E-mail (povinné):

Jozef Ľudovít Holuby:
Z rozpomienok

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Eva Kovárová, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 11 čitateľov

Z mojich žiackych časov modranských

Bolo to v auguste 1847, keď v mojom rodičovskom dome v Lubine robili sa prípravy, aby aj mňa, ako posledného, k staršiemu bratovi pridaného a jeho dozoru oddaného, odviezli do gymnázia modranského, ako nám najbližšieho a najlacnejšieho. Kováč s kliešťami a kladivom obchádzal vozík, aby, kde čo na ňom chybného, tu na mieste napravil, ten ktorý prešík[1] zatiahol, ráfy[2] upevnil, o spoľahlivé záosky[3] sa postaral. Na svoje miesto povbíjal kramličky[4] na rebriny, do nich zastrčil obruče, na ktoré sa zvrchu veľká plachta na spôsob šiatra roztiahla, náležite upravil brdcia[5] a háčky na rebríčku, slúžiace na napratanie sena pre kone. Vôbec, všetky čiastky a čiastočky dôkladne preskúmal, aby sa nám niečo na ceste nepokazilo.

Ale aj mendíci[6] mali s vozom robotu, lebo museli mastiť kolesá, aby nám na ceste na potupu sveta nevŕzgali, lebo je to starodávna, všade dokázaná a osvedčená pravda, že kto dobre mastí, dobre sa vozí. V dome však pakovali sa do truhly šaty, pár kníh, zväzok bŕk na perá,[7] kúpených od myjavských husiarov, alebo aj doma nazbieraných, linaj,[8] kalamár, asi dve knihy staroturanského, ako remeň pevného papiera, uzol múky, hrnček masti — a kto by si to všetko teraz temer po polstoročí pamätal — čo bolo treba žiakom von z domu idúcim. Duchny sa vpratali do vreca. A celý študentský inventár bol na ceduľu podrobne napísaný a na veko truhly znútra prilepený, aby z toho študent v roku nič nestratil a nezašantročil, ale koncom roku všetko domov dodal, bárs aj na franfor[9] roztrhané.

Môjmu bratovi, ktorý bol už za celý rok v Réci na maďarčine a tuším dva alebo tri roky v Modre na gymnáziu strávil, neboli tieto prípravy nič nového a sám pri nich pomáhal, upozorňujúc matku na jedno-druhé, tu na kladivko na vrážanie širokohlavých klinčekov do podošiev, aby sa tak skoro nepodrali, tu na ihly a rozličné cverny, tu na špagát a iné drobnosti, o ktorých zo skúseností vedel, že ich môže potrebovať a keď sa to so sebou privezie, netreba na to v cudzom svete groš márniť.

Celkom ináč hľadel som na tie prípravy ja, neskúsený novák, poškrabok[10] a najmladší! Veď som ešte nikdy tak ďaleko z rodičovského domu nevykročil a husacia koža mi nadskakovala, keď som pomyslel na alumniu,[11] na prísneho profesora, na karcer, packár a trstenicu, o ktorých kolovali povesti, že nimi trochu ťarbavým študentíkom chuti do učenia dodávajú, ich vlohy budia a rozum brúsia.

V deň nášho odchodu bola celá fara na nohách, hoci sme sa veľmi skoro ráno vyberali z domu. Nielen my odchádzajúci sme sa rozplakali, i otec si tiché slzy utieral, ale aj slúžka a mendíci nad nami nariekali, akoby sme šli až na kraj sveta a nikdy viac sa nemali navrátiť. Napakovaný a plachtou prikrytý voz ešte raz zo všetkých strán dôkladne poprezerali a my sme sa doň spolu s matkou usalašili, ako sme najlepšie vedeli. Náš furman, sviatočne oblečený na takú ďalekú cestu, spravil bičiskom pred koňmi kríž a pozdvihnúc klobúk na žehnanie, vytiahol zo dvora.

Hej, či nám bolo clivo, najmä mne novicovi,[12] na tak dlho opúšťať rodičovský dom! Cestou hore Oholínom sme každú chvíľu odchyľovali plachtu, aby sme sa ešte raz podívali na červenú lubinskú vežu. Keď mi oko zablúdilo poza vežu na strmú Skalku, prišlo mi na myseľ, ako sme sa tu veselo sánkovávali v zime i v lete. V zime na sánkach a v lete na šindli, vytrhnutom zo strechy. A hoci sme pritom aj pulidery[13] náležite dotrhali a pri dosť malej neopatrnosti i hlavou do starej hrušky zabrčkovali,[14] to nás od sánkovania neodstrašilo. Za farskou záhradou zívajúce hlboké jarky s dosť širokým pažitnatým dnom boli miestom hry na loptu. Niečo ďalej v Turništi sme na Kvetnú nedeľu Morenu topievali.

To všetko a mnoho iného mi mozgom preletúvalo. A teraz som sa s týmito milými miestami musel rozlúčiť!

Dobrá a starostlivá matka počala nám už tu na voze dávať naučenia, ako sa máme chovať a učiť a ako gazdovať. Ale keď sme prešli cez hrebeň Oholína a uháňali so zahamovaným kolesom do doliny k Bzinciam, ešte jedno miesto nás elegicky[15] naladilo. Bol to úzky pruh lúk, ktorými sa hadí malý, toho času na raky veľmi bohatý potôčik, v ktorom sme často popoludní i po západe slnka raky lapávali. Vo dne na rybky alebo mäso, zacviknuté do prútov, ale v noci pri svetle odhorkov smolných fakieľ, ktoré nám dakedy dávali cechmajstri lubinských súkenníkov, keď ich už viac na „funusoch“, t. j. pri pohreboch nemohli potrebovať. Ale keď nebolo takých fakľových odhorkov, slúžila nám zapálená slama na elektrické osvetlenie potočného dna, z ktorého sme povyliezané, nič netušiace raky pohodlne vyberali.

Jsou, jsou na po-to-ce ra-ča-ta, jsou,jsou na po-to-ce ra-ci, půjdem na ně, vybéřem je, půjdem na ně, vybéřem je s mou pa-nen-kou v no-ci!

Tak by sme si boli mohli aj my pri tom rakárení spievať, keby sme už vtedy boli poznali tú českú pesničku, lebo sme brávali so sebou aj dievčatká, ktoré nám svietili a raky vo vreci nosili. S fakľami alebo so slamou sa tak gazdovalo, aby nám vystalo aj svietiť si na spiatočnej ceste domov.

