ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

KAROL VI. (do hry čembala). Zbojnícky kapitán Uhorčík? Čo tam po ňom. Hlavne že Rákocziho povstanie sa skončilo satmárskym mierom. Rakúsko znova stojí, tak ako vždy stálo na stráži slobody svojich národov. (Zabodáva vlajočky do jednotlivých hlavných miest.) A keď už strážime, aj Prahu postrážime, keď už strážime, aj Budapešť postrážime, keď už strážime, aj Bratislavu, Bratislavu, Bratislavu… (Nemôže nájsť Bratislavu.) Mária Terézia, prestaň už hrať toho Vivaldiho a radšej si niečo kresli. (Čembalo stíchne.) Kde sme prestali? MINISTER VNÚTRA Tu, výsosť. (Ukáže mu Bratislavu na mape.) KAROL VI. Aha. Postrážime. (Zabodne vlajočku.) Ale kde sme prestali predtým? MINISTER VNÚTRA Pri Uhorčíkovi, výsosť. KAROL VI. A to je kto? MINISTER VNÚTRA Zbojnícky kapitán uväznený na bytčianskom zámku. Mnoho takých mládencov sa po satmárskom mieri rozpŕchlo po horách — a dali sa na zboj. KAROL VI. Myslel som si, že po satmárskom mieri bude už koniec nepokojov. MINISTER VNÚTRA Koniec nepokojov, to by bol koniec dejín, výsosť. KAROL VI. Krásna myšlienka. Keby ste neboli taký dobrý minister vnútra, musel by som z vás urobiť ministra kultúry. (Zdvihne pohár.) No kašlime na politiku — prejdime radšej— (Napijú sa.) — na sex. Či zbíjajú len zbojníci? Nezbíjajú napríklad aj doktori, keď za tučný honorár predstierajú, že ma liečia? MINISTER VNÚTRA Ale výsosť, my sledujeme… KAROL VI. Sledujete zbytočne. Viem, že mi nieto pomoci. Som impotentný a basta! MINISTER VNÚTRA Ale výsosť, splodili ste predsa dcéru. KAROL VI. Dávno. Ak som ju vôbec splodil. V každom prípade dúfam, že som ju splodil aspoň bez vášho pričinenia, drahý minister — aj keď vy máte nos všade. MINISTER VNÚTRA Žartujete, výsosť. KAROL VI. Dúfam, že žartujem. Bývali ste fešák. MINISTER VNÚTRA Vy ste bývali väčší fešák, výsosť. KAROL VI. Áno, bývali sme obidvaja fešáci, jeden väčší ako druhý. Ale už nie sme. Môj drahý minister — aj vy ste už impotentný, čo? MINISTER VNÚTRA Ako si želáte, výsosť. KAROL VI. Je mi to jedno. Totiž je mi jedno, či ste impotentný vy. A vám môže byť dokonca jedno, či sme impotentní obidvaja. Ale mne nie je jedno, či som impotentný ja. Nemám mužského potomka, drahý minister. A vy mi budete rozprávať o tom, že kdesi zbíjajú zbojníci. Ale či nezbíjajú aj panovníci? Len čo zomriem, čo nastane medzi kolegami panovníkmi? (Preskupuje vlajočky na mape.) Zbojnícka ruvačka o rakúske dedičstvo. A môžem im to zazlievať? (Znovu preskupuje vlajočky.) Ja v podobnej situácii by som si voči ich krajinám počínal určite presne tak, ako si budú počínať Prusi, Francúzi, Španieli, Angličania voči nám. MINISTER VNÚTRA Vo vašom veku je priskoro pomýšľať na smrť, výsosť. KAROL VI. No aj prineskoro pomýšľať na syna. Som Karol VI., posledný Habsburgovec mužského rodu. Smiešne starosti. Ale žiaľ — máme ich. Apropo — ako sa volá zbojnícky kapitán, uväznený na bytčianskom zámku? MINISTER VNÚTRA Uhorčík, výsosť. KAROL VI. Uhorčík, Uhorčík — nebude on z Kotešovej? MINISTER VNÚTRA Trafili ste blízko. Pochádza z Predmiera. KAROL VI. No pravdaže, z Predmiera! A koľko má rokov? MINISTER VNÚTRA Myslím, že okolo dvadsaťpäť, výsosť. KAROL VI. (zasníva sa). Dvadsaťpäť, dvadsaťpäť. Čo je to mladosť? Dvadsaťpäť rokov. Ružových tvárí hlaď jará… (Prestane snívať.) To súhlasí. Tak okolo dvadsaťpäť rokov prešlo odvtedy, čo slúžila istá Uhorčíková z Predmiera u nás, v zámockej kuchyni. Presne si spomínam. Taká kyprá blondína. Vyhodili ju, keď oťarchavela. Minister! Uhorčík je môj syn. MINISTER VNÚTRA Bojím sa, že sa mýlite, výsosť. Na Uhorčíkovú sa dobre pamätám aj ja. Áno, slúžila tu — ale veď vtedy ste boli ešte takmer dieťa. Uhorčík, uväznený na bytčianskom zámku, by vám mohol byť mladším bratom, ale… KAROL VI. Minister, nepodceňujte deti. Hovorím vám — mám syna. Treba ho hneď dopraviť z bytčianskeho zámku do Viedne. Rakúsko je zachránené — urobím z Uhorčíka dediča svojho trónu. MINISTER VNÚTRA Ale veď je to zbojnícky kapitán, výsosť. KAROL VI. No to je práve ono, drahý minister. Mária Terézia, môžeš hrať. (Zaznie čembalo.)

UHORČÍK (hrá na husličkách). ĽUD (spieva). SPIEVAME SI PRI ŠTRNGANÍ PÚT Hej, my sme ten spievajúci ľud, spievame si pri štrnganí pút. Sloboda nám blúdi v hore — v poli na nás cisár orie, my žujeme dieru z chleba — jemu padá šunka z neba. Hej, my sme ten spievajúci ľud, spievame si pri štrnganí pút. Bola vojna, nová môže byť. Nikdy nevieš, kto ťa príde biť. Jedno ti je, kto ťa chytí, zakaždým si ty ten bitý. Kto zvíťazí, na tom veru nezáleží — všetci berú. Hej, my sme ten spievajúci ľud, spievame si pri štrnganí pút. Kurucovi podáš smidku — od labanca schytáš bitku. Labancovi podáš vody — na dereš ťa kuruc hodí. Komu zajtra do rúk padneš, to dnes nikdy neuhádneš. Najlepšie je držať hubu. Keď chcú rúbať — tak nech rúbu! Hej, my sme ten spievajúci ľud, spievame si pri štrnganí pút. Život nás len vtedy teší, keď ležíme na dereši. Keď v nás praštia všetky kosti, nemáme strach z budúcnosti. Hej, my sme ten spievajúci ľud, spievame si pri štrnganí pút! JÁNOŠÍK (nepáči sa mu pieseň). Inú! UHORČÍK (zmení melódiu). NA BYTČIANSKOM ZÁMKU ĽUD (spieva). Na bytčianskom zámku väzenský oblôčik, spoznali sa pri ňom… JÁNOŠÍK (podáva cez mreže ruku Uhorčíkovi). Jánošík! UHORČÍK (podáva ruku Jánošíkovi). Uhorčík! ĽUD Ako na mincieri keby ich vyvážil. JÁNOŠÍK Uhorčík bol väzeň. UHORČÍK Jánošík ma strážil. JÁNOŠÍK (zajedá si, zatiaľ čo mu Uhorčík vyhráva, klobásu a chlieb). UHORČÍK (prestane hrať). Dobrú chuť, Jánošík. JÁNOŠÍK Aj tebe, Uhorčík. UHORČÍK Mne veru netreba dobrej chuti — nieto