ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Píše sa jánošíkovský rok 2018 – tohto roku uplynulo 330 rokov od narodenia Juraja Jánošíka. (Narodil sa v Terchovej, v osade U Jánošov, iste nie viac ako tri dni predtým ako bol 25. januára 1688 pokrstený v kostole Najsvätejšej Trojice vo Varíne.) A keď pridáme 25 rokov – je to 355 rokov od jeho popravy 17. marca 1713 v Liptovskom Mikuláši.

Keď už spomínam významné jánošíkovské výročia, hneď pripomeniem aj to, že v roku 1973 bol v Starom divadle v Nitre v réžii Karola Spišáka a v preklade Emílie Štercovej prvý raz na Slovensku uvedený muzikál Ernesta Brylla a Katarzyny Gärtnerovej Na skle maľované – iba tri roky po jeho celosvetovej varšavskej premiére v roku 1970 a o rok skôr, než ho uviedlo Slovenské národné divadlo.

V oboch prípadoch som bol oslovený ako prekladateľ – a obidva razy som to odmietol, lebo som už pracoval na svojej vlastnej hre o Jánošíkovi. Tá bola, pod názvom Jánošík podľa Vivaldiho, s hudbou Jaroslava Filipa a v réžii Václava Martinca prvý raz uvedená v Štátnom divadle v Košiciach v roku 1979, a neskôr, pod zmeneným názvom Z dreva vyrezané, s hudbou Egona Gnotha a v réžii Karola Spišáka mala premiéru ako otváracie predstavenie Zámockých hier zvolenských v DJGT Zvolen v roku 2000.

A napokon som dostal aj tretí raz ponuku na preklad hry Na skle maľované od riaditeľky Divadla Nová scéna pani Wandy Hrycovej – tentoraz som ju neodmietol a môj preklad v réžii Jána Ďurovčíka Divadlo Nová scéna uviedlo v roku 2005. Ten preklad potom vyšiel v roku 2009 spoločne s hrou Z dreva vyrezané vo vydavateľstve Artis Omnis – a práve toto spoločné vydaníe oboch hier zverujem teraz do starostlivosti digitalizátorky pani Vierky Studeničovej a Zlatého fondu denníka SME.

O svojej hre o Jánošíkovi sa mi patrí pri tejto príležitosti ešte povedať, že popri premiérach na profesionálnych javiskách v Košiciach, Bratislave či Zvolene, v Prahe či Uherskom Hradišti (a v preklade Bábu Ivána ju odvysielal aj budapeštiansky rozhlas) stala sa jednou z najobľúbenejších hier slovenských ochotníckych súborov. Dlho ju v réžii Dušana Kaprálika hral a aj kus sveta s ňou prešiel bratislavský súbor Dimitrovec. V Divadle na provázku pôsobiaci režisér Peter Scherhaufer ju režíroval v Súbore Jána Chalupku v Brezne. Krásne ochotnícke predstavenia som videl v Dubnici, v Liptovskom Hrádku aj Hubovej – ospravedlňujem sa, že si v tejto chvíli nepospomínam na mnohé ďalšie. V súčasnosti je najúspešnejšie predstavenie súboru Dobreta v Drahovciach.

*

Dôvodov na to, aby sa obe hry, Bryllova aj moja, stretli v jednej knihe, je viac. Jednu som napísal, druhú preložil. Obidve sú holdom rovnakým hrdinom (Bryllova jednému, moja dokonca dvom). V oboch tých hrách sa dobre znáša pohromade legenda aj realita, tragédia aj humor, hovorené slovo aj spev. Navyše aj my, autori, sme generační vrstovníci: Bryll je ročník 1935, ja ročník 1936. Aj do literatúry sme vstupovali v rovnakom čase – počas toho závanu slobody po Stalinovej smrti – a jedným z mojich prvých prekladov bol preklad jednej z prvých Bryllových básní.

Navyše Jánošík sa narodil iba kúsok od môjho rodiska – od Žiliny. Bryllovo rodisko – Varšava – je od Terchovej o čosi vzdialenejšie, no o čosi bližšie k nej má Bryllovo meno. Bryll bývala vraj v Poľsku prezývka človeka, čo nosil elegantný klobučik (pochadzala z talianskeho slova umbrella – klobúk, čiapočka, strieška). A keby niekto zablúdil na severné svahy Gubałowky, najde tam dedinu, ktora sa vola Brylowka.

Takisto poľština (ako to pripomínam aj v knihe) má blízko k slovenčine, sú to rodné sestry. Chvíľami nemá prekladateľ čo robiť, netreba prekladať, stačí preberať. Veď aj to slávne „Hej, baby, baby nad babami, dokedy vládnuť budete nad nami?“ vychádza v oboch rečiach narovnako. Nechcel som sa však dostať do podozrenia, že odpisujem z prvého prekladu, a tak som aj v takomto prípade radšej našiel iné riešenie: „Hej, baby, baby, jedna banda, že chcete chlapom vládnuť, to je hanba!“ A stala sa pôvabná vec: sám autor Ernest Bryll, ktorý sa zúčastnil na bratislavskej premiére, si to po predstaveni takto pospevoval.

Rovnakú radosť ako z bratislavskej premiéry mal Ernest Bryll aj z prezentácie tejto knihy, ktorá sa konala – kde inde ako na javisku Divadla Nová scéna – 29. 9. 2009, pred jedným z predstavení muzikálu Na skle maľované. Tentoraz sa Ernestovi Bryllovi nepodarilo osobne zúčastniť. No pani Andree Harmanovej, riaditeľke vydavateľstva Artis Omnis – a jej prostredníctvom nám všetkým – poslal krásny telegram:

Drodzy moi,

Cieszę się bardzo. Gorzej z przyjazdem mam problemy bo niestety będą mi wszczepiac akurat blisko terminow promocji rozrusznik do serca. Potem ale to już w następnym roku będzie dobrze. Na razie pozdrówcie wszystkich, przyślijcie książkę

wasz Ernest Bryll.

*

Žiaľ, Jánošíkovi sa takýto telegram poslať nedá – predsa však som mu kamsi do éteru poslal blahoželanie k 330. narodeninám.

Poslal som mu ho tam prostredníctvom rozhlasu, a to tak, že som v ten deň porozprával na dobrú noc slovenským deťom rozprávku, ktorá sa končila slovami:

„My vieme, že cisári, čo nám kedysi vládli zo svojich palácov, boli stokrát väčší zbojníci než Jánošík. A že Jánošík, aj keď sa narodil iba v terchovskej drevenici, sa vedel správať ako cisár. Aj preto o ňom Ján Botto napísal báseň Smrť Jánošíkova, ktorá je jednou z najkrajších básní na svete. Aj preto som takisto ja napísal o Jánošíkovi nielen divadelnú hru, ale aj túto rozprávku, ktorou mu chcem zablahoželať k narodeninám. Juraj Jánošík sa totiž narodil presne pred tristo tridsiatimi rokmi. Načo je dobré to moje zablahoželanie, keď Jánošík už nežije? Ej, a prečo by nežil? Nebojte sa, aj keď je tristotridsaťročný, on žije! A ja mu želám –

Ľubomír Feldek