Aj tomuto potôčiku sme dali vale![16]

Cesta nám ubiehala bez toho, že by sa nám čo pamätnejšieho bolo prihodilo až do Nového Mesta nad Váhom. Tam ale na mýte pri cinteri býval Cerberus[17] v podobe nenásytného vyberača mýta, ktorý na pomimo idúcich alebo vezúcich sa vyskakoval, aby mu mýtny obolus[18] zaplatili. Moja matka dala popredku pokyn furmanovi, aby na mýte nezastal, ale lepšie pohnul. Sotva sme okolo mýta prebehli, vyskočil naježený Cerberus s krikom:

— Počkaj! Mýto!

A keď sme tomu nechceli rozumieť, rozbehol sa za nami a honil nás až temer po tri kríže. Tam mu už vyšla para, preto zastal, zaťatou päsťou pohrozil a vrátil sa pomaly naspäť do svojho pelecha.

Druhá taká komédia odohrala sa na čachtickom mýte. Tam číhaval na pocestných akýsi šmatlavý publikán[19] v šnorovanom, už náležite vypĺznutom dolománe.[20] Bol to akýsi vyslúžilý hajdúch, ktorý keď nevládal viac zháňať poddaných na panštinu a tam im palicou dodávať chuti k robote a budiť úctu a lásku k slávnemu panstvu, svojimi vlastnosťami, ktoré pozostávali zo zriedkavej surovosti a vydridušstva, výborne sa hodil za publikána — mýtnika. Ten akoby bol tušil, čo ho očakáva. Sotva počul zďaleka hrmot vozíka, už si zastal pod mýtové brvno a čakal na poplatok ako kura na sopeľ alebo ako Dora na jelito. Keď však vozík uháňal ďalej, akoby tam ani mýtnika nebolo bývalo, počal sa trhať a mykať ako syseľ na motúze a čosi-kamsi s krikom: — Mýto! Mýto! — hybaj za vozom, čo mu para stačila. Ale všetko nadarmo! Aj ten sa musel upachtený vrátiť, lebo matka, ako zemianka, ani za svet by nebola čo len byľku popustila z privilégia[21] neplatiť mýto až po samú Trnavu, kde tuším nitrianske privilégium neplatilo.

Ach, bol to krásny a veruže obdivuhodný vynález, tie mýta. Poddaný sedliak, ktorý na svojich pevných pleciach celú Eiffelovu vežu[22] bremien mlčky nosil a len vo vrecku päsť zatínal a nepozorovane zubami škrípal, svojimi dlaňami všelijaké roboty vykonával, za ktoré sa mu často miesto vďaky dostalo palíc, musel na cesty kameň lámať, nalámaný na cesty navoziť, tam rúče v hroby uložiť, uložený nadrobno rozdrviť, rozdrvený pekne po hradskej porozsýpať a pourovnávať a keď potom po tej istej ceste šiel či peši, či s károu, či s vozom, či s dajakým dobytčiatkom, musel platiť mýto a miesto poistenky ešte aj grobianstvá kadejakých publikánov a hriešnikov so sebou odniesť. Ale zeman, čo ani hrsti piesku nehodil na cestu, ten mýta neplatil, a beda by bolo bývalo mýtnikovi, keby mu bol dajakú reťaz z voza ako záloh odpäl! Nie nadarmo sa chváli tá stará uhorská sloboda!

Ale nebudem celú cestu podrobne opisovať, len to spomeniem, že sme prišli na noc do Trnavy, niekedy slávneho univerzitného mesta. Už hneď za Manželicami počali sa nám zďaleka ukazovať trnavské veže. Keďže sme uháňali poľnou cestou, a nie hradskou, veže sa nám hneď skryli pod obzor, hneď sa zase zjavili, čo moju nedočkavú zvedavosť len tým viac dráždilo.

Už blízko samej Trnavy, hoci sa už stmievalo, obskakovalo jedno chatrne oblečené dievčatko šípový ker stojaci na kraji cesty a veselo pokrikovalo:

— Hečepeč! Hečepeč!

A od radosti si dlaňkami tlieskalo, že si mohlo červených šípok do zásterky natrhať. Hej, pomyslel som si, keby si ty úbožiatko prišlo do našej lubinskej záhrady, tam by som ti inakšieho ovocia natrhal, než sú tieto kyslé a znútra pichľavé šípky! Tak mi toho dievčatka bolo ľúto, že som sa nad ním skoro rozplakal, lebo som sa nazdával, že nikdy lepšieho a chutnejšieho ovocia nejedlo než šípky.

Daktoré veci a skúsenosti, ani neviem prečo, tak utkvejú človeku v pamäti, že sa na ne aj v starobe živo rozpomína. Mohol som mať asi päť rokov, keď som sedel na školskej lavici ako benevolus auditor (dobrovoľný poslucháč) a pozorne počúval lubinského rechtora Černáka, ako nám, chodiac s paličkou pomedzi štoky,[23] rozprával biblickú históriu o stavaní babylonskej veže. A keď riekol, že všetci ľudia na svete jednou rečou hovorili, spýtal som sa ho:

— Pán rechtor! Ktorá to bola reč?

Keď sa tvárou obrátil ku mne, usmial sa mi a s výrazom veľkých rozpakov váhavo riekol, že slovenská, dobre som vyrozumel, že mi nepravdu povedal. Naoko som sa uspokojil, ale čo ako sa tváril, že ma poučil, ten výraz rozpakov na jeho tvári aj dnes mi je ešte pred očima. Bál som sa ho viac interpelovať,[24] aby som ho do rozpakov nepriviedol.

V Trnave sa mi obzvlášť ľúbili pekné domy, kostoly, veže — a maličkí, vo vojenských uniformách oblečení a so šabličkami chodiaci žiačikovia kadetskej školy. Už tie uniformy akosi magicky učinkujú nielen na dospelé dievčatá, ktorých ideálom je uniforma a čo v nej trčí, ale aj na malých chlapcov, ktorí sa domnievajú, že na svete niet väčšieho blaha nad uniformu a šabličku. A keď tí chlapci dorastú a aj proti vôli ich vopchajú do uniformy, už sa tej slávy presýtili.

Tu v Trnave sme zatiahli na noc do hostinca „u Zeleného stromu“ a prenocovali sme pod plachtou na voze, aby nám dakto naše miškulancie[25] nepobral. Chrúmanie koní, ktoré kŕmili, ich fŕkanie a dupot nôh ma skoro uspalo. I spal som ako zarezaný až do bieleho rána.

