ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na pánov sa rýchlo zabudne — dedina má svoje starosti.

U Beňov pod Orechovým vystroja krstenie. Zavolajú Stankovcov, legionára a Srdovanovcov — dva páry kmotrov po starom spôsobe. Anna rada by dať meno synkovi na otca, ale keď je najkrajšie sedliacke jednako len Janko. Nebohý dedko Holúšech tiež boli Jano, i pán farár sú Ján a pesničky sú skoro všetky len o Jankovi, nuž i malý Beňo ostane Jankom.

Kmotrovci odnesú pohana pod kvetavou, vyšívanou prikrývkou a prinesú kresťana. Anna sa mu veľmi teší. I babička Holúšech nevie sa mu prenadívať. Nakukne i počerná Mariša od Gužvarov zpod Višňového a tá, chúďa, je už šťastlivo tiež v ťahu. To je prvé, čo si tu mladí prigazdujú. Kto však môže za to, keď Pán Boh povedal — ploďte sa a množte sa, a bol obrátený tvárou práve na Lesniansku dolinu?

— A však je dieťa dar od Pána Boha, — puká si starý Kozák z fajočky trochu podgurážený v kuchyni. — Moja stará toho i naliahla, a keď nám len všetky Pán Boh vzal. No, čo už teraz? Dieťa, to je dar!

— Ale keď je nás, ľudí, už dosť! — ohlási sa Holúška.

— Eh, na dosť veľa načim! — nedá sa ujec. — Hľa, toť Mariša Drglech z Pántového ani nemá muža a deti nosí. A tá by sa veru obišla bez toho. Má len chalupu a detí na päť prstov. A azda ich chce dať do sirotinca? Radšej sa trápi s nimi, ako vie.

— Tá si naviazala dobrý batoh na seba, — ozve sa Mariša.

— Batoh — aký batoh? Samej je vraj pusto a deti má veľmi rada. Farár ju i hrešia a ona im len: — Mňa mali mamenka veru tiež len tak, a nebyť mňa, nebol by ich mal kto doopatrovať. Ale je i pravda svätá — opatrovala si za roky slepú mater, ako Pán Boh prikázal.

— Ph — ph — ph… — popľuje tetička Ručenech Jurova vo tri razy a pozrie na útlu, ružovú detskú tváričku. — Však je len neúrekomsi pekné. Celý otec!

— Ach, ach, — pokýva i Bolvanech mať hlavou v hráškovom tmavom ručníku, — čo to len vychováte za zázraka? To bude kňaz — dobre kričí, až k nám ho počuť. Veru, na moj’ dušenku, kňaz — uvidíte!

— Ba sedliak, sedliak! — zdupľuje mladý otec, chápuc, že už má komu žiť. Zazdravká si s kmotrovci i so susedmi veselo.

Ženy otrepú konope, vyčešú, naviažu do povesien a kýt. Materné boly vyše hlavy — jest okolo čoho robiť, jest! Dievky prinášajú z výšky kolovrátky a zahrčí to od chalupy do chalupy. Iba matere sa trochu mrzia na tie kadejaké spolky — noválie. V Čreniciach i v obci cvičia v Sokole i v Orle, a to večer po večer. Len na kopaniciach je po starom. Iba za učiteľom Vestonom chodia niektorí, sadnú si okolo stola, dajú ruky dovedna a vyvolávajú duchov. To však tiež len svätí, čo im z pekla uši trčia, ako Kačkin, večný kurizant, Klupka, čo má na noc revír z kopanických chalúp, a takí! Ináč tu sa veru poctivo pradie a pára za dlhých večerov, ako i za kráľa Svätopluka. Chlapci sa túlajú, páračky nôtia a vypráva sa do božej vôle.

Divné veci dejú sa na doline — jest o čom hovoriť.

V Čreniciach povrávalo sa už dávno o hodnej Mariši Spicech, vysokej, počernej dievčici. Bola už na rozume, čo mala frajera, akéhosi Martina Dučku. Tak sa mali radi, že si ona chytila malú Aničku. Chceli sa i sobrať, ako patrí, tu však on ochorie a ona bedáka: — Martinko môj drahý, ty mi, tuším, chceš umrieť. Ale, vieš, — pohladí ho milá po čele, keď sa už i doktor Schetter i farár obráti v Dučkech chalupe, — vieš, ak hneď i umrieš, dám ti také pero z rozmarínu i s ručníkom, ako by si len šiel so mnou pred oltár boží.

— Hej, — zdvihne Martin zťažka vpadnuté oči a uprie na dievku, — zabudneš ty mňa! Príde druhý — poteší!

— Nie, — stavia sa Mariša, — kde by! To pero ti dám.

— Ale ak mi ho nedáš, — posbiera ešte sily zmorený mládenec, — prídem si preň, pamätaj! — zachroptí a oddá dušu Pánu Bohu.

Martina pochovajú, ako sa na mládenca svedčí, lenže — bez pera. Mariša si myslí na to, ale sa hanbí. — Čo by ľudia riekli? — O niekoľko dní však ide zo mlyna. Niečo šrotu nesie v batôžku na chrbte. Vtom kde sa vezme, tu sa vezme pri mlyne v hrádzi — on.

— Ty si to, Martin? — složí si dievča batôžtek a prisadne k nemu. Shovára sa s ním ako kedysi. Len neskoršie jej príde na myseľ: — Však si ty už umrel. — Celkom zabudla na to! Prejme ju strach. Siahne po batôžku a nevládze ho zdvihnúť.

— Veru ty to už neponesieš! — smeje sa jej Martin.

— Prečo? Radšej mi podvihni!

— A si mi dala to pero, ha?

— Mamenka moja, — drkoce Mariša zubmi, dôjduc domov položivá, — akosi mi je nevoľno! Batoh som odbehla kdesi na hrádzi. Choďte ho vziať!

— Idem, dievka moja! — beží mať celá prestrašená, ale nevidí nikoho.

— Mamenka, — vraví zas Mariša najbližšej nedele, — idem do kostola. — Pomodlím sa Pánu Bohu — bude mi lepšie.

— Choď! — vypraví ju ustarostená Spicová, ktorej za tých pár dní pribudlo vrások na tvári. Ešte i hľadí za dcérou, ako kráča s kamarátkami svieža, veselá.

Dôjdu dievky po cintorín, a tu — stoj! Nedajbože ďalej.

