ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zaradoval som sa, keď som zvedel, že ma má sprevádzať sanitárny kapitán, s ktorým som sa zoznámil v špitálskom parku počas prechádzok. Bol to milý, jednoduchý, dobrosrdečný človek, jeden z tých ľudí, ktorí vedia zachovať svoju sviežosť a dobrotu všade, ani mnohoročná vojenská služba nevezme im naivnosť a mladistvosť duše. Dňa 10. júna včasráno sme mali odcestovať. Asi hodinu pred odchodom mi dali uložiť moje veci do kufra. Bol som temer hotový s uskladnením, len bolo treba vrchnák spustiť a zamknúť kufor, keď mi feldvébl podal moju šabľu, hádam, aby som ju uložil navrch. Ale prítomný pri ukladaní, už načisto hotový kapitán, sa v tom ozval: „Načo ju budete ukladať, opášte si ju, pocestujeme ako gavalieri!“ Daktorý z čitateľov sa bezpochyby pozastaví nad tým, bude to považovať za nedôslednosť, keď poviem, že s radosťou som prijal kapitánovu ponuku. Opásal som si šabľu, kepeň som si obliekol, posledný raz stisol som ruku vedľa nás stojacemu, od vzrušenia bledému rotmajstrovi, odobral som sa od kaprála a iných vojakov i pacientov, ktorí sa zhŕkli pri dverách magazína, kde som si ukladal veci, a kapitánom vopred ísť vyzvaný, sadol som si spolu s ním do zakrytého koča, ktorý už čakal na nás, aby nás odviezol na stanicu. S hluchým hrmotom bystro sme uháňali ulicami Viedne. Cestou obohnali sme dlhánsky rad vysťahovalcov, idúcich prostred ulicou, akýchsi Malorusov alebo Moldavanov, mužov i žien, starých i mladých, mnohých s malými deťmi na rukách, ako všetci vysťahovalci sveta s utrápenými, ustaranými tvárami. Skoro sme dorazili na stanicu. Pri hlavnom vchode už čakali ma dvaja viedenskí známi, ruský študent medicíny Ševčuk a grófka M. Vestibul nádhernej stanice bol plný elegantného obecenstva, dám i pánov i vysokých dôstojníkov, podľa zovňajška súdiac všetko aristokratov a boháčov, majúcich odcestovať tým istým expresným vlakom. Idúc vestibulom do čakárne, dobre sa pamätám, ako mi odrazu zalichotilo povedomie, že som nemenej elegantný a úhľadný ako ostatní, že pasujem do rámca. Ale bol to len okamžitý pocit, ktorý hneď zmizol pod dojmom iného, oveľa zaujímavejšieho zjavu mojich známych. Kapitán privolil ochotne, bez najmenšej poznámky, že moja známa môže ma odprevadiť, ba bol natoľko galantný a jemnocitný, že sám si sadol do susedného oddielu vagóna, aby sme sa mohli tým slobodnejšie vyrozprávať. Cítili sme sa v povýšenej, temer posvätnej nálade. Skúpiac každým okamihom, vyrozprávali sme sa do chuti o všetkom, čo sme mali na duši. Cesta táto ostala mi jednou z najdrahších rozpomienok života. V Marchegu sme sa rozlúčili. Podnes vidím moju známu, ako stála na peróne bôľom zronená, žalostná. Z vysokosvetskej dámy na nemocné decko premenená, s klobúkom v ruke, s veľkými vážnymi očami, s rozčuchranými od silného vetra kaderami. Obraz tento len niekoľko sekúnd trval, pokiaľ vlak náš nachodil sa v jeho vidozore.

Potom kapitán zamenil moju spoločnosť. On ma uisťoval, že pokutovať ma ďalej nebudú, že z Košíc ma pustia priamo domov, bo vraj: čože môžu s vami urobiť? Súdiť vás nemôžu, bo niet vás za čo súdiť. Vaša vina je bezvýznamná, okrem toho Janchen podal o vás také svedectvo že, keby i chceli, nemôžu vás pokutovať, nemôžu vás posadiť do väzenia. Vysvedčenie o vás je zostavené v tom zmysle, že skutok váš vyplýva z príliš idealistického zmýšľania, o ktorom niet sa čo obávať, aby bolo druhým osvojené, pretože vás treba považovať zo štátno-politického stanoviska za človeka úplne neškodného.

