ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vojenské stanovy určujú štyridsaťdva dní na pozorovanie vojaka, o ktorom sa predpokladá, že je choromyseľný. V priebehu týchto štyridsiatich dvoch dní majú lekári podať svoju mienku o duševnom stave pozorovaného a predĺženie tohto termínu dopúšťa sa len vo výnimočných prípadoch, a síce vtedy, keď lekári ešte i po uplynutí termínu nie sú si na čistom ohľadom diagnózy.

Mňa pozorovali nie štyridsaťdva, lež päťdesiatpäť dní v košickom špitáli; vlastne ani nepozorovali, len držali uväzneného, pretože hneď po prvých dňoch všetci nepochybne vedeli, tak lekári, ako i nelekári, že naskrze nie som choromyseľný, ale na rozume celkom zdravý a neporušený človek. Veď pol piata mesiaca sme spolu slúžili, každodenne ma vítali predstavení, hovorievali so mnou, často dosť seriózne a úprimne, vedeli, že mám od druhých odchýlne názory, vedeli, že zavrhujem vojenčinu, teda akože si mohli vážne myslieť, žeby pomätenosť bola príčinou môjho činu? Oni si to nemysleli. Všetci, i lekári, i dôstojníci, ktorí prichodili ku mne počas môjho väznenia, hovoriac so mnou, chceli ma kapacitovať, do dišputy sa púšťali, vôbec nikomu ani raz neprišlo na um pozrieť sa na mňa ako na blázna. Prečože ma teda tak dlho držali zavretého a nepodávali svoju mienku o mne? Myslím, že stalo sa to z viacerých príčin: hádam čakali, že časom odstúpim od svojho predsavzatia, že sa zľaknem, že si to ešte rozmyslím, a hádam, ako kamaráti, i ostýchali sa odovzdať ma priamo do rúk vojenskej „spravodlivosti“. Akokoľvek zahlušené a zapredané, ľudia predsa len majú svedomie. Aspoň ja inakšie neviem si vysvetliť to nedôsledné počínanie si mojich predstavených - lekárov, že po päťdesiatich piatich dňoch poslali ma na ďalšie pozorovanie do Viedne. Keby ma boli považovali za choromyseľného, mali ma alebo pustiť domov, alebo zavrieť do ústavu pre choromyseľných, ak ma ale považovali za zdravého a príčetného, mali ma odovzdať vojenskému súdu, t.j. posadiť do áreštu. Že neurobili ani jedno, ani druhé, ale tretie, celkom neodôvodnené a nedôsledné, to svedčí o tom, že sa ostýchali. Posielanie obžalovaného od Pontia k Pilátovi je v týchto prípadoch od starodávna osvedčenou praktikou. Keď ľudia nechcú za nejaký svoj zlý skutok vziať na seba zodpovednosť, podelia si ho medzi sebou, a potom nik už z nich o sebe nie je zaň zodpovedný, aspoň tak si myslia.

S krátkym vysvedčením bez všetkého odôvodnenia s diagnózou: „náboženská pomätenosť spletená s ideami Tolstého“ odpravili ma do Viedne, ako hovorím, nie do ústavu pre choromyseľných na liečenie, lež na ďalšie pozorovanie. Doktor, ktorý ma sprevádzal, sám mi ukázal toto vysvedčenie a krčil plecami nad podivnou diagnózou a ešte podivnejším výrokom.

Mňa sa ale tieto veci vtedy naskrze netýkali, ja som bol rád premene, tešil som sa, že sa preveziem a trochu prevetrám. O mojej ceste som vopred vedel, preto som dal znať všetkým mojim príbuzným a priateľom, kedy ma povezú, aby ma čakali na staniciach.

