky. Navypráva sa s Krivošiakom, ktorý je už chorý a leží na posteli. Vezme mu dohánu a naslúcha tým starým slovám a bodrému duchu.

Peterec je ešte krepký chlap. Ten nadchodí sám do fary od niekoľko večerov povyprávať sa.

— Hej, boly to za časy, keď naši predkovia, — svieti mu výrazná tvár, ako sa rozhovorí o dávnych zvukoch a zachodiacej kráse.

Na stole čaj a fľaška ihravej, žltučkej slivovice. Peterec vykladá — farár si značí… a Peterec len vykladá. Keď povie pesničku, hľadá jej i nôtu. Pospomína Cagaru s hôrnymi chlapcami, Klábu, čo nechal poklad pod Vysokou, Janovica, z neho ktorýsi farár zbohatol… i podivného Špaleka z horného konca, čo bol vraj raz chytil čerta pod husou… Pritom si spokojne upíja z hrnka, a čo odpije, dolieva rovno z fľašky.

— To je ako krčah tej sareptánskej vdovy, — zahrnie si striebristé dlhé vlasy a mrká, rozružovený, na hrnček veselým zrakom. — Nič neodbýva a vždy je lepšie.

Napokon počne sa mu jazyk pliesť. — Hja, je to ani olej a má silu!

— Zajtra, ujec, ešte zajtra, — vstáva domáci pán, keď vidí — nič je už dnes z chlapa.

V druhý večer pokračujú. Svarínsky si značí a potom, keď jest času, pracuje. Zjavia sa mu v duchu, ako na plátne, tie typické postavy — ujcovia, tetičky, doberavé nevesty, figliarski chalani, okaté dievčatá… Počuje ich hovor, piesne, chichoty… Omámia ho farby, biele i žeravé, a on zabúda na všelijakú zlosť a sklamanie. V duši cíti akúsi čistunkú radosť ako niekedy za detských liet pri pohľade sviežej tatranskej bystriny. Ak po čom zatúži v takú chvíľu — to je prebiť sa do Európy s tými postavami, ich farbou i spevom. Povedať tomu veľkému, hrdému svetu, ako hľadí duch slovanského národíka na tajomný problém ľudského života a života národov. Tá túžba ho hreje, pobáda. Všetko ostatné zdá sa mu vtedy malicherným.

„Keby mohol tomu žiť!“ mihne sa mu hlavou.

Na dverách kancelárie počuť klopať. Svarínsky pocíti zrovna fyzický bôľ, keď ho vyrušujú.

— Voľno…

Vojde ženička veľmi vychudnutej, ale veľmi živej tváre, s plachtičkou na chrbte. Ide z mesta. Farár lepšie prizrie a poznáva tetičku Surovcech zo Škriatkovho Žlebu, tú — čo sa vraj rozumie takto i počariť, keď i nie tak ako Hosa-Iva.

— Prosím vás, pán farár, — počne ona smelo, — čo by ste mi dali nejakú radu. Ten Šípala z Vlčích Jám žaloval nás pre akúsi medzu. A to bola veru jakživ naša medza. Ale on nie, už ho i chytľan berie, a len sa pravotí. Idem z mesta a bola som i u advokáta a ten Altmannisko dal mi toto písmo, že len platiť a platiť.

— Ukážte, — nazrie Svarínský do papiera. — Tak ste teda ten súd prehrali?

— Čo ja viem? Však ten Židisko vždy len sľuboval i starému i mne — nebojte sa, Surovcech, my to vyhráme! My to musíme vyhrať!

— Však on to i vyhral, len vy ste prehrali.

— A to ozaj?

— Naozaj!

— Ach, Pán Boh toho Šípalu… hm! — zarazí sa žena. — Ale však ho už i skára. Veď leží ako snop. A čo máme teraz? Dajte nám rady. Však som preto, keď idem tadeto… Vojdem, reku…

— K lekárovi po smrti pacienta. Čo ja teraz, tetička, už viem? Mali ste prísť prv.

— Ach, veď len nemá človeka nikde kto zastať, — zdvihne žena zásterku na oči. — Pekne ďakujem… — a poberá sa preč. — Však, pán farárko, — obráti sa zo dverí, — nevezmite mi za zle. Nie som veru naučená chodiť po súdoch. To by ste videli hentú Gužvarech, čo je za Bolvanom, ako sa naťahujú o tú hrušku… alebo tých oných, čo sa perú o vchod do chalupy. Tam už boli páni i štyri razy.

— A u vás, tetička?

— U nás veru len dva.

— I to je dosť. Teraz to musíte zaplatiť.

— To si ja ešte rozmyslím. Nájdem ja ešte tomu pánovi pána!

Ešte žena ani nezavrie dvere, nakukne cechmajster Stránik.

— Čo nového, ujec? — odloží farár nervózne prácu. Vidí — nedá sa!

— Nepočuli ste, pán farár? — stíši sedliak hlas a zažmurká očima. — Veď je toho plná dedina.

— A čoho?

— O Zuzicovi — nič? Spravil vraj bankrót…

— Nepočul som.

