ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

PREDSPEVÁČKA Horou! Horou! Čierne hory, aj vy, chmáry nad dolinou — prevravte o zbojníkovi, o jedinom… DIEVČA I Lúky, stráne, aj vy, grúne pod bučinou — ako chodil temnou nôckou za dievčinou… DIEVČA II Ako tá ho cez okienko vždy pustila, Jánošíka v temnej nôcke uhostila… PREDSPEVÁČKA No už nôckou žandári ho idú stíhať. Na kameni, zbojníček môj, budeš líhať. Na kameni zložiť hlávku ťa donútia. Už temnice i tie škripce čakajú ťa… Zo sklomaľby vyskočí Rozprávač. ROZPRÁVAČ Oj, nie veru, žandárov on nepoteší! On je na tých Božích horách najmocnejší. A tam za ním hôrnych chlapcov ako stromov. Cúvni žandár, kým si živý — vráť sa domov! Horou! Horou! DOVRÁVAČ On na hlave iba klobúk posotí si, žandári sa ukrývajú na radnici. ROZPRÁVAČ Keď si zapne košieľočku vyšívanú… DIEVČATÁ Už za sebou zamykajú piatu bránu. DOVRÁVAČ Keď onucky hodvábne si omotáva… DIEVČATÁ Zatĺkajú oni okná sprava-zľava. PREDSPEVÁČKA Keď si obul svoje bystré krpce — horou! DIEVČATÁ Prestalo biť tým žandárom srdce — horou! PREDSPEVÁČKA Ešte iba kresadielko chytá — hej hop! Skrývajú sa oni pod korytá — hej hop! DIEVČA II Ešte by tí spod tých korýt nepohli sa… ROZPRÁVAČ a DOVRÁVAČ Keby on už do postieľky nenáhlil sa. PREDSPEVÁČKA Keď mu milá bystré krpce vyzúvala… ŽANDÁR (vykloní sa z okna maľovanej bašty) V žandároch sa znova zloba ozývala. PREDSPEVÁČKA Keď jej rúčky onucky mu odvíjali… ŽANDÁR HORLIVÝ Tie žandárske hrdlá znova zavýjali. Horou! ROZPRÁVAČ A keď dievča hladkalo ho… DOVRÁVAČ … po košieľke — jajaj! DIEVČATÁ Žandári už zase mali oči veľké — jojoj! ŽANDÁRI Bračekovci, čo čakáme? Či sme už načisto splesniveli? Poďme ho nájsť! VŠETCI Či my jeho zabijeme? ŽANDÁR ZMIERLIVÝ A či on nás? ŽANDÁR HORLIVÝ Či do rána budeme tu hlavou kývať, a on bude zatiaľ dievky odokrývať? ŽANDÁR VLAŽNÝ Či nestojí cisár na tej strane našej? ŽANDÁR ZMIERLIVÝ Stojí — ale hlavu za to nedám radšej — jajaj! Kým sa cisár do písania ortieľu pustí, nás už hrobár dávno do hrobu spustí. Ešte cisár pečať na ortieľ nedá, nás už dávno hladné červíky zjedia. ŽANDÁR HORLIVÝ Nemaľuj tu čerta, lebo ti veru spravím gvérom niekde na tele dieru. ŽANDÁR VLAŽNÝ Slúžime preto, bračekovci moji, aby náš cisár spával ako v loji. ŽANDÁR HORLIVÝ Aby všetko, čo žilo si voľne, k cisárovi sa modlilo vzorne. Aby nám aj tráva dala správu, že počula šumieť inú trávu. Aby potok, čo si voľne žblnkal rád, donášal nám každý šepot na úrad. Aby hora, ktorá do neba mieri, pristrihla sa podľa tej našej miery. Aby oheň, ktorý veselo blčal, vo väzení už len sedel a mlčal. (Scéna sa vyprázdni. Vidíme len nehybné postavy Jánošíka a zbojníckej družiny. Rozprávač aj Dovrávač, ktorí sa nestihli ukryť, krčia sa teraz v kúte a hľadia na žandárov, čo dupocú, blýskajú gvermi a šabľami, vykrúcajú si fúzy a blížia sa.) ŽANDÁRI (pochodovo). Hej, ako rastieš, tráva? Nech o tom príde správa! Aj ty, potôčik, nespi — Daj nám tie svoje zvesti! Ej, zelené vy háje — hej, my vás ostriháme! Aj ty, ohníček, radšej poď do temnice našej. Juchú! ŽANDÁR VÁŽNY Tuhšie, tuhšie! ŽANDÁR VLAŽNÝ Smelšie, smelšie! ŽANDÁR ZMIERLIVÝ Tichšie, tichšie! ŽANDÁR HORLIVÝ Krvavejšie! ŽANDÁRI Hej, ten cisársky árešt, ten je temný a pustý! Hej, zbojníci v ňom sedia, hej, sedia a nevedia, či pán cisár ich pustí. Hej, tá cisárska dcérka, dcérečka-šibenička, ej, a tá jeho vnučka — na šibeničke slučka — frajerka pre zbojníčka Hej, tí cisárski kati sú maľovaní štetkou! Aj keby si sa vzpieral, aj keby si zapieral — dostanú z teba všetko. (Rozprávač a Dovrávač padnú na kolená. Žandári sa zastavia, a ešte na mieste horlivo drobčia. Žandár Vážny sa vztýči nad pokorne kľačiacimi muzikantmi.) ŽANDÁR VÁŽNY No… ŽANDÁR