ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

HOSTINSKÝ (vchádza so Šípošom). Tu sme, pán Šípoš… Toto bude vaša izbietka. ŠÍPOŠ Ďakujem úctivo. Závora je, prosím, pevná? HOSTINSKÝ (započúva sa do náporov vetra). Vietor ju nevytrhne. ŠÍPOŠ (započúva sa do náporov vetra) Vietor nie — ale čo zbojníci? Nehrozí mi u vás nijaký prepad? Viete, som kupec, mám so sebou tovar… HOSTINSKÝ Nemáme nič hlásené. ŠÍPOŠ Ó, chvalabohu. Teda dobrú noc. HOSTINSKÝ Aj vám, pane. Tu bývajú dobré noci. ŠÍPOŠ To rád počujem — ale je to naozaj tak? HOSTINSKÝ Tak je, ako hovorím. Jedna noc lepšia ako druhá. (Odíde.) ŠÍPOŠ Bŕŕ! Aj ten hostinský je taký čudný človek. Načo som mu len, ja blázon, hovoril, že mám so sebou tovar? (Znova sa započúva do náporov vetra.) A navyše ešte ten strašidelný víchor. Už aby bolo ráno. HOSTINSKÝ (vojde so Schardonovou). ŠÍPOŠ (sleduje výstup vo vedľajšej izbe imaginárnou škárou). HOSTINSKÝ Poriadne vetrisko. Nebudete sa v noci báť, pani Schardonová? SCHARDONOVÁ A čoho, prosím voz? Som voda po generálovi — to boli ine vetry, keď som predvádzala svojho nebohatého mangela na jeho vojnových ťahaniciach. Vtedy mi guláše len tak hvízdali okolo úch. A nebojovala som sa. Mam sa bojovať teraz? Vylučované. HOSTINSKÝ Žiaľ, ani závora na vašich dverách nedrží poriadne a… SCHARDONOVÁ Nechaj dvere spotvorené, synak. Mám rada, keď ma preťahuje. HOSTINSKÝ Tak či tak, keď pôjdete spať, prisuňte si k dverám aspoň truhlicu, pani Schardonová. Tento kraj je povestný zbojníkmi a v tomto hostinci už neraz… SCHARDONOVÁ Len nijaké ohavy. Mám glejt, ktorý podpísal samec cisár. Keď mi zbojníci vezmú túto truhlicu dukátov, vaša žumpa mi musí celú školu nahradiť. HOSTINSKÝ Predsa vám len radím, aby ste sa zabarikádovali, pani Schardonová. Aj keby vám nezáležalo na majetku, ale pomyslite si — prídu zbojníci a zazrú vás ležať v posteli… Sú to násilníci… Neovládnu sa… SCHARDONOVÁ Ó, si si tým istý, synak? (Objíme Hostinského.) Nemiluješ sa? HOSTINSKÝ (utečie). SCHARDONOVÁ Zbabelý chlp. SPOTVORENÉ DVERE HOSTINSKÝ (vykukuje spoza dverí). Už som mal na mále. Ťažko je rozumieť tejto žene. SCHARDONOVÁ Zbabelý chlp — ale aspoň nechal dvere spotvorené. Mám rada, keď ma naťahuje. Mám rada, keď ma zaťahuje. HOSTINSKÝ Či sa mi to marí, že ona v prievane spáva rada? SCHARDONOVÁ On netuší vari, čo v tomto kostinci voda hľadá? Mám rada, keď ma vyťahuje. Mám rada, keď ma odťahuje. HOSTINSKÝ Čudná to nátura. Čudné jej nárečie. Čudná móda. SCHARDONOVÁ Do môjho nárečia habajte, mládenci! Ja som voda! Mám rada, keď ma priťahuje. HOSTINSKÝ Aha! Konečne som to pochopil. SPOLU Má (m) rada, keď ma (ju) preťahuje. HOSTINSKÝ (znova unikne vdove a definitívne odíde). SCHARDONOVÁ Zbabelý chlp! Ale aspoň dvere nechal spotvorené. (Líha si.) Mám rada, keď ma preťahuje. ŠÍPOŠ (odíde od imaginárnej škáry). Naozaj čudná nátura. Truhlicu má plnú peňazí a spí pri otvorených dverách. Nuž darmo — vdova. Ale čo ja? (Kľaká si a nepokojne sa pri tom obzerá, najmä keď začuje šuchoriť Ľud.) ĽUD (všadeprítomne šuchorí). ŠÍPOŠOVA BALADA ŠÍPOŠ (kľačí a modlí sa). Porúčam sa, Bože, do tvojej pomoci ja, kupec Joannes Šípoš zo Žiliny. ĽUD (pripojí sa). Ty si zoslal na nás vojny aj nemoci, aj mor, keď našťastie pokapali iní, a sa skončil, až keď pre nečisté činy bol súd s Mikundovou Barbarou a jej bes bol ohňom vyhnaný. ŠÍPOŠ (sám). Mne však odpusť viny — o to ťa prosím ja, tvoj Šípoš Joannes. V tej vojne, čo viedli s cisárom kuruci, my, kupci, sme mnohí vyšli na miziny. Obchod bol rizikom za dňa i za noci, vždy nás ktosi obral i zbil bez príčiny. ĽUD (pripojí sa). No už mier sa vrátil naspäť do otčiny, zas kupec na trhy môže svoj tovar niesť. ŠÍPOŠ (sám). Kiež sa v zlato mení i ten tovar z hliny — o to ťa prosím ja, tvoj Šípoš Joannes. Nech už sa nebúri nijaký Rákoczi, nech mor nenakazí viacej naše sliny, ĽUD (pripojí sa). nech všetkým útrapám sme už raz na konci, nech je cisár zdravý — ŠÍPOŠ (sám). — a ľud pohostinný a nech sa peňazstvo kotí v mojej skrini, nech prídem bohatší ku tebe do nebies ako mäsiar Beniač a gróf Lombardini — o to ťa prosím ja, tvoj Šípoš Joannes. Ó, veď červiak hlodá v najkrajšom ovocí. Keď čosi máš, iní závisťou sú siní. ĽUD (pripojí sa). Zbojníci číhajú v doline, na kopci, idú poza bučky, tiahnu cez vrbiny, stroja sa ti vraziť dýku do sleziny a pre mizernú vec ti polámu aj väz. ŠÍPOŠ (sám). Nech na tejto ceste nestretnem sa s nimi — o to ťa prosím ja, tvoj Šípoš Joannes. Z tejto biednej krčmy volám na výšiny: Bože, ja s tovarom tu prenocúvam dnes! Kým spím, vartuj zhora, jak včera tak nyní, o to ťa