Z Trnavy sme sa zavčas rána vybrali poľnými cestami na Rošindol (Ružindol), Pudmerice a Kráľovú do Modry. Čím viac sme sa k tomuto mestu blížili, tým silnejšie mi srdce búchalo, lebo veď som tam mal pred slávnym rektorom[26] Kalinčiakom skúšku zložiť z toho, čo viem a čo neviem, a očakávať jeho výrok, či mám od prvej triedy „gramatiky“ počať a či sa mi pošťastí dve triedy preskočiť, aby som bol hneď za syntaxistu (tretiaka) povýšený?

Modru sme zazreli, až keď sme sa dolu vŕškom k nej spúšťali. Oproti Trnave zdala sa mi byť veľmi chatrnou, lebo vyčnievala z nej len jedna veliká veža, a nie celá hora veží ako tam. Ale páčilo sa mi veľmi, že pri hornej bráne, ktorou sme do mesta vchádzali, stál na stráži šnorovaný dráb s koženým kocprdom,[27] ale nám nič neublížil a ani na pas sa nepýtal. Tak asi mohol vyzerať ten strážny pri bráne mesta Viedne, ktorý kráľa Mateja, preoblečeného za slovenského furmana a kotúľajúceho von z mesta koleso z voza, sekol poza uši a riekol mu:

— Eh, máš ty za nosisko ako Matej kráľ!

Ale nedalo mi kedy premýšľať o kráľovi Matejovi, jeho hrdinstvách a dobrodružstvách, lebo sotva sme sa poskladali v hostinci, hneď nás matka viedla predstaviť rektorovi Kalinčiakovi. S bratom, ako už známym, nebolo žiadnych okolkov, bol jednoducho zapísaný — tuším do poetiky (šiesta trieda).

Ale mňa čakalo rigorózum (prísna skúška), pred ktorým sa mi iskrilo v očiach a kolená sa mi podlamovali. Mal som dosť strachu pred takým pánom, od ktorého dobrej vôle to záviselo, či mám o dva roky viac alebo menej alumnícke[28] bochníky pojedať. Zapálil som sa až po uši a začalo mi hrdlo sťahovať tak, že som ani iné nečakal, než že s bubnami a trúbami na tom exámene[29] slávnostne prepadnem, na moju veľkú hanbu, na matkinu mrzutosť a žiaľ dobrého otca, ktorý mi bol šťastlivo celú Šulekovu latinskú gramatiku po kuse do hlavy povnášal a z akéhosi „Lesebuchu“[30] ma naučil trošku nemecky hovoriť.

Ale keď ma Kalinčiak vľúdne oslovil, aby som mu povedal, čo som sa doma učil, či viem, koľko je deklinácií[31] a konjugácií,[32] bolo po strachu. Že som deklinovať a konjugovať vedel, postavil som sa smele. Keď som mu ešte zakonjugoval pomocné sloveso „sum“[33] v prítomnom a v minulom čase, vstal a riekol:

— Pôjde do syntaxe!

Odvtedy som mal Kalinčiaka, hoci nebol mojím profesorom, náramne rád, ačkoľvek mi raz bol, ako ďalej rozpoviem, švárnu čertovinu vykonal.

*

Ubytovaní sme boli u vdovy R., ktorá mala dve obstarné dcéry. V jednej, dosť hodnej izbe, s oknami obrátenými do dvora, bývali sme štyria: ja s bratom, jeden Sobotišťan a jeden Myjavan a za celý rok sme sa výborne znášali.

Komorášom,[34] kvestorom[35] a finančným ministrom bol brat, ako starší a skúsenejší, a mne akurátne vyplácal každodenne dva šajnové grajciare,[36] a tie pravidelne zapisoval do účtov a koncom mesiaca posielal domov. Mňa ale naučil variť zasmážanú polievku, a musel som sa tomu kuchárskemu kunštu výborne rozumieť, lebo mi nikdy žiadna polievka tak nechutnala ako tá mnou, jedenásťročným modranským „fizulárom“, t. j. alumnistom na raňajky varená. Čím väčšie hrče zásmažky sa po polievke tmolili, tým viac sme sa pri ich lovení s bratom predchytávali. Ktosi spískal o nás fabulu,[37] že sme si aj štrúdlu sami robili a cesto na ňu na posteľnej plachte vyťahovali. To ale, milý čitateľu a ľúba čitateľka, neráčte veriť, lebo naše kuchynské kunšty nesiahali ďalej ako na pečenie zemiakov v zime v kachliach a varenie polievky.

Len raz sme sa dali naviesť synovi modranského hostinského, loptošovi, ktorý rád k nám chodieval, že sme sa odhodlali po dlhom váhaní až na pečenie dolkov. To už nepamätám, či sme do cesta, nababraného v hrnci, dali aj kvasníc, len to viem, že brat Gustáv s hostinského synom dlho varechou trepali a narábali s cestom v hrnci a potom — mne, ako puerovi,[38] to pravda nezverili — obaja nalievali z toho na ohništi do dolkovej formy, keď jamky celkom korektne[39] po kuchársky najprv náležite pomastili.

Sotva sa cesto z jedného boku trošku pripieklo, obrátilo sa na druhý bok, a keď sme sa nazdávali, že je dosť už pripečené, hneď sme aj traja doň vidličkami pichli ako harpúnami[40] do ryby. A kto ho ulapil, ofukoval ho sem-tam a bárs to bolo ako horúce blato, predsa to len s chuťou požil. Že sme pri tejto maškrte aj viac hostí mali, ktorí obstupovali ohnište ako Vulkánovi[41] tovariši, ušli sa nám každému sotva tri dolky. A to bolo naše šťastie, lebo keby sme boh viac pojedli takých nevykysnutých, blatu navlas podobných, a k tomu ako pre čertov pečených horúcich mavkáčov, mohli sa nám cez brucho von prepáliť, alebo aspoň žalúdok i so všetkými črevami nám náležite poškvariť.

Ale už musím niečo aj o škole povedať. Konrektora[42] (ktorý učil I., II., III. a IV. triedu) sme držali za akúsi vyššiu bytosť a báli sme sa ho, i radi sme ho mali. S packárom a trstenicou vedel výborne narábať a máloktorý deň sa minul, čo by neboli aspoň dvaja-traja po jednej alebo dvoch packách dostali, alebo trstenicou naskryto utŕžili. No predsa nikdy neurážal ani náboženský ani národný cit žiačikov. Už musel byť na žiaka veľmi nahnevaný, keď mu riekol:

— Ty! Ty budeš slépky pásť!

