ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

JÁNOŠÍK Zbohom buď, lipová lyžka, moja verná tovariška na zbojníckej vôli. Zbohom buď, kotlík mosadzný, nič to, že si býval prázdny, zbohom, hrudka soli… ROZPRÁVAČ, DOVRÁVAČ a JÁNOŠÍK Koľko som ja po lesoch blúdil, koľko som ja pištoliek cúdil, kto to vie, kto povie? Kto to vie, kto povie? Koľko ráz aj Viedni som hrozil, koľko hôr som s pesničkou zlozil — teraz šepce ju krovie. Teraz ju vie krovie. Koľko hviezd tam z neba mi zvoní, koľko som ja ukradol koní, kto to vie, kto povie? Kto to vie, kto povie? Koľko víchrov a koľko hromov s pesničkou ma hnalo zas domov — teraz šepce ju krovie. Teraz ju vie krovie. Večeral som v Bukovine čierny chlieb a tvaroh — pýtal som sa, kam to kráča súmrak po chotároch… Piekol som si na Orave zemiak pod pahrebou — ej, či bude Pánboh pri mne, keď pri iných nebol? SMRŤ Povie ti to nad hrobom agát, keď už bude za tebou plakať aj nebo. Odpoveď ti sám Pán Boh núka, keď si v nebi prvého šluka dá s tebou. ČERT A to čo má byť? Dohoda je dohoda. Každý zbojník ide do pekla. ROZPRÁVAČ A kto sa s tebou tak dohodol? ČERT Sám biskup z Olomúca. DOVRÁVAČ To je mi vrchnosť! Z Olomúca! ČERT Vrchnosť-nevrchnosť, poriadok musí byť. Každý zbojník ide do pekla! SMRŤ Mne je to fuk. ANJEL Ale mne nie! Požral si, satan, satany vari? Neváb nás do tej pekelnej pary! ROZPRÁVAČ a DOVRÁVAČ Pariť sa chceme v zime i v lete No v pekle nie — len na tomto svete. Nie s pekelníkmi, s odsúdencami. Páriť sa chceme len s dievčencami. ZBOJNÍCI Hej! ČERT Darmo vyskakujete. Rozkaz je rozkaz. A kto bude pykať za vaše hriechy? Azda ja? ZBOJNÍK VALAŠKA Ako chcete, strýko. ČERT Čo som ti ja za strýko? ZBOJNÍK HALUŠKA Strýko-nestrýko, pykať zato môžete. ZBOJNÍK POHÚTAJ Ste obyčajní… ČERT Ani ty sa mi tu nevykrúcaj. Zákon je zákon! SMRŤ A keby aj, mne je všetko fuk. ANJEL A aký zákon? ČERT Nuž, s prepáčením… hm… ten oný… Boží. ANJEL Boží. A čo ti tak zrazu Boží zákon vhupol do rozumu? Skôr si mal naň myslieť. ROZPRÁVAČ Veru tak. A nie slúžiť Luciferovi. ČERT Čo si my tam robíme, to je naša vec. Aj naše mordovisko. Ale zákon je zákon. A Pánboh zbíjanie zakázal. SMRŤ Mne je to fuk. Nuž ako? ANJEL A kto ti povedal, že zakázal? ČERT A čo vari Pánboh chodil po zboji? ANJEL Chodil-nechodil, a čo my vieme, či nechodil? To je vyššie tajomstvo a ty sa, čert, do toho nestaraj. Ale aby si vedel — niektorí chodili. Taký svätý Peterpavel chodil. SMRŤ Pozrimeže! No aj tak mi je to fuk. ČERT Trt chodil. ANJEL A chodil… V zelenej doline ťuk-ťuk ďatel vravel, ťuk-ťuk ďatel vravel, že chodí po hore zbíjať Peterpavel, že chodí po hore zbíjať Peterpavel. ZBOJNÍCI V zelenej