prosím ja, tvoj Šípoš Joannes. ĽUD (pripojí sa a domodlí sa zároveň s ním). O to ťa prosí on, tvoj Šípoš Joannes. JÁNOŠÍK (nad scénou). Vartujem zhora, neboj sa, Joannes. ŠÍPOŠ Prosím? JÁNOŠÍK (nad scénou). Už nepros. Vravím, že vartujem zhora, môžeš pokojne spať. ŠÍPOŠ Bože môj, marí sa mi, alebo to vravíš ku mne naozaj ty? JÁNOŠÍK (nad scénou). A komu inému by sa chcelo vravieť k tebe v túto nočnú hodinu? Lenže ty neuveríš, že k tebe vravím ja, kým k tebe nezostúpim. (Spustí sa zhora.) No? Teraz už veríš, že sa ti nemarí? ŠÍPOŠ Oj, verím, teraz už verím, totiž som si celkom istý, Pane Bože, že to nie si ty. JÁNOŠÍK A odkiaľ vieš, že to nie som ja? Vari si už videl Pána Boha? ŠÍPOŠ Pána Boha som nevidel, ale videl som na šibenici hompáľať sa zbojníka. A veru všetko sa mi tak vidí, že si skôr zbojník ako Pánboh. JÁNOŠÍK Čo sa ti vidí, zle sa ti vidí. Boh je všemohúci — a kto je všemohúci, môže sa podobať na to, na čo sa mu podobať zachce. Keď si ma tak pekne prosil, aby som zavartoval zhora tvoj tovar, kým ty budeš spať, akúže podobu som mal zobrať na seba? Podobu ostrihomského arcibiskupa? Máš vari v batohoch taký bezcenný tovar, že postačí, keď ti ho bude vartovať chorľavý starec? ŠÍPOŠ Oj, kdežeby, dobrý človeče. JÁNOŠÍK Dobrý Bože! ŠÍPOŠ Oj, kdežeby, dobrý Bože. Som veľmi rád, že si kvôli vartovaniu môjho tovaru vzal na seba podobu zbojníka, muža urasteného, podistým mocného. Veď klin sa klinom vyráža a pred zbojníkmi zbojník najlepšia ochrana. Ani neviem, ako sa ti odvďačiť. Azda dačo zajesť, zapiť, nepohrdneš malým pohostením — hneď zobudím hostinského. (Rozbieha sa do zákulisia a volá.) Hostinský! JÁNOŠÍK (zadrží ho). Mlč, lotor! Čo si myslíš, že sa budem zjavovať každému, koho sem nazvolávaš? ŠÍPOŠ Nie, nie, na také čosi ťa nemám právo nútiť. JÁNOŠÍK Vidíš — a skoro si nútil. Tebe som sa zjavil, lebo si sa pred spánkom vrúcne ku mne modlil. Ale hostinský, koťuha, bez modlitby chodí spávať. Namiesto, aby meno Božie z úst vypustil, iba si odpľuje. Namiesto, aby ruky k modlitbe zopäl, iba si nimi hnusné telo škriabe. Takému sa mám zjavovať? ŠÍPOŠ Nie, nie, to by hriech bol. JÁNOŠÍK No vidíš. Tak sa ani ty neopováž ho sem volať. Ani jeho, ani nikoho druhého, lebo sám vravíš — hriech by to bol. A hriechy ja trescem. Radšej ukáž — prezriem si tvoj tovar. ŠÍPOŠ Tovar? JÁNOŠÍK No a? Keď mám dačo vartovať, hádam mám právo vedieť, čo to je. Alebo si už prestal túžiť, aby som ti ho povartoval? (Hladká Šípoša zmierlivo po hlave.) Rozhodol si sa radšej, ako pravý kresťan, rozdať majetok chudobným? (Zreve.) Pána Boha trestuhodne preháňaš? ŠÍPOŠ (trasie sa). Joj, nerozhodol, nepreháňam, kdežeby. Som ti, Bože, nekonečne vďačný, že si mi prišiel… (Od strachu sa mu pletie jazyk.) … povar tovartovať, tovartovať povar… (Konečne sa mu podarí vysloviť to správne.) … tovar povartovať. Ani nevieš, aká to bude pre mňa poľahoba — pravdaže sa patrí, aby som ti ho poukazoval. Už aj bežím poň. (Znova sa rozbieha do zákulisia.) JÁNOŠÍK (znova ho zadrží). Stoj! ŠÍPOŠ Prečo mám stáť, Pane Bože? Sám si povedal, že ti mám poukazovať tovar, nuž a batohy s tovarom som si uložil u hostinského… JÁNOŠÍK Vynecháva ti pamäť, Šípoš — ale to je v tvojom veku prirodzené. (Vykopne batoh spod postele.) Zabudol si, že batohy s tovarom si si uložil pod posteľ. Nemusíš nikam utekať. (Vykopne aj druhý a tretí batoh.) Všetky batohy sú tu. ŠÍPOŠ A naozaj. Ďakujem ti, Pane Bože, že si mi osviežil stareckú pamäť. JÁNOŠÍK Keď mi tak vrúcne ďakuješ, zaslúžiš si odmenu. Šípoš Joannes, že si to ty, tvoj tovar nebudem strážiť v tejto biednej kutici, ale ho budem strážiť rovno na nebesiach. Hej, anjeli moji, lapajte batoh! (Vyhodí nad scénu prvý batoh.) ŠÍPOŠ Pane Bože! JÁNOŠÍK Neďakuj už toľko, Šípoš Joannes. Robím to rád. Hej, anjeli, druhý! (Vyhodí druhý batoh.) ŠÍPOŠ Pane Bože, to je všetko, čo mám. JÁNOŠÍK Rozumiem, chlapče. Ale nemusíš sa báť. Dáme na to dobrý pozor — spokojne si ľahni. Hej, anjeli, ešte tretí! (Vyhodí tretí batoh.) No, čo si nelíhaš? ŠÍPOŠ (ľahne si). Už si líham, Pane Bože. JÁNOŠÍK Ale čo to vidím? Ty si si ľahol s prstienkom. Nebojíš sa, že koťuha hostinský sa sem vkradne a stiahne ti ho z prsta? Daj sem! Keď už strážime, aj prstienok postrážime. ŠÍPOŠ (skrýva prst za chrbát). Hostinský nevyzerá, že by bol zbojník, Pane Bože. JÁNOŠÍK A ja vyzerám, že by som bol Pánboh, Joannes? ŠÍPOŠ Ty vyzeráš, Pane Bože, ty áno. JÁNOŠÍK No vidíš. Vyzerám. (Odtne mu valaškou prst aj s prstienkom.) A nie som. Preceňuješ výzor, milý Joannes. ŠÍPOŠ (narieka). Au! (Ukazuje ruku, na ktorej má jeden prst zohnutý, takže