ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

PÁNBOH SA POMÝLIL JÁNOŠÍK (spieva). Pánboh sa pomýlil, keď stvoril rovinu — guľky tam lietajú, chlapci od nich hynú. No ja to napravím — do hory sa vtisnem. Stromy ma ochránia — na jednom … (Javisko sa osvetlí. Šum hory sa zmení na šum Ľudu, ktorý stavia popravisko — na jednej strane popraviska šibenicu a na druhej koleso na lámanie kostí. Na Ľud dozerajú Drábi. Z úkrytu vľavo pozoruje dianie na javisku Jánošík. Z úkrytu vpravo Uhorčík. Uhorčík má v rukách husličky, Jánošík valašku.) JÁNOŠÍK (prestane spievať a vynorí sa z úkrytu na tej strane popraviska, kde Ľud postavil novú šibenicu. Probuje ju.) … na jednom odvisnem, ale som na ňom ešte neodvisol. Veď ja som Jánošík, slobodný syn poddaného ľudu. JÁNOŠÍK JE SYNOM PODDANÉHO ĽUDU UHORČÍK (aj on prestal hrať, ale znova začne a zaspieva). Jánošík je synom… ĽUD (pridá sa). … poddaného ľudu, len o ňom sa piesne večne spievať budú. V tom je naša hrdosť, v tom je naša sila, že ho na Terchovej mater porodila, že sme boli rodní, že sme boli naši — DRÁBI (švihnú korbáčmi). ĽUD (pokorne). — že ho obesíme v Svätom Mikuláši. Pretože vždy naše šibenice všetky boli iba pre nás a pre naše dietky. KATARÍNKA(vynorí sa spomedzi Ľudu a vykríkne). Dosť! SLOBODIENKA (vynorí sa spomedzi Ľudu a vykríkne). Hanbite sa! (Spieva.) JA SOM SLOBODIENKA Jánošík, junošík, veď si ty môj milý. Povedz im, koľko má láska v sebe sily. Ako dva holúbky milenci si žijú. Povedz im, Jánošík, že ťa nezabijú. Ja som Slobodienka, tvoja milá šumná. Ty budeš, Jánošík, večne žiť len u mňa. PRVÉ DIEVČA A u nás vari nie? DRUHÉ DIEVČA Kým je slobodný, patrí nám všetkým. TRETIE DIEVČA Nielen tebe, Slobodienka. ŠTVRTÉ DIEVČA Poďme sa oňho pobiť! (Všetky tancujú okolo Jánošíka a bijú sa oňho, kým on si skúša šibenicu.) FRAJERÔČKY ŠTYRI JÁNOŠÍK Frajerôčky štyri, prečo ste sa bili? DIEVČATÁ Pre teba, Jánošík, že sme ťa ľúbili. JÁNOŠÍK Aj ja som vás ľúbil. DIEVČATÁ Ty si nás neľúbil. JÁNOŠÍK Ľúbil. DIEVČATÁ A neľúbil. JÁNOŠÍK Ľúbil. DIEVČATÁ A neľúbil. Veď ani jednej z nás vernosť si nesľúbil. JÁNOŠÍK Načo jednej sľúbiť, keď som ľúbil všetky? DIEVČATÁ Na tvojej mohyle zasadíme kvietky. Keď prvý rozkvitne. JÁNOŠÍK Zase mi deň svitne. DIEVČATÁ Nesvitne. JÁNOŠÍK A svitne. DIEVČATÁ Nesvitne. JÁNOŠÍK A svitne, keď moja valaška šibeničku vytne. (zavesí sa na hák a pokúša sa vyťať valaškou šibenicu, ale nepodarí sa mu to a valaška mu vypadne z rúk) JÁNOŠÍK A ja som vás ľúbil. DIEVČATÁ Ty si nás neľúbil. JÁNOŠÍK Ľúbil. DIEVČATÁ A neľúbil. JÁNOŠÍK Ľúbil. DIEVČATÁ A neľúbil. Ty si svoju vernosť šibeničke sľúbil. SMRTKA (na okamih sa na ňu zmenila Slobodienka, vykúka spoza šibenice). Veru len mne Jánošík. Veru len mne. (Spieva.) JA SOM ŠIBENIČKA Ja som šibenička, tvoja milá šumná. Priznaj sa, Jánošík — dobre ti je u mňa. JÁNOŠÍK (po chvíľke ticha zoskočí zo šibenice a tancuje s Dievčatami). Nie šibeničke! (Odsotí Smrtku, Smrtka sa preľakne a zmení sa na Slobodienku.) Ale Slobodienke! PÁNBOH SA POMÝLIL DIEVČATÁ Pánboh sa pomýlil, keď stvoril mládenca, čo by nás všetky chcel zanechať bez venca. JÁNOŚÍK No ja to napravím, ožením sa v šenku za štyri frajerky, piatu slobodienku. DIEVČATÁ No on to napraví, ožení sa za tú — ku štyrom frajerkám… (Slobodienka sa znova premení na Smrtku.) … šibeničku piatu. (Znova nastane na javisku tma a ozve sa zvuk hory, vietor, praskot, piskot vtákov a z tmy sa ešte s echom ozýva spev Dievčat) DIEVČATÁ Šibeničku piatu!