doline zbíja Peterpavel, zbíja Peterpavel, musí to byť pravda, keď to ďateľ vravel, musí to byť pravda, keď to ďateľ vravel. ROZPRÁVAČ a DOVRÁVAČ (napodobňujú vtáky). Na koho, ako ho… Aj toho s batohom… Ale kde ho, kade ho? Po hlave, tade ho! ANJEL V zelenej doline Peterpavel dumá, Peterpavel dumá, čo dobrého kupec v ťažkom batohu má, čo dobrého kupec v ťažkom batohu má, ZBOJNÍCI Na koho, ako ho… Aj toho s batohom… Ale kde ho, kade ho? Po hlave, tade ho! ANJEL Pre Euláliu má v batohu kapce — bo jej omrzli na nebi palce, Bartolomejovi dohánu treba — inak sa stratia oblaky z neba. Uršulke svätej klavičembalo — anjelom zahrá. To bude haló! A Matúšovi i Lukášovi aj ošatenie, aj trochu chovy. ZBOJNÍCI A mladým svätcom aj súdok vína— nech sa tá večnosť veselšie míňa. ROZPRÁVAČ A pre svätého starčeka Petra aj súdok piva, nech lepšie vetrá. ČERT Keby si netáral. Ako keby si nebo nevedelo poradiť inak. A načo sú zázraky? ANJEL Zázrakov sa mu zažiadalo! Zázraky, diabol, sa robia iba na zemi. Na nebi sa nerobia. SMRŤ Mne je to fuk. ANJEL Ale nám nie. Čo si myslíš, že kvôli štipke dohánu ti bude ktosi robiť zázraky v nebi? Či nie je lepšie trošku pohnúť kostrou? ČERT V nebi? A kostrou? ZBOJNÍK HALUŠKA Ba veru kostrou, kostrou. Keď iba trčíš v diere, zmäknú ti v tele kosti. Zbojnícka práca, braček, to je veru fuška. ZBOJNÍCI a ANJEL Veru fuška! Oj, fuška! ANJEL Ale urobiť sa musí. Aj Peterpavel by rád trčal v diere. Keby mohol, ten by sa v diere priam utrčal. Ani Matúš, ani svätý Klement, ba ani Peter či svätý Pavol nedokážu tak trčať, ale Peterpavel — keď ten v diere trčí, nos z nej nevystrčí. Trčí, trčí, ale zrazu sa zjaví na obzore kupec s batohom, a už sa on vrhá na kupca — a daj sem, vraví. ČERT A kupec? ANJEL Kupec? Nuž, pravdaže, nechce sa mu otvárať batoh. Vraj taký uzol, a hentaký uzol… Ale Peterpavel mu priloží hlaveň pod rebro, šteklí ho a vraví… ZBOJNÍK HALUŠKA Čo vraví? ANJEL Daj na oferu — vraví. Rozdiely vo svete vyrovnávaj — vraví. ZBOJNÍK HALUŠKA A dobre vraví. Rozdiely vo svete treba vyrovnávať. ČERT Ale zákon je zákon. ANJEL O tom, čo je zákon, rozhodujeme my v nebi. ČERT Aha ich. Zázraky robiť zabudli, pre štipku dohánu zbíjajú, ale o zákonoch by rozhodovali. Priam ako v parlamente. Tak si len rozhoduj, rozhoduj si… ANJEL A aj budem. Po smrti bude môj. ČERT To teda nie. Môj bude. SMRŤ Mne je to fuk. ANJEL Ale mne nie. U nás v nebi mu bude najlepšie. Zastane si, zbojník nad zbojníkov, hneď po bok svätému Jurajovi… ČERT Pekná pocta, dajsamisvete. To je miesto pre zbojníka? ROZPRÁVAČ a DOVRÁVAČ Tak bude, ako má byť. ČERT U mňa by sa varil prvom kotle. A sám. Cisári, grófi, politici, napoleoni