— Martin, pusť ma! — vzoprie sa Mariša, bledá ako pobelavá zástera. Napína sa, ako by ju len chytal ktosi za okrúhle ramená. Ešte len i kytička z rezedky, horúcej lásky, bazaličky a vonného marí-listu vypadne jej na zem. — Pusť ma, pusť!

Márne ju presviedčajú ustrašené kamarátky. Márne ju ťahajú — premárne! Musí sa vrátiť.

— Nemôžem, mamenka! — žaluje sa doma, chvejúc sa ako list. — Musím s ním!

— A kam? — božeká Spicová.

— Na pec!

Aj vyjde Mariša, ako by ju len niekto ťahal. Tam sa svíja, chrčí. Ženy sa sbiehajú do Spicech chalupy, zháňajú lieky a lomia rukami.

— Gniavi ju, gniavi — dobre nezadrhne!

— Ach, — vydýchne si dievka na chvíľu, — to je hrozné!

— Tak čo? Odišiel? — pýta sa jej mať.

— A ho nevidíte? Však je hen!

— Kde?

— Aničku kolíše.

Nik ho nevidí, nik — iba ona. A nesmie to dieťa iný kolísať, hneď sa vraj hrozí ten mŕtvy. Tak je to niekoľko večerov. Stará prejde za Hosa-Ivou, prinesie zelinky — nepomáhajú! Odkáže i istej múdrej žene do Bodovej. Tá však nechodí. Iba ak by ešte tá Surovcech v tom Škriatkovom Žlebe.

Keď je už Mariša celá vyvädnutá, soberie sa za Fraštackých Annou, kamarátkou, na dolný koniec.

— Anička, — vraví jej, — prišla som, čo bych spala s tebou, keď sa doma bojím.

— Dobre!

Ľahnú si do komory. Aj sa jej v prvú noc dobre spí. I v druhú noc. Tretej noci však vojde ktosi do pitvora, zavrie prudko dvere, až všetkých pobudí.

— Kto je? — volá qazdiná z izby.

— Ja som — ja, hlásnik. Juro Kedráš. A je doma gazda?

— Išiel na jarmok do Fraštáku. A čože chceš?

— Ale veď ide za mnou akýsi veličavný chlapisko, — dodáva si Juro smelosti. — Až mi päty pristúpa. Ledva som dvere zachlopil pred ním.

— Bože môj, — zavzdychne si Mariša v komore, — už je po mojej dobrote!

Dvere zapráskajú. Von je mesačno. I Anna už vidí chlapa, ako ide po komore a hľadá. Prejde popri nej — nič! Ale ako dôjde ku Mariši — zastane.

— Už ťa dve noci hľadám, — počuje dievka a vidí, ako sa mŕtvy frajer uškľabí na ňu. — Ale ťa už mám! Budeš sa ho mať po pansky!

— Joj, nožičky moje! — skríkne Mariša a zachrčí.

Domáci poskáču — pomáhať, ako vedia. Ale aká pomoc?

Anna beží do Spicov povedať, že je s Marišou zle. Starý Spica vezme palicu zpoza dvier a vyberie sa ešte v noci za babkou do Bodovej. Ráno je už zpät i s ňou.

— Petržlenového semena jej nasypať, — radí vážne Bodovanka. Starena ako ostatné v kasanke a v rohoch, ale v jej pohľade je čosi nevšedného.

— Jaj, totka, — volá Mariša, — ako sa vám len hrozí! Ako na vás jazyk vyplazuje!

Semena jej nasypú na hlavu a už to zlé nemá nad ňou moci. Len jej ešte ťažko, ťažko. A tá babka, keď sa chce vrátiť do Bodovej, tu sa strhne víchor, až stromy váľa. Len čo vyviazne so životom.

Za čas má Mariša pokoj, ale zas to len príde na ňu. Predvčerom vyviezli ju k Surovcovej do Škriatkovho Žlebu. A tá jej vraj hneď vie pomoci. Všetko vykropí zelinami, iba chliev nie. Či jej tá ohava nesedí tam? Tri dni umýva Marišu, tri dni ju kúpe v zelinách, až sa jej uľaví a všetko dozná…

O tom sa rozpráva po všetkým chalupách. Kto verí, kto neverí, ale je najnovšie, čo podáva i pani Ganslová Schatzovej do mesta a roznáša Cigória i Jolana a iní po kopaniciach.

— Čo by si s tým počal doktor Schetter? — predhodí Beňovi stará Bolvanka u Holúšov, kde sa práve pára, a to už pre Evu. — Sa páni do takých vecí rozumejú? Čo by si tí počali s mŕtvym frajerom?

— A mohlo by to byť? — nechce gazda pochybovačnosťou pokaziť ženám dobrú vôľu. Skôr by ich rád nahnať do rozprávok. Ani netreba veľa, keď je tu na návšteve i tetka Srdovanech a Ručenech ženy. I tá Adamova vareškárova z Kozobľakov.

— Čo všetko môže byť? — vraví tá Príbelských, vyberajúc perie z hlavnice na stôl pod neveľkú, ale ostrú lampu. — Veru, na moj’ dušenku, človek by neveril. A za nebohou Paráčkou zo Židovca nechodil jej starý, keď ostala vdovou? Keď mal Paráč umrieť — povie žene: — Anna, ty sa viac nesmieš vydať. Ani frajera nesmieš mať — nebol by ťa hoden. Ale Anna, žena ako divý mak, muža oplakala a dosť! Frajeri chodili a ona veru jakživ nezahasprila dvere. Raz prídu chlapci — medzi nimi i on. Paráčka núka ich chlebom a keď dôjde k nemu — nôž jej padne z ruky. Zohne sa za ním a tu — kopytá! Nebohý katolícky farár odslúžil za ňu tri omše, hoc bola i luteránka. Pri prvých dvoch nebolo nič, ale pri tej tretej zjavil sa im nebohý v chrámových dverách a — bože odpusť — zadkom sa im obrátil. Ten veru k nej chodieval i dolu kozubom. Ale po omši neukázal sa viac.