ZMIERLIVÝ Tak čo? ŽANDÁR HORLIVÝ Ako? ŽANDÁR VLAŽNÝ Odkiaľ? ROZPRÁVAČ Páni… Nebite… DOVRÁVAČ Sme orchester! ŽANDÁR VLAŽNÝ Oj, šmykni, sláčik pekný, všetko, čo vieš, nám riekni. Šli touto cestou a či inou? ŽANDÁR HORLIVÝ A či prťou, či dolinou… ŽANDÁR ZMIERLIVÝ Zbojníci? ROZPRÁVAČ a DOVRÁVAČ Hej… ŽANDÁR VÁŽNY Ty, gajdoš, gajdy, stisni, lebo cisár je prísny! ŽANDÁR VLAŽNÝ Povedz, kde je tá deva… ŽANDÁR HORLIVÝ Povedz, kde sa usmieva, kde býva. ŽANDÁR VLAŽNÝ Povedz, kde jeho milá… ŽANDÁR ZMIERLIVÝ Tá jeho roztomilá… ŽANDÁR VÁŽNY Sa skrýva! ROZPRÁVAČ Kde skrývať sa môže to srdiečko dobré? DOVRÁVAČ Len tam bývať môže, kde nebo je modré. Kde sienko si sníva, kde vetríček vetrí a ustaté rúčky od únavy šetrí… ROZPRÁVAČ Len tam môže bývať, kde ťarcha sa vznáša, kde líštičky chmáry sa líškajú hore, kde strieborný mesiac svoj lampášik zháša, kde zoria sa zore aj dole aj hore… DOVRÁVAČ On prichádza ku nej na troch koňoch vraných a ona je šťastná, keď vidí ho na nich. On celú noc stojí, kým ich nenapojí, a ráno sa vracia k tým chlapcom na zboji. ROZPRÁVAČ Cez raňajšie chmáry, cez kopce a riečky, sa do hory vracia on od frajerečky… Tá v okienku plače so šatôčkou v dlaniach, on na čerstvom koni preč od nej uháňa. DOVRÁVAČ Tá posiela za ním svoj zrak do diaľavy, on napojil koňa a pustil ju z hlavy. ROZPRÁVAČ Tá slzičky leje a vystiera rúčky, on preskakuje už tie zbojnícke bučky. DOVRÁVAČ Ej, zbojnícke lásky, vy bukové stráne, tam je naše spanie aj naše umieranie. Aj keby sme stokrát do doliny zišli, kone napojili a dievčatá stisli… ROZPRÁVAČ Ty si nám rodina, aj milá dievčina, aj smrť naša budeš, zbojnícka bučina… ROZPRÁVAČ a DOVRÁVAČ Hej… ŽANDÁR VLAŽNÝ No… ROZPRÁVAČ Hej… DOVRÁVAČ Nuž takto… ŽANDÁR VLAŽNÝ No tak ako, muzička? Dozvieme sa dačo o dačom? ROZPRÁVAČ Čo už také sa dá povedať o čom… DOVRÁVAČ Všetko po starom… ŽANDÁR VLAŽNÝ Tak o tom starom. Kamaráti, berte ich… Ale opatrne. ŽANDÁRI Opatrne vešiame vás za tie spodné rebrá, kníše sa tá šibenička, leje ako z vedra. Nakláňa sa šibenička do čierneho hrobu — aj oči vám do brieždenia havrany vyďobú… ROZPRÁVAČ a DOVRÁVAČ (sa pomaly vznesú nahor, obaja priviazaní za spodné rebro). DOVRÁVAČ Ej, žandári, dajte fajku, mám tu dlhú chvíľku, kým zaľahnem v hrobe, ešte pofajčím si byľku. ROZPRÁVAČ Tabaku mi dajte požuť, kým svoj život skončím. Kým havrany oďobú ma, odzemok si skočím. Hej, z tejto šibeničky vidíme to, čo príde! Ej, ide, ide, žandári, bieda, ktorá vás neobíde. ŽANDÁR ZMIERLIVÝ Odkiaľ? DOVRÁVAČ Zahráme vám, žandári, a vy nám zaplatíte, hlavičky položíte, skončí sa vaše žitie. ŽANDÁR HORLIVÝ Ale… ROZPRÁVAČ a DOVRÁVAČ (Začínajú muzicírovať. Aj keď visia a potia sa smrteľným potom, hrajú dôstojne, akoby boli na hodoch.) Zbojníček môj, kde máš matku? Nech si viaže čiernu šatku! Kde sú tvoje hory, lesy? Kde sú tvoje majálesy? ŽANDÁRI Kde? ŽANDÁR HORLIVÝ Zbojníček môj, kde máš silu? Už kat na hák zavesil ju. Kde máš zlato, kde máš striebro, čo tvoj život neustriehlo? ROZPRÁVAČ a DOVRÁVAČ Kde? ROZPRÁVAČ A kde je to dievča mladô… DOVRÁVAČ Čo nás verne malo rado? ROZPRÁVAČ Keď už visím bez nádeje, prečo tu to dievča nie je? DOVRÁVAČ Nie. ROZPRÁVAČ Prosil zbojník svoju milú: Predaj posteľ aj perinu, predaj svoje, predaj cudzie — a vykúp ma z tejto núdze. ŽANDÁR VÁŽNY (napodobní dievča). Nie. DOVRÁVAČ Prosil zbojník svojho otca: Vysloboď ma z tohto klepca. Daj poslednú zlatku totým, pre ktorých sa krvou potím. ŽANDÁR HORLIVÝ (napodobní otca). Nie. ROZPRÁVAČ Prosil zbojník svoju sestru: Zmierni mi tú bolesť ostrú. Predaj prsteň jeden, druhý — na háku mi dodaj vzpruhy. ŽANDÁR ZMIERLIVÝ (aj on sa rozveselil a napodobní sestru). Nie. ROZPRÁVAČ a DOVRÁVAČ Písal zbojník krvou listy — že odpíšu, bol