ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako som už spomenul, väzni smeli písať a dostávať listy len po dva razy, preto tu i tu písal som zakázanou cestou. Robil som to nie preto, že by som sa vari nebol vedel zaobísť bez písania, lež preto, že sama od seba ponúkla sa mi príležitosť na to. Koncom augusta prvý kľučiar väzenia doslúžil svoj termín a bol zamenený druhým, a síce jedným cigánom kaprálom, neobyčajne milým človekom, ktorý za svoje dobré správanie, za svoju spoľahlivosť a akurátnosť bol povýšený na toto ťažké a zodpovedné miesto.

Nový kľučiar bol nápadne jemnej povahy a nielen na cigána, ale i vôbec neobyčajne čujný a krotkomyseľný človek. Pri otváraní a zatváraní dverí mojej cely obyčajne pobudol chvíľu so mnou, rád si pohovoril. Obaja sme akosi hneď z prvého dňa cítili sympatiu jeden k druhému.

Raz, vojdúc ku mne, tajuplným šepotom oznámil mi cigán, že pri raňajšej kúpe mäsa mäsiar dal mu prečítať novinky, v ktorých bola správa o mojom odopretí a odsúdení, žeby som ale nič nedal znať na sebe, že mám vedomosť o tom, lebo im (kľučiarom) bolo dnes prísne naložené, aby mi nevyzradili toto tajomstvo. V ten istý deň ešte v predvečer vošiel ku mne pisár od súdu, doručiac mi číslo Wiener Tagblattu, v ktorom bol vytlačený môj list komandantovi špitála spolu so súdnym výrokom i dosť zaujímavým komentárom redakcie.

Mňa prirodzene zaujímala táto okolnosť a rád by som bol vedel, čo píšu o mne ešte iné časopisy i dal som výraz tejto mojej žiadosti pred kľučiarom.

- Nech napíšu dakomu, ja odnesiem ich list na poštu, a nech im odpoveď i novinky prichádzajú na cudzie meno, ja im ich budem donášať, - poradil mi cigán s vrodenou cigánom vtipnosťou.

Ja som ochotne prijal ponuku a riešil som, že si dám posielať listy poste restante pod vymysleným menom, prosiac adresovať všetky zásielky: Excelsior No. 195, poste restante. Priateľ zobral všetko, či mu do rúk prišli nemecké, české, maďarské (slovenských nebolo) ohlasy na mojej záležitosti, pripakoval k tomu práve vtedy vydanú knihu o Drožžinovi, ktorého boli za odopretie vojenskej služby na smrť zamučili vo Voronežskom disciplinárnom batalióne, a odoslal mi tento objemný balík. Ale fatálna náhoda tak chcela, že pri adresovaní priateľ zmýlil číslo, namiesto 195 napísal 185. Keď kľučiar o pár dní prišiel na poštu prezvedieť sa, či niet zásielky na adresu Excelsior 195, poštovému úradníkovi napadlo, že sa číslo nezhoduje. Ešte raz sa ho teda opýtal naň. Kľučiar vytiahol z vrecka ceduľku, na ktorej mal naznačenú adresu a celkom pozitívne potvrdil číslo 195. Úradník sa ešte väčšmi pozastavil nad nerovnosťou čísel a opýtal sa kľučiara, pre koho znie zásielka? Poctivý cigán hneď prišiel do rozpakov, začervenal sa a dal zajakave neurčitú odpoveď, že pre neho samého.

- Skadiaľ prichádza zásielka? - ďalej vypytoval sa úradník, ale cigán už nevedel odpovedať. Vec bola podozrivá. Na pošte poznali cigána kľučiara, prichodiaceho každodenne po väzenské listy, preto úradník kázal poslať na poštu samého profosa po zásielku. Kľučiar v strachu o ničom nezmienil sa pred profosom, ale poštový úrad ešte inou cestou predvolal profosa a oznámil mu všetok priebeh. Profos, stará líška, naskutku uhádol pre koho je balík, a rád príležitosti môcť si získať zásluhu u predstavených, tušiac hádam i dajakú vlasti alebo velezradu (bo i on už nebol slobodný od v Uhorsku zúriaceho šovinizmu), ihneď oznámil vec sudcovi Balabanovi. Balaban sa osobne odpravil na poštu. Pošta však ani jemu nevydala balík, lež odoslala ho ministrovi vnútorných záležitostí.