— A v Čreniciach negniavilo Kaliniačku? — rozvraví sa i stará Srdovanová. — A to je pravda spravodlivá! — prikyvuje si proti Beňovi, hoc jej ten neprotirečí. — Práve čo sme sa sobrali s mojím starým, v tú zimu to veru bolo. Idem na priedomie a tu u Kaliniakov dvanásť chlapov chodí po dvore a obíja steny metlami. Idem ta večer — izba plná ľudí. Gazdiná sedí na posteli a pekne sa shovára. — Dokedy si tak pohovoríš s nami? — spytujú sa jej. — Do siedmej, — odpovie im, pozrúc na hodiny. A skutočne, ľudkovia, ako vybije sedem — raz ju vypne, zodvihne — siedmi chlapi nevedia si s ňou rady. Vieš, — pozrie tetička na Annu, čo má práve synka pri prsiach, — to je spravodlivá pravda! Vy mladí už to neveríte, ale ja som to videla na vlastné oči. Na sebe mala hachle, aby to nesiahlo na ňu. A tu o siedmej ššš—ššš — zašuchocú zápalky na peci, nitelnice len sa tak zakolembajú nad stolom! Beta chrčí — chrčí! Ani svätená voda nepomáha. Ženy neodvážime sa domov pred jednou. — Vyviezť ju vraj k bohyni na bodovské kopanice — radia niektorí. Ale čož’? Od cintorína s ňou nedajbože ďalej. Musia sa vrátiť. Idú hen na Žitkov o radu. Dostanú zelinky. Dajú ich do hrnka a na krížnych cestách strieľajú do toho chlapi z revolvera. To je veru pravda, ako ma tu vidíte, — prisviedča bystrá starena, — ja som bola pri tom! Ak strieľajú, tak strieľajú, lenže trafiť nikam. Na druhý deň ide Ženžulová na studnicu vody pre ňu načrieť, a tu tri havrany letia za ňou. Rovno na hlavu jej sadajú. A v noci to príde za ňou — vygniavi i ju. Do rána má ruky ani uhoľ. Ešte len i Ženžula, čo požičal toho revolvera, dostane vody za krky. Revolver, ktorým strieľali do toho hrnca, zastrčí pod povalu. O polnoci však — prásk ten na zem. — Kačo, vstaň! — volá gazda na ženu — celý som mokrý. A to od strachu. Zapália a — nič! Ako dobrí katolíci vykropia dom svätenou vodou. Všetko nič. Dali odslúžiť tri omše, len tak sa ten diabol kamsi prepadol. A to je, ľudkovia, pravda spravodlivá!

Perie sa odsýpa — presýpa. Biele, bielučké ani novopadnutý sniežik.

— Eh, budeže sa to spať komusi v takých perinách.

— Čo komusi? Petrovi Majerech, — šľahne tá Mašicech zrakom po Eve.

— Ó, kde by! To sú len také výpravky, ako toť tetička hovoria, — pozabudne sa kreolka.

— Nolenno, — bráni si svoje Srdovanech mať, — aby si sa nesklamala! To vy mladí už len tak. Ale my starí vieme všeličo. Však ste počuli o Vendušech Kači z Bodovej? Tú chodili i páni obzerať. Pozerali na ňu ako na zázraka. Ja som bola veru schválne. Však mi bola dcéra po sesternici.

— A čo bolo s ňou? — pýta sa Beňo, všímajúc si dôverčivých starých tvárí pri petrolejovom svetle. Tak si to vyprávajú, ťažko je neuveriť. — Čo to bolo, tetička?

— Čo? — odkašle si Srdovanová. — To sa stalo ešte dobre pred vojnou. Ide Kačka so sestrou Betkou z páračky. V jednom dome hrajú chlapci na harmonike. Vohľači! Dievča zvedavé — nazrie dnu a dve oči zadívajú sa na ňu v pitvore zpod ohnišťa. Kto bol — ten bol, vraj Cigánka Dora. Príde Kačka domov, ľahne si na pec a rozpráva — rozpráva. — Čo to len vravíš? — lamentuje mať — a akou rečou? — Veru je to čisto maďarsky a nemecky — pozná hneď jej brat Juro, ten, čo chytil toho Šimúna na bodovských kopaniciach. On bol pred vojnou v Pešti i vo Viedni, hneď tomu rozumel. — Kde sa to len mohlo to dievča naučiť? Ľudí sa nasháňa, žien postávajú húfy. — Čo kto kedy slýchal o takom čomsi? — povrávajú si medzi sebou. — Však ti tá nájde hociktorý punkt v zákone! Piesne a žalmy spieva a káže ani kňaz. Dovidí i na druhý svet… A skutočne zázrak, ja ešte len idem s Potočných Betou, jej vlastnou tetičkou, a ona už volá: — Miesto, miesto, tetička Srdovanech idú. Tí môžu tu byť, keď nijakých čarov neverili. Tetička — vraví mi Kačka, keď stanem pri posteli — dedenko Srdovanech vám odkazujú, dajte si na syna, Iča, dobrý pozor, privoľný je. A ten dedko bol už veru so dva roky v zemi. — A čo náš otec? — spytuje sa Potočná zvedavo — čo náš tatenko? — Váš tatenko, tetička? — skľúči dievka ruky na prsiach a zadíva sa meravo do vyše — váš tatenko v halienke cupkajú pomaly do kostola. — To veru ako tu! — šepocú si ženy. — A ja, Kačka, koľko mám detí u Boha? — pýta sa jedna z kopaníc. — Ktoré ma z nich káže pozdravovať? — Vy tam veru nemáte nikoho — povie dievka, ani sa neobzrúc. — Pravdu má! Všetko vie! — žasnú okolo. — A tá moja dcéra, čo umrela teraz rok, ako sa má? — pýta sa zas iná. — Jój — svraští chorá tvár — na tú sa ani nepýtajte! Tá horí v pekle, lebo bola neporiadna. — Tak veru, tak… prisviedčajú ženy. Prinesú jej i pátričky z Bohušova, ako na liek. — Všetci von! — oháňa sa Kačka. Ktorési zo žien majú ísť do Pešti na roboty, iné do mesta na haras. — Počujte, — vraví im, — vy máte ísť na štacion, aby vám to neušlo. Vy zas na haras, aby sa vám neminul… No, je to o nás! — divia sa ženy a tratia sa po jednej. — A si ja to môžem dať na prsia? Môžem? — spytuje sa chorá otca i matky i nás ďalších, čo sme ešte ostali pri nej. — Nič mi to nespraví, keď som ja to nemala jakživ? Nevieme jej čo povedať. Ani si to nedá. Inokedy zas počne kázať, pekne, spravodlive, povie celú kázeň, čo bude na nedeľu v kostole. — Hej, ja kukám hore — vraví ako zo sna — a čo je to tam všetko? Za starých čias panny inakšie vence odovzdávaly ako teraz! Prvej pekné, zakvitnuté, zelené a teraz len holé prútiky. Ani listov, ani kvetu…! O chvíľu zas: — hm, ale teraz už ide naozaj pekné… Pán Kristus… za ním malé deti, čo sa neprehrešily… potom panny, čo sa nevydaly — v bielom… Hoj, ja sa nikdy nevydám… nikdy…! zajasajú jej oči, ako by len skutočne hľadela do samého neba. Ani sa veru nevydala, i keď ju to prešlo. Raz jej krstný ide na jarmok. Jeho žena baví sa u Vendušov a je už večer. — Krstná, krstná — vraví jej Kačka — choďte domov. Krstný prišli z jarmoku. Krava je vám už v maštali a šechtár mlieka na stole. Skutočne je tak. Ľudí chodí sa na ňu dívať so všetkých strán — z Pešti i z Prahy. I páni, a múdri! Krútia hlavami a divia sa. A to je veru, ľudkovia, ako ma tu vidíte, pravda spravodlivá! Ja som bola pri tom. Neskôr Kačka chodila i na majery, ale sa ráno netkla práce, kým sa nepomodlila a nezaspievala si pesničku. Večer tiež nešla bez toho spať. Keď to prišlo na ňu, nesmeli ju zobudiť. Ináč bolo s ňou zle. Veru tak! A to len, čo raz postretla tú Cigánku, Doru, a nabehla vraj na akési kosti… tak vravia ľudia.

