ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Predošlou kapitolou mohol by som zakončiť svoje rozpomienky, keby záležitosť moja nemala pokračovanie, v mnohom ohľade charakteristické a preto spomenutiahodné.

Po mojom návrate domov, pod Kriváň, dával som, nakoľko som vedel, radu a pomoc nemocným, keď ma o to ľudia požiadali a nerešpektoval som ani nejmenej tú okolnosť, že mi bol lekársky diplom zhabaný a prax zakázaná. Rešpektu a poslušnosti sú len také zákony hodné, ktoré nepriečia sa nášmu svedomiu, ktoré nie sú v rozpore s rozumom a láskou. Ako som už raz bol povedal, za diplomom som nebanoval, ani mi nebol potrebný, lebo za žiadnym úradom nemienil som sa hnať a privátnu prax bol som odhodlaný vykonávať i bez diplomu, tým viac, že verejná mienka, vyslovená pri tejto príležitosti v nemeckých a maďarských časopisoch, bola v tejto veci celkom na mojej strane a temer ponúkali sa mi niektorí advokáti, že mi naspäť vymôžu nezákonite odobranú listinu. K advokátom ale, ako vôbec k zákonom, a priori spočívajúcim na nepravde, nechcel som sa obrátiť, no nechcel som ani prejsť mlčaním ponad učinenú mi krivdu. Obrátil som sa teda listom priamo na košické korpskommando ako na bezprostredný úradný orgán, ktorý mal v tomto zločine účasť. V liste svojom som energickými slovami žiadal, aby mi bol diplom prinavrátený, biľagujúc jeho zhabanie zločinom. Čo by sa človek neozval za svoje prirodzené právo? Áno, ja si myslím, že vždy a všade máme usvedčovať zločiny, keď nie v svojom osobnom, teda v záujme pravdy a spravodlivosti. Temer obratom pošty došla mi odpoveď od korpskommanda, v ktorej mi oznamovali, že diplom môj nenachodí sa u korpskommanda, lež že bol následkom vyššieho nariadenia odoslaný innsbruckej lekárskej fakulte, ktorá mi ho onoho času vystavila, preto ak ho chcem naspäť dostať, aby som sa obrátil na spomenutý ústav.

Pri čítaní tejto odpovede usmial som sa, pomysliac si, že celá história s diplomom bola len komédia, ktorou ma chceli páni vojaci zastrašiť, lebo zdalo sa mi viac než prirodzené, že lekárska fakulta mi môj diplom vráti. Ani proti lekárskej vede, ani proti verejnej mravnosti neprehrešil som sa, teda akože mi môže fakulta zobrať to, načo žiadne právo nemá? — rozjímal som celkom správne síce, ale predsa len naivne. Že je sloboda v civilných štátoch len chimérou a klamstvom, na zaslepenie očí pokojných občanov, to som dobre vedel, ale o slobode univerzity som tak často a také dojemné slová počul, že skutočne veril som v nenarušiteľnosť práv a dobrých obyčajov ctihodnej matróny alma matris. Skutočnosť ale mala ma poučiť o inom.

Bez odkladu obrátil som sa s mojou žiadosťou na lekársky dekanát v Innsbrucku. Ale aké bolo moje prekvapenie, keď namiesto čakaného diplomu dostal som „konfidenciálny“ list od dekana fakulty nasledujúceho obsahu:

Váš prípis na lekársku fakultu považujem za celkom súkromnú záležitosť, preto i odpovedám Vám ako súkromná osoba prísne konfidenciálne, čo i prosím Vás, aby ste mali na zreteli.

Fakulta a univerzita nemôžu byť zodpovedné za výrok vojenskej vrchnosti a za jeho následky. Diplom Váš je veru odobraný, s týmto musíte počítať ako s faktom.

Potom mi radí, aby som napísal prosbu na jeho veličenstvo a poslal ju senátu univerzity, že senát iste zastane sa ma, že podporí moju prosbu a že takouto cestou môžem dúfať, že diplom mi bude prinavrátený; inakšie ale, že sa nič nedá urobiť.