a podobní sa dostanú nanajvýš do tretieho kotla, a i to po piati. Tlačenica je u nás, veru tlačenica. No preňho nájdeme teplučké miesto, a vo vriacej smole ho budeme variť noblesne a opekať ho budeme s úctou. ZBOJNÍCI Úctu si zaslúži. ANJEL A vari v nebi by sme si ho neuctili? Šesť krídel pripnem jemu jedinému. A aureoly trebárs aj štyri. Veru, ja ho, bračekovci… ČERT Čo už ho ty môžeš! U nás ho poopeká sám Lucifer! ANJEL A u mňa ho budú ovievať cherubíni! ČERT. To už je honor — cherubíni. ANJEL Dajsamisvete — sám Lucifer. ANJEL a ČERT (prekrikujú sa). Ale zato ja… A ja… A u mňa… A vďaka mne… A so mnou… A za mnou… JÁNOŠÍK (zrazu skočí na rovné nohy). Ticho tam! ANJEL Lebo ja ti… ČERT A odo mňa… JÁNOŠÍK Ticho! Človeku nedáte ani pohútať o smrti. Čo ma po vašom táraní? Musím sa rozlúčiť s horami. S červenou bučinou… Vidíte ich, dobrodincov! Čo všetko by neurobili pre mňa! Len aby som vám to nebo aj peklo nerozváľal! ČERT a ANJEL Ale my… JÁNOŠÍK Ticho! Keď umiera zbojník, tak aj čert aj anjel nech držia jazyk zubami. Nech je ticho! Zbojník umiera. Je to jasné? ČERT a ANJEL Jasné. JÁNOŠÍK Keď umieral zbojník, stromy opŕchali, ako v krutých mrazoch pukali aj skaly. Keď umieral zbojník, hory zaplakali a v dolinách bielych aj riavy zrazu stáli. Keď sa mladý zbojník svojho žitia zrieka… SMRŤ Smutne hore prúdom tečie aj tá rieka. ZBOJNÍCI Medveď v tŕní stojí, med sa mu zdá kyslý, keď ten mladý zbojník už na umretie myslí. DIEVČATÁ Ej, anjeli, vráťte mu dušu do tela, bo tu naňho čaká zas družina celá. ZBOJNÍCI Čakáme tu s piesňou jeho návrat rýchly — nech nám ho sem nesú zas na ramenách víchry. DIEVČATÁ Zas anjeli, dajte Janíčkovi krídla, aby mohol letieť zas do svojho bydla. ZBOJNÍCI Zas otváraj, milá, Janíčkovi vrátka, Zase buď, puštička, jeho rodná matka! Nech prejde cez vodu, nech aj cez múr vkročí, lebo bez zboja ho clivota znivočí. Bez zboja aj v nebi horšie než bez chleba — vrátiť sa mu treba kvôli zboju z neba. Ej, zbojnícke lásky, vy bukové stráne, tam je jeho spanie, jeho milovanie. Vy ste mu rodina, aj milá dievčina, vy ste jeho leto, vy ste jeho zima. A keď ste mu všetko, vy zbojnícke stráne, keď ste jeho spanie, jeho milovanie, a keď ste mu všetko, vy zbojnícke stráne, budete aj, stráne, to jeho umieranie, hej! SMRŤ Kde sa chystáš zložiť tie svoje kosti? JÁNOŠÍK Na Giewonte, pod to nebo, pod modré, tam si ľahnem, Boh mi hlavu podoprie. Slza sa mi do oka viac nevotrie. Tam mi bude predobre. DOVRÁVAČ A tak uložil sa na svoj spánok — dozbíjal on! Dosť mal radovánok! ROZPRÁVAČ Ako grúň si ľahol horeznačky, aby videl nebom letieť mráčky. Zaspal ako skamenený, lebo bol už unavený. ŽANDÁR