Packy rozdával so zvláštnou zručnosťou sám, tak, že sa delikventovi[43] ani na dlaň nedíval, a predsa mu feruľou[44] na ňu trafil tak dôkladne, že to zahvižďalo. Ale keď bolo treba žiakovi od zadku nahnať rozumu a móresu, pri tom býval takým „hinterladerom“[45] žiak, sediaci najbližšie pri katedre a obdarený privilégiom vyplácania. Toho času bol takým exekútorom[46] konrektorských výrokov Karol Martešík, rodom z Myjavy, skrz-naskrz dobrák od kosti.

Keď konrektor zašramotil kľúčikom na fioku katedry, už načúvali všetci bez dychu, ako povie vždy po slovensky:

— Na! Daj mu 2 — 4 — 6!

Delikvent šiel mlčky za stolice ku kachliam, kde bola ominózna[47] lavica, zastupujúca dereš, a Martešík taktiež automaticky[48] tiahol za ním. Keď sa odsúdenec uložil na lavicu, nameral mu exekútor prisúdené údery. Ak to bol Martešíkov dobrý kamarát, fukol ho len tak ledabolo po pulideroch alebo zaeskamotoval[49] naňho rýchlo dajakú čapicu alebo kepeň a potom mu vyťal údery a bitý skríkol, akoby ho dral. Ale ak odsúdenec Martešíkovi dakedy niečo proti srsti vykonal a prekotil, naskytla sa mu príležitosť, aby sa mu za to „pod způsobem práva a spravedlnosti“ vypomstil. Toho nešanoval, ale vyplatil spravodlivo, ako sa patrí. Ale zato nepovstávali žiadne hnevy, len neškodné a nevinné aprehenzie.[50]

Daktoré predmety učili sme sa po slovensky, jeden nemecky, jeden maďarsky, ostatné latinsky. Pamätám sa dobre, že sme sa učili zemepis zo zošitov písaných po slovensky. Maďarsky sme sa učili prírodopis, a síce botaniku. Ešte viem, že zošit niesol nápis „Növényország“ (rastlinopis) a že sa tam čosi spomínalo o „sárga répa“ (mrkva). Ale to som vtedy nevedel, čo znamená „növényország“ a čo „sárga répa“, lebo nám to profesor nepovedal a bol spokojný s nami, keď sme uloženú lekciu po dobrom, či po zlom naspamäť vykotkodákali.

Keby nás bol čo len raz vyviedol do poľa a tam nám daktoré rastliny ukázal a vyrozprával nám, čo všeličo sa dá o ktorejkoľvek rastline rozprávať, kto sa do veci rozumie, keby nám bol ukázal, ako treba rastliny sušiť a do herbárika ukladať, boli by sme z toho mali oveľa väčší úžitok než z eminencie,[51] vypingovanej[52] do svedectva, keď sme veci nerozumeli.

V sobotu sa deklamovávalo.[53] Profesor zostúpil zo svojho trónu a my sme sa jeden za druhým na katedru hrabali a čo kto vedel dajakú tú deklamovanku — odverkľoval. Deklamovávalo sa slovensky, nemecky a maďarsky, ale to všetko boli pramizerné cvičenia, ktoré ani jedného rečníka nevychovali. Smelší žiaci pri deklamovaní rozhadzovali vospust sveta rukami ako rak klepetami, chúlostiví vopchali ruky do vrecka a stojac ako svätí pri ceste, mechanicky vyrecitovali strofu-dve dajakej nerozumenej a nepochopenej básne. A ja len obdivujem tú profesorovu zázračnú trpezlivosť, že pri takých deklamáciách z kože nevyskočil od zúfalstva!

Pod menom „spevokol“ mávali sme už aj my malí žiaci akýsi spolok bez stanov a bez protokolov[54] a schádzali sme sa týždenne dva razy, aby sme si len tak bez písaných nôt zaspievali, a ktorí mali švihkejšie nohy, od zeme zatancovali a pritom všelijaké nezávadné žarty a zábavy prevádzali. Profesori o tom dobre vedeli a nevysielali za nami špicľov, ktorí by sa na svojich kamarátoch v udavačstve cvičili, až by na hotových janičiarov[55] vyzreli. Vôbec tam nikto špicľovstvom neotravoval duše chlapcov. Keď sme sa do chuti naspievali a vysychajúce hrdlá nie snáď pivom alebo vínom — lebo to nám ani na myseľ neprišlo — zopár džbánmi vody povyplakovali, rozišli sme sa v pokoji domov. A hľa, ani jedna hruda zeme uhorskej nepošinula sa na Sibír!

Na tých spevokolových schôdzkach naučili sme sa veľké množstvo piesní a nápevov. Iné zábavy boli: hra na loptu na pažiti za Pezinskou bránou, behanie o závod, pasovanie a hra na blchu. Pri hrách na loptu a blchu bola gymnastika[56] behania šarvancom osožná a žalúdok sa udržiaval vždy v takom poriadku, že by bol aj s Valibukom olovené halušky strovil.

Aj vychádzky do hôr, až k opustenej zlatej bani a ďalej, konávali sme húfne.

Keď počínalo hrozno dozrievať, museli byť hájnici vo dne v noci na stráži, lebo žiaci bez rozdielu triedy vyletúvali ako vrabce v hlúčikoch po troch i viacej do viníc, akoby nič, a vracali sa domov obopchatí nakradnutým hroznom ako ježi. A že sa hrozien málo vpratalo do vreciek, rozpárali si ktorýsi podšívku na kabáte alebo najsmelší vzali so sebou sovok z hlavnice a s nakradnutými strapcami utekali kadeľahšie domov. Ak zlodeja dolapili — čo sa veľmi zriedkavo stávalo — odsedel si to v karceri,[57] kde mal príležitosť zvečniť svoje meno na stene alebo na nehynúcu pamiatku rozličnými nápismi a kresbami okrášľovať steny.

Väčší žiaci nebáli sa ani hájnikov, ba púšťavali sa s nimi aj do víťaznej pračky, a porazení hájnici sa nikomu nepochválili, že utrpeli porážku od fizulárov. Už dávno pred Darwinom[58] vedeli modranskí hájnici,čo je „mimikri“,[59] lebo nosili akési zelené blúzy, aby sa prispôsobili zeleni viničov a hneď neboli spozorovaní. Lenže fizulárovo oko bolo dosť ostré, aby ich zďaleka rozoznal a vedel pred nebezpečenstvom zavčasu uvrznúť.