Kľučiar bol naskutku chytený a do samoväzby posadený. Chýr o celej tejto záležitosti, podistým ešte i romanticky prifarbený, rýchlosťou ohňa rozniesol sa po všetkých komorách. Celá väznica bola splašená. Každý, kto len kedysi slovo-dve so mnou prehovoril o dačom nelegálnom, nachodil sa v nervóznom napätí. Bolo odpoludnie a práve čas prechádzky. Profos mal nemilosrdne prísnu tvár, vidno bolo na každej črte jeho, na každom jeho pohybe, že je absolútne neprístupný od zlosti. Sám prišiel odomknúť moju komoru a vypúšťajúc ma na dvor, pristavil ku mne vojaka s flintou a nasadeným bodákom, vydal mu hlasno surový rozkaz, aby dobre dozeral za mnou, aby mi nedovolil prekročiť hranicu na chodníku od jedného lampáša ku druhému, asi pätnásť krokov vzdialenosti. Na dvor počas celej mojej prechádzky nebola vypustená žiadna živá duša. Asi chceli zamedziť každý môj styk s väzňami a služobným personálom väznice, podozrievajúc bohvieaké sprisahanie. V oknách a koridoroch súdu a väzenia sa jednostajne zjavovali nastrašené tváre pisárov a všelijakých nižších predstavených, ktorí boli tak alebo ináč so mnou v nelegálnom spojení. Rýchlymi posunkami ma všetci prosili, aby som ich nezradil a aby som zničil všetko, čo by mohlo svedčiť proti nim, čo by im mohlo poškodiť. Ja ale vopred upovedomený druhým kľučiarom, dôverným človekom profosovým, o všetkom, čo sa stalo, rozumie sa, predvídal som všetky následky udalosti ešte pred východom na prechádzku a zničil som každý papierik, každú nitku, ktorá by bola mohla dakoho prezradiť.

Po výsluchu väzenského kľučiara hneď ma dal predvolať major do svojej kancelárie.

- Vy ste poslali kľučiara na poštu po zásielku s takou a takou adresou? - opýtal sa ma major, predložiac mi tú istú mojou rukou napísanú ceduľku, ktorú som bol dal kľučiarovi, keď šiel na poštu.

- Áno, ja prosil som ho o to.

- Prečo ste to urobili?

- Pretože slobodná korešpondencia mi bola zakázaná, - povedal som.

- Korešpondencia bola vám zakázaná nie bez príčiny, lež aby vám trest váš bol citeľnejší, - povedal major.

Prečo, začo trest? A či tento od takého zákazu pre mňa citeľnejší, boli otázky, ktoré sme s majorom rozlične ponímali, preto ani neodpovedal som na jeho námietku, len významne pozrel som mu do očí.

V svojom sebavedomom, hrdom a namyslenom postavení sudcovia často ani netušia, akí sú pred nejedným obžalovaným malicherní, bezvýznamní, nízki.

Neviem prečo, sudca odrazu premenil tón. Mäkko, takmer priateľsky mi povedal: - Vaše správanie bolo posiaľ také bezúhonné, že zasluhovali ste si úctu, ba názov mučeníka, ale tým posledným vaším konaním zatienili ste vašu postavu. Použijúc vašu inteligentnosť a mravnú prevahu nahovorili ste statočného človeka na nečestný skutok a týmto vrhli ste ho do nešťastia. On bude pozbavený svojej šarže a príde na pár mesiacov do väzenia. Vy, rozumie sa, tiež budete trestaný. Akože súhlasí také konanie s vašimi vysokými princípmi? - dohováral mi, nie celkom bezdôvodne major.

