ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

KAROL VI. (spí, vykrikuje zo sna). Čudujem sa. Ja sa čudujem. Ja sa hrozne čudujem, Jánošík… MINISTER VNÚTRA (položí mu ruku na plece). KAROL VI. (prebudí sa, usiluje sa zorientovať). Čo som hovoril? MINISTER VNÚTRA Hovorili ste, že sa hrozne čudujete, výsosť. KAROL VI. Áno, hrozne sa čudujem, Mária Terézia, že sa ti ešte chce hrať toho Vivaldiho. Choď si radšej niečo kresliť. (Čembalo stíchne.) Kde sme prestali? MINISTER VNÚTRA Pri Mravcovi, výsosť. To je ten hudec, ktorého ste prikázali poriadne vyšetriť. KAROL VI. Ach, ozaj. My sme riskovali! Napísali sme tým mikulášskym drúkom do príkazu všetko, aby si konečne raz dali záležať. A čo sme získali, drahý minister? MINISTER VNÚTRA Obávam sa, že nič, výsosť. Tentoraz si naozaj dali záležať a splnili váš príkaz do bodky. KAROL VI. Počkajte — ako, že nič? Ak splnili môj príkaz do bodky, museli predsa z toho Mravca, skôr ako ho popravili, konečne vytiahnuť, kde sa nachádza zbojnícky kapitán Uhorčík, môj syn. MINISTER VNÚTRA Vytiahli to z neho, výsosť. KAROL VI. Minister, už mi svitá. Ten Mravec, ten mestský hudec — to bol on, Uhorčík, čo? MINISTER VNÚTRA Áno, výsosť. A keď to z neho vytiahli, splnili aj druhú časť vášho príkazu a Mravca popravili. KAROL VI. Akého „vášho príkazu“? To bol môj príkaz? MINISTER VNÚTRA Áno, výsosť. Vyjadrili ste sa v tom zmysle. KAROL VI. A nedomysleli ste moje slová v nejakom inom zmysle? MINISTER VNÚTRA Nie, výsosť. Nebolo to ani možné. Vyjadrili ste sa v tom zmysle celkom jasne — ako máte vo zvyku. KAROL VI. To je fakt. Mám vo zvyku vyjadrovať sa celkom jasne. (Zamyslí sa.) JA, VNÚTORNÝCH VECÍ MINISTER MINISTER VNÚTRA (spieva, z diaľky ho sprevádza čembalo). Ja, vnútorných vecí minister, vždy domýšľam cisárove slová. Možností je celý register — a stane sa vôľa ministrova. Čo sa stane — vojde do dejín ako jasná cisárova vôľa. Ja sa iba v duchu poteším, že to vlastne moja vôľa bola. No a? Nekonal som správne? Mal som vari dopustiť, aby sa sem, do Viedne, dotrepal nejaký bývalý zbojnícky kapitán a mestský hudec ako dedič rakúskeho trónu? Uhorčík! Myslel si, že nás prekabáti, keď sa usadí, umelec jeden ženatý! Dostali sme ho. A hlavne sme spolu s ním a s veľkou slávou dostali aj toho druhého, toho nového zbojníckeho kapitána, nášho bývalého vojaka, slobodného junáka. Slováci majú vďaka nám hrdinu. PIESEŇ SLOBODIENKY HLAS SLOBODIENKY (so vzdialeným echom). Ja som Slobodienka, tvoja milá šumná. Ty budeš, Jánošík, večne žiť len u mňa. KATARÍNKIN HLAS (so vzdialeným echom). Brat môj, Jánošíček! Muž môj, Uhorčíček! MINISTER VNÚTRA A keby si viac vážili umelcov, mohli mať Slováci hrdinov dvoch! (Spieva.) Jeden junák — druhý umelec. Aký rozdiel? Dvaja ako jeden. Uzavrela sa celá tá vec. Švagri visia. Spasená je Viedeň. KAROL VI. (preberie sa z letargie). Bože môj! Ty, ktorý si na nebesiach. To už ozaj ani keď je otec cisárom, nemôže zachrániť svojho syna pred popravou? (Mávne rukou k nebesiam.) Ale veď ani ty nemáš v tejto veci lepšie skúsenosti. S chlapcami sú len starosti. Chopte sa pera, minister! Zoštylizujeme si Pragmatickú sankciu. MINISTER VNÚTRA Čo to bude, výsosť? KAROL VI. Ustanovenie, podľa ktorého prejde po mojej smrti vláda na dcéru. Mária Terézia, poď sem! MÁRIA TERÉZIA (vojde. Malý anachronizmus — v roku 1713 ešte nebola na svete. Prináša náruč kresieb.) Chcete si pozrieť moje posledné kresby, otecko? KAROL VI. (prezerá si kresby). Pekné. Veľmi pekné. Akoby to kreslil sám Kupecký. Ale nie každý si môže