Bolo to, tuším, koncom septembra alebo začiatkom októbra roku 1847, keď sa medzi žiakmi rozhlásila novina, že v tú a v tú noc na Zobore pri Nitre bude horieť akási veľká vatra. Vyšiel nás tedy pozde večer veľký kŕdeľ až za Kráľovú. Pravda, ani jeden nevedel, v ktorú stranu v takej tme ako v rohu máme Zobor hľadať, lebo mnohý z nás až teraz po prvý raz počul spomínať meno tohto vrchu. Ani to sme nevedeli, či od Kráľovej možno vôbec Zobor vidieť. Keď sme sa do tmy na všetky strany dosýta oči navyvaľovali a zhola nič nevideli, poberali sme sa domov. Tu asi vprostred cesty ktosi riekol:

— Poďme na hrozná!

A fuk, už sa všetci potratili do viníc a mňa samotného odbehli na ceste v takej tme, že by mi bol mohol smelo dakto oko vyklať a nebol by som ho videl. Prišlo mi tam úzko a všetky rozprávky o strašidlách a zbojníkoch, čo som ich kedy bol popočúval, kmitali sa mi mozgom a vyštveral som sa i ja — teraz skrúšene vyznávam — na kraj vinice, šmátrajúc len tak vospust sveta po viničoch, ale ani jediného strapčeka som nemohol nahmatať. Ten, ktorý už mal plné vrecká a ako chrček[60] plné ústa hrozien, zavolal tlmeným hlasom:

— Hájnik!

Všetko sa ozlomkrky hrnulo na cestu a dolu k Modre. To bolo jediný raz, čo som i ja proboval skočiť nedovoleným spôsobom do cudzieho vinohradu, ale len zo strachu, aby ma osamote odbehnutého na ceste niečo nezožralo.

Ale po oberačkách nám nikto nebránil chodiť „po oberkoch“ a tu sa nám často prihodilo, že sme natrafili na cele neobraný vinič, ktorý či omylom, či z milosrdenstva naschvál oberači zabudli obrať.

Toho času boli aj dvaja bratia z Myjavy v Modre, ktorí vedeli na husliach hrať. Kedykoľvek sa podvečer viac študentov zišlo a zažiadalo sa im zaskočiť si, vybrali sa traja k tým muzikantom. Jeden im vzal husle a dvaja ostatní každý jedného z muzikantov vzali pod pazuchu a doviedli ich do študentského rákoša.[61] Či sa muzikantom chcelo, či nechcelo, museli hrať. Nič im ani to neosožilo, že si struny poschovávali, struny sa im kúpili nové a vrzúkanie predsa muselo byť. Raz vo fašiangy, keď som práve zadumaný zásmažku pripekal, počujem cez otvorené dvere oknom dnu znejúci krik:

— Podkozinský! Dolinár! Počkaj, však dostaneš!

Zásmažku odstaviť, aby nezhorela, a priskočiť k oknu, otvoriť ho a pozrieť dolu, čo sa to tam vlastne deje, bolo dielom okamihu. Medzitým aj ostatní z postelí poskákali a k oknu sa zhŕkli. Tam pod samým naším oknom visel na šnúre, na akú sa vešia bielizeň sušiť, starší z tých muzikantov, ktorému dvaja študenti šnúru popod pazuchy prevliekli a tak ho hore na stenu vytiahli.

Čím viac sme sa tomu smiali, tým viac nám ten šnúrou hore vytiahnutý nadával. Ako ho zo šnúry spustili, letel rovno ku Kalinčiakovi, ktorý sa nad tým, pravdaže trochu hrubým žartom, mal od smiechu popukať. Ale náš muzikálny mučeník mu riekol:

— Vysokoučený pane! To nie je do smiechu. Dnes ma zavesili za ruky, zajtra ma môžu zavesiť za krk!

Kalinčiak si dal obžalovaných zavolať, naoko prísne ich pre taký nešikovný špás vyhrešil — a bolo dobre.

Raz som bol v zime čosi prechorel a nešiel som ani do školy, ani na obed do alumnie, ale alumnický senior[62] mi po ktoromsi žiačikovi poslal obed aj s porciou chleba. Ostatní boli všetci v škole a mne samotnému bol dlhý čas na posteli. Vyhľadal som kdesi zamastené karty, s ktorými sa u nás starší žiaci o orechy hrávali, lebo peňazí na hru nebolo, a pekne-rúče som si ich po duchne porozkladal. Najlepšie sa mi ľúbil zelený túz s obrázkom, ako v rukaviciach hrubo rezanom. Predstavoval scénu na neuverenie, kde akási xantipa[63] druhú, kľačiacu, popod kríže metlou šľahala. Dodnes neviem prečo.

Sotva boli karty rozložené, otvoria sa dvere a tužibuď, objavil sa pri mne rektor Kalinčiak! Do mňa akoby bol strelil. Nemal som kedy ukryť karty a už som čakal, že bude zle. Od strachu som ani nevítal vysokoučeného pána rektora. Ale Kalinčiak vzal dve karty do ruky, roztrhol ich po dĺžine a riekol:

— Toto tebe netreba!

Ako prišiel, tak aj odišiel. Rozumie sa, že ma to náramne škrelo, lebo keď som ešte pred Kalinčiakom dosť nasucho obišiel, trápila ma myšlienka: čo povedia ostatní, keď sa zo školy vrátia a uvidia karty roztrhané? Ale mi dali pokoja, karty spálili a sami boli radi, že neboli citovaní[64] na raport.[65] Potom sa za dlhý čas u nás karty neukázali, od strachu, že by na ne zase Kalinčiak mohol naďabiť.

*

Pri Pezinskej bráne stával na stráži starý, krivý dráb, ktorého všetci žiaci len „Fipajom“ menovali, a to len preto, že kedykoľvek si odpľúval, vždy zavolal „fi-paj!“ O tomto strážcovi mesta, ktorého sme sa my nezbedníci bez všetkej príčiny dosť napremŕzali, kolovala medzi žiactvom veselá historka.

Raz mu uložil slávny magistrát,[66] aby istého vagabunda[67] šupom dohnal[68] do Pezinka. Náš kuruc[69] sa hodil do gály,[70] obliekol si šnorovaný dolomán, prevesil naň šabľu, zastrčenú v koženej pošve, hlavu prikryl čákom, vzal paličku do ruky a tak predstavoval pritom všetkom, že veľmi kríval a zboka nabok sa metal a len drobné kroky mohol robiť, veľmi vážnu, rešpekt vzbudzujúcu vrchnostenskú osobu.