to vyzerá, akoby mu zrazu jeden prst chýbal.) Veď ty si ma neozbíjal len o prstienok — ale aj o prst. Odťal si mi ho. JÁNOŠÍK (zdvihne odpadnutý prst a prezerá si ho). Čože? Odťal som ti prst? To som nechcel. Ale keď už sa stalo — ty ako obchodník si taký istý zbojník ako ja, musíme sa spravodlivo podeliť. (Stiahne z prsta prsteň a prst podá Šípošovi.) Prstienok si nechám — a prst je tvoj. ŠÍPOŠ (drží prst nešťastne v druhej ruke). A čo s ním? JÁNOŠÍK Prilož a znova prirastie. ŠÍPOŠ Kdežeby ten znova prirástol. JÁNOŠÍK Prilož, vravím. ŠÍPOŠ (priloží si prst a ukáže päť vystretých prstov). A naozaj. Prirástol! (Skúša si prst odtrhnúť, ale nejde to.) Odťatý prst mi zase prirástol. Normálne drží. Nedá sa odtrhnúť. JÁNOŠÍK (zaženie sa valaškou). Keby si ho nechcel… ŠÍPOŠ (odskočí). Nie! Ja ho chcem! Som rád, že si mi ho vrátil a že drží! Ale ako sa ti to podarilo? Čo si urobil? JÁNOŠÍK Nič zvláštne. Obyčajný zázrak. Prst ti prirástol, pretože som ti ho potrel zázračnou masťou — veď ovoňaj. ŠÍPOŠ (ovoniava si prst). Neuveriteľné. Veď to vonia, ako… Vari je to… JÁNOŠÍK Bryndza. Vravím ti, Šípoš, že preceňuješ výzor. Ja len vyzerám ako zbojník, ale v skutočnosti som naozaj Pánboh — aj bryndza sa v mojich rukách mení na zazračnú masť. (Zašepká.) Mám ju od kysuckej strigy Margety. K nej si všetci zbojníci chodia rany hojiť. (Nahlas.) Nuž, prst ti prirástol — môžem sa pobrať do hory. Teda chcem povedať do neba. Odchádzam sám so sebou. S Pánom Bohom! (Vyšvihne sa nad javisko. Na odchode ešte spieva.) PÁNBOH SA POMÝLIL JÁNOŠÍK (spieva). Pánboh sa pomýlil, keď stvoril peniaze — kupec ich v mešci má, minúť ich nevládze. No ja to napravím, od kupca ich prijmem, čo nedám sirotám, to v krčme prepijem. ŠÍPOŠ (vyskočí). Ach, môj tovar. Potvory zbojnícke. Ďaleko neujdeš. Hostinský! Hostin… (Zarazí sa a prezerá si prst.) Ale ten odťatý prst mi naozaj prirástol. (Oblizne si ho.) A naozaj — bryndza. (Poťahuje prst.) A drží, drží. Naozaj — zázrak. Že by to bol naozaj Pánboh? Slovenský Pánboh? To sme celí my. Zázraky vieme robiť, po celom svete by sme s nimi mohli chodiť a poriadne na iných zarobiť — ale nám je milšie doma popíjať a vlastných ozbíjať. Ozaj — keď zbojníci ozbíjali mňa, prečo by som niekoho neozbíjal aj ja? Napríklad tú zbojníčku tu vedľa? (Vkradne sa do vedľajšej izby a vezme Schardonovej truhlicu.) SCHARDONOVÁ (len čo sa Šípoš vráti s truhlicou do svojej izby, prebudí sa a zistí, že truhlica jej zmizla spod postele). Zbojníci! Ozabíjali ma! Pomoc! ŠÍPOŠ (znova, teraz už bez truhlice, ktorú ukryl pod svoju posteľ, vbehne do susednej izby) Čo sa robí, milostivá pani? SCHARDONOVÁ Ozabíjali ma! ŠÍPOŠ Hrozné. Dúfam, že vám nespôsobili pri tom nejaké telesné ublíženie? SCHARDONOVÁ Nie. Ozabíjali ma, ale potom sa nalakovali a utiekli. Nijaké telesné priblíženie nebolo. Je to naozaj hroznové. ŠIPOŠ Ó, chápem vás, milostivá pani. Ak by vám, čo sa telesného priblíženia týka, mohol byť slabou náhradou za zbojníkov aj prostý žilinský obchodník… HOSTINSKÝ (vojde do Šípošovej izby. Pozerá škárou v imaginárnej stene). To som si mohol myslieť — obchodník je u vdovy. Využijem jeho neprítomnosť a skontrolujem, či ho zbojníci ozbíjali, ako sa patrí. (Nájde Schardonovej truhlicu.) Pravdaže nie. Nechali tu truhlicu dukátov. Také lajdáctvo — to je len u nás možné. Hm. (Zamyslí sa.) Ale kde je chyba? Keby aj tú truhlicu boli vzali, nakoniec by to všetko aj tak prepili v mojej krčme. Kratšia cesta šetrí čas. (Berie truhlicu.) Vezmem si tento poklad — a jemu nechám tamten. (Kývne hlavou smerom k imaginárnej stene a odíde.) JÁNOŠÍK (spustí sa zhora). Lenže ani tento nebude jeho. ŠÍPOŠ Och, panebože. (Dá sa na útek do svojej izby.). JÁNOŠÍK (k Schardonovej). Volám sa Jánošík, milostivá pani. Ak by vám, čo sa telesného priblíženia týka, slabou náhradou za žilinského obchodníka mohol byť predsa len prostý zbojník… SCHARDONOVÁ Načo tie zbytočné opasky, synak? (Odopína mu opasok.) Habaj sem! JÁNOŠÍK Zatvorím azda najprv dvere. SCHARDONOVÁ Nechaj ich spotvorené, Jánošík. Mám rada, keď ma preťahuje. (Stiahne Jánošíka k sebe. Ich šepot prehlušia nápory nočného víchra. Náhle Jánošík vyskočí a zaspieva si.) PIESEŇ O ZBOJNÍKOVI A GRÓFKE JÁNOŠÍK (spieva). Prešiel som hory od Suchej hory po Trenčín — nespal som s takou frajerkou, s akou práve spím. Keď ju oblápam, jej perly len tak hrkocú. Keď ju bozkávam, jej zlaté zúbky drkocú. Šuští v hodváboch — na mojich háboch záplaty. Láskou mi za tú každú záplatu zaplatí. Aj keď je grófka a ja len zbojník z horniakov — láska nás v noci oboch má v moci rovnako.