si istý. ŽANDÁRI Nie. ROZPRÁVAČ a DOVRÁVAČ Písal zbojník cisárovi. ŽANDÁR VÁŽNY Cisár to dal pisárovi… ŽANDÁRI Tak. ROZPRÁVAČ a DOVRÁVAČ Píše zbojník lístok nový — píše ho Jánošíkovi. ŽANDÁR ZMIERLIVÝ Oj! (Na sklomaľbe sa zablyslo a vidíme, že ožil Jánošík.) — ten bohatier, čo chcel narovnať svet. ZBOJNÍCI A odpoveď dostal takú — Jánošík ho zvesil z háku. JÁNOŠÍK (hromovým hlasom). Ste, žandári, zadubení, že zbojníčkov vešiate mi? ROZPRÁVAČ a DOVRÁVAČ Kde? (Ožila aj Jánošíkova družina a tanečným krokom postupuje proti cúvajúcim žandárom.) ZBOJNÍCI Radšej rozum ratujte si, kým niekto vás neobesí! ŽANDÁR ZMIERLIVÝ Nie… ZBOJNÍCI Veď aj vy si zaslúžite sto palíc na holé rite! ŽANDÁRI Nie… JÁNOŠÍK Aby ste si vryli riadne, kto na týchto horách vládne! ZBOJNÍCI Hej!.. (Pod náporom zbojníkov žandári ustupujú do veže. Na scénu prichádzajú dievčatá a drobčiac sa k Jánošíkovej družine. Muzikanti vyslobodení šibenice znova stoja po okrajoch javiska a má kompozíciu ako na začiatku.) ROZPRÁVAČ Voľa, voľa, nevoľa. Niet pre zbojníka horšieho trápenia, než to trčanie za múrmi väzenia. Niet väčšej nudy, väčšej pokuty, než keď je v panských putách zakutý. Hej, vy dnešní páni, aj včerajší páni, vy aj zajtra chcete panovať nad nami? DOVRÁVAČ Hej, vy bohatí páni, čo vám v svete chýba? Slniečko pre vás svieti, voda pre vás plynie. Bedač, tá lopotí sa, páni, pre vás iba, a vy len ležíte si na zlatej perine. Hej, ležal na perine zlatom vyšívanej ten gróf, čo smutné listy vypisoval na nej. ZBOJNÍK POHÚTAJ Do Viedne listy písal a posol ich nosil, cisárovi ich písal, cisára v nich prosil. ZBOJNÍK HALUŠKA Písal cisárovi zlatým atramentom a pečatil tie listy plačom a lamentom. ZBOJNÍK VALAŠKA Keď sa nôcka zniesla na zelené chvoje, môj dom obstúpilo hôrnych chlapcov troje. Pýtam sa ich z okna — čo, zbojníci, chcete? Rád vám ja všetko dám, keď mi odpoviete. Rád vám ja všetko dám, do poslednej zlatky, už ma omrzeli tie kniežacie statky. Z košele krvavý pot sa vyprať nedá a zlatý opasok páli ma až beda a čižmy mám ťažké ako zo železa, golier do šije sa ako povraz vrieza… ZBOJNÍK DOHÚTAJ Zbojníci, nože mi dožičte pokoja! Sťa vtáča umiera biedna duša moja. Večer sa môj pohľad oknom do tmy vbára, či tam vaše oči divo nezažiaria. Písal cisárovi ten gróf bledolíci — odpísali na list grófovi zbojníci. DOVRÁVAČ Ošíruj gróf, bisťubohu, štvoro koní vraných… DIEVČA I A privez, gróf, bisťubohu, bočku piva na nich. Z Plzne a či z Olomúca — tam to pivo varia. Napoj pivom, bisťubohu, zbojníka-beťára… ROZPRÁVAČ Aj žandárom písal listy gróf o svojom žiali. A žandári odpísali… ŽANDÁRI Nič sme nedostali. DOVRÁVAČ Ej, žandári — pýtal sa ich — čo ste zalezení? ŽANDÁRI Máme tiež len jeden život — a deti a ženy. ŽANDÁR ZMIERLIVÝ Nezaplatíš naše hlavy najrýdzejším zlatom. ŽANDÁR VLAŽNÝ Máme hlavy — máme rozum. Čo je zlého na tom? DOVRÁVAČ Chytili zbojníci grófa, stiahli z neho kožu, v nedeľu ju zdvihli v chráme rovno pred tvár Božiu. Aj hlavu mu sťali — darmo chcel by už piť pivo. Iba krvou zapotil sa, keď mu brali život. ZBOJNÍCI Sprav rovnými, mocný Bože, všetky tvory zeme. Ak sa ti síl nedostáva, my ti pomôžeme… ROZPRÁVAČ Po celom svete sme to narovnávali. Jednému sme vzali, druhému dali. DOVRÁVAČ Slávne to boli zbojnícke družiny. Chodili sme na biele Maďary aj na zelené Slovensko. Všade za nami zlaté truhlice ronili krvavé slzy. ZBOJNÍK VALAŠKA Boli slávni zbojníci. Bol Pietrašek… ZBOJNÍK HALUŠKA Ondrášek… ZBOJNÍK POHÚTAJ Bol Havran… ZBOJNÍK DOHÚTAJ Bol Kriváň… ROZPRÁVAČ Boli chlapci, boli, ale sa minuli… Ale tento sa nepominie…. DIEVČATÁ Oj, veru nepominie… ROZPRÁVAČ Veď aký len má rodokmeň! Najprv bol starý Jašek. Ten vám mal v pazúroch takú silu, že keď stisol v