ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ležal na smrteľnej posteli. Povedľa sedela žena utrápenej tváre — a šila. Horké slzy padali jej z dobráckych očú na bielučký mušelín. On pochopil, prečo padajú — no bolo mu to akosi ľahostajné…

Dvadsaťjeden rokov — a ľahostajnosť na rázcestí života a smrti azda nie je čosi každodenné…

Dvadsaťjeden rokov — nie veľký počet — no tento vek nebol iba číslom, ale znamenal preňho mnoho zrumených ideálov.

Náboženskú pietu zošarpali z neho práve tí, o ktorých myslel, že mu ju upevnia. Stal sa synom tohto sveta. Hľadal pravdu a stretal ju vždy ako substanciu, ding an sich, absolutum, nepoznateľné…

Blúdil ako Faust a potkýnal sa ako on. Sklamanie za sklamaním letelo mu do náručia, akoby ho priam hľadal.

Bol nešťastný, veľmi nešťastný a volal s Pliniom:

Ex omnibus bonis, quae homini natura tribuit, nullum melius esse tempestiva morte.^[1]

A hľa, akoby ho chcel osud vypočuť.

Ležal na smrteľnej posteli. Povedľa sedela žena utrápenej tváre a šila. Horké slzy padali jej z očú na bielučký mušelín. On pochopil, prečo padajú — no bolo mu to ľahostajné.

*

Ľahostajnosť — aké dobrodenie! Ostatne — načo biť hlavou o múr, keď tento i tak nepopustí? A koľkí bili — a bijú — a biť budú!

On nebil, aspoň začas nebil. Vedel, že pôjde niekam, kde ešte nebol, ale menej netrápila ho druhá záhadná otázka: pokiaľ prišiel…

Ľahostajnosť — aké dobrodenie!

Škoda! Nebol vo všetkom ľahostajný. Prišiel mu na um celý život a videl v ňom rumy a len rumy — prázdnotu — hah! A ako v Gorkého zdegenerovanom barónovi ozvalo sa aj v ňom: Nuž nebolo cieľa, načo som sa zrodil?

Áno — odpovedal mu smutný pohľad ženy, ktorá šila a plakala — áno, bez cieľa som ťa nezrodila, a preto plačem, že vädneš… uvädneš, kým si ho vyplnil.

Zdalo sa mu, že má pravdu.

Ľahostajnosť pošla — a mozog začal pracovať ako nikdy predtým ani nikdy zatým.

Človek musí mať nejaký cieľ — musí.

Otázky a odpovede sledovali sa rýchlo ako blesky za veľkej búrky.

Sklamal som sa v ideáloch, ťarchu toho cítim.

Čo bolo mojím cieľom, keď som sa hnal za nimi? Blaho.

A prešiel v spomienkach tými dvadsaťjeden rokmi — a zdalo sa mu, že má pravdu.

A vynorili sa mu pred očami známe postavy, ideály, ktoré poznal — a zdalo sa mu, že má pravdu.

A prešiel v mysli dejinami národov, skúmal ich ciele, ideály — a zdalo sa mu, že má pravdu.

Áno — svitlo mu — konečným ideálom človeka, národa, národov, človečenstva je blaho a ešte raz blaho.

A blaho, to človek už musel okúsiť, lebo žije v ňom ako pamiatka a budí v ňom túžby po sebe samom.

*

Raj! — Mnohí neveria v teba — on veril.

Veril, že bola záhrada, ktorá azda nemala plota ani brány, ale prinášala ovocie bohato a sypala ho do lona človeka nevedomého, voľného a takého šťastného. Preto mu bola rajom.

Že bol Adam nevedomý, zaslepený, zadubený — čo na tom? Bár by aj potomci takí boli ostali…!

Bár by boli ostali — lebo tak by nemali nedosiahnuteľných túžob, nevzťahovali by — ako deti, ruky po mesiaci a nerozplakali by sa nad tým, že ho nedosiahnu.

Bár by boli ostali — a génius nemusel by pocítiť rozdiel ideálu a skutočnosti, nemusel by sa mučiť, nemusel by krvácať pod ťažkým krížom.

Bár by boli ostali — a tak boli všetci ako Adam, ktorý mal možnosť rozumového vývinu, ale táto možnosť ešte spala. Nevedel, prečo by mal byť nešťastný a práve preto musel byť blažený.

Nevedel, prečo by mal byť nešťastný, lebo bol voľný. Žil si ako divá zver v pralese, ako vtáčik medzi zeleňou. Mal všetko, po čom túžil, lebo zatúžil len po tom, čo mať mohol.

Áno — raj jestvoval a ten nevedomý, voľný človek bol v ňom šťastný, blažený…

Ale Eva siahla po strome vedenia. Beľmo z očú zaslepeného človeka spadlo. Zbadal, že túžiť a dosiahnuť je vlastne dvoje. Pocítil v srdci tŕň prvého sklamania a pochopil, čo predtým nebol v stave, že jestvuje — nešťastie.

*

Stratený raj — koľkí vzdychajú za tebou!

Rozum — koľkí ťa zbožňujú! A hľa, ty si bol príčinou takej veľkej straty — ty si bol.