OD TATIER K DUNAJU ĽUD (spieva a prijíma dary). Od Tatier k Dunaju siroty spievajú. Dajže, Bože, šťastia hôrnemu šuhaju. Šťastia, Bože, šťastia, zrána i zvečera, a to takou mierou, akou nám on merá. MLÁDENCI (spievajú, zatiaľ čo Jánošík každému sype z klobúka do klobúka dukáty). Merá nám on, merá dukáty z klobúka. DIEVČATÁ (spievajú, zatiaľ čo Jánošík každú balí do červenej anglie). Červenú angliu od buka do buka. JÁNOŠÍK Hľa, Šípošov prsteň! Ako oko číry. Noste ho obtýždeň, frajerôčky štyri. (Hodí prsteň medzi Dievčatá.) DIEVČATÁ (bijú sa o prsteň). SLOBODIENKA (nakoniec ho uchmatne). FRAJERÔČKY ŠTYRI JÁNOŠÍK Frajerôčky štyri, prečo ste sa bili? DIEVČATÁ Pre teba, Jánošík, že sme ťa ľúbili. JÁNOŠÍK A ja som vás ľúbil. DIEVČATÁ Ty si nás neľúbil. JÁNOŠÍK Ľúbil. DIEVČATÁ A neľúbil. JÁNOŠÍK Ľúbil. DIEVČATÁ A neľúbil. JÁNOŠÍK Ja som svoju vernosť slobodienke sľúbil. (Naháňa Slobodienku. Slobodienka sa skryje za šibenicu, na okamih sa spoza nej zase vystrčí a je to Smrtka.) DIEVČATÁ Ty si svoju vernosť šibeničke sľúbil. KATARÍNKA (predesená vbieha). Martinko! Ja som to vedela. UHORČÍK Čo je, Katarínka? KATARÍNKA Beda nám je. Zrada. Drábi. Utekajme! UHORČÍK Čo budeme utekať, Katarínka, keď nieto kam? Radšej si zahrajme a zaspievajme! (Uhorčík začne hrať na husličkách.) JÁNOŠÍK ZA STOLOM ĽUD (tancuje a spieva). Jánošík za stolom vínečko popíja. DRÁBI (zjavia sa). A pohon zo štýr strán biely dom dobýja. ĽUD Jánošík, junošík, obzriže sa hore. DRÁBI Už je kolo teba drábov celé more. ĽUD More, šíre more a ty malý kameň. DRÁBI Poddaj sa, Janošík, veď ti je už amen. JÁNOŠÍK A čo by vás drábov bolo za tri svety — UHORČÍK — to ste Janíčkovi iba pod pol päty. JÁNOŠÍK A čo by ste z neba ako dážď padali, UHORČÍK to ste Janíčkovi len pod palček malý. MLÁDENCI U dverí sekery. DIEVČATÁ V oblokoch pištole. DRÁBI Hej, veru neujdeš, pekný náš sokole! UHORČÍK A čo by ste strely búrkou doň sypali — JÁNOŠÍK — ešte pre Janíčka guľku neuliali! UHORČÍK Čo ťať doň budete ako v hore do pňä — JÁNOŠÍK — košelečka moja krvou nezamokne. MLÁDENCI Jánošík si ešte popíja pomaly — DRÁBI — a pohon sa naňho dvermi dnuká valí. BABA Chyťte ho! JÁNOŠÍK No len no, sadkajte si málo, ešte mi tu kvapka vínečka zostalo. UHORČÍK Janík spoza stola ani hor’ nestáva — MLÁDENCI — a tí dnu naň kypia ako divá riava. DRÁBI Nebojte sa, chlapci! Smelo sa doňho len! Však je nás tu tisíc, a on je len jeden! JÁNOŠÍK Tak tedy? Dobre, no! UHORČÍK Zahrajú v ňom žily. JÁNOŠÍK Hrmie Boh! Koľko vás ide do pol kily? MLÁDENCI Jednu rúčku vpravo. DIEVČATÁ Druhú vystrie vlevo. DRÁBI (ležia). A už drábi ležia ako v báni drevo. MLÁDENCI No baba babečka zavreští z prípecka. BABA Podsypte mu hrachu, budete bez strachu! DRÁBI (vyskakujú a sypú hrach). DIEVČATÁ Nasypali hrachu pod jelenie nôžky — MLÁDENCI — hneď mu dali na ne centové ostrôžky. UHORČÍK Ale sa Janošík sotva popohýna — ĽUD — už mu putá pŕchnu sťa dáka škrupina. JÁNOŠÍK Hoj, tisíc prabohov, vy galgani spilí! Zjete si to hnedky, čo stes navarili. UHORČÍK Iba raz spakrukou dokola zatočí — NIEKOĽKÍ DRÁBI (znova ležia). — už siedmim lapajom stĺpkom stoja oči. UHORČÍK Len raz sa činčierom dokola zaženie — VŠETCI DRÁBI (ležia). — už to všetko leží sťa zbité osenie. UHORČÍK Darmo doň rúbali, darmo doň strieľali — ĽUD — darmo predarmíčko, jak do žuloskaly. MLÁDENCI A bol by už Janík na slobode býval, DIEVČATÁ Keby sa na neho zlý duch nebol díval. UHORČÍK No baba babečka zavreští z prípecka. BABA Rúbte mu do pása, tam je jeho spása! MLÁDENCI Tu naraz sto pušiek doňho zahrmelo. DIEVČATÁ Tu naraz sto šabieľ hromom doň udrelo. UHORČÍK No všetky tie šable, no všetky tie strely — ĽUD — naspäť vám od neho do vrahov udreli. KATARÍNKA Len jedna krivuľka, čo spakruky švihla — DIEVČATÁ — čarovnú mu žilku v opasku prestrihla. UHORČÍK A mne takisto! JÁNOŠÍK a UHORČÍK (objímu sa okolo pliec a spievajú). Hej, ta ste nám dali, čo ste nám dať mali! JÁNOŠÍK Už junák Jánošík — UHORČÍK — aj ženáč — (Šeptom.) Uhorčík — (Nahlas.) Martinko Mravec — JÁNOŠÍK a UHORČÍK — jak tí chlapci malí. DRÁBI (zakladajú im putá a odvádzajú ich). JÁNOŠÍK a UHORČÍK (z diaľky, Uhorčík napriek putám ďalej hrá na husličkách). Už nám rúčky, nôžky v putách okovali. ĽUD (prenasleduje Babu). Bodaj teba, baba, čerti boli vzali!