Bolo chladné ráno, keď sme, ja i sprevádzajúci ma nadlekár, vycestovali z Košíc. Bolo veľmi pekne. Na modrom nebi ani jediného obláčka, len ligotavé slnko ho zdobilo. Hneď som si stal k otvorenému oknu chodby nášho vagóna, aby som sa nadýchal čistého, sviežeho povetria a nakochal krásou hôr a lesov. S úľubou vystavil som tvár na obdúvanie ostrému vetru, vyvolávanému bystrou jazdou vlaku. Reku, kto vie, či skoro budem mať takúto príležitosť k obcovaniu s prírodou? Netrvalo to dlho, precestovali sme Spiš, a počali sa zjavovať čím ďalej tým známejšie, tým rodnejšie obrazy. Prišli sme do chotára, kde každý chodníček, každý potôčik, každá väčšia skala ako starí dobrí známi usmievali sa mi a jedno za druhými mizli spred očí. Príjemne a bôľne zvierala sa hruď. Hneď tu bola i L-ská stanička, kde mala ma čakať moja mať. Zďaleka som ju poznal, od vetra do veľkej šatky zakrútenú. Vagón náš ďaleko zastal od nej, a preto, chudina, nestačila ešte dobehnúť k vozňu, keď už hvízdol rušeň a rušali sme ďalej. Bože, aká zas bola utrápená, ubolená! Vidno bolo na jej tvári, že z tej spokojnej, pokornej nálady, v akej bola odo mňa z Košíc odišla, neostalo v nej ani sledu. Len práve som stačil kývnuť jej rukou a zavolať: ruky ti bozkávam! Tvár sa jej ešte väčšmi zmraštila a plačúc zvolala mi: Zbohom! Hľadeli sme si do očí, pokiaľ sme mohli, pokiaľ vlak, v ktorom som sedel, nezahol za blízku zákrutu. Ako predtým, tak i teraz cítil som žiaľ matkin a ľúto mi jej bolo, srdcom ľúto, ale zároveň cítil som i radosť následkom povedomia, že nachodím sa v číchsi bezpečných rukách, ktoré ma nesú dobrým smerom k pravému cieľu života. Je tak sladko nevzpierať sa, s plnou dôverou odovzdať sa unášajúcej nás sile života. Letíš, letíš, nevieš, kam doletíš, ale vieš, že dobre letíš, že sa ti nič zlé nestane, stať sa nemôže, a preto sladko ti je, blažený si. Starí Rimania nachodili, že sladká je smrť za domovinu, dulce est pro patria mori. I my, kresťania, by sme mali tak zmýšľať o našej domovine, ktorá je vo večnosti, v Bohu.