VÁŽNY (ironicky). Zaspal ako skamenený, lebo bol už unavený? Ech, táraniny! Táraniny! ROZPRÁVAČ Čo sú táraniny? ŽANDÁR VÁŽNY Všetko sú táraniny. Inak on umieral, chlapci moji! ŽANDÁRI Veru inak. ŽANDÁR VÁŽNY Umieral vám on, zblednutý v líci, na čiernom dreve, na šibenici. ŽANDÁR VLAŽNÝ (úradným tónom). A prosil smrť: Oj, vyber mi, prosím, hák z toho rebra, na ktorom teraz tu visím. Deň a noc plakal — bolo mu biedno. Trpko sa kajal pred celou Viedňou… ZBOJNÍK VALAŠKA Máš ho vidieť! Cisárske cigánstvo. Umieral inak. ŽANDÁR ZMIERLIVÝ Ako inak? ZBOJNÍK VALAŠKA Po zbojnícky. Vybral si v horách kolibu, vystlal ju cisárskymi vankúšmi, postlal si smrečinu pod zasnívanú hlavu a spí ako medveď. Zobudí sa, keď príde čas. ŽANDÁR ZMIERLIVÝ Nedaj to, Bože! ZBOJNÍK VALAŠKA Zobudí sa na jar ako medveď. Bude hladný. Strašný. Odhodí kolibu, poobzerá sa po horách a pôjde na zboj. Na vašu cisársku Viedeň. ŽANDÁR VÁŽNY A ako pôjde, keď je v hrobe? Nepomôže mu ani anjel, ani čert. ANJEL a ČERT Ktohovie? ŽANDÁR VLAŽNÝ Zem ho nepustí. Umieral, navidomoči umieral. Keď ho predviedli pred cisársky súd, bol čierny ako železo. V okovách bol… Strážili ho onakvé stráže… ŽANDÁR VÁŽNY Prišiel a stojí pred súdom. ŽANDÁR HORLIVÝ Súd mlčí. ŽANDÁR ZMIERLIVÝ Čaká sa na cisára. ŽANDÁR VÁŽNY A hlahol zvonov Viedňou letel nadol, keď si cisár korunu kládol. A tých korún mal on dva tucty, podostával ich všelikde z úcty. ŽANDÁR ZMIERLIVÝ Prvú za to, že bol rímsky cisár. ROZPRÁVAČ Druhú za to, že ľudí vešal. ŽANDÁR ZMIERLIVÝ Ďalšia za to, že aj trónmi kýval. DOVRÁVAČ A za to, že nikdy sa neumýval. ŽANDÁR ZMIERLIVÝ Ďalšia za to, že bol slnku roveň. ROZPRÁVAČ A že gate vždy mal plné hovien. ŽANDÁR ZMIERLIVÝ Všetky za to, že bol kráľom sveta. ZBOJNÍCI Každá vrchnosť klamstvo s klamstvom splieta. ZBOJNÍK VALAŠKA Ale aj tá hlava cisárova sa pred našou karabínou schová. Koruna hlavu nespasí veru, tam kde naše guľky vpred sa derú! ŽANDÁR VÁŽNY Ale tam pred súdom stál bez karabíny. Nebolo mu veru ľahko. Krvou sa potil. A keď sa vypotil, keď celá dlážka na súde sčervenela od toho potu, povedali mu — kľakni! ROZPRÁVAČ a DOVRÁVAČ A ba! ŽANDÁR VLAŽNÝ A kľakol. ZBOJNÍCI Hej… ŽANDÁR ZMIERLIVÝ A možno si iba kľukol. ŽANDÁR VLAŽNÝ Kľakol. Kľakol si ako Boh prikázal. A kľačal, až kým neprišiel náš cisár. Pozrel naň cisár a spýtal sa: A ty — spýtal sa — dlho si bojoval? A on povedal, že nie dlho. A koľko máš rôčkov? Spýtal sa cisár. A on povedal, že dvadsaťštyri. Nuž, to je veru dosť — povedal cisár. A viacej — povedal cisár — ani mať nebudeš. A potom si cisár sadol, a začal sa súd. A odsúdili ho tak, ako mali už vopred predpísané. A po súde