— Veru — on toho nastaval, vy ani neviete. Mal len chalupu a postavil krásny dom, pílu na dva gátre. Tisíce vložil do toho — tisíce, že vraj bude Židákom v meste konkurovať. Ale ja som hneď, — zdvihne ujec ukazovák pred šibalské oči, — čoby si ty, Aduško, Židákom len nakonkuroval? Taký Friedländer alebo Rosenkranz, ten nemá len dosky, laty, brvná, ale i plech, železo, škridlu a všetko, čo ku stavbe načim. Vystaví sedliakovi chalupu a čaká. Keď má svoj groš — môže! A čož’ ty? Pán — pán, ale za čo? On toho i nadovážal, teraz to všetko padlo na cene a úroky ho drhnú. Ja mám tam uňho tiež kdesi-čosi. Čo mám spraviť?

— Azda je to ešte nie tak zle. Zuzic je schopný chlap — nedá sa životu.

— Čo sa nedá? Ako sa nedá? — mudruje Stránik. — Keď raz príde platiť — plať! A keď nemáš — berú ti. Iba ak by si pomohol s tými pánmi. Spica z Čreníc iste tiež chce čosi, preto i dujú do jedného vreca.

— Nech si pomôže, ako vie. Hoci i s pánmi.

— Panská láska na zajačom chvoste. A potom — človek musí mať i šťastie. Tak vy myslíte, usporiada si to?

— Myslím!

— Prosím pekne, pán farár, keby ste išli nášho tatenka ospovedať, — vyruší ich v reči svedčne pristrojená ženička, vojenná vdovica Šípalech. — Poslali ma mamenka.

— Ty si to, Evka? — poznáva ju cechmajster. — Čo sú už tatenko tak zle?

— Veru sú… Už sa kázali dať dolu na zem. Ani nás nehrešia…

— Tí, to je už nie dobre! A však mu zaspievame, keď na to príde, ako sa patrí — čož’? — šľahne po nej mládenecky okom. — Ale sa prejdete, pán farár. Je to kdesi na Vlčích Jamách, hen pod Vysokou.

„Tak sa mne pracuje!“ sbiera si Svarínsky potrebné do servítky. Podá to Eve, povie domácim pár slov a — idú.

— Pán farárko, — šepce mu cestou Stránik, kým vdovica skočí do krčmy po víno, — to je veľký hriešnik. Ten sa súdi a súdi. On už ani nemôže bez toho. Ešte onehdy mi povedal — švagorko, keď ja nemám súd, hneď som chorý.

— Však ja viem…

Svarínsky kráča hore-dolu vŕšky, vhĺbený do seba. Evka ide popredku, ľahko — ako rodená kopaničiarka. On pomalšie za ňou, takže ho vždy musí trochu počkať. Smutno je okolo a blatnivo. Stromy opŕchnuté, na horách hmla. Drobnučký dáždik osieva sa do cesty a hneď zas prestane. Na Sivom vrchu za Bystrou i na Vysokej belie sa sneh. Chalupy rozosiate v dolinkách na všetky strany. O dobrú hodinu zabočia do údolíčka. Zpomedzi stromov vynorí sa niekoľko chalúp. Zašteká pes.

— Sme tu?

— Tu! — obráti sa Eva a podivne sa usmeje.

Svarínsky vojde za ňou. Z izby zaveje teplý, potuchnutý vzduch.

— Pekne vás vítam, pán farár, — chytá mu starena úctivo ruku. — Tak si nedajú bozkať, nedajú?

— Nie, tetička.

— A prečo?

— Keď som na to malým pánom.

— Ba sa nás iste hnusia…

Na peci zmrví sa s pätoro drobných detí. Najstarší chlapčisko má prehodenú veľkú harmoniku na remeni.

— A kde je ten chorý? — hľadí farár na prázdnu posteľ v rozpakoch.

— Tu! — ukáže žena na zem. — Hľa…

— Hm! — farár len teraz zbadá v slame hlavu, holú, holučkú, svraštenú, drobnučkú tvár — žltú, nehybnú, ako mŕtvu. — Šípala, hej, — nahne sa k nemu a zavolá mocným hlasom, — ujec Šípalech…

Ten však nič. Ani oči neotvorí.

— Adam… starý, — počne ho žena triasť a kričať mu rovno do ucha. — Pán farár prišli, počuješ?

— No?… — otvorí konečne oči napolo. Zadíva sa na ženu, potom na došlého. — Ach, môj panáček, — zavraví a zas privrie mihalnice.

Svarínsky krikom, ako vládze, pýta sa ho, či mu má prislúžiť. Chorý prikývne.

— A ste sa odobrali od všetkých? Smierili ste sa? Odpustili ste?

Vyžltnutá lebka zasa prisvedčí.

— I tomu Surovcech, čo sa s ním súdite o tú medzu?

— Nie… Tomu nie… Ten…

— Hja, musíte i tomu. Inak to nejde!

— I tomu? — mihne sa čosi živšieho v tom zraku. — Tomu nie!