— A žije tá Kačka? — Beňo, zahľadený do charakteristických ženských obličajov a na pilné, kostnaté ruky, driapkajúce pierko za pierkom, preruší zaujímavú výpravku. — Žije tá jasnovidka?

— Umrela, chudinka. Bola som jej i na pohrebe. Mala tá sveta!

— Divné veci! — čuduje sa gazda. — Čo sa to len postáva tu, v tomto kúte sveta… — Naslúcha ďalej hovoru a zamýšľa sa, ako by chcel vylúskať to pravdivé, čo je všetkého toho základom. Ženy si vypijú čaju i počastujú sa a vyprávajú ďalej neskoro do noci. Martinko Holúšech i susedovie deti naslúchajú, okom by nemihli. Iba najmladšie Ručenech už sen umára.

Beňo cíti nevšedné kúzlo zimného večera a uvedomuje si, ako sa mu zrovna pred zrakom rodia a vyrastajú zo všelijakých skúseností krásne slovenké poviedky. Niečo zažité, niečo pridané a už je povesť o mŕtvom frajerovi!

Inokedy zas, keď jesto času, príde učiteľ Veston z Klábového. Zájdu do dediny. Tu je už tiež veselo. Želovič prestal merať, i Šestáčka. Licencie dostali legionári. Stanko prevzal Waldmannovec, Svetlý si najal miestnosť dolu pri moste. Srdovan, ako zaslúžilý národovec, čapuje tiež v súkromnej miestnosti neďaleko svojho domku, kým si ten Neostrenovec na hornom konci nevystaví.

Chodí sem a ta v bielej zástere. Hovorí hodne a posluhuje pritom. Tu nájdu Beňovci najlepšiu spoločnosť — asketického Cícora, vyžltnutého, ale so zrakom ani šidlá, Želoviča s pristrihnutými dlhými vlasmi, toho, čo bol kedysi u cisára, neveľkého, bielučkého Dŕžavu, jeho zať, Ičo Kvíčala, na Pántovom robí tie malé mandličky, Peterca, Metielku, ba i farára Svarínskeho, ktorý tiež prišiel medzi ľudí a nijako sa mu nezdá, že sa Štefan dáva na také remeslo.

— Ale, pán farár, — vyhovára sa mu novopečený krčmár, — už som bol všeličím, chcem ešte i toto oprobovať. Aj vám sa zídeme, uvidíte! Myslíte, krčma je na nič? Nakúpime našim ľuďom časopisov. Tu sa bude čítať, vzdelávať, nielen slopať. Tak! Takých ľudí vám vychováme ako toť Cícor. Však viete, čo to bol za chlapa? Ten sa nebál písať cisárovi, keď išlo o spravodlivosť.

— Cisárovi? — ohlási sa hneď Veston zvedavo, sotva si sadli s Paľkom ku stolu za ostatnými. — Ako to? Tento dobrý človek?

— Ten… tento, hľa! — ukáže Štefan prstom na ujca Cícorech, čo si sedí ticho, tu i tu zdvihne pohárik nakyslastého vínka, len práve obliznúť. — Pred vojnou bojoval za očistu obce ako nikto iný. Nebál sa nikomu povedať do očú, čo mal na srdci. V celej stolici bol ešte jeden taký chlap, odkiaľsi z horných dedín. Títo dvaja, keď sa stretli v Matúšove na sédrii, vždy si stisli ruky ako spolubojovníci, povedomí, že takých viac niet. Je tak, ľudkovia?

— To, Kristu — je…! — prikyvujú sedliaci.

— A prečože musel na sédriu? — hľadí Beňo na mĺkveho Cícora. Dávno bol naňho zvedavý, keď je i príbuzný Holúšech. — Čože spáchal?

— Nuž čo? Nemohol sa dívať na nesprávnosť, najmä nie na obecnom dome. Dobre hovorím, ujec?

— Dobre! Akože? — prikývne tíško Cícor a oblizne z vínka. — Však ty si tam bol.

— Raz príde toť ujec domov a povie synovi — tomu, čo je teraz kdesi v Amerike — chlapče, píš…! — vypráva Srdovan hosťom živo, ako by len hľadel na to. — Chlapec vezme papier, namočí pero a starý mu diktuje: Ich cisárskokráľovské Veličenstvo, náš pán kráľ a najjasnejší cisár… Na tisíckrát ich pozdravujem a všetko dobré im vinšujem ja, Cícor Ondrej z obce Lesnej, v Trenčianskej stolici. Už som dlho čakal a nemôžem už ďalej. Aj im oznamujem a dávam znať, ako našej najvyššej hlave — v našej obci dejú sa veľké neprávosti. Na obecnom dome je len samá nespravodlivosť, klam a faloš. Richtár kradne, notár kradne, prísažní kradnú a my, chudobní ľudia, nevieme sa k pravde dostať. Preto ich, pán cisár a kráľ náš milostivý, v mene obce Lesnej prosím veľmi pekne, nech ten richtár ide dolu, i notár dolu, i prísažní… — Tak to bolo, ujec?