Takto písal dekan slobodnej univerzity, bez súhlasu ktorej by môj diplom vôbec nebol smel byť zhabaný. Asi sa hanbil, alebo ako úradná osoba nesmel prezradiť podlosť a zbabelosť správania sa profesorského zboru, ktorý dal v tomto prípade svoj súhlas na nezákonný skutok, stojac očividne pod tlakom „vyššieho nariadenia“, preto i písal mi ako súkromná osoba a „prísne konfidenciálne“. V procese upáleného Jana Husa vraj profesorský zbor bral oveľa hnusnejší a podlejší zástoj svojim špiónstvom a ohováraním ako členovia kostnickej rady; ako však vidno, dnešní vysokoškolskí páni tiež nepokročili ďaleko od svojich stredovekých kolegov; na „vyšší pokyn“ títo páni tiež hotoví sú na každý skutok. Pokrytectvo fakulty a dekana, tak mi to cit hovorí, nezasluhuje to, aby konfidenciálnosť ich bola rešpektovaná, preto i zverejňujem obsah dekanovho listu.

K proseniu, rozumie sa, neznížil som sa. Bolo by to aj smiešne, aby som ja, urazená a poškodená stránka, bol mal prosiť o milosť. Ak už o prosbe mala byť reč, teda mňa mali prosiť o odpustenie, nie ja ich. Ale ani to mi netreba. Nech im ostane diplom môj v archíve na večitú hanbu ako svedectvo univerzitnej slobody koncom 19. storočia! Mravné opovrhnutie je najlepšou odpoveďou v takýchto prípadoch. Netreba byť krátkozraký, čas vykoná, čo vykonať má, žito sa precúdi. Vo veci osudu slovenského národa si často myslievam: ako by sa rýchlo popravil jeho stav, keby hoc nie celý národ, hoc jedna časť jeho, hoc nemnohí Slováci mali dosť mravnej sily a odvahy k fumigovaniu v zlom svojich neprajníkov. Maďarská vláda pod všelijakými pokryteckými alebo i šovinistický drzými zámienkami odoberá Slovákom všelijaké prirodzené práva; zhabala Maticu, vyhadzuje slovenských žiakov zo škôl za to, že čítajú slovenské knihy alebo zaspievajú si po slovensky, vrhá ctihodných starcov do žalára za to, že títo pravým menom osmelia sa tu i tu nazvať výčiny vlády, alebo že idú na železničnú stanicu vítať svojho priateľa-spisovateľa atď., atď. A čím Slováci odpovedajú na všetky tieto krivdy a neprávosti? Hlavne bedákaním, alebo najviac obrátením sa ponosami a prosbami k tým istým ľuďom, ktorí stoja ne čele krivdy páchanej a krivdami žijúce vlády. Z tejto naivnosti mal sa Slovák dávno už vysnívať, je to spôsob borby bezsilnej, bezvýznamný, nedôstojný, ktorý očividne nikdy nedovedie národ k zelenej ratolesti. Ba i rezkejší politický boj, do ktorého dakedy mysleli Slováci, že sa púšťajú, neprivedie k cieľu. I v politicky vysoko rozvinutých krajinách dnes ľuďom otvárajú sa oči na politiku, ľudia začínajú chápať, že takzvaná politická sloboda neposkytuje slobodu, ba naopak, organizuje a tým upevňuje rabstvo. Ani v sociálnom štáte, o ktorom tak mnohí snívajú, nebolo by lepšie, tam otroctvo bolo by vari najhoršie, lebo bolo by všeobecné a ešte mohutnejšie organizované. Korene spoločenského zla sú oveľa hlbšie a náprava jeho celkom inde, ako ju vodcovia národov a všelijakí sociálni reformátori hľadajú. Pre malý a utláčaný národ, ako sme my, Slováci, je zvlášť potrebné a dôležité nahliadnuť, že spása naša nie je a nemôže byť v borbe politickej. Dať sa do politiky znamená zdvihnúť tú istú zbraň proti nepriateľovi, ktorou on nás bije. Nemá zmysel ísť jednému proti desiatim, k tomu ešte lepšie ozbrojeným a od prírody bojovným a výbojným, všetkými pohanskými cnosťami obdareným nepriateľom! Odhliadnuc od toho, že konečne plody politickej moci sú veľmi pochybného rázu, že ony naskrze nedajú šťastie ľuďom, čo jediné