— Tak vám nemôžem prislúžiť, — povie farár rozhodne.

— Starý, starý, — kľakne si žena na hlinenú podlahu a nahne sa mu k uchu, — musíš i tomu odpustiť… i tomu Surovcech!

— Ba…

— Inak ťa čerti vezmú. Adam!

— Čerti?

— Mh… tak mu odpustíš?

— Mh!

— I tej Kľučkech?

— Komu?

— Eve Kľučkech pre tú chalupu.

— Mh!

— I tej Gužvarech pre tú hrušku? Tej Anne?

— Mh…!

— No, už odpustil všetkým, — zdvihne žena spokojno oči na farára. — Však on veru nebol taký zlý človek. Sú i horší.

Potom už ide všetko hladko. Svarínsky prisluhuje, starena sa modlí, deti na peci vytriešťajú oči. Vojdú i susedky a ticho si pokľaknú. Eva zatiaľ kuchtí čosi v kuchyni.

Po obradoch sadne si farár k oknu na lavicu, aby mohli spať. Nemocný na slame ani nemukne. Eva skočí z kuchyne, prinesie na kvetavom tanieri škvareniny. Stará mať zas, čo ostalo vína v kalichu, vyleje do pohára, doleje ho z fľašky a podnesie…

— Nech sa ľúbi, pán farár!

Svarínsky len teraz zbadá, že je sklo na oknách akési sivasté. I že starý na slame práve zahŕkol a chlapča na peci vrzglo harmonikou. Vezme smidku chleba, odlomí omrvinku… nabodne i škvareniny na vidličku, aby sa nerieklo. Je už takto otužený chlap. Nejde to!

— A však nech sa len ľúbi. Nože si trochu! — ponúka gazdiná, keď ten na slame zachŕkne azda posledný raz. — Nože si!

— Nevládzem, tetička… A musím sa ponáhľať, musím! — soberie sa farár a uteká, uteká. Eva ide so servítkou a skoro nedolie za ním. Len kdesi na vŕšku stíši krok a ohliadne sa po chalupách. Dolu na podstení stoja deti a vŕzga harmonika.

— Sú to všetko tvoje, Eva? — pýta sa Svarínsky vdovice.

— Moje! Akože?

— I to maličké?

— I to.

— Však ti muž padol na vojne?

— To som mala tak! Čož’ ste už zabudli? A tak ste ma vyštráfali.

— A tomu chalanovi už si musela kúpiť harmoniku?

— Keď chcel — nech má.

— Ej, Eva, Eva, mala by si radšej tie okná poutierať, ako to robia inde.

— Však som ich utierala.

— Kedy?

— Nuž kedy? — potrhne sa žena. — Keď sme mazali pred Vianocami. A veď sa to i hneď zamaže. Načo to? Kde je čistota, tam je i psota. Niet horšieho nad čistý priečin.

— Ba!

Svarínsky má dojem, ako by Eva nemala všetkých pohromade. Dôjduc domov, zvalí sa na pohovku ustatý.

— Tak sa mi to pracuje, — sťažuje si žene. — Počnem niečo — hybaj!

— A zajtra máš ísť na ten národný ples, — uprie naňho táto sivé oči. — Mám ti šaty prichystať? Tie čierne?

— Aké mám.

— Slečna Simorová bola tu pred chvíľou. Ona už má všetko hotové.

— Vidíš, mohla si i ty… Však musím povedať, že mi je sesternica, či čo?

— Povedz — nebudem žiarlivá.

Ráno hrčí vozík dolu dolinou a na ňom Svarínsky s Nelly Simorovou. Od Vysokej tiahne chladom — chumáčiky snehu poletujú ako motýle.

— Slečna, nie vám je zima?

— V mojej bunde? — usmeje sa veselo, vtiahnuc sa do tých kožtičiek ešte hlbšie. Iste vidí už elegantné páry tancovať po parketoch.

V Bratislave zájde k tete — obstarnej, bohatej, ale trochu skúpej pani Strelitzovej, vdove po majorovi. Jej muž zahynul kdesi v Rusku za vojny. Dáma má, ako vždy, i teraz veľmi mnoho starostí, a to s papagájom Mokim, s vlasatým bielym psíkom Kokim… ale ples je ples a krv nie je voda! Opatrí slečnu Nelly všetkým. I frizérku jej zavolá do domu.

— Keď ples — nuž ples!

Zmrkne sa. Svarínsky, dávno hotový, postáva pred vchodom monumentálnej budovy. Ručička na osvetlených hodinách neďalekého Dómu blíži sa k deviatke. Autá dochodia, stanú hladko jedno za druhým. Hostia vystupujú. Ženské, zavinuté do drahých kožušín a sprevádzané svojimi gavaliermi. Schodia ľahkými krôčkami, a veselo diškurujúc, ponáhľajú sa popod bránu na osvetlené schodište.

—Pán radca… ale nezabudnite… — zablysnú sa veľké oči svedčnej brunetky. — Musíte sa o mňa starať.

— Nemajte strach, slečna… dobre sa pobavíme.

