ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jánošík — moja rodina

Legenda o slobodnom slovenskom junákovi Janošíkovi sa správa rovnako slobodne a stáva sa básnickou inšpiráciou pre každého, kto sa ňou chce dať inšpirovať. Tak slobodne prekročila aj hranice, vstúpila do poľskej ľudovej piesne — aj do slávnej Bryllovej hry Na skle maľované.

To zas inšpirovalo mňa. Maľované na skle — v poriadku. Ale prečo by som nenapísal o Jánošíkovi hru, ktorá by sa viac oprela o fakty? Mám na to dokonca prednostné právo.

Narodil som sa v Žiline — som Jánošíkov sused. Ale nielen sused — aj príbuzný: jedna zo sesterníc mojej ženy sa vydala na Terchovú za mládenca, ktorý pochádza priamo z jánošíkovského rodu. Keď sa nám rodili deti, navzájom sme si chodili za kmotrov a pri takej príležitosti som vydržal celé dni a noci počúvať terchovské husličky i terchovské piesne. Tam, na Terchovej, som aj najlepšie pochopil, že to ani nemôže jedno bez druhého byť: zbojnícky osud a zbojnícky spev. Spev by bol bez toho osudu prázdny, osud bez toho spevu neznesiteľný.

Legenda a fakty

Bryll sa historickému Jánošíkovi čo najviac vzdialil — poľskejší bol preňho Jánošík z piesní a povestí.

Pokiaľ ide o mňa, vôbec som sa nemienil vzďaľovať Jánošíkovi z piesní a povestí — no, ako vravím, zaujímal ma aj ten historický.

Preštudoval som si všetok dostupný materiál a zistil som, že inštinkt ľudu je naozaj geniálny. Historický Juraj Jánošík bol presne taký junák, akého si vysníval ľud.

Záznamy jeho výpovedí na mučidlách hovoria, že sa držal statočne: nikoho zo svojich druhov nevyzradil. Menoval iba tých, ktorí už boli mŕtvi. O Uhorčíkovi vypovedal, že „skapal na Kremnických horách“ — hoci vedel, že Uhorčíka chytili spolu s ním a sedí takisto v mikulášskom väzení, ibaže pod menom Martin Mravec. Z obžaloby vyplýva, že Jánošík síce zbíjal, no nezabíjal — Čemického obžaloba ho neviní z nijakej vraždy. Zo zachovaných dokumentov sa dozvedáme aj to, že Jánošík naozaj nazbíjané veci rozdával — v jednej svojej výpovedi tvrdí, že prstienky rozdal dievkam na Terchovej.

Mimochodom — dokumenty svedčia aj o tom, že obhajca Palugyay sa usiloval Jánošíka zachrániť všetkými silami. Tak mu to velila jeho profesionálna povinnosť a česť. Napriek krutosti tých čias môže v nich teda slovenská justícia hľadať svoje zdravé korene — a keby sa hľadalo meno pre nejakú advokátsku medailu, mohla by sa spokojne volať Palugyayova. (Stalinská justícia, ktorá v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia de facto zrušila inštitút obhajcu, rozhodne teda nemala nič spoločné s našimi domácimi tradíciami.)

Rovnako ako Jánošíkov príbeh je pozoruhodný aj ten Uhorčíkov.

Dokumenty naznačujú, že s najväčšou pravdepodobnosťou to bol cisársky vojak Jánošík, kto pomohol zbojníkovi Uhorčíkovi na slobodu z bytčianskeho väzenia — a potom zbehol za ním. To vysvetľuje, prečo Uhorčík, keď sa rozhodol oženiť sa a zmeniť si meno, prepustil zbojnícke kapitánstvo práve Jánošíkovi. Je isté, že ani potom, keď sa stal Uhorčík alias Martin Mravec mestským hudcom v Klenovci, Jánošík s ním neprerušil kontakt. Uhorčík ostal zrejme Jánošíkovým „spravodajským dôstojníkom“. Napokon — zlapali ich, keď sa práve spolu zabávali v Klenovci. Jánošíka potom súdili za zboj a „Martina Mravca“ za prekrývanie nazbíjaných vecí. V priebehu necelých dvoch mesiacov ich oboch popravili — Janošíka 13 . marca a Uhorčíka 21 . apríla 1713 . Na to, že Martin Mravec je Uhorčík, prišli vyšetrovatelia až po poprave Jánošíka. Skutočný príbeh tejto zbojníckej dvojice sa priamo núkal za jadro divadelnej hry — lepší sa nedal vymyslieť. No ani ďalšie udalosti, ktoré pomohli vyrásť dramatickej štruktúre, nebolo treba vymýšľať — takisto sa stali.

Historickým faktom je ozbíjanie generálskej vdovy Schardonovej, ktorá mala cisársky glejt a liptovská župa jej musela nahradiť škodu. To vlastne nepriamo spôsobilo Jánošíkovo a Uhorčíkovo zlapanie — liptovskú župnú vrchnosť ozbíjanie Schardonovej naozaj mimoriadne rozhnevalo.