— Ale bolo, bolo! — nepohne sa Cícorovi ani sval na bezfarebnej tvári.

— List sa zalepí, odošle a čaká sa odpoveď. Tá však od cisára len nejde akosi. — Chlapče, píš — vraví zas ujec o niekoľko týždňov synovi. — Pán cisár asi veľa majú roboty — musíme sa inde požalovať! — Ich vysoká Milosť náš pán minister-predseda v Budapešti… — diktuje otec. — Na tisíckrát ich pozdravujem a všetko im dobré vinšujem ja, Cícor Ondrej z Lesnej, Trenčianska stolica. Aj im oznamujem a dávam znať, v našej obci dejú sa veľké neprávosti. Požalovali sme sa už my, občania, i nášmu pánu cisárovi a kráľovi, ako našej hlave — oni však nemajú kedy. Preto píšem im… Na obecnom dome u nás je len samá nespravodlivosť, klam a faloš. Richtár kradne, notár kradne, prísažní kradnú… Preto ich v mene celej obce veľmi pekne prosím… — naškrípe toho syn Jano, ako prvej — koľko sa len vmestí, aby sa známka nemusela darmo prilepiť.

— A čo je potom z toho? — zvedavý je i Svarínsky, ktorý zachodí i medzi ľudí pre takéto pletky a potom ich značí, že vraj na pamiatku.

— Čo? Minister sa konečne ozve. Nariadi vyšetrovanie a milý náš Ondrej dostane šesť mesiacov do sédrie. Zato sa on nezľakne ani mak. Ani zohnúť, ani zlomiť, a kto strachom umiera, lajdáci mu zvonia! Žandári ho vedú dolu dedinou a on si spieva z Tranoscia:

— Výborne, — blysne oheň v očiach a poháriky zaštrngajú.

— Však ste vy, ujec, hrdina, dedinský héros! — hľadí mu Beňo mäkko do očú.

— A čo si to mal ešte s tým Tobiášom? — ponúka Cícora Metielka. — Nože, povedz!

— No, s Tobiášom? — rozvraví sa konečne i Cícor. — Nuž ten Židák bol vtedy väčší pán, ako je dnes, — ukladá slovo na slovo. — Mal dedinský regál a niekoľko dcér, z nich jedna sa vydala kdesi až hen do Fiuma. Bol on človek šikovný odjakživa, však má bradu ako nejaký prorok. Ale tu-tam zadrhlo sa mu to čosi pri obchode a musel si i odsedieť. V taký čas bolo počuť v šenku, ako vraví žene, veru takej ako hintov: Sáli, nahotuj mi ten koferček, zajtra musím… — A kam, pán Fröhlich? — pýta sa ho raz ten ozrutný Hobla, práve dojedal celú hus, čo si bol rozkázal krčmárke upiecť — kam? — Ale do Fiuma k dcére, do Fiuma, Matejko. — Hej, čerta ty ideš do Fiuma! — povrávame si my, sedliaci. Ale ja nič, však som bol s ním dobrý. Iba odkedy som počal biť do obecného výrobu, Žid sa na mňa hneval. Keď ma viedli žandári sedieť na sédriu, to sa mi smial. Idem odtiaľ domov, je práve nedeľa. Pred Tobiášovou krčmou plno ľudí a tu i on, starý Fröhlich, ruky vo vačku, ide proti mne a volá posmešne: odkiaľ? — Ale veru — z Fiuma, z Fiuma, Fröhliško! Taký chichot povstal a Žid sa stratil ani smrad.

— To ste mu dali, — smeje sa vychudnutý Veston, a nahnúc sa k Beňovi, hovorí, — čo by bolo bývalo z tohto človeka v iných pomeroch?

— Národný buditeľ, spoločenský reformátor a hoci i martýr.

Svarínsky vstane, podá ľuďom ruku a ide domov. Beňovci ešte ostanú. Prídu i noví hostia, mládenci. Klupka, Kačkin, Kutan. Sadnú si do kúta a hrajú v karty. Zápäť za nimi dôjdu i nerozluční kamaráti, podnotár Strnádka a exekútor Rodler na vysviacku Srdovanovho šenku. Farár odišiel, spoločnosť je voľnejšia. Veľká špiritusová lampa rozlieva ostré svetlo po priestrannej miestnosti.

— Ale ten cisár jednako len nič nepomohol, — pohodí Peterec Cícorovi.

— Čo by ten len komu bol mohol pomôcť? — zavolá Kačkin od karát a mrkne Srdovanovi na starého Želoviča, ktorému už vlasy padajú akosi neporiadne do malých očú. — Čo by len taký cisár!

— Čo to hovoríš? — skríkne Želovič podgurážený. — Jeho Jasnosť veru pomôže! A keď som ja bol uňho v Burgu pre tú komasáciu? Jeho Veličenstvo…

— Ale však to bol veru veľký somár, — pritlačí Klupka hlasom i slovom.

— Čožes’ to povedal? — obráti sa ujec zhrozene, pozerajúc po všetkých prítomných v nastalom tichu.

— Že bol somár, — zopätuje mládenec chladno.

— Kto?

— Ten váš cisár!

— Ale Jeho Jasnosť?

— Jeho Jasnosť!

— No, to si si dal, Jano. To si si dal, — zdvihne sedliak kazateľsky ruku ako i oči dohora. — Čo ty nevieš, ako si má takýto človek prežúvať slová, keď hovorí o veľkých pánoch? To ťa bude veľa stáť!

— Nech!

— Že nech? No, však nech… Ale počuli ste, páni, čo povedal? Budete mi všetci svedčiť — svedčiť, rozumiete? Také povedať na Jeho cisársko-kráľovské Veličenstvo — sa to svedčí?

— A čože nám dobrého urobil? — doberá i exekútor Rodler, vidiac, ako starý zabudol, že je už tu republika. — Azda ste boli uňho?

— Bol, páni moji, — povie skoro zbožne, — bol.