Rozumie sa, ja neprehováral som nikoho k mojim úsluhám, ani nepoužíval som k tomu žiadnu politiku, úsluhy mi boli dobrovoľne a ochotne predložené, ale o mojom pomere k služobným vo väznici sudca nič nevedel, nemohol a nesmel vedieť, preto bez poznámky nechal som jeho obvinenie prischnúť na sebe, takým spôsobom obľahčujúc vinu kľučiarovu v očiach jeho predstavených. V tom ale, že nemal som byť zvedavý, nemal som prijať predložené mi úsluhy kľučiarove a iných, sudca mal pravdu a v tomto vinilo ma i vlastné svedomie. Najlepšia je úplná otvorenosť pred všetkými ľuďmi; čo sa potajomky deje, bárs proti nespravodlivému zákonu nikdy nie je bezchybné pred súdom pravdy. Hľa, maličká netaktnosť, a aké nepríjemné následky vyšli z nej pre mnohých! Ja neľutoval som stratený balík s listami a novinami, neľutoval som seba, že budem musieť kruto odpykať svoju chybu, bolo mi ľúto dobrého, poctivého kľučiara, ktorý mne nič, tebe nič, za to, že chcel dobre urobiť človekovi, musel teraz sedieť v prísnom väzení. I povedal som to majorovi.

O kľučiarovi a mne šla hneď žaloba pred Korps-kommando ^[22].

Po mojom návrate z kancelárie bola prehliadka v mojej komore. Prišli obaja profosi, kľučiari i stráž. Starší profos bol zelený a žltý od hnevu a rozčúlenia. On považoval moju príhodu za neslýchane drzý priestupok proti vrchnosti a zákonu, ktorý ctil ako čosi posvätné a nenarušiteľné. Keby som ho osobne bol dačím veľmi urazil, nebol by mohol byť horší ku mne ako teraz. On kypel od zlosti a pomsty. Mladší profos, ktorý bol podriadený staršiemu a tiež býval vystavený mnohým sekatúram posledného, bol teraz tiež rozčúlený, bo bál sa za seba i za mňa. Za seba sa bál preto, lebo tiež dakedy býval prostredníkom medzi mnou a mojimi známymi, o čom keby bol starší zvedel, iste by mu to nebol odpustil, hoci on sám tiež nebol celkom čistý v tejto záležitosti, bo on sám mi podával raz-dva razy zakázané predmety.

Pri prehliadke postavili ma na prostred komory a hlavný profos dal rozkaz kľučiarom prekutávať všetky kúty. Pozerali do prieduchu, do ventilátorov, skúmali fúgy medzi doskami podlahy, ohmatávali každý švík mojej bielizne, rozpárali futro na šatách, vytriasli slamu zo strožliaka - všetko márne. Staršiemu profosovi nijak nešlo do hlavy, že nič zakázané sa nenašlo v mojej komore. Ešte väčšmi rozpajedený nad nezdarom prehliadky, surovo okríkol ma: zoblečte sa! Komisnosť táto ma urazila a popudila, ale čo som mal robiť? Zobliekol som sa. Zhodený zo seba oblek bol podrobený nevídanej skúške. Potom profos obrátil sa ku mne, stojacemu v spodných šatách pred ním a bez slova počal ma drzo ohmatávať, prikázal mi rozkročiť nohy, do úst mi nazrel. Ako s dákym zbojníkom alebo zlodejom zaobchodil so mnou. Počul som, ako mi od rozčúlenosti a hnevu srdce hlasite bilo. Až som sa triasol na tele a ústne svaly mi kŕčovite potrhávalo.

