ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď po odsedení extra trestu, na pätnásty deň, profos zaviedol ma do mojej predošlej komory, táto zdala sa mi taká priestranná ako nejaká dvorana. A vstúpiac do nej, aké obľahčenie som pocítil! Akoby mi veľká ťarcha bola z pliec sňatá, akoby ma z ťažkej fúry vypriahli. Štrnásť dní strávených v korekcii bolo ťažkou pokutou a skúškou, to pocítil som len teraz náležite, keď som vyšiel stadiaľ, a síce podľa ťarchy, ktorá spadla zo mňa.

Predovšetkým som nalial vody do umývadla a zmyl som zo seba smrad a špinu karcera, ktorá ma až pálila. Potom vymietol som si komoru, mokrou handrou postieral som hrubou vrstvou nasadnutý prach z políc a náradia. Len keď som bol s touto prácou hotový, vystrel som sa na posteľ. Bože, akým kniežacím pohodlím sa mi zdala byť mäkká poduška a teplý pokrovec! Akou rozkošou sa mi predstavovala čistá bielizeň na tele a v posteli! Ako mi lahodila pomerne vysoká povala nad hlavou! Sladko mi bolo na duši, ako keby som sa bol z ďalekej namáhavej cesty vrátil k domácemu kozubu.

A nielen ja, i druhí sa radovali môjmu návratu. Každý, kohokoľvek som stretol, kľučiari i väzni, sa mi prívetivo usmievali, priateľsky hlavami pokyvovali.

- Čože je im už teraz! Skoro pôjdu domov, budú pánom, ako boli - prihovárali sa mi väzni, obodrujúc ma súčasne namrzení nad tým, že im nie je dopriaty podobný osud.

Hlavný profos, hocako predtým málo hovoril ku mne, zato v jeho správaní nebolo predošlého opovrhnutia a hnevu. A viceprofos srdcom ľutujúc, že ma stretla taká nehoda, ešte delikátnejšie správal sa teraz ku mne. On prechovával tak mnoho sústrasti ku mne, že ťahy jeho tváre bývali zmenené od bôľu a dakedy bezmála slzy mu nevyhŕkli.

Štrnásť dní mi ostávalo ešte byť vo väzení a všetok tento posledný čas strávil som pri pokoji, bez nudy a bez tiesne. Predošlé moje výsady, doktorom pre mňa vybojované, ako: päťhodinová prechádzka, kúpanie a extra olovranty, podľa zákona i teraz mi patriace, mi síce neboli prinavrátené - neviem či naschvál, či nie, profos zabudol na ne - ale som ani veľmi nestál o ne, preto som sa ani neozval.

Raz v predvečer, počas prechádzky na priestrannom dvore - bolo to deň pred mojím odchodom z väzenia - zazrel som na druhom konci dvora idúcich mi priamo v ústrety hlavného profosa s dákymsi dôstojníkom, ktorého som pre veľkú vzdialenosť sprvu nepoznal. Len keď bližšie prišli, videl som, že je to môj známy, mladý poručík, ktorý myslím dva týždne presedel zavretý v mojom susedstve. Bol to milý, neskazený šuhaj, s ktorým sa príjemne dalo pohovoriť. On v prchkosti korbáčom udrel vojaka a za to dostal štrnásť dní „profossenarreštu“ i bol presadený k druhej posádke. Teraz znova bol v službe a vezmúc si urlaub ^[29], prišiel do Košíc navštíviť svojich kamarátov, medzi inými i mňa. Vyholeného, vyfinteného, celkom zmeneného v svojej vonkajšej podobe, nemohol som ho poznať odrazu. Spoznajúc ho však, zaradoval som sa nečakanému, milému hosťovi, neštítiac sa prísť na návštevu k väzňovi. Priateľsky sme si stisli ruky.

- Prišiel som sa pozrieť na teba, ako sa ti vodí, liebes doktorchen, - veselo oslovil ma mladý poručík, dávajúc mi titul, akým sa mi obyčajne prihováral a láskavo hľadiac mi do tváre svojimi večne usmiatymi, modrými očami. - Aj prišiel som ti povedať, čo som na sebe skúsil, že sa človek celkom inakšie cíti na slobode ako v závetrí. Ako keby som bol iným človekom od tých čias, čo som sa von dostal z väzenia. Hovor, čo chceš, ale život nie je životom bez zlatej slobody, ty ale, ako počúvam, zotrvávaš pri svojom predsavzatí, teda - chceš naďalej zostať vo väzení. Povedz mi, prečo to robíš? Či hodno vystrájať také kúsky? Hubiť si život für lumpige sieben Wochen! ^[30]Skutočne, ľutujem ťa, doktorchen a dávam ti radu, aby si si dobre premyslel, čo robíš, - z úprimného srdca hovoril poručík.