k čomu. JÁNOŠÍK Ale ti môže byť, ak zatvoríš oči a otvoríš ústa. (Dá mu odhryznúť.) Hádaj, čo držíš v zuboch. UHORČÍK Nebude to klobása? JÁNOŠÍK Uhádol si. Za odmenu si odhryzni ešte chleba. UHORČÍK A teraz ty zatvor oči a otvor ústa, Jánošík. Ja ti zahádam. (Dá mu do úst peniaz.) No, čo držíš v zuboch? JÁNOŠÍK Nebude to kremnický dukát? UHORČÍK Uhádol si. Tu máš za odmenu ešte druhý. JÁNOŠÍK Ej, tebe sa muselo na zbojníckom remesle dobre vodiť. Škoda, že ťa zlapali. UHORČÍK A vari zlapali? JÁNOŠÍK A vari nezlapali? UHORČÍK Nie. Oni mňa nie. Ja som zlapal ich. JÁNOŠÍK Akože? UHORČÍK Ako vravím. (Hrá na husličkách a do toho hovorí villonovskú baladu.) UHORČÍKOVA BALADA UHORČÍK Z tej predmierskej hory vyšiel som na skusy — a čo vidím? Kto si vykračuje cestou? DRÁBI (zjavia sa a hrajú sami seba). To sme my, to sme my, bytčianski hajdúsi. UHORČÍK Mohlo ich byť… JÁNOŠÍK … sedem? UHORČÍK Ak nebolo dvesto. DRÁBI Kráčaš nám oproti ako s dobrou zvesťou. UHORČÍK Veru. Tu ma máte! Vzdávam sa bez boja. JÁNOŠÍK A oni? DRÁBI Hej, z cesty! Nezaberaj miesto. UHORČÍK Nie veru oni mňa — to ich som zlapal ja. DRÁBI Zareval si na nás. UHORČÍK Počujte, viťúzi! Viete, že som zbojník, hoden všetkých trestov? DRÁBI (prikyvujú). UHORČÍK A taký sa zlapať musí, či nemusí? DRÁBI Veruže sa musí. UHORČÍK Nuž lapajte rezko, nech ma čím skôr vidí slávne Bytča-mesto vo svojom árešte. JÁNOŠÍK A oni? UHORČÍK Zaškúlia. DRÁBI Daj pokoj, niet času lapať do áreštov. UHORČÍK Nie veru oni mňa — to ich som zlapal ja. DRÁBI Chlapče, putá sa nám rozpadli na kusy. JÁNOŠÍK Chceli ťa oklamať takou smiešnou lesťou? DRÁBI Tak dobre, nie putá. No zato kaktusy má pani v árešte. JÁNOŠÍK Probovali zviesť to na zámockú pani? UHORČÍK No vo mne už jesto trinásťtisíc čertov. DRÁBI (s obavami). Nedá nám pokoja. Zagúľal očami! Zašermoval päsťou! UHORČÍK Nie veru oni mňa — to ich som zlapal ja. Veď ja som zbojnícky kapitán! Vám cez to všetko, že viete to, sa ťaží zlapať ma? Viedni to oznámim. JÁNOŠÍK Zmäkli? UHORČÍK Ako cesto. Nie veru oni mňa — to ich som zlapal ja. DRÁBI (zmiznú). JÁNOŠÍK Ej, bisťu, Uhorčík — a veru si ich zlapal dôkladne. Aj s bytčianskym zámkom. Aj so mnou, čo ťa musím strážiť. Len povedz, dokedy? UHORČÍK Naveky nie, Jánošík, iba na zimu. Na zimu si každý zbojník musí hľadať zimovisko. Obyčajný zbojník sa najíma za paholka — ale budem paholčiť nejakému hlúpemu gazdovi ja, zbojnícky kapitán? Mám vari iné práva. Zbojnícky kapitán zimuje ako pán. JÁNOŠÍK Pod zámkom! UHORČÍK Ale na zámku. (Zahrá zámockú melódiu.) JÁNOŠÍK Lenže ak tu chceš celú zimu prezimovať, musíš sa jari dožiť. UHORČÍK A prečo by som sa nedožil? JÁNOŠÍK No, neviem, či iní nezamýšľajú s tebou inšie, ako zamýšľaš so sebou ty sám — a či vieš o sebe toľko, koľko viem o tebe ja. UHORČÍK (zahrá na husličkách údiv). Čo také vieš o mne, čo ja neviem? JÁNOŠÍK (šeptom, aby Ľud, ktorý natŕča uši, nepočul). To, čo som začul dnes zo zámockej kancelárie, keď dvere otvoril prievan. (Zafúka.) UHORČÍK (mu k tomu fúkaniu zahrá). JÁNOŠÍK Z Viedne prišiel posol s tajným posolstvom. Vraj ťa treba obesiť. A rýchlo. A tajne. V noci. Možno už dnes. Sám minister vnútra to podpísal. UHORČÍK (hrá na husličkách prekvapenie, po každej Jánošíkovej informácii väčšie) Čože? Minister vnútra? Veď sa s ním ani osobne nepoznám. Vymýšľaš si. JÁNOŠÍK No dobre. Ja si vymýšľam — a ty budeš visieť. Ale keby sa ti náhodou visieť nechcelo… (Jánošík odomyká mrežu.) UHORČÍK (probuje, či je mreža naozaj odomknutá). Tak dobre, verím ti. A za odmenu ti zas ja čosi prezradím. Počúvaj! (Hrá na husličkách.) EJ, UŽ SA NÁM ZAČALA ĽUD (spieva). Ej, už sa nám začala bučina rozvíjať, bučina rozvíjať. UHORČÍK Poznáš to? JÁNOŠÍK A čoby som nepoznal? Ľudová pesnička. UHORČÍK Čerta starého pesnička. Dohovorené zbojnícke znamenie. Všetci zbojníci sa stretávajú vo chvíli, keď sa začne rozvíjať bučina. (Potiahne nosom.) Ajaj, aká vôňa! Čo to je? Veru sa tá bučina práve rozvíja. Tuším na mňa už moji zbojníčkovia čakajú. JÁNOŠÍK (šeptom). Kde? UHORČÍK (šeptom). Vo Vrátnej doline. Pomaly vari pôjdem. (Stiahne Jánošíkovi čákov na oči, odtiahne mrežu a odíde. Posťahuje pri tom klobúky na oči aj Ľudu.) JÁNOŠÍK (znova si sotí čákov do tyla). No to je ale dobré. Kde je Uhorčík? ĽUD (posotí si klobúky do tyla). A ozaj. Kde je Uhorčík? Veď teraz tu bol. SLOBODIENKA No a čo? Bol — nie je. TVOJ OTEC POVEDAL ĽUD (začuje vzďaľujúce sa Uhorčíkove husličky, chvíľu počúva a potom začne spievať). Tvoj otec povedal, že predá bujaka a že si vymení z kasární vojaka. JÁNOŠÍK (tíši Ľud). Pst! BABA Lenže či bude tvojmu otcovi stáť výmena za to, keď vojaka ešte predtým obesia za trest, že nevedel strážiť? ĽUD (spieva). Tvoj otec sa zriekne živého bujaka a zaňho dostane mŕtveho vojaka. JÁNOŠÍK (tíši Ľud). Pst, vravím! Nie, otec, taký zlý obchod nesmiete urobiť. (Zaspieva starú vojenskú pieseň.) ŽÁDEN NEVÍ JÁNOŠÍK Žáden neví, čo jest vojak, kdo to neskusel, nikdy by on vartu nestál, keby nemusel. Má na den tri krajcáre a k tomu plundre staré, tricet grošúv i profundu na mesic bere. Častokráte po kabáte vši mu rajdujú, častokráte i v žaludku cigáni kujú. Spívá sobe jako drozd, mre každý den hlady dost, není místa, kde by mohel býti vzácný host. Jestli neco proti právu vojanskému previní, hnedky musí stát na ringu, kde ho každý vidí, Kričá naňho: „Kluk, kluk, kluk!“ A po chrbte: „Puk, puk puk!“ Spívá sobe žalostive: „Auve, knuk, knuk,knuk!“ (Jánošík sa započúva do vzdialených husličiek, zatiaľ čo Ľud slzí, dojatý jeho piesňou, a sám si sťahuje klobúky na oči.) Najmúdrejšie hádam bude, keď pomaly pôjdem i ja. (Odíde.)

