ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ale nebolo mi dopriate dlho kochať sa krásami vesny a spoločnosťou kamarátov. Hneď na druhý deň po mojom príchode, popoludní, len čo stačil som sa naobedovať, vošiel ku mne sanitárny kapitán s oznámením, že prišiel rozkaz od Korps-komandanta, aby som bol bezodkladne prevedený do garnizónneho väzenia. Na väzenie som bol pripravený, optimistickým fantáziám som nepodliehal, a predsa ma prekvapila táto zvesť, srdce mi silno zaklopalo od nej. Ale musím doložiť, že pocit reptania sa neozval vo mne, ani strach som nemal, len vzrušený som bol, hoci i vzrušenie bystro pominulo a hneď som sa dal do rýchleho balenia daktorých mojich rozložených vecí.

Ani mračnosti, ani zármutku vo mne nebolo, vôbec ďaleký som bol od všetkých tých citov, ktoré, zdá sa mi, opanúvajú ľudí pri podobnej udalosti. Nazdávam sa, že pevnosť a jasnosť môjho ducha teraz, ako i po všetok čas môjho skúšania, pochádzali, nie ako si to niekto myslí, z nejakej neobyčajnej sily, z hrdinstva, lež jednoducho stadiaľ, že zriekajúc sa vojenskej služby, nekonal som nič umelé, neluhal som ani sebe, ani iným, nečíhal som po žiadnych záujmoch, zriekol som sa jedine preto, lebo vypovedala mi zlá vytrvalosť, na konanie vojenskej služby nevyhnutne potrebná, premohlo ma svedomie. Tento solídny základ môjho skutku poskytoval mi možnosť dohora dvíhať budovu, ktorej ani vetry, ani dažde uškodiť nemôžu. To, čo je nie umelá priesada, čo samo zaseje sa, samo zakorení v duši ľudskej, to stadiaľ vyrvať nemožno žiadnymi svetskými silami a fígľami. Život ľudský bol by mohutný a krásny, keby ľudia samovoľne ho nebabrili, keby ponechali riadenie svojich duší tomu, komu jedine ono patrí, Bohu. Ja som sa nemrzel na nikoho z ľudí, od nikoho som nečakal žiadnu pomoc, ba ani som ju nepotreboval, lebo ani na minútku som nepochyboval o dobrote a všemohúcej sile toho ducha, ktorý ma ožiaril vždy vtedy, keď som to potreboval. Okrem toho vedel som, že nie jednotlivé osoby, lež všetci my sme spoluvinníkmi toho zla a neporiadku, ktorý nás hrdúsi, vedel som, že svojím odopretím prebíjam stenu a že to nemôže nechať ľahostajnými tých, ktorí túto stenu vystavili alebo ochraňujú. Takým spôsobom i keby som bol chcel, nemohol som sa na nikoho hnevať. Ba ani nik sa zle ku mne nesprával, nik ma neurážal a všetci, počnúc od strážcov a ošetrovateľov po sudcu a červenopásych pánov, úctu a súcit mi preukazovali. Hnevať sa na tých, ktorý majú moc a vládu, vzpierať sa a búriť, ako to socialisti, anarchisti a ostatní -isti robia, je okrem toho, že je to nemravné, ešte i nezmysel. Sme všetci bratia, i všetci blúdime, jeden v tom, druhý v inom. Treba nám cestu pravú hľadať, treba sa nám emancipovať od bludu, len v tomto je naše spasenie; a keď vyšli sme na cestu pravú, vtedy vidíme, že niet sa ani na koho hnevať, že niet koho zvlášť viniť a len treba volať ľudí na cestu, volať - vlastným príkladom kráčania po nej.

Zrážku, do ktorej som sa dostal následkom toho, že vedel som sa oslobodiť od tlaku spoločenstva a vlády, ktorý tak dusí ľudí a mnohých, dakedy celé národy, aj na smrť pridusí, túto zrážku, bárs nežiadal som si ju, považoval som za nevyhnutnú a prirodzenú. Okrem toho nebola to prvá zrážka v mojom živote. Od tých čias, čo zmenil som svoju myseľ, neraz bol som v ohni, v krutom boji, len s tým rozdielom, že boje tieto odohrávali sa viac v úkryte, nie na tak širokej otvorenej doline ako tento posledný. Boje tieto nie sú ani také strašné, akými sa zdajú pre tých, ktorí v nich nebývali. Ťažký je boj so samým sebou; keď tento je vyhratý, za ním nasledujúci boj so svetom je, povedal by som - hračka, interesantné, príjemné dobrodružstvo. Bársaké absurdné sa to zdá pre mnohých, je to fakt, že skutočne poraziť našich nepriateľov, skutočne odstrániť prekážky života a nespravodlivosti len tým môžeme, keď nad sebou samým zvíťazíme, keď zničíme predsudky v sebe a pokoríme naše náruživosti, naše sebectvo. Kto to urobil, pred tým nepriateľ voľky-nevoľky kapituluje, lebo vidí, že má pred sebou protivníka neohrozeného, nepremožiteľného.