lebediť na voľnej nohe tak ako umelci. Treba si zvykať aj na všednejší život. Sadni si na trón — a pomaly sa uč vládnuť. (Odchádza.) MÁRIA TERÉZIA (sadá si na trón). A vy kam idete, otecko? KAROL VI. Ja? Zahrať si Vivaldiho. (Odíde.) (Zaznie čembalo. Vivaldiho melódia prechádza zrazu do melódie ľudovej piesne, počujeme aj Uhorčíkove husličky. Viedenské prostredie sa prelína s mikulášskym. Trón, na ktorom sedí Mária Terézia, stojí v susedstve šibenice. Všetky postavy sú na scéne. Mária Terézia spieva. Na jej pieseň nadviaže spev Ľudu.) PRINCEZNIČKA MÁRIA TERÉZIA Ja som ešte dievčatko — princeznička. Ja sa hrávam v mučiarni od malička. Moje hračky najmilšie — putá, škripce, dereše, šibenička. Keď ja budem dospelá cisárovná, čaká ma len otrava nevýslovná. Recepcie, obrady — to sa tým hrám zamladi nevyrovná. Ja chcem v duši ostať vždy princeznička. Ľúbiť vždy, čo rada mám od malička. Moje hračky najmilšie — putá, škripce, dereše, šibenička. JÁNOŠÍK JE SYNOM SLOVENSKÉHO ĽUDU ĽUD Jánošík je synom slovenského ľudu, len o ňom sa piesne večne spievať budú. V tom je naša hrdosť, v tom je naša sila, že ho na Terchovej mater porodila, že sme boli rodní, že sme boli naši — DRÁBI (postúpia dopredu, pridajú sa a povzbudia aj Ľud, aby smelo dospieval). DRÁBI, ĽUD (spoločne spievajú). — že sme ho vešali v svätom Mikuláši, pretože vždy naše šibenice všetky boli iba pre nás a pre naše dietky. BABA (vyjde z Ľudu, šepká čosi Drábom, ukazuje na niekoho do hľadiska, vezme odmenu a vráti sa medzi Ľud. Nastane tma. Šum vetra. Praskot stromov. Spev vtákov). PÁNBOH SA POMÝLIL VŠETCI Pánboh sa pomýlil, keď stvoril rovinu — guľky tam lietajú, chlapci od nich hynú. JÁNOŠÍKOV HLAS No ja to napravím — do hory sa vtisnem. VŠETCI Stromy ma ochránia. JÁNOŠÍKOV HLAS Na jednom odvisnem. (Koniec) ACH, VOJNA VOJNA (pieseň na klaňačku) JÁNOŠÍK (spieva). Ach, vojna, vojna, to je čudná vec. Či som bol kuruc a či labanec — keď som tým druhým stínal hlavy z pliec, hneď som mal za to metál na prsiach. DIEVČATÁ (tancujú okolo Jánošíka, ktorý si obzerá šibenicu, a spievajú). Ach, vojna, vojna, to je čudná vec. JÁNOŠÍK Ach, vojna, vojna, to je čudná vec. DIEVČATÁ Ach vojna, vojna, to je čudná vec. SPOLU Zabíjaš ľudí — ale nie si vrah. JÁNOŠÍK No aj ten mier je veľmi čudná vec. Narovnako to vyjde nakoniec. Pripravíš zopár kupcov o mešec — a už ťa, zbojník, vedú v železách. DIEVČATÁ Veru aj mier je veľmi čudná vec. JÁNOŠÍK Veru aj mier je veľmi čudná vec. DIEVČATÁ Veru aj mier je veľmi čudná vec. SPOLU Kat obesí ťa — ale nie je vrah. JÁNOŠÍK Frajerôčky štyri, prečo ste sa bili? DIEVČATÁ Pre teba, Jánošík, že sme ťa ľúbili. JÁNOŠÍK Aj ja som vás ľúbil. DIEVČATÁ Ty si nás neľúbil. JÁNOŠÍK Ľúbil. DIEVČATÁ A neľúbil. JÁNOŠÍK Ľúbil. DIEVČATÁ A neľúbil. Veď ani jednej z nás vernosť si nesľúbil. JÁNOŠÍK Načo jednej sľúbiť, keď som ľúbil všetky? DIEVČATÁ Na tvojej mohyle zasadíme kvietky. Keď prvý rozkvitne, JÁNOŠÍK zase mi deň svitne. DIEVČATÁ Nesvitne. JÁNOŠÍK A svitne. DIEVČATÁ Nesvitne. JÁNOŠÍK A svitne, keď moja valaška šibeničku vytne. (Pokúša sa vyťať valaškou šibenicu, ale nepodarí sa mu to a valaška mu vypadne z rúk.) DIEVČATÁ Ach, život, život, to je čudná vec. JÁNOŠÍK Ach, život, život, to je čudná vec. DIEVČATÁ Ach, život, život, to je čudná vec SPOLU Smrť ti ho vezme — ale nie je vrah. JÁNOŠÍK A ja som vás ľúbil. DIEVČATÁ Ty si nás neľúbil. JÁNOŠÍK Ľúbil. DIEVČATÁ A neľúbil. JÁNOŠÍK Ľúbil. DIEVČATÁ A neľúbil. Ty si svoju vernosť slobodienke sľúbil. Ty si svoju vernosť šibeničke sľúbil.