KAROL VI. Mária Terézia! Prestaň už hrať toho Vivaldiho a radšej si niečo kresli. (Čembalo stíchne.) Kde sme prestali? MINISTER VNÚTRA Pri Schardonovi, výsosť. To bol váš generál, ktorého pani čaká v čakárni. KAROL VI. Keď čaká, nech čaká, čakáreň je na to. Najprv mi povedzte, minister, čo je s mojím synom, zbojníckym kapitánom Uhorčíkom? Priviedli ho? MINISTER VNÚTRA Zatiaľ vás ešte nemôžem potešiť, výsosť. Poslovia sa vrátili z Bytče bez neho. Tesne predtým, ako ta dorazili, váš syn zbojnícky kapitán utiekol vraj z väzenia i so svojím strážcom, akýmsi Jánošíkom, nevedno kam. KAROL VI. Och, dočerta! Minister, neurobili ste niečo také, čo mládencov vyľakalo? Nezmenili ste nejako môj príkaz? MINISTER VNÚTRA Nikdy by som si nič také nedovolil. Poslovia sú nespoľahliví a keby som niečo také urobil, určite by to vykrámili a musel by som ich dať zbičovať. KAROL VI. Ale veď — ako som počul — vy ste ich aj dali zbičovať, drahý minister. MINISTER VNÚTRA Áno, výsosť, ale iba preventívne. Nie, nemyslím, že by mládencov k úteku z väzenia priviedli nejaké obavy. Skôr naopak to bolo. Vylákalo ich von, do voľnej prírody, jarné opojenie. (Vdýchne na plné pľúca.) Och, veď jar cítiť aj tu. Vy ju musíte cítiť takisto, výsosť. Určite nám rozkvitla aj na nádvorí šibenica. A čo potom slovenské hory! Tie ich zvábili. KAROL VI. Hm. (Vdýchne.) Ale aj tak. Toto vám urobí niekto akurát vo chvíli, keď ho idete spraviť dedičom trónu? Počuli ste už o väčšom pestve? MINISTER VNÚTRA Nepočul, výsosť. KAROL VI. Ale ja hej. Spomeňte si! Keď mi išli dávať španielsku korunu — kde som bol? MINISTER VNÚTRA (pozrie sa do zápisníka, zasmeje sa, potom opäť zvážnie). Neviem, výsosť. KAROL VI. Neviete. Ani vy neviete. Nevie to nikto — museli ma hľadať desať dní a sám neviem, kde ma vlastne našli. Uhorčík je po mne. Ani on nevie, kde je v tejto chvíli, a ak ho chceme nájsť, musíme si pomôcť sami. Čo navrhujete? MINISTER VNÚTRA Čo uznáte za vhodné, výsosť. KAROL VI. Rastiete, minister. Dajte teda vyhlásiť pátranie po zbojníckom kapitánovi Uhorčíkovi a jeho družine. A nezabudnite — kapitána chcem živého. MINISTER VNÚTRA (šeptom) To by nám tak chýbalo. KAROL VI. (začuje Ministrove slová). Čo by nám tak chýbalo? MINISTER VNÚTRA Aby sme ho omylom obesili. Chcete ho živého. Je predsa váš syn. KAROL VI. Pst, minister! O tom nikomu ani muk — lebo keď sa to rozchýri, ešte mi ho zašantročia natruc. MINISTER VNÚTRA Je mi to jasné, výsosť. A čo urobíme s tou dámou v čakárni? KAROL VI. S akou dámou? Aha, so Šándorovou. Nikdy som o nej nepočul — ale vpustite ju, pozrieme si jej proprorcie. MINISTER VNÚTRA Volá sa Schardonová, výsosť, a je to vdova po vašom obľúbenom generálovi Schardonovi, ktorý si tak úspešne počínal pri potlačení Rákocziho povstania. KAROL VI. Jaj, to je Schardonka. A čo chce? MINISTER VNÚTRA Potrebuje glejt, ktorý by jej zaručoval bezpečnosť pred slovenskými zbojníkmi. KAROL VI. Teraz, keď mám plnú hlavu starostí o svojho syna, zbojníckeho kapitána, budem glejtom zabezpečovať pred slovenskými zbojníkmi nejakú prekliatu vdovu? Veď to by som vlastne robil opatrenie proti vlastnému synovi. Pošlite ju dočerta. Mária Terézia, môžeš hrať. (Zaznie čembalo.)

BOLA SOM NA HUBÁCH KATARÍNKA (pribehne, zaspieva, odbehne). Bola som na hubách v červených pančuchách. MLÁDENCI (je to mužská časť Ľudu, ktorá tentoraz hrá zbojníkov a naháňa ju) Poďme, chlapci, poďme zbíjať, keď nemáme za čo píjať. KATARÍNKA (pribehne, zaspieva, odbehne). Zbojník ma naháňal, bodaj čungy zlámal! MLÁDENCI (za ňou). Ej, už sa nám začala bučina rozvíjať, bučina rozvíjať. KATARÍNKA (pribehne, zaspieva, odbehne). Bola som na tráve, obzerala som sa. MLÁDENCI (za ňou). Obúvajte, chlapci, krpce, ktorí máte smelô srdce. KATARÍNKA (pribehne, zaspi.eva, odbehne). Pre teba šuhajko porezala som sa. MLÁDENCI (za ňou). Ej, a ja ho jeden mám, na zboj sa poberám, na zboj sa poberám. UHORČÍK (Dosiaľ sme počuli len husličky, ktoré sprevádzali odkiaľsi z diaľky aj Ľud aj Katarínku pri speve — teraz sa zjaví aj muzikant. Keď sa postaví medzi Mládencov a Katarínku, Mládenci pochopia, čo im kapitán chce husličkami povedať, a dajú sa na ústup. Aj Katarínka pochopí, že Uhorčík a jeho husličky ju ochránili, a vďačne sa usmieva. Potom Uhorčíkove husličky začnú vyhrávať do skoku — a Katarínka aj Uhorčík začnú tancovať, akoby museli. Počas tanca sa približujú ich hlavy k sebe — a jedno poriadne zatiahnutie sláčika ich donúti spojiť si na chvíľu ústa. Potom, keď husličky stíchnu, sa Katarínka zahanbí, odskočí, a aj Uhorčík si v rozpakoch opakom ruky utiera ústa.) KATARÍNKA Hí! Čo si to urobil? UHORČÍK Ja? Ja nič. To husličky. KATARÍNKA Hej, že husličky. Ty! Ako sa vlastne voláš? UHORČÍK Uhorčík. A ty? KATARÍNKA Katarínka. UHORČÍK Čo som ti spravil, Katarínka? KATARÍNKA Ešte sa pýtaj. Dieťa si mi spravil! UHORČÍK Čože? KATARÍNKA Netvár sa tak hlúpo, Uhorčík. (Vypučí brucho.) Budeme mať spolu dieťa. UHORČÍK Ale veď sa poznáme ešte len päť minút. KATARÍNKA Že päť minút! Už najmenej šesť. A pobozkal si ma. UHORČÍK A z toho sú na Terchovej deti? Akési ste tu vrtké. KATARÍNKA No a? Aké máme byť? Aj smrť je vrtká. Kam sa pozrieš — jedných guľky kosia, druhých slučky dusia. Všade ľudia ako muchy od hladu a chorôb kapú — a najviac tu u nás. Keby sme my Terchovky pomalšie rodili, ako Terchovci umierajú, dávno by už bola Terchová vymretá. Iba vďaka tomu nevymiera, že sme my Terchovky také, ako vravíš. Vrtké. UHORČÍK Ej, bisťu! A vidím, že ty si z vrtkých Terchoviek najvrtkejšia. Nebodaj sa budem musieť s tebou oženiť. KATARÍNKA Nik ťa nenúti — to si ty povedal… A — kedy si ma vezmeš? UHORČÍK Bral by som ťa aj hneď, Katarínka!… Keby som si ťa mohol vziať. KATARÍNKA A prečo by si nemohol?