— Jeritz, to si ty…? Pán šéf, doktor Krištof! — ozývajú sa hlasy.

Autá stanú celkom zhusta. Hostia sa hrnú. Niektorí prichodia pešo… Rúčka na osvetlených hodinách pomaly sa odkloní… Električka cengá, sirény tulikajú, každá svoju nôtu.

— A ja som si púder zabudla doma, — zachytí Svarínsky, učupený pod bránou, ako vraví akási dámička kamarátke.

— Nič to — ja mám.

— Mama… a Dušan bude tu? — tisne sa útlučká slečna k staršej dáme.

— Iste, keď sľúbil. Len sa otca drž!

— Poklona, milostivá… poklona, slečna! — volá už akýsi uhladený hlas na schodišti.

— A… á…

— Kde to má byť? Kde? — vystúpiac z auta, rozhliada sa vážny pán so ženou a dvoma driečnymi slečnami. — Takýto človek to ani nevie.

— Sem nech sa páči! Sem…!

— Doktor Hôrka z Klenova, — rozpoznáva Svarínsky.

Pri vchode rojí sa to ako pred úľom. Prejdú Borovec i Vrbina i župan Ostružný so svojou spoločnosťou. Pán Prokop a jeho statná polovička volajú na kohos’ francúzsky. I bratanec Macho vedie sa so svojou Milicou. Skoro sa buchnú do Svarínskeho, ale kde tu prísť na myšlienku, že by taký dedinský medveď…? Iba slečna Nelly nechodí akosi a sľúbil ju počkať i uviesť ako svoju príbuznú.

„Kde je toľké časy? Čo sa cifruje?!“

Vstupujú noví ľudia. České a slovenské slová odfrknú a Svarínsky háda — kto to — čo?

„Môj Bože, — teší ho cveng slovenčiny, — ako len bolo kedysi? Hovorili sme za študentstva hlasno slovensky na korze, vyvolali sme pozornosť i pohoršenie. Plesy šumely ako dnes, ale nepadlo na nich jediného slovenského slova. Noviny opisovaly, čo grófka tá… čo barónka oná? A čo pani županová… aké mala šaty? Čo slečna krásavica, na ňu študent pozrel len okradom? A bolo to všetko cudzie. Teraz sa však tu zabávajú naši ľudia, ozýva sa naša materčina. Jednak je to len inak.“

Pri vchode padajú tituly ako odhodené zápalky. Minister… župan… šéf… radca… a čo všetko zachytí Svarínsky.

„Darmo je, ľudia nevedia byť bez toho!“

Vo svetle na trotoári vidieť dvoch pánov, vychudnutých, ľahko odetých. Študenti.

— To ste vy, šuhajci? — poznáva Svarínsky Geloviča a Kaliniaka. — Čo vy tu?

— Radi by sme vidieť; ako sa tí naši veľkí páni zabávajú.

— Aj vy? Ja tiež… Pôjdete so mnou — vlastne s nami? Práve čakám slečnu Simorovú.

— Je tu? — oživne zrazu Miško Gelovič, ktorý sa takto rád s ňou pobavil i doma.

— Tu! Práve ju čakám, a akosi nechodí.

— To je dáma, pán farár. Tá potrebuje času pristrojiť sa.

— A vy ako, kamaráti?

— Ako študenti, — vraví Kaliniak. — Raz pri biede, raz v hojnosti.

— A čo náš Solovčík?

— Ten je v Prahe.

— A chodí ešte po Himaláji?

— Trochu už myslí inak. Dobre ste mu to povedali. Ale študentstva sa to dosť chytá.

— Mušt vyvrie a bude z neho dobré víno.

— Poď! — ťahajú vtom dvaja páni pod bránu tretieho, objemnejšieho. — Poď, aspoň si to obzrieť — no!

— Eh, čo? Poďme do baru… Čo tu?

— Uvidíš sopár pekných dám. Zabavíš sa…

— Aká zábava? Čo som ja to fádne stádo v košeliach nevidel jakživ?

— Aspoň na chvíľu.

— Ale iď… pusť! — bráni sa ten objemný. — Nemám ani fraku, nevidíš? Pusť ma, Jano! Ja sa zabavím len tam, kde som ja pánom! — vytrhne sa kamarátom z rúk a prudkým krokom ide pomedzi autá.

— Choď s ním, človeče. Zabavíš sa. Ja tu dnes musím byť. Ale neskoršie prídem za vami! — povie z pozostavších vyšší spoločníkovi, a podajúc mu ruku, vojde pod bránu.

— Spisovateľ Granec, — naškrkne Kaliniak Svarínskemu.

— Starý známy — poznal som ho hneď po hlase. A ten chlapisko?

— To je Peter Kurtovič, pravá ruka ministrova. Ale sa i zabaví ako nikto. Jeho životnou filozofiou je vraj — raz žijeme — zabavme sa!

— Hja, to je on? Však sa známe!

— Á… slečna je tu, — vyruší vtom Gelovič, ktorý očividne pozorne sledoval každé pristáte auto. — To je ona!