Čo som mu mohol odpovedať? Mal som mu dokazovať - čo preň nemalo dôkaznosti, lebo nachodil sa ešte na tamtej strane vrchov - že rozumnejšie a výhodnejšie je sedieť vo väzení za pravdu, než bezmyselne strcať sa po tom blate, ktoré on nazýval zlatou slobodou? Neradno je drať jazyk podaromnici o veciach svätých. On ešte príliš veril v právoplatnosť egoistických radostí, príliš málo ešte poznal život a ľudí, než by bol mohol pochopiť, čo to znamená vybrať si strmý, nepohodlný chodník života. Ba, ja i neľúbim učiteľstvo, preto len toľko som povedal, že i on i ja máme pravdu, každý zo svojho stanoviska, preto aby sme radšej o dačom veselšom pohovorili. Pobesedujúc si o tom, o druhom z vojenského života, hlavne o jeho novej garnizóne, odobrali sme sa so vzájomným želaním šťastia pre život.

Bože, ako sme rôzne chápali toto šťastie: Po odchode poručíka ešte ostal som na dvore a dlhšie rozjímal som o tejto rôznici chápania, nielen ohľadne poručíka, ale temer o všetkých svojich známych a ľudí, ktorí ma obklopovali. Povedomie osihotenosti povstalo vo mne, smútok zatienil mi dušu, ale nie zlý smútok, smútok dobrý a úrodný. A taký mi bol odrazu cudzí, taký ďaleký tento ináč milý poručík. Vôbec, ako často sa stáva, že ľudia, s ktorými mnoho, ba každodenne obcúvame, s ktorými nás spájajú pokrvné zväzky, odrazu stávajú sa nám cudzí a ďalekí. Menovite vtedy sa to stáva, keď duch zašelestí nad našimi stráňami…

*

Štvrtého októbra, popoludní vypršal termín vymeraného mi trestu. Bol som odvedený do kancelárie väzenia, kde mi hneď odovzdali moje veci, uložené peniaze, dali sa mi podpísať, že všetko som riadne prijal a v sprievode „tagskorporála“ ^[31]mal som ísť hneď ďo špitála. Už sme sa mali pohnúť, keď odrazu pristúpili ku mne starší profos a zmätene, rozčúlene, hoc očividne chcel zatajiť svoj nepokoj, nepozerajúc mi do očí, povedal: „nech sa nehnevajú… a nech mi odpustia, nech zabudnú, že som im ublížil…“

Ja som ostal veľmi prekvapený nečakaným prejavom toľkej ľudskosti profosovej. On bol človek tvrdý a hrdý a silne muselo zahovoriť v ňom svedomie, že odhodlal sa pred svedkami prosiť o odpustenie u väzňa. Žiadnu nenávisť som k nemu neprechovával, a teraz, vidiac ho takého skrúšeného, už vonkoncom nie. Povedal som mu, že nemám čo odpúšťať, a odobral som sa od neho.

Druhé dvere od kancelárie viedli do bytu viceprofosa, i tam som vskočil odobrať sa. Tam ale neboli spokojní s takou krátkou odobierkou a musel som im prisľúbiť, že prídem večer ešte raz, že si spoločne zavečeriame na rozlúčku.

Príduc do nemocnice, predviedli ma pred toho istého sanitárneho kapitána, ktorý ma na počiatku mojej aféry odviedol, bol na oddelení pre choromyseľných. Najprv sa prizrel na mňa vnímavo, potom mi povedal, že posiaľ nedostal žiadne bližšie návody od korpskomanda, preto že môžem podľa ľúbosti nakladať so svojím časom, len aby som spávať prichodil načas do nemocnice.

- Máme mnoho práce v kancelárii, mohli by ste nám trocha pomôcť, jednak nemáte nijakú robotu, - celkom familiárne, čo hneď zapáčilo sa mi u neho, doložil kapitán.