… Ty si myslíš, že ja…? Ojoj! To ja iba vyzerám tak mlado — ale dávno nie som pod zákonom. UHORČÍK Ty nie si pod zákonom, Katarínka, ale ja hej. KATARÍNKA Ty? A to už ako? UHORČÍK Tak, Katarínka! Načo by ti bol taký muž ako ja? Veď ja som zbojník. KATARÍNKA Aj by som sa čudovala, keby si bol niečo iné. UHORČÍK Ale ja nie som obyčajný zbojník — som zbojnícky kapitán. KATARÍNKA To som vedela, len čo si povedal, že sa voláš Uhorčík. A vieš, ako mi budú dievky u nás na Terchovej závidieť, keď im poviem, že sa vydávam za zbojníckeho kapitána? Zbojníka má každá — ale kapitána budem mať len ja. UHORČÍK Tichšie, Katarínka! Ešte to. Neopováž sa pred dievkami o mne ani muknúť. KATARÍNKA A prečo? UHORČÍK (šeptom). Zabiť ma idú. KATARÍNKA Že zabiť! A kto? UHORČÍK A ja viem, kto? Komu sa pošťastí. Príkaz na to prišiel až z Viedne. KATARÍNKA Že až z Viedne. UHORČÍK Veru. Vojak, čo ma strážil, tajne vypočul ten príkaz. Už by som aj bol tejto noci visel, keby ma ten vojak ešte predtým nevypustil do hory. KATARÍNKA V hore si teraz až do budúcej zimy dobre skrytý. UHORČÍK Do budúcej zimy. A čo potom? Nebudem ja už viacej na bytčianskom zámku ako pán zimúvať. Len čo zídem do doliny, odvisnem na prvej šibeničke. Načo sa ženiť, keď mám mať taký osud? Radšej na to ani čakať nejdem. Sám sa radšej na prvom konári obesím. Zbohom, Katarínka! (Chce sa obesiť.) KATARÍNKA (bráni mu v tom). Počkaj, Uhorčík! Zlomí sa konár, spadneš a doudieraš sa. Mám lepší nápad. Keď sa zosobášime — zanecháš zboj. UHORČÍK A čo budem potom robiť? KATARÍNKA Poctivo pracovať, Uhorčík. UHORČÍK Joj, že poctivo pracovať. A z čoho budeme žiť? A keby sme z poctivej práce náhodou aj vyžili — kde sa ti dá poctivo pracovať tu v hore? KATARÍNKA Vyjdeme z hory, Uhorčík, a usadíme sa v nejakej dedine, alebo i v meste. UHORČÍK Katarínka, veď ja už nikdy nemôžem vyjsť z hory! Hneď ma niekto spozná a… KATARÍNKA Nikto ťa nespozná. UHORČÍK (urazene). Mňa nikto nespozná? KATARÍNKA Teba, teba. Dáš si iné meno, Uhorčík, a bude z teba iný človek. Počula som, že v Klenovci hľadajú mestského hudca. Usadíš sa tam pod iným menom, húsť im budeš — a po tvojej zbojníckej minulosti sa stratí každá stopa. UHORČÍK (hrá na husličkách a premýšľa. Poriadne zatiahne — už si to premyslel.) Nie je to zlá myšlienka, Katarínka. Ty veru ozaj nie si hlúpa. (Objíme ju a odtancuje s ňou za scénu, počujeme iba ich smiech.) EJ, UŽ SA NÁM ZAČALA JÁNOŠÍK (prichádza so spevom). Poďme, chlapci, poďme zbíjať, keď nemáme za čo píjať, ej, už sa nám začala bučina rozvíjať, bučina rozvíjať. Tu je Vrátna dolina a vo Vrátnej bučina. A veruže sa i rozvíja. Tu niekde by som mal nájsť Uhorčíka uprostred zbojníckej družiny. A už ho aj vidím. Lenže uprostred čoho to je? To veru nevyzerá na veľmi veľkú družinu. (Sadne si a zadumane hľadí za javisko, občas zahmká alebo pokrúti hlavou, napokon i zadrieme, kým ho rozhovor Uhorčíka a Katarínky neprebudí.) UHORČÍK (vracia sa s Katarínkou na scénu. Nezbadajú Jánošíka.) Počkaj, Katarínka. Na jedno sme zabudli! Čo povedia moji zbojníci, keď zrazu zistia, že nemajú kapitána? KATARÍNKA Nájdu si nového. UHORČÍK Leniví sú tí na to, aby si nového kapitána hľadali. Nanajvýš by vedeli ešte tak žabykláče vytiahnuť a popod rebrá ma nimi štekliť — ak, reku, nechceš, aby sme ťa preklali, nájdi nám nového kapitána ty. KATARÍNKA Tak im ho nájdi. UHORČÍK To sa ti ľahko povie. Viem len o jednom, čo by sa hodil za kapitána. KATARÍNKA Kto je to? UHORČÍK Ten vojak, Katarínka, čo ma strážil na bytčianskom zámku. A čo ma nechal ujsť skôr, ako ma obesili… Lenže ako bude zbojníkom v hore robiť kapitána, keď stojí v Bytči na stráži? KATARÍNKA Kdežeby ten, Uhorčík, ešte v Bytči na stráži stál. Musel by byť pekný chumaj, keby čakal, kým ho za to, že si mu ušiel, obesia namiesto teba. UHORČÍK A veru! Nič iné nemohol urobiť, iba utiecť za mnou. KATARÍNKA Ak vie, kde je Vrátna, pomaly by tu už mal aj byť. JÁNOŠÍK (zazíva a prebudí sa). Aáá. KATARÍNKA (preľakne sa, keď zbadá Jánošíka). Och! Veď je to Juríčko! (Skryje sa.) UHORČÍK (zbadá Janošíka). A zas máš pravdu, Katarínka! Už je tu. Vitaj, Jánošík. Načase, že ideš. A hneď ti aj poviem, čo je nové. Práve som sa rozhodol, že zavesím na kliniec zbojnícke kapitánstvo. JÁNOŠÍK Joj, ani mi také nevrav, Uhorčík! Za tebou som sem meral cestu — ale zbojníčiť pod iným kapitánom, to sa mi veru nechce. Idem, skade som prišiel — a radšej nech na ten kliniec zavesia mňa! (Zberá sa na odchod.) UHORČÍK (pribrzdí ho husličkami). Len postoj, Jánošík. Postoj a počúvaj. (Hudie mu do uška.) Ja kapitánom prestanem byť — ale preto sa ti nový kapitán nemusí menej páčiť. Veď ním môžeš byť ty. JÁNOŠÍK Akurát. Veď som na zboji ešte len prvý deň. UHORČÍK (ďalej mu hudie do uška). A to je málo? Na zboji sa rýchlo život míňa. Začneš sa modliť — a hneď si pri amen. JÁNOŠÍK To je dobrý nápad! Pôjdem radšej za farára. (Odstrčí Uhorčíkove husličky a odchádza.) UHORČÍK (do zákulisia, kde sa skrýva Katarínka) Nepresvedčil som ho. Nič nebude z nášho sobáša, Katarínka. KATARÍNKA (vybehne). A bude. Presvedčím ho ja. (Dobehne Jánošíka.) Juríčko! JÁNOŠÍK (obráti sa, spozná ju). Katarínka! KATARÍNKA (vrhne sa mu do náručia). Tak čo, vezmeš to kapitánstvo? JÁNOŠÍK Keď si to ty želáš, Katarínka — vezmem. UHORČÍK (dvíha valašku). Lenže ja ti ho už nenúkam — lebo tak sa mi vidí, že ty neberieš len kapitánstvo, ty by si mi s kapitánstvom vzal aj Katarínku. JÁNOŠÍK (dvíha valašku). A čože je len tvoja? (Šermujú.) UHORČÍK A vari nie je len moja? JÁNOŠÍK A veru nie je len tvoja! UHORČÍK A vari aj tvoja? JÁNOŠÍK A veru aj moja! UHORČÍK Len moja! JÁNOŠÍK Aj moja! UHORČÍK (pokúša sa zabiť Jánošíka). A keď tomu neveríš na tomto svete… JÁNOŠÍK (uhne sa a pokúša sa zabiť Uhorčíka). …Tak tomu uveríš na druhom! KATARÍNKA Počkajte, veď sa zahlušíte — a ani nebudete vedieť prečo. UHORČÍK Ja viem, prečo ho zahluším, ja viem. Vari nie si moja, Katarínka? KATARÍNKA Som tvoja, Uhorčík. UHORČÍK Počuješ to, Jánošík? KATARÍNKA Ale som aj jeho. JÁNOŠÍK Počuješ to, Uhorčík? KATARÍNKA Tebe som žena, Uhorčík. UHORČÍK Počuješ to, Jánošík? Len moja žena, tvoja nie. KATARÍNKA A jemu som sestra. JÁNOŠÍK Počuješ to, Uhorčík? Len moja sestra, tvoja nie. UHORČÍK Ej, bisťu, teda takto je to, švagre? JÁNOŠÍK Veru tak. Ak ťa nemám zahlušiť, poď na moju hruď, švagre! (Objímu sa.) KATARÍNKA (do obecenstva). No — a už sa objímajú. A veľa nechýbalo — a boli by sa zahlušili. Na Slovensku je to tak. UHORČÍK Nuž, švagre, nech sa ti v kapitánskej funkcii dobre darí, pozdravuj od nás zbojníkov — a my ideme. JÁNOŠÍK Počkaj, švagre, počkaj, sestrička. A keby dačo bolo, dajaká pošta alebo čo — kde vás mám hľadať? UHORČÍK Nikde. Musíš to pochopiť, švagre. Dnešným dňom sa zriekam celého svojho doterajšieho života. Tomáš Uhorčík z Predmiera prestáva jestvovať. KATARÍNKA A Martin Mravec z Klenovca ešte nejestvuje, Jurko. UHORČÍK Takže jedným slovom — strácame sa bez stopy. (Začne hrať na husličky a odvádza si Katarínku. Aj keď opustia javisko, ešte počuť Uhorčíkove husličky.) JÁNOŠÍK (sám na javisku, clivo sa pozerá za kulisy, máva klobúkom, utiera si hánkou slzu z oka. Potom si zrazu nasadí klobúk a mocne zahvízda.) ZBOJNÍCI (vtancujú na scénu a chcú odtancovať zase preč, tým smerom, z ktorého počuť Uhorčíkove husličky. Spievajú pri tom.) STRATIL SA UHORČÍK, NECH ŽIJE JÁNOŠÍK ZBOJNÍCI Uhorčík, Uhorčík, kamže si sa podel? S kým si sa pobratal? Ako si sa odel? JÁNOŠÍK (zadrží ich valaškou a zaspieva). Prešiel nám cez rozum sťa voda cez košík. ZBOJNÍCI (ich tanec sa stáva tancom okolo Janošíka). Stratil sa Uhorčík. Nech žije Jánošík!

TERCHOVÁ, TERCHOVÁ ĽUD (spieva). Terchová, Terchová, vysoká dedina, odtiaľ bol Jánošík, i jeho rodina. Odtiaľ pochádzala, spod vrchu Pupova, jeho mať, rodená Anna Cesnaková. Odtiaľ jeho otec, pán Martin Jánošík — na neho sa podal Jánošík junošík. (Rozíde sa po scéne.) JÁNOŠÍKOVA BALADA JÁNOŠÍK A potom som toho zažil ešte veľa. Až sa mi to v hlave mieša, ľudia milí. MATKA Šesť rokov som teba, synku, nevidela. OTEC Už sme my nad tebou aj kríž urobili, lebo keď si pošiel do sveta — v tej chvíli nemal si ty tuším ani tých osemnásť. ĽUD (spieva). Mal si veru menej rozumu než sily. JÁNOŠÍK Vyrozprával som vám ešte len malú časť. Kdeže som to prestal? MATKA No tam, kde sa strieľa. OTEC Keď si bol kurucom, keď ste útočili pod Rákoczim. JÁNOŠÍK Veru, práskali tam delá. MLÁDENCI (spievajú, hrajú). No a keď cisárski na čas ustúpili, čakali sme fajront, že by sme aj pili, aj korisť hľadali, ak by sa dala nájsť — no čerta starého. Robiť donútili. JÁNOŠÍK Vyrozprával som vám ešte len malú časť. OTEC Vzbúrenca do práce hnali ako teľa? Pľuhavá to vzbura. MATKA Veď vás unavili. To bola len voda na mlyn nepriateľa. MLÁDENCI (spievajú). Veru hej. Labanci šable nabrúsili. (Menia sa na labancov.) Kurucom sme nimi opáčili žily. JÁNOŠÍK Nuž som si povedal — nestojím o účasť. OTEC S kurucmi sa tvoje kroky rozlúčili? JÁNOŠÍK Vyrozprával som vám ešte len malú časť. MATKA Poslali ťa domov? JÁNOŠÍK Nik ťa neposiela — sám zdupkáš. No mňa tí druhí polapili. ĽUD (spieva). Ak si nechcel visieť len tak bez ortieľa, bol si rád, tí druhí že ti mundúr šili. JÁNOŠÍK Bol som u cisárskych. MATKA A tí zvíťazili! DRÁBI (zjavia sa a mlčky pozorujú Ľud). ĽUD (spieva a hrozí päsťami za scénu). Rákoczi sa pobral na cudzie grunty pásť. DRÁBI (spokojne zmiznú). ĽUD (hrozenie sa zmení na srdečné mávanie na rozlúčku). OTEC A teba zas my sme z vojny vymenili. JÁNOŠÍK (hovorí). Čože? OTEC (váhavo polovraví, polospieva). A teba zas my sme z vojny vymenili. JÁNOŠÍK (hovorí). A za čo? MATKA No za bujaka, synku. Čo si nevidel, akého rúčeho bujaka doviedol otec za teba na bytčiansky zámok? JÁNOŠÍK Jaj, akožeby nie. Videl som ho. (Odvedie Otca bokom.) Ale, otec, nepoplietli ste si náhodou bytčiansky zamok s bytčianskou krčmou? OTEC Poplietol, synku, ale pred materou nevrav. Podobné sú to stavania, kto by si ich nepoplietol? (Nahlas.) Hlavne, že ťa tu máme. Čo nám ešte povieš? JÁNOŠÍK (spieva). Vyrozprával som vám ešte len malú časť. OTEC A korisť nám nedáš? MATKA Za čo ste sa bili? JÁNOŠÍK (vyhodí na stôl Uhorčíkove dva dukáty). Dva kremnické. Nič viac. Biedna je teraz vlasť. OTEC Ej, slabá to korisť. MATKA I mne duša kvíli. OTEC a MATKA A či nám to dávaš ešte len malú časť? JÁNOŠÍK Veruže to nie je len malá časť, milí moji. Veruže to je všetko. OTEC a MATKA Ejha! OTEC S tým sme my veru nerátali. MATKA Keď otec bujaka za teba dával, tak si tak premýšľal: OTEC Bujaka za syna dám, ale syn mi z vojny takú vojnovú korisť doteperí, že si za ňu nie jedného, ale hneď tri bujaky kúpim. MATKA Čertovsky sa zmýlil. Ľudia moji, veď sme my i o toho jedného bujaka prišli. A aký dobrý chlapec ten náš Juraj býval. OTEC S prázdnymi rukami sa nikdy domov nevracal. MATKA Kde len si sa, chlapče, tak zopsul? JÁNOŠÍK Na vojne, mamička. MATKA Prekliata vojna! Tak buď prekliata, ako ťa len môže prekliať jedna matka! JÁNOŠÍK Ale, otec, hrom vám do pečene — a ozaj, čo to bolo za bujaka? Veď čo sa ja pamätám, nikdy sme my nijakého bujaka nemali. OTEC A kto ti vraví, chlapče, že to bol náš bujak? JÁNOŠÍK Jaj, teda nie náš? OTEC Nuž a pravdaže nie náš. JÁNOŠÍK A čí? OTEC A viem ja, čí? Pod ruku sa mi zatúlal. Ale či už o takého pod ruku zatúlaného bujaka nie je škoda prísť? JÁNOŠÍK Ba veru je, otec, a velikánska. Vidím, že som vám škody narobil. Nemal som z vojny domov chodiť, kým som nemal nazhŕňanú korisť. Vrátim sa na vojnu. MATKA Ešteže čo, synku, čo by si sa vracal. Vojna sa skončila, o novej nechyrovať. Ak si nenazhŕňal, už nenazhŕňaš — ostaň doma, obzri sa po dajakej práci a bujaka nám časom vynahradíš. JÁNOŠÍK Urobím, čo mi radíte, mamko. Ostanem doma a obzriem sa po dajakej práci. Ba čo obzriem — už som sa po nej aj obzrel. (Zapíska.) MLÁDENCI (začnú tancovať). TO SA CHLAPCI JÁNOŠÍK To sa chlapci, to sa, jak oltárne sviece. MLÁDENCI (spievajú). Keď idú po háji, celý sa trbliece. JÁNOŠÍK Košieľky zelené, striebrom obrúbené. MLÁDENCI (spievajú). Klobúčky obité, orlom podperené. JÁNOŠÍK Valaška, karabín a pištoliek dvoje: DIEVČATÁ (spievajú). To sa chlapci, to sa, potešenie moje. JÁNOŠÍK Keď vatru rozložia na hronskom pohorí — MLÁDENCI (spievajú). — v dvanástich stoliciach biely deň zazorí. JÁNOŠÍK A keď si od zeme chlapci zadupkajú — DIEVČATÁ (spievajú). — dvanástim stoliciam žilky zaihrajú. JÁNOŠÍK Hoj, a keď nad hlavou palošík im blysne — ĽUD (spieva). — to až hen vo Viedni srdce pánom stisne! OTEC Kdeže až hen vo Viedni — a prečo len pánom? Veď srdce stíska i priamo tu a priamo mne. Alebo to azda nie sú zbojníci? JÁNOŠÍK Akože by neboli? Pravdaže sú to oni. ĽUD (spieva). A ten ich kapitán — to je len veľký pán! MLÁDENCI (spievajú). Perečko belavé, červený dolomán! DIEVČATÁ (spievajú). Keď ide po hore, ako ranné zore! ĽUD (spieva). Keď ide po lese, celý svet sa trasie! MATKA A kto je ich kapitán? Vari len nie… JÁNOŠÍK A vari len áno! Dobre hádate, mama, som to ja. No — ukážte, kde čo máte? OTEC A vari by si vlastných rodičov