Po skončenej prehliadke, aby znova mohla byť do poriadku privedená moja komora, aj aby som doplnil prerušený termín mojej prechádzky, znovu vykomandoval ma starší profos na dvor so strážcom s flintou a nasadeným bodákom, s rozkazom, aby som hore-dolu chodil po chodníku od lampy k lampe. Zlé a ťažké city lomcovali mnou, bolo mi trpko na duši pri tejto mrzkej prechádzke. Také surové poníženie ma dosiaľ nikdy za živa nestretlo. Pamätám, hoci sa teraz čudujem tomu, že najviac ma roztrpčovala tá okolnosť, že kadejaký profos, nevzdelaný feldvébl, človek nízkeho postavenia, smel tak surovo zaobchádzať so mnou. Toto ma viac mrzelo ako samé poníženie. Dlho som sa nemohol utíšiť a spamätať, dlho ma bolela urážka. Konečne som sa však predsa upokojil a v utíšenej hladine duše mojej zas nespotvoreno počali sa odrážať obrazy.

Čože hnevám sa, čože sa búrim, čože otravujem si pokoj duše? Veď sa mi to len zdá, lebo zloba ma oslepuje, že stav môj je akýsi ukrutný, v skutočnosti nie je ukrutný, ba nič v ňom niet zlého. Čože mi chýba? Mám zdravé údy, vidím modré, spokojné nebo nad sebou, dýcham lahodné povetrie, mám myseľ zdravú, vôbec mám veľa darov, ktoré mnohí ľudia nemajú. Že nesmiem od lampáša ďalej kročiť? Že nesmiem z chodníka zísť? Či je v tom nešťastie? Nešťastie je len v hlúpych žiadostiach mojich. Veď mnohí ležia roky a roky porazení na posteli, nemôžu sa vôbec hnúť z miesta! Smrť a hrob čakajú na človeka, tam nebude desať krokov, ktorých mi je teraz primálo, tam ani Škarvana nebude!

Takto rozmýšľajúc, nielen uspokojil som sa, lež zabudol som na svoju nehodu a čudoval som sa svojej malomyseľnosti. Hnev úplne vymizol zo mňa a cit blaženosti ma pojal nad novým uzrením moci a svetla pravdy božej.

V každom, i v sebehoršom, zdanlivo beznádejnom postavení je blízka pomoc božia, sú naporúdzi dvere k oslobodeniu; len neslobodno rozdúvať v sebe zlé popudy, neslobodno klásť prekážky Bohu, ktorý vždy čaká u dvier srdca nášho. Svetlo božie vždy a všade svieti, len sa netreba odvracať od neho, treba sa obracať k nemu. Treba ostávať verným svojej duchovnej bytnosti, tak nám nik ublížiť ani poškodiť nemôže, ba nepriateľ náš, ak máme takého, nás svojimi nápadmi ešte povýši, lebo prinúti nás lepšie pritúliť sa k Bohu. Láska k nepriateľom naskrze nie je vec nemožná, ba ona je veľmi možná a prirodzená, povedal by som nevyhnutná a mimovoľná v tom prípade, ak je skutočná pravda, že nadovšetko milujeme Boha. Bohu kvôli ľahko a radostne zabúda sa všetko, čo nás zlé stretlo. Ako svetlo rozháňa tmu, tak Boh rozptyľuje všelijaké malicherné ľudské kalkulácie a náruživosti naše. Nielenže možno, ale i pôžitok nad pôžitky je milovať nepriateľov, dobrom odplácať zlo. Zriedkavá je vo svete láska k nepriateľom nie preto, že by ju bolo ťažko uskutočniť, že by na to zvláštni vyvolení ľudia boli potrební, zriedkavá je ona preto, lebo nie sme si ľudia vedomí tej pravdy, že všetci sme jeden celok, že nielen moje osobné, ale záujmy každého človeka, s ktorým prichádzame do styku, sú moje vlastné záujmy. Ak je dakto zlý, tak to nie je len jeho súkromná záležitosť, naskrze nie; čiakoľvek je zloba, ona vždy týka sa všeobecného záujmu, vždy pritom trpí i moje dielo, lebo, ako hovorím, život jednotlivca nedá sa odlúčiť od života všetkých a všetkého, život jednotlivca je len akoby niťou, alebo časťou nite v ohromnom, pestrom, nepriehľadnom tkanive života nás všetkých.