KAROL VI. Mária Terézia! Prestaň už hrať toho Vivaldiho a radšej si niečo kresli. (Čembalo stíchne.) Tak čo, drahý minister. Môj plán sa vydaril? MINISTER VNÚTRA Nad očakávanie, výsosť. Zbojníci sadli na lep a ozbíjali vdovu Schardonovú. Vdova Schardonová predložila váš glejt liptovskej župe, na území ktorej sa to stalo, a liptovská župa jej musela celú škodu nahradiť. A zabralo to. Ako ste predpokladali, liptovskí župní páni stratili so zbojníkmi trpezlivosť, liptovský podžupan Okoličáni ich dal prenasledovať všetkými svojimi drábmi — ba ešte si aj požičal ďalších drábov z vedľajších žúp — a výsledok je taký, že v tejto chvíli sedí v liptovskom väzení nielen klenovský mestský hudec Martin Mravec… KAROL VI. Čo to pletiete? Nekázal som zlapať nijakého umelca. MINISTER VNÚTRA Ale toho bolo treba zlapať, výsosť. Pretože z domu toho hudca videli ráno vychádzať zbojníckeho kapitána. Vypúšťala ho hudcova žena. KAROL VI. Ale čo? Zbojnícky kapitán chodil hudcovi za ženou? Stále vám vravím, minister, že Uhorčík musí byť môj syn. MINISTER VNÚTRA Lenže hudcova žena bola kapitánova sestra. KAROL VI. Môj syn, zbojnícky kapitán Uhorčík, chodil za svojou sestrou? Kde ju vzal, keď o tom neviem? Dúfam, že bola aspoň nevlastná. MINISTER VNÚTRA Je to celkom inak, výsosť. Zbojnícky kapitán sa nevolá Uhorčík. Na čele zbojníckej družiny, ktorej velil váš syn, došlo vraj nedávno k zmene a kapitán, ktorého zlapali u mestského hudca v Klenovci… KAROL VI. Čože? Nejaká nula sa opovážila zbaviť môjho syna kapitánskej funkcie? Kto to vlastne je? MINISTER VNÚTRA Akýsi Juraj Jánošík, výsosť. Náš bývalý vojak. KAROL VI. Náš bývalý vojak? To už ozaj nemali lepšieho? Kde toho Janošíka vzali? MINISTER VNÚTRA Bol členom väzenskej stráže na bytčianskom zámku, výsosť. Pravdepodobne on to bol, kto nielen pomohol Uhorčíkovi z väzenia, ale aj utiekol spolu s ním a Uhorčík ho potom prijal do svojej zbojníckej družiny. KAROL VI. A ten lump ho nakoniec vyhodil zo sedla. MINISTER VNÚTRA Alebo mu Uhorčík prepustil velenie dobrovoľne — hovorí druhá verzia. KAROL VI. To je hlúposť, minister. Habsburgovec by takú vec dobrovoľne nikdy neurobil. MINISTER VNÚTRA Nič určité sa ešte nevie, výsosť. Vieme len, že po vašom synovi Uhorčíkovi sa celkom stráca stopa — a pokiaľ ide o toho druhého, stavajú preňho v Liptovskom Svätom Mikuláši už šibenicu… KAROL VI. Nie! Jánošík musí ostať nažive, kým nás neprivedie na Uhorčíkovu stopu. MINISTER VNÚTRA Ak rozumiem dobre, výsosť, značí to, že keď nás na Uhorčíkovu stopu privedie, už nažive ostať nemusí. KAROL VI. Kto to hovorí? Ja alebo vy? MINISTER VNÚTRA Ja iba domýšľam, výsosť. Povedali ste to vy. KAROL VI. Nuž, keď som to povedal ja, neváhajte a robte s tým Vivaldim, čo kážem. MINISTER VNÚTRA Volá sa Janošík, výsosť. KAROL VI. Jánošík alebo Vivaldi — prečo ešte stojíte? MINISTER VNÚTRA Už bežím, výsosť. (Pomaly odchádza.) KAROL VI. Mám z toho hlavu ako čembalo. (Znova sa ozve za scénou čembalo.)

DOLU, KOZY, DOLU ĽUD (spieva) Dolu, kozy, dolu z tej vysokej skaly, veď už vám ti páni Janíčka zlapali. DRÁBI (zjavia sa a mlčky sa zadívajú na Ľud). BABA No konečne ho zlapali, konečne. DRÁBI (zmiznú). ČEMICKÝ Nech vyzná všetkých tovarišov, ktorí s ním odprvoti zbíjali. KAT (naťahuje Jánošíka na škripci). JÁNOŠÍK Satora zo Soli… Ondráš z Dlhej… Uhorčík z Predmiera. ČEMICKÝ Takto sa mi to páči. Vyšetrovaný začína s nami pekne spolupracovať. A kde sú tí, čo si ich práve vymenoval? Kde ich máme hľadať? JÁNOŠÍK Satora aj Ondráš… chachacha… visia na šibenici v Tešíne. ČEMICKÝ Zmýlil som sa v ňom. On si tuším robí z nás prču. Kat, čo je? Zaspal si? KAT (natiahne Jánošíka na škripci cez šírku celého javiska, súčasťou Jánošíkovho kostýmu v tejto scéne sú pár metrov dlhé nohavice). JÁNOŠÍK Jaj! ČEMICKÝ A teraz vrav — kde je Uhorčík? JÁNOŠÍK Skapal na Kremnických horách… Chachacha. OKOLIČÁNI Ten je ako z gumy. Stačilo, pán žalobca Čemický. ČEMICKÝ Hádam sa mi z neho podarí vytiahnuť aspoň to, kam dal ten poklad, o ktorý ozbíjal generálsku vdovu Schardonovú, pán podžupan. JÁNOŠÍK A veď som ja nijakú vdovu o nijaký poklad neozbíjal. Sama mi dala. OKOLIČÁNI Vidíte — viac sa už od neho nedozviete. Stačilo. Čo nám povie pán obhajca? PALUGYAY Pán podžupan, na jeho obhajobu by som chcel povedať, že nikoho nezabil, že je veku mladého… OKOLIČÁNI A čo z toho, pán obhajca Palugyay? Zbíjal? Zbíjal. Aj keby sme mu chceli darovať život, zákon nás nepustí. Stačilo, stačilo — a radšej si teraz vypočujte list, ktorý som pred chvíľou dostal z Viedne. Príkaz! Priamo od jeho veličenstva cisára Karola