ozbíjal, synku? JÁNOŠÍK Povinnosť je povinnosť, otec. (Zapíska.) MLÁDENCI (urobia domovú prehliadku). JÁNOŠÍK Tak čo ste našli, chlapci? MLÁDENCI Nič. JÁNOŠÍK Vidíte, otec. Nebolo to také hrozné. No ale už sme sa videli, už sme si poklebetili, treba ísť ďalej. (Vykročí na odchod, ale zarazí sa.) Ba počkať. Predsa si spomínam, že by sa tu niekde mala povaľovať nejaká tvrdá mena. OTEC a MATKA (rýchlo si každý z nich vopchá do úst dukát). To sa ti len marí, Jurko. JÁNOŠÍK Nemarí, nemarí. Aha! (Nastaví ruku a každý z rodičov mu musí na dlaň vypľuť kremnický dukát.) Dva kremnické dukáty. Do videnia, rodní moji. (Odíde.) ĽUD (odtancuje za ním). MATKA No vidíš, otec. A báli sme sa, že nám nášho Jurka na vojne pokazia. OTEC A vieš, mama, prečo nepokazili? Lebo je po mne! Ja som mu zase toto potiahol. (Ukazuje Matke mešec, ktorý potiahol Janošíkovi.) MATKA (nadšená). Ojojoj! A čo je v ňom? Ukáž! OTEC (pohrúži ruku do mešca, má tajomný výraz, napína Matku, napokon prevráti mešec naruby). Nič. JABLKO NEPADLO ĎALEKO OD STROMU OTEC a MATKA (spievajú). Nič to, že sme syna vypustili z domu. Jablko nepadlo ďaleko od stromu. Práce sa nebojí, dá si v svete rady. OTEC (zvolá). Nezbíja on horšie, ako ja zamladi!

KAROL VI. Mária Terézia, prestaň už hrať toho Vivaldiho a radšej si niečo kresli. (Čembalo stíchne.) Kde sme prestali? MINISTER VNÚTRA Pri Schardonovi. To bol ten generál, ktorého pani čaká v čakárni. KAROL VI. Počkajte, minister — ale veď tento problém sme riešili už minule. MINISTER VNÚTRA Ale nevyriešili, výsosť. Minule ste ju neprijali — čaká tam doteraz. KAROL VI. Keď čaká, nech čaká, už som vám povedal, že čakáreň je na to. Radšej hovorte, čo je s mojím synom, zbojníckym kapitánom Uhorčíkom? Ako sa skončilo pátranie? Chytili ho? Kedy ho privedú? MINISTER VNÚTRA Nepoteším vás, výsosť. Nielenže sa nepodarilo chytiť vášho syna, zbojníckeho kapitána! Župní úradníci, pokiaľ im samým zbojníci nesiahnu do mešca — a to sa nestáva — sú leniví až beda. Na ochranu obyčajných kupcov nepohnú prstom, a tak sa nepodarilo chytiť ani jedného zbojníka. KAROL VI. Hm. Ale môže to byť aj inak. Môžu to mať zbojníčkovia dobre zorganizované. Stavím sa, že sú so župnými úradníkmi jedna ruka. Tu máte, minister, dôkaz, že Uhorčík je môj syn. Spoznávam svoj rozum v každom jeho čine. Vynikajúci dedič trónu to bude. Musíme ho dostať do Viedne čím skôr a za každú cenu. Aj ja mám organizačný nápad, hodný svojho syna. Nech vstúpi tá ženská! MINISTER VNÚTRA (vyjde). Vstúpte, madam. (Vráti sa.) SCHARDONOVÁ (vrúti sa). Vysokosť, čo to má znamenať? Čakám na prijímanie už týždeň. KAROL VI. Bol som prechladnutý, madam, a nechcel som vás nakaziť. SCHARDONOVÁ Ó, vysokosť, keby ste ma vy nakazili, bola by to pre mne veľká pošta. Bohužiaľ, moja riečica je už nakazená davno. Napuchla som slovenčinou, vysokosť, keď som predvádzala svojho mangela, generála Schardona, na všetkých vojnových ťahaniciach v hornom Uhorsku. KAROL VI. Ach, madam, vy ste manželka môjho verného generála, ktorý si získal také zásluhy pri potláčaní Rákocziho povstania? A prečo neprišiel s vami aj on? Zlenivela tá stará vojna, len čo sme podpísali satmársky mier, zlenivela, čo? SCHARDONOVÁ Môj mangel, generál Schardon, vypustil duchnu pominutý mesiac. Už mesiac som voda. KAROL VI. To som netušil. Prijmite moju najhlbšiu sústrasť, madam. Ale prečo mi takú vec nepríde nikto oznámiť, minister? MINISTER VNÚTRA Osobne ste sa zúčastnili na pohrebe, výsosť. KAROL VI. No to je neuveriteľné. Musel som asi stáť niekde vzadu. SCHARDONOVÁ Stáli ste v prvom riadku, vysokosť, rovno nad otvoreným hrbom môjho nebohatého. Mali ste aj úžasne dojamový prejav. KAROL VI. Prejav? No pravdaže, spomínam si už. Mňa samého, madam, môj vlastný prejav tak dojal, že moja pamäť odmietla tie chvíle uchovať, pretože boli pre ňu príliš smutné. Aspoň vidíte, ako som mal rád vášho nebohého Hanziho. SCHARDONOVÁ Franciho, vysokosť, nebohatého Franciho. KAROL VI. Pravdaže Franciho, madam. Potrebujete glejt, čo? SCHARDONOVÁ Ste kozelník, vysokosť. Ako dobre ste to vytušovali! KAROL VI. Nijaké kúzla, madam, len logický predpoklad. Váš manžel iste pri potláčaní povstania v hornom Uhorsku čosi nazbíjal. SCHARDONOVÁ Získal len zasúloženú vojnovú korisť, vysokosť. KAROL VI. Zaiste, madam. A vy sa bojíte, aby vám ju teraz pri preprave z horného Uhorska do Viedne niekto nezabavil. SHARDONOVÁ Aby ma neozabíjali, vysokosť. KAROL VI. (podpisuje glejt a podáva jej ho) Tu je glejt, madam. Ak vás cestou v niektorej župe ozbíjajú zbojníci, župná vrchosť príslušnej župy je podľa glejtu povinná nahradiť vám škodu v celom rozsahu. SCHARDONOVÁ Ó, vysokosť. Som vám zapodväzkovaná. Dúfam, že mi poskytnete priľahnutosť, aby som mohla… KAROL VI. Nie, madam, úsluhy dámam poskytujem v poslednom období bez nároku na odmenu. SCHARDONOVÁ Ó, vysokosť, aký ste šľachovitý. KAROL VI. Áno, madam, už veľmi šľachovitý. SCHARDONOVÁ (odíde). MINISTER VNÚTRA Bravo, výsosť. Našli ste spôsob, ako rozkývať konečne lenivú župnú vrchnosť. Teraz už potrebujeme len, aby nám vdovičku ozbíjali. KAROL VI. Nielen to, minister. Ešte musia aj zbojníčkov, ktorí ju ozbíjajú, pochytať živých. Urobte už čosi pre úspech tej veci, človeče. MINISTER VNÚTRA Urobím, výsosť, čo bude v mojich silách. KAROL VI. O to som vás nežiadal. Prosím vás, urobte menej. MINISTER VNÚTRA (s úsmevom sa ukloní). KAROL VI. Mária Terézia, môžeš hrať. (Zaznie čembalo.)