Skutočne z najbližšieho auta pomáha pán, ešte o hlavu vyšší od Kurtoviča, vystúpiť dvom elegantným dámam.

— Ďakujem, pán doktor, — zazvoní Nelkin hlas. Svarínsky sa jej však priznáva len po silskinovej bunde. — Poďme, Aňutka! — berie spoločnicu popod rameno.

— Vy ste, slečna? — pozdraví ich Svarínsky, vystúpiac z tône na svetlo. — Konečne… a ako vidím, našli ste si už dobrého protežanta.

— Našla, však? — smeje sa Nelly veselo a pozdraví sa so študentmi. — Viete, teta Strelitzová má migrénu a pán doktor Mitrovič je mi ďalšou rodinou. — Poznáte sa, pán doktor? — zdrží svojho sprievodcu, zamestnaného práve s Aňutkou. — Svarínsky!

— Svarínsky? — zarazí sa odrazu mohutný, silný pán.

— Farár, Ján Svarínsky, — ukloní sa tento.

— Aké šťastie! — podáva mu Mitrovič ruku. — Počul som o vás mnoho, majstre, a ešte sme sa nevideli.

— Budete zvláštnosťou a ozdobou nášho plesu, — blysne Aňutka čiernym zrakom. — Budete…

— Zvláštnosťou možno, lež…

— Nebuďte, prosím, skromný. Veľmi ma teší, — opätuje Mitrovič. — Keď sa už len dáte vidieť.

— Dnes ja chcem vidieť — ja, pán doktor. Ako sa zabáva panujúca rasa.

— Uvidíte… Pánov vieme sekať! Budete spokojný.

— A potom, — dodá Svarínsky, — sľúbil som tu slečne Nelly, že sa dobre zabaví.

— To sa… — uisťuje gavalier galantným pohľadom. — Ja si ju hneď prosím na malý šarleston. Môžem sa úfať, slečna?

— Áno, — pohodí Nelly koketne hlavou. V nebových očiach blysne jej nevšedná radosť.

Na poschodí vítajú hostí pristrojení riaditelia. Sladká hudba vyráža zo siení. V šatnici vylupnú sa dámy z kožušín ani puky z lístia. Šaty — hlboko vystrihnuté, ruky holé, sukienky do kolien. Rozjarené, vystrihané a naondulované ženské hlavičky nakláňajú sa tu i tam. Počuť zvonivý smiech. Slečna Nelly zjaví sa v šatočkách ako dych, z bledoružového krepžoržetu.

— Krásna Diana, smiem slúžiť? — ukloní sa ozrutný Mitrovič, elegantný, vo fraku, ako páni vôbec… a podáva jej rameno.

— Ďakujem, — zavesí sa mu koketne ako taká šestnásťročná žabka.

— Môj Bože, čo všetko nevystane zo ženy! — hodí za ňou okom Svarínsky. Potom nešikovne podá rameno slečne Aňutke Povolovej, priútlej brunetke, s ktorou sa práve poznal. — Vám už ostanem len ja. Spokojíte sa?

— Ó, ja som si vás, majstre, dávno želala vidieť! Myslela som však — ste už starý, šedivý!

— Priali by ste mi to?

— Božeuchovaj! — začervená sa Aňutka. — Mnoho som už počula o vás.

— Zlého, pravda?

— Čoby! Dobrého.

Vzduch je svieži, plný hovoru, zvonivého smiechu a svetla. Postavy dám a pánov odrážajú sa v zrkadlách i na hladkých parketoch… Hen sa práve nesie obrovský tieň, s ním okrúhle lýtka a atlasové črievičky číslo tridsaťpäť.

— Nelly a doktor Mitrovič.

— Iste si ich obzrú, — poznamená Aňutka.

— Ba nás… ba nás, slečna. Nevieme tak šikovne cupkať po parketoch.

— Čida nie. Vy všetko viete, čo chcete.

— Nemám fraku, ani lakýrok. Len tak! — vidí si Svarínsky prosté sako v zrkadle. — Nevyhodia ma?

— Vám to stačí.

Z veľkej dvorany ozve sa hudba. Najprv tichá, potom vždy silnejšia. Takt odráža sa hneď najmä na dámskych nervoch. Tu-tam vidieť — pohnú sa drobné nôžky, potrhnú svaly.

— Tancujete? — uprie Aňutka čierne oči na spoločníka, keď sa už pohly prvé páry na parketoch.

— Ja, slečna, — zadíva sa na ňu. — Nikdy som netancoval.

— Naozaj? Kto by vám to veril? Ani prv??

— Nikdy… Prvý raz som na takejto zábave v živote, i to len zo zvedavosti.

— A ako sa vám to zdá?

— Neskoršie vám poviem. Ale vy, slečna, trafili ste na zlého spoločníka. To by sa vám ani nerátalo. Tu, hľa, môj priateľ, — predstaví jej elegantného Granca, rozhliadajúceho sa dvoranou po nejakom tom kvietku.

— Ó, my sa známe! — usmeje sa Aňutka. — Bratislava je ešte primalá na to nepoznať sa, pravda?