Na nasledujúcej stanici prisadla k nám moja sestra, ktorá chcela to urobiť už v L., ale pre krátkosť času nemohla, a musela sadnúť do iného vagóna, ktorý stál bližšie. S ňou vošla i pani S., dobrá priateľka nášho domu. Sestra plakala tým lacným plačom, akým obyčajne ženy plačú, sto a stokrát za svojho života. Na tvári priateľky tiež napísaný bol zármutok. Ja som ich obe tešil, hovoriac im, že moje postavenie naskrze nie je také ťažké, akým sa im vidí, že som spokojný, že mi je dobre, že zlé sa mi sotva dačo stane, že, naopak, skôr mi táto skúška bude na osoh duševný atď. Ako to často býva, viedel som podľa tváre, že pani S. rozumie mi, spolucíti so mnou verí mojim slovám, že mi je dobre. Ale predsa nemohla sa udržať dobrá duša, aby mi nepovedala: Viem, že vám je dobre, verím, že dobre robíte, zriekajúc sa vojenskej služby, ale, Bélinko, pomyslite i na vašu mamu, ušetrite jej, ak vám možno, veľkú starosť a bôle! Ona si to zasluhuje od vás. Kvôli nej odstúpte! Mňa dojímali priateľkine dobré city, páčili sa mi jej láskavé oči pritom, ale pokýval som hlavou, že nemôžem to urobiť. A ona hneď prestala ma nahovárať. Potom som im rozprával, ako sa mi vodilo v Košiciach, čo asi ma čaká vo Viedni. Keď sme sa odoberali, sestra hodila sa mi na krk a plačúc ma bozkávala, ani čo by sme sa navždy lúčili. Zbadal som pritom, ako vo vagóne prítomné dámy, i predtým zvedochtivo sliediace za nami, obmieňali sa pohľadmi a významne sa usmievali, ba i šuškali medzi sebou, podľa všetkého, román podozrievajúc. To bolo na M-skej stanici, kde vlak náš stál zo desať minút a kde zas brat s niekoľkými známymi ma čakal. Brat môj nikdy nesúhlasil so mnou, vždy správal sa záporne k mojim náboženským náhľadom a vývodom, ktoré z nich vyplývali považujúc všetko to za hubenie seba samého, za mysticizmus Tolstým mne sugerovaný. Ba, dosť možné, že sám ani by nebol zmýšľal tak, ale pretože tak zmýšľali a hovorili iní, ľudia starší a vzdelanejší než on, v spoločnosti ktorých sa on pohyboval a ktorých považoval za ľudí kompetentných v otázkach života, nuž nie div, že osvojil si túto ich mienku. Mladosť, neskúsenosť, vlastenecká oduševnenosť bezpochyby tiež prispievali k tomu. Ľudia sme vždy náklonní voliť ľahšiu cestu, či vlastne tú, ktorá zdá sa nám byť ľahšou. Terajší môj skutok zdal sa mu byť - akým nevyhnutne on sa zdá všetkým ľuďom, ktorí zhliadajú blaho života v dostihnutí vonkajšieho blahobytu - nezmyslom dovedeným do krajnosti, čo, pretože ma predsa miloval, nemohlo ho nechať ľahostajným.

Sprvu sa zdržiaval, nechcel voľný chod dať svojim vzbúreným citom, ktoré prezrádzala jeho bledá tvár, nepokojný pohľad a premena hlasu. Ale dlho to nevydržal: do krajnosti napnuté city vyrútili sa celým prúdom výčitiek.

- Ako sa môžeš zapodievať takými haraburdáckymi ideami, nepotrebnými a škodlivými, keď ľud náš slovenský hynie v nevedomosti a potlačení? - oboril sa brat s roztrpčením na mňa. - Všetci naši sa ti čudujú a jednohlasne ťa odsudzujú! Taká vážna a dôležitá úloha čaká nás všetkých, a ty zapodievaš sa tolstojizmom?

Mňa popudili bratove slová, lebo som dobre vedel, aká prázdnota kryje sa nimi, aké nepochopenie a nedorozumenie! Akoby som ja nebol miloval ľud slovenský, akoby som si ja neželal jeho slobodu a rozkvet! Lenže otázku našej spásy som ja inakšie chápal ako brat a jeho M-skí známi, ja som ju chápal tak, že musíme sa stať hrdinami ducha, musíme o hlavu vyššie vyrásť nad našich nepriateľov, musíme mravnosťou a čistotou vynikať nad nimi, zdržanlivosťou a oddanosťou do vôle božej, prísnym zachovaním pravdy kresťanskej musíme dobýjať našu slobodu. Najväčší nepriateľ náš sú naše slabosti a hriechy naše; keby sme sa od nich emancipovali, nuž jarmo otrocké, naložené nám našimi neprajníkmi, samo spadlo by nám zo šijí. Zbraň ducha je nepremožiteľná, ona poráža všetkých nepriateľov. My, holubičí národ, zvlášť by sme si mali byť tohto vedomí a nemárniť svoje sily na neplodnú politickú borbu. Chytajúc sa tej istej zbrane, ktorou nás nepriatelia bijú, my nemôžeme sa merať s nimi, my sa musíme chytiť zbrane dokonalejšej, našej povahe a naším vlohám primeranej, k istému víťazstvu vedúcej: zbrane duchovnej, tej, ktorá spočíva v pravom pochopení a plnení učenia Kristovho, ktoré káže trpieť a odpúšťať, o ktorom je rečeno, že ono premôže knieža sveta tohto a ktoré trvá naveky. Len v Bohu je naša spása.

