ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Je to už vyše tridsať rokov, čo mi zavolal z Nitry režisér Karol Spišák poplašnú správu, že nás Poliaci ozbíjali o zbojníka — a potom mi ponúkol na preklad Bryllovu hru Na skle maľované. Hoci som o Bryllovi vedel — veď som do jedného z prvých ročníkov Mladej tvorby, ktorá začala vychádzať v roku 1956, preložil vôbec prvú Bryllovu báseň, publikovanú v slovenčine — nemal som taký ňuch na bestsellery ako Karol Spišák, a preto som jeho ponuku bez váhania odmietol: „Mám teraz iné starosti, Karolko, a píšem aj vlastnú hru o Jánošíkovi, čo ma je po Bryllovej.“ Hru potom Divadlo A. Bagara v Nitre — ako prvé na Slovensku — uviedlo v preklade Emílie Štercovej.

Onedlho sa situácia zopakovala, tentoraz ma oslovil Laco Obuch, dramaturg činohry SND: chcú uviesť Brylla v Hviezdoslavovom divadle a boli by radi, keby som im urobil nový preklad. Nitriansky preklad sa im nepáčil — priveľa neprízvučných slabík sa v ňom vraj spieva prízvučne a naopak. Odmietol som tú ponuku aj po druhý raz — presvedčil som Laca Obucha, že ľudová pieseň sa správa podobne a že preklad hry, založenej na ľudovej piesni, tie transiktácie znesie. Dali si povedať a uviedli aj v SND nitriansky preklad.

Milka Štercová sa na mňa za to nenahnevala — jej preklad sa dožil rekordného počtu repríz. Tých posledných sa, žiaľ, nedožila už ona. Dúfam, že sa tam kdesi v prekladateľskom nebi nenahnevala ani potom, keď som — do tretice — od divadla Nová scéna ponuku urobiť nový preklad Bryllovej hry predsa len prijal. Titul, ktorý sa chystalo uviesť ďalšie bratislavské divadlo, nielenže diváci už zo Zacharovej inscenácie v SND dobre poznali, ale mnohí z nich ho videli aj viac ráz — Nová scéna teda vstupovala do rizika a musela prekonávať podobné pochybnosti, aké prekonával režisér Peter Hall pri znovuuvedení Shafferovho Amadea, na margo ktorého poznamenal: „Urobiť z niekdajšieho šlágra nové predstavenie by mohlo spochybniť jeho niekdajšiu hodnotu. Na Broadwayi sú poverčiví a nemajú radi, ak im niekto siaha na legendy.“ Bola to predovšetkým nutnosť odlíšiť sa od inscenácie v SND, ktorá vyvolala túžbu Novej scény po novom preklade, ale ja som tej túžbe vyhovel hlavne preto, lebo som medzičasom pochopil, že Bryllova hra nie je bežná hra, že je to zároveň aj krásny básnický výkon. Kvalitné básnické texty sa vo vyspelých kultúrach prekladajú viac ráz — aj my máme viac ráz preložené mnohé veľdiela svetovej poézie, Puškinovho Eugena Onegina napríklad trikrát a takého Poeovho Havrana dokonca vyše desať ráz — nuž prečo by sme nemohli mať aj dva razy preloženého Brylla?

Diváci, čo si v SND zvykli na to, ako sa Jánošík lúči s medeným kotlíkom („Zbohom buď, kotlík medený na pahrebe vyúdený!“), si museli teraz na Novej scéne zvykať pre zmenu na to, ako sa lúči s mosadzným („Zbohom buď, kotlík mosadzný — nič to, že si býval prázdny!“) Nikomu, s kým som o tom hovoril, to však neprekážalo — každý ocenil, že ten Bryllov Jánošík prestal byť trochár, a zatiaľ čo v Poľsku vystačil s jedným kotlíkom, na Slovensku si už zadovážil kotlíky dva (aj keď z toho druhého sa veľmi nenajedol).