— A po čo, ujec? — naleje mu Paľko vína do pohára, zvedavý na históriu, o ktorej už neraz počul spomínať. Ale to treba starého vidieť, ako vypráva, keď má špic. — Čože ste to?

— Nuž šiel som protestovať v mene obce Lesnej v šesťdesiatom šiestom proti komasácii. Veru šiel, páni moji, — dostáva sa do koľaje, až mu drobné očká svietia. — Vyslala nás Lesná, mňa prvého, ako podrichtára, Ručena, Župicu a Jana Bolvana z kopaníc, otec toho tam zpod Orechového. Však sú už okrem mňa všetci na božom súde. To bola vtedy tu, viete, tá komasácia. Maďari si urobili v našich horách právo, čo nemali. Ani nevedieť, odkiaľ všetko prihlásili sa páni na naše hory a pasienky. Pojednávalo sa — vyjednávalo, ale nič. Chceli nám dať len 14 jutár pašienky a 16 jutár hory na jednu urbárnu sesiu. Cenzualistom voľačo a kopaničiarom nič. Akýsi Burian mal to už tak i deliť. — Čo je? — povrávame si. — To sú naše hory. Ani za Márie Terézie nepatrily inému, len nám. Nedáme si… Kubica bol vtedy feišpánom. Prišiel i so sudcom Androvičom a len zavrieť i mňa a zavrieť. — Ľudkovia, to neni vaše — vraví Androvič. — To je týchto pánov! Tu povstal Žid, akýsi Marháš, otec tohoto, čo žije, povstal a rečnil v mene obce: my si nedáme obec komasovať! Ale Androvič sa dal do toho. Vzal retiazku a od dolného kostola ak meria, tak meria. Tu priskočí k nemu tvoja babička, Kačkin… ale uverte, žena, že by ovládala i dvoch chlapov! — Ja nedám merať! — skríkla naňho a odhodila mu retiazku. Androvič utiahol sa na dolnú faru, a ako tam on poznačil, tak malo byť. Nebolo to dobre. A v nedeľu po sv. Duchu hneď na svite len rrund… rrund… rrund — prišlo z Matúšova vojsko, bohuprisám… Tí hneď — kde je richtár a Kačkinová a ten a onen? Aj ich aradírovali (uväznili)! Môj tatenko, Pán Boh ich osláv, bývali tiež richtárom. Mali aj kríž od pána cisára. Len tí už vtedy nežili.

— Ale, ujec, ako ste to šli do toho Burgu? — upravuje ho Beňo.

— Hneď to ide, len ešte toto… Kto búril, hybaj pod kvery. Dali nám po päť vojakov na päť dní do každého domu. — Už sa neprotivíme — oznámili sme vrchnosti. Zas prišiel Burian a počal komasovať. Ale my, vyposlatí obcou — poď do Burgu! Sadli sme v kopaniciach na voz. V kapse prosba pred Jeho Jasnosť v českom jazyku. Tak sme prišli do Písku a odtiaľ na mašine do Viedne. Bolvan slúžil pri artilerii, poznal mesto dobre. Našli sme i našich hauzirantov. — Kdeže vy? — pýtali sa nás. — Pred Jeho Jasnosť cisára a kráľa v mene obce Lesnej… a rozpovedali sme im vec, ako je. Išli sme rovno do Burgu k tým burgžandárom zameldovať sa. Práve bol pondelok. Prijal nás i akýsi úradník a ten bol celý Nemec, len — handr-bondr, handr-bondr… — Kdeže my vás, reku, pán veľkomožný, rozumieme? Však ja som Adam Želovič, ten Ručen, Župica, Jano Bolvan z Lesnej, Trenčianska stolica. Tu príde druhý a hovorí česky: príďte sem zajtra o desiatej hodine! Oddáme teda prosbu pred cisára a ideme… Na druhý deň pýta sa nás úradník, čo sú to vraj tí urbarialisti, cenzualisti, kopaničiari, hofieri? — Ručen mu to chce vysvetliť, ale ten mu hneď: nedrdlite mi! — Ja prosím pána predstaveného — zamiešam sa ako podrichtár — urbár, to je sedlisko, na ňom sedliak sedí. Cenzualisti sú, čo platia remanencie, slobodné role. Kopaničiari? Tí bývajú v hore. Majú ako salaš. Tam býval otec, dedo, pradedo. Tam si otec ožení syna, vydá dcéru. Tí všetci patria do tej hory. A hofieri alebo želiari — no, to sú u vás chalupníci! — No, — povie ten pán — vy budete hovoriť s pánom cisárom! Príďte ku mne zajtra o tomto čase! Ale len vy — načo toľkí? — Jaj, prosím ponížene — ja mu hneď — my musíme byť pri tom všetci! Čo by mi v Lesnej potom riekli ako podrichtárovi? V stredu prišli sme zas, ako nám bolo nakázané. Ja som vošiel dnu pred toho predstaveného, tí traja počúvali vo dverách. — Vaša prosba je prijatá — vraví ten pán. — Zajtra predstúpite pred Jeho Jasnosť cisára a kráľa. Pokloním sa hlboko — ukazuje Želovič, ako to spravil — lebo nech nám našu prosbu neprijmú, už sme tam. — Tu máte svoju prosbu — vysvetľuje nám — a zajtra hláste sa pri tej druhej bráne. Ale ľudí si držte v poriadku! Nedajte im trunku!

Vo štvrtok nemuseli sme už viac k tomu burgžandárovi. Ráno zašli sme všetci i s lesnianskymi hauzirantmi do toho kostola, čo vystavil pán cisár na pamiatku, že ho nezabili. Všetci sme sa pomodlili, katolíci i evanjelici, aby nám bol Pán Boh na pomoci. Potom rozkázal som všetkým po káve a rožteku. To bol frištuk a ideme. Ja popredku s písmami pod pazuchou rovno do brány. — Haltverda?… okríkne nás vtom stráž. Ja som — odpusťte, ľudkovia — nebol vojakom. Nevedel som, čo to znamená. — Psst-psst — drží ma Bolvan Jano za halenu. On bol pri artilerii — poznal tú regulu. — My sme — drkocem tomu vojendošovi — Adam Želovič, Ručeň, Župica, Jano Bolvan z Lesnej, Trenčianska stolica. — Kam? — pýta sa nás už pekne po slovensky. — K Jeho cisársko-kráľovskej Jasnosti… On nás však už znal a pustil hneď dnu, — vypráva ujec celý uveličený.