KLENOVEC, KLENOVEC ĽUD (v pozadí spieva). Klenovec, Klenovec, veselá to obec. KATARÍNKA (zobudí ju spev a posadí sa v posteli). UHORČÍK (prichádza, to on sprevádzal pieseň Ľudu a ešte teraz hrá, hoci už potichšie). ĽUD (spieva, akoby sa vzďaľoval). Celú noc tam hudú, celý deň spať budú. KATARÍNKA Vitaj, Martinko. Až teraz ideš? UHORČÍK Až teraz. A veru unavený — i ja, i moje husličky. Húdol som pánom celú noc. KATARÍNKA A čože bolo? Dajaká svadba? Alebo pohreb? UHORČÍK Páni nepotrebujú svadbu ani pohreb, aby sa dobre zabavili. Rozsedeli sa, rozdebatovali — a ja som im húdol. (Hrá na husličkách.) MÁM TEPLÝ KÚT DRÁBI (zjavia sa v pozadí, tentoraz hrajú pánov a spievajú). Akácos út, ha végik megyek rajtat én. UHORČÍK (len pre seba a pre Katarínku). Mám teplý kút, jem trikrát každý deň. DRÁBI Nyár este volt, pacsírta szólt a fán. UHORČÍK Mam zhnitý plot a Mravec sa volám. DRÁBI Egy ablaknál allj meg Cigány. UHORČÍK (pozabudne sa). Všetko som mal, keď som bol hôrny kapitán. KATARÍNKA (položí mu ruku na ústa a ukazuje smerom k Drábom). DRÁBI Olyan legyen, mint egy szerelmi könnyes vallomás. UHORČÍK (znova zabúda na opatrnosť). A teraz hov… KATARÍNKA (opraví ho). …ieš si a svätý pokoj máš. DRÁBI (zmiznú). UHORČÍK A vtom začalo svitať. KATARÍNKA No vidíš ich, pánov. Dobre sa im po nociach debatuje, keď nemusia ráno vstávať na panské. A o čomže debatovali páni? UHORČÍK Ale o ničom zvláštnom. Že akási vdova po generálovi, pani Schardonová, strávi budúcu noc v hostinci U divej svine pri Garajovom potoku. Je to niekde medzi Východnou a Važcom. (Šeptom.) Vezie do Viedne truhlicu dukátov — rodinný majetok, čo tu ostal po jej nebohom manželovi. (Pozabudne sa a zas hovorí nahlas.) Pekný rodinný majetok — vojnová korisť je to, čo generál nazbíjal a patrilo by sa, aby jeho vdovu o to zas nejaký iný zbojník ozbíjal. KATARÍNKA (dá mu ruku na ústa). Pst! (Nahlas.) Jaj, to je vdova po tom dobrom pánu generálovi, čo potláčal Rákocziho povstanie? Pomodlime sa zaňho. UHORČÍK (hoci nerád, poslúchne). UHORČÍK a KATARÍNKA (nahlas sa modlia — modlitba je určená načúvajúcemu Ľudu). Ďakujeme ti, generál, ktorý si nám pomáhal potlačiť Rákocziho povstanie. Čo on nám nevzal — tebe ostane. Amen. UHORČÍK Ale aj tak neviem, načo je dobrá taká opatrnosť, Katarínka. Sme doma, sami, môžeme sa pozhovárať, o čom chceme, nik nás nepočuje. KATARÍNKA Ale sa vraví, že aj steny majú uši. UHORČÍK Ach jaj! Také zázraky sa ešte hádam nediali a ani sa hádam nikdy nebudú diať, aby aj steny mohli počúvať. KATARÍNKA A predsa sa to o tých stenách vraví. Veď aj ty ako mestský hudec máš vycvičený sluch a často počuješ i to, čo nemáš. UHORČÍK Nuž… KATARÍNKA Tak sa nečuduj. (Upriami pozornosť na načúvajúci Ľud.) Aj teraz, počuješ? UHORČÍK Čo? KATARÍNKA Nepočuješ? UHORČÍK Teraz nie. KATARÍNKA Ani teraz? UHORČÍK Nie. Veď je noc. Vonku je ticho. Čo by som mal počuť? KATARÍNKA No predsa to ticho. Akoby niekto zadŕžal dych — a tam na druhej strane steny nás počúval. UHORČÍK (počúva pozornejšie). Aha, áno, už to počujem. KATARÍNKA No konečne. (Nahlas.) Ach, taká som rada, Martinko môj, že si mestský hudec, bohabojný obyvateľ Klenovca, že poctivo pracuješ a žiješ príkladným rodinným životom, že rebelantstvo a nezriadenosť v pohlavnom živote odsudzuješ a nikdy by sa z teba nemohol stať zbojník, čo po nociach ozbíjava nejaké generálske vdovy. UHORČÍK Ale veru, Katarínka, niekedy mám pocit, že by som aspoň na jednu noc znova chcel byť… takým zbojníkom, slobodným junákom… KATARÍNKA (plače). Ty ma už nemáš rád, Uhorčík. UHORČÍK Ako si na to prišla, Katarínka? KATARÍNKA Slobodným junákom sa ti žiada byť na jednu noc! To, že si ženatý, ťa už nebaví, čo? UHORČÍK Ale veď ja som myslel len takú nevinnú slobodu — v noci niekoho na ceste zastaviť — prstienky mu medzi rečou z prstov posťahovať… KATARÍNKA Hej! A potom tie prstienky kdesi v kroví frajerkám na prsty navliekať. Viem ja dobre, akej slobody sa ti zažiadalo. Ale si nemysli, Uhorčík. Keď tebe, tak aj mne. Náhodou, aby si vedel, mestskému katovi sa páčim. Aj toť mi povedal, aby som za ním niekedy v nedeľu zašla do mučiarne. UHORČÍK Do mučiarne? A prečo práve v nedeľu? KATARÍNKA V nedeľu je vraj v mučiarni božský pokoj. Škripec je voľný — aj mi vraj zaplatí, keď mu na ňom popreťahujem trošku chrbticu a potom on a zadarmo popreťahuje mne. Vraj je to preťahovanie na chrbticu veľmi zdravé. UHORČÍK Ja mu dám zdravé preťahovanie. Valaškou ho po chrbte pretiahnem. Nepôjdeš do mučiarne, rozumela si? KATARÍNKA Ale ani ty, Uhorčík, prstienky zbíjať a dievčatám rozdávať, však? A radšej poďme už do postieľky. UHORČÍK Veď je už skoro biele ráno. Budeme spať, či tancovať? KATARÍNKA Môžeme si zatancovať, Martinko. UHORČÍK Dobre, Katarínka. Keď si trošku pospíme. (Obaja sa prikryjú.) UHORČÍK (náhle sa posadí). Ale aspoň Jánošíkovi by sme mali dať o generálskej vdove správu. KATARÍNKA Nie. Keď si sa raz dal na poctivý život, so zbojom je koniec. Nebudeš ani zbíjať, ani správy dávať. (Nahlas.) A ako by sme aj mohli dať Jánošíkovi správu, keď sa my s Jánošíkom vlastne ani nepoznáme. UHORČÍK Máš pravdu. Možno ani nijaký Jánošík na svete nie je. (Znova si ľahne — ale ešte raz sa na okamih nadvihne.) Ale o tej vdove by sa dozvedieť mal. (Ľahne si a obaja znova zaspia.) JÁNOŠÍK (vlezie v tej chvíli nečujne cez okno. Chvíľku sa ticho pohybuje po miestnosti, až sa zdá, že do Mravcovho príbytku sa vkradol nejaký nevítaný hosť. Potom si ľahne vedľa Katarínky z druhej strany,) JÁNOŠÍK, JUNOŠÍK ĽUD (spieva v pozadí). Jánošík, junošík, kamže si to zahol? Zbojnícky