Áno — rozum bol príčinou.

Okolnosti pohli ním v hlave Adama — a blaho pošlo. V potomstve rôznosť okolností stvorila duševné rozdiely a s tým vo všakových formách rabstva povstalo peklo na zemi.

Povstal človek vyvinutejší a menej vyvinutý, múdrejší a zaslepenejší — a ten podrobil si tohto.

Tak začal jeden človek slúžiť druhému.

Tak začal jeden národ koristiť z druhého.

Tak sa rozprúdil strašný boj o jestvovanie.

A príčinou všetkého rozum, ktorý dopustil, aby stvoril rozdiely, triedy, kasty…

A príčinou všetkého nerozum, ktorý dopustil, aby povstali rozdiely, triedy, kasty…

Od tých čias rinčia putá a hrdza zožiera reťaze na rukách otrokov.

Od tých čias plače matka nad synom, ktorý padol v boji „za generála!“

Od tých čias zúfa rodina spolu so svojím živiteľom a otcom, z ktorého druhí žijú, ktorý však svojich vyživiť nemôže.

Od tých čias sa stali hranice — nie! — žaláre (dnes!) najväčším dôvodom — a dôkazom pravdy…

Ó beata simplicitas!

A prameňom všetkého toho myšlienkové rabstvo, ktorého formami na praktickom poli sú okrem imitácie v umení závislosť politická a hospodárska.

*

Stratený raj — koľkí vzdychajú za tebou!

Rozum — koľkí ťa znevažujú, a mohli by ťa zbožňovať, lebo privedieš ta, odkiaľ si odviedol.

Ty zroníš jednotlivca, ktorý v tebe blaho hľadá, ale i privedieš ku skepse, k ľahostajnosti, ktorá ho ukojí.

No, ty nie si tak pre jednotlivca, ako pre celok.

Základom nešťastia si bol, kým si bol vlastnosťou tisícov, ale nie je tvojím cieľom, aby si týmto slúžil. Ty hľadáš cestu-cestu ku každému, ku širokej vrstve, ku miliónom, ku všetkým ľudom, a čo si skazil, naprávaš pomaly.

A napravíš!

Hľa, jeden človek prestáva slúžiť druhému — a viem — prestane…

Hľa, strašný boj o jestvovanie vyberá už aj dnes ľudskejšie prostriedky — a viem — vyberať ich bude vždy väčšmi a väčšmi.

A nebude viac plakať matka nad synom, ktorý padol v boji „za generála“!

A nebude viac zúfať rodina spolu so svojím živiteľom a otcom, z ktorého druhí žijú, ktorý však svojich vyživiť nemôže.

A nebudú viac hranice — nie! — žaláre (dnes!) najväčším dôvodom a dôkazom pravdy.

Áno — putá prestanú rinčať a reťaze prežerie hrdza na rukách otrokov —

lebo prestanú jednotlivci narábať s masou, ale vyjednávať budú s povedomými jednotlivcami;

lebo zmizne myšlienkové rabstvo a spolu s ním všetky formy závislosti.

Tak navráti sa človek ta, odkiaľ vyšiel — bude slobodný, a rozumnosť, jediné ovocie jeho vývoja, zauzdí mu túžby vedome, ako mu ich voľakedy nevyvinutosť jeho nevedome zauzdila.

A bude Adam rozumný, slobodný — následkom toho aj šťastný…

Ajhľa, ideál!

*

Nuž nebolo by cieľa, načo som sa zrodil?

Je! Boriť sa za dosiahnutie konečného ideálu človečenstva, budiť povedomie človeka v človeku.

A či sa za to oddá narodiť, oddá žiť?

Narodiť nie, ale žiť — keď je človek už raz tu — áno!

A to mu zišlo mi um, keď ležal na smrteľnej posteli.

Povedľa sedela žena utrápenej tváre a šila. Horké slzy padali jej z očú na bielučký mušelín. On pochopil, prečo padajú, a nebolo mu to ľahostajné.

Dvadsaťjeden rokov — a nepokoj na rázcestí života a smrti, azda ani niet ničoho takého neprirodzeného.

Dvadsaťjeden rokov — nie veľký počet — no vek tento nebol iba číslom. Znamenal preňho množstvo zváľaných ideálov, ale spolu ideál nový, na ktorý nikdy nemyslel.

Mamka, rozlúštil som… zašepkal.

Čo — čo chceš, syn môj? Priskočila k nemu starostlivo.

Dych sa mu krátil, bledú tvár polial rumenec a jeho pery šepkali, čosi šepkali…

— a čo bude z človeka, keď dosiahne ten ideál? —

Čo — čo chceš, syn môj? Pýta sa poľakane a kládla mu na horúce čelo studené obklady…

— oh, divné… divné… bytia… vlna… sťa… bril…

Zbledol.

— lúč… skolí… lúč…

Čo, syn môj — čo? Zakvílila a hodila sa ku posteli na kolená: Bože — pomoc — umiera!

— čo pred… vznikom… čo… po… skone… a… na… čo… tr… blet…?

Matka sa modlila — dlho sa modlila a zdalo sa jej, že sa on modlí vedno s ňou.