hrsti dubové semiačko, tak mu z tej hrste naskutku vyrástol celý dub. DOVRÁVAČ Jašek splodil Franeka — a ten bol ešte mocnejší. Raz, keď udrela na doliny veľká suchota a ovce začali kapať po celých kŕdľoch, pretože v potokoch sa nenašlo na oblízanie už ani zrniečko vlhkého piesku… ROZPRÁVAČ Keď už v najhlbších studniach sa šírila len suchota zo suchoty, a z tej suchoty ešte väčšia suchota, vtedy prišli prosiť Franeka, aby dáko pomohol… DOVRÁVAČ I Prebudil sa Franek, syn starého Jašeka, čo zo semiačka dub vystískal, a pozrel sa na tie poskapíňané ovce — i vyšiel a ponazeral do najhlbších studní, a potom povedal ľuďom: ZBOJNÍCI Počkajte, chlapi, dozajtra. ROZPRÁVAČ A už ani slovka viac, a odišiel. DOVRÁVAČ Vyše pol dňa stúpal, až kým nezastal na najvyššom hrebeni. Poobzeral sa po horách, čo polihovali vôkol neho, a boli od tej suchoty až modré. Preletel po nich pohľadom a nabral sily… ROZPRÁVAČ A potom oblapil najväčšie bralo. A stískal ho tak, ako sa stíska odumreté vemeno. A masíroval ho tak ako odumretý cecok, a gniavil ho tak dlho, kým bralo nezačalo vzdychať a nezmäklo mu pod palcami. DOVRÁVAČ Vtedy Franek povedal: Cvrkneš… ROZPRÁVAČ A necvrknem — odpovedalo mu bralo. Ale on ho len ešte mocnejšie pomasíroval palcami. A bez slova. A po hodine zrazu to len v útrobách toho brala zazurkotalo a ozvalo sa: Cvrknem ti už, cvrknem, ale iba toľko, koľko treba tebe. Pre druhých nedám… DOVRÁVAČ A dáš — vzpriečil sa Franek. A stisol bralo tak, ako ešte v živote nikoho nestisol. A to bralo si od jedu a skúposti povedalo, že zoželeznie. Čím viac ho mangľuje, tým viac ono tvrdne. Keď ho zmäkčí na aksamiet, ono sa zmení na železo. ROZPRÁVAČ A takto sa mocovali až do bieleho rána. Ráno ľudia povstávali a čakajú, čo bude. Každý nakukne do studne, ale tam ešte suchota nad suchotu, každý ide obzrieť potoky, ale tam iba piesok a piesok. DOVRÁVAČ Tak to šlo až do obeda. A keď sa už slniečko prekopŕclo cez svoj vrchol a hojdavo sa poberalo na západ, niektorí — takí bojazlivejší — zašli za Franekovou matkou… Ale Franekova matka im povedala: Čakajte… ROZPRÁVAČ A všetci čakali, ani nemukli. DOVRÁVAČ Tak to šlo až do podvečera. A keď sa slnko gúľalo už tesne nad poliami, bralo ešte raz zastonalo a povedalo: Cvrknem. ROZPRÁVAČ Cvrknem, ale iba pre tvojich… DOVRÁVAČ Aj na maďarskú stranu cvrkneš — povedal Franek — aj na slovenskú nadojíš… ROZPRÁVAČ Čo ťa po slovenskej — povedalo bralo — aj o maďarskú máš zbytočnú starosť… Vari sú ti to bratia? U nich nech je sucho. DOVRÁVAČ Nie — odpovedal Franek. Nadojíš na obe strany pohoria. A to ma je po slovenskej i maďarskej, že tam pôjdeme na zboj. Tak nech sú tie končiny bohaté. Dopovedal to a stisol bralo tak, že v jeho útrobách začala horieť žula. ROZPRÁVAČ A vtedy všetci, čo čakali, uzreli, ako spod jeho zbojníckej ruky vyviera najprv jedna kvapka, ako sa ona prevaľuje po vemene brala, a ako sa potom zrazu valí do dolín, na poľskú, slovenskú i maďarskú stranu, spenená biela riava… DOVRÁVAČ Taký bol Franek. A z toho Franeka bol Tomáš, čo si už v kolíske hrkotal mlynskými kameňmi, a z toho Tomáša Matúš, po ktorom ešte dodnes nájdeš šľapaje vybité do skál, a po Matúšovi Peter, čo nemal veľa sily, ale vyhrával tak pekne, že hviezdy ronili slzy, nuž sa musel vo svojej muzičke krotiť, lebo ľudia na senách netúžili po daždi, a po tom Petrovi bol Pavol, a to bol taký lišiak, že i líšky ho prišli prosiť, aby im založil akadémiu, a po Pavlovi… ROZPRÁVAČ A po tom lišiakovi bol Lukáš, taký utešený, že slnku sa nechcelo zapadať, tak sa doň zahľadelo, a celý mesiac nezašlo ani na chvíľočku, až kým jeho otec — nie otec slnka, ale Lukášov — starý Figliar, nezababral Lukášovi sadzami tvár… DOVRÁVAČ A ten utešený Lukáš