Sanitárny nadporučík ma viedol do väzenia, ten istý, ktorý ma čakal i na stanici pri návrate z Viedne. Ulicami sme šli mlčky, ani slovom sme sa neozvali jeden druhému. Situácia bola príliš vážna, ľahostajná reč nemala v nej miesta a o vážnom načo nám bolo hovoriť, keď život sám hovoril za seba. Len keď sme už k bráne vojenského súdu podišli, ozval sa nadporučík: „die Suppe wird nicht so heiss, wie sie gekocht wird ^[18], tak totiž menovalo sa väzenie pre väzňov oficierskeho stavu, nachodiacich sa vo vyšetrovaní. Väzenie by sa bolo ponášalo na neveľkú izbu, dosť úhľadnú, keby nie ťažké, s ohromnými zámkami okuté dvere a malý, temer pod samou povalou sa nachodiaci, s hrubými mrežami a drôtenou sieťou, oblôčik.

- Zatiaľ tu ostanete, - povedal mi profos a naliehavo mi odporúčal prečítať na stole ležiaci zošit, obsahujúci väzenské pravidlá. Potom, premerajúc ma zvedavým, znaleckým pohľadom, akoby skúmajúc, čo som za vták, profos odišiel, zavrel ťažké dvere a zvrtol kľúčom v zámke, mocné spruhy ktorej len tak zacvendžali. Zase sa ma bôľne dotkli zvuky kľúča vo dverách, ešte hádam bolestnejšie ako minule, keď ma kapitán zavrel do oficierskej inšpekčnej izby.

Ostal som sám so zvláštnym pocitom začudovania a rozpakov uprostred väzenia, obzerajúc sa vo svojom novom byte. Len teraz som zbadal, že kedysi biele steny väzenia boli všetky zašpinené najrozmanitejšími fľakmi, medzi ktorými zvlášť pútali pozornosť stopy povraždených ploštíc. Zariadenie väzenia bolo ale pre väzenie až rozkošné: železná vojenská posteľ pri stene, celkom také, aké sú v kasárňach, stolička, stôl, kasňa na šaty, umývadlo a v kúte vo väzeniach nevyhnutná štvorhranná truhlica so železným hrncom uprostred, ktorý vydával o sebe svedectvo svojím nepríjemným zápachom. Sprvu sa mi zdalo, že všetok môj život bude odteraz obmedzený na moje ja a na túto neprívetivú izbicu. Zo všelijakého cítenia mohol som vedieť, že i vo väzení je obcovanie s ľuďmi, je istá rozmanitosť javov a dojmov, avšak na toto som teraz celkom zabudol a myslel som, že tu nič nebude, len ja a moje väzenie. Hoci to nebola príjemná perspektíva, predsa ma myseľ o samote nestrašila, bo bol som oboznámený a spriatelený so samotou, jej mám čo ďakovať, že som si ako-tak zachránil podobu človeka. Samota mi nekonečne viac dala než obcovanie s najlepšími ľuďmi.

Dlho som hore-dolu chodil po mojom väzení, premýšľajúc o svojom novom položení. Konečne vzal som do rúk zošit väzenských pravidiel, ktoré poznať mi bolo teraz dôležité. Najprv bola vypočítaná prísna disciplína, ktorej v posledný čas podlieha každý väzeň, potom šiel rad poučení o tom, ako sa treba správať k predstaveným, počnúc od kľučiara po komandanta väzení, zatým sa uvádzali všelijaké zákazy, ako spievanie, pískanie, nočné bdenie atď. a konečne, poukázanie na niektoré výhody, ktoré môže požívať uväznený v prípade poslušnosti a dobrého správania. Potešiteľnou novosťou bolo pre mňa zvedieť, že kým sa budem nachádzať vo vyšetrujúcej väzbe, dovolené mi bude dostávať a posielať listy neohraničeného množstva, len s tou podmienkou, že prv budú predstavenstvom čítané, a že navštevovať ma môžu známi. Zvesť o týchto dovolenciách som prijal ako nejaké veľkodušné dobrodenie, bo, naozaj, neočakával som ich. Keď vtom znova profos vošiel ku mne, oznámiac mi, aby som sa zobral na prechádzku, vlastným ušiam som nechcel veriť a on mi musel zopakovať svoj návrh.