Ja som sa nestaral o to, čo bude so mnou, či ma budú pokutovať, či nie, a už naskrze nevplývali na mňa dômysle o budúcnosti, preto i kapitánove slová nemali pre mňa význam, ba i znel mi takýto optimizmus nepravdepodobne. Ktorá vláda, ktoré vojenské kruhy môžu byť tak naivné, aby si mysleli, že odopretie vojenskej služby je málovýznamný, neškodný pre nich? Bez vojska dnes žiadna vláda nemohla by sa udržať, bez vojska rozpadol by sa dnešný spoločenský poriadok, vojsko ale drží sa na slepej poslušnosti tých ľudí, ktorých proti ich vôli násilne robia vojakmi. Kto ale môže byť neposlušnejší, následkom toho nebezpečnejší pre armádu, ako ten, koho nemožno prinútiť k vojenskej službe?

Celá cesta po samé Košice bola príjemná, bola pôžitkom. Teraz na spiatočnej ceste ma ešte viac príbuzných a priateľov stretalo na staniciach, ako ta idúc, a teraz, neviem prečo, žiaden z nich nebol ustrašený, naopak, všetci boli len láskaví a milí ku mne. Kapitán sa začudoval nad toľkými priateľmi, nad toľkou priazňou ku mne.

- Doktor, hľadiac na vás, závidím vám. Vy cestujete ako dajaký princ v svojom kniežatstve, - povedal mi.

Do Košíc sme dorazili neskoro večer. Na stanici nás už čakali dvaja sanitárni oficieri, jeden ten istý kapitán, ktorý ma hneď po mojom odopretí bol viedol do špitála, druhý jemu podrobený nadporučík. Na otázku môjho sprievodcu košický kapitán odpovedal, že nič nevedia, čo je ohľadne mňa ustálené, že dosť možno, že ešte nič.

- My len máme ho odprevadiť do špitála, - oznámil košický kapitán viedenskému, schválne vyhýbavo obrátil sa ku mne.

Ešte vypili sme po pohári piva a len tak sme šli do špitála, ktorý leží dosť ďaleko od stanice. Ja som po celý čas, i na stanici i cestou do špitála, mlčal. Bolo mi akosi otupno teraz medzi týmito ľuďmi. Otupno, zdá sa mi, bolo i oficierom, aspoň akosi málo, i to akosi trhavo, nútene hovorili medzi sebou, hoci boli dávni kamaráti. Pravdepodobne som im ja zavadzal s mojím odopretím a tým, čo ma očakávalo zaň. Pre hoc len trocha ľudského človeka je nie práve milou úlohou byť hoc len málo účastným v prenasledovaní nevinného človeka. Bárs nemnohí si o tom jasný počet vydávajú, predsa, temer všetci cítia to mimovoľne a inštinktívne.

Príduc do špitála, hneď ubytovali ma do malej izby, ktorá v obyčajný čas bola izbou oficiera konajúceho službu. Do ešte menšej predsiene pristavili ku mne vojaka, hádam, aby ma strážil. V špitáli sa ešte jeden sanitárny oficier pripojil k nám, a teraz, odvedúc ma do služobnej izby, všetci štyria dôstojníci dnu sa vtrepali, ako keby to bolo bývalo dakomusi potrebné. Ľudia sa radi ta tisnú, kde sa deje dačo neobyčajné.

- Zatiaľ toto bude vaším bytom. Nie je tu pohodlne, ale žiaľbohu, niet inej voľnej izby pre vás, preto sa musíte s touto uspokojiť; ináč, dúfam, že dlho tu nebudete, - pomalým, trošičku akoby dojatým hlasom, neviem prečo sa exkuzujúc, povedal mi kapitán.

Ja som povedal, že s izbou som úplne spokojný, ako som skutočne i bol.