Hneď na druhý deň po nehode s poštovým balíkom (siedmeho septembra) prišla na majorovu žalobu odpoveď od korps-kommandanta s nariadením posadiť ma pre narušenie väzenskej disciplíny na štrnásť dní do korekcie.

Akonáhle mi bol výrok tento oznámený, hneď som bol odvedený. Sám starší profos odprevadil ma na oddelenie, kde nachádzali sa korekčné cely a iné prísne cely, všetko tesné kúty, určené pre najostrejšiu samoväzbu. Posledné z dverí napravo pozdĺž chodby odomkol profos a bez slova ma dnu vpustil. Keď som vošiel, dvere práve tak bez slova zamkol. V korekcii ma predovšetkým zarazila tesnota a zdusené, stuchnuté povetrie. Ani čo by som sa bol v splesnetom záčine ocitol. Zvedavo som sa poobzeral vôkol seba. V korekcii boli štyri špinavé, veľmi špinavé steny, pod povalou s maličkým okienkom a dierou pre ventiláciu, drevená pričňa na ležanie, v jednom kúte truhlica so železným hrncom na výkaly, v druhom akási vypuklosť steny, v ktorej som pri bližšom ohliadnutí poznal pec neobyčajnej konštrukcie. To bolo všetko. Korekcia bola taká tesná, že pričňa zaujímala v nej dobrú polovicu priestranstva, nechávajúc pozdĺž jednej steny slobodný úzky priechod, ktorý som hneď premeral krokmi, a síce štyrmi na dĺžku a jedným na šírku. Potom vystrel som sa na pričňu, reku, ako sa tu ležať bude? Ako tak ležím, skúmam tvrdosť svojho nového ležiska, zastavil sa mi zrak na akýchsi čiernych fľakoch na povale. Zdvihol som sa, stal som si na pričňu, aby som lepšie videl, čo sú to za fľaky. I čo som nevidel? Ploštica vedľa ploštice. Boli všelijaké, i veľké i malé, i čierne i červené, i svetlé, celkom bezkrvné. Ploštíc na tucty, na stá, na tisíce! Niektoré sedeli v radoch, husto jedna vedľa druhej, ako nastýkané. No, sme reku pekní!, pomyslel som si, spomínajúc, aký som bol vždy obľúbený u tohto drzého, hnusného hmyzu. Za štrnásť dní ma regimenty týchto mojich spoločníkov nadobro zjedia; obával som sa. Potom poprezeral som všetky kúty, špáry a fúgy a všade neprehľadné kolónie ploštíc všetkých veľkostí a odtienkov. Avšak nestačil som zakončiť svoju prehliadku, keď zahrmeli zámky a ťažké závory a v dverách znova zjavil sa hlavný profos so starým vojenským kepeňom v rukách.

- Doniesol som vám kepeň, aby ste sa mali čím prikryť na noc, bo pričňa bude vašou posteľou bez strožliaka a bez pokrovca. Čítať a písať, pokiaľ tu budete, vám neslobodno a vôbec zamestnávať sa. Všetky privilégiá, ktoré vám doktor vyhradil, tu odpadajú, len hodina prechádzky denne vám je dovolená.

Po tomto oznámení profos plesol dvermi a zase zamkol zámky a závory. Keď hovoril, mi však napadlo, že mi nepozrel do očí, zjavne sa vyhýbajúc môjmu pohľadu, aj vôbec bol akýsi zmenený v porovnaní s tým, aký bol pred pol hodinou. Okúňal sa, akoby sa svedomie bolo ozvalo v ňom. Každopádne hnev a pomsta už boli zhasli v jeho zatvrdnutom srdci. Nábitok bol vystrelený, náruživosť bola schladená.