— Smiem prosiť? — ukloní sa tento.

— Teraz nie… Na druhý… Tento tanec ostanem s majstrom, hoci netancuje.

— To je udalosť, keď ho tu vidieť. Ako si sa len odhodlal, kamarát?

— Sľúbil som istej dáme gardírovať ju.

— Vám, slečna?

— Ó, nie. Tamtej v tom bledoružovom… Vidíte?

— Čo tancuje s doktorom Mitrovičom?

— Tej, — prisvedčí Svarínsky. — Postaraj sa, nech sa tu dobre zabáva.

— To musím zachytiť inžiniera Kabáča. Toho priťahujú také nevinné vidiečanky. Odpusťte!

Dvoranou to víri vždy prudšie a prudšie. Idú nové páry. Veselé, vľúdne tváre. Poznávajú sa — vítajú. Svarínsky má hneď známostí a známostí. Tu sú hostia z vidieka i okrem Hôrku a jeho rodiny. Hen z Martina i z Košíc. Frak — lak… na dámach šatočky len-len čo sa držia.

„Môj Bože, čo to len z toho bolo pred niekoľkými rokmi!“ mihne sa v mysli Svarínskemu.

Aňutku zoberie Granec na tiché tango. O Nelly tiež niet starostí. Pani Strelitzová môže spokojne vyvzdychať svoju migrénu — tá sa nesie s inžinierom Kabáčom ako veľkomestská dáma. Sukienka prilieha, ako by ju hladil niekto. Nôžky sa kĺžu po parketoch, ako by ani iné nerobily.

— Kto je tá dáma? — spytuje sa Svarínskeho Julo Terko, čo ju — zdá sa — už dlhšie sleduje zrakom.

— Ktorá?

— Čo tam s Kabáčom tancuje. Tuším, s tebou prišla?

— Áno! Nelly Simorová.

— Hodná potvora. A má i fuky?

— Má!

— Koľko?

— Tak sto… stopäťdesiat. Je u nás učiteľkou, ale má bohatého strýca v Lipovci, a ešte bohatšiu tetu tu, v Bratislave.

— Teda…

Pri najbližšom čísle nesie sa už Nelly ako labuť na Terkovom ramene. Hudba hrá v malých prestávkach samé moderné tance… Svarínsky sleduje pohľadom vlnu za vlnou. Odlišnosť tancov nevie skoro rozoznať. Figúry — najmä pánov vo frakoch s dlžiznými nohami — prichodia mu veľmi groteskné. Niekedy uprie oči na galériu, kde tuší svojich študentov, ako pasú oči na zábave panujúcej rasy.

— Čo to tancujú, Karol? — zachytí inžiniera Kabáča, ktorý sa práve prišiel o Simorovej bližšie informovať. — Čo to tak mykajú tými nohami?

— Šimy — ty to nepoznáš? — žasne nulkou vystrihaný elegán úzkych očú a privysokého čela. — Ste vy to tam i s tým Beňom len zvláštni ľudia. A ten čo neprišiel? Čo sa už načisto zbláznil do toho sedliačenia? Tu by sa nakochal krásy, a ako viem, nebol od toho.

— Má jej dosť i doma.

— A vzal si tú sedliačku? To jednako len nemal spraviť. Aspoň je bohatá?

— Čoby len. Chudobná!

— Tak pre Krista Pána — prečo si ju vzal?

— Páčila sa mu — vzal si ju.

— Však je pekná! Kedysi boli ste tu spolu.

— Keby prišla sem, hoc má už dvoje detí, ale — myslím — všetci by ste hľadeli za ňou. Lenže ona by tu nevydržala.

— Ako to?

— Utiekla by, nech vidí dámy v tých plesových úboroch.

— Hja, to je už dnes tak, — natiahne tvár znalecky. — Pozri, ako to len svedčí i tej Simorovej. Načo jej dal Pán Boh bielučkú hruď, okrúhle rúčky a nôžky, keď to nemá nikomu ukázať? Ale počuj, Janko, je to pravda, tu hovoria — má vraj niekoľko stotisíc?

— Nečítal som ich, ale má… čosi. Tebe by sa to zišlo — čo?

— Pri mojom fachu, vieš, peniaze sú vždy dobré.

O slečnu Nelly nastáva akýsi všeobecný záujem. Svarínsky je rád, vidiac ju baviť sa raz s tým, raz zas s oným. Gavalieri chodia za ním, i keď sa utiahne pod sviežu zeleň rozložených paliem do bočnej. Dopytujú sa na neznámu, odhad o nej trochu podráža, že má i zamestnanie. Ale i tak zprávy o hmotnom stave dievčaťa dostupujú závratných čísel.

— Tá Nelly je asi prezidentkou plesu, — podotkne, utierajúc si pot šatôčkou ako dlaň, vytiahnutý Julo priateľovi. — Poviem to tak po republikánsky.

— Povedz — hoc kráľovnou. Dobre sa to hodí.