Oficieri ešte postáli za chvíľu, mlčiac, akoby dačo čakali, obzerajúc sa po stenách izby. Potom mi kapitán zaželal dobrú noc, ja som sa zľahka uklonil pred dôstojníkmi, oni sa tiež uklonili a odišli. Keď zavreli za sebou dvere a na kľúč zamkli, podivná vec, ako sa ma zle dotklo toto zamknutie. Veď vedel som, že ma nie takto, ale oveľa horšie budú zamykať, dávno bol som spriatelený s myšlienkou na väzenie, väzňom som vlastne bol už i predtým i v áreštantskom oddelení toho istého špitála i vo Viedni, ale predsa sa ma bôľne, ba ešte väčšmi, urážlivo dotklo toto zvrtnutie kľúčom vo dverách. Je akási surová neľudskosť v tom, keď ako dajaké nebezpečné zviera zamknú vás, tým väčšmi, keď vám ani nenapadá utekať, keď neutiekli by ste, hádam ani na smrť odsúdený. Sprvu boli počuteľné kroky po chodbe odchádzajúcich oficierov, hneď zatým ale počul som, že zastali a o dačomsi potichu hovorili, potom znova kroky jedného z nich, naspäť smerom ku mne. Znova šťukol kľúč vo dverách a vstúpil jeden z predošlých oficierov. Vyhýbajúc priamo sa mi pozrieť do očí, povedal: „Prosím, dajte mi vašu šabľu, mám rozkaz, aby som vám ju odobral.“ Odovzdať šabľu bolo pre mňa veľmi jednoduchou vecou, preto sprvu nechápal som oficierove rozpaky, a len neskoršie, keď už odovzdal som mu šabľu a ten odišiel, mi svitlo v hlave, že akási česť vojenská je spojená so šabľou a kvastľami.

Opatrnosť mi hovorila, aby som využil príležitosť a napísal pár listov svojim priateľom a domácim, aby reku vedeli, kde som, čo som. V ručnej batožine, ktorú som mal pri sebe, bolo všetko na písanie potrebné, preto hneď sadol som si za stôl a napísal som, čo som mal. Keď som dopísal, akoby na volanie (dosť možné, že sa cez kľúčovú dierku na mňa díval), zaklopal na dvere a vošiel ku mne môj strážca z predsiene, že či nepotrebujem dačo? „Rád vám poslúžim čímkoľvek, trebárs by to bolo i dačo zakázané,“ prosto a jednoducho, tak, že nedalo sa pochybovať o pravdivosti jeho slov, ponúkol sa mi strážca. Doručil som mu listy s prosbou, aby ich pri prvej príležitosti odoslal. „Iné mi - reku - nič netreba.“ Potom sa ma vojačik dôverne, ako to vôbec je vo zvyku u jednoduchých ľudí, začal vypytovať, ako sa mi vodilo, kde som bol, ako so mnou zaobchádzali atď. Dával výraz svojmu pohoršeniu nad tým, že ma vraj nevinne pokutujú, zvlášť viniac a kľajúc komandanta špitála, ktorý podľa mienky jediný bol na vine všetkému.

- Keby komandant bol človekom, ako sa patrí, - mienil vojačik, - on by si nepovšimol váš list, do pece by ho hodil a nežaloval by vás.

Keď som na to odpovedal, že by mi to nepomohlo, že by som napísal nový list a na službu by som jednak nešiel, lebo nemôžem a nechcem byť vojakom, vojačik ma nechápal, ale vzdor tomu ďalej vykladal mi svoju sympatiu ku mne, uisťoval ma, že všetci vojaci v špitáli ma ľutujú, často ma spomínajú a hovoria, že prečo práve ja, najlepší zo všetkých doktorov, som tak zle obstál?

Veľká to črta v prostom, jednoduchom človekovi - jeho súcit k tým, ktorí sú utláčaní, ktorí trpia. Neskoršie, keď som už bol vo väzení, po súdnom výroku, niekoľkí vojaci - sanitárni, uzniesli sa na tom, že vyprosia si dovolenie, aby ma mohli navštíviť vo väzení, aj vraj boli na raporte pred kapitánom s touto prosbou, tento ale prísne zakázal im ku komukoľvek obracať sa v tejto záležitosti.

Bolo už po polnoci, keď ešte dvaja návštevníci zavítali ku mne, nočnú službu konajúci výpomocný lekár s jedným svojim druhom, ktorí, neviem, ako sa dostali v takú pozdnú dobu do špitála. Ja som ich nepoznal, lebo obaja patrili k novej skupine dobrovoľníkov-lekárov, ktorá počas môjho pobytu vo Viedni zamenila moju skupinu. Predstaviac sa oznámili mi, že počuli o mne a prišli sa zoznámiť. Zvlášť jeden z nich sa mi naskutku zapáčil: bol to dobrý, zdravý, milej tváre, s dobrými umnými očami, napodiv sviežej duše, radujúci sa životu Maďar, tak sa zdá, plnokrvný, opravdivý, bez falše a bez obvyklej u nich namyslenosti a nadutosti. Celkom ľahko a naturálne, hneď po niekoľkých vymenených vetách, sme si potykali a hovorili sme, cítili sme sa ako starí známi. Obaja oborili sa na mňa s otázkou: čo pre večného Boha primälo ma k odopretiu od vojenskej služby a milší z nich karhal ma, že, vraj, ako som mohol a smel rmútiť moju matku a ostatných ľudí, ktorí ma milujú? Ako keby on len z ľútosti k druhým ľuďom bol slúžil!