VI. (Číta.) Jánošík musí ostať nažive, kým nám nepovie, kam sa podel jeho predchodca, zbojnícky kapitán Uhorčík. ČEMICKÝ Ale to nám už predsa povedal, pán podžupan. Uhorčík skapal na Kremnických horách. Takže držať ďalej Janošíka pri živote… OKOLIČÁNI Veď vravím — stačilo. PALUGYAY Dovoľujem si však upozorniť, pán podžupan, že slovo „skapal“ má dva významy. V jednom význame značí „zahynul“, ale vo význame druhom značí „zmizol“. Ak obžalovaný použil toto slovo vo význame „zmizol“, tak sme sa vlastne nedozvedeli presne, kde Uhorčík v tejto chvíli je. Rozkaz jeho veličenstva sme zatiaľ nesplnili a Jánošíka musíme nechať ešte nažive. OKOLIČÁNI Pán obhajca! Čaká nás ďalší proces s Martinom Mravcom, nezdržujme sa hlúposťami. Ak sa máme rozhodnúť, v ktorom význame použil Jánošík slovo „skapal“, rozhodnime sa pre význam „zahynul“. V tomto zmysle podáme aj hlásenie jeho veličenstvu. (Povstane.) Povstaňte páni. ČEMICKÝ, PALUGYAY (povstanú). OKOLIČÁNI Poneváč predepsaný Juro Jánošík, zavrhnuvše prikázaní jak božské, tak též i zákon krajinský, predo dvema roky dal sa na zbojstvo a vúdcem aneb hajtmanem takovým se učinil, který s tovariši svými na cestách zastavujíce mnoho lidu o statek pripravil. Taktéž i jinších, jako jest predepsané, zlých skutkov se dopustil. Potom pre takové veliké zlé účinky a prikázaní prestúpení má byť na hák na levém boku prehnatý a tak na príklad jinších takových zločincov má byť zavesený. Podpísaní — žalobca Čemický… obhajca Palugyay… ČEMICKÝ, PALUGYAY (podpisujú). OKOLIČÁNI A ja, sudca — podžupan Okoličáni. (Podpisuje.) Vykonať! KAT (vešia Jánošíka na hák). JÁNOŠÍK Neblázni, chlapče! To je pravý bok. KAT Prepáč, Juraj. (Nasadí mu hák na správnu stranu.) JÁNOŠÍK (zaspieva). Éééj! KAT Zase pravý? JÁNOŠÍK Nie, ľavý. Tentoraz si trafil do pravého. (Potrasie Katovi ruku.) KAT Ďakujem za uznanie, Juraj. (Ľudu.) Aj vám, priatelia. To viete — keď človeka robota teší, tak sa mu aj darí. JÁNOŠÍK (umrie). KAT (nadvihne mu hlavu , a keď ju pustí, hlava odkväcne). Padla. Konečne sa zas môžem trochu venovať rodine. (Odíde medzi Ľud.)

KAROL VI. Ticho! (Čembalo stíchne.) Kde je Uhorčík? Hovorte, minister. MINISTER VNÚTRA Váš syn, Tomáš Uhorčík, bývalý zbojnícky kapitán, skapal na Kremnických horách. Citujem hlásenie, ktoré prišlo z Mikuláša, výsosť. Tak vypovedal Jánošík. KAROL VI. A ďalej? MINISTER VNÚTRA Ďalej už nič, výsosť. Slovo „skapal“ znamená „zahynul“. Prijmite moju úprimnú sústrasť. KAROL VI. Neprijmem, minister. Čo neviete, že slovo „skapal“ má dva významy a v tom druhom znamená „zmizol“? Môj syn je po mne — ak už má niekde „skapať“, určite skape radšej vo význame „zmizol“, než vo význame „zahynul“. Drahý minister, nariaďte im, nech len Jánošíka vypočúvajú pekne ďalej. MINISTER VNÚTRA Žiaľ, lingvistický detail, o ktorom hovoríte, výsosť, mikulášskemu súdnemu tribunálu zrejme unikol. KAROL VI. A čo z toho vyplýva? MINISTER VNÚTRA Keďže mikulášsky súdny tribunál nadobudol presvedčenie, že váš syn už nie je nažive, nevidel dôvod udržiavať ďalej pri živote ani Jánošíka. Ľutujem, výsosť, ale Jánošíka 17. marca 1713 v Mikuláši popravili. KAROL VI. Idioti! A takto hlúpo sa plnia všetky moje príkazy. Kto nám teraz pomôže dostať sa na stopu môjmu synovi, no kto? MINISTER VNÚTRA Majú ešte človeka, spolu s ktorým Jánošíka chytili. Akéhosi Martina Mravca, mestského hudca z Klenovca. Je obvinený zo spolčovania. Proces s ním sa má začať 19. apríla. KAROL VI. To znamená, že ešte toho istého dňa môže odvisnúť. MINISTER VNÚTRA Nie je to vylúčené, výsosť. KAROL VI. Nedá sa nič robiť, drahý minister, musíme riskovať. Musíme ich zasvätiť do celej veci. Keď uvidia, aký závažný je dôvod nášho pátrania, budú si hádam dávať väčší pozor, aby neurobili hlúposť. Prikazujem, aby toho Martina Mravca popravili až potom, keď z neho vytiahnu, kam sa podel bývalý zbojnícky kapitán a dedič rakúskeho trónu Tomáš Uhorčík, môj syn. MINISTER VNÚTRA Och, výsosť! Keď sa dozvedia, že Uhorčík je váš syn, môžu byť z toho takí prekvapení, že práve vtedy toho Vivaldiho… KAROL VI. Mravca, minister. Už aj vám preskakuje. Vravím vám — musíme riskovať. MINISTER VNÚTRA Áno, výsosť. Zdá sa, že tentoraz preskakuje mne. Vďaka Bohu, že práve v takejto chvíli sa vy vyjadrujete tak presne. Prikazujete teda, aby toho Martina Mravca popravili? KAROL VI Áno, ale povedal som „až potom, keď to z neho vytiahnu“. Je to celkom jasné? MINISTER VNÚTRA Samozrejme, že až potom. Je to celkom jasné. KAROL VI. Keď chce byť človek cisárom, musí sa vyjadrovať celkom jasne. Mária Terézia, môžeš hrať. (Zaznie čembalo.)