Ja som pristal na všetky podmienky a hneď som sa šiel preobliecť, lebo ma ťahalo do mesta, na ulicu medzi ľudí.

Bol už večer, zapaľovali svetlá, keď som vyšiel na ľudnatú ulicu. Pri východe z nemocnice som sa mimovoľne zachvel v očakávaní, aký pocit ma ovládne na slobode? Ale ostal som veľmi sklamaný. Nič, celkom nič sa nehlo vo mne, žiadne zvláštne city sa neozvali, žiadna radosť. Ak ma dačo prekvapilo, teda bola to všednosť a nezaujímavosť pouličného obecenstva a ruchu. Dívajúc sa väčšinou do bezvýznamných a nepríjemných tvárí okoloidúcich, jasne som videl, že súc pozbavený chýrečnej zlatej slobody, stráviac osem mesiacov v nevôli, nič som tým nestratil, naopak, skôr vyhral som. I povedal som si: nie tá sloboda, po ktorej svet pachtí, nie sloboda vonkajšia je dôležitá, dôležité je nezapredať svoju človečenskú dôstojnosť, konať podľa toho, ako nám káže naše svedomie, počúvať viac Boha ako ľudí, nestarajúc sa o to, kam nás to povedie. Veď Boh len k dobru vedie.

Aby som sa neoneskoril, šiel som priamo k vojenskému súdu kde nachodil sa byt mladšieho profosa. A vojdúc bránou, idúc po chodbe staviska, kde bol som súdený, skadiaľ len pred pár hodinami dostal som sa na slobodu, začudoval som sa, že nič sa nehýbe a neozýva vo mne, žiadna vzrušenosť, žiadna roztrpčenosť, celkom tak, akoby som kráčal ktorýmkoľvek iným mne ľahostajným a cudzím staviskom. Profoska bola sama doma, muž jej bol ešte v službe. Hneď nechala svoju robotu a s vyjasnenou, dobrou tvárou voviedla ma do mužovho kabinetu, ktorý im slúžil zároveň za hosťovskú. Celá vytešená nad mojím príchodom, z prechádzok v záhrade aj ináč mne dobre známa profoska usadila ma do najlepšieho kresla. Bola to dobrosrdečná Viedenčanka, tlstá, zhovorčivá žena, ktorá mi preukázala nejednu dobrú službu počas môjho väzenia; teraz dívala sa na mňa očami zaslzenými od radosti.

- Boh zastavil vaše trápenie, - ozvala sa. - Ani by ste neverili, ako nás to s mužom oboch trápilo, keď vás zavreli do korekcie… a tak bez všetkej viny… Bože, tak trýzniť dobrého človeka…! Zato ste teraz slobodný. Budete šťastný, ale i zaslúžite si to. Bože, ako vám to prajem, - hovorila profoska celá vyžiarená a vytrela si slzu dojatosti a radosti z oka.

Nerada počula, keď som jej povedal, že moja záležitosť nie je skončená, že podistým ma znova budú súdiť, znova posadia do väzenia. A nechápuc moje duchovné záujmy v mojej pevnote presvedčenia ako mnohí iní, zhliadla akési podivné, nepochopiteľné želanie sedieť za mrežami. I tomu nerozumela, keď povedal som jej, že dobro a šťastie nezávisia od vonkajšieho blahobytu, že v žalári človek môže byť šťastnejší a spokojnejší ako uprostred, všetkého pohodlia a bohatstva sveta.

Medzitým prišiel i profos zo služby. Tiež ma milo prijal a celý sa uzajakal od vzrušenia. Ani by som nebol myslel, že tento, tučný, červenonosý vojendoš je schopný toľkej jemnocitnosti, akú teraz preukázal. Celá jeho tvár bola zmenená, i hlas i posunky, jeho boli inakšie, aké bývali medzi stenami väznice. Mnohí, premnohí ľudia utrácajú svoje najvzácnejšie vlohy a vlastnosti, svoj skutočný kapitál života tým, že kvôli domnelému polepšeniu života oddávajú sa do služby diablovi, že berú na seba povinnosti, ktoré poskytujú im len mrzutosti, len do hriechu ich ženú.