Keď so sputnaným tulákom horko ťažko došiel na pažiť za Pezinskou bránou, kde bolo mnoho siah dreva vo viac radoch uložených, počal šupovaný stonať, grimasy robiť, za brucho sa lapať, z nohy na nohu prestupovať a drába prosiť, že mu naskrze nie je možné bez nevysloviteľnej ostudy ďalej kráčať, a preto aby ho pustil za to drevo. To nahliadol aj dráb, že by mu ťažko padlo trpiaceho vagabunda bez veľkej galiby do Pezinku dohnať, a pustil ho za drevo. Policajt si zatiaľ nabil fajku, zakresal a odpľúval: „fi-paj!“ Sotva začal s chuťou vypúšťať prvé kotúče dymu z fajky ako z vápenice, už zazrel vagabunda spoza druhého konca siahových radov utekať smerom k Trlinku, až sa tak za ním kúrilo! Nad týmto škandálom rozkatovaný dráb si zlostne odpľul „fi-paj!“, začal nohami drobčiť, palicou nad hlavou krútiť a z celých pľúc vykrikovať:

— Počkaj! Už ca mám! Už ca mám!

Ale vagabund na to nedbal a šiel svojou cestou ďalej.

Nebolo od nás chlapcov pekne, že sme toho chudáka strážcu bezpečnosti tým zlostievali, že idúc okolo neho cez bránu, jeden začal utekať a druhý za ním drobčil a pokrikoval.

— Už ca mám!

Za to sme si od neho utŕžili stereotypný[71] titul „fizulári!“.

V alumnii predsedal senior, najlepší žiak siedmej triedy. Tomu v hodnosti najbližší bol eforus,[72] ktorý vo vedľajšej komôrke delil chleby na stoly. Keď pri jednom stole sedelo 18 žiakov, poslal naň eforus 4 celé chleby a jednu polovicu. Toto zase posledný pri stole sediaci opatrne rozkrájal na štvrtky. Sem i tam prstom, nožom a okom si premeriaval, aby tie štvrtky boli jednaké. Z chlebov, rozkrájaných na štvrtky, nesmel si bárskto bársktorý kus vziať, ale musel čakať, až príde naňho rad. Najposlednejšia štvrtka zostala tomu, kto ich bol rozkrájal.

Keby vtedy bola bývala známa fotografia, mohol by sa od kuchynských dverí zachytiť rozkošný obraz: žiaci, ktorí sediačky, ktorí stojačky, premeriavajú štvrtky chleba, poťažkávajú na rukách, až sa konečne každý — mimo posledného pri stole — rozhodol a štvrtku si vybral. Ale ešte aj potom okom šibol na ostatné chleby, či by tam nebola ešte väčšia štvrtka.

Alumnista, predposledný pri stole, delil zase kus mäsa, donesený z kuchyne na drevenej doske, na toľko rovnakých čiastok, koľko žiakov sedelo okolo stola. Aj ten si musel dať pozor, aby zle neobišiel, lebo až posledná porcia bola jeho. Tak sa alumnisti prakticky učili merbe a deľbe lepšie než zo školských zošitov.

Inú hodnosť zastával zase seniorom vymenovaný kuchynský delič mäsa. Keď kuchárka povyťahovala z hrncov mäso a naložila ho na veľkú dosku, ten ho rozdelil na toľko čiastok, koľko bolo alumnistických stolov. Na žiadneho deliča nestriehli alumnisti tak pozorne ako na tohto, lebo, keď sa pri krájaní mäsa sem-tam zvŕtal, tu i tu odsekol aj pre seba kúštik a nožom odsotil nabok. Až potom vychladol, fuk s ním šikovne do úst!

Túto hodnosť bol som zastával za čas aj ja, a nemálo ma zlostilo, keď mi loptoši cez otvorené kuchynské dvere do úst kukali.

Koncom januára boli skúšky a dakoľko dní pred skúškami takzvané tentamina,[73] na ktoré sa ale prihlásil len ten, kto chcel a žiadal si mať dobrú známku. Pri tentamene hľadel profesor akosi vyskúmať, čo ktorý žiak vie, aby potom pri skúške v hanbe nezostal. Keď som prvé polročné svedectvo do ruky dostal, bol by som od radosti vyskočil nad tým dlhým radom eminencií, pekne doň vpísaných konrektorovou rukou.

Ale úprimne rečeno, zo všetkých eminencií nemal som žiadneho osohu a moje z domu donesené skromné vedomosti neboli o nič rozšírené, leda o spústu naspamäť naučených, ale nerozumených a nepochopených lekcií.[74] Doma však bolo mnoho radosti nad mojimi eminenciami.

Každá doba roku má svoje zvláštnosti aj u žiakov. Akonáhle sa zem na jar osušila a slniečko počalo pripekať, vyliezali sme ako červení chrobáci na pažite k hrám na loptu a netrpezlivo sme čakali na dobu kúpania. Obyčajne sme sa kúpavali v rybníku. Priskoré kúpanie bolo nám zo zdravotných dôvodov zakázané. Ale my, nevediac, čo je teplomer, ani toho pravidla sme sa nepridŕžali, že sa kúpať možno, keď je voda najmenej +15 R teplá. Dovolili sme si rozkoš kúpania koľko ráz už v apríli. Za to raz v škole bola hromadná výplata, lebo sme aspoň dvadsiati utŕžili každý po dvoch kapitálnych packách,[75] bárs sa nám od kúpania nič nestalo.

V máji sme chodili na Holý vrch po gombáliách,[76] pozdejšie po pustých vinohradiskách na jahody a do hôr na čučoriedky. Smelší však, ktorí o každom čerešňovom strome vo vinohradoch boli informovaní, aj o tom, kedy na ňom čerešne dozrievajú, chodili ukradomky na čerešne.

My s bratom a s nami mnohí žiaci nemávali sme hladu, lebo nám po vrbovských hrnčiaroch často posielavali potraviny z domu, takže sme si temer voľno a na alumnistov luxuriózne[77] žili.