ČEMICKÝ (tancuje, zrazu sa spamätá). Dosť. Vezmite mu to. Ticho! KAT (vezme Uhorčíkovi husličky). ČEMICKÝ Podľa zákonných predpisov predkladám proti Martinovi Mravcovi, obyvateľovi obce Klenovec, nasledujúce. Vyššie menovaný obžalovaný toho sa dopustil, že Jánošíka ukrývať a prekrývať partieku zbojníckym spôsobom od žilinského kupca Šípoša odňatú sa neostýchal. A právo zemské, signanter vero Articulus 38 z roku 16 55 a tiež Articulus 17 z roku 16 59 hovorí, že… OKOLIČÁNI Prepáčte, že vás prerušujem, pán žalobca Čemický, ale dostali sme ďalší list z Viedne. Píšu nám — (Číta list.) Martina Mravca popraviť až potom, keď povie, kam sa podel cisárov syn a dedič rakúskeho trónu… ČEMICKÝ Čudný príkaz. PALUGYAY Odkiaľ by to mal Martin Mravec vedieť? OKOLIČÁNI Nechajte ma dočítať, páni. (Číta.) Popraviť až potom, keď povie, kam sa podel cisárov syn a dedič rakúskeho trónu Tomáš Uhorčík. ČEMICKÝ Čože? PALUGYAY Tomáš Uhorčík bol cisárov vlastný syn? OKOLIČÁNI Tak je to tu napísané. ČEMICKÝ Ale veď predsa sme do Viedne hlásili, že skapal na Kremnických horách. PALUGYAY Neuverili nám. Aj vo Viedni vedia, že slovo „skapať“ má dva významy, a pripúšťajú, že Uhorčík ešte stále žije, len nevedno kde. Jánošíka sme predčasne popravili — neurobme, páni, to isté aj s Mravcom. UHORČÍK (zdvihne sa zo škripca, vytrhne Katovi husličky a zahrá). Akože nevedno, kde je Uhorčík? Tu je! Ja som to vedel. Vždy, keď som rozmýšľal nad tým, prečo nemám otca a prečo som sa narodil tri mesiace po mamičkinom návrate z Viedne — vždy som tušil za tým čosi veľké. Priatelia, je načase, aby som vám odhalil svoje tajomstvo. Nie som nijaký Martin Mravec. KATARÍNKA Mlč, Martinko! UHORČÍK A ba už nebudem. Katarínka, si budúca cisárovná. Nie som nijaký Martin Mravec — som cisárov syn a dedič rakúskeho trónu Tomáš Uhorčík! (Začne hrať na husličkách.) ZAPIERAL JÁNOŠÍK ĽUD (spieva a tancuje). Zapieral Jánošík — aj keď ho mučili. Ale nás ostatných udávať učili. Zapieral Jánošík — a nebolo treba. Priznal sa Uhorčík — a udal sám seba. OKOLIČÁNI Nuž — a máme to. Príkaz z Viedne hovorí jasnou rečou. To, kde sa podel zbojnícky kapitán a cisárov syn Uhorčík, nám Martin Mravec povedal — teraz treba splniť aj druhú časť cisárovho rozkazu. (Povstane.) Povstaňte. ČEMICKÝ a PALUGYAY (takisto povstanú). OKOLIČÁNI A protož tenže Martin Mravec podľa práva zemského skrze prokurátora slávneho magistrátu alegovaného má byť zaživa do kolesa lámaný, počnúc od hrdla a tak na príklad inších takových bezbožníkov usmrcený, na tože koleso má byť položený. Podpísaní Čemický, Palugyay, Okoličáni. Vykonať! UHORČÍK Katarínka, počuješ? Zbytočne som pánom robil hudca. Páni si aj tak hudú vždy len svoje. KAT No poďme, Tomáš, nech nemusím robiť po fajronte. UHORČÍK Neboj sa, kosti mám krehké, som z cisárskej fajty, budem sa ti lámať dobre. (Hrá na husličkách a spieva, zatiaľ čo Kat ho láme.) ŠTYRI KOZY, PIATY CAP UHORČÍK Štyri kozy, piaty cap, kto vyskočí, bude chlap! A ja by bol vyskočil — — až na cisársky trón, až do viedenských komnát, keby môj rodostrom sa skorej bol dal zohnať! Keby som vedel prv, že pracovali piesty a vohnal do mňa krv sám cisár Karol Šiesty! No nedala mi znať mať, kto ma na svet pustil. Poznal som iba mať — a preto som sa spustil. Štyri kozy, piaty cap, kto vyskočí, bude chlap. A ja by bol vyskočil, ale som sa potočil. KAT Mestský hudec Martin Mravec, o ktorom sa zistí, že je vlastne bývalý zbojnícky kapitán Uhorčík, a o tom sa zas ukáže, že je vlastne cisárov syn — čosi také som ešte nelámal. Preto mám rád svoju prácu, že vždy sa pri nej človek stretne s čímsi novým. (Poláme kolesom Uhorčíka.) UHORČÍK (umrie). KAT (nadvihne Uhorčíkovi hlavu, presvedčí sa, že je mŕtvy, nechá hlavu zas padnúť a odíde medzi Ľud). Padla. ĽUD (po chvíli ticha spieva — po prvý raz v celej hre bez Uhorčíkových husličiek). EJ, BOL BY KAŽDÝ Z NICH ĽUD Ej, bol by každý z nich na slobode býval, keby sa na oboch zlý duch nebol díval. No baba babečka vrešťala z prípecka. BABA Podspyte im hrachu — budete bez strachu! (Podsýpa hrach Ľudu.) ĽUD (tancuje na hrachu a spieva). Nasypali hrachu pod jelenie nôžky — hneď im dali na ne centové ostrôžky. KATARÍNKA A mne len slzičky stekali po lícach. DIEVČATÁ A nám len slzičky stekali po lícach (Spev aj hudba sa prerušia.) KATARÍNKA (dopovie do ticha). Tie moje slzičky — to je váš slávny hrach. DIEVČATÁ (zopakujú). Tie naše slzičky — to je váš slávny hrach. (Hrach sa im sype z očí.) ĽUD (stíchne a znehybnie). KATARÍNKA (kľačí pri mŕtvom Uhorčíkovi). SLOBODIENKA (zmizne za šibenicou, vykukne spoza nej, zrazu je to zase Smrtka). DIEVČATÁ (sadia kvety okolo šibenice. Scéna je inak nehybná a tichá a takmer sa zdá, že už nemôže prísť nič, len koniec).