— To ste si mali radšej vypiť. Boli by ste smelší, — poznamená Peterec, kým ostatní ani oka nespustia so starého, ako vypráva.

— Oj nie! To nám bolo zakázané.

— A čo potom dnu?

— Nuž vojdeme. Tu chodba a čisté, nebeské svetlo. Ale na konci horela už lampa. Stúpame hore schodmi. — Kam? — zas nás pristaví akýsi žandár. Ten už mal také biele vlásovie na šišaku. — Pred Jeho Jasnosť! — hovorím. Stúpame ďalej po mäkkých kobercoch. Zas jeden s tým bielym vlásovím. Ten však už nepovie slova, len nám prstom ukazuje cestu. Nohy sa mi kĺžu a ja mám rečniť. Vlasy mi vstávajú na hlave — veď to už ani pred samého Pána Boha. — Kam? — ešte nás pristavia takí s vyhrnutými krídlami na kabátoch a s rohatými klobúkmi na hlavách. — Pred Jeho Jasnosť! — Kto? — Nuž, reku, my, Adam Želovič, Ručeň, Župica, Jano Bolvan z Lesnej, Trenčianska stolica. Tu nám, ľudkovia, berú všetko, čo máme v rukách. Mne hauziranti dali kadečo pre deti do uzlíčka — či mi to tí nezoberú? — I halenu? — pýtam sa ich. — Ale to vraj už nie. Prekutajú nás, či nemáme nejakú zbraň. Ideme ďalej a tu už tí poboční ak šústajú, tak šústajú krokom. Takto, hľa — ukazuje otec na podlahe. — Kam? — Zopätujem ako riadne a tu vidím, akýsi halapartoš. Taký s tou pikou. Len potom som poznal, že i žije, keď ho vymenili. Potom nás už pustia do tej galerie a my ideme na svoje numero. Sadneme si. Tam sa obalkuje taký pán so zeleným vlásovím na kalpaku. Píše do protokolu, a to už pri samých dverách Jeho Jasnosti. Tam stoja i dvaja generáli — husársky a dragúnsky. Šable majú zlaté a ani sa nehnú. Ako mŕtvi. — Idete pred Jeho Jasnosť — hovorí nám ten s tým zeleným vlásovím. — Nekľakajte si! To on nemá rád! A nič sa nebojte! Smelo si povedzte svoje… — Konečne nás volajú. Nebojím sa, ale bych to neprial ani jednému svojmu dieťaťu. Idem popredku s písmami v ruke do veľkej izby. Ostatní za mnou. Jeho Jasnosť píše pri stolíku. Zrazu podíde k nám a zastane na tri kroky. — S hlbokou a poníženou úctou, Ich cisársko-kráľovské Veličenstvo, predstupujeme pred ich obličaj — počnem ja hneď. — U nás v Lesnej je komasácia a dávajú nám málo. Prosíme, aby nás Ich cisárska a apoštolská Milosť láskave zastať ráčila… Nato mi pán cisár vezme z ruky prosbu a spraví kerdajch. No, reku, to je ešte nie všetko. — S hlbokou a poníženou úctou — dodám si ešte smelosti a už mi to aj ľahko ide — tak nám tí páni povedali — ak sa odvážime predstúpiť pred Ich Jasnosť, nedajú nám vraj ani toľko. Aj nás pozatvárajú. — Nebojte sa nič — potľapká nás pán kráľ po pleci radom — dostane sa vám úľavy. A ak by vám čosi hrozilo, dajte mi len hneď znať. Potom nás už ten s tým zeleným vlásovím vyviedol, ale prosba ostala tam.

— A ste čo dosiahli? — vpíja sa Beňo s netajeným záujmom do markantných sedliackych čŕt. — Uľavilo sa vám?

— Ako by nie? Panský komposesorát musel nám dať miesto 14… 24 jutár pašienky a 28 jutár hory na sadenie. Aj sa nám Kubica vyhrážal. Najmä mne — len zavrieť a zavrieť. Ale ja som si nerobil z ničoho nič. Však som vedel, kade je cesta do Burgu.

— Škoda, to mal počuť Svarínsky! — ľutuje Beňo. — Čo ste vy to len naskusovali…

— Ej, naskusoval, — prichvaľuje si ujec i sám. — Ale Bože uchovaj druhý raz! Však som to už i pánu farárovi vyprával. Aj si to poznačili.

— A toť ujec Dŕžava boli zas v burku, — uškŕňa sa Kačkin od druhého stola. — Pravda, ujec?

— Ta choď, ty ohava. Nedopaľuj, — oháňa sa bielučký, územčistý gazdík.

— V burku? V akom burku? — hľadia Beňovci i podnotár s exekútorom jeden na druhého. — Čo je to?

— Ale nič to neni, — prisadne Kačkin bližšie k spoločnosti. — To sa prihodilo kedysi ešte tiež pred vojnou. Starý Neumond, ten fufnák, mal syna Arpáda, veľkého figliara. Teraz je v ktorejsi banke v Bratislave. Ten raz po jarmoku ak volá, tak volá ujca do kaviarne — ja som tiež bol pri tom — že tam dostať poriadne bičisko. Vojdeme a tu hneď kadejaké slečinky: — Nech sa ľúbi sadnúť. A čím môžme slúžiť? Je tu dobrý koňak, likéry… Ujec predal býčka, neni bez groša, kýva hlavou, usmieva sa a hľadí na Arpáda. Huncút Židák mrkne na frajličky a o chvíľu už sú tam dve fľašky piva.

— Ale čo ty vieš! Nebolo to tak! — mrzí sa Dŕžava.

— Bolo — nič nevravte! Však som tam bol. Jedna z tých frajličiek sadla si vám na kolená, druhá sa vám ovesila na plece — nie?

— Ja som im hovoril, či by mi nešly zemiaky okopávať…

— No veď — no, — mrkne Kačkin zhovievavo. — Príde platiť. — Koľko? — pýta sa toť priateľ.

— Päť korún, ako im… povie jedna. — Čože? — Päť korún? Ale nešialia — naozaj päť? — díva sa zhrozene. — To už musíte spustiť, ak máte svedomie! Kde bych ja prišiel? Veď ja tie peniaze nedostanem za teľa…

— Však to i tak bolo, — priznáva ujec, kým ostatní idú sa smiechy zadusiť.