nastalo ticho. Ani komár nezabzučal, ani vetrík nezafučal. Aj to ticho bolo predpísané, cisárske. A keď sa už to ticho skončilo, cisár vstal a spýtal sa. Čo by si si želal — spýtal sa — ešte pred smrťou? A on zarinčal okovami a povedal: Neviem. Tak si to premysli — rozkázal cisár — pretože my musíme byť bohabojná vláda. Vešiame ťa, zbojník, podľa zákona, a zákon vraví, že môžeš o niečo poprosiť. Tak pros. Nemám o čo — povedal zbojník. Pros — nazlostil sa cisár — lebo ťa budeme páliť ohňom. Všetko musí prebiehať podľa písmena zákona. Páľte ma — povedal zbojník. ROZPRÁVAČ a DOVRÁVAČ A ďalej? ŽANDÁR VLAŽNÝ A pálili ho týždeň. A keď skončili, prišiel cisár a spýtal sa: O čo prosíš? O nič — povedal zbojník. ZBOJNÍCI A ďalej? ŽANDÁR VLAŽNÝ A lámali ho dva týždne. A o tri týždne prišiel cisár a povedal: Neunúvaj sa s prosením. Máš čas. Zlapali sme tvojich chlapcov. A budeme ich mučiť dovtedy, kým sa ti neuráči o niečo poprosiť. Ale ty sa nenáhli. Nech ich tam zo dva týždne poriadne lámu v kolese. Vládneme spravodlivo. ZBOJNÍK VALAŠKA Pliaga. ŽANDÁR VLAŽNÝ A vtedy poprosil cisára. Dovoľže mi, cisár, zatancovať si. A bude to pekný tanec? — spýtal sa cisár. Pekný — povedal zbojník. Pred smrťou je radosť zazvŕtať sa. Veď bodaj by nie — povedal cisár a ešte sa spýtal, akú chce muziku. JÁNOŠÍK (mocným hlasom). Nuž akú? Goralskú, potvory cisárske! ŽANDÁR ZMIERLIVÝ Ježišukriste! JÁNOŠÍK Goralskú zbojnícku. Dosť som sa napočúval vášho cisárskeho tárania. Nudí ma to už. Podľa toho, čo vravíte, ma teda obesili vo Viedni? ŽANDÁR ZMIERLIVÝ Podľa toho, čo vraví najjasnejší cisár. JÁNOŠÍK Vari ma len nepoprosil o tanec? ŽANDÁRI Také písmo nám prišlo z Viedne. My v tom nemáme prsty. Čo už my… Vieme len to, čo je v písme. ZBOJNÍK VALAŠKA A pravda? ŽANDÁR ZMIERLIVÝ Pravda je cisárova. Dnes tak, zajtra naopak. ROZPRÁVAČ Ech, vy cisárski… JÁNOŠÍK Nevšímajte si ich. Povedali tancovať. Nuž zatancujem. Muzička… ROZPRÁVAČ a DOVRÁVAČ Tu je! JÁNOŠÍK Pod šibenicou pred popravou zakrepčil zbojník nôžkou pravou. V okovách ťažkých ľavá nôžka nemohla krepčiť — iba troška. ROZPRÁVAČ Dohora vyskočil, Pánu Bohu spieval, aby sa na jeho zbojstvo nenahneval. DOVRÁVAČ Nehnevaj sa, Pane, na zbojnícke dane, postavím ti pekný kostolíček za ne. DOVRÁVAČ Zas na zem dopadol a diablovi radil… ZBOJNÍCI Aby cisárovi dobre pod nos smradil. ČERT Budem ja mu smradiť, ale nahlas nesmiem. Tichučko, nežnučko do pekla ho vezmem… JÁNOŠÍK A po tom odzemku — zbohom, domovina! Na tom božom svete nie je pre mňa iná. Oj, vy moje hory, moje rodné lesy, meno Jánošíka zapamätajte si! Na každý svoj lístok, vy buky a smreky, zapíšte si meno Jánošík naveky. ROZPRÁVAČ a DOVRÁVAČ Ej, rozlúčila sa s ním aj tá bystrá voda! Zurčala po holiach, po horách, po údoliach — škoda ťa, preškoda… DIEVČA I Lúčili sa dievčatá, za ním žalostiace: Neprídeš, Janíček, do nás nôckou viacej. ZBOJNÍCI (akoby pomáhali Jánošíkovi v divom tanci). Hej… Len tancuj! Krepči! K sebe… A od seba… Do pekla… Do neba… Naľavo… Priskoč… Napravo… Uskoč… Pritisni… Tuhšie… Ľahučko… Prudšie… Si kameň… Aj riava… Aj divá… Aj hravá… Kto zbíja… Je správny… Máš valašku… Mávni… JÁNOŠÍK Hory moje, hory, hory nad horami, nik na svete nesmie panovať nad vami… ZBOJNÍCI Iba ten Pánbožko a svätá rodina, hej, lebo sa bučina rozvíjať začína. JÁNOŠÍK Hej, lebo sa bučina rozvíjať začína… (v tanci zaútočí na žandárov) Dobre tak? ŽANDÁRI Naopak. JÁNOŠÍK Nedobre? ŽANDÁRI Cisár vie… JÁNOŠÍK Čože vie? ŽANDÁRI Že sa chvie… JÁNOŠÍK Čo ho tak myká? ŽANDÁRI Strach zo zbojníka. JÁNOŠÍK a ZBOJNÍCI Hej… Len tancuj! Krepči! K sebe… A od seba… DIEVČATÁ Do pekla… JÁNOŠÍK a ZBOJNÍCI Do neba… DIEVČA II Neverte, že zhynul pod cisárskou Viedňou! Zomrel, keď sa láskal s tou dievčinou jednou. DIEVČA I Prosila ho, by sa na zboj viac nedvíhal, iba celý život pri nej v noci líhal. DIEVČA II Vravela mu — načo túlať sa po hore? DIEVČA I Lepšie je sa túliť k dievčaťu v komore. DIEVČA II Prosila ho — načo kdesi horou blúdiť? DIEVČA I Lepšie je v postieľke s dievčaťom sa ľúbiť. JÁNOŠÍK Čo ma odtiahne od toho zboja? DIEVČA I Úprimná láska — frajerka tvoja. JÁNOŠÍK Čo je na láske také úprimné? DIEVČA II Zabudneš na svet, keď budeš pri mne… ROZPRÁVAČ Tárate, dievčence. Bol to zbojník. A správny zbojník nevydrží dlho pod perinou. DOVRÁVAČ Urobí si, čo treba — a už je v hore. DIEVČATÁ Čo vy viete! ROZPRÁVAČ a DOVRÁVAČ Všeličo. DIEVČATÁ Nuž teda kam sa podel? ROZPRÁVAČ Cisárči. ZBOJNÍK VALAŠKA Chcelo by sa mu cisárčiť! ZBOJNÍK HALUŠKA Cisárči v šťastnej krajine. V takej, aby ste vedeli, kde v riekach tečie trenčianska borovička a na stromoch, aby ste vedeli, rastie klobása. Zlato sa sadí ako hrach. ZBOJNÍK VALAŠKA Tak potom načo zbojníčiť? ZBOJNÍK HALUŠKA Len tak, pre radosť. ANJEL Marí sa vám čosi. Veď on sedí v nebi. ŽANDÁR VÁŽNY A to už ako? ANJEL Tak, že aj Bohu treba junákov. Aby ani v nebi zbojníctvo nevymrelo. A aby čertom v pekle mal kto kaziť dielo. ČERT Akurát! Bračekovci, veď on pyká! ANJEL A kde? ČERT Čerthovie… Ale pyká. Ako Mataj pyká. Zasadil svoju valašku JÁNOŠÍK Na čo čaká? ČERT Na to, kedy mu z nej vyrazia zelené halúzky. JÁNOŠÍK Pekná hlúposť. ČERT a ANJEL A teda čo? JÁNOŠÍK Prečo mi nedáte umrieť v pokoji? SMRŤ Dobre vraví. Čakám, čakám, dobre že sa na smrť neučakám. Muzika! JÁNOŠÍK Muzička! ROZPRÁVAČ a DOVRÁVAČ Sme