Kto chce ľud povzniesť, musí sám stáť na výške mravnej, a síce veľmi vysokej, bo ľudu slovenskému nik nezaimponuje, nik ho neprebudí a neotrasie jeho myseľ, kto nie je sám života cnostného, príkladného, svetlom svietiacim na hore. Ľudí ľahtikárskych, svetákov si náš ľud nevšimne a nikdy za nimi nepôjde, bo ľud bárs v hriechoch a náruživostiach zabŕdnutý, vždy seriózne chápal úlohu života. Preto ako irónia zneli v mojich ušiach bratove slová o vznešenejších povinnostiach k ľudu i popudene som mu odsekol:

- Ja si nenamýšľam, žeby som mohol dačo dobré učiť ľud náš, skôr sám chcem sa učiť od neho. Vy, rozumie sa, môžete slopať na česť a slávu slovenského mena.

Bratovi tiež nebolo viac treba ako toto, vzbĺkol a tiež do citlivého mi zaťal:

- Pravdaže, tebe je ľahko tak konať, ako konáš! Skončil si univerzitu, stálo to hrôzu peňazí, hrôzu trápenia a starostí a teraz, keď mať naša ostarela, zoslabla, teraz ťa nič po nej, len o to ti ide, aby si mohol robiť, čo sa ti páči! Ba nie dosť na tom! Zadĺžil si sa ako študent a teraz nepomýšľaš na platenie. Nech platia však tí, ktorí sa podpísali na veksle. Našiel si dobrý spôsob zbaviť sa svojich povinností!

Vtom ale, akoby bol zbadal, že povedal priveľa, aj vidiac, že som ostal od jeho reči ako obarený, že mu neodpovedám, nebránim sa, brat zamĺkol. V nešetrnosti našej sme obaja priďaleko zašli a teraz sme to ľutovali, obom nám ťažko bolo. Aby som dajako zahladil skľučujúcu nás náladu, obrátil som sa k panej S., ktorá vedľa stála a zahovoril som s ňou o čomsi inom. A bol som rád, keď zaznel zvonec k odchodu. Ešte i vo vlaku bol som začas zronený a trápili ma bratove slová, lebo priznať som si musel, že obsahovali i pravdu. Bože, ako by som rád bol býval, keby mi vtedy pár stovák bolo z neba spadlo na vyrovnanie mojich dlhov! Dlho som bol zamyslený, až kým neuspokojil som sa pri myšlienke, že nemôže ísť všetko hladko, ako si to prajeme, že ideálne, dokonale nemôžeme vyplniť svoju úlohu nikdy, že dajaké nedostatky vždy má ľudská robota a že budem hľadieť priviesť do poriadku, ako len budem môcť, svoju vinu. V myšlienkach obrátil som sa k Bohu: Ty, reku, vidíš, že nekonám schválne zle, že sa snažím kráčať spravodlivo a len od slabosti a nesúcosti sa mi stáva, že odbočím z cesty, padám do priekopy.

Môj sprievodca, nadlekár F., ktorý sa tešil príležitosti môcť na štátne útraty sa previezť a Viedeň vidieť, neveľmi sa staral o mňa a neprekážal mi v ničom, preň mohol som hovoriť s kým som chcel, o čom som chcel, i mohol som listy prijímať, ktoré mi sestra bola doniesla. Bál som sa ale, že v Žiline, kde dr. Makovický mal si prisadnúť, sprievodca môj bude mi robiť nejaké prekážky. Bál som sa preto, lebo mi veľmi záležalo na tomto stretnutí, a že bolo sa už raz stalo, že práve Makovický nebol ku mne pripustený. Ktovie, reku, či i teraz nadlekár nedostal takú inštrukciu od svojich predstavených. V každom prípade umienil som si ignorovať svojho sprievodcu v tejto veci a neobracať sa k nemu so žiadnymi otázkami ani prosbami. Smelosť, myslel som si, najlepšie pomáha v takýchto okolnostiach.