Historickým faktom je aj ozbíjanie žilinského kupca Šípoša, takisto Jánošíkov životopis, ako ho rozpráva vo svojej villonovskej balade, do bodky autentické sú citáty zo súdnych protokolov — autentický je i celý rad ďalších drobnejších motívov.

A — dovoľme si tú hyperbolu — dodatočným historickým faktom sa stal aj príbuzenský vzťah medzi Karolom VI. a Uhorčíkom. Pôvodne som si vymyslel túto rozprávku, aby som zostal verný ľudovej tradícii, ktorá historické fakty povyšovala na legendy tak, že ich snúbila s odskakujúcimi guľkami, čarovnými žilkami v opasku a inými krásnymi básnickými výmyslami (o čom svedčí aj citát z Bottovej Smrti Jánošíkovej, ktorý som použil v 9. obraze II. časti hry). Pri rozvíjaní toho svojho výmyslu som si dovolil históriu trošku prispôsobiť — Mária Terézia, ktorú v mojej hre Karol VI. už učí sedieť na tróne, v skutočnosti vtedy nebola ešte na svete. No inak problém s mužským potomkom Karol VI. naozaj mal — a keď som dodatočne, už po napísaní hry, zisťoval, kedyže to vlastne podpísal Pragmatickú sankciu, skoro som spadol z nôh: podpísal ju 19. apríla 1713 — teda presne v deň, keď sa začalo rozhodovať o tom, že príde o syna, ktorého som mu vymyslel. V ten istý deň sa totiž v Mikuláši začal hrdelný proces s Uhorčíkom.

Popustiť uzdu fantázii — najjednoduchší spôsob, ako sa priblížiť k pravde.

Prvá verzia

Prvá verzia hry sa volala Jánošík podľa Vivaldiho a mala premiéru v roku 1979 v Štátnom divadle v Košiciach. Režíroval ju Václav Martinec a autorom hudby bol Jaroslav Filip. Ten potom hudbu napísal ešte raz — keď hru uvádzalo bratislavské Štúdio S v réžii Pavla Haspru.

Hru si obľúbili aj ochotníci — v istom období ju na Slovensku súčasne hrali dve profesionálne divadlá a asi desať ochotníckych súborov, popritom sa hrala v Prahe aj Budapešti. Keby to niekomu vtedy zišlo na um, mohol byť pozoruhodnou divadelnou udalosťou festival, kde by sa všetky tie inscenácie stretli a súčasne by sa hrali na rôznych javiskách — tak ako sa v stredoveku hrával ten istý biblický príbeh súčasne na niekoľkých vozoch.

Zaujímavé je, že ani jedna inscenácia sa nestala paródiou jánošíkovskej témy, dokonca ani vtedy nie, keď sa o to priamo pokúšala. Aj v ľudovom podaní sa totiž jánošíkovská legenda dobre znáša s humorom. A tak pri všetkej veselosti, ktorá vládla na javiskách, tragédia dvoch hrdinov hry ostávala tragédiou a slávna jánošíkovská legenda slávnou jánošíkovskou legendou.

Niet sa tu čomu čudovať. Jánošík mal v opasku čarovnú žilku — vďaka nej je jánošíkovská legenda nezničiteľná.

Hra po dvadsiatich rokoch

Keď sa po dvadsiatich rokoch začali divadlá k hre vracať, vrátil som sa k nej aj ja.

Z príležitosti uvedenia hry v Slováckom divadle v Uherskom Hradišti som hru prepracoval prvý raz. Potom ešte raz, keď sa ju rozhodli uviesť ochotníci v Liptovskom Hrádku. A ešte do tretice — keď jej uvedenie pripravovalo Divadlo J. G. Tajovského vo Zvolene.

Potrebu prepracovať ju som nepocítil preto, že by som hru chcel aktualizovať. Naopak: uvedomil som si, že jánošíkovská legenda je o to krajšia, o čo menej sa aktualizuje. Netreba ju ani komentovať. V staršej verzii celý príbeh v závere zhrnul Katarínkin monológ — škrtám ho, bol zbytočný. Celkom stačí, ak hru dopovie iba šum tej hory, o ktorej Jánošík spieva:

S odstupom času som si uvedomil aj to, že do ľudovej legendy nepatrí manželský trojuholník. Odstránil som ho tak, že som z Katarínky urobil Jánošíkovu sestru. Keď teraz v závere prvej časti ležia všetci traja v jednej posteli, neznamená to nič iné, iba to, že zrejme viac postelí nemajú. Jánošík takto ostáva slobodným junákom v oboch významoch toho slova — patrí všetkým dievčatám, zatiaľ čo ženatý Uhorčík iba jednej.

V scéne ozbíjania kupca Šípoša som odstránil epizódu s nočníkom. Väčšinou ju divadelné súbory zvládali vkusne, ale čert nespí. Som presvedčený, že tá scéna je teraz elegantnejšia.

A pretože som posilnil prírodné pozadie celej hry, les ponúkol aj nový názov: Z dreva vyrezané.

Ľubomír Feldek