nachystaní. JÁNOŠÍK a SMRŤ Rozlúčkovú! ROZPRÁVAČ a DOVRÁVAČ Hráme na želanie. SMRŤ Ale nech je rezká! JÁNOŠÍK Smrť moja, smrť moja, hej, frajerôčka čierna, nebola mi žiadna, hej, ešte taká verná. Ty si so mnou verne každú nôcku spala a s ranným slniečkom, hej, nad hlavou mi stála. Ako sa odmením, hej, svojej vernej smrti, že chodila so mnou, hej, po zbojníckej prti, že viac ako život ľúbila ma? Odmenu si môžeš pýtať sama! SMRŤ Mňa odmeníš len silou zdravou — dosť pre ňu skrýš pod mladou trávou. A pridaj k nej aj svoje oči, nebudú viac už svietiť v noci. Mňa odmeníš tým zlatým prstienkom, čo aj tak visel na vlásku tenkom. A ešte ten svoj opaštek daj mi — už v zemi preň mám úkryt tajný. Odmeň sa mi aj bolesťou celou, keď už zemi odovzdáš telo. JÁNOŠÍK Kvôli tebe, smrť, sa všetkého zriekam, ale sa pred tebou neroznariekam. Lebo takej hrôzy na svete nieto, že by zbojník musel nariekať preto. Ja pred tebou slušne skladám svoj klobúk, aj to telo zložím do tvojho hrobu. Nieto toho hrobu v svete širokom, že by zbojník z neho neblysol okom. Ja pred tebou slušne skladám svoj klobúk, aj to telo zložím do tvojho hrobu. Nachodil som sa po horách aj lesoch, môže ma už prikryť hlina a piesok. Šepkať mi môže už trávička hebká to, čo zbojník dievkam do uška šepká. Smie mi pripomínať armáda červov, ako s cisárom som bojoval s vervou. Kvapky vody budú na čelo moje strieľať ako mojich pištoliek dvoje. Na Giewonte, pod to nebo, pod modré, tam si ľahnem, Boh mi hlavu podoprie. Slza sa mi do oka viac nevotrie. Tam mi bude predobre. Ej, dobre-predobre… (Muzika spustí. Na sklomaľbe sa zjaví nehybná postava Jánošíka. Po doznení hudby:) DOVRÁVAČ Spievalo sa potom, vietor stonal, že vo Viedni na šibenici skonal. ŽANDÁRI (súhlasia). A potvrdiť treba pravdu takú — veď tam sme ho zvešiavali z háku. ŽANDÁR VLAŽNÝ Visel na ňom, skrvavený riadne, slovko z úst už nevypustil žiadne. ŽANDÁR VÁŽNY Hoci sa ho aj sám cisár pýtal, čo by ešte pred smrťou si pýtal. ŽANDÁR HORLIVÝ Fajočku mu chceli páni ponúknuť — on len hlavou pokrútil, že nemá chuť. ŽANDÁR ZMIERLIVÝ A tak mlčky umieral on sedem dní. A nikto ho neoplakal vo Viedni. ŽANDÁR VÁŽNY A metále my sme dostali za to… DIEVČA I Že ste poslúžili zákonu katov! ŽANDÁR VLAŽNÝ Zaslúžené boli metále naše za vtáčika, čo len zbojníctva páše. DIEVČA I Lapať iných vtákov radšej ste mali — on bol vtedy inde! Vo veľkej diali! Jemu puklo z lásky srdiečko v hrudi — nemohol mu pomôcť už nikto z ľudí. ROZPRÁVAČ Čo ty, dievča, tu zahováraš? O čomže to ty, dievča, táraš? Srdce z mosadze zbojník máva — také od lásky nepukáva. ZBOJNÍCI Či je starý, a či je mladý — zbojník s každou dievkou dá si