V Žiline hneď podišiel k nám môj priateľ. Presadli sme na viedenský rýchlovlak a on si prisadol k nám bez prekážky do nášho oddelenia. Hneď pri výmene prvého pohľadu, po prvých slovách, ktoré sme si riekli s priateľom, pocítil som prítok čohosi teplého, bratského, nadmieru vzácneho. Áno, len príbuznosť ducha je skutočná príbuznosť, láska pokrvná je vždy sebecká, preto bezkrídla a vláči sa nevládne po zemi. Čím mi bol blízky a milý Makovický, bola nie jeho osoba, lež to, že miloval nadovšetko tú istú pravdu večnú, ku ktorej aj ja som bol pútaný. Milovať treba nadovšetko Boha, len pri tejto podmienke sa ľudia môžu skutočne navzájom milovať. Láska bez Boha rýchle degeneruje, planie a mení sa ľahko na nenávisť a nemôže to ani inakšie byť, lebo všetko okrem Boha je defektné, nedokonalé a ako také nemôže trvalo plieniť našu dušu.

S Makovickým sedeli sme jeden oproti druhému a ja zápalisto rozprával som mu, ako ma premohla vyššia sila a ako som následkom toho nemohol ďalej zotrvať v postavení vojenského lekára. Potom som mu odpovedal na všelijaké otázky, ktoré mi predkladal. Až sme zamĺkli. Pozeral som sa von oknom a v duši dialo sa mi čosi podobné, čo dialo sa s naším vlakom, ktorý sa ohromnou bystrosťou hnal vopred, nevšímajúc si ničoho, čo sprava a zľava rozprestieralo sa vedľa cesty. I mňa tak bystro i hrozne, i príjemne rýchlo unášalo k vytýčenému cieľu, i nebolo kedy v tomto letku zadržiavať sa pri zjavoch, ktoré ma sprava i zľava stretávali. Bol som príjemne rozochvený tou napínavou duševnou prácou, ktorá od samého rána neprestajne diala sa vo mne. Priateľ môj cítil asi podobne, lebo po dlhšej chvíli mlčania sa ozval:

- Nezabudni, drahý Vojto (on ma vše Vojtom volal), že len to zrno, ktoré do zeme padne, prináša ovocie!

- Viem! - potvrdil som, a ďalej nehovorili sme o tomto predmete, cítiac, že príliš citlivo sa dotýka nášho života. Prešli sme na ľahší rozhovor, rozprával mi, ako sa naši spoloční známi zmieňujú o mne, ako na nich pôsobilo moje jednanie. Rozumie sa - zväčša nesúhlas. Potom roztvoril svoju koženú kapsicu a vyňal z nej celý zväzok všelijakých listov od blízkych a ďalších našich priateľov, zväčša Rusov. Boli to listy súcitné, zaujímavé, bratské, svedčiace o tom, že všetci ľudia na zemi môžeme byť opravdoví bratia, len sa musíme vedieť preboriť k pravde božej. Ukázal mi nakoniec i mnohé fotografie privezené z Ruska, skadiaľ sa bol vrátil pred pár mesiacmi. Medzi fotografiami bola i podobizeň Leva Nikolajeviča, deduškova, ako sme ho medzi sebou volali. Vtedy po prvý raz som ho videl na fotografii. I zahľadel som sa do jeho prísnej, múdrej tváre a pomyslel na tú obrovskú prácu, ktorú tento veľký človek vykonal, zoškobliac všetky tie hrubé vrstvy lži a pokrytectva, ktorými je všetok náš moderný svet tak starostlivo zaobalený a prekliesniac ľudom cestu k starej, ale pohŕdanej a zabudnutej ceste spasenia. Cit lásky a vďaky a radosti ozval sa vo mne. Musel som sa premáhať, aby so nezalkal od vzrušenia, a nemohol som sa premôcť. Tešil som sa, že oplácam tomuto človeku tým istým, čím on mi pomohol v živote - duchom v duchu.