- Denne dve hodiny môžete stráviť na dvore, kým budete pod vyšetrovaním, - doložil profos.

- Toto je reku veľkolepé, oveľa lepšie, ako som si predstavoval - pomyslel som si, chytro schytil som čiapku a vyšiel na chodbu, kde už čakal na mňa vojak od stráže. Vyšli sme na dvor. Profos pošepol čosi vojakovi, mne povedal, že môžem sa prechádzať po celom dvore, a vrátil sa do väzenia. Na priestrannom dvore ocitli sme sa len dvaja: ja a strážiaci ma vojak. Poobzeral som sa dookola. Veľký dvor, ohradený z troch strán stavbami väznice a vojenského súdu, štvrtou stranou ťahal sa vysoký múr. Z jednej steny väznice vyčnievala do dvora neveľká bočná budova. Na tmavošedivých stenách tu i tu boli pripevnené lampáše, pod nimi elektrické gombíky. Dvor bol veľký, kompánia vojska mohla na ňom pohodlne vykonávať cvičenia. Bol rovný ako stôl, drobnými skalkami vysypaný, okrem studne s pumpou, dvoch gymnastických prístrojov a kanálového otvoru nebolo nič na ňom. Nikde stebielka trávičky. Pustota a geometrická jednotvárosť dvora hnietili ducha. Slnce horúco pálilo a tieň pozdĺž múrov bol ešte maličký, nechránil pred úpekom. Kráčajúc po pustom dvore, sliedil som po zamrežovaných oblokoch, či tam dakoho, reku, neuvidím. Ale nebolo tam nikoho, len neskoršie v jednom z okien vojenského súdu ukázali sa dvaja dôstojníci. Aj inde sa potom zjavili dve-tri žlté väzenské tváre. Doktorská rovnošata budila pozornosť a zvedavosť. Vojenský lekár vo väzení je temer nebývalý zjav! Čudne som sa cítil pred zrakmi udivených divákov: i okúňal som sa i pýšil, tak asi, ako kto po prvý raz vystupuje na doskách divadla, alebo koho v komediantskej búde ukazujú. Čudne mi bolo, a z času na čas nevedel som, či to žart, či sen, či skutočnosť, čo sa so mnou deje. Hneď sa mi smiať chcelo nad svojím položením, hneď zas bol som v rozpakoch. Ináč ale cítil som sa celkom tak, ako obyčajne som sa cítieval, a večer som si spokojne ľahol spať ako doma, len trocha s pocitom, že môj nový kvartieľ je akýsi neprívetivý a nepohodlný. Ale trápiť ma ani toto netrápilo. Život vo väzení vo mne prúdil rovnako ako na slobode, ba ešte vari mocnejšie. Z tých čias, čo som sa prebudil k človečenskému povedomiu, vždy považoval som za hlavnú úlohu svojho života - prácu v sebe samom, brúsenie tých zmyslov v sebe, ktoré vedú nás k Bohu a jeho pravde, preto nebolo mi zle vo väzení. Zle je vo väzení len tomu, kto nachodí zmysel a radosť života vo vonkajších veciach, ja ale vedel som, že viditeľný svet je klam a márnosť, že opravdivý život je v dobrých a posvätných citoch, vyplývajúcich z lásky k Bohu a blížnemu, v čom niet a nemôže byť prekážky nielen v žalári, ale ani v smrti. Ja vedel som, že ak mi je zle, teda toho príčinou som predne, ba výlučne ja sám, moja nedokonalosť, moja nepokornosť; vedel som, že ak privediem do poriadku stroj mojej duše, všetko ostatné bude v poriadku a nič zlé sa mi nemôže stať. Povedomie toho, že stojím na pevnej pôde, z ktorej keď sám nezídem, nik ma zohnať nemôže, toto povedomie ma nikdy neopúšťalo a robilo mi väzenie ľahko znesiteľným.