potrebujú, odhliadnuc od tohto, my Slováci, v takom nápade, nerovnom boji, ani dočasných výsledkov sa nedobyjeme; kto má oči, ten môže toho posledné dôkazy vidieť i v našich národných poslancoch. My sme ľudia tichí, skromní, do bojazlivosti mierumilovní, akože my v politike chceme zápasiť s tou vyzývavou, hrdou a panovitou čeliadkou, ktorá konzekventne hlása a prevádza svoje divoké összetiporni? ^[36]Veďže majme rozum! Nepúšťajme sa do nemravného víru civilizovaných národov, cynicky odhodivších od seba kresťanstvo! Kto sa medzi otruby mieša, toho svine zožerú, hovorí naše príslovie. Buďme opatrní v dnešných kritických časoch! My musíme hľadieť očistiť a osviežiť našu v svojich základoch čistú a mravnú povahu, nie zašpiniť ju a zahubiť politikárstvom a snahami malichernými, nedôstojnými. Spása naša je v povýšení v sebe človeka. My, Slováci, sme posiaľ nevyužili cnosti a prednosti naše, ba čím ďalej, tým väčšmi ich zanedbávame, nevšímame si ich, ba mnohí z nás ich i znevažovať začínajú. Slovák má zvlášť dary od Boha v svojej mierumilovnosti, pokornosti, v svojom skromnom, ústupčivom, milom charaktere, v svojej hybkosti, mäkkosti duše, v svojej spôsobnosti oduševňovať sa za dobré a vysoké veci, za veci božie. Slovák má vrodený, čujný cit k pravde, pozná fakt a tempo v uvádzaní do života raz poznanej a prijatej pravdy. Lenže vlohy tieto zväčša prielohom ležia v Slovákovi, a zvlášť v novšej dobe, tiež duchom času nasiaknutý, on zabúda na ne a nevšíma si ich. Potrebné je mravné otrasenie, hrom z neba je potrebný, aby sa Slovák prebudil a chytil do práce nad vlastným úkolom svojho života, úkolom, ktorý spočíva v rozkvete svojej slovenskej individuality. Túto individualitu ale neprinesie iné k rozkvetu, len pravé, pochopené učenie Kristovo, ktoré učí nás odplate dobrom za zlo, milovaniu nepriateľov, neprotiveniu sa zlu násilím, lež protivením sa mu konzekventným sledovaním pravdy, bez ohľadu na to, či sa ona páči ľuďom, či nie. Je to hrubý omyl, hrubé chápanie kresťanstva, ak si dakto myslí, že kresťanstvo nie je dostatočné k vydobytiu skutočných potrieb človeka alebo národa, že k dosiahnutiu slobody potrebné sú okrem kresťanskej osvety ešte akési iné politické alebo sociálne vedomosti. Kto tak myslí, ten nepozná kresťanstvo, ten za kresťanstvo považuje asi čosi iné, čo hádam len omylom alebo schválne lživo nazvali tak ľudia. Kresťanstvo je taká sila, ku ktorej kvôli jej zväčšeniu nielen nepotrebné, ale ani nemožno nič pridať, a každý kresťan, pokiaľ ostáva kresťanom, t.j. pokiaľ nespreneverí sa v skúškach života prikázaniam Kristovým, je pevnosťou nedobytnou. Ak Slovač chce víťazne vyjsť z toho ťažkého položenia, v ktorom sa nachodí, musí predne a predovšetkým bojovať nie o zachránenie vonkajších vecí, ako sú školy, kroj, majetok, reč atď. národa, lež musí predne a nadovšetko hľadieť zachrániť svoju dôstojnosť človečenskú, t.j. silu ducha. U koho je sila ducha, tomu je ťažko odňať dačo, a ak mu i bude odňaté, on si ľahko naspäť vydobyje odňaté. Kto ale silu ducha utráca, ten čoby aká sila bodákov stála za ním, dlho sa neudrží. Vo veci pravého kresťana niet sa čoho obávať, že zapredá svoju reč, že zatají svoj pôvod, že stane sa renegátom. Renegátmi sa stávajú ľudia-hmotári, ľudia, ktorým ide o vonkajšie výhody, o moc, o slávu. Kresťanovi ale ide predovšetkým o pravdu a o kráľovstvo božie, kresťan vie, že najvyššiu hodnotu má spása duše, preto preň nevýhodným a nerozumným bolo by opúšťať drahocennosť pre čačky a haraburdy.

