ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jozef Ľudovít Holuby: Čo fígeľ, to groš a iné rozprávky

Slovenské nakladateľstvo detskej knihy

1955

Bratislava

výber zostavil J. M. Maco

šéfredaktor L. Kyseľová

redaktor E. Chmeľová

výtvarný redaktor L. Nesselman

technický redaktor M. Štepková

korektor M. Krkošková

V SNDK vydanie prvé.

Predslov. Človek radostný

Nemožno vari ináč nadpísať úvodnú kapitolu do výberu z diela Jozefa Ľudovíta Holubyho. Baťkom ho nazýval ľud a mal ho rád pre šľachetnosť, s akou sa nestretávame kedykoľvek.

Kto bol Jozef Ľudovít Holuby?

Málo by sme povedali, ak povieme: slovenský botanik, spisovateľ a kultúrny pracovník. Naša mládež ho takmer nepozná. Ak o ňom vie, nuž je to len kratušká stať z učebnice literatúry a nanajvýš dajaká ukážka s jeho tvorby. A práve o jeho tvorbu ide. Len skrze ňu možno poznať spisovateľa-vedca. Darmo by sme zakrývali: Holuby je oveľa známejší za hranicami ako u nás. Sme veľkými dlžníkmi jeho celoživotného diela, ktorým sa navždy zapísal do dejín našej vzdelanosti.

Narodil sa 25. marca 1836 v Lubine, v utešenom kraji podjavorinskom, ako syn evanjelického farára. Tu začal chodiť aj do školy. Ako jedenásťročný odchodí na gymnázium do Modry, kde bol profesorom Ján Kalinčiak, autor chýrnej „Reštavrácie“. Modranské časy žiakovské dlho ostali v pamäti Holubyho. Neraz sa na ne rozpomínal a zanechal nám z nich milú črtu, ktorá nestráca na zaujímavosti a vtipnosti ani dnes. Z Modry prechádza Holuby do Bratislavy na lýceum a potom na evanjelickú teológiu.

No väčšmi ako teológia pripútala ho botanika, ktorú na bratislavskom lýceu prednášal profesor Czáder. Už ako dvadsaťročný mládenec uverejnil zoznam 162 rastlín Bratislavskej stolice. Po Bratislave a teologickej fakulte vo Viedni pôsobí Holuby rok v Skalici a potom ako kazateľ v Zemianskom Podhradí. Tam zotrváva 48 rokov. Od roku 1909 žil na odpočinku v Pezinku, kde aj umrel 15. júna 1923.

Holubyho botanizovanie malo šľachetný cieľ. Usiloval sa využiť bohatstvo liečivých rastlín Slovenska pre potreby ľudu. Iba v tom videl predovšetkým úlohu svojej vedeckej práce, prostej, lež o toľko záslužnej a cennej.

S kapseľkou a rýlikom vychodil v každú voľnú chvíľu do chotára, bedlivo vykopával rozličné rastliny, odnášal domov a ukladal. Z ukladaných byliniek vznikli herbáre, ktorými sa naostatok pýšila cudzina, kde sa Holubyho bohaté zbierky dostali.

Mnohé odrody rastlín, ktoré on prvý „objavil“ pre botaniku, presne opísal a zaznamenal, nesú podnes vedecké meno „Holuby“.

Ale Holuby nielen zbiera. Oboznamuje v článkoch ľud s bohatstvom slovenskej prírody, vysvetľuje, aké je ono dôležité pre život. Hoci koná prácu vedeckú, v svojich článkoch vyjadruje sa jednoduchým, zreteľným slovom, aby mu každý rozumel. Jeho príspevky, roztrúsené vtedy po mnohých časopisoch, čítali sa ako rozprávky.

Sám o svojej práci píše: „Veď ja ani neviem suché vedecké veci podávať… A ktože by si žiadal hlboké vedy tu v malej dedinke? Pobaviť a pritom poučiť takými výňatkami z bohatej pokladnice ľudu a jeho života, to je, čo s tými maličkosťami (t. j. príspevkami v časopisoch) docieliť chcem. Dakedy takými vecami rozháňam starosti, ktoré mi ako osy okolo hlavy lietajú.“

Do vysokej staroby si zachoval sviežosť ducha i tela. Ako 87-ročný starec prispieva ešte svojimi vtipnými rozpomienkami do Slovenských pohľadov (r. 1923) a chodí na 4-5-hodinové botanické vychádzky po cestách-necestách. Slovom, bol to učenec veľkého formátu a pritom skromný človek.

Jozef Ľudovít Holuby si získal veľké zásluhy aj ako zberateľ ľudových tradícií. Od študentských rokov na svojich botanických potulkách po slovenských krajoch horlivo študoval ľud, najmä v najbližšom okolí, v Bošáckej doline. Všímal si ľudové zvyky, obyčaje, kroje, povesti, rozprávky, čary, povery, študoval staré listiny a nálezy, teda kus kultúrnej histórie. Zaznačoval si všetko presne podľa ľudového podania, takže mu môžeme ďakovať za spoľahlivé pramene pre poznanie ľudových tradícií.

J. Ľ. Holuby si na podklade ľudových rozprávok všimol napríklad neobyčajný ostrovtip slovenského pospolitého ľudu, ktorým prevyšoval príslušníkov takzvaného „panského stavu“: slúžnych, sudcov a podobne, akokoľvek im majetkove a vplyvom „nebol roveň“. Nad všetky svetské statky i panskú moc vynikal um a bystrosť chudobného človeka. A to dokázal Holuby zachytiť vďaka svojmu blízkemu vzťahu k ľudu.

Úlohou tejto knižky, ktorú predkladáme mladým čitateľom, nie je a ani nemôže byť, aby bola akýmsi prehľadom Holubyho spisovateľskej činnosti. My sme iba začreli do jeho národopisného diela. Pousilujeme sa ho priblížiť najprv takto — hádam sa tým nijako nepreviňujeme oproti jeho ostatnému, dôležitejšiemu dielu vedeckému.

Z Holubyho prác dýcha na nás sviežosť rodnej zeme. Z každej jeho črty cítiť, ako miloval prírodu, ľud, ako sa usiloval o jeho pozdvihnutie, ako ho povzbudzoval v odpore proti vtedajšiemu vykorisťovateľskému zriadeniu. Jozef Ľudovít Holuby žil životom chudobného dedinského farára. Vyznačoval sa bystrým duchom, no i skromnosťou a dobrotou. Rád pomohol prostému človeku múdrou radou; nebolo vari obyvateľa Bošáckej doliny, ktorého by osobne nepoznal. Vedel o ťažkostiach i bolestiach, ľudia mu dôverovali, lebo bol jedným z nich. Všade rozosieval úsmev a tešil sa z dobrej vôle iných, humorom premáhal všetky nepríjemnosti. Napokon — dokazuje to aj táto nenáročná knižka, ktorou by sme radi aspoň trošku splatiť dlžobu voči Holubyho dielu.

Ján M. Maco

Zoznam prameňov

Z mojich žiackych časov modranských

(Skrátené) Slov. pohľady, roč. 15

Radosti a mrzutosti botanikove

(Skrátené) Slov. pohľady, roč. 39

Z menšieho vreca

(Úryvky) Slov. pohľady, roč. 39, 21, 26