JÁNOŠÍK (Zrazu sa na háku pohne, je to jediný pohyb uprostred nehybnej scény. Rozhliadne sa vôkol seba, uvidí neďaleko od seba na kolese polámaného Uhorčíka, zapáli si fajku, len tak to zadymí, a potom zahvízda.) UHORČÍK (Aj on zdvihne na Jánošíkov hvizd hlavu a usmeje sa na Jánošíka. Chopí sa svojich husličiek, zatiahne sláčikom a zaspieva.) AKO SA TI VISÍ? UHORČÍK Jánošík, junošík, ako sa ti visí? JÁNOŠÍK Dobre sa mi visí, lebo sa mi musí. UHORČÍK Jánošík, junošík, ako ti na háku? JÁNOŠÍK Dobre mi na háku, kým mám dosť tabaku. UHORČÍK A čo bude s tebou, keď sa tabak minie? JÁNOŠÍK Keď sa tabak minie — i Janošík zhynie. Ale tentoraz už naozaj. (Posledný raz vyfúkne dym, až to zadymí celé javisko, fajka mu vypadne, hlava znova odkväcne.) UHORČÍK (chvíľu sa na to pozerá, potom kývne hlavou na Ľud a spustí na husličkách). DIEVČATÁ (spievajú). Jánošík, junošík, už sa tabak minul? Neodpovedá nám. MLÁDENCI (spievajú). Jánošík, junošík, už sa tabak minul? Neodpovedá nám. ĽUD (rôzne hlasy). Jánošík, junošík, pýtame sa ťa, či sa ti už minul tabak? Neodpovedá nám. Neodpovedá a neodpovedá. MLÁDENCI Nevychovanec jeden! DIEVČATÁ Akýže nevychovanec? (Spievajú.) Tabak sa mu minul — nuž Jánošík zhynul. MLÁDENCI A veru naozaj. On zhynul. ĽUD Jánošík zhynul. (Spieva.) Tabak sa mu minul a on zhynul. Oj, beda, zhynul. Oj, zhynul. Minul tabak, minul a on zhynul. Oj, oj, oj! Tabak minul, vyminul. A on zhynul, uhynul. Náš Juraj Jánošík sa pominul. UHORČÍK Ale ako mohol zhynúť? Je to predsa hrdina, o ktorom spievate. A o kom ľud spieva, ten predsa neumiera. Skúste o ňom zaspievať ešte túto… (Chce zatiahnuť na husličkách.) JÁNOŠÍK Počkaj, Uhorčík. A prečo len o mne? KATARÍNKA Áno, Uhorčík. Musíš aj o sebe. JÁNOŠÍK Veď ty si mal taký istý tvrdý koniec ako ja. KATARÍNKA Áno, to môžem potvrdiť. JÁNOŠÍK A začo? Za nič. Ktosi iný tú Schardonku ozbíjal — a my sme zaňho odvisli, my, dvaja nevinní slobodní junáci. UHORČÍK Dvaja nevinní možno hej — ale dvaja slobodní? Iba ty, Jánošík, si bol slobodný junák — ale ja? Veď ja som bol ženatý. KATARÍNKA A vari chceš povedať, že nie šťastne? UHORČÍK Áno, veľmi šťastne som bol — neslobodný. Takže — len pekne všetci spievajte ďalej o nešťastne slobodnom Jánošíkovi — a na mňa šťastne ženatého zabudnite. Teraz túto! (Spustí na husličkách.) NEUMRI HRDINA ĽUD (spieva). Neumri, hrdina! Janošík, živý buď! Nemôže zahynúť ten, o kom spieva ľud. Zacifruj na háku, urob nám po vôli. JÁNOŠÍK (pokúša sa zacifrovať vo vzduchu). Jajbože, milý ľud — ale keď to bolí. ĽUD (spieva). Janošík, junošík, povedz, že nebolí. JÁNOŠÍK (cifruje vo vzduchu na háku a spieva). Tak teda nebolí — spravím vám po vôli. ĽUD (spieva). Nemôže zahynúť ten, o kom ľud spieva. Jeho nič nebolí. JÁNOŠÍK (chytí sa za bok). Iba pobolieva! (Zostupuje zo šibenice. Dievčatá mu prehadzujú cez plecia krásne vyšívaný plášť a Mládenci prinášajú obrovskú valašku. Napcháva si fajku tabakom, ktorý mu prináša Otec, a zapaľuje si ju.) Ďakujem za tabak, otec. (Potiahne si.) Tabačik je dobrý. Nefajčil som lepší, ani keď som bol vo Viedni u cisára. ĽUD Ty si bol vo Viedni u cisára? JÁNOŠÍK Nuž a teda? Sám cisár Karol VI. poslal po mňa zlatý hintov až na Terchovú. ĽUD Ejha! (Na scéne sa zjavuje zlatý koč, Jánošík nasadá, mení sa scéna — sme s Ľudom aj šibenicou v pracovni Karola VI., je tam aj Minister vnútra, znie čembalo, dopĺňajú ho Uhorčíkove husličky. Jánošík, Uhorčík, Katarínka, Karol VI., Mládenci, Dievčatá a Ľud striedavo spievajú.) JÁNOŠÍK A CISÁR JÁNOŠÍK Poslal po mňa na Terchovú cisár zlatý hintov. ĽUD V akej veci? JÁNOŠÍK Vo Viedni ma oboznámil s týmto: KAROL VI. Dal som ťa sem priviezť, Jurko, pretože vraj v boji meč od teba odskakuje, guľka sa ťa bojí. DIEVČATÁ Meč od neho odskakuje, guľka sa ho bojí. ĽUD A čo vlastne chcel ten cisár? JÁNOŠÍK Nebolo to málo. KAROL VI. Chcem ťa spraviť generálom svojich generálov. Môj generál Schardon zomrel — poď namiesto neho, v mojom vojsku budeš dvíhať ducha bojového. MLÁDENCI Mal v cisárskom vojsku dvíhať ducha bojového. JÁNOŠÍK Keby som ten návrh prijal od cisára pána, vojsko získa — no zbojníci stratia kapitána. (Cisárovi.) Dvíhať ducha, to sa veru aj zbojníkov týka. Poďte vy mne na Terchovú robiť pobočníka. UHORČÍK Riekol Jurko cisárovi: „Rob mi pobočníka.“ ĽUD A čo cisár? JÁNOŠÍK Urazil sa. KAROL VI. Urážaš ma, chlape. JÁNOŠÍK Vy mňa nie a ja vás áno? To sa ťažko chápe. Možno sa to vyjasní, keď stretneme sa znovu — a teraz ma dajte zaviezť naspäť na Terchovú. DIEVČATÁ A potom sa žiadal zaviezť naspäť na Terchovú. ĽUD. A čo cisár? KAROL VI. Keď si hrdý, mňa to iba teší. Ale ja som ešte hrdší. Vráť sa domov peši! ĽUD Čo ty na to? JÁNOŠÍK Aj by som sa peši vrátil dáko, lenže sme už na Terchovej, môj cisársky sváko. MLÁDENCI Zistil, že je na Terchovej ten cisársky sváko. KAROL VI. Čo je to za darebáctvo? JÁNOŠÍK Iba celkom všedné. Pri debate šlohol som vás aj s tým kočom z Viedne. KAROL VI. Ako teraz pôjdem nazad? JÁNOŠÍK Svojím kočom zlatým. ĽUD Čo povedal na to cisár? JÁNOŠÍK Čudoval sa nad tým. DIEVČATÁ Čo povedal na to cisár? MLÁDENCI Čudoval sa nad tým. KAROL VI. Ja som ťa chcel poslať peši. A prečo nie aj ty? KATARÍNKA A čo na to Jánošíček? JÁNOŠÍK Ja som z inej fajty. Či je pravý cisár z Viedne a či z Malej Fatry, to sa spozná podľa toho, či vie, čo sa patrí. ĽUD To sa spozná podľa toho, či vie, čo sa patrí. VŠETCI Či je pravý cisár z Viedne, a či z Malej Fatry, to sa spozná podľa toho, či vie, čo sa patrí. UHORČÍK A čo cisár potom? JÁNOŠÍK Nuž čo — už nič. Ten sa len ďalej čudoval a čudoval a čudoval — a ak neumrel, čuduje sa dodnes.