mal štrnásť synov. A od najmladšieho z nich pochádza Jánošíkova vetva. Urodilo sa na nej osemnásť chlapcov, a každý bol veľmi pekný, bystrý a mocný. A ako osemnásty sa narodil čierny Zemko, čo ho tak prezývali, lebo bol priúdený ako Cigán — nuž a z tohto Zemka, čo si vzal tú územčistú Hedvigu z Bieleho Potoka, sa narodil Jánošík. ROZPRÁVAČ Ale najprv ho volali len Janík. DOVRÁVAČ Ťažko sa rodil, ani povedať sa nedá… ŽANDÁR ZMIERLIVÝ Veľa nechýbalo, a bol by umrel. DIEVČA I Jeho mať bola taká útla. Ťažkú mala robotu, keď ho rodila. Ľudia čakali — vyžije tá, či nevyžije. A vraveli… ZBOJNÍCI To nebude bez príčiny, taký ťažký pôrod. Hej… ZBOJNÍK POHÚTAJ Smutný deň nám nastal a smutná hodina — po vetre sa nesie presmutná novina. Nevie sa Jánošík na tento svet dobyť — nemôže pesničkou svet krajším urobiť. ZBOJNÍK DOHÚTAJ Nevie sa on dobyť na to svetlo denné, nemôže zbojníčiť, ako mu súdené. DIEVČATÁ Ej, anjeli, vložte mu dušu do tela, bo tu naňho čaká, bo tu naňho čaká, zas družina celá. Héééj! ZBOJNÍCI Čakáme tu s piesňou jeho príchod rýchly — nech nám ho sem nesú, ej, na ramenách víchry. DIEVČATÁ Už anjeli, dajte Janíčkovi krídla, aby mohol letieť sem, do svojho bydla. ZBOJNÍCI Nech prejde cez vodu, nech aj cez múr vkročí, lebo bez zboja ho clivota znivočí. Bez zboja aj v nebi horšie než bez chleba — zletieť mu už treba, zletieť mu už treba, kvôli zboju z neba. DIEVČATÁ Nenechávajte ho, anjeli, bez mena! Sekerka buková nech je jeho žena. ZBOJNÍCI Nebeskí anjeli, otvorte mu vrátka! Puška vybíjaná nech je jeho matka. ROZPRÁVAČ Nech chodí po horách, spáva po dolinách, zbojnícka družina je jeho rodina. V mene Otca, Syna i Ducha svätého… DOVRÁVAČ V mene Otca, Syna i Ducha svätého… ŽANDÁRI Ak má zboj súdený, nebude bez neho. DIEVČA I Ťažko sa rodil. I to je slabé slovo. ZBOJNÍCI Ale sa narodil. ZBOJNÍK VALAŠKA A keď sa narodil, keď prvý raz vykríkol, tak sa na horách stromy zohýbali. ZBOJNÍK HALUŠKA A keď sa narodil, keď do plienok cvrkol, tak všetkých žandárov odtiaľto až po samú Viedeň akoby povodeň strhla. ŽANDÁRI Zachránili sa len tí, čo sa poskrývali po horách a za múrmi. ZBOJNÍK DOHÚTAJ A keď sa narodil, keď prvý raz kýchol, dobre že sa pán cisár pri obede kosťou nezadusil… ŽANDÁR ZMIERLIVÝ Hej, presne tak to bolo! Tisíc doktorov vyťahovalo tú kosť. ŽANDÁR VLAŽNÝ Sto kanónov bilo… ŽANDÁR HORLIVÝ A cisár nie a nie lapiť dych. Nadúval sa on, nadúval, puchol. Bože odpusť — puchol! A cisárovná plakala perly namiesto sĺz a všetky jej frajcimerky navliekali tie slzy na nitku a poddaným potom ukazovali cisársky žiaľ. ŽANDÁR ZMIERLIVÝ Celé hlavné mesto bolo hore nohami. ŽANDÁR VÁŽNY Oj, veru všetci mali hore nohy. Najmä ženy. A celá armáda bola v pohotovosti, ustavične sme len mašírovali a spievali sme takéto piesne… ŽANDÁRI Frajerôčka moja, už ti dávam zbohom, nezabudni ma hneď za prvým stohom… Ľúbili sme sa — dva holúbky v páre. Kto rozlúčil nás — nech ho Pánboh skáre! Jánošík - zbojník to bol zaručene. Poďme mu za to streliť do pečene. Prvý raz strelím — ach, rodní moji, či ešte naša chalúpka stojí? Druhý raz strelím — ach, moja milá, zradila si ma, či nezradila? Tretí raz strelím — ach, v slzách vidím, že už ťa možno viac neuvidím. Štvrtý raz strelím — ach, domovina, mňa poprikrýva len cudzia hlina. Kým ľahnem do nej, do cisárovej, ach, rodný vetrík, ešte ma ovej! Frajerôčka moja, už ti dávam zbohom, nezabudni ma hneď za prvým stohom… Ľúbili sme sa — dva holúbky v páre. Rozlúčil nás cisár — nech ho Pánboh skáre… ŽANDÁR HORLIVÝ Spievalo vojsko, mašírovalo… DOVRÁVAČ A on spokojne doma mať cical. ROZPRÁVAČ Lebo nad každým zbojníkom bdie jeho anjel i čert. ŽANDÁRI Každý človek ich má. ROZPRÁVAČ Má, alebo aj nemá. No nad zbojníkom