kapitán, prečo si si ľahol? JÁNOŠÍK Pst! Aký zbojnícky kapitán? Mravcov švagor. Vari si len môžem navštíviť švagra? Vari si len môžem ľahnúť vedľa sestry? KATARÍNKA (posadí sa). Kto je tu? JÁNOŠÍK Ja, Katarínka, tvoj brat Jánošík. KATARÍNKA Tichšie, braček, nech nezobudíš môjho muža. Práve zaspal, ustatý po poctivej práci. JÁNOŠÍK A čo si myslíš, sestrička, že zbojník po zboji už nie je ustatý? Často si hovorím, že by tí ľudia urobili lepšie, keby so sebou nenosili toľko poondiateho zlata. Zbíjame od rána do večera a od večera do rána. Nohy sa mi od toho podlamujú. KATARÍNKA Keby si nerozprával. A kto má frajerôčky štyri? Viem ja, od čoho sa ti nohy podlamujú, braček. JÁNOŠÍK No a čo? Aj rozdávanie prstienkov je robota, po ktorej sa spánku žiada. Ak neveríš, spýtaj sa toho svojho. Aj on to tak robieval, kým sa s tebou neoženil. KATARÍNKA Čuš — inak sa nedozvieš, čo viem. JÁNOŠÍK Čuším. Vrav! KATARÍNKA V hostinci U divej svine — vieš, kde je to? JÁNOŠÍK Pri Garajovom potoku medzi Východnou a Važcom. A čo v tom hostinci? KATARÍNKA Prenocuje v ňom budúcu noc vdova po generálovi Schardonovi. Vezie do Viedne truhlicu plnú dukátov. JÁNOŠÍK Nedovezie ju tam. Ešte niečo, Katarínka? KATARÍNKA Už nič, teraz sa vyspi. (Obaja zaspia.) ĽUD (spieva v pozadí). Jánošík, junošík, tvoja posteľ v hore. Čo ak smrť ťa nájde u Mravca v komore? JÁNOŠÍK (na chvíľu sa ešte prebudí). Pst! Keď ma bude hľadať, nájde si ma všade. Ale ešte ma nehľadá. (Chystá sa znova zaspať.) UHORČÍK (posadí sa). Kto je tu? JÁNOŠÍK Ja, Uhorčík. UHORČÍK Martin Mravec! JÁNOŠÍK Ja, Martinko. Jánošík. Tvoj švagor. UHORČÍK Vitaj, švagre. Čo nové na zboji? JÁNOŠÍK Nič nové, všetko staré. Akurát, že v krčme U divej svine medzi Východnou a Važcom nás budúcu noc čaká pekná robota. (Šeptom.) Prenocuje tam vdova po generálovi Schardonovi s plnou truhlicou dukátov. UHORČÍK A ty už to vieš? JÁNOŠIK Zbojnícky kapitán musí vedieť všetko. A ty čo mi povieš? UHORČÍK Ja som sa ti akurát chystal povedať toto isté. JÁNOŠÍK To je teda ozaj málo. Iné nevieš nič? UHORČÍK Viem aj iné. Tá vdova má glejt od samotného cisára. JÁNOŠÍK A to je čo? UHORČÍK Kus papiera — ale cennejší než kus zlata. Na území ktorej župy vdovu ozbíjajú, tá župa jej musí celú škodu vynahradiť. JÁNOŠÍK Ichuchú! Ozbíjame teda vdovičku dvakrát. UHORČÍK A ja ti vravím — že lepšie bude ani raz. JÁNOŠÍK Uhorčík, pamätaj, že už nie si kapitánom — ja rozhodujem. UHORČÍK Rozhoduj si sám, keď chceš — ale sám sa potom aj na šibenici hojdaj. JÁNOŠÍK A prečo by som sa mal hojdať? UHORČÍK Lebo to môže byť aj pasca. Čo ak chce cisár župu takto rozkývať? Keď ozbíjanej vdove škodu zo svojho vynahradia, napajedia sa — a obesia ťa. JÁNOŠÍK Ale ak nemáme ozbíjať vdovičku, koho potom? Sme, švagre, bez roboty. UHORČÍK Nie ste. V tú istú noc v tom hostinci prenocuje aj žilinský kupec Šípoš. Kupec župným pánom až tak na srdci neleží — nijaký glejt od cisára nemá. JÁNOŠÍK Keď ho ozbíjame, dajaký mu už napíšeme. Ešte niečo? UHORČÍK Nechaj ma spať, možno sa mi ešte dačo prisní. (Obaja zaspia.) JÁNOŠÍK, JUNOŠÍK ĽUD (spieva v pozadí). Jánošík, junošík, hlboký máš sníček. Páni chodia nocou, prebuď sa, zbojníček. UHORČÍK, KATARÍNKA (obaja sa odrazu posadia). UHORČÍK Čo je, Katarínka? KATARÍNKA Zle je. UHORČÍK Prečo by bolo zle? To máš len taký zlý sen. KATARÍNKA Nijaký zlý sen. Bdiem a vidím. Čo sú to za nohy, čo nám trčia spod periny? UHORČÍK Aké nohy, Katarínka? Veď sú to len moje a tvoje. KATARÍNKA Len moje a tvoje? Rátaj, koľko ich trčí — jeden dva, tri, štyri, päť, šesť. Dvaja ľudia a šesť nôh — je to s kostolným riadom? UHORČÍK To by teda nebolo s kostolným riadom, keby dvaja ľudia mali šesť nôh. Katarínka, iste si sa pomýlila. KATARÍNKA A ja ti vravím, že iste som sa nepomýlila. Sme dvaja a nôh je — jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť. Čo sme klavíre, aby sme mali po tri nohy? UHORČÍK Ach, Katarínka, nie sme klavíre, ale zato sme hrozne rozospatí a čosi sa nám sníva. Vyskoč z postele, opláchni si oči, a potom prerátaj nohy ešte raz. KATARÍNKA (vyskočí, opláchne si oči a ráta nohy postojačky). Jeden, dva, tri — mal si Uhorčík pravdu, sú len štyri. A ja som sa už bála, že bola pod perinou skrytá okrem nás dvoch ešte niektorá tá tvoja oprstienkovaná frajerka. UHORČÍK Iba ak ten tvoj mestský kat. Ideme ďalej spať, a či si zatancujeme? KATARÍNKA Bojím sa, aby sa mi zase neprisnilo, že každý z nás má po tri nohy. UHORČÍK Joj, to si radšej zatancujme. Ale tichulinko — aby sa neprebudil Jánošík. (Začne hrať v posteli posediačky na husličkách a Katarínka začne posediačky tancovať. Uhorčík sa k tancu posediačky pridá.) JÁNOŠÍK (prebudí ho to, posadí sa, chvíľu to mlčky pozoruje, chvíľu aj on posediačky tancuje, potom sa obráti na druhý bok a spí ďalej.) ĽUD (takisto si posadá, posediačky tancuje a spieva). LÁSKA, BOŽE, LÁSKA Láska, Bože, láska, kde ťa ľudia berú? Na horách nerastieš, v poli ťa nesejú! KATARÍNKINA PIESEŇ KATARÍNKA (spieva). Ach, láska, láska, čudný zbojníčok! Načo je tebe toľko srdiečok? Všade, kam vpadneš, srdiečka kradneš! Ber si to moje a daj mi svoje! Ach, láska, láska, čudný zbojníčok! Ach, láska, láska, zbojníčok čudný! Celý svet boží kradneš aj s ľuďmi! Už sú tam všetci, v tom tvojom vreci! Netrčí z vreca ani kus pleca! Ach, láska, láska, zbojníčok čudný! Ach, láska, láska, čudný zbojníčok! A mne si vzala iba ten sníčok! Ozbíjajže ma — budem ti žena! Ak ma obídeš, nech na hák prídeš! Ach láska, láska, čudný zbojníčok! ĽUD Láska, Bože, láska, kde ťa ľudia berú? Na horách nerastieš, v poli ťa nesejú!