Ja vždy znova a znova myslievam si, že spása národa slovenského je možná a ľahko uskutočniteľná pri podmienke, ak slovenský národ obnoví sa kresťanským duchom, ak prenikne sa jeho prvobytným, nepoškvrneným zmyslom, ak vypracuje v sebe takú jasnosť a silu tohto ducha, ktorá by odtisla do pozadia a zatienila v ňom lákadlá sveta a všelijakého falošného učenia. Keby Slovákov „dary nezviedli a hrozby nesklonili“, vtedy útoky vlády a šovinistov hazafických boli by márne proti nám. A silu takejto stálosti, takejto dôstojnosti čo dáva? - Jedine láska k Bohu a pravde božej. Okrídlených láskou k Bohu nadovšetko vo svete šípy nepriateľské by nás nedosiahli. Ak nenahliadneme a dobrovoľne nenastúpime cestu ducha kresťanského, teda bieda a nezdary, ktoré budú čím ďalej tým väčšie, prinútia nás stúpiť na ňu, ináč - zahynieme. Ale Slovač nezahynie. Nezahynie, lebo do samého dna srdca slovenského zapustila pravda kresťanská svoje korene, v trudných okamihoch náš národ vždy Boha hľadá a ho nachodí i zomiera s Bohom. Nábožnosť slovenská nie je umele vyvolaná pseudonábožnosť na chlácholenie sebavedomia. Slovák vrúcne miluje Boha. Všade v najodľahlejších zákulisiach slovenských, uprostred pálenečného smradu a všelijakej zaostalosti, teplou iskrou (takou, akú ju málokde nájdete u druhých národov) skveje sa láska k večnému. Nám netreba sa po druhých opičiť, netreba sa nám ísť hriať k susedom, ktorí ak aj majú krajšie nohavice ako my, sami sedia v mrazivej chalupe. My máme svoje ohnisko, i hory máme jedľové i ramená mocné, lensekeru vziať nám treba, dreva prihotoviť a doviezť, a takú vatru si rozložíme, že i druhí budú k nám chodiť hriať sa a naše báje počúvať.

Ale naspäť k veci, k mojim vojenským rozpomienkam, ktoré je už čas zakončiť. Po mojej superarbitrácii som sa temer trištvrte roka zdržoval ešte na Slovensku, ako spomenuté, bez ohľadu na zákaz lekárskej praxe, poskytujúc radu a pomoc nemocným. Nik mi v tom neprekážal. Mienil som doma ostať i naďalej, vzdor tomu, že som dostal úradné upovedomenie o tom, že korpskommandom bol zničený výrok o mojej superarbitrácii a že tento bol zmenený v tom zmysle, že dáva sa mi jednoročný urlaub, po uplynutí ktorého musím znova narukovať, nepamätám sa, ku ktorému pešiemu pluku. Že ako mohol a smel generál zrušiť zákonný lekársky výrok, prečo, ak neveril mu, nebol som hneď povolaný k službe, ale mi bol jednoročný urlaub daný, toto sú záhadné otázky, na ktoré neviem dať vysvetlenie čitateľovi. Podozrievam ale, že v tom hrala zástoj dvojaká politika, tá, ktorá chce, aby i vlk ostal sýty i baran celý, aby bez veľkého hluku česť a sila armády ostali neporušené. Bo toľko vari predsa len vojenskí páni vycítili z môjho pokračovania, že nepohodlné a neradno je za palce sa ťahať s človekom, ktorý na základe svedomia vzpiera sa byť nápomocníkom systematizovaného vraždenia.