nebdejú hocakí. Nad zbojníkom bdejú… ŽANDÁRI Onakví! ŽANDÁR VÁŽNY Nik nemá svojich čertov. Všetko patrí cisárovi. ŽANDÁR VLAŽNÝ Všetko na zemi. ŽANDÁR ZMIERLIVÝ A vraj i všetko na nebi. ZBOJNÍK VALAŠKA A to, čo je v pekle, vari nie? ŽANDÁR HORLIVÝ Len počkaj, prejde ťa smiech! ZBOJNÍK VALAŠKA Prejde ma, keď čo? NAVRÁVAČ Stačilo. Nerobte tu výtržnosti. Lebo my sa tu teraz chystáme prednášať o tom, čo bude, aj keď to nebolo, a o tom, čo nebude, aj keď to bolo. A to vám slávnostne oznamujeme, aby ste si to vtĺkli do hlavy, že každý má svojho anjela i čerta, a každý taký anjel i čert sa drží prirodzenosti aj prirodzenia svojho človeka, a teda ho nikto iný, čo by ako chcel, nemôže pretiahnuť… niekde inde. ŽANDÁR VÁŽNY Tak je to svetu uložené a s týmto uložením vzniká spokojnosť. DOVRÁVAČ A poriadok je v tom takýto: Jedni majú čerta Svinibroda. NAVRÁVAČ A anjela — ani nemôžem na scéne vysloviť jeho meno, lebo je obscénne. DOVRÁVAČ A tieto dve nepozemské bytosti — jedna nadpozemská a druhá podpozemská — sa bijú v takom chlapovi, akým sa narodil aj každý z vás — namojdušu, lepšie by bolo možno radšej sa nenarodiť. NAVRÁVAČ Lebo len čo sa narodíš, už sú v tebe, a aj v sebe, už sa ruvú, len tak okolo teba smrdí síra a vonia kadidlo. DOVRÁVAČ A iní zas majú čerta, čo sa volá Frkhosem a anjela, čo sa volá Frkhotam. Ale to ešte nie sú najhorší mládenci. Keď ťa osud k zemi zrazí, aj sa pristavia pri tebe, aj si poplačú nad tebou — až potom ťa prekročia a idú ďalej… Tí pochádzajú z vlhkej prirodzenosti. Ale nájdu sa medzi tou čeliadkou ešte všelijakí iní. NAVRÁVAČ Rozlišovať treba… Vlhká prirodzenosť? Môže byť aj taká, prečo nie. Napríklad ak ide o víno, keď ho leješ do seba, kde je chyba? Ale keď z teba vychádza, už sa to piť nedá. DOVRÁVAČ A tak je všetko na tomto svete, čo nejako na človeka vplýva, nie vcelku, ale popílené a porúbané na polená a na ívery, a nám rozdelené, komu čo. ČERT Už si sa vyvravel, starec? DOVRÁVAČ Ja sa nevyvrávam, ja myslím. ČERT Tak mysli s jazykom za zubami. NAVRÁVAČ Lebo inak čo? ČERT Lebo inak nič. Iba ak to, že my sme Jánošíkova družina. ŽANDÁR VÁŽNY Aká ste vy už družina! ANJEL Veď povedal — Jánošíkova. ŽANDÁR VLAŽNÝ A to je už aká vec? ANJEL To nie je nijaká vec. To je anjel a čert. ČERT A to si, žandári, zapíšte za uši, že my nie sme z brucha… ANJEL Ani z ucha… ČERT Ani z kľakania… ANJEL A zo šepkania… ČERT Ani z jojkania… ANJEL A zaplakania… ČERT Ani z piesku… ANJEL Ani z hliny… ANJEL a ČERT Ani z vody — len z náruživosti zbojníckej a zo slobody. ČERT Každý zbojník má svojho čerta… a… a… a… ANJEL A… a… a… anjela. ČERT Každý zbojník, len čo sa narodí, má dlhú chvíľu a potrebuje niekoho, aby mu našepkával. ANJEL Len čo sa narodí? ČERT Len. Hneď ho to ťahá z kolísky, ruky ho svrbia, nohy sú neposedné, pozrite, ako ho to už myká… ANJEL Nepredbiehajte, vy pokušiteľ! Spánok ho teší, nebodaj sa mu bude snívať o nebi… ČERT Nebodaj o nebi! A prečo nie aj peklodaj o pekle? (Anjel i Čert zostupujú z obrazu. Spoločne prinášajú obrovské váhy, na každej miske kolíska, v každej sa kolíše dieťa — jedno biele, druhé čierne. Jedno i druhé — malé Jánošíča.) ANJEL V kolísočke lipovej, náš maličký, búvaj! Pod perinkou sa zohrej, do nebíčka cúvaj. Dva jelene vonku v prútí uspávanku spievajú ti. ZBOJNÍCI a DIEVČATÁ Búvaj, búvaj, búvaj nám! Už slniečko v humne si skrýva voz. Snívaj, snívaj, snívaj nám! Cez hory a lesy sa blíži noc… ANJEL V kolísočke pre radosť pohojdaj sa trošku! Nachodíš sa ešte dosť po zbojníckom vŕšku. Dva medvede stoja vonku, spievajú ti uspávanku. ZBOJNÍCI a DIEVČATÁ Búvaj, búvaj, búvaj nám! Už slniečko v chmárach si skrýva nos. Snívaj, snívaj, snívaj nám! Cez grúne a stráne sa blíži noc… ČERT I