Práve pred Veľkou nocou, keď sa nám dvojtýždňové prázdniny začínali, prišiel z Vrbového do Modry náš dvorný dodavač, hrnčiar Fabián. Bolo by bývalo hriechom prepásť tak vhodnú príležitosť a nezaviezť sa s ním k našej starej matke do Vrbového, skadiaľ sme už nemali ďaleko domov. Vybrali sme sa teda do Vrbového s tým, nám obvzlášť milým Fabiánom, vezúcim plnú fúru hrncov, zabalených v slame. Na tejto ceste sme aj nocou šli a ja som v šragli[78] zaspal, nuž stala sa mi nehoda, že som stratil čapicu z hlavy a ja som prostovlasý dopálil k babičke. A že v celom Vrbovom nebolo možno čapice kúpiť, praktická babička, keď nás na druhý deň v náramne starom koči, v ktorom od dávnych rokov sliepky sedávali a tam aj niesli, k rodičom odvážala, zakrútila mi hlavu do ručníka a tak ma vedľa seba posadila. Ja som sa za to veľmi hanbil, a keď sme sa či cez dedinu, či cez mestečká Čachtice a Nové Mesto viezli, natiahol som si ručník hodne ďaleko pred nos, aby ma ľudia radšej za dievča držali než za chlapca, a to ešte syntaxistu, ktorý takto na posmech sveta musí zababušený cestovať.

Ale na tom nebolo dosť. Babička mi za celé štyri hodiny cesty, od Vrbového až po Lubinu, čítala kapitolu,[79] aký som ja nedbalec, darebák, nepozorník a čo ja viem čo ešte iného, keď som si čapicu stratil.

— Veď by si ty, — riekla, — aj hlavu stratil, keby si ju nemal prirastenú.

Na takéto dohováranie bolo najmúdrejšie mlčať. Až doma sa našla kdesi odhodená čapica, ktorá sa zatiaľ dobre hodila, kým mi Stavinoha na Starej Turej novú, peknú, svetlú čapicu neušil a sám nedoniesol. Na spiatočnej ceste do Modry, s tým istým hrnčiarom, dal som si na čapicu dobrý pozor a prikvačkoval som si ju tuho remeňom pod bradu.

Už v tom čase sme aj my drobní žiaci badali, že sa čosi mimoriadneho deje v krajine, lebo mestská garda sa tuho cvičila v zbroji, lenže my sme si toho veľmi nevšímali, hoci revolúcia už bola v prúde. Po skončenom druhom školskom polroku uháňali sme s dobrými svedectvami domov. Revolučný rok 1848 — 49 zostali sme doma a pod otcovým dozorom som sa ďalej učil. To, čo som aj ja videl, skúsil a zažil v revolučnom roku, nebudem tu spomínať, lebo to nepatrí do mojich žiackych skúseností.

Až v septembri roku 1849 nás odviezli do Modry pokračovať v školách. Učili sme sa i ďalej tuho naspamäť, ale väčšina žiakov nerozumela tomu, čo pred katedrou odriekala.

V tento druhý v Modre strávený školský rok boli sme ubytovaní u staručkých rodičov konrektora Albrechta. Vo fašiangy nám zriadil konrektor Albrecht vo svojom byte zábavu, podobnú detskému plesu. Už neviem, či len pozvaní, alebo aj nepozvaní syntaxisti a malý počet meštianskych žiačok sa zišlo, dvaja žiaci nám húdli a my sme si veselo tancovali, ako ktorý vedel. Kedy-tedy pochytil husle aj prítomný Kalinčiak a strúhal nám skočné melódie. My sme mysleli, že to bude všetko, čo nás na tej zábave očakávalo. Ale keď sme sa dosýtosti naskákali, pripravila nám pani konrektorová veľké prekvapenie v podobe kolosálnej[80] misy plnej šišiek, čo sa nám alumnistom veľmi ľúbilo a boli by sme sa s každým do krvi bili, kto by nám nebol chcel veriť, že máme najlepších profesorov na svete. Mne Kalinčiak pre tie karty nikdy do svedomia nevstupoval, ani mi ich na oči nevyhadzoval.

V syntaxi mal som spolužiaka Alexandra N., pilného, ale neznášanlivého šuhaja. A hoci ho konrektor mal rád, že sa dobre učil, predsa, keď mu raz čosi prekotil, kázal mi ho za hodinu zatvoriť do školy. Sotva bolo po škole, milý Šándor[81] zostal ako dudok nafúkaný na mieste sedieť a iste už vtedy varil zradu proti mne. Keď sa škola vyprázdnila a len Šándor sa z nej nehýbal, zamkol som dvere zvonku kľúčom a strojil som sa na odchod, aby som sa zase o hodinu vrátil. Vtom priskočil môj väzeň ku dverám a cez kľúčovú dieru na mňa volal, aby som sa vrátil k nemu, že mi čosi nového povie. Ja, ako neopatrný všetečník, kázal som mu počkať, až sa žiaci spod brány vytratia a o chvíľku, hnaný zvedavosťou — veď ktože by nechcel dajakú novučičkú novinu počuť? — otvoril som školu a vkročil som za áreštantom. Ale sotva som bol v škole, ten loptoš vyskočil, kľúč zvonku vytiahol, znútra ho do plechu strčil, zakrútil, zase vytiahol a riekol:

— Alebo ma hneď pustíš, alebo zostaneš aj ty so mnou za celú hodinu!

Tu máš — reku — čerte, kropáč! Na takú novinu som nebol pripravený a náležite ma prekvapila. Staval som sa, akoby som ho s najväčšou radosťou chcel prepustiť, preto som riekol:

— Pozri, profesor je ešte len pred slovenskou farou, čakaj, až zájde za bránu, potom ťa pustím.

A horkýže som ho ja pustil, lebo on pustil mňa, keď vládol kľúčom a tak pevne ho držal ako hluchý dvere. Aby som nemusel celú hodinu v škole s ním presedieť, privolil som, aby sme vyšli obaja. Šándorko šiel po okľukách domov, aby ho nikto nespozoroval, a ja som sa zarážal za celú hodinu a potom som oddal kľúč, komu patril. Keď prišiel konrektor večer rodičov navštíviť, vytratil som sa z izby, aby sa ma na Šándora nepýtal. Ale ani ja som sa nikomu nepochválil, že sa za profesora nehodím, a rozumie sa, konrektorovi som Šándora neudal.

Na oberačky a na Veľkú noc som aj ja šiel s celým kŕdľom žiakov peši domov. Obyčajne sme chodievali na noc do Orešian, kde sme sa u akejsi babky, ktorú sme Kaiserkou menovali, na slame vyspali a na druhý deň cez Biele Hory, Nádaš, Brezovú do Myjavy zase na noc dorazili. A na tretí deň sme si pohodlne došpacírovali domov.