Počas prvých dní bolo moje postavenie v nemocnici veľmi záhadné a neurčité. Vojakom som nebol, žiadne vojenské povinosti som nekonal, a predsa ma tam držali. Obliekal som sa do svojich civilných šiat, robil som, čo sa mi páčilo, nik sa o mňa nestaral. Všetci, ktorí ma videli a rozprávali sa so mnou, čudovali sa nerozhodnosti vojenských vrchností, ktoré ináč ako známo, veľmi rozhodne pokračujú.

Sprvu býval som podľa kapitánovho nariadenia v jednej na ten čas prázdnej izbe pre nemocných, potom ale zvedel o tom komandant nemocnice, hlavný štábny lekár Weese a, bojko aký bol, tak sa naľakal mojej prítomnosti v svojej ríši, že ma naskutku vysánkoval stadiaľ. Kapitán mi vtedy dal na výber: bývať alebo s lekárnikmi-dobrovoľníkmi, ktorí mali svoju osobitú „cimru“ v jednej kasárni a v istom zmysle tiež prislúchali pod komando kapitána, alebo bývať v izbe spolu s obecnými sanitármi vojakmi. Lekárnici-dobrovoľníci boli všeobecne známi ako prázdni, namyslení fičúri, ja som ich tiež považoval za takých, preto som si bez váhania vybral spoločnosť obecných vojakov, v každom ohľade úctyhodnejších ľudí, než sú kadejakí toho mena nezasluhujúci inteligenti quasi-inteligenti. Stravovať som sa mohol v meste, ale nechtiac sa vydeľovať zo spoločnosti ľudí, s ktorými som spolu býval a obcoval, volil som si jesť s vojakmi to, čo oni jedli. Prostý človek, sedliak akéhokoľvek národa, a Slavian zvlášť - o tom presvedčil som sa mnoho a mnohokrát - je zväčša korektnejší, skromnejší i rozumnejší, nehovoriac o tom, že je mravnejší ako väčšina tých ľudí, ktorí skončili všelijaké stredné a vysoké školy. Všetci vojaci, od prvého do posledného, správali sa ku mne od počiatku do konca slušne, úctivo; neznámi, bez môjho vedomia a bez toho, žeby ich prosil o to, prihotovili mi posteľ, čistili mi topánky, donášali mi jedlo z kuchyne a nikdy žiaden z nich nelichotil mi, nebol dotieravý, neliezol mi do duše.

Neviem, koľko dní som strávil v spoločnej „cimre“, už to tak vyzeralo, akoby vojenská vrchnosť bola zabudla na mňa a ja počal som už snívať o tom, čo bude, ako bude, keď sa domov navrátim, keď jedného dňa strážamešter, s ktorým spolu za jedným stolom som písaval v kapitánovej kancelárii, vyjdúc od kapitána, oznámil mi, že som pričlenený k mužstvu, k sanitárom.

Hoci musel som ju čakať, lebo bola obsiahnutá v mojom ortieli, predsa ma táto správa nadmieru prekvapila, ba ohlušila. Všetok obzor predo mnou sa mi zamračil. Zármutok a žiaľ ma pojali. Tak mi bôľne bolo, že musel som sa namáhať, aby som potlačil slzu tisnúcu sa mi do očí.

Opýtal som sa strážameštra, smiešneho, maličkého, dosť starého poľského žida, že čo to znamená, či budem musieť všetko to robiť, či budem podrobený tej istej disciplíne ako ostatní?

- Ja, natürlich, ^[32]- odpovedal strážamešter svojím spevavým židovským výhovorom, chrčiac pri hláske „ch“.

A tu odrazu, ako dajakým zázrakom, vyrástlo vo mne odhodlanie. Jasné a pevné odhodlanie, že pôjdem naspäť ta, skadiaľ som nedávno prišiel - do žalára, vojakom ale že nebudem. A súčasne s touto odhodlanosťou zmizla vo mne všetka malomyseľnosť, zmizol všetok zármutok. Zase cítil som sa byť chlapom na nohách, ktorý vie, že má spoľahlivú zbraň v rukách, a preto sa nebojí. Vedomie bezpečnosti dávalo mi silu a pokoj. Bolo mi ako vojakovi pred bitkou, sprvu nepríjemne a ťažko, potom ale, keď trúba dá signál do boja, keď zahrmí prvé delo u nepriateľa, zabudnuvšieho na svoju ustatosť a smelým srdcom, nebojaceho sa, nemysliaceho na žiadne nebezpečenstvo, mysliaceho len na svoju povinnosť, na to, že tak musí byť, vrhajúceho sa do boja. Predo mnou na stole ležiace papiere, kancelária, nedávno ešte predstavy, ktoré ma lákali, všetko toto akoby sa bolo podňalo a stratilo kdesi, rozplynulo sa. Zahľadel som sa pred seba, majúc upretý svoj duchovný pohľad na to, čo sa vo mne dialo; ale nezabúdal som ani na svoje okolie a pomysliac na kapitána v susednej izbe, čakajúceho na odpoveď, povedal som strážameštrovi:

- Choďte, povedzte pánu kapitánovi, aby sa neunúval nútením ma k službe, ja slúžiť nebudem, aby ma teda priamo dal odviesť naspäť do väzenia.

Strážamešter vytreštil na mňa oči ustrašene: - Um Gottes Willen, tun Sie das nicht! Was kosten Sie sechs Wochen zu dienen? Ich diene siebenundzwanzig Jahre, und was ich auszustehen habe, das können Sie sich gar nicht vorstellen. Sind Sie doch klug und dienen Sie! ^[33]

Keď som ale povedal, že nezmením svoje rozhodnutie židáčik zdvihol obrvy, pokrčil plecami a so slovami: „Sie selbst werden die Schuld tragen“ ^[34], šiel ku kapitánovi.

Bol tam dosť dlho a musel sa potichu zhovárať s kapitánom, lebo žiaden hlas nedochodil ku mne zo susednej izby. Keď sa vrátil, sadol si za stôl k svojej práci a mlčal, čo muselo mať svoju zvláštnu príčinu, lebo to bol človiečik, ako sú zväčša židia, mnohovravný a táravý. Len keď sa úradná hodina skončila, zasa sa ohlásil; pán kapitán sami pôjdu s meldungom k jeho excelencii (rozumel komandanta košickej posádky, teraz už nebohého feldmaršallajtinanta Kováča).

Minuli dva dni po tomto príbehu, bez toho, žeby som bol zvedel dačo nového. Ja som sa nespytoval, a strážamešter s kapitánom mlčali, nehovorili so mnou.

Čas vyrovnáva všetky nerovnosti, mierni najostrejšie dojmy, utíši každé vlnobitie. Za dva dni i ja zabudol som, čo sa stalo, a nemyslel som na to, čo ma čaká. Vošiel som do každodennej, všednej koľaje žitia a s bezstarostnosťou a ľahkou mysľou, tak veľmi charakterizujúcou Slováka, šiel som v ústrety svojmu osudu. Písal som listy na rôzne strany, čítaval som mnoho, sporil a besedoval som s lekármi-dobrovoľníkmi, ktorých sa počas môjho preháňania zamenila už tretia skupina.

V jeden pekný deň ale zase podišiel ku mne strážamešter a navrhol mi, aby som šiel s ním do magazínu, že mi tam vydá vojenský mundier a príslušnosti sanitárneho vojaka.

- Ani mundier, ani vojenské príslušnosti nepotrebujem, lebo, ako som povedal, slúžiť nebudem, - nepokojne povedal som strážamešterovi.

- Ja viem, že slúžiť nebudú, ale mundier a veci nech predsa vezmú. Čo im tie veci urobia? Neublížia im, keď im budú visieť nad posteľou. Či nie je všetko jedno, v akých nohaviciach budú chodiť, či v erárnych, či v svojich, alebo akú čiapku budú mať na hlave? - presviedčavo, ako židia vedia, nahováral ma strážamešter.

V duši mojej nemohol som nič namietnuť proti židáčikovmu mudrovaniu, ale klátil som sa trocha, čo mám urobiť, či ho mám poslúchnuť, či nie, preto bránil som sa ešte: načo sú mi, reku, vaše veci a mundier, keď slúžiť nebudem?

Židák ale bol v hazarde, ako keby mu o to šlo, aby svoj planý tovar dobre predal, a vidiac moju váhavosť, pokračoval:

— To nič neškodí. Len nech ma poslúchnu, nech vezmú veci, uvidia, že neobanujú.