Mená postáv sa v origináli rýmujú: žandári sa volajú Bojący, Gorący, Poważny a Uważny, zbojníci Przemyślny, Domyślny, Łamaga a Ciupaga. Patrilo sa teda, aby sa rýmovali aj v preklade — aj keď pre diváka to nie je dôležité, postavy sa na javisku menami neoslovujú. Moje slovenské rýmujúce sa ekvivalenty poľských mien majú podobné významy ako poľské — až na meno Haluška. V origináli je rýmujúcim sa protipólom mena Ciupaga (Valaška) meno Łamaga (Kripeľ). Haluška by (podľa originálu) mal asi krívať.

Poľština je rodná sestra slovenčiny, a tak chvíľami nemá prekladateľ čo robiť, netreba prekladať, stačí preberať — veď aj to slávne „Hej, baby, baby nad babami, dokedy vládnuť budete nad nami“ vychádza v oboch rečiach narovnako. Nechcel som sa však dostať do podozrenia, že odpisujem z prvého prekladu, a tak som aj v takomto prípade radšej našiel iné riešenie: „Hej, baby, baby jedna banda, že chcete chlapom vládnuť, to je hanba!“ A stala sa pôvabná vec: sám autor Ernest Bryll, ktorý sa zúčastnil na bratislavskej premiére, si to po predstavení takto pospevoval.

Na každého, s kým sa Ernest Bryll stretol počas svojej bratislavskej návštevy, muselo zapôsobiť jeho osobné čaro. Absolvoval som s ním aj diskusný večierok v poľskom kultúrnom stredisku, kde si získal poslucháčov práve tak svojou poéziou ako svojou skromnosťou. „Ja nelubię pisać,“ priznával sa, a potom vymenoval básnikov, ktorí sú lepší než on. Slávu svojej hry pripísal hudbe a šťastnej náhode. On vraj mal vyhliadnutého celkom iného skladateľa, ale ten ho sklamal — nemal čas. Poradil mu však mladú, neznámu skladateľku. Keď k nej sklamaný Bryll mieril na prvé stretnutie, nesľuboval si od spolupráce s ňou nijaký úspech. No keď mu otvorila krásna, dlhonohá blondínka, hneď vraj vedel, že bude všetko v poriadku.

Tomu pôvodne vyhliadnutému skladateľovi, čo Bryllovu hru odmietol, zlyhal zrejme ňuch presne tak ako mne, keď som dva razy odmietol ponuku, aby som urobil jej preklad. Ale zas kto vie, či by mala taký úspech, keby ju ten prvý skladateľ neodmietol. Za také sklamanie, aké postihlo Brylla v podobe Katarzyny Gärtnerovej, by mal do smrti ďakovať Bohu — a on to aj robí.

*

Na besede v bratislavskom Poľskom inštitúte si vypočul Ernest Bryll od jedného z divákov aj výčitku, že nás ozbíjal o zbojníka. Znova odpovedal skromne: ani na tomto úspešnom zboji mu nepatrí hlavná zásluha. Jánošík bol spoločným majetkom slovenskej i poľskej, tak ľudovej ako aj umelej tradície už dávno pred ním — Bryll sa s ním ako s literárnym hrdinom po prvý raz stretol u Kazimierza Tetmajera. Bryllove slová potvrdzuje literárnohistorický výskum.

Prirodzene však — ako priznáva aj Joanna Gosczyńska v knihe Mit Janosika w folklorze i literaturze słowackiej XIX wieku — „miera populárnosti Jánošíka v slovenskej literatúre je neporovnateľne väčšia“. Hoci bol Jánošík (1688 — 1713 ) historickou postavou ani nie tak dávnou — rýchlo prenikol do ľudových rozprávok i piesní, a nie iba do terchovských. Janko Kráľ napríklad zapísal ľudovú pieseň „Jánošík, Jánošík, kde je tvoj palošík? V Púchove pod bučkom, prikrytý klobúčkom“. A jedna ľudová rozprávka hovorí: „Misel on byť veľmo mocný chlap, lebo keď raz pri Krakove stretol akéhosi chlapa, čo si ráf na také veľké koleso niesol, tak mu to Jánošík na krk uviazal ako mašľu.“ Hľa, i slovenský ľud si pustil svojho hrdinu na skusy až do Poľska!

Pokiaľ ide o umelú literatúru, aj v nej sa Jánošík začína objavovať veľmi skoro — nájdeme ho v nejednej jarmočnej piesni: „Nuzným dobře činil, zvlášte pilným žákúm, dával jim na šaty soukna nebořákúm.“ A v XIX. storočí sa už mihne v diele takmer každého slovenského spisovateľa. Nájdeme ho — ešte v češtine — u Šafárika i Kollára. A nechýba pri zrode spisovnej slovenčiny, už 12 . mája 1845 sa v Orlovi Tatranskom objavuje prvá slovenská báseň na jeho počesť — Poklad Jánošíkou od Štefana Daxnera. Vrchol, dodnes neprekonaný, dosiahla potom jánošíkovská téma v Bottovej Smrti Jánošíkovej. Ktorý Slovák by z nej nevedel citovať aspoň začiatok — „Horí ohník, horí na Kráľovej holi. Ktože ho nakládol? Dvanásti sokoli.“ Nie každý však vie, že príslušník mladšieho štúrovského pokolenia Ján Botto (1829 — 1881) do tejto krásnej a s najlepšími európskymi romantickými eposmi porovnateľnej básne ukryl aj podobenstvo o osude celej štúrovskej generácie. (Smrť Jánošíkova, ktorá vyšla v roku 1862 , vznikla už po Štúrovej smrti.)

*

Občas sa stretávame s otázkami: Čo sme to za národ, že náš najväčší hrdina je zbojník? Zaslúžil si vôbec Jánošík takú pozornosť ľudu a básnikov?

Bryllova hra sa síce takýmito otázkami nezaoberá, no predsa na ne — aj za nás — dáva jednu z najkrajších odpovedí: Jánošík nielen zbíjal, ale aj rozdával, a nielen prstienky, ale najmä inšpiráciu: dokazuje to aj Na skle maľované, vynikajúce dramatické i básnické dielo.

Aj keď sa Bryll historickými faktami veľmi nezaťažuje, v jednej veci je — podobne ako Ján Botto — presný: aj ten jeho Jánošík je fyzicky mocný i duševne ušľachtilý hrdina, ktorý podľa zachovaných dokumentov síce zbíjal, ale nezabíjal. Nemýlil sa teda ľud, keď ho práve takto videl vo svojich povestiach a piesňach, nemýlime sa ani my, ktorí ho práve takéhoto chceme mať dodnes v národnej pamäti. Aj to — nie iba šťastné spojenie s Gärtnerovej rockovou hudbou — vysvetľuje veľký úspech Bryllovej hry nielen na poľských, ale aj na slovenských javiskách.

Nuž, keby nás Poliaci naozaj ozbíjali o zbojníka, túto korisť im dožičíme. Veď, napokon, aj my prekladatelia sa vyznáme v zbojníckom remesle — ukoristili sme si Bryllovho Jánošíka zase späť.

Zbojnícke riziko vyšlo aj Novej scéne — ani tam neprestalo Na skle maľované priťahovať záujem divákov. Verím teda, že riziko vyjde aj pani Andree Harmanovej a jej k žilinským témam inklinujúcemu vydavateľstvu Artis Omnis — a že si aj knižné vydanie hry Na skle maľované nájde svojich čitateľov, podobne ako si ich našli moje knižne vydané preklady Sofoklovej Antigony, Rostandovho Cyrana z Bergeracu, Shakespearovho Hamleta alebo Nezvalovej Manon Lescaut.

Preklad vznikol pre divadlo, nuž — hoci som sa pri práci verne držal poľského originálu — pár stôp v ňom zanechala aj slovenská inscenácia a neusilujem sa ich odstrániť ani v jeho knižnej podobe. Keby som ich odstránil, spieval by napríklad aj slovenský čert Jánošíkovi rovnako nežnú uspávanku ako anjel: „V kolísočke pre radosť pohojdaj sa trošku…“ Režisér Ján Ďurovčík si však povahový kontrast medzi čertom a anjelom predstavoval ostrejšie, a tak slovenský čert spieva: „Spinkaj, búvaj, ozembuch, len si pospi trošku…“ Režijné poznámky preberám z poľského knižného vydania: ak nie sú priamo dielom Bryllovej fantázie, určite pochádzajú z inscenácie, ktorá ideálne spĺňala jeho predstavy.

Ľubomír Feldek