prišli dvaja generáli, čo radi by si ťa premerali — a ty spíš, a ty spíš, a ty tu spíš. I chceli vedieť, či si zdravý — búvaj! I chceli ti dať čerstvé správy — búvaj! A ty tu spíš, a ty spíš, a ty spíš, a ty tu spíš. ZBOJNÍCI a DIEVČATÁ Nespi, zbojníček, nespi, bo celý život prespíš. ČERT Dosť nadriemeš sa v putách… ŽANDÁRI Keď cisár dá ťa spútať! Kým za to rebro spodné ťa cisár neobesí, vyspi sa ako dieťa… ČERT A potom kat ťa zvesí. Hej! ANJEL A ty tu spíš… a ty tu spíš… ČERT Už ste skončili, vy pozlátené rogalo? ANJEL Nie, vy koncert pre dva krivé rohy. Pozrite, usmieva sa! ČERT Tak hlúpo ako vy. Ale keď vyrastie, zmúdrie a bude už túžiť iba po mojich daroch. ANJEL Len sa opovážte na niečo ho navádzať! Opovážte sa mu niečo dávať! ČERT A čo si vezme od vás? Iba ak to vypĺznuté perie, čo už nie je dobré ani do periny. ANJEL A načo by mu bola perina? Do mäkkej trávičky si ľahne, slnko ho zohreje… ČERT A hlina prikryje. ANJEL Čudo, že vám huba neopuchne a jazyk nezdrevenie. ČERT Čudo, že si pred vami ešte nezapchal uši. ANJEL Som jeho anjel. ČERT A čo ho čaká s vami? Len pot, slzy a špina. ANJEL Máte zbytočné reči. A predbiehate. ČERT Bude dostávať údery. ANJEL Alebo aj dávať. Tak dosť! Ešte je v kolíske. Má právo na pohojdanie. ČERT A veď dajte ho sem! To čo vy, dokážem aj ja. Ja ho teraz pohojdám. Spinkaj, búvaj, ozembuch, len si pospi trošku, ujo čert ťa pohojdá na tom svojom rožku! Búvaj, búvaj, búvaj, bú! Nech ťa ponadúva! Búvaj, búvaj, búvaj, bú! Ponadúvaj sa nám! Búvaj — bú! Spinkaj, búvaj, trubiroh, neskúšaj ma zlostiť! Spinkaj, búvaj, lebo ti zlámem všetky kosti! Búvaj, búvaj, búvaj, bú! Nech ťa ponadúva! Búvaj, búvaj, búvaj, bú! Ponadúvaj sa nám! Búvaj — bú! ANJEL Nestrašte to decko! ČERT a ŽANDÁRI A či ho strašíme? ŽANDÁR VÁŽNY Každý zbojník odvisne za spodné rebro — každému je to súdené. ZBOJNÍCI Na súde súdené. ZBOJNÍK VALAŠKA Keby radšej na sude. ANJEL Na súde či na sude — Jánošíkovi to súdené nie je. ČERT A či je on čosi fajnovejšie? ŽANDÁRI Veď to, že či. ČERT Aj Marhuľu zavesili za spodné rebro, aj Wantułu, aj Ondráška, tak visel každý zbojník, či na bielych Maďaroch, či na zelenom Slovensku zbíjal. ZBOJNÍCI Viseli nám otcovia, ej, viseli, v Novom Targu za tých smutných nedelí. Aby ľuďom na okolí nahnal strach, vešal ich tam v Novom Targu richtár-vrah. ZBOJNÍK DOHÚTAJ Prichádzali ľudia, aby videli, a zbojníci zase na ľud hľadeli, z fajočiek na šibenici bafkali — nad richtárom lamentovať začali. ZBOJNÍK POHÚTAJ Nemusel si sa radšej na svet štúrať, než v Novom Targu mať richtársky úrad. ŽANDÁRI Lebo čo? ZBOJNÍK HALUŠKA Radšej si mohol pred kostolom žobrať, než v Novom Targu to richtárstvo zobrať. ŽANDÁRI Ale no… ŽANDÁR HORLIVÝ Veď si ja spôsob na vás už nájdem! Koníka vezmem, do hory zájdem. ŽANDÁR VLAŽNÝ Budem vás kosiť šabľou hneď zrána, aby vám svitlo, že máte pána. Hej, zbojníci, zbojníci! ZBOJNÍCI Prvý Marhuľa si fajku napchal a nad richtárom takto zaplakal… ZBOJNÍK VALAŠKA Zbojníci sa už sem rútia veru — richtár, ej, richtár, kožu z teba zderú! Hu! Hu! Hu! Hu! ZBOJNÍCI Druhý Wantuła si fajku napchal a nad richtárom takto zaplakal… ZBOJNÍK HALUŠKA Aj od Oravy sa chlapci rútia, hnáty ti zlomia, kĺby ti vykrútia. ZBOJNÍCI Tretí Ondrášek si fajku napchal a nad richtárom takto zaplakal… ZBOJNÍK DOHÚTAJ Rútia sa už aj z Horného Ślonska — bude z richtára len saláma konská. Hu! Hu! Hu! Hu! ZBOJNÍCI Vešali nám otcov za smutných nedieľ — každý visel ako najlepšie vedel. Na šibenici si bafkali z fajky — o richtárovi si vraveli bájky. ROZPRÁVAČ A čo povedali na plné gamby, aj to vykonali bez veľkej hanby zbojníčkovia z Polhory a z Habovky… DOVRÁVAČ Z Jablonky, zo Sihelného, z Hladovky…. ROZPRÁVAČ Aj v tých Šaflaroch