Ako kupovateľ proti svojej vôli na kúpu nahovorený, šiel som za strážamešterom do magazínu, vzal som veci a premenil som svoj kabát za tmavozelenú sanitárnu blúzu, aj čiapku vojenskú som si nasadil. Vyfasované nohavice a topánky sa mi však nepáčili, preto ostal som v svojich civilných. Takto oblečený chodil som potom pár dní. Rozhovorov o dajakom konaní služby nebolo, s mojím časom nakladal som, ako sa mi samému páčilo. Len to mi bolo kapitánom naložené, aby som v svojom nápadnom obleku nešiel do mesta, že ak chcem ísť, aby som išiel ako sa patrí po vojensky oblečený, so zbraňou pri boku. Pretože mi ale na meste nezáležalo, aj že nechcel som opicu robiť zo seba, teda neprekročil som nemocničnú ohradu.

*

Jedného dňa doručil mi kapitán objemný balík s veľkými pečaťami, rieknuc, že mi to posiela vojenské ministerstvo. V balíku boli okrem niekoľkých listov výstrižky z rozličných nemeckých a maďarských časopisov o mojom odopretí vojenskej služby a zhabaní môjho diplomu. Bola v balíku i spomenutá ruská knižka o Drožinovi. Bol to ten istý balík, ktorý pred poldruha mesiacom pre chybne udanú adresu uvrhol ma do korekcie a kľučiara do karceru. História tohto nešťastného balíka bola nasledovná: poštový úrad, nevydajúc ho sudcovi, poslal ho ministerstvu premávky. Medzitým ale šli raporty o podozrivej zásielke až k samému vojenskému ministrovi, ktorému, rozumie sa, zásielka bola odovzdaná. Teraz, po prečítaní jej obsahu, zásielka bola konečne i mne doručená.

Apropos, ale kľučiara nesmiem zabudnúť.

On nesedel dlho v karceri, bol degradovaný z kaprála na infanteristu a toto bolo preňho šťastím. Ako kaprál bol by musel ešte tretí rok slúžiť, ako infanteristu ho ale hneď domov poslali, lebo mal vtedy práve dva roky odslúžené. Rozprávali mi o ňom, že sa radoval, že takýmto neočakávaným spôsobom oslobodil sa od vojenčiny. Mne bolo tiež príjemné vedieť, že zriedkavý tento cigán neutrpel žiadnu škodu a že naopak, tak dobre preňho sa celá záležitosť skončila.

Neviem, skadiaľ sa odrazu vzal ten chýr medzi nižšími šaržami nemocnice, že budem predstavený superarbitračnej komisii a od vojenskej služby navždy oslobodený. Mnohí veľmi živo rozprávali o tomto tak, ako keby to cele určite vedeli a ako keby sa to ich samých týkalo. Neviem prečo, i ja uveril som tomuto chýru, aspoň za veľmi pravdepodobné považoval som takéto rozlúštenie mojej aféry. Superarbitračná komisia pozostávajúca hlavne z vojenských lekárov, zasadá každý mesiac a má za úlohu prehliadnuť ťažko nemocných vojakov, a nesúcich k službe uvoľniť. Najbližšie zasadnutie malo byť 25. októbra. V predvečer toho dňa mi skutočne bolo oznámené, že budem predstavený komisii, i bol mi takzvaný parádny mundier vydaný. Bol som v rozpakoch, keď som sa zapísal do komisného „vafenroku“, a na hlavu kládol tvrdý čákov. I „fašinu“ mi dali opásať. Ale žiadosť čím skôr urobiť koniec trápnej zápletke bola vo mne taká veľká, že premohol som svoj odpor. Len pár krokov viedlo po chodbe z tej izby, v ktorej som sa obliekal, do tej, v ktorej zasadala komisia, ale prestál som mnoho, kým som to vykonal. Bol som silne rozčúlený a zakúsil som pocit, ako keby som šiel na dajaký špatný, nečestný skutok.

Keď zavolali moje meno, podišiel superarbitrujúci vojenský lekár k predsedovi komisie a dlhšie o čomsi šepotal. Potom mi preklopal prsia, pričúval, ako dýcham, a oznámil ma za nesúceho na vojenskú službu. Bol som navždy vylúčený z armády. Do protokolu vnesený tento výrok čítal som o hodinu neskoršie na vlastné oči. Dočasný priepustný lístok mi bol doručený a bolo mi povedané, že „obšít“ ^[35]dostanem poštou.

Hneď v ten istý deň som odcestoval z Košíc.