Oznámenie o prísnostiach v korekcii ma neprekvapilo, ani nezarmútilo, bol som na všetko hotový. Keby mi oznámili, že zamurujú okienko mojej cely, že odnesú i pričňu, aby som na holej zemi ležal, keby mi boli železá nasadili, i toto by som bol pokojne prijal. Mal som na to sily nadostač, aj opovrhnutie k mizernosti ľudskej povahy mi bolo nápomocné v mojej rezignácii. Bolo mi síce ťažko na duši, ale som cítil, že unesiem túto ťarchu, že unesiem i väčšiu, ak mi bude naložená.

Ľudia si zvykli, keď ich stretne dajaká nehoda, všetok svoj zreteľ obracať na túto nehodu, všetku svoju vnímavosť sústreďovať na ňu. Takým spôsobom bedákajú potom nad nešťastím, nad nespravodlivosťou, ktorá ich stretla - prirodzene, stav ich je strašný. Treba ale použiť opačný spôsob v ťažkých okolnostiach života, treba sústreďovať svoju vnímavosť na svoj vnútorný duševný stav, treba vnútorne sa ozbrojiť a na ťarchu, na nehodu, ktorá nás stretla, čím menej myslieť. Takto s tými istými silami desaťkrát viac uvládzeme, uvládzeme i to, čo ináč by nás rozdlávilo. Je to vec prirodzená: vonkajší tlak treba premáhať vnútorným protitlakom, zlobu sveta treba premáhať duchom, ktorý je vždy nekonečne húževnatejší. Niet nešťastia väčšieho nad malomyseľnosť; malomyseľnosť roztrieďuje silu ducha, znižuje vnútorný protitlak, a takým spôsobom sa potom stáva, že nepatrný nezdar v živote rozdlávi človeka.

Pokiaľ nedostal som sa do korekcie, bol moje postavenie v pomere k druhým, menovite obecným väzňom veľmi výhodné; mal som svoju osobitnú, dosť priestrannú komoru, bolo mi dovolené každý deň si kúpiť dačo pod zuby, takže nebol som výlučne odkázaný na väzenskú kuchyňu, chodil som čisto oblečený, často som sa mohol kúpať, medzitým čo obecní väzni hnili a smrdeli od nečistoty, požíval som istú priazeň a úctu vo väznici, takže moje postavenie bolo skutočne privilegované a viceprofos mi nie nadarmo vravieval, že pán je i v pekle pánom. Táto privilegovanosť nad ostatnými väzňami, hoci bola príjemná a hoci nespočívala na pleciach ostatných, predsa bola i nepríjemná tým, že vzbudzovala závisť v druhých a stavala istú priehradu v obcovaní. Privilegovaný človek nikdy nemôže s neprivilegovaným hovoriť ako rovný s rovným, nikdy nemôže mu byť v pravom zmysle slova bratom. Ja som si tohto vždy bol vedomý a vždy mi to trocha tienilo môj obzor. Teraz ale v korekcii prestala každá privilegovanosť, teraz naopak, moje postavenie bolo nevýhodné, bolo horšie než kohokoľvek iného vo väznici. Teraz mi nik nemal čo závidieť, teraz všetci ostatní porovnaní so mnou nachádzali sa vo výhodnom postavení. Toto, hoci nelahodilo telu, lahodilo duchu môjmu, dávajúc mi v praxi pocítiť pôvab stavu poníženia a utláčania. Bolo to akoby vykúpením za viny predošlého živobytia, ba viac, akoby - odmenou, vyznamenaním.

Obávam sa, že pri čítaní posledného tvrdenia podaktorý z čitateľov sa skepticky usmeje, pomyslí si, že tu ide hádam čiastočne o črtu náboženskej maniakálnosti vo mne. Ale taký čitateľ sa mýli a ja priamo môžem mu povedať, že mienka jeho pochádza z neznania intímnych, čarokrásnych kútikov života ducha.

