ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keby som tušil, že moja hra „Na skle maľované“ si získa na Slovensku takú popularitu, ba dokonca, že vyše tridsať rokov neopustí slovenské javiská, tak potom… by som ju asi z pocitu veľkej zodpovednosti radšej nenapísal. Alebo — čo by bolo ešte horšie — napísal by som ju pompéznejšie.

Tá hra vznikla, keď som sa usiloval zachrániť pred prehnanou pozornosťou, ktorú mi venovali literárni vedci a divadelná kritika. Pred hrou „Na skle maľované“ som sa stal totiž známym na poľských scénach vďaka dráme „Novembrová republika“, ktorou som sa pokúsil seriózne prehovoriť do diskusie o najnovšej histórii, o Varšavskom povstaní. A hoci som i ja pripúšťal, že ide o závažnú hru -- veď diskutéri na konferencii profesorov literatúry ma začali spájať s veľkou plejádou skvelých poľských romantických básnikov — predsa len…

Bolo sa treba zachrániť. Hrozbu autorskej pýchy bolo treba premôcť už v zárodku. A tak sa zrodila hra napísaná len tak od srdca. Práve toto „Na skle maľované“.

Jej kariéra v Poľsku, a najmä na Slovensku, ale aj v iných krajinách, bola taká, že musím povedať…

Musím povedať, čo som povedal v doline kdesi pri Banskej Bystrici mnohotisícovému davu, ktorý sa zišiel, aby si pozrel predstavenie. Hrali vynikajúci herci (ich mená si domyslite sami, ja by som ich mohol iba skomoliť). Ľudia sedeli, zahrýzali si, čo si priniesli, popíjali so sebou prinesené víno. Ako v starogréckom divadle. V tej chvíli sa mi splnil dávny sen. Splynulo javisko a hľadisko. Lenže potom nastal okamih, keď zrazu na tú veľkú scénu uprostred hôr musela vystúpiť moja maličkosť a odpovedať na otázku: Čo mi to zišlo na rozum, napísať hru o Jánošíkovi?

Slováci mlčky čakali, čo odpovie ten malý človiečik tam hore.

Odpovedal som im tak, aby pravda bola ešte väčšia, než je bežné. Nuž, bolo to tak, zablúdil som raz horách kdesi neďaleko Kriváňa, a zrazu som zazrel starý buk. V jeho kmeni bútľavinu. A v bútľavine som našiel rukopis z osemnásteho storočia, napísaný po slovensky, no s výraznými prvkami tvrdého terchovského nárečia. Som filológ, vyznám sa v pradávnych formách slovanských jazykov. Viem, ako sa vyvíjala slovenčina v časoch, keď sa budovala cesta, čo viedla až na juh, k balkánskym Slovanom, alebo naopak, až na sever, k Tatrám a Beskydám, a keď sa v podunajskej nížine usádzali predkovia Maďarov. Začal som ten rukopis čítať, prekladať -- a tak sa zrodilo „Na skle maľované“.

A že čo hľadala Jánošíkova družina na poľskej strane Tatier?

Nuž to, čo našla: ich severné svahy. Obiliu sa tam nedarí, orať sa tam nedá -- zodrať sa tam idú v robote rovnako ako na južných svahoch na Liptove. A čo ešte?

To je všetko. Už iba pozdrav a nech sa páči čítať. A ďakujem pekne za nový slovenský preklad.

Ernest Bryll^[1]