aj v tom Zakopanom chceli sa porátať už s týmto pánom. DOVRÁVAČ Sedem rokov nezabudne richtár-kat, ako z fajky vie si zbojník zabafkať. ZBOJNÍCI Sedemdesiatsedem rokov nech vie svet, ako sa vie taká fajka rozhorieť. Hu! Hu! Hu! ČERT Ale aj tak bude každý zbojník visieť za spodné rebro. Len sa všetci ohmatajte, či nemáte to spodné už preventívne hrubšie. ZBOJNÍCI A čo keby aj. ČERT Bude zaň visieť aj on, Jánošík! ANJEL A nebude! ČERT A bude! ANJEL Nech sa prepadnem do pekla, že nebude. ČERT Ako že si Pána Boha ctím a milujem, bude… ANJEL Ty že si ctíš a miluješ Pána Boha, čierna mátoha? Vravím ti, že nebude. ČERT Ľalia ošklbaná, a bude… ANJEL Kozojebec! Čierny cap! ČERT Stará panna nerozpáraná! ANJEL Daj sa vydojiť! ČERT Strč si krídlo do riti! (Popri týchto výkrikoch sa už Anjel s Čertom začínajú aj biť. Prekvapení žandári a zbojníci im robia obecenstvo. Lieta anjelské perie, a ešte hustejšie ako perie lietajú nadávky. Akoby udrel hrom — kucapacu ukončí dupnutie Jánošíka.) JÁNOŠÍK Zbláznili ste sa? Máte sa starať o decko. ANJEL On začal… ČERT Ba on, lebo… JÁNOŠÍK Zavrite zobáky! Ja tu ležím v kolíske, chystám sa zaspať, a vy ma budíte. Vari nepredpisujú decku spánok? ZBOJNÍCI Akože by nie! Predpisujú! JÁNOŠÍK Tak kde je potom poriadok? Každé dieťa má anjela i čerta ako sa patrí… iba ja takýchto nepodarencov. Čo je vaša úloha? Hojdať ma a tíšiť, alebo buntošiť? ZBOJNÍCI Čo vy na to? ANJEL Hojdať. ČERT Hojdať. JÁNOŠÍK Tak ma hojdajte! (Anjel i Čert začínajú kolísať, každý svoju misku váh, jeden tú s bielym, druhý s čiernym Jánošíkom. Jánošík pokračuje. A rezko hojdajte, rezkučko.) ANJEL a ČERT Veď hojdáme, dobre že nedostávame morskú chorobu. Hajaj, búvaj… JÁNOŠÍK Ešte rezkejšie, ponáhľam sa. ANJEL A kam? JÁNOŠÍK Kam? Za dievčaťom! ČERT Veď si ešte v plienkach. ANJEL A na brade máš ešte mlieko. JÁNOŠÍK Lenže tu v kolíske je nuda. Rezkejšie hojdajte moje detstvo. Do lesa ma to ťahá, už aby som zbíjal. ANJEL Ejha… To sú mi zvesti. JÁNOŠÍK Veru sú — ťahá ma to na zboj. ZBOJNÍCI To je ono! Na zboj! JÁNOŠÍK Rezkejšie, živšie! Už mám po krk detstva. Za frajerkou mi treba ísť, z dolniakov jej musím dačo priniesť. Cesty moje, necesty… A dosť už bolo toho hojdania! ANJEL a ČERT Ako povieš. JÁNOŠÍK Tak vravím. (Zoskakuje z obrazu. Schytí váhu s kolískami a odhodí ju.) Chlapci! ZBOJNÍCI Tu sme. JÁNOŠÍK Žandári! ŽANDÁRI Preboha! JÁNOŠÍK A máte všetko? Aj gajdy? ROZPRÁVAČ No a nie? Dziny, dziny… JÁNOŠÍK Husličky… DOVRÁVAČ Hľa, aké panenské bôčiky majú. Aké hladké. JÁNOŠÍK Muzičku! ROZPRÁVAČ a DOVRÁVAČ A raz-dva… dievčina, tri-štyri… mládenci! Prišli sme k vám s muzičkou pod cisárske múry, nech každý čuduje sa, každý oči žmúri. Prišli sme k vám s muzičkou až pod samú Viedeň. Nech tisíc hlasov znie, aj Dunaj pridá jeden. ZBOJNÍCI Zbojníci idú, idú, na každom pás sa blýska, kapsička cifrovaná, sekerôčka bystrá. DIEVČATÁ Zbojníci idú, idú, cez bučky len tak skáču, viedenskí úradníci trasú sa a plačú. ROZPRÁVAČ Sám cisár z dela strelí. Sám ich trafiť skúsi. DOVRÁVAČ Netrafí a len im postrapatí fúzy. ZBOJNÍCI Daj pokoj našim fúzom, delostrelec cisár… JÁNOŠÍK Keď neprestaneš strieľať, ortieľ si si spísal. ROZPRÁVAČ Prišli sme k vám s muzičkou pod cisárske múry, nech každý čuduje sa, každý oči žmúri. DOVRÁVAČ Prišli sme k vám s muzičkou až pod samú Viedeň. Nech tisíc hlasov znie, aj Dunaj pridá jeden. ZBOJNÍK POHÚTAJ Venčeky pannám spadli. ZBOJNÍK DOHÚTAJ Zvlhlo každé oko. ZBOJNÍK VALAŠKA Zbojnícky virvar budú mať v hlavách sedem rokov. DOVRÁVAČ Prídeme k vám s muzičkou až pod samú Viedeň o sedem rôčkov — aj o sedemdesiatsedem. (A pri tej bujarej muzike sa poberajú, aby si zatancovali s dievčatami.) (Prvé dejstvo nemohlo mať krajší koniec.)