V korekcii mi prišli na um postavy žobrákov, ktorých som vídal po našich slovenských dedinách, na ktorých s ľútosťou a bôľom hľadieval som. Teraz som zmýšľal o nich inakšie. Porovnávajúc svoj osud s osudom tých žobrákov, myslel som si: ako je im nepomerne lepšie ako mne, nakoľko sú oni voľnejší a bohatší, ako som ja. Oni sa môžu vystrieť na mäkkom machu, v tieni stromov, modrina nebeská skvie sa nad nimi; môžu chodiť z dediny do dediny, majúc pred sebou krásu hôr a poľa a celej prírody, oni obcujú s ľuďmi a zvieratami. Oni sú praví boháči, praví princovia v porovnaní so mnou, ktorý som všetkého pozbavený!

Medzitým zainteresoval ma kepeň, ktorý mi profos bol priniesol, kvôli lepšiemu oboznámeniu rozostrel som ho na prični. Bolo na ňom mnoho záplat, mnoho dier, mnoho ošúchaných, mnoho zamastených miest. Bola to teda stará mentieka, vyslúživšia nejednu kapituláciu sprvu v kasárni, potom vo väzení, iste mnoho skúsivšia, a keby bola vedela rozprávať, iste by sa bola dobre bavila v mojej samote. Ale i k takej nemej a nerozumnej prechovával som k nej nežné city; prehodil som si ju na plecia a nebol som ľahostajný k teplote, ktorú mi vzdor svojmu pokročilému veku dávala. Široké poly kepeňa sa opálali a dlhé s vypustenými výložkami, niže kolien siahajúce rukávy smiešne cvendžali mi po bokoch. Veselo a zábavne mi bolo v starom kepeni, pripomínajúcom mi, neviem prečo, furmanov a kočišov slovenských na ceste. Rýchlo vmyslel som sa do zástoja takéhoto kočiša, predstaviac si, že pričňa podo mnou je rozdrúzganý vozík, že držím opraty v rukách, že dve „drndy“ predo mnou nohami prepletajú a vo vozíku za mnou že sedí akási utrápená nad svojou chudobou pani, ktorú veziem reku dakde do Rožňavy alebo Rimavskej Soboty, celkom tak, ako som to v detstve neraz vídal a slýchal. O sebe som si pomyslel, že som chudobný paholok, dobrák, jeden z tých, ktorých gazda ako len môže zneužíva, čo ale naskrze neodníma im ich dobrú vôľu a bezstarostnosť. Vo fantázii sme i zastali kŕmiť v áláši ^[23]. Pani nevykrúcajúc sa z veľkých šatiek, sedela v krčme, vyprávajúc hostinskej svoje ťažkosti.

No, reku, čas už priahať, treba pani zavolať, aby sadala, smejúc sa polohlasne nad svojim blúznením, pomyslel som si, keď ma odrazu vyrušilo z blúznenia prudké svrbenie na ramene. Vysúkal som rukáv kabáta, nuž - pupene od poštipnutia ploštíc! Vyskočil som z miesta, kde som sedel, i ešte videl som dve ploštice, ako sa bystro do špáry skryli. Všetku moju pozornosť som teraz venoval plošticiam, ktorých bolo v karceri oveľa viac, ako sa mi prv zdalo.

Treba vojnu podujať proti tomuto hnusnému, bezočivému nepriateľovi, pomyslel som si a hneď pustil som sa do nemilosrdného vraždenia. Najprv som rozdlávil podošvou všetko, čo sa rozdláviť dalo, potom, nájduc vo ventilátore kus zaostreného železa, ktorý sa ktovieakým spôsobom ta dostal, týmto ešte úspešnejšie pokračoval som v protivnej práci. Položenie ale bolo také kritické, že som neváhal a umienil som si do posledného vykynožiť svojich vrahov. Dve prvé noci som temer oka nezažmúril, natoľko som bol týraný plošticami a tri dni to trvalo, pokým sa mi konečne podarilo očistiť od nich moje bývanie. Len na tretiu noc, keď po nepriateľovi ostalo len mŕtvolami posiate bojisko, sa mi sen prinavrátil. Od rozmliaždených ploštíc bol smrad v karceri ešte väčší ako do tých čias, zato ale bol som oslobodený od hroznej pliagy a mohol som sladko spávať, hoc aj tvrdé bolo lôžko moje.