V košickej garnizónnej väznici boli dvaja profosi, jeden už spomenutý, nízky, chudorľavý, hnevlivý saský Nemec, ktorý bol temer samovlastným pánom nad väzňami a ktorého sa títo báli ako ohňa a nenávideli ho, a druhý, viceprofos, iský Moravský, v protiváhe k prvému. Prozreteľnosťou sem postavený, jeho pravý opak, večne dobre naladený, žartovný, pozerajúci cez palce na šibalstvá väzňov a obľahčujúci, kde len čím sa dalo ich ťažký osud. Sas bol zlý, nervózny človek, väzni hovorili o ňom, že svojimi sekatúrami doviedol v Arade, kde predtým bol profosom, väzňov do takého zúfalstva, že dvaja sa obesili, za čo bol potom preložený do Košíc.

Obaja profosi správali sa sprvu ku mne odmerane, takým tónom, ktorým chceli dať najavo, že ja som väzeň a oni sú pánmi nado mnou. Chceli mi dať pocítiť, že ja som pre nich ničím, zvlášť hlavný profos v tom bol majster. Dakedy, aby mi dal na vedomie svoju moc, naschvál používal slušný tón, hovoriac v mojej prítomnosti so strážcom alebo posluhujúcim mi väzňom, medzitým čo ku mne obracal sa prudkými, nadutými slovami. Táto neľudskosť ma urážala, ale neukázal som to, vediac, že to neosoží, že škodí, mysliac si aj tak, že aj veľa dobrodenia dostávam od života, nepomerne viac, ako ktorýkoľvek iný z väzňov ba i väčšina neväzňov, že teda môžem i pretrpieť niečo. Nevidiac vo mne odpor, ako vždy v takýchto prípadoch, profosi sami od seba zanechali svoju vyzývavú pozíciu a z profosov premenili sa na ľudí, aspoň natoľko, nakoľko to pri ich stave a chápaní bolo možné. Nášmu zblíženiu boli na pomoci vo veľkej miere i listy, ktoré som v hojnom počte dostával a ktoré, prv než by mi boli doručené, čítané bývali nielen v sudcovskej kancelárii, ale i profosmi a ich ženami. V týchto listoch bolo mnoho lásky, mnoho takého, čo prajne muselo účinkovať i na takého suchého a neľudského človeka, akým bol starší profos, čo z toho súdim, že tento čím ďalej, tým lepšie sa správal ku mne: prestal zazerať na mňa, prestal ma nepríjemne rezko okrikovať, vidiac, že mi je to príjemné, štyri-päť hodín, ba i viac, nechával ma na dvore, do svojej záhrady ma vodil, holuby svoje mi ukazoval, vypytoval sa ma na všeličo, jedným slovom - rozpriadli sa ľudské dotyky medzi nami. Mnoho mi pomáhala i tá okolnosť, že som lekár; ako k takému obracali sa ku mne o medicínsku radu.

Tak bolo so starším profosom, s tým, ktorého všetci vo väzení považovali za veľmi zlého človeka a báli sa ho. S mladším profosom Moravským však boli sme hotoví kamaráti. On sa po celý čas veľmi pekne, občas srdečne správal ku mne, nič netajil predo mnou, často sa mi žalúval, kajal sa, že taký špatný úrad zastáva, so slzami v očiach spomínal zašlé pekné časy, keď ako chlapec chodieval s otcom po poli, pri plužení mu pomáhajúc. Priateľský pomer s profosmi mal za následok šírenie mojej slobody vo väzení. Bez toho, žeby som ich o to bol prosil, profosi sami hľadeli mi spríjemniť život, pokiaľ bolo možné, nechávali ma na dvore, dvere mojej cely nezatvárali, takže mohol som vo dverách stojac pozorovať, čo sa robilo na chodbe, mohol som slovo prehovoriť so susedmi, mohol som dakedy knihu dostať od nich.