Avšak úprimnosť a dobrosrdečnosť Maďarova bola pôvabná. Ku koncu mi povedal: Si ty milý človek, ale seriózne ti hovorím, keby si bol mojím synom, vyťal by som ťa za také výčiny!

Na druhé ráno, oblečúc a najediac sa i vidiac, že oboje dvere sú otvorené, bez pýtania sa vyšiel som na dvor a do záhrady špitála. Ani strážca, ani nik zo stretajúcich sa so mnou predstavených sa nepozastavil nad tým. Na dvore, pod starými lipami prechádzalo sa mnoho nemocných. Zamiešal som sa i ja medzi nich. Hneď podišli ku mne podaktorí, hoc poznal som sa s nimi len z videnia, a so zreteľným záujmom vypytovali sa ma na môj osud. Mnohí ale, ktorí nepodišli, mimoidúc, očami prihovárali sa mi. I s komandantom špitála, so starým štábnym lekárom Wessem, som sa tu stretol. Zbadajúc ma, akosi bôľne sa zmraštil, zastavil ma a opýtal sa, ako sa mi vo Viedni vodilo, či ma ani tam „k rozumu nepriviedli?“ - Nie, reku, nepriviedli, ani ma nik neprivedie, odpovedal som večne ustaranému, večne čohosi sa bojacemu, hundravému, ale v podstate dobrosrdečnému starému lekárovi. Pokrútiac a dobrosrdečne kývnuc mi hlavou, štábny lekár odišiel. On, viac vojendoš než lekár, zaostávajúci za všetkým progresom, neoboznámený s duchom času, pripomínal starý hríb v hore. Také neslýchané kacírske idey ako moje, idúce v odpor s tým svetom, ktorý on považoval za večne nezvratný, sa mu museli zdať hrozné a šialené, a skutočne sa mu zdali. Pomimo toho, že ho náramne mrzelo, že taký „škandál“ sa stal v špitáli pod jeho veliteľstvom, že toľko šarapaty, toľko „anstandu“ ^[17]som mu narobil, jeho znepokojoval ešte i môj osud, akoby bol mal vinu na ňom. V prvé dni môjho uväznenia v špitáli vraj spávať nemohol, nemohol pracovať, vždy som mu stál pred očami, takto sám žaloval sa pred mojou matkou. Môj skutok bol natoľko nepochopiteľný, že vážne si myslel, že som pomätený a nedôveroval vraj ani viedenským psychiatrom, vyhlásivším ma za úplne príčetného a rozumove zdravého.

Po rozhovore so štábnym lekárom pokračoval som v prechádzke po dvore a neskoršie prešiel som do záhrady pre lekárov a oficierov rezervovanej. Vesna bola v plnom kvete, teplá, slnečná, radostná vesna. Plno kvetov bolo dookola, povetrie bolo nasýtené vôňami, vtáčiky štebotali, ba i ľudia boli veselší a milší ako obyčajne. Taká radosť bola žiť! K poludniu po skončení svojej služby pridružila sa ku mne hŕstka mladých lekárov-dobrovoľníkov a hneď rozpriadol sa medzi nami živý, kamarátsky, nenútený rozhovor, s tou prirodzenou úprimnosťou, aká var’ len v Uhrách je ľuďom známa. Ako chlapci sme sa chytili popod ruky, v pestrej miešanine veselého hovoru, smiechu, prespevovania operetných motívov, kráčajúc po záhrade. Celkom splynul som v túto chvíľu so všeobecnou náladou nevinného veselia mojich nových známych, a nik, kto by sa bol zboku pozrel na našu milo-veselú kompániu, nebol by uveril, že na prahu väzenia možno byť takým temer detsky veselým a bezstarostným. Ja sám som sa začudoval nad tým.