— Karol je do nej celý paf…

pospevuje si Svarínsky veselo do hudby. — Vieš, Terko, to si naša malá Enča s Vieročkou nôtievajú.

— Vidíš, márne, všade to zájde. I k tebe, — víta zrazu pán referent Macho svojho bratanca. — Kde sa ty tu berieš? — položí mu obe ruky na plecia a díva sa mu do očú zadivený.

— Zachcelo sa mi — vidieť vás.

— A ženu čo si nevzal? Pozri, i Milica je tu. Mohla prísť.

— Nechcela. Nemá vraj šiat.

— Toho je tu práve najmenej treba, — potrasúc peknou hrivou, uškrnie sa zboku ironicky župan Ostružný. — Ja sa už aj hádam s tými našimi — čo vy, reku, s roka na rok potrebujete menej tej látky?

Nálada stúpa. Sieňami to šumí, hučí, až unáša. Prešedivený Borovec chodí s akousi švárnou Pražankou, ostrihanou ako nejaké chlapčisko. Tučný, čuchratý Vrbina probuje svoje trochu staré, francovkou vymasírované nohy, či si čo zachovaly od tanečného majstra. Chodí k nemu už mesiac každý druhý deň učiť sa moderné tance. Minister Čremošný, vymladený tiež, ako sa dá, diškuruje zas so staršou, ale rezkou paňou o akejsi verejnej otázke. Svarínskemu neujde zvláštna sviežosť na tvárach ľudí, ich už ináč obchádza vek. Dajedným nevie sa skoro ani priznať. Hentoho senátora Kôrku pamätá zošediveného, vráskavej tváre, kým bol ešte dedinským rechtorom. Teraz má fúzy čierne, i vlasy — a tvár ako vypigľovanú.

„Hrať zástoj — to sú ani vitamíny!“ príde mu na myseľ. „Vysoká hodnosť najlepšia omladzovacia procedúra. To by si mal prísť pozrieť Voronov.“

— Čo bolo — bol len sen. A zlý sen, — počuť, ako vraví Borovec svojej švárnej spoločnici, jej sa zalesknú zúbky v pootvorených, trochu i nafarbených ústach. — Toto je skutočnosť!

— A krásna pravda, — dodá dáma koketne. — To je život! A náš život!

„Len by sa tiež nestal snom,“ ozve sa vo Svarínskom, ako tam beseduje s bratancom a niekoľkými pánmi.

— Pán minister, — volá župan za Čremošným, — vieš, čo je chyba?

— Čo? — obráti sa tento, pridajúc sa k spoločnosti. — Čo také?

— Že sme nie o dvadsať rokov mladší!

— To-to, — zasmeje sa i on, a zbadajúc Svarínskeho, podáva mu ruku. — Ako sa máte?

— Dobre, pán doktor.

— Je to veľkolepé, čo? Musíme ukázať tým burgerom, že sme do všetkého. I zabaviť sa vieme.

— To sme my vždy vedeli, — zadrie Ostružný.

— To veru vedeli, — prisvedčí minister. Hneď sa však zas obráti za Svarínskym, ako nezvyklým hosťom. — I Žitnák je tu z Lipovca. Boli ste s ním? Pred chvíľou som ho videl, — vraví mu. — Tá brada mu už tiež akosi prešedivela.

Pri spomienke na doktora Žitnáka prejde naraz Svarínskeho nemilý pocit. Rád je, keď sa môže sísť so svojím pravotárom, ale práve jeho prítomnosť trhá mu ilúzie, čím sa snažil obostrieť za tohto večera. Príde mu na myseľ Grbalov… Hen sa zabáva a blýska cvikrom redaktor Brco… hen zas doktor Škripec, starý lišiak, jeho kamaráti.

Vojenskú hudbu zamenia Cigáni. Do dvorany ako by len niekto nalial nového ohňa. Sparení gavalieri utierajú sa jemnými šatôčkami. U dám je to ťažšie — musia dať na tvár neraz veľký pozor.

— No, ako sa vám to páči? — pýta sa Svarínskeho Aňutka, tiež už vyhriata, ale zato ako puk tmavolistej ruže. — Ako? Sľúbili ste mi…

— Ako? Je to pekné, — zaženie farár nemilé myšlienky. — Len sa akosi obávam na to hľadieť.

— Čoho sa bojíte?

— Že tie naše panstvá, nenavyknuté na parkety, popadajú na nich, — vraví Svarínsky hlasno, aby to aj iní počuli.

— To sa môže — na moj’ dušu — ľahko prihodiť, — podíde bližšie prostoreký Ostružný. — Keď som nastúpil županstvo, mal som prijať akúsi deputáciu. Hajdúch mi ju ohlási a ja stojím v prijímacej na parketoch, lesklých ani sklo… Ľudia vojdú — so piati, a jeden počne hovoriť. Zadíva sa, nahne a — hup! je na zemi… Druhý mu chce pomôcť — hup! i ten. Tretí… štvrtý… a všetci do radu. Chcem im po demokraticky ja pomôcť a — hup!… tam som i ja. Aj sme sa my — na moj’ dušu — sbierali všetci so zeme. Tak je to chodiť po parketoch, — podíva sa významne okolo. — Nevieš, kedy stojíš — kedy padáš.