Takýmto činom spoznal som mnohých väzňov, zvedel som všelijaké zaujímavé podrobnosti z ich života. Ako všade, i vo väznici je mnoho zaujímavého a poučného, originálneho. Idúc popri mojich otvorených dverách, väzni často zastavili sa na minútku, na dve - slovo prehovoriť, opýtať sa dačo, vyžobrať cigaretu. Ja som totiž vo väznici upadol do recidívy; znova som sa pustil do fajčenia. Väzňom je prísne zakázané fajčenie, len oficierom je dovolené, no nič na svete, okrem slobody, nie je také vítané pre väzňa ako dohán. Keď väzeň má trocha dohánu, je celý uradovaný, cíti sa byť hrdinom medzi svojimi kamarátmi, natoľko je dohán predmetom všeobecnej túžby vo väzení. I nefajčiari skoro sa premenia na fajčiarov. Keď niet dohánu, bagó sa žuje, ktorý si nájdu cestou všade, idúc do práce. Prichodiac ku mne vymetať a riadiť, ako aj donášajúc mi jedlo, väzni hneď od počiatku pýtali odo mňa dohán. Že nefajčím, nebolo pre nich výhovorkou.

- To nič nerobí, vy máte na to právo, dohán vám profos musí zadovážiť, keď ho o to požiadate. Keď nechcete, sami nemusíte fajčiť, len aby pre nás bolo, - otvorene ma prehováral jeden Maďar. Vo mne sa nenašlo odhodlanosti odoprieť, tým viac, že ničím iným nemohol som sa im odplatiť za ich ustávanie, preto hneď v ten istý deň objednal som si dohán a pomaly nielen iní, ale i sám som ho začal užívať.

Čo mi hneď sprvu zišlo na um vo väzení, bolo to, že väzni nie sú vôbec zlí ľudia, žiadne zvlášť temné duše, ako si to obyčajne, neviem prečo, myslievame. Čím väčšmi a čím bližšie som poznal väzňov, tým väčšmi som sa presviedčal, že sú to takí istí, i dobrí i zlí ľudia, ktorí sa ničím nelíšia od všeobecného typu, ako sú tí, ktorých vídame na slobode. Akokoľvek pozorne som sliedil, nemohol som spozorovať žiadny biľag vo väzenskej duši. Žiadnu stopu po nejakej zvláštnej surovosti, po nejakej zvláštej zvrhlosti povahy alebo citov. Ak sú vo väzňoch dajaké nepríjemné črty, ktorých niet v iných ľuďoch, sú to rozhodne osvojené vo väznici, ale nie a priori im vlastné. Spoločnosť ľudská dopúšťa sa tak psychologicky ako aj prakticky veľmi hrubého omylu tým, že väzní previnilcov, ktorých preto jednak neubúda vo svete, ani sa oni vo väzniciach nelepšia, naopak, práve tam klesajú tak hlboko, ako by ináč nemohli klesnúť. Kto pozná ľudí, akí sú v skutočnosti, nie akými sa ukazujú, alebo za akých sa vydávajú, ten vie veľmi dobre, ako je nespravodlivé biľagovať jedných za previnilcov, iných za poctivcov. Celá naša spoločnosť, všetky základy, na ktorých stojí, sú priestupné. Sudca, ktorý požíva slobodu a úctu svojich spoluobčanov, je často nepomerne nemravnejší a previnivší sa človek ako všetci tí spolu, ktorých on súdi a pokutuje. A čo sú tí ministri a panovníci, ktorí státisíce ľudí proti ich vôli posielajú na vojnu, aby tam boli mizernejší baranov a psov porazení a postrieľaní? Ľudia sú ešte barbari, ešte ani zďaleka neocenili zákon Kristov, zákon pokory a odpúšťania; vyzdvihujú vojny a žaláre a všetku tú do neba volajúcu nespravodlivosť, ktorá menuje sa „svetskou spravodlivosťou“. Spravodlivý je len ten, kto odpúšťa a vie milovať. Sme tvory ako tie muchy na zemi: dnes bzučíme a zajtra nás niet. Ak niet v nás milosrdenstva a pokory, sme biednejší ako muchy. Umierajúc nejeden to nahliada, ale vtedy je už neskoro, stratený život sa nevráti.

Ja sa rád nestranne dívam na ľudí, rád sliedim za tým, čo sa deje v ľudských dušiach, nezávisle od toho, kto sú, akého stavu, akej národnosti. Nestranne díval som sa i na väzňov. Pre všetkých som mal rovnako otvorené oči, všetkým som rovnako nastavoval moje ucho. Ale musím povedať, že Slováci i tam prejavovali najviac dobrého citu. Neviem pochopiť, skadiaľ sa vzala klebeta na slovenský ľud, že je vraj surový. Surovosti sa nájde všade veľa, ja som ju stretal u Francúzov, u Angličanov, u Nemcov, dakedy v takých a takej podobe, ako som to nikdy neočakával, viem, že surovosti je dosť i na Slovensku, ale surovým nazvať Slováka znamená nepoznať ho.