Ale veľmi mýlia sa tí, ktorí predpokladajú, že my, primknuvší sa k Tolstému, sme akoby jeho bábky, sme rozgniavení jeho autoritou, bezpodmienečne a bez kritiky sa pred ním koríme atď. Ja neviem, dosť možné, že nájdu sa i takí ľudia, viem však to, že takíto ľudia nechápu Tolstého a naskrze nestúpajú v jeho šľapajach, lebo on hlása mravné prebudenie, samopoznanie, sledovanie svojho vlastného rozumu a svedomia, pochod k pravde, k Bohu. K tomuto však treba byť sebou, treba byť mocným, treba na svojich nohách stáť a kráčať, takým spôsobom o nejakom slepom podrobení sa, o nevoľnom napodobňovaní u mňa nikdy nemohlo byť ani reči. Tolstoj dôrazne hovorí, že našiel rozriešenie otázky života u Krista, u toho Krista, ktorého učenie a obraz sú ľuďmi tak zohavené, preto i radí ľuďom sledovať nie seba, ale Krista… Mne síce v kritickej dobe môjho života Tolstoj svojím príkladom bol na veľkej pomoci, zato ale vlastne svojou vlastnou námahou a pomocou božou došiel som k tomu poznaniu, k akému som došiel, a Tolstoj nikdy nebol mi modlou. Prijal som natoľko zásady Tolstého, nakoľko mi vlastný môj úsudok a moje city ich potvrdzovali, a tak, uveriac Tolstému, vlastne neveril som nikomu inému, len sebe, t.j. tomu svetlu v duši mojej, ktoré mám, ako všetci ľudia - od Boha. Ja sám od seba, prv než by som bol Tolstého poznal, srdcom odpadol som od našej kultúry a civilizácie. Tolstoj ma len upevnil v tom tým, že mi oprávnenosť toho demonštratívne dokázal. A že vlastný cieľ života spočíva v kultúre duše, k tomu tiež prišiel som vlastným vnuknutím. Že pritom ešte mnohému som sa naučil u Tolstého - nepopieram, ba prízvukujem to a radím i tým, aby šli k nemu do školy, ktorí tak radi blatom hádžu po ňom, pravda, pre nič inšie ako preto, že sa cítia byť trafení, a že chceli by od vlastnej špiny odvrátiť pozornosť svoju a obecenstva.

Myseľ o matke ma vše gniavila, preto obrátil som sa k priateľovi s prosbou, aby ju držal v pamäti a ak toho nastane potreba, pomáhal jej či hmotne či duchovne. Vedel som, že on vždy s úctou správal sa k nej, že chápal a cenil ju, preto úplne som ostal spokojný, keď priateľ prisľúbil mi nezabúdať na ňu. Ešte ma tie študentské dlžoby trápili. Tolstoj písal vo svojom liste, ktorý som práve prečítal, medzi iným toto: „Povedzte Škarvanovi, že ak mu môžem dačím poslúžiť, s radosťou to vykonám.“ Ja sám som nič nepotreboval pre seba, ale, pomyslel som si: Ak mi chce niečo dobré preukázať, nech ma oslobodí od tohto bremena, tým obľahčí mi svedomie. Naložil som teda priateľovi, aby ho poprosil v mojom mene o to, na čo posmelila ma jeho ponuka. V tomto záležal akoby závet môj, ktorý do poriadku privedúc, ostal som celkom spokojný. Keď sme sa blížili k Trenčínu, kde priateľ môj mal zosadnúť, ešte obrátil sa ku mne s jednou otázkou: - A tebe samému nič netreba? - a celý v rozpakoch, akoby niečo konal, vstrčil mi dačo peňazí do vrecka. Potom už na stanici v Trenčíne, stojac na násype vedľa samého nášho vagóna, ešte opýtal sa ma, či si nežiadam, aby v novinách bola uverejnená moja príhoda, že mnohí naši známi nástoja na tom.