— Tak, hľa — už sa pamätáte. Lenže slečny nechcely to uznať, potvory. Kdesi-kamsi a Dŕžavov novučký okrúhly klobúčik — fuk, už ho niet.

— No, ja zaplatím — vraví už potom, keď vidí, o čo ide — však som toho Ryšku nepredal za plevy! Ale to aspoň nikomu nepovedzte…

— Ha-ha-ha, — nezdrží sa trochu už podliaty exekútor a spustí to na plné ústa. I druhí sa smejú.

— Nie! Nebolo to tak! — bráni sa Dŕžava, tiež už veselší o dobré poznanie. — Však som nespravil nič zlého. Čoby…?

— Tak nám povedz, ako bolo potom doma, — pohmká si Metielka. — Ak si to nezabol, platím ešte liter slivovice.

— Ako bolo? — odkašle si ujec. — Nuž vravím mojej nebohej starej, Pán Boh ju osláv — žena, ja som ti bol v tom burku. — A kde ťa tam vred niesol? — ona hneď do mňa. — Ty nehanba, máš ty Boha pri sebe? — Však bol tam i Neumondech Arpád — kryjem sa, ako viem. — Bohdaj toho Žida vred krútil. Kde ťa to zavliekol? Či si ty pán? A čo si zmrhal? — Päť korún — priznám sa jej ako vždy spravodlivo — je to tam draho v tom burku. — Päť korún! — skríkne ona. — Čo sa ja musím za päť korún nahrbačiť. Čo si tam robil? — Nič, nech ma šľak trafí, rečiem — ale nič! Veď tam bol, reku, i Kačkin. Opýtaj sa ho. Nič veru! — Hej, vred teba krútil — počne mi čítať levíty… — Ale nič — postavím sa smelo, keď mám čisté svedomie. Aj si kľaknem pred ňou na kolená — no — rečiem — nech ma popadne vred na tomto mieste, ak som čo… okrem toho, čo som to pivo vypil.

— S vami to bolo trochu ináč, Želovič, — zabáva sa Beňo i s Vestonom.

— Eh, vytrpeli sme si dosť obaja.

Hostia sa smejú, i Srdovan sa smeje. Slivovička ani olej, míňa sa dobre. Ujec Peterec potrasie krásnou sivou hlavou a spustí si pesničku.

— Ej, čo mi to hučí rovno do ucha, — zaženie sa Metielka na kamaráta mohutnou rukou a zadrie mu nechtom do nosa.

Krv vyfrkne — povstane meľa, krik a huk. Tá slivovica má len mnoho ohňa. Beňo s učiteľom sa vytratia prví. Za nimi rozvadení chlapi jeden za druhým. Rodlerovci vydržia najdlhšie, ale už zťažka stoja na nohách. Dobre, že sa na Dome svieti, keď sa tlčú nocou. V prednej izbe býva ešte vždy vdova Chrenková so svojimi deťmi a čaká konečné vyriešenie svojej veci. Ani ten Čremošný nič nepomohol…

— Zbytočná som na svete, — mihne sa jej peknou, vyvädnutou hlavou večer, keď poukladá deti na lôžko. Zbytočné i moje deti — hľadí s nevýslovným smútkom na útlu tváričku Ilonkinu. Ako dobre by bolo ráno nevstať viacej!… — Sadne k lampe a obšíva šatočky, štopká pančuchy neskoro do noci. — Karola by bolo treba dať do školy. Za čo?

počuť popod okná pospevovať neistým hlasom.

— To je Rodler, — pozná hneď Chrenková. Zhasí lampu, aby sa jej náhodou neprišiel spovedať.

Vo vedľajšej izbe tisne sa Mrávik, rád by sa vraj i oženiť, a čaká, kým sa Chrenková vysťahuje. Podnotár prejde popred jeho dvere do svojho kabinetu. O dobrú chvíľu zas počuť kroky. I hlas sa ozve chrapľavý, dutý…

— Emil… Emil…!

„Rodler,“ myslí si Chrenková. „Ešte nemá dosť?“

Skutočne exekútor zájde za priateľom. Blysne baterkou v kabinete. Strnádka už chrápe na posteli. Rád by ho zobudiť — nejde to. Hodí sa teda i on na otoman a usne oblečený.

Okolo jednej zobudí ho výkrik.

— Strunkár, vidím ťa… Strunkár, vidím ťa! — rozráža ticho plachý krik podnotárov. — Ty si to, ty…! Hľaľaľa!

— Čo kričíš? Koho vidíš? — blysne Rodler svetlom a osopí sa na spoločníka, ktorý sedí na posteli, ukazujúc do kúta ku dverám.

— Tam je, tam…!

— Kto?

— Strunkár, Chrenko… hľaľaľa…!

— Kde? — siahne exekútor do nohavíc.

— Tam… hľaľa!

— Bac! — zhučí vtom výstrel z revolvera a zatrasie budovou. — Na! — a zahučí i druhý.

— Azda, sa pobili, — skočí Chrenková, ktorá i tak nemôže spať pre všelijaké starosti. Chce von — zobudiť Mrávika, keď počuje kroky na chodbe. Pozná ho hneď. Dovtípi sa, ako ide k podnotárovmu kabinetu, započúva sa a vráti sa. — Iste je to len hec a nič viac.

Ráno tvoria sa hlúčky na ulici. Ženy postávajú a dávajú hlavy dovedna. Pani Ganslová, objemná, prezieravá, v ošúchaných šatách, chodí od jedných k druhým a vypráva i ujcovi Zrídených, ako vysviacali v noci Srdovanov šenk.

A ešte jeden chýr udrel jej do ušú od pani Schatzovej. Tohto roku má vraj prísť do Klenova i pán prezident.

— Však už tu bol akýsi v jeseni, — vraví Trúskech vdovica.

— Čož’ to bol len minister. Ale toto prezident. Najväčší pán! — vysvetľuje Ganslová.

— To ako by len prišiel sám pán kráľ a cisár, Jeho Jasnosť! — zamieša sa i Adam Želovič, idúc za Zrídeným na ranné občerstvenie. — Vieš, Anna, to je pán. Tomu môžme všetko predložiť, čo nás bolí…

— No, to by sa mal veru napočúvať, — poznamená vrtká vdovica. — Len z našej doliny by to trvalo aspoň za týždeň. Ale bude aspoň paráda — jajajaj.