rady. ZBOJNÍK VALAŠKA S hociktorou mohli sme mať pletky. Padali aj jemu k nohám všetky. ZBOJNÍK HALUŠKA S hociktorou bola zábavka sladká. Ani pred ním nezatvárali vrátka. DOVRÁVAČ Ako orol si zalietal nebom — zalietal a umrel, odrazu nebol. ROZPRÁVAČ Odpočíva kdesi na končiari — zletí ako chmára na predjarí. ŽANDÁR VÁŽNY Za to metálmi nás ovešali, že vo Viedni sme ho vešali. ANJEL Majte svoje metále v merku — prídete raz o celú zbierku. Žiadny metál nedrží navždy — každý padne, aj cisár každý. ČERT Pravdy na tom niet jedného chĺpka. Všetko plytké a žiadna hĺbka. ZBOJNÍCI a DIEVČATÁ Horou! Čierne hory, aj vy, chmáry nad dolinou, prevravte o zbojníkovi, o jedinom… DIEVČA I Lúky, stráne, aj vy grúne pod bučinou, ako chodil temnou nôckou za dievčinou… ZBOJNÍK HALUŠKA Ako tá ho cez okienko vždy pustila, Jánošíka v temnej nôcke uhostila… ROZPRÁVAČ On na hlave iba klobúk posotí si — žandári sa ukrývajú na radnici. DOVRÁVAČ Keď si zapne košieľočku vyšívanú — zamkol cisár za sebou aj siedmu bránu. ZBOJNÍCI Horou, horou! ROZPRÁVAČ Ako Boh nám kázal, tak sme sa my mali, bohatým sme brali, biednym rozdávali. DOVRÁVAČ Ako kázala nám valaštička s nožom, chodili sme zbíjať po tom svete božom. ROZPRÁVAČ Ako kázali nám jarné vánky z neba, pretiahli sme dievčat, koľko bolo treba. DOVRÁVAČ Ako kázali nám ľady, keď sa pohli, zložili sme piesní, koľko hrdlá mohli. ROZPRÁVAČ Ako kázali nám v krčme štyri rohy, skákali sme v tanci, koľko mohli nohy. DOVRÁVAČ Zbíjali sme včera, budeme zbíjať zas. ROZPRÁVAČ Nebude sa nikto vyvyšovať nad nás. DOVRÁVAČ Sloboda, sloboda, nebudeš slobodou, keby skúsil niekto panovať nad tebou. ZBOJNÍK VALAŠKA Muzika… ROZPRÁVAČ Tu sme. ZBOJNÍK HALUŠKA No tak, chlapci. ZBOJNÍK POHÚTAJ Zbohom sa majte! Prišli sme k vám s muzičkou — chceme porozprávať, to, čo nám, dobrým chlapom, nedá noci v spávať. Prišli sme k vám s muzičkou — ak vás trýzeň hrýzla, dnes večer zistíte, že trýzeň zrazu zmizla. Prišli sme k vám s muzičkou — nech vám oči svietia, veď aj na cintoríne kvitne pekné kvieťa. Prišli sme k vám s muzičkou — dievky rozhorúči a pri nich zohrejú sa aj tí chlapci rúči. Prišli sme k vám s muzičkou — máte rýdze srdcia, nech vám ich nezožerie nikdy žiadna hrdza. Prišli sme k vám s muzičkou — prídeme aj stokrát. aby ste mohli všetci stokrát pri nej okriať. Zdá sa vám, že nedá sa? Že vás život hrbí? Sami sa popožeňte píšťalôčkou z vŕby! Prišli sme k vám s muzičkou — to je dôležité! Žite a spievajte si! Spievajte a žite! (Za spevu a tanca cúvajú všetci do sklomaľby, kde už celý čas od chvíle rozlúčky nehybne stála postava Jánošíka. Obraz sa poskladá a znehybnie v pôvodnom-prapôvodnom stave.)