- Nie, reku. Načo? - Potom mi ale na um zišlo, že vrchnosti môžu ma dať zavrieť do blázinca, vyhlásiť za choromyseľného a nevypustiť stadiaľ, ako to počuť, že stáva sa s ľudmi vláde nepohodlnými, a pretože byť uväznený medzi pomätenými zdalo sa mi vtedy čímsi hrozným, oveľa hroznejším ako najťažší žalár, doložil som: áno, ak ma dlho budú držať v blázinci, v takom prípade nech uverejnia moju históriu v novinách, a nedbám, trebárs, nech N. vyslanec interpeluje v rakúskej snemovni.

Lúčiac sa s Makovickým, necítil som ani najmenšiu ľútosť, naopak, spokojnosť ma naplňovala, radoval som sa, že sme si povedali, čo sme si mali povedať a že našli sme navzájom u seba všetko v poriadku. Temer vo vytržení som bol, keď sme sa na rozlúčku pobozkali a ruky si stisli.

Ustatý od cesty a ešte väčšmi od silných dojmov dňa, oprel som sa na diván, že, reku, zdriemnem trocha. Ale nešlo to. Rozihrané myšlienky - ako rojné včely, i keď je už matka v kláte - vše ešte bzučali, nemôžuc sa razom utíšiť. S pasažiermi a s mojím doktorom nechcelo sa mi púšťať do reči, preto vstal som a vyšiel som na chodbu pozrieť sa na kraj. Vlak náš teraz k večeru, ako to obyčajne býva, zdal sa ešte rýchlejší ako vo dne, a telegrafné stĺpy, kriaky a polia tak bystro mihali sa pred očami, že bolo to až nepríjemné. Vlak hučal, hrmel, bubnoval, ako na site. Díval som sa na vrchy, ktoré, zdalo sa, že utekajú od nás, na diaľne dedinky, na oblačné nebo, všetko ma zaujímalo, ale prúd myšlienok, ktoré mi až zavadzali, nijak sa nechcel zastaviť. Slnce už bolo zašlo za vrchy, a ja stál som v jednej pozícii opretý čelom o rám okna. V tom doleteli sme na P-skú stanicu. Ani na peróne, ani na koľajniciach nikoho nebolo, stanica ako vyrabovaná. Ani šéfa nebolo vidno, hádam bol kdesi pri prvých vagónoch vlaku. Len za sklenenými dverami čakárne stáli tesne vedľa seba dve milé elegantné dievčatá, podistým z včasných hostí kúpeľa. Sliediac po pasažieroch vlaku, zastavili svoj pohľad na mne a koketne sa usmievajúc, štebotali o čomsi. Hoc mi bolo trocha ženantne pod šelmovským úsmevom paneniek, nemohol som sa odtrhnúť od ich kaderavých hlavičiek, s očami iskriacimi od nevinnej samopaše a mladistvého šťastia. Boli veľmi interesantné, ale pre ich smelosť ostýchal som sa ich, takže bol som rád, keď konečne hvizdla mašina a pomaly rušal vlak ďalej. Dievčatá na to ešte veselšie počali sa chichikať a ešte vyzývavejšie blýskali očami, a ja, nechtiac ostať ich dlžníkom, poslal som im bozk povetrím. Kaderavé hlávky podskočili od vytrženia a zdalo sa mi, že tiež bozkom odpovedali, a zmizli z obzoru.

Čo za podivná zmes je život ľudský! Aké kuriózne stvorenie je človek! pomyslel som si, keď som k sebe prišiel. Aké rozmanité obrazy zamieňajú sa v našej duši! Dušan, reku, iste nepodozrieva ma teraz, že by som tak skoro po našej vážnej besede mohol bozky posielať akýmsi neznámym slečinkám!