Ak som mal koncom prvého roku dobré svedectvo, vyšpikované eminenciami, bolo ono na konci druhého roku ešte lepšie. Len tak sa v ňom hemžili výtečné známky a dobrí rodičia sa nazdávali, že zo mňa vyrastie akési monštrum[82] učenosti. Ukázalo sa to hneď na budúci rok 1850 — 51 na prešporskom lýceu, kde som vstúpil do piatej triedy. Tam sa všetko prednášalo — ba, horkýže prednášalo, ale len spamäti bifľovať dávalo — po maďarsky a múdri profesori nato zhola nič ohľadu nebrali, že vyše polovica pätoklasníkov[83] po maďarsky vôbec nerozumie. Ja, navyknutý už v Modre učiť sa naspamäť i veci, ktoré som nerozumel a nechápal, drvil som lekciu za lekciou. Keď ma raz profesor Lichner vyvolal z akéhosi „Rómaiak történet“-u (dejiny Rimanov) a ja som počal mechanicky odriekať lekciu, musel som čosi veľmi strapatého povedať, keď sa celá trieda dala do smiechu. Lichner pozrel strmo na mňa, zmraštil čelo a spýtal sa ma po nemecky:

— Rozumiete to?

A keď som odpovedal:

— Nerozumiem, — riekol mi:

— Tedy sa to neučte!

A ja som potom tú jeho pedagogickú radu na literu zachoval a do celého „Rómaiak történet“-u až do konca semestra ani nenahliadol, tak sa mi tá knižočka zošklivila, ba zhnusila. Facit[84] bolo: hneď v prvý semester slávnostné prepadnutie s dvoma sekundami (pätorkami). Ale to sa už nestalo v Modre a ja som chcel len niečo o svojom modranskom študentstve a fizulárstve rozprávať.



[1] prešík — lis, skrutka

[2] ráf — obruč

[3] záoska — súčiastka kolesa

[4] kramlička — veľký, na oboch koncoch ohnutý klinec

[5] brdce — súčiastka váh na voze

[6] mendík — chlapec, ktorý pomáhal kostolníkovi napr. zvoniť

[7] brká na perá — za Holubyho študentských čias písali husacími perami

[8] linaj — lineár

[9] franfor — zdrap

[10] poškrabok — ostatok cesta, ktorý sa vyškrabúva; žartovný názov najmladšieho dieťaťa

[11] alumnia, alumneum — študentská jedáleň za Holubyho študentských čias

[12] novic — nováčik

[13] pulidery — nohavice

[14] zabrčkovať — zakerovať, zablúdiť, odtrhnúť sa od čriedy (napríklad ovca)

[15] elegický — smutný, clivý

[16] dať vale — rozlúčiť sa

[17] Cerberus — strážca podsvetia

[18] mýtny obolus — poplatok, mýtne, ktoré bolo treba platiť pri vstupe do mesta; obolus bol starogrécky strieborný peniaz

[19] publikán — colník, mýtnik

[20] dolomán — kabát (krátky a šnurovaný)

[21] privilégium — (lat.) výsada

[22] Eiffelova veža — železná vysoká veža v Paríži

[23] štok — stolík, pri ktorom sa píše

[24] interpelovať — dožadovať sa vysvetlenia

[25] miškulancie — posmešný názov na rôzne potreby, zmes všeličoho

[26] rektor — za Holubyho čias riaditeľ gymnázia (teraz predstavený vysokej školy)

[27] kocprd — meč, dýka

[28] alumnista — žiak, ktorý sa stravoval v alumneu

[29] exámen — skúška

[30] Lesebuch — čítanka nemecká

[31] deklinovať — skloňovať

[32] konjugovať — časovať

[33] sum — (lat.) som

[34] komoráš — komorník, hodnosť pri kráľovskom dvore

[35] kvestor — vysoký finančný úradník

[36] šajnové grajciare — papierové grajciare, za Holubyho mladosti najmenší peniaz

[37] fabula — rozprávka

[38] puer — (lat.) chlapec

[39] korektne — správne, podľa predpisu

[40] harpúna — rybársky nástroj na chytanie veľrýb

[41] Vulkán — rímsky boh ohňa

[42] konrektor — zástupca riaditeľa gymnázia za Holubyho študentských čias

[43] delikvent — previnilec

[44] feruľa — palica

[45] hinterlader — posmešný názov pre žiaka, ktorý vyplácal trstenicou spolužiakov; slovo je z nemeckej vojenskej terminológie

[46] exekútor — súdny vykonávateľ

[47] ominózny — osudný, zlovestný

[48] automaticky — samočinne

[49] zaeskamotovať — vyčariť, niečo ukradomky urobiť, tak, aby to nik nespozoroval

[50] aprehenzia — urážka

[51] eminencia — jednotka

[52] vypingovať — posmešne vymaľovať

[53] deklamovať — prednášať naučený text

[54] protokol — zápisnica

[55] janičiar — poturčený vojak tureckej armády; janičiari bývali veľmi krutí, vychovali ich v tureckých vojenských školách z detí, zajatých za bojov po Európe

[56] gymnastika — telocvik

[57] karcer — miestnosť, do ktorej zatvárali za trest žiakov po vyučovaní

[58] Darwin — pokrokový anglický učenec, hlásateľ novej náuky o vývoji tvorstva

[59] mimikri — schopnosť zvierat prispôsobiť sa svojmu prostrediu, aby ich nebolo vidno

[60] chrček — škrečok

[61] rákoš — veľké zhromaždenie

[62] alumnický senior — alumnista, obyčajne najlepší žiak z najvyššej triedy, ktorý bol vedúcim alumnea

[63] xantipa — zlá žena

[64] citovať — predvolať

[65] raport — hlásenie

[66] magistrát — mestská rada

[67] vagabund — tulák

[68] šupom dohnať — doviesť pod policajným dozorom

[69] kuruc — vojak proticisárskeho Rákocziho vojska

[70] gála — slávnostný

[71] stereotypný — jednotvárny

[72] eforus — v alumneu zástupca seniorov

[73] tentamen — pokusná, predbežná skúška

[74] lekcia — úloha

[75] packár — palica, ktorou páckali žiakov po rukách

[76] gombália — konvalinka

[77] luxuriózne — prepychove

[78] šrageľ — zadná časť voza oddelená rebríkom, za ktorý sa seno napcháva

[79] kapitolu čítať — vyhrešiť

[80] kolosálny — obrovský

[81] Šándor — maďarská skratka mena Alexander

[82] monštrum — obluda

[83] pätoklasník — piatak

[84] facit — výsledok





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.