Páni sa schodia i rozchádzajú. Niektorí idú tancovať. Iní si zájdu do bufetu. Už chce i Svarínsky za nimi, keď vidí — mieri v tú stranu urastený starší pán. Dlhé prešedivené vlasy na hlave, sivá popská brada a bystrý zrak… budia všeobecnú pozornosť.

— Doktor Žitnák, — zašumí dvoranou.

— Akože je, Janíčko? — pristúpi k nemu, chytiac ho popod rameno. — Zabávaš sa?

— Len hľadím.

— A vidíš to?

— Vidím!

— A keby si tak všetko videl, — odťahuje ho nabok a šepce mu diskrétne do ucha. — Sú ti milí, vďační?

— Sú.

— Ale by ťa v lyžičke vody zaliali.

— Však to viem.

— Na Slovensku nezamestnanosť… bieda, — zdvihne doktor vážne zrak a kladie dôraz na každé slovo. — Ľud uteká v šíry svet — do Francúzska, Kanady, Argentíny, Austrálie… A tu, hľa… A povedz im čo — vysmejú ťa, zožrú. Poďme niekde, kde budeme sami.

V miestnostiach na občerstvenie je tiež rušno. Gavalieri galantne nosia svojim dámam citrónovú šťavu, malinovku. Ale sú i stoly, obsadené staršími… Pijú sa najvzácnejšie vína. I šampanské… Ministri, župani, radcovia a kto všetko, štrngajú si a pripíjajú.

Z dvorany zalieha sladká, nervy vzrušujúca cigánska hudba.

— Mám dvadsiateho prísť do Ľadnice? — nahne sa Svarínsky k Žitnákovi, keď si sadnú sami dvaja do kúta.

— Nemusíš. To má byť len pokonávanie. Ja to zariadim.

— Ale počkaj, doktore. Možno — dôjde ta i Kumhár. Však ho znáš?

— Poznám. A čo ten?

— Sľúbil priniesť doklady. Vieš, neúfam sa veľmi. Ak by však…

— Dobre. Nemaj starosť! Len sa ty na mňa spoľahni.

O nejakú polhodinku vstanú a chcú nebadane von. Vo dverách však narazia na Aňutku s Nelly Simorovou a inžinierom Kabáčom.

— Nelly má veľký večer, — volá Aňutka Svarínskemu.

— Rád som tomu úprimne. Ja však už musím… — Škoda, — zabudne si brunetka na ňom svoje čierne oči. — A my sme vás práve hľadali.

— Nekazte si náladu, — podáva ruku Simorovej. — Pôjdete naraz. Stretneme sa…

— V Lesnej… — zaskočí ho táto. — Ja už viem, idete domov?

— Uhádli ste, slečna.

— Zle ste sa bavili?

— Čoby! Dobre… — ukloní sa Svarínsky a ide za doktorom Žitnákom.

— Ja sa musím trochu vyspať, — zívne pravotár. — Už je po jednej a ráno cestujem.

Sídu pod bránu. Tu ich zarazí krik.

— Nepusťte ho, nepusťte, — naťahujú sa traja podgurážení s kamarátom, objemným chlapiskom.

Svarínsky hneď pozná Kurtoviča.

— Odíď, vravím ti, — strká ten raz jedného, zas druhého, — ja chcem hore. Ja im to dnes chcem povedať všetkým. Čo ja neviem, kde čo ktorí? Vykričím im všetko… mizeráci…

Horko-ťažko ho zdolajú a vsadia do auta pred bránou.

Ráno cestuje i Svarínsky. Nie je navyknutý zabávať sa — poznať mu to na tvári. Príduc pred obedom domov, ľahne si. Vzbudí ho len hrčanie dedinského bubna. Otvorí okno a načúva.

„Dáva sa na známosť jednému každému,“ oznamuje sluha, Juro Žuták, držiac si papier vysoko pred oči, „zajtra budú sa tu na verejnej licitácii odpredávať nasledovné nehnuteľnosti:

o deviatej hodine v dome č. 1 — jedna krava,

o desiatej hodine v dome č. 212 — jedna krava,

o jedenástej hodine v dome č. 524 — jedna krava,

o druhej hodine v dome č. 688 — jedna krava,

o štvrtej hodine v dome č. 755 — jedna krava.

Pozajtre odpredajú sa tu licitačne nasledovné nehnuteľnosti:

o desiatej hodine v dome č. 849 — jedna krava,

o jedenástej hodine v dome č. 344 — jedna krava,

o druhej hodine v dome č. 553 — dve sliepky,

o štvrtej hodine v dome č. 353 — skriňa na šaty.“

… Tramta-tom… — zakľúči Juro ako obyčajne. Ohliadne sa po ľuďoch a ide ďalej.

— To je ples… to je slovenský ples, — privrie okno Svarínsky.

Práve vtedy hrčí i koč, s neho veselo mu kynie rúčkou Nelly Simorová.