Na chodbe väznice, neďaleko od mojich dverí, diala sa každodenne vizitírka väzňov, ktorí sa vracali z roboty. Profos s kľúčiarom ich prekutávali, či nepriniesli dačo zakázané z mesta, dohán, peniaze, nejaké nástroje atď. K tomuto cieľu sa väzni postavili do radu, pozobliekali sa, dakedy donaha, a profos s kaprálom im prezerali odev, ohmatávali telá, často nazerali im do úst, do uší, ba ešte kdesi, kde sa povedať nedá. Ja som sa každodenne díval na túto mrzkú, ale zaujímavú procedúru. Drábi správali sa komisne k väzňom, výrazy nevyberali, a ináč zaobchádzali s nimi asi tak ako svinský pastier so svojim stádom. Väzni ale boli zvyknutí na to, veľa si z toho nerobili, mnohí sa sami správali mrzko, cynicky, zvlášť Maďari a židia. Tí, ktorí ticho a seriózne stáli počas vizitírky, ktorí sa nerehotali na oplzlých žartoch profosa, boli takmer do jedného vždy Slováci. Raz, pamätám sa, pri takejto príležitosti zaznelo komando zobliecť sa donaha. Všetci už boli zoblečení, len jeden z väzňov stál v košeli a gatiach, kamaráti ho štuchali, aby sa zobliekol, ten ale ďalej stál, červenajúc sa v rozpakoch. V tom profos zreval naň po slovensky, bohujúc a neslýchane surový, len pri vojsku možný žart struhnúc na jeho konto a na konto jeho ženy (väzeň bol asi ženatý). Väzni sa hlasne rozosmiali. Urazený ale Slováčik sa ešte väčšmi rozčervenal, chcel povedať čosi, ale nemohol, len ústa sa mu zatriasli a slzy mu vyhŕkli z očí medzitým, čo sa na celom tele trasúc, zobliekal…

Druhý raz tiež stál som vo dverách a neďaleko odo mňa pomaly blížil sa ku mne dlhonohý Šarišan, s ktorým som už predtým bol raz hovoril. V jednej ruke mal vedro s vápnom, v druhej štetku, ktorou pomaly, aby sa čím viac času na to ušlo, zamazúval zababrané miesta na stene. Vždy mi pôsobilo radosť prekvapiť väzňa idúceho vedľa mňa cigaretou, rád som slovo zamenil s ním, kde som mohol, preto vyčkal som vo dverách Šarišana. Zaujímala ma jeho nemalá, trpkú školu života odrážajúca, pritom ale krotká tvár. Keď podišiel blízko ku mne, spýtal som sa ho, či už dlho sedí?

- Veru, už tretí mesiac, - ochotne mi odpovedal.

- A či dlho ešte máš sedieť?

- Ešte tri mesiace.

- A prečo ťa zavreli?

- Prečo? - s bolestnou výčitkou v hlase zopakoval moju otázku, - nuž preto, že ma doma nebolo, keď mi prišla karetka, aby som narukoval na manévre… Bol som práve v Amerike, tam som robil… Keď som sa potom domov navrátil, prišli žandári po mňa, pojali ma…

- A či máš ženu? - ďalej som sa vypytoval.

- Veď, kebych nemal! Mám, a ešte - chorú. I dvoje dietok mám… Nemajú čo jesť, nemá kto na poli robiť, - riekol s tichou rezignáciou môj spolubesedník a slzy sa mu zablyšťali v očiach, o bolesti a žiali hovorila celá jeho bytosť, medzitým čo mechanicky vápnom ďalej natieral stenu.

A takýto ľud môžu nazývať surovým a sprostým, takýmto ľudom môžu opovrhovať, štítiť sa ho, okrikovať, biť, žalárovať ho. A kto? Ľudia, ktorí ani tušenia nemajú o tých vysokých a jemných vibráciách citov, ktorými je často od rána do večera naplnená slovenská duša, ľudia bez hanby, necudní pôžitkári, tonúci po uši vo všelijakom bahne, kadejakí nedoštudovaní a často i doštudovaní darmožrúti a moderní beťári.