Matka a príbuzní moji boli nemálo ustrašení pred nevyhnutnou novou zápletkou s vojenskými vrchnosťami, preto boli by radi bývali, čoby som bol odcestoval niekam do bezpečného kraja. Sám tiež rád by som sa bol vyhol novým, hádam ešte ťažším skúškam, lenže odísť preto nekázalo mi svedomie, teda ostal som na mieste a ani som sa nezberal nikam. Samovoľne meniť a rozhodovať nad svojím vonkajším osudom, poddávajúc sa špekuláciám, čo je pre moju osobu výhodnejšie, keď niet k tomu priameho povzbudenia, priamych podnetov svedomia, je narušením fundamentálnych podmienok dobrého života, je kazením toho, z čoho tajuplným spôsobom organizuje sa pevne jadro duchovnej bytosti našej, je nedôverou k múdremu zariadeniu života. Ľudia konajú slepo a nerozumne, keď utekajú od mravných obťažností, mysliac takýmto spôsobom napraviť svoj život. V ťažkostiach života treba hlavne a predovšetkým tak dirigovať svoju dušu, aby ona odolala ťažkostiam. Duša ľudská je ten najdokonalejší aparát, ktorým sa pri náležitom a umelom narábaní dajú odstrániť a premôcť všetky prekážky a ťarchy života. Ľudia ale málo, temer vôbec nepoužívajú tento dokonalý aparát a nechávajú ho hrdzavieť. Duša ľudská je retorta, v ktorej každé nešťastie možno prevariť v blaho. Na vonkajšie premeny len vtedy sa treba podujímať keď je k tomu rozkaz alebo dovolenie svedomia, nikdy ale nie svojvoľne, prebiehajúc vyššie riadenie. O vonkajšom osude človeka nikdy nemôžeme vedieť, aký je lepší a potrebnejší preň, preto je rozumný človek večne na pozore, kde ho ruka Hospodinova vedie, ktorá liaca, či pravá, či ľavá, ho poťahuje, a keď ani jedna, nuž kráča priamo.

To, čo má prísť a je potrebné, príde vždy v pravý čas k tomu, kto dobrej veci v sebe kliesni cestu. Je dosť možné, že keby som bol mal peňazí, nebol by som tak spokojne zotrvával vo svojom vyčkávaní, ako som zotrvával, bo peniaze, ako známo, majú veľkú zvodnú moc. Že som ich ale nemal, nuž tým spokojnejšie oddal som sa do vôle božej. Stalo sa ale tak, ako som neočakával. V júni dostal som ponuku od jedného priateľa z Ruska prísť k nemu na návštevu. I cestovné trovy boli hneď pripojené k listu. Ohliadnuť sa po Rusku, oboznámiť sa s daktorými Rusmi bolo oddávna mojou túžbou, preto bez váhania prijal som priateľovu ponuku. Obával som sa však, že mi, keďže som mal o tri mesiace narukovať, pas nevydajú, a bez pasu do Ruska nikam. Čo tu robiť? Musím probovať, pomyslel som si, a tak mi i známi radili. A skutočne, ministerstvo bez prekážok a obratom pošty dalo mi pas platný na celý rok. S radosťou som odcestoval. Ale prv ešte nechal som svoju ruskú adresu u slúžneho, prosiac ho ako súkromného človeka, aby mi dal na vedomie každý prípis od vojska, ktorý sa mňa týka. Koncom novembra skutočne obdržal som povolanie, vystavené štvrtého októbra, aby som sa naskutku hlásil pri pluku. Pretože som ale za záväzné pre seba toto povolanie nepovažoval, neohlásil som sa naň.

Na Kavkaze sa práve vtedy odohrávala známa duchoborská dráma, a tu dostal som rozkaz, že v priebehu 48 hodín musím opustiť hranice svätého cárstva, ak nechcem byť odovzdaný do rúk rakúskej polícii. Prečo som bol i ja vypovedaný z Ruska, toho príčiny nie sú mi známe.

Mnoho a mnoho mohol by som ešte pospomínať, čo sa stalo v súvislosti s mojím odchodom z vojenskej služby: prosbopisy, odpovede a rady vysokopostavených úradníkov, chodenie mojej matky po audienciách atď., ale dosť som sa i bez toho naunúval čitateľa. Preto radšej končím.

V Uhorsku považovaný som za vojenského zbeha a tak voľky-nevoľky musím sa zdržiavať v cudzozemsku. Túžbu po domove ale ani necítim. Nakoľko viem a môžem, pracujem v prospech Slovenska a v láske k nemu mi tiež nič neprekáža. Nad Slovensko ale drahý mi je Boh, ktorý je všade s nami, len aby sme my s ním boli. Aj bratia sme vari všetci rovnakí.

Švajčiarsko, Onex pres Geneve, 7. mája 1904