ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

ROZPRÁVAČ V tom zelenom háji zbojník zanarieka: Počúvaj môj nárek, ty belasá rieka! Zahoj mi, vodička, tie boľavé rany, čo mi uštedrila krutosť jednej panny. ZBOJNÍCI a DIEVČATÁ Vylieč mi, vodička, tie ukrutné strasti, čo proti nim nieto v Novom Targu masti! DOVRÁVAČ V Novom Targu, tam sú kostoly vysoké! V Novom Targu, tam sú panny modrooké! Vylieč, vylieč, voda! Zahoj, zahoj, voda! ZBOJNÍK VALAŠKA Lepšie medveďovi cestu v lese pretnúť, než takú panenku v Novom Targu stretnúť. ZBOJNÍK HALUŠKA Lepšie medveďovi cestu v lese skrížiť, než takej panenke na krok sa priblížiť. ZBOJNÍK POHÚTAJ Chodieval som ja k nej v noci pod okienka, prosil som ju vrúcne: Vyjdi von, panenka. DOVRÁVAČ A ona sa iba za sklom usmievala, iba sa mu sladkým hláskom privrávala… DIEVČA I Nevyjdem ja k tebe v noci dvermi, ukradnúť mi venček z hlavy túžiš. Nevyjdem ja k tebe, nie si verný — ty si moju vernú lásku nezaslúžiš. ROZPRÁVAČ Celý rok ju pekne prosil: Vyjdi, milá! Ale ona sa už s iným zasnúbila. DOVRÁVAČ Na svadbu jej dvadsať kočov prihrmelo — pred kostolom erdžia kone preveselo. ROZPRÁVAČ Ale spala s mužom ledva tretiu nôcku, už si vyšla so zbojníkom na obchôdzku. DIEVČA I Vyšla bledá, že by bola pukla skala! Zaplakala… DIEVČATÁ Načo som sa vydávala! DIEVČA I Ak si vdovu za ženu chceš, zbojník, zobrať, choď v komôrke môjho muža zamordovať! ROZPRÁVAČ On tam zašiel a splnil jej prosbu. Zakrvavil si sekerku ostrú. Na koníčku zmizol v húští lesa — na plačúcu vdovu neobzrel sa. DIEVČA I Zavolala: Vráť sa, milý zbojník! Zanechal jej len krvavý chodník. DOVRÁVAČ Nechcem ja ťa, dievča, nechcem ja vdovu — zmárnila si muža, zmárniš ho znovu. ROZPRÁVAČ a ZBOJNÍCI Sama preplač, ukrutnica, temnú noc, nech ti z pekla letí diabol na pomoc… ČERT Len ma do toho nezaťahujte! Čert-nečert, babská nevera mi vždy bola proti srsti. Prejdeš svet krížom-krážom, uvidíš všetko možné, ale viacej zloby, ako má baba pod jedným jediným nechtom, nezazrieš nikde. Keby si ju odtiaľ vyšparchal, môžeš ňou nabíjať delá. Toľko je v tej babskej zlobe huriavku, smradu i jedu… DIEVČA I Jeho excelencia Lucifer. DIEVČA II Podistým mužského pohlavia. ČERT Čiže dobrého pohlavia. Chlap ako sa patrí. Veď my sme nikdy nerobili len tak hocičo. Zbíjali sme po nebeských grúňoch, ako bolo treba. Neraz sme Pánu Bohu preriedili oblaky, čo sa tam pásli… ANJEL Vy ste sa už len toho naprerieďovali. ČERT Len vy nič, bača, nezatĺkajte, pekne priznajte! Nie iba oblaky — i nejednu dušu sme odohnali až do pekla. ANJEL Ale neraz i my sme vás hnali ako vlky. ĆERT No hnali ste, a čo? Nech už bolo, ako bolo, nezvlčili sme sa. A pre babskú zradu na nijakom grúni niet miesta. ZBOJNÍCI Veru niet! Veru na nijakom! ZBOJNÍK HALUŠKA Ej, zradné ste dievky — ťažko to aj šípiť! Viete nám dať s láskou aj otravu vypiť. Nešťastní šuhajci, čo za vami chodia — aj o rozum prídu, aj srdcu uškodia. ZBOJNÍK DOHÚTAJ Hej, baby, baby jedna banda, hej, baby, baby jedna banda, že chcete chlapom vládnuť, to je hanba! ZBOJNÍK POHÚTAJ Ej, ťažké je, dievky, ťažké s vami spávať! S anjelom ľahneš a s čertom musíš vstávať! Nešťastní šuhajci, čo za vami chodia — aj o rozum prídu, aj srdcu uškodia. ZBOJNÍK VALAŠKA Ej, smeje sa slávik, aj ten slávik spieva, že každý šuhaj z tej lásky osprostieva. Nešťastná je láska, keď je po nej vráska. Nedobrá je rada, keď je z lásky zrada. ZBOJNÍCI Hej, baby, baby jedna banda, hej, baby, baby jedna banda, že chcete chlapom vládnuť, to je hanba! Hej, baby, baby jedna banda, hej, baby, baby jedna banda, že chcete chlapom vládnuť, to je hanba! JÁNOŠÍK Čo ste sa tak rozrumádzgali? ZBOJNÍCI Zo žiaľu. JANOŠÍK A čo vám chýba? ZBOJNÍCI Baba. JÁNOŠÍK Tak berte hociktorú! ZBOJNÍK POHÚTAJ Ej, ale vymyslel. JÁNOŠÍK Čože? ZBOJNÍK DOHÚTAJ Nič, nič. Uvidíme, či to tebe pôjde. JÁNOŠÍK A prečo by nešlo? Keď ľúbiť, tak ľúbiť. ROZPRÁVAČ Uvidíme, povedali slepí. V našej rodine bol každý chlap na baby — až tak, že išiel vzbĺknuť. Nemohli sme na jar ani v sene spávať — zhorelo by. DOVRÁVAČ A ba… JÁNOŠÍK Aké a ba? Dobre vraví. ROZPRÁVAČ i DOVRÁVAČ Veď hej. JÁNOŠÍK Aj v našej rodine to tak bolo. Jelene tak na jar netrúbili, medvede tak v lete neľúbili. Všetky dievky nám horeli v rukách. DOVRÁVAČ A ba tak to bolo, a ba veru tak. Ja len, že medzi grófmi a grófkami to býva celkom inak. NAVRÁVAČ Tí sa milujú nie ako Boh, ale ako cisár prikázal. Keď taký gróf sa chce pomilovať, musia ho budiť a povzbudzovať. Musia mu kvapnúť do čaju rumu a pudrujú ho a telo trú mu. DOVRÁVAČ Ku grófke ide a vraví: Madam, prepáčte, že vám odedzu skladám a že sa chystám na čudný pohyb — cisár a zákon kážu ho robiť. Grófka sa naňho trasie už celá — no gróf má ešte poznámok veľa. Vraj ochorelo už veľa osôb, čo viedli život na sedavý spôsob, vraj kvôli zdraviu ten pohyb cisár dal do zákona, aj ho podpísal. Grófka sa trasie, grófka sa pýri — no gróf sa ďalej o veci šíri. Vraj z knižiek vopred študovať sa má, ako sa hýbať má pán i dáma. Vraj cisára už poprosil listom, nech poučí ich o tomto istom. Grófka sa trasie, a už je nahá, no gróf sa ďalej ísť k veci zdráha. Odpoveď ešte, neprišla, madam — nuž rozumnejšie je počkať hádam na príkaz čerstvý a aktuálny, čo usmerní ma vo vašej spálni. Grófka sa trasie — už asi hnevom. A gróf sa lúči s hlúpym úsmevom. Aj desať rokov ubehnúť môže — a cisár vôbec nám nepomôže. Keď neodpíše, nespravme chybu — ľúbme sa zatiaľ len bez pohybu. JÁNOŠÍK Aj to sa niekedy dá, len to treba vedieť. Netrápme sa mi tým, či sa gróf rozhýbe a či nie. Veď ešte sme tu my a pohybu máme nazvyš — môžeme ho rozdávať aj grófkam. DOVRÁVAČ Len aby ony neležali ako drevo. JÁNOŠÍK Aj fujara je z dreva — a keď na nej zapreberáš, spieva. NAVRÁVAČ a DOVRÁVAČ To je svätá pravda. JÁNOŠÍK A je svätá pravda aj tá, že sme my najlepšia fajta. Lebo ako vravím — jelene tak na jar netrúbili, medvede tak v lete neľúbili. Všetky dievky nám horeli v rukách. Ej, milovali sme my len tak, na holej zemi, s nami išli by všetky dievčiny na posiedky. Prvá šla čiernovláska — bola celú noc láska do bielučkého ránka, do zore, do škovránka. Druha šla zlatovláska — bola celý deň láska, vzali sme ju do hája, mali sme ju tam dvaja. Tretia — červenovláska. Bola noc a deň láska, mala len jeden sníček — nerozplač ma, zbojníček! ZBOJNÍCI A veď to chyba nie je, keď dievča slzy leje! DIEVČATÁ Bude potôčik väčší, bude kraj úrodnejší. ŽANDÁRI (aj teraz by radi obalamutili Jánošíka) ako zbojníci ľúbia! VŠETCI A nech jelene trúbia, ako zbojníci ľúbia! He-he-he-he-he-hej! Nech ľúbia! DOVRÁVAČ Piesne naše, kto vás všetky prespieva?… Ale pravdu povediac, nebolo to, chlapci, všetko také krásne. Náš Jánošík bol veľký zbojník, ale v láske bol plachý ako vtáča. ROZPRÁVAČ Vtáča-nevtáča… DOVRÁVAČ Ba veru vtáča. ČERT Doparoma, tak? ANJEL A čo je na tom čudné? V každom chlapovi sa láska musí vyvíjať pekne poľahučky, potichučky. Tak to majú dievky najradšej. ČERT Ale nie ryšavé. ANJEL Ryšavé sú falošné. Ustavične im horia na hlave vlasy. Ale iné áno, iné to majú tak najradšej… DOVRÁVAČ Nuž, a ty si sa to kde dozvedel? ČERT V nebi ho vyškolili. ANJEL Veru v nebi. Čo myslíš, čertisko, že my v nebi sa neľúbime? Akože by to bolo — bez ľúbenia? Aký raj? My v nebi vieme všetko. Niet ničoho človečieho, čo by necítil aj každý strážny anjel. ROZPRÁVAČ Pozriže ho, anjela! Cítite všetko človečie? Do záchvevu? ANJEL Do najmenšieho záchvevu. ZBOJNÍCI Do najmenšieho? ANJEL Do najmenšieho záchvevčeku. DOVRÁVAČ Nuž, potom je vám anjelom strážnym dobre. DIEVČA I Oj, dobre-predobre… ANJEL Ako ktorému. Ale na Jánošíka sa sťažovať nemôžem. Ako dnes pamätám, v dolinách sa začínali sená, a on už tretiu noc nemohol zaspať od tej vône. Prevracal sa, prevracal vo svojej kolibe. Skrúcalo ho, ej, ako len ho skrúcalo, a nevedel, čo mu je. Myslel si, že to ho tak ťahá na zboj. ČERT Joj, podržte ma, lebo spadnem… Vraj na zboj… ANJEL Myslel si to, a čo je na tom zlé? Ba už vytiahol aj svoj obrovský zbojnícky nôž, a ako ho brúsi, tak ho brúsi… ČERT Joj, že nôž! Joj, a že brúsi… A ja, že dačo trúsi! JÁNOŠÍK A čo sa ty, čert, posmievaš? Nuž brúsil som. ČERT Nuž si brúsil? JÁNOŠÍK Nôž! Zboja sa mi zažiadalo. ČERT A ja, že nuž. JÁNOŠÍK Len aby som ti tým nužom nemusel porátať rebrá… Vrav, anjel, máš slovo. ANJEL Vďaka… Rozmýšľal on, rozmýšľal, a zachcelo sa mu kosiť. ŽANDÁRI Kosiť? JÁNOŠÍK Kosiť. Zašiel som teda na lúku a hľadím, a tu zrazu húf dievčat, idú prevracať seno. ZBOJNÍCI Húf dievčat? Celý húf? ANJEL A kráčali vám tak, že slovo je na to slabé. JÁNOŠÍK Čakal som na teba tri dlhé noci! Ej, srdce ma prosí — chcelo by čosi! Tri noci stál som konča borievčia, vypytoval som sa — kde je to dievča? ZBOJNÍCI a DIEVČATÁ Tri noci stál som konča borievčia, vypytoval som sa — kde je to dievča? K tebe to čakanie mi viedlo krok, celú noc klopkalo ti na oblok… JÁNOŠÍK Ej, ako mám zaspať či odísť dakam, keď stále len teba, dievčatko, čakám? Aj na nebi mesiac bledne bez teba, aj slniečko radšej by spadlo z neba! ZBOJNÍCI a DIEVČATÁ Tri noci stál som konča borievčia, vypytoval som sa — kde je to dievča? K tebe to čakanie mi viedlo krok, celú noc klopkalo ti na oblok… ANJEL a JÁNOŠÍK Oj, dievčina moja, oj vytúžená, hlavička ma bolí a spánku nemá, oj, dievčina moja, poľutuj že ma! Oj, dievčina moja, oj vytúžená! ZBOJNÍCI Nech čakanie moje, môj sivý holub, na chvíľku si sadne ku tvojmu stolu! Už čakanie moje ďalej nezájde — len pod tvojou dlaňou striešku si nájde. Prichýľ ho u seba na celú noc — keď nevládze ďalej, poď na pomoc… DIEVČATÁ Prichýľ ho u seba na celú noc — keď samo nevládze, poď na pomoc… Prichýľ ho u seba na celú noc — keď samo nevládze, poď mu na pomoc… ROZPRÁVAČ A takto sa on rozľúbil. I zašiel za tou dievčinou, za tou jedinou, čo mu rozbúchala srdce, a pekne ju poprosil… JÁNOŠÍK Ľúb ma, zaľúb si ma… DOVRÁVAČ Ale ona ostala nemá. ROZPRÁVAČ A vtedy si pred ňou kľakol na obe kolená a takto kľačiac, ako ešte ani v kostole — veru ani v terchovskom kostole — nikdy nekľačal, a prosil ju… ZBOJNÍCI, DIEVČATÁ a JÁNOŠÍK Ľúb ma, zaľúb si ma… DOVRÁVAČ A ona ho nechcela. ČERT Nechcela, lebo nechcela — možno jej poradil sám Lucifer. Zbojníčka nechci — pusť z hlavy sníček! Nevezme si ťa ten tvoj zbojníček. Pôjde on voľne cez hory-doly — nech dievča stokrát samota bolí. Pôjde on voľne ako ten vánok — nevráti sa viac na ten tvoj gánok. A keby sa aj oženil azda — odvisne skôr, kým žena sa nazdá. Buaaahahaha! Kým budeš, matka, hojdať dieťatko, na háku hojdať bude sa tatko. Chcel ti dať perly z grófskeho koča — a zanechal ti len slzy v očiach. ANJEL Tak vidíte, zbojníci, aká to bola diabolská prefíkanosť. Nestačilo mu, čo popáchal v raji — ešte i teraz hádže polená pod nohy zaľúbencom. Navraví aj vyvraví, vypije krv — ani dierku nespraví. ZBOJNÍCI Navraví, vyvraví — len aby sa nedonavrával. ČERT Ale ja, zbojnící, ale vari ja? Čo s tým mám ja? To nie je moja kaša, do ktorej dúchate. Pre mňa za mňa, nech sa ľúbia. ANJEL Tak čo jej potom našepkávaš, hadisko? Nechaj si tie sprostosti pre seba! ZBOJNÍCI Neočierňuj zbojnícku lásku! ROZPRÁVAČ Tá je ako by ju Perún zoslal z neba v blesku. DOVRÁVAČ A ešte je aj pohromená hromom. ZBOJNÍCI A pomedená medom. JÁNOŠÍK Ej, na zelenej, na strmej stráni šuhajko leží, krváca z rany… ZBOJNÍCI Dobehla k nemu tá jeho mati — narieka horko, že syna stratí… JÁNOŠÍK Mamička, zbohom, lúčim sa skromne, lebo už srdce zomiera vo mne. DIEVČATÁ Srdce mu zomiera, dych sa mu tají za jednou dievčinou v zelenom háji. ROZPRÁVAČ Načrela matka, keď našla prameň — neuhasila v tom srdci plameň. ANJEL Priletel anjel z nebeských výšin, a neuhasil to srdce ničím. JÁNOŠÍK Ej, kamaráti, srdce mi haste, haste to moje horiace šťastie! ZBOJNÍCI Šli kamaráti, vzali z pivnice dva súdky vodky, sud slivovice. ČERT Tri dni s ním pili, čo mali sily, a jeho srdce neuhasili. ZBOJNÍCI Tak je to, panny, na šírom svete, že vy ten požiar zapaľujete. ANJEL Na Božom svete to vždy tak chodí — na požiar srdca málo je vody. ZBOJNÍCI Hej, vy dievky… ČERT Vy každej noci ten požiar haste, nech neuhorí to chlapské šťastie. JÁNOŠÍK Lebo keď sčernie sťa v blesku topoľ, ostane z neho už iba popol. ROZPRÁVAČ A to vám vravím — to sa stať nesmie! Kto si vás potom, dievčence, vezme? ANJEL Hej… ČERT A čo ty o tom vieš? ANJEL Čo viem, nepoviem. ČERT Bež kamsi, ty bezchvostiar… ANJEL Len si bľaboc, bľaboc a záviď. Videl som, čo som videl. A to vám vravím — to sa stať nesmie! Kto si vás potom, dievčence, vezme? Kto ako vietor vám zdvihne sukne? Kto sa vám v tanci pod sukne kukne? Haste ten požiar, kým srdce žobre, aby vás chlapci ľúbili dobre. ŽANDÁR HORLIVÝ Nuž, a ďalej bolo ako? Uhasila mu ten požiar? ŽANDÁR ZMIERLIVÝ A či neuhasila? ZBOJNÍK DOHÚTAJ A čo vás do toho? ŽANDÁR VÁŽNY Veď my nič, to len tak zo zvedavosti. ZBOJNÍK VALAŠKA Aj za rebrá nás vešiate len tak zo zvedavosti… ŽANDÁR VLAŽNÝ Aj. Pravdu poviem — človek sa pri šibenici nenudí. Nech je už akokoľvek — vy zbojníci sa hompáľate pekne. Občas sa na tom pozabávame aj zo tri dni. ŽANDÁR HORLIVÝ Po troch dňoch sa pozrieš a myslíš si — hotovo. Ale bývajú aj takí, čo sa mykajú celý týždeň. Mocný ste vy národ. ZBOJNÍCI Ej, veru mocný. ŽANDÁR ZMIERLIVÝ My by sme tak dlho neuviseli. Všetko sa mi tak vidí, že ten cisársky chlieb je akýsi slabší. ŽANDÁR VÁŽNY Pozor na ústa. ŽANDÁR ZMIERLIVÝ Ja len tak pre seba… A… a…. a čo bolo s tým ľúbením? ROZPRÁVAČ Bolo, čo bolo. ŽANDÁR HORLIVÝ Nuž, vravte, prosím pekne, povedzte. ŽANDÁR VLAŽNÝ Bíjať, to vás my bíjame, aj bíjať budeme. Ale nezaškodí porozprávať sa aj o láske. Keď sa porozprávame, keď si vypijeme, aj život bude ľahší. ŽANDÁR VÁŽNY Oj, ľahší! Spoznáš človeka, prevravíš s ním, a keď ho potom zakúvaš do pút, alebo nebodaj vešiaš na hák, hneď je to akési veselšie. Nie ako keby bol celkom cudzí. ŽANDÁR ZMIERLIVÝ Niet horšieho ako cudzí. ŽANDÁRI Oj, s cudzím je najhoršie. Tak otupno, clivo… ŽANDÁR VLAŽNÝ Katuješ ho, z kože ho derieš, do rán mu sypeš soľ, aj pokoreníš — a čo z toho? No keď ho poznáš, hneď si pomyslíš: to ja som mu rúčku vylomil, a už on tou rúčkou svoje dievča nepohladí. To ja som mu očko vyďobol, a už sa on tým očkom na svoju frajerku nezahľadí, neuvidí, či sa vyparádila krajšie než iné. So známym si pri mučení aj poklebetíš. ZBOJNÍK VALAŠKA Nuž, a či nie? Ty mi rúčku vylamuješ, a ja ti zatiaľ rozprávam, ako sme samotnému arcikniežaťu… ŽANDÁR VÁŽNY Čššš… ZBOJNÍK VALAŠKA … ako sme samotnému arcikniežaťu nôžky vykĺbili! Ej, skákal ti ako mucha, pišťal… ŽANDÁR ZMIERLIVÝ Čššš… ŽANDÁR VLAŽNÝ Ešte aby to tak napísali do Viedne. ZBOJNÍK POHÚTAJ Aj vo Viedni sme pobudli. Ty mi budeš paprikovať rany, a ja ti zatiaľ porozprávam, ba vari aj zaspievam… ŽANDÁR HORLIVÝ Oj, zaspievaš ty, zaspievaš. ŽANDÁR VÁŽNY Všetko do bodky, ako vo viedenskej opere. ZBOJNÍK POHÚTAJ Zaspievam, vyspievam… Čo by som skrýval? Napríklad ako sme na jednom zámku pretiahli štyri princezné aj s frajcimerom. V Mikuláši to bolo. ŽANDÁR ZMIERLIVÝ Bezbožníci. ZBOJNÍK POHÚTAJ Bezbožníci, to teda nie! Aj keď máme tuhé korienky, ale bez božej pomoci by sme všetky tie frajcimerky nezvládli. ZBOJNÍK VALAŠKA Ale zvládli sme ich. ZBOJNÍK HALUŠKA Aj keď sme sa vyšťavili, ej, dobre vyšťavili. ZBOJNÍK DOHÚTAJ Akoby nás do dna vycicali… JÁNOŠÍK Veru vycicali. Ale to bolo, chlapci, až potom. Ešte predtým som sa ja zaľúbil, keď boli tie sená… ZBOJNÍK VALAŠKA To je pravda. Bol si mladý. Kvôli jednému pivu by si nedbal kúpiť celý pivovar. JÁNOŠÍK A veď mi bolo pri tom dobre. ZBOJNÍK HALUŠKA Lepšie než v Mikuláši? JÁNOŠÍK Lepšie… ZBOJNÍK HALUŠKA Ale prečo? Veď aj tam sme si užili. Práve bol dvorný bál. ZBOJNÍK VALAŠKA Bohvie prečo — ale dodnes na viedenskom cisárskom dvore všetky dietky akoby nám vypadli z oka. Spokrvnili sme sa s grófmi. Šľachta má už teraz naše šľachy. JÁNOŠÍK Nebolo zle ani v Mikuláši. ZBOJNÍCI Veru nie… JÁNOŠÍK Ale na senách bolo lepšie. ZBOJNÍK VALAŠKA V čom lepšie? JÁNOŠÍK Pánbohvie v čom. Ale bolo. Na senách ti je, akoby do teba vošiel celý svet. Tak ti je, že by si ani lienke neublížil. ZBOJNÍK VALAŠKA Chvalabohu, netrvalo to dlho. Ani lienke! Zbojník nad zbojníkov — a ešte by nám ho ženské sukne utopili. Lienka… Aby tak lienku chytal za kolienka. JÁNOŠÍK Ba zrazu ti je tak, akoby ti po žilách s krvou kolovalo spievanie! Ľúbostné spievanie, sladké omdlievanie. ZBOJNÍCI a DIEVČATÁ Na sene, na sene, hej! JÁNOŠÍK Sladké omámenie, veľké roztrasenie. ZBOJNÍCI a DIEVČATÁ Na sene trasenie, hej! JÁNOŠÍK Veľké roztrasenie, ba aj rozplakanie. ZBOJNÍCI a DIEVČATÁ Do rána čakanie, hej! JÁNOŠÍK Ľúbostné vzdychanie. ROZPRÁVAČ (významne). V sene popichanie! ZBOJNÍCI a DIEVČATÁ Na sene, na sene, hej! DOVRÁVAČ Nech sa na tom sene čo sa stať má, stane! ZBOJNÍCI a DIEVČATÁ Na sene, na sene, hej! Ej, nech sa to stane do rána na sene — nech sú aj tie dievky ráno pokosené, nech sú aj tie dievky rozosnené! ZBOJNÍK POHÚTAJ Nuž. JÁNOŠÍK Ale ja nemôžem. Ja z lásky omdlievam. ZBOJNÍK DOHÚTAJ Hej! JÁNOŠÍK Kvetov ti nazbieram. Piesenku zaspievam. ŽANDÁRI Chachacha! ZBOJNÍK VALAŠKA Zavrite si chlebárne! Nevideli ste ešte zaľúbenie? ŽANDÁR ZMIERLIVÝ Ale nie takéto… ŽANDÁR HORLIVÝ Nie takéto mľandravé. Nenašla ho guľka, ani šabľa holá — iba tá jedinká, čo s ním v sene bola. Aj listy jej písal… ŽANDÁRI Nôckou k nej dochádzal… ŽANDÁR VÁŽNY Len o nej premýšľal, svet mu z očí schádzal. ŽANDÁR HORLIVÝ Púšťala ho ona… ŽANDÁRI Iba pod okienka. ŽANDÁR VÁŽNY Ja ti dám len cez sklo, lebo som panenka. ŽANDÁR ZMIERLIVÝ Bozkával ju cez sklo, tak si ľúbiť zvykol… ŽANDÁRI A cez druhé dvere k nej sa žandár šmykol… ŽANDÁR HORLIVÝ Zbojníci, zbojníci, zbíjajte po horách… ŽANDÁRI A my sa vyspíme v dievčenských komorách. ZBOJNÍK POHÚTAJ Ej, sladké snenie… ŽANDÁRI Na sene… ŽANDÁR HORLIVÝ Nie je nad trasenie na zelenom sene! A najkrajšie je v sienku ponatriasať žienku… A najkrajšie je v sienku ponatriasať žienku… Ponatriasať žienku… ZBOJNÍK DOHÚTAJ Chlapci… ZBOJNÍCI Ideme… JÁNOŠÍK Ale ja nemôžem. Ja z lásky omdlievam… ČERT Aké omdlievanie, treba preťahovať. ANJEL Hamuj, hamuj! ZBOJNÍCI Žandárov po chrbtoch treba preťahovať. ŽANDÁRI Ejha, nás už vy napreťahujete! ROZPRÁVAČ Kapitána to vzalo. ZBOJNÍCI a ČERT Kapitána nad kapitánov… ANJEL Hamujte, hamujte! ČERT A prečo? Radšej banovať, ako hamovať. ANJEL Len hamuj. Všetko má svoj čas. DIEVČATÁ Oj, veru, času dosť. ANJEL Všetko sa časom utrasie. Vy, zbojníci, ho teraz nezmeníte. Ešte má lásky na sedem mesiacov. ZBOJNÍK HALUŠKA Vybijú nás do nohy. ŽANDÁRI A veru vybijeme… ANJEL Tak sa poskrývajte po lesoch. Prvý mesiac bude na ňu len hľadieť. ČERT A viac nič? ANJEL A viac nič. A bude na ňu hľadieť tak, že od toho pohľadu tráva zhorí na uhoľ. A každý kameň na ceste zaplače ľudským hlasom. A každý vták odletí, akoby sa zberalo na búrku. DIEVČA I A ona? ANJEL A ona — akoby ten pohľad ani nevidela. Prechádzať sa bude po tej zhorenej tráve tak zľahka ako kráľovná. Spievať si bude tak, že prehluší plač kameňa. Veselá bude ako vietor, i taká slepá, i taká nechápavá. ZBOJNÍK DOHÚTAJ Pochopže ho už, pochop, dievčina, lebo z toho lietania po horách sa nám už v črevách žaby liahnu. ZBOJNÍCI Pochopže, pochop, čo máš pochopiť, nauč sa, nauč, čo treba robiť. DIEVČATÁ Nauč sa, nauč, čo je to ľúbiť, až do skonania si lásku sľúbiť. DIEVČA I (hrá úlohu Jánošíkovej milej). Vyrástol mladý lístok z buka, Jánošík rád sa na mňa kuká. Prosí ma o rúčku a zlatú obrúčku mi ponúka… DIEVČA II Uteká potok po doline. Láska je poklad… ZBOJNÍCI Čo sa minie. JÁNOŠÍK Do mňa len zaľúb sa, patri len mne… ROZPRÁVAČ Nuž ako? JÁNOŠÍK Tma ako na počiatku. ANJEL A ešte dlho bude taká. ČERT Čo ty, poškrabok nebeský, dráždiš ľudí? Zbojník nám vysychá na íver, chlapci sa skrývajú pred žandármi po horách, šibenice v Novom Targu sú vysoké ako vráta, a tebe neponáhľa nič. Koľko má ešte trvať tá jeho ľúbosť? DIEVČA I Dlho. ANJEL Veru dlho! Na druhý mesiac jej bude nosiť vodu v riečici. ŽANDÁRI V riečici? ZBOJNÍCI V riečici? DIEVČA I Veď riečica je deravá… Ale prečo v riečici? ANJEL Pretože si s ním vyšla popri vode. Keď si už konečne po mesiaci porozumeli. On kráčal ako ohnivý stĺp, toľko sa v ňom nazbieralo čakania, a ona zas — ako kus ľadu. Neulahodil jej ani piesňou, ani pohľadmi, ani vzdychmi. Celú noc bola k nemu taká. ZBOJNÍK VALAŠKA Celú noc. Celú noc ako najľadovejší ľad. ČERT Peklo! Ba neviem, či sa vôbec nájde v pekle taký ľad. ZBOJNÍCI Utrpenie… ANJEL Veru trýzeň. Na nevydržanie. Tak ho ona utrýznila tou láskou. Nad ránom si pred ňou kľakol a povedal… JANOŠÍK a ZBOJNÍCI Pre Kristove rany — kedy ma už pustíš? ČERT Nuž, ak bola pobožná… ANJEL Nebola. Premerala si ho chladným pohľadom a kázala mu vyšpliechať riečicou vodu z Morského oka. Keď už uvidím skalu na dne, možno sa na teba pozriem. ČERT A on? ANJEL Nevidíš na oči? Vyšpliechal ju! V riečici ju preniesol cez hory. ČERT A nie, keď to bol zbojník nad zbojníkov? Mesiac ju nosil, prelieval štyri týždne. Päť nových plies vylial v Tatrách — a ešte jedno, to Gonšenicovo. ZBOJNÍCI A ona? ANJEL A ona bola k nemu ďalej tvrdá ako kameň. DIEVČA I Janošík, zbojníček, ak mám ľúbiť teba, najprv musíš zohnať tie oblaky z neba. Zožeň ich do kŕdľa, ako ovce popas, nech bieleho rúna v komore mám po pás. ZBOJNÍCI A on jednou rukou zohnal z neba chmáry — zmenené na ovce stáli pri košiari. A keď ich už pásol, keď ich prepočítal, „Kedy ty sa zmeníš?“ dievčiny sa pýtal. ROZPRÁVAČ Ovečky prijala, ďakovala za ne — ešte mu nedala svoj vienok do dlane. ANJEL A on sa jej spýtal, čo by ešte chcela. Na mŕtveho otca vtedy pomyslela. DIEVČA I Oj, ja som sirota z chudobného domu, nemôžem dať vienok len tak hocikomu. Prisahaj mi lásku, ak ma chceš naozaj — a tvár môjho otca na Giewont vytesaj. ZBOJNÍCI Mesiac on rúbal do brala giewontského, až kým tvár jej otca nehľadela z neho. JÁNOŠÍK Teraz máš už milá na Giewonte otca — kedy uspokojíš túžbu môjho srdca? ROZPRÁVAČ A ona mu na to: Ak ma túžiš dostať… DIEVČA I Bez jedného klinca kostolíček postav! Nech je v tom kostole smreková povala, aby nám pri svadbe ihličím voňala. ANJEL Kostolík bez klinca postavil na rozkaz — a ona mu dala ďalší krutý odkaz. DIEVČA I Len bielu sukňu mám — ja na svadbu pôjdem, keď sukňu hviezdami vyšitú mať budem! Pozvešiavaj hviezdy z oblohy, môj milý! Chcem vedieť, koľko je v tvojej láske sily. ČERT Pozvešiaval hviezdy z tej nebeskej báne — ako zmija sa mu zas vyšmykla z dlane… DIEVČA I Budem tvoja, len mi odprisahať musíš, že usmiať na inú sa viac nepokúsiš. ZBOJNÍK VALAŠKA A on jej prisahá, aj sa prežehnáva… ZBOJNÍCI A ona je k nemu ďalej odmietavá. JÁNOŠÍK Pre Boha živého, moja premilená, kedy mi už dáš ten svoj vienok do vena? Pol roka nepijem, pol roka už nejem — prečo sa mi skrývaš, namojdušu neviem. Ak si ty škovránok a ja divý jastrab, aj tak ťa chytím raz — radšej ma už netráp. Chytím ťa, dievčatko, a bude ti beda, lebo mi tvoj vienok oka zavrieť nedá. DIEVČA I Len keď sa usadíš, potom budem tvoja. Len keď sa, zbojníček, zriekneš svojho zboja. Potom budem tvoja, keď sa staneš gazdom, no nebudem tvoja, kým chodievaš na zboj. Prestaň byť, zbojníček, taký neposedný — lepšie sedieť pri mne, než visieť vo Viedni… ANJEL Chcela mu zbojnícky chodník nechať zarásť — z najmilšej nemilou stala sa mu zaraz. ZBOJNÍCI, ROZPRÁVAČ a DOVRÁVAČ Lebo zbojník znesie, čo nik neunesie, len keď každý deň smie zazbíjať si v lese. Keby len na jeden deň sa zriekol zboja, prestane mu voňať tá zelená chvoja. Keď si v krvi svoj nôž len deň neomočí, razom je svet pustý, pustí ho rád z očí. Keď sa zbojník rodí, on už aj z kolísky vyhadzuje lyžky a nechce jesť z misky, zanechá dom rodný, hej, hej, zanechá ovečky, hej, hej — sloboda ho zvábi hej, hej na hôrne chodníčky, hej, hej! Hej! (S výskotom sa v rytme predchádzajúcej piesne začína tanec, do ktorého sa ostýchavo zapája i Jánošík. Podchvíľou sa vracajú i jej slová, vykrikované tancujúcimi.) Zanechá dom rodný, zanechá ovečky — sloboda ho zvábi na hôrne chodníčky. DIEVČA I Postojže, Janíček, už ti dávam venček, lebo ty si pre mňa najmilší mládenček! ROZPRÁVAČ Počkajže, Janíček — ale on nečaká. Na päte sa zvrtne a od nej uteká. DOVRÁVAČ A ona ho prosí a ona ho volá — on sa na ňu díva, sťaby tam nebola. JÁNOŠÍK Ľúbil som ťa, dievča, je to siedmy mesiac, je to siedmy mesiac — no už ani deň viac. Nechcem ja, dievča, už tvoj zelený vienok, komu chceš, ukazuj pár svojich kolienok. Ja budem vo Viedni len vo víne plávať, venčeky mi budú grófky samy dávať. A po grófkach nájdem si dievčatko mladšie, za tebou mi srdce nikdy nezaplače. Keď zbojníka nechceš, ty si doma starni, chodievaj na púte, štrngaj škapuliarmi. A keď bude z teba baba s kozou bradou, Spomeň si na tie dni, keď si bola mladou, ľúbiť nechcela si, keď ľúbili teba, a keď si stará dnes — tak ti, baba, treba. Ej, vážte si mladosť, dievky ružolíce, aby vám za ňou raz nepukalo srdce. ZBOJNÍCI Ej, vážte si mladosť, dievky ružolíce, aby vám za ňou raz nepukalo srdce. Čo patrí mládencom, to dajte mládencom… DOVRÁVAČ Beda tej, čo nevie